Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení

s , základného práva na súdnu ochranu podľa

a namietaného porušenia princípu právnej istoty

podľa uznesením Okresného súdu Žilina č. k.

3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 11. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2011 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a porušenie princípu právnej istoty podľa uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1310 zo 17. septembra

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. novembra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ súčasne navrhol odložiť

vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011 o začatí

konkurzného konania na majetok dlžníka argumentujúc tým, že by výkon rozhodnutia

s poukázaním na účinky začatia konkurzného konania podľa

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) „jednoznačne predstavovali pre Sťažovateľa,

ostatných nezabezpečených veriteľov, ale hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne väčšiu

ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám...“. Toto rozhodnutie navrhol tiež zrušiť.

Uznesením č. k. -1092 z 12. augusta 2010 rozhodol okresný súd na návrh

sťažovateľa (ako veriteľa) o začatí reštrukturalizačného konania voči dlžníkovi C., s. r. o.

(ďalej len „dlžník“). Ako vyplýva z tohto uznesenia, návrh spĺňal všetky náležitosti

kvalifikovaného návrhu na povolenie reštrukturalizácie, predovšetkým ustanovený správca

Ing. F. B. (ďalej len „správca“) zapísaný do zoznamu správcov vypracoval

reštrukturalizačný posudok z 23. júla 2010 a odporučil reštrukturalizáciu dlžníka.

Sťažovateľ zároveň dodáva, že vzhľadom na okolnosti na strane dlžníka považoval správca

za potrebné aktualizovať a spresniť údaje v reštrukturalizačnom posudku, a preto

13. septembra 2010 vypracoval doplňujúce „Vysvetlenie k reštrukturalizačnému posudku

č. 01/2010“.

Okresný súd uznesením č. k. -1310 zo 17. septembra 2010, ktorému

predchádzalo verejné pojednávanie nariadené na 16. september 2010, reštrukturalizačné

konanie zastavil. V odôvodnení tohto uznesenia poukázal vo všeobecnosti na to, že

s ohľadom na možnosť nútenej kontraktácie skupiny alebo jednotlivého dlžníka, ktorý

predstavuje inštitút nahradenia ich súhlasu, sa „proces reštrukturalizácie dostáva

až na úplnú hranu priameho pôsobenia ústavne zaručeného práva vlastniť majetok“. Ďalej

okresný súd dôvodil tým, že konkrétnym postupom súdu alebo správcu v danom konaní

môže dôjsť u jednotlivých dotknutých subjektov k ohrozeniu ich majetkových práv. Je preto

povinnosťou súdu dbať o ochranu tohto základného práva.

Podľa odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu reštrukturalizačný

posudok síce spĺňal zákonom ustanovené formálne náležitosti, jeho obsah však považoval

za nejasný a nezrozumiteľný z týchto dôvodov:

1. Posudok nie je jasný a zrozumiteľný v otázke, v prevádzkovaní akej činnosti, resp.

podnikaní má dlžník pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení, keď

dlžník sám reálne už dlhší čas neprevádzkuje podnik a podnikanie. Z obsahu posudku totiž

vyvodil, že došlo k zastaveniu výstavby polyfunkčného objektu..., D. bol predaný tretej

osobe a hotel E. neprevádzkuje dlžník sám, ale tretia osoba, a dlžník má z neho príjem iba

vo forme nájmu. Taktiež bolo nejasné, ako možno prevádzkovať podnik dlžníka s dvoma

zamestnancami, a to konateľmi dlžníka. Upozornil pritom na to, že zachovanie podstatnej

časti prevádzky podniku dlžníka je podľa jedným z pravidiel,

ktoré musia byť splnené, aby mohol správca reštrukturalizáciu dlžníka odporučiť.

2. Podľa reštrukturalizačného posudku dlžník prevádzkuje hotel E. Z tvrdení dlžníka

na pojednávaní, ako aj z písomného podania správcu doručeného 9. septembra 2010 ale

vyplýva, že ho neprevádzkuje sám, ale že je predmetom nájmu. Pôvodný posudok z júla

2010 pritom potvrdil prevádzkovanie samotným dlžníkom len do júna 2010 a toto tvrdenie

bolo korigované až uvedeným doplňujúcim podaním. Posudok teda v čase jeho

vypracovania nezodpovedal skutočnosti v tak podstatnej veci, akou je popis aktuálnej

prevádzkovej činnosti dlžníka. Táto činnosť je pritom východiskom na úspešné zachovanie

prevádzky podniku dlžníka a úspech reštrukturalizácie.

3. Z posudku ďalej vyplýva, že dlžník sa bude na spolufinancovaní podnikateľského

plánu výstavby objektu v... podieľať vo výške asi 25 mil. €, hoci jeho aktíva sa pohybujú

podľa súvahy k 31. decembru 2009 v sume asi 8,5 mil. €. Túto časť posudku považuje

okresný súd za rozpornú. Je nejasné a nezrozumiteľné, akým spôsobom možno finančne

zabezpečiť z vlastných zdrojov dlžníka skoro trojnásobok jeho aktív. Túto nejasnosť

finančného krytia dlžníkovej spoluúčasti na investícii posudok nijako nerieši a neobjasňuje.

Nejasné (i keď nie vylúčené) je aj predpokladané získanie úveru na financovanie uvedeného

plánu, keď posudok vychádza zo zabezpečenia približne 58 mil. € z úverových zdrojov,

avšak návrh na reštrukturalizáciu podal z hľadiska objemu pohľadávok menšinový, až

marginálny veriteľ, a najväčší veriteľ, ktorým je hlavná financujúca banka dlžníka,

s reštrukturalizáciou dlžníka zjavne nesúhlasí.

4. Za nejasné považoval okresný súd i pohľadávky spoločníkov dlžníka Ing. M. C.

a Ing. B. B. Podľa posudku mali vzniknúť poskytnutím pôžičiek (u každého spoločníka

v sume presahujúcej 1,1 mil. €) z titulu nerozdeleného zisku za rok 2005, tento údaj však

nemá oporu ani v účtovných závierkach dlžníka, ani v zozname záväzkov dlžníka, ktorý bol

prílohou návrhu a ktorého správnosť dlžník podpisom svojho konateľa potvrdil.

5. V zozname záväzkov dlžníkov nie sú uvedené ani záväzky voči V., a. s., a K., a. s.,

a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov správca dospel k záveru, že ide o najväčších veriteľov

dlžníka.

V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd konštatoval, že

účelom konania a posudzovania súdu vo fáze konania, ktorá nasleduje po začatí

reštrukturalizačného konania, je idea minimalizácie právnej neistoty všetkých dotknutých

subjektov, ktorá vznikla v dôsledku jeho začatia vo vzťahu k majetkovým právam veriteľov.

Túto ideu balansujúcu vždy na hrane princípu proporcionality možno odstrániť posudkom

v súlade so skutočnosťou opisujúcim momentálny stav, z ktorého vyplynú jasné

a zrozumiteľné závery a predpoklady, pri splnení ktorých sa právna neistota v ďalšom

možnom priebehu reštrukturalizačného konania minimalizuje. Ak však takýto posudok

k dispozícii nie je, ako to bolo aj v danom prípade, je úlohou súdu nastoliť stav právnej

istoty a neposunúť reštrukturalizačné konanie do ďalšej fázy. S ohľadom na nejasnosť

a nezrozumiteľnosť reštrukturalizačného posudku preto reštrukturalizačné konanie

s odkazom na a „a contrario“ zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ, ale aj dlžník, a to dokonca

dvakrát, v každom prípade podpísané iným konateľom. Dňa 11. novembra 2010 krajský súd

potvrdil svojím uznesením sp. zn. , proti ktorému tiež smeruje sťažnosť,

napadnuté uznesenie okresného súdu. Krajský súd sa stotožnil predovšetkým so záverom

týkajúcim sa nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku vo vzťahu

k otázke, čo má byť podstatnou časťou prevádzky podniku dlžníka, v ktorej má dlžník

pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení tak, aby veritelia boli

uspokojení vo väčšom rozsahu, ako v prípade konkurzu. V tomto prípade nevyplynuli

z posudku jasné a zrozumiteľné závery, ktoré by odôvodňovali pokračovanie

v reštrukturalizačnom konaní. pritom neuvažuje s dopĺňaním posudku prípadnými

ďalšími dôkazmi na výzvu súdu. Aj cieľom nariadeného pojednávania mohlo byť len

odstránenie určitých nejasností, k čomu však nedošlo. V danej veci teda neboli kumulatívne

splnené všetky podmienky podľa , a preto okresný súd musel

reštrukturalizačné konanie zastaviť.

V súčasnej dobe prebieha na majetok dlžníka konkurzné konanie, o začatí ktorého

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 1. februára 2011.

II.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že reštrukturalizačný posudok by sa mal z hľadiska

jasnosti a zrozumiteľnosti svojho obsahu vždy posudzovať ako celok. Záver o nejasnosti

a nezrozumiteľnosti preto nemôžu zapríčiniť prípadné čiastkové nepresnosti a neurčitosti,

ak sa dajú z obsahu posudku zistiť jeho podstatné náležitosti, a to predovšetkým, či a akým

spôsobom možno uspokojiť veriteľov dlžníka. Reštrukturalizácia záväzkov dlžníka je

primárne vzťahom medzi dlžníkom a veriteľmi, pričom prípadné pochybnosti o určitosti

údajov uvedených správcom v reštrukturalizačnom posudku mohli byť bez komplikácií

odstránené tak na informatívnom výsluchu konanom na okresnom súde 26. augusta 2010,

ako aj na pojednávaní 16. septembra 2010. Okresný súd však k týmto nejasnostiam

účastníkov či správcu, okrem výsluchu konateľov dlžníka k právnym dôvodom vzniku

a existencie ich pohľadávok, nevypočul, a dospel tak z hľadiska sťažovateľa

k „prekvapivému“ rozhodnutiu.

Sťažovateľ vo svojej ďalšej argumentácii označil za predčasné posudzovanie

nesúhlasu najväčšieho veriteľa V., a. s., s reštrukturalizáciou, pretože konečný spôsob

uspokojenia tohto zabezpečeného veriteľa bude záväzným spôsobom riešený až

v reštrukturalizačnom pláne. Okresný súd ani krajský súd sa navyše nevysporiadali

s porušením princípu rovného zaobchádzania podľa , keďže banka ako

zabezpečený veriteľ mala celú škálu právnych prostriedkov umožňujúcich realizovať

uhradzovaciu funkciu záložného práva. Podľa sťažovateľa tak súdy vyzdvihli práva

jedného, hoci najväčšieho veriteľa v porovnaní s právami ostatných nezabezpečených

veriteľov, ktorým tak možnosť uspokojenia ich pohľadávok zmaril. Sťažovateľ podotýka, že

účelom nie je len ochrana dlžníka pred veriteľmi, ale i regulácia „spoločného užívania

zdroja“, ako sa v ekonomických teóriách zvykne označovať problém uspokojovania

viacerých využívateľov zdroja (veriteľov) pri obmedzených zásobách tohto spoločného

zdroja (majetok dlžníka). Taktiež zdôraznil, že povolenie reštrukturalizácie navyše nie je

nezvratným procesom a konečným stavom majúcim vo vzťahu k právam a oprávneným

záujmom veriteľov determinujúci účinok, keďže veritelia v prípade, že dlžník im neponúkne

taký spôsob uspokojenia veriteľov, s ktorým by mohli súhlasiť, môžu zvrátiť účinky

reštrukturalizácie, a to vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka.

Úlohou ústavného súdu by podľa sťažovateľa nemalo byť určovať postup v danej

veci namiesto príslušného súdu, mal by ale posúdiť, „či Porušovateľom vydané rozhodnutia

sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu

garantovaného princípu právnej istoty, práva na rovnaké zaobchádzanie, práva vlastniť

majetok a práva na súdnu ochranu, a teda, či postup Porušovateľa ako konajúceho súdu

nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. V prvom rade sťažovateľ

namieta zásah do princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti princípu materiálneho

právneho štátu ( ), čo odôvodňuje tým, že banka nebola účastníkom

reštrukturalizácie a právo účastníka mala možnosť nadobudnúť až po jej povolení

prihlásením svojej pohľadávky. Okresný súd tak podľa vyjadrenia sťažovateľa „markantne

porušil princíp právnej istoty a následne aj právo na rovnaké zaobchádzanie patriace

sťažovateľovi ako osobe veriteľa dlžníka a zároveň navrhovateľa v konaní o povolenie

reštrukturalitácie dlžníka a ostatných účastníkov konania o povolenie reštrukturalizácie

oproti subjektu, ktorý ako účastník konania ešte nevystupuje“.

Podľa sťažovateľa malo byť porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa

v spojení (subsidiárne) s (rovnaké zaobchádzanie).

Posudzovanie obsahu reštrukturalizačného posudku cez prizmu možných následkov

v reštrukturalizačnom konaní po prípadnom povolení reštrukturalizácie a prejudikovanie

možných negatívnych následkov je podľa sťažovateľa v tomto štádiu nielen neodôvodnené

a predčasné, ale takéto právne posudzovanie reštrukturalizačného posudku súdom nemá

oporu v , a nie je ani jeho účelom. Práve okresný súd napokon mohol v zmysle

nahradiť súhlas skupiny s reštrukturalizačným plánom, a tým urobiť zadosť princípu

proporcionality vo vzťahu k ústavnému právu vlastniť majetok. Túto zásadu navyše okresný

súd porušil, pretože zastavením reštrukturalizačného konania fakticky zabránil akejkoľvek

možnosti, aby veritelia v rámci reštrukturalizačného konania mohli vôbec negociovať

o uzavretí tejto „tzv. megazmluvy“. Zabránením využitia prostriedkov, ktoré dáva

dlžníkovi a veriteľom pri reštrukturalizácii záväzkov dlžníka, je spochybnený samotný cieľ

(účel) tohto zákona. V dôsledku zastavenia reštrukturalizačného konania zo strany

okresného súdu tak mali byť sťažovateľ a rovnako aj ostatní nezabezpečení veritelia

ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú pohľadávky veriteľov voči

dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu.

Sťažovateľ v závere svojej argumentácie dodáva, že základné právo podľa čl. 20

ods. 1 zahŕňa aj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy, nedodržanie

ktorých môže mať za následok porušenie aj základného práva na súdnu ochranu podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“). Súdne (v danom prípade reštrukturalizačné) konanie by malo viesť

k ochrane garantovaných majetkových práv sťažovateľa a ostatných veriteľov, a nie

naopak, teda vopred odsúdiť na neúspech ich dohodu o vzájomných ústretových

kompromisoch s cieľom uspokojenia ich pohľadávok, ktorá by sa premietla

do reštrukturalizačného plánu, a taktiež odoprieť im možnosť ďalšieho rokovania, a tým

uspokojenia ich nárokov. K tomu sťažovateľ poznamenáva, že je ťažké si predstaviť, že by

všeobecný (konkurzný) súd porušoval základné právo vlastniť majetok (a tak aj právo

hmotnoprávneho charakteru), ak by toto porušovanie nevyplývalo zároveň z toho, že

všeobecný (konkurzný) súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona

nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný

súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej

vety . Ďalej sa preto zaoberal už len námietkami smerujúcimi

k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ rozhoduje o sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či

v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (napr. , , , ).

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (napr. , , ).

K porušeniu garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 by pritom mohlo dôjsť rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu nielen

tým, keby tento fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez

náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo tiež vtedy, ak by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuloval dve kľúčové námietky,

v dôsledku ktorých sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho označených základných práv.

Prvá sa týka záveru o nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku, ktorý

bol podľa sťažovateľa predčasný, a k vyjasneniu niektorých čiastkových neurčitostí mohlo

dôjsť v priebehu konania. Druhá námietka sa týka toho, že všeobecné súdy pri rozhodovaní

vychádzali z nesúhlasu najväčšieho veriteľa dlžníka V., a. s., s reštrukturalizáciou, hoci

konečný spôsob vysporiadania bude riešený až v reštrukturalizačnom pláne. Zdôraznil

pritom, že táto banka ako zabezpečený veriteľ mala k dispozícii škálu iných spôsobov, ako

sa domôcť zaplatenia svojich pohľadávok v plnom rozsahu, kým v prípade sťažovateľa

znamená zastavenie reštrukturalizácie ukrátenie na jeho majetkových právach, pretože v jej

rámci by sa pravdepodobne domohol uspokojenia svojich pohľadávok vo väčšom rozsahu

než v prípade konkurzu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a tiež jemu predchádzajúceho

rozhodnutia prvostupňového súdu považuje ústavný súd námietky sťažovateľa

za neopodstatnené. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti polemizuje s právnym názorom

všeobecných súdov, podľa ktorých neboli splnené zákonom ustanovené podmienky

na pokračovanie procesu reštrukturalizácie. Jeho námietkam v tejto časti však chýba

akákoľvek ústavnoprávna dimenzia. Krajský súd, ale aj okresný súd, ktorého uznesenie bolo

napadnutým uznesením krajského súdu potvrdené, a na ktoré toto uznesenie nadväzuje,

dostatočným spôsobom odôvodnili, z akého dôvodu považovali reštrukturalizačný posudok

za vnútorne rozporný a nepostačujúci na pokračovanie konania. Zohľadnili pritom

aj majetkové práva ostatných subjektov dotknutých týmto konaním a s tým súvisiacu

požiadavku právnej istoty. Všeobecný nesúhlas s ich záverom či prípadné konštatovanie

predčasnosti určitého právneho názoru všeobecného súdu nezakladá porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , pretože obsahom tohto základného práva

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr.

, , , ).

Za týchto okolností sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s námietkou nerovného

zaobchádzania všeobecných súdov s jednotlivými veriteľmi. Jednou z podmienok

reštrukturalizácie je odôvodnený predpoklad, že v prípade jej povolenia dôjde k väčšiemu

uspokojeniu veriteľov dlžníka, ako by to bolo v prípade konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. d)

ZRK]. Tento predpoklad v danej veci nebol podľa všeobecných súdov s ohľadom

na nedostatky posudku daný. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

vlastniť majetok podľa v spojení s pritom neobstojí

z viacerých dôvodov. Predovšetkým samotná skutočnosť, že vedľa seba existujú

zabezpečení aj nezabezpečení veritelia a zabezpečení veritelia sa majú možnosť s ohľadom

na konkrétne zabezpečovacie právo fakticky domôcť uspokojenia svojich pohľadávok

vo väčšom rozsahu, vyplýva z povahy zabezpečovacích práv a vo všeobecnosti nezakladá

žiadnu neodôvodnenú nerovnosť. Tento záver napokon výslovne nespochybňuje ani

sťažovateľ. K tomu je ale potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd musí v rámci

reštrukturalizačného konania zvažovať záujmy všetkých subjektov, o právach ktorých sa

v danom konaní rozhoduje, resp. práva ktorých môžu byť dotknuté, pretože prípadná

reštrukturalizácia by mala vplyv aj na to, v akej miere budú reálne uspokojené ich

pohľadávky. Všeobecné súdy teda v danej veci nemohli apriórne uprednostniť záujem

nezabezpečených veriteľov, ale museli zvažovať postavenie všetkých dotknutých subjektov.

Ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tieto okolnosti zvažovali a vyhodnotili ich

spôsobom, ktorý je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich pre súdne rozhodnutie z čl. 46

ods. 1 dostatočný a ústavne udržateľný.

K namietanému porušeniu ústavný súd napokon dodáva, že

všeobecný súd nemôže byť sekundárnym porušovateľom tohto základného práva hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru

(napr. , , , ).

Sťažovateľ sa ďalej domáhal aj zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 1. februára 2011 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V danom

prípade ide v podstate o akcesorický návrh vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného

súdu a k namietanému uzneseniu krajského súdu. Keďže sťažovateľ, pokiaľ ide o uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011, nenamieta žiadne porušenie

základného práva, neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jeho návrhom na zrušenie

predmetného uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože takýto

postup nemá oporu v prvej vete a rovnako tak v prvej vete

. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sa

sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára

2011, odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie (princíp právnej istoty),

ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ) uvádza, že

má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tento článok je vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie vysloviť sa

k namietanému porušeniu vo výrokovej časti tohto uznesenia, keďže

rozhodovanie o ňom by prichádzalo do úvahy iba v prípade vyslovenia porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ).

Z týchto dôvodov preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v rozsahu

smerujúcom proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd podľa sťažnosť ako celok po jej

predbežnom prerokovaní odmietol, a preto sa ďalej už nezaoberal návrhom sťažovateľa

na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011

ani jeho ďalšími požiadavkami nastolenými v sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011