Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Mgr. Soňou Grošaftovou, Makovického 7, Žilina, pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský

súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -181 z 22. apríla 2014, ktorým určil, že „do dedičstva

po poručiteľke B. Š... patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/120 k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa , zapísaným na vedenom

Okresným úradom Žilina, Katastrálny odbor ako parcela – orná pôda

22

o výmere 475 m, parcela – orná pôda o výmere 103 ma parcela

2

– orná pôda o výmere 48 m“. V priebehu konania pred všeobecnými súdmi

sťažovateľka argumentovala, že predmetné nehnuteľnosti „nadobudla vydržaním, ktoré

bolo osvedčené v roku 2006 verejnou listinou vo forme notárskej zápisnice N 59/2006,

NZ 455/2006, NCRIs 4556/2006 podľa v platnom znení a

. Podkladom pre vydanie osvedčenia formou notárskej zápisnice,

okrem iných zákonom vyžadovaných skutočností, bolo aj písomné vyhlásenie právnej

predchodkyne žalobkýň, a to B. Š... o tom, že nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práva

odporkyne, ktoré vyhlásenie bolo podpísané s úradne osvedčeným podpisom, a to z dôvodu,

že jej svedčil zápis v PKN vložke č. 309 k spornému podielu“. Podľa jej názoru „ustálenie

právneho záveru súdom o prípadnej nedobromyseľnosti sťažovateľky neobstojí, nakoľko

žalobkyne v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali nezákonnosť učineného písomného

vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali nezákonnosť učineného

písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali, že

sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky zakladajúce vydanie osvedčenia o deklarovaní

vlastníctva k spornému podielu. Tvrdíme, že v konaní nebola zo strany žalobkýň preukázaná

neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky a jej právnych predchodcov, teda nesplnenie

zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva v pornom podiele vydržaním ak aj

existencia vlastníctva ich právnej predchodkyne.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jej

základné právo vlastniť majetok zaručené a právo na ochranu majetku

zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd aj okresný súd „svojím

arbitrárnym rozhodnutím zasiahol do ústavného práva sťažovateľky, porušil jej základné

ústavné právo vlastniť majetok. Vzhľadom na vyššie uvedené má ústavný súd založenú

právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2015 bolo

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dodatkového protokolu,

aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný

sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny, keďže je

presvedčená, že neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky, resp. jej právnych

predchodcov, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vydržaním nebola zo strany navrhovateliek v 1. až 3. rade v konaní pred všeobecnými

súdmi preukázaná.

V súvislosti s touto argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku uviedol:

„Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania tak odvolateľka –

odporkyňa ako aj navrhovateľky konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil

v súlade s ust. a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol

naplnený...

V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil

správne závery, keď konštatoval, že odporkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo

k sporným pozemkom vydržaním podľa preto, lebo nebola

v ospravedlniteľnom právnom omyle, ktorý by nasvedčoval jej dobromyseľnosti, že v roku

1966 nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Za správny teda považuje

odvolací súd právny záver okresného súdu, že dohoda o darovaní z roku 1966 (prípadne

neformálna dohoda o vyporiadaní vlastníctva) nemohla u odporkyne založiť dobrú vieru,

keďže v danom prípade by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný...“

Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľka

nespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z až ,

resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , , ,

a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.

, ).

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiť

prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až

, resp. dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že je

kvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebol

výsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016