Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 99/2016
PDF · 142.44 KB
No categories available
III. ÚS 99/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Mgr. Soňou Grošaftovou, Makovického 7, Žilina, pre namietané
porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský
súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C/10/2009-181 z 22. apríla 2014, ktorým určil, že „do dedičstva
po poručiteľke B. Š... patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/120 k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa , zapísaným na vedenom
Okresným úradom Žilina, Katastrálny odbor ako parcela – orná pôda
22
o výmere 475 m, parcela – orná pôda o výmere 103 ma parcela
2
– orná pôda o výmere 48 m“. V priebehu konania pred všeobecnými súdmi
sťažovateľka argumentovala, že predmetné nehnuteľnosti „nadobudla vydržaním, ktoré
bolo osvedčené v roku 2006 verejnou listinou vo forme notárskej zápisnice N 59/2006,
NZ 455/2006, NCRIs 4556/2006 podľa § 6 zákona č. 323/1992 Zb. v platnom znení a § 134
Občianskeho zákonníka. Podkladom pre vydanie osvedčenia formou notárskej zápisnice,
okrem iných zákonom vyžadovaných skutočností, bolo aj písomné vyhlásenie právnej
predchodkyne žalobkýň, a to B. Š... o tom, že nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práva
odporkyne, ktoré vyhlásenie bolo podpísané s úradne osvedčeným podpisom, a to z dôvodu,
že jej svedčil zápis v PKN vložke č. 309 k spornému podielu“. Podľa jej názoru „ustálenie
právneho záveru súdom o prípadnej nedobromyseľnosti sťažovateľky neobstojí, nakoľko
žalobkyne v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali nezákonnosť učineného písomného
vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali nezákonnosť učineného
písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali, že
sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky zakladajúce vydanie osvedčenia o deklarovaní
vlastníctva k spornému podielu. Tvrdíme, že v konaní nebola zo strany žalobkýň preukázaná
neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky a jej právnych predchodcov, teda nesplnenie
zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva v pornom podiele vydržaním ak aj
existencia vlastníctva ich právnej predchodkyne.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jej
základné právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ústavy a právo na ochranu majetku
zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd aj okresný súd „svojím
arbitrárnym rozhodnutím zasiahol do ústavného práva sťažovateľky, porušil jej základné
ústavné právo vlastniť majetok. Vzhľadom na vyššie uvedené má ústavný súd založenú
právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej
priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný
sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny, keďže je
presvedčená, že neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky, resp. jej právnych
predchodcov, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vydržaním nebola zo strany navrhovateliek v 1. až 3. rade v konaní pred všeobecnými
súdmi preukázaná.
V súvislosti s touto argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku uviedol:
„Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania tak odvolateľka –
odporkyňa ako aj navrhovateľky konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil
v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol
naplnený...
V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil
správne závery, keď konštatoval, že odporkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo
k sporným pozemkom vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo nebola
v ospravedlniteľnom právnom omyle, ktorý by nasvedčoval jej dobromyseľnosti, že v roku
1966 nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Za správny teda považuje
odvolací súd právny záver okresného súdu, že dohoda o darovaní z roku 1966 (prípadne
neformálna dohoda o vyporiadaní vlastníctva) nemohla u odporkyne založiť dobrú vieru,
keďže v danom prípade by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný...“
Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľka
nespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 2/2011, III. ÚS 376/08,
III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011, III. ÚS 232/2012, II. ÚS 852/2014,
III. ÚS 695/2014 a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiť
prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že je
kvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebol
výsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016