Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., Česká republika, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 3. augusta 2009

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. septembra 2009,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2009 doručená sťažnosť Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 3. augusta 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ okrem iného v stručnej sťažnosti uviedol, že nesúhlasí s napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie z 10. júna 2008 doplnené

podaním z 12. júna 2009 „o bezdôvodné obohatenie a náhradu škody“, ani s napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Sťažovateľ

zdôraznil, že označenými uzneseniami došlo k porušeniu jeho základného práva

„na spravedlivý proces a soudní ochranu... a právo na právní pomoc v řízení před soudmi

a to již od počátku řízení“ okrem iného aj tým, že ho okresný súd mal upozorniť, že

„mal možnosť obrátit se na Slovenskú advokátskú komoru za účelem ustanovení právného

zástupce (advokáta) jak tomu je bez problémů v České republice“. Preto podľa názoru

sťažovateľa oba súdy pochybili, keď vec zjednodušili a domnievali sa, že sťažovateľ sa

svojho práva už nebude „dožadovat“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2009 č. k.

-62 i uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. 8. 2009 č. k.

-58 se zrušují a věc se vrací ke znovuprojednání.“

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že z dôvodu, že spĺňa podmienky

na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj na „určení právního zástupce (advokáta)

ex offo“, požiadal Slovenskú advokátsku komoru o jeho „určení“, ktorý „doplní toto

podání i specifikaci žalobního petitu a doloží plnú moc“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37

ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že sťažovateľ

mohol proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie

z 10. júna 2008 doplnené podaním z 12. júna 2009, ako účinný prostriedok nápravy využiť

odvolanie, a ako je zrejmé z jeho sťažnosti, túto možnosť využil, aj keď bezúspešne, pretože

krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu (vzhľadom na už

spomínaný princíp subsidiarity vyplývajúci z ) bolo potrebné sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa .

Prerokovávaná sťažnosť ďalej smeruje aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2009, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 3. augusta 2009 o odmietnutí podania sťažovateľa podľa § 43 ods. 2

. Keďže podstata sťažovateľových námietok uplatnených v sťažnosti spočíva v tom, že

mu bola postupom všeobecných súdov v predmetnom konaní odňatá možnosť konať pred

súdom, mal podľa názoru ústavného súdu možnosť podať v záujme ochrany svojich práv

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie v zmysle (pozri

napr. , ), avšak zo sťažnosti ani so súvisiaceho súdneho spisu

vyžiadaného ústavným súdom nevyplýva, že by tak bol urobil.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra

2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje . K odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím ().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok najvyššieho súdu

z 28. februára 2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací

dôvod podľa , aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa sa vždy zaoberá

aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Pretože sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil inštitút

dovolania ako mimoriadneho opraveného prostriedku podľa a nasl. , nenaplnil

ani hypotézu , pretože nevyčerpal všetky procesné

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad , ).

Keďže princíp subsidiarity neumožňuje ústavnému súdu rozhodovať

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym

súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad ,

), nie je ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu daná právomoc

ústavného súdu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že postupom oboch označených súdov došlo k porušeniu

jeho základného práva na právu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, a to tým, že pokiaľ mu

všeobecné súdy „upreli určit právního zástupce ex offo“, potom ho mali upozorniť

na možnosť obrátiť sa so žiadosťou o jeho určenie na Slovenskú advokátsku komoru.

K uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva povinnosť všeobecného súdu poučiť účastníka konania

o možnosti požiadať Slovenskú advokátku komoru o určenie advokáta. Podľa

v znení účinnom v relevantnom čase bol súd povinný poučiť účastníka (u ktorého sú

predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov) iba o možnosti ustanovenia

advokáta sudcom alebo povereným zamestnancom súdu a na jeho žiadosť, ak je to potrebné

na ochranu jeho záujmov. Ako vyplynulo zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec,

sťažovateľ už v žalobnom návrhu sám požiadal o zástupcu z radov advokátov. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 1. augusta 2008 však sťažovateľovi nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov a taktiež nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov. Krajský súd toto uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2009 potvrdil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd v snahe vyjsť sťažovateľovi v ústrety (keďže oznámil, že požiadal

Slovenskú advokátsku komoru o určenie advokáta, ktorý „doplní... podání i specifikaci

žalobního petitu a doloží plnú moc“), vyzval sťažovateľa, aby v určenej lehote oznámil

ústavnému súdu jeho meno, a následne na žiadosť sťažovateľa predĺžil sťažovateľovi lehotu

na jeho oznámenie. Na ďalší dopyt sťažovateľa týkajúci sa možnosti jeho zastupovania

advokátom zapísaným v Českej advokátskej komore už ústavný súd po opätovnom

posúdení argumentácie sťažovateľa a preštudovaní súvisiaceho spisového materiálu

vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nepovažoval za potrebné reagovať.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010