Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 118/2011
PDF · 280.63 KB
No categories available
IV. ÚS 118/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia princípu právnej istoty
podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina č. k.
3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2011 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra
2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ súčasne navrhol odložiť
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011 o začatí
konkurzného konania na majetok dlžníka argumentujúc tým, že by výkon rozhodnutia
s poukázaním na účinky začatia konkurzného konania podľa § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) „jednoznačne predstavovali pre Sťažovateľa,
ostatných nezabezpečených veriteľov, ale hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne väčšiu
ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám...“. Toto rozhodnutie navrhol tiež zrušiť.
Uznesením č. k. 3 R 2/2010-1092 z 12. augusta 2010 rozhodol okresný súd na návrh
sťažovateľa (ako veriteľa) o začatí reštrukturalizačného konania voči dlžníkovi C., s. r. o.
(ďalej len „dlžník“). Ako vyplýva z tohto uznesenia, návrh spĺňal všetky náležitosti
kvalifikovaného návrhu na povolenie reštrukturalizácie, predovšetkým ustanovený správca
Ing. F. B. (ďalej len „správca“) zapísaný do zoznamu správcov vypracoval
reštrukturalizačný posudok z 23. júla 2010 a odporučil reštrukturalizáciu dlžníka.
Sťažovateľ zároveň dodáva, že vzhľadom na okolnosti na strane dlžníka považoval správca
za potrebné aktualizovať a spresniť údaje v reštrukturalizačnom posudku, a preto
13. septembra 2010 vypracoval doplňujúce „Vysvetlenie k reštrukturalizačnému posudku
č. 01/2010“.
Okresný súd uznesením č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010, ktorému
predchádzalo verejné pojednávanie nariadené na 16. september 2010, reštrukturalizačné
konanie zastavil. V odôvodnení tohto uznesenia poukázal vo všeobecnosti na to, že
s ohľadom na možnosť nútenej kontraktácie skupiny alebo jednotlivého dlžníka, ktorý
predstavuje inštitút nahradenia ich súhlasu, sa „proces reštrukturalizácie dostáva
až na úplnú hranu priameho pôsobenia ústavne zaručeného práva vlastniť majetok“. Ďalej
okresný súd dôvodil tým, že konkrétnym postupom súdu alebo správcu v danom konaní
môže dôjsť u jednotlivých dotknutých subjektov k ohrozeniu ich majetkových práv. Je preto
povinnosťou súdu dbať o ochranu tohto základného práva.
Podľa odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu reštrukturalizačný
posudok síce spĺňal zákonom ustanovené formálne náležitosti, jeho obsah však považoval
za nejasný a nezrozumiteľný z týchto dôvodov:
1. Posudok nie je jasný a zrozumiteľný v otázke, v prevádzkovaní akej činnosti, resp.
podnikaní má dlžník pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení, keď
dlžník sám reálne už dlhší čas neprevádzkuje podnik a podnikanie. Z obsahu posudku totiž
vyvodil, že došlo k zastaveniu výstavby polyfunkčného objektu..., D. bol predaný tretej
osobe a hotel E. neprevádzkuje dlžník sám, ale tretia osoba, a dlžník má z neho príjem iba
vo forme nájmu. Taktiež bolo nejasné, ako možno prevádzkovať podnik dlžníka s dvoma
zamestnancami, a to konateľmi dlžníka. Upozornil pritom na to, že zachovanie podstatnej
časti prevádzky podniku dlžníka je podľa § 109 ods. 3 písm. c) ZKR jedným z pravidiel,
ktoré musia byť splnené, aby mohol správca reštrukturalizáciu dlžníka odporučiť.
2. Podľa reštrukturalizačného posudku dlžník prevádzkuje hotel E. Z tvrdení dlžníka
na pojednávaní, ako aj z písomného podania správcu doručeného 9. septembra 2010 ale
vyplýva, že ho neprevádzkuje sám, ale že je predmetom nájmu. Pôvodný posudok z júla
2010 pritom potvrdil prevádzkovanie samotným dlžníkom len do júna 2010 a toto tvrdenie
bolo korigované až uvedeným doplňujúcim podaním. Posudok teda v čase jeho
vypracovania nezodpovedal skutočnosti v tak podstatnej veci, akou je popis aktuálnej
prevádzkovej činnosti dlžníka. Táto činnosť je pritom východiskom na úspešné zachovanie
prevádzky podniku dlžníka a úspech reštrukturalizácie.
3. Z posudku ďalej vyplýva, že dlžník sa bude na spolufinancovaní podnikateľského
plánu výstavby objektu v... podieľať vo výške asi 25 mil. €, hoci jeho aktíva sa pohybujú
podľa súvahy k 31. decembru 2009 v sume asi 8,5 mil. €. Túto časť posudku považuje
okresný súd za rozpornú. Je nejasné a nezrozumiteľné, akým spôsobom možno finančne
zabezpečiť z vlastných zdrojov dlžníka skoro trojnásobok jeho aktív. Túto nejasnosť
finančného krytia dlžníkovej spoluúčasti na investícii posudok nijako nerieši a neobjasňuje.
Nejasné (i keď nie vylúčené) je aj predpokladané získanie úveru na financovanie uvedeného
plánu, keď posudok vychádza zo zabezpečenia približne 58 mil. € z úverových zdrojov,
avšak návrh na reštrukturalizáciu podal z hľadiska objemu pohľadávok menšinový, až
marginálny veriteľ, a najväčší veriteľ, ktorým je hlavná financujúca banka dlžníka,
s reštrukturalizáciou dlžníka zjavne nesúhlasí.
4. Za nejasné považoval okresný súd i pohľadávky spoločníkov dlžníka Ing. M. C.
a Ing. B. B. Podľa posudku mali vzniknúť poskytnutím pôžičiek (u každého spoločníka
v sume presahujúcej 1,1 mil. €) z titulu nerozdeleného zisku za rok 2005, tento údaj však
nemá oporu ani v účtovných závierkach dlžníka, ani v zozname záväzkov dlžníka, ktorý bol
prílohou návrhu a ktorého správnosť dlžník podpisom svojho konateľa potvrdil.
5. V zozname záväzkov dlžníkov nie sú uvedené ani záväzky voči V., a. s., a K., a. s.,
a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov správca dospel k záveru, že ide o najväčších veriteľov
dlžníka.
V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd konštatoval, že
účelom konania a posudzovania súdu vo fáze konania, ktorá nasleduje po začatí
reštrukturalizačného konania, je idea minimalizácie právnej neistoty všetkých dotknutých
subjektov, ktorá vznikla v dôsledku jeho začatia vo vzťahu k majetkovým právam veriteľov.
Túto ideu balansujúcu vždy na hrane princípu proporcionality možno odstrániť posudkom
v súlade so skutočnosťou opisujúcim momentálny stav, z ktorého vyplynú jasné
a zrozumiteľné závery a predpoklady, pri splnení ktorých sa právna neistota v ďalšom
možnom priebehu reštrukturalizačného konania minimalizuje. Ak však takýto posudok
k dispozícii nie je, ako to bolo aj v danom prípade, je úlohou súdu nastoliť stav právnej
istoty a neposunúť reštrukturalizačné konanie do ďalšej fázy. S ohľadom na nejasnosť
a nezrozumiteľnosť reštrukturalizačného posudku preto reštrukturalizačné konanie
s odkazom na § 116 ods. 1 a 2 písm. b) „a contrario“ ZKR zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ, ale aj dlžník, a to dokonca
dvakrát, v každom prípade podpísané iným konateľom. Dňa 11. novembra 2010 krajský súd
potvrdil svojím uznesením sp. zn. 43 CoKR/47/2010, proti ktorému tiež smeruje sťažnosť,
napadnuté uznesenie okresného súdu. Krajský súd sa stotožnil predovšetkým so záverom
týkajúcim sa nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku vo vzťahu
k otázke, čo má byť podstatnou časťou prevádzky podniku dlžníka, v ktorej má dlžník
pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení tak, aby veritelia boli
uspokojení vo väčšom rozsahu, ako v prípade konkurzu. V tomto prípade nevyplynuli
z posudku jasné a zrozumiteľné závery, ktoré by odôvodňovali pokračovanie
v reštrukturalizačnom konaní. ZKR pritom neuvažuje s dopĺňaním posudku prípadnými
ďalšími dôkazmi na výzvu súdu. Aj cieľom nariadeného pojednávania mohlo byť len
odstránenie určitých nejasností, k čomu však nedošlo. V danej veci teda neboli kumulatívne
splnené všetky podmienky podľa § 116 ods. 2 ZKR, a preto okresný súd musel
reštrukturalizačné konanie zastaviť.
V súčasnej dobe prebieha na majetok dlžníka konkurzné konanie, o začatí ktorého
rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011.
II.
Sťažovateľ vyslovuje názor, že reštrukturalizačný posudok by sa mal z hľadiska
jasnosti a zrozumiteľnosti svojho obsahu vždy posudzovať ako celok. Záver o nejasnosti
a nezrozumiteľnosti preto nemôžu zapríčiniť prípadné čiastkové nepresnosti a neurčitosti,
ak sa dajú z obsahu posudku zistiť jeho podstatné náležitosti, a to predovšetkým, či a akým
spôsobom možno uspokojiť veriteľov dlžníka. Reštrukturalizácia záväzkov dlžníka je
primárne vzťahom medzi dlžníkom a veriteľmi, pričom prípadné pochybnosti o určitosti
údajov uvedených správcom v reštrukturalizačnom posudku mohli byť bez komplikácií
odstránené tak na informatívnom výsluchu konanom na okresnom súde 26. augusta 2010,
ako aj na pojednávaní 16. septembra 2010. Okresný súd však k týmto nejasnostiam
účastníkov či správcu, okrem výsluchu konateľov dlžníka k právnym dôvodom vzniku
a existencie ich pohľadávok, nevypočul, a dospel tak z hľadiska sťažovateľa
k „prekvapivému“ rozhodnutiu.
Sťažovateľ vo svojej ďalšej argumentácii označil za predčasné posudzovanie
nesúhlasu najväčšieho veriteľa V., a. s., s reštrukturalizáciou, pretože konečný spôsob
uspokojenia tohto zabezpečeného veriteľa bude záväzným spôsobom riešený až
v reštrukturalizačnom pláne. Okresný súd ani krajský súd sa navyše nevysporiadali
s porušením princípu rovného zaobchádzania podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže banka ako
zabezpečený veriteľ mala celú škálu právnych prostriedkov umožňujúcich realizovať
uhradzovaciu funkciu záložného práva. Podľa sťažovateľa tak súdy vyzdvihli práva
jedného, hoci najväčšieho veriteľa v porovnaní s právami ostatných nezabezpečených
veriteľov, ktorým tak možnosť uspokojenia ich pohľadávok zmaril. Sťažovateľ podotýka, že
účelom ZKR nie je len ochrana dlžníka pred veriteľmi, ale i regulácia „spoločného užívania
zdroja“, ako sa v ekonomických teóriách zvykne označovať problém uspokojovania
viacerých využívateľov zdroja (veriteľov) pri obmedzených zásobách tohto spoločného
zdroja (majetok dlžníka). Taktiež zdôraznil, že povolenie reštrukturalizácie navyše nie je
nezvratným procesom a konečným stavom majúcim vo vzťahu k právam a oprávneným
záujmom veriteľov determinujúci účinok, keďže veritelia v prípade, že dlžník im neponúkne
taký spôsob uspokojenia veriteľov, s ktorým by mohli súhlasiť, môžu zvrátiť účinky
reštrukturalizácie, a to vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka.
Úlohou ústavného súdu by podľa sťažovateľa nemalo byť určovať postup v danej
veci namiesto príslušného súdu, mal by ale posúdiť, „či Porušovateľom vydané rozhodnutia
sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu Ústavou Slovenskej republiky
garantovaného princípu právnej istoty, práva na rovnaké zaobchádzanie, práva vlastniť
majetok a práva na súdnu ochranu, a teda, či postup Porušovateľa ako konajúceho súdu
nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. V prvom rade sťažovateľ
namieta zásah do princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti princípu materiálneho
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), čo odôvodňuje tým, že banka nebola účastníkom
reštrukturalizácie a právo účastníka mala možnosť nadobudnúť až po jej povolení
prihlásením svojej pohľadávky. Okresný súd tak podľa vyjadrenia sťažovateľa „markantne
porušil princíp právnej istoty a následne aj právo na rovnaké zaobchádzanie patriace
sťažovateľovi ako osobe veriteľa dlžníka a zároveň navrhovateľa v konaní o povolenie
reštrukturalitácie dlžníka a ostatných účastníkov konania o povolenie reštrukturalizácie
oproti subjektu, ktorý ako účastník konania ešte nevystupuje“.
Podľa sťažovateľa malo byť porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení (subsidiárne) s čl. 12 ods. 1 ústavy (rovnaké zaobchádzanie).
Posudzovanie obsahu reštrukturalizačného posudku cez prizmu možných následkov
v reštrukturalizačnom konaní po prípadnom povolení reštrukturalizácie a prejudikovanie
možných negatívnych následkov je podľa sťažovateľa v tomto štádiu nielen neodôvodnené
a predčasné, ale takéto právne posudzovanie reštrukturalizačného posudku súdom nemá
oporu v ZKR, a nie je ani jeho účelom. Práve okresný súd napokon mohol v zmysle § 152
ZKR nahradiť súhlas skupiny s reštrukturalizačným plánom, a tým urobiť zadosť princípu
proporcionality vo vzťahu k ústavnému právu vlastniť majetok. Túto zásadu navyše okresný
súd porušil, pretože zastavením reštrukturalizačného konania fakticky zabránil akejkoľvek
možnosti, aby veritelia v rámci reštrukturalizačného konania mohli vôbec negociovať
o uzavretí tejto „tzv. megazmluvy“. Zabránením využitia prostriedkov, ktoré ZKR dáva
dlžníkovi a veriteľom pri reštrukturalizácii záväzkov dlžníka, je spochybnený samotný cieľ
(účel) tohto zákona. V dôsledku zastavenia reštrukturalizačného konania zo strany
okresného súdu tak mali byť sťažovateľ a rovnako aj ostatní nezabezpečení veritelia
ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú pohľadávky veriteľov voči
dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu.
Sťažovateľ v závere svojej argumentácie dodáva, že základné právo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy zahŕňa aj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy, nedodržanie
ktorých môže mať za následok porušenie aj základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“). Súdne (v danom prípade reštrukturalizačné) konanie by malo viesť
k ochrane ústavou garantovaných majetkových práv sťažovateľa a ostatných veriteľov, a nie
naopak, teda vopred odsúdiť na neúspech ich dohodu o vzájomných ústretových
kompromisoch s cieľom uspokojenia ich pohľadávok, ktorá by sa premietla
do reštrukturalizačného plánu, a taktiež odoprieť im možnosť ďalšieho rokovania, a tým
uspokojenia ich nárokov. K tomu sťažovateľ poznamenáva, že je ťažké si predstaviť, že by
všeobecný (konkurzný) súd porušoval základné právo vlastniť majetok (a tak aj právo
hmotnoprávneho charakteru), ak by toto porušovanie nevyplývalo zároveň z toho, že
všeobecný (konkurzný) súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona
nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich
práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný
súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej
vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal už len námietkami smerujúcimi
k napadnutému uzneseniu krajského súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ rozhoduje o sťažnosti
smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či
v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).
K porušeniu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy by pritom mohlo dôjsť rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu nielen
tým, keby tento fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo
na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez
náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo tiež vtedy, ak by sa
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuloval dve kľúčové námietky,
v dôsledku ktorých sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho označených základných práv.
Prvá sa týka záveru o nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku, ktorý
bol podľa sťažovateľa predčasný, a k vyjasneniu niektorých čiastkových neurčitostí mohlo
dôjsť v priebehu konania. Druhá námietka sa týka toho, že všeobecné súdy pri rozhodovaní
vychádzali z nesúhlasu najväčšieho veriteľa dlžníka V., a. s., s reštrukturalizáciou, hoci
konečný spôsob vysporiadania bude riešený až v reštrukturalizačnom pláne. Zdôraznil
pritom, že táto banka ako zabezpečený veriteľ mala k dispozícii škálu iných spôsobov, ako
sa domôcť zaplatenia svojich pohľadávok v plnom rozsahu, kým v prípade sťažovateľa
znamená zastavenie reštrukturalizácie ukrátenie na jeho majetkových právach, pretože v jej
rámci by sa pravdepodobne domohol uspokojenia svojich pohľadávok vo väčšom rozsahu
než v prípade konkurzu.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a tiež jemu predchádzajúceho
rozhodnutia prvostupňového súdu považuje ústavný súd námietky sťažovateľa
za neopodstatnené. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti polemizuje s právnym názorom
všeobecných súdov, podľa ktorých neboli splnené zákonom ustanovené podmienky
na pokračovanie procesu reštrukturalizácie. Jeho námietkam v tejto časti však chýba
akákoľvek ústavnoprávna dimenzia. Krajský súd, ale aj okresný súd, ktorého uznesenie bolo
napadnutým uznesením krajského súdu potvrdené, a na ktoré toto uznesenie nadväzuje,
dostatočným spôsobom odôvodnili, z akého dôvodu považovali reštrukturalizačný posudok
za vnútorne rozporný a nepostačujúci na pokračovanie konania. Zohľadnili pritom
aj majetkové práva ostatných subjektov dotknutých týmto konaním a s tým súvisiacu
požiadavku právnej istoty. Všeobecný nesúhlas s ich záverom či prípadné konštatovanie
predčasnosti určitého právneho názoru všeobecného súdu nezakladá porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože obsahom tohto základného práva
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, IV. ÚS 209/09).
Za týchto okolností sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s námietkou nerovného
zaobchádzania všeobecných súdov s jednotlivými veriteľmi. Jednou z podmienok
reštrukturalizácie je odôvodnený predpoklad, že v prípade jej povolenia dôjde k väčšiemu
uspokojeniu veriteľov dlžníka, ako by to bolo v prípade konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. d)
ZRK]. Tento predpoklad v danej veci nebol podľa všeobecných súdov s ohľadom
na nedostatky posudku daný. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy pritom neobstojí
z viacerých dôvodov. Predovšetkým samotná skutočnosť, že vedľa seba existujú
zabezpečení aj nezabezpečení veritelia a zabezpečení veritelia sa majú možnosť s ohľadom
na konkrétne zabezpečovacie právo fakticky domôcť uspokojenia svojich pohľadávok
vo väčšom rozsahu, vyplýva z povahy zabezpečovacích práv a vo všeobecnosti nezakladá
žiadnu neodôvodnenú nerovnosť. Tento záver napokon výslovne nespochybňuje ani
sťažovateľ. K tomu je ale potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd musí v rámci
reštrukturalizačného konania zvažovať záujmy všetkých subjektov, o právach ktorých sa
v danom konaní rozhoduje, resp. práva ktorých môžu byť dotknuté, pretože prípadná
reštrukturalizácia by mala vplyv aj na to, v akej miere budú reálne uspokojené ich
pohľadávky. Všeobecné súdy teda v danej veci nemohli apriórne uprednostniť záujem
nezabezpečených veriteľov, ale museli zvažovať postavenie všetkých dotknutých subjektov.
Ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tieto okolnosti zvažovali a vyhodnotili ich
spôsobom, ktorý je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich pre súdne rozhodnutie z čl. 46
ods. 1 ústavy dostatočný a ústavne udržateľný.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd napokon dodáva, že
všeobecný súd nemôže byť sekundárnym porušovateľom tohto základného práva hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 27/08, I. ÚS 150/09).
Sťažovateľ sa ďalej domáhal aj zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn.
4 K/2/2011 z 1. februára 2011 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V danom
prípade ide v podstate o akcesorický návrh vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného
súdu a k namietanému uzneseniu krajského súdu. Keďže sťažovateľ, pokiaľ ide o uznesenie
okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011, nenamieta žiadne porušenie
základného práva, neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jeho návrhom na zrušenie
predmetného uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože takýto
postup nemá oporu v prvej vete čl. 127 ods. 2 ústavy a rovnako tak v prvej vete § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sa
sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára
2011, odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp právnej istoty),
ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07) uvádza, že
čl. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tento článok ústavy je vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie vysloviť sa
k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy vo výrokovej časti tohto uznesenia, keďže
rozhodovanie o ňom by prichádzalo do úvahy iba v prípade vyslovenia porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Z týchto dôvodov preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v rozsahu
smerujúcom proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť ako celok po jej
predbežnom prerokovaní odmietol, a preto sa ďalej už nezaoberal návrhom sťažovateľa
na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011
ani jeho ďalšími požiadavkami nastolenými v sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2011