Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

10. júna 1999 zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery

Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval podnet Istrochemu, a.s.,

v Bratislave, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,

v Bratislave, Legionárska 4, vo veci porušenia jeho základného práva na

rozhodovanie veci zákonným sudcom upraveného v ustanovení čl. 48 ods. 1 prvej

vete a v prvej vete ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd rozhodnutím

Mestského súdu v Bratislave č.k. -12 zo 6. apríla 1993, postupom

Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v konaní

vedenom na tomto súde pod sp. zn. a jeho rozhodnutím č.k. 8 Cb

227/93-36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo 6. júla 1995 i postupom

Mestského súdu v Bratislave (teraz Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom

na tomto súde pod sp. zn. a jeho rozhodnutím č.k. -57

z 3. júna 1996 a takto

rozhodol:

Podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) prijal

na konanie podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 (univerzálneho

právneho nástupcu Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 - ďalej len

„navrhovateľ“) v časti, v ktorej namietal, že rozhodnutím Mestského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 6. apríla 1993 a tiež postupom v konaní

vedenom pred Obvodným súdom Bratislava 3 (teraz Okresným súdom Bratislava III)

pod sp. zn. a rozhodnutím č.k. -36 z 8. marca 1995 v znení

opravného uznesenia zo 6. júla 1995 i postupom v konaní vedenom pred Mestským

súdom v Bratislave (teraz Krajským súdom v Bratislave) pod sp. zn. a

jeho rozhodnutím č.k. -57 z 3. júna 1996 „bolo porušené právo

zakotvené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta a v Čl. 38 ods. 1

prvá veta Listiny základných práv a slobôd“. Z obsahu podnetu vyplynulo, že išlo o

základné právo na rozhodovanie jeho veci zákonným sudcom.

Podnet navrhovateľa doručený ústavnému súdu obsahoval aj návrh na zrušenie

označených rozhodnutí oboch súdov. V tejto časti ústavný súd podnet odmietol pre

svoju nepríslušnosť na rozhodovanie o tejto veci. Navrhovateľ proti tomuto

rozhodnutiu namietal podaním „žiadosti o prehodnotenie stanoviska“ ústavného súdu

v bode 2. výroku uznesenia sp. zn. z 10. decembra 1997 (v žiadosti

nesprávne označený ako bod 3.) a súčasne požiadal „o zmenu výroku v tom smere, že

podnet Istrochemu, a.s. Bratislava zo dňa 15.8.1996 bude prijatý na konanie pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky tiež v časti, ktorou bolo navrhované zrušenie

v podnete uvedených rozhodnutí všeobecných súdov“ (žiadosť zo 17. decembra

1997).

Podľa ustanovenia (ďalej len „“)

proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), teda ani neupravuje spôsob

ani dôvody, pre ktoré by ústavný súd mohol svoje rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, či

už na návrh (žiadosť) alebo z úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov sa ústavný

súd žiadosťou navrhovateľa zo 17. decembra 1997 nezaoberal. Naviac dôvody

postupu ústavného súdu pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zrušenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo byť porušené niektoré z jeho

základných práv (ako účastníka konania), sú navrhovateľovi známe, napr. z

rozhodnutia sp. zn. .

V tej časti podnetu, ktorá bola prijatá na konanie pred ústavným súdom,

navrhovateľ uviedol, že „na základe návrhu na začatie konania - žaloby zo dňa

18.1.1993 začalo dňa 21.1.1993 na Mestskom súde v Bratislave konanie v žalovanej

veci“. Z príloh k podnetu vyplynulo, že vec sa týkala zaplatenia sumy 23.866,- Kčs

s príslušenstvom štátnemu podniku MEZ Brno, s.p., v Brne, Jílkova 124, v Českej

republike (ďalej len „žalobca“), ktorú bol navrhovateľ povinný zaplatiť (v konaní

pred označenými súdmi „žalovaný“). Povinnosť zaplatiť žalovanú čiastku vznikla

žalovanému z dôvodu neuhradenia piatich faktúr v čase ich splatnosti (napriek

pokusu o zmier - upomienka zo 14. decembra 1992), a preto mu žalobca vyúčtoval

penalizačným zaťažením č. 991656 z 20. novembra 1992 uvedenú výšku platby.

Mestský súd uznesením č.k. -12 zo 6. apríla 1993 vyslovil svoju

nepríslušnosť a vec postúpil Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu príslušnému na

ďalšie konanie. Navrhovateľ v podnete poukázal na to, že Obvodný súd Bratislava 3

rozsudkom č.k. -36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo

6. júla 1995 konanie čiastočne zastavil a vo zvyšku uplatneného nároku rozhodol

v prospech žalobcu. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z 21. marca

1995, ktoré bolo doručené Mestskému súdu v Bratislave 22. marca 1995, teda ešte

pred vydaním opravného uznesenia. V odvolaní „namietal tú skutočnosť, že

napadnutý rozsudok bol vydaný vecne nepríslušným súdom a vytkol nesprávnosť

rozhodnutia o trovách konania“. Rozsudkom č.k. -57 z 3. júna 1996

Mestský súd v Bratislave rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil.

Navrhovateľ v podnete uviedol, že „s námietkou vecnej nepríslušnosti sa

druhostupňový súd nevysporiadal vôbec. Potvrdil aj rozhodnutie prvostupňového

súdu o trovách konania, aj keď očividne nejde o pomerné rozdelenie trov“. Rovnako

bol tej mienky že sa nevysporiadal s námietkou trov konania za tri úkony právneho

zástupcu žalovaného, lebo prvostupňový súd priznal trovy len za úkony dva.

Navrhovateľ svoje tvrdenie o tom, že o veci konali oba označené súdy ako

vecne nepríslušné, odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. c) bod ll)

„v znení platnom v čase začatie konania ( druhá veta )“ bol na

konanie v prvom stupni v tomto prípade vecne príslušný Mestský súd v Bratislave.

Nakoľko navrhovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, mal sídlo v Českej

republike, niet pochybností o tom, že žalovaná vec sa týkala vzťahov vznikajúcich z

medzinárodného obchodného styku právnických osôb“.

Vecná príslušnosť Mestského súdu v Bratislave v postavení súdu krajského,

ktorý mal o označenej veci konať ako súd prvého stupňa, podľa názoru navrhovateľa

vyplýva jednoznačne zo zákona, a to z ustanovenia bod ll) ,

a preto nebolo potrebné, aby o nej súd vôbec rozhodoval. Tento svoj záver odôvodnil

tým, že „z ustanovenia Čl. 48 ods. 1 druhá veta

vyplýva, resp. je v ňom výslovne stanovené, že príslušnosť súdu stanoví zákon.

Zákon, ako je uvádzané vyššie stanovuje Mestský súd v Bratislave ako súd vecne

príslušný prejednať žalovanú vec v prvom stupni“. Navrhovateľ ďalej uviedol, „že

uznesenie súdu, ktorým tento vyslovuje svoju vecnú nepríslušnosť a postupuje vec

súdu (podľa jeho názoru) vecne príslušnému, má iba deklaratórny charakter a nie

konštitutívny. Práve z toho dôvodu, nie pre nesprávne poučenie, dôverujúc v platnosť

ustanovení a záväznosť zákona pre súd (Čl. 144 ods. 1 ), nenapadol

náš právny predchodca uznesenie Mestského súdu v Bratislave spis. zn.

odvolaním, pretože je jednoznačné, že toto uznesenie nemení ustanovenie zákona,

ktoré stanovuje vecnú príslušnosť“. Podľa názoru navrhovateľa „právoplatnosť

tohoto uznesenia vzhľadom na cit. ust. (druhá veta Čl. 48 ods. 1), t.j. zákona

najvyššej právnej sily, nemôže zaväzovať ani jeden z konajúcich súdov, nakoľko

obidva konajúce súdy sú viazané v prvom rade zákonom a predovšetkým

(Čl. 144 ods. 1 )“.

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že

„vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom bolo porušené právo

zakotvené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta a v Čl. 38 ods. 1

prvá veta Listiny základných práv a slobôd“, pričom na Mestskom súde v Bratislave

prišlo k dvojnásobnému porušeniu tohoto práva, keď počas ´odvolacieho´ konania sa

vystriedali dvaja predsedovia senátu“, čo je zrejmé z toho, že v rozsudku č.k.

-57 z 3. júna 1996 je uvedený jeden zo sudcov a v predvolaní z 1.

apríla 1996 na pojednávanie uskutočnené 22. apríla 1996, druhá sudkyňa, ktorá toto

pojednávanie viedla“. Z obsahu podania jednoznačne vyplynulo, že namietal

porušenie základného práva na rozhodovanie o jeho veci zákonným sudcom, a preto

tiež žiadal, aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil.

Navrhovateľ netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci pred ústavným

súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.

S ohľadom na to, že ustanovenie prvej vety je vecne

zhodné s ustanovením čl. 38 ods. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd, v

ďalšom texte bude citované len označené ustanovenie .

Okresný súd Bratislava III (predtým Obvodný súd Bratislava 3) i Krajský súd

v Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) vo svojich vyjadreniach k podnetu

navrhovateľa uviedli, že 21. januára 1993 podal na bývalom Mestskom súde

v Bratislave žalobca MEZ Brno, š.p., v Brne, Jílkova 124, v Českej republike „proti

odporcovi Istrochem, š.p., Bratislava (neskôr a.s. - právnemu predchodcovi

sťažovateľa) žalobu o zaplatenie sumy vo výške 23.866,- Kčs s príslušenstvom a

trov konania titulom nevyúčtovaných sankcií“.

Vec bola na bývalom Mestskom súde v Bratislave zapísaná pod sp. zn.

a na základe právoplatného uznesenia č.k. -12 zo 6. apríla

1993 (právoplatnosť nadobudlo 16. apríla 1993) bola z dôvodu vecnej nepríslušnosti

postúpená bývalému Obvodnému súdu Bratislava 3 a zapísaná na tomto súde pod sp.

zn. .

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení k podnetu tiež uviedol, že

žalovaný 14. októbra 1994 namietal vecnú nepríslušnosť tohto súdu (s poukázaním

na bod ll) ), z čoho vyplynulo, že odvolanie v zákonom

ustanovenej lehote proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave č.k. -12

zo 6. apríla 1993 nepodal.

Krajský súd v Bratislave poukázal na to, že žalobca zobral svoj návrh (žalobu)

v časti 15.719,- Sk späť z dôvodu čiastočného premlčania pohľadávky a jej

uhradením v čase pred podaním návrhu (žaloby) a doplneným podaním z 31. januára

1995 žiadal, aby mu odporca uhradil 8.147,- Sk titulom majetkovej sankcie za

oneskorenú úhradu označených faktúr. Rozsudkom č.k. -36 z 8. marca

1993 bývalý obvodný súd vyhovel návrhu z časti a žalovaného zaviazal žalobcovi

zaplatiť 8.147,- Sk istiny a 380,- Sk trov konania a vo zvyšku konanie zastavil podľa

; žalobcovi vrátil pomernú časť súdneho poplatku. Rozhodnutie o

trovách konania odôvodnil ustanovením

Krajský súd v Bratislave ďalej ozrejmil, že okrem námietky vecnej

nepríslušnosti o veci konajúceho súdu prvého stupňa s poukázaním na § 11 ods. 3

písm. c) , vo včas podanom odvolaní namietal jeho rozhodnutie „v časti trov

konania, čo bližšie neodôvodnil“. V tomto konaní tiež podľa uplatnil proti

pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku vo výške 16.602,- Sk na započítanie a to až

do výšky oprávneného nároku žalobcu; proti tomu 15. mája 1996 vzniesol žalobca

námietku, a preto odvolací súd túto kompenzačnú pohľadávku žalovaného neuznal.

Odvolací súd rozsudkom č.k. -57 z 3. júna 1996 napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a pokiaľ išlo o námietku vecnej

nepríslušnosti poukázal na ustanovenie § 763 ods. 1 vetu prvú a druhú Obchodného

zákonníka, podľa ktorého sa „týmto zákonom spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli

odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto zákona

a práva z nich vzniknuté, ale aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z

hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti, tohto zákona sa

spravujú doterajšími predpismi“. Podľa vyjadrenia krajského súdu boli odvolacím

súdom preskúmané a správne potvrdené aj trovy prvostupňového konania (proti nim

tiež smerovalo odvolanie žalovaného), a to vzhľadom na právny úspech účastníkov

podľa ustanovenia

Krajský súd v Bratislave vecnú správnosť rozhodnutia Mestského súdu

v Bratislave o postúpení veci Obvodnému súdu Bratislava 3 ako vecne príslušnému

(uznesenie č.k. -12 zo 6. apríla 1993) ďalej odôvodnil tým, že na rozdiel

od mienky navrhovateľa, s poukázaním aj na stanovisko Obchodného kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra 1993 publikované v

Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 35/1994, je toho

názoru, že „vecnú príslušnosť krajského súdu v zmysle ust. § 9 ods. 3 písm. c) bod ll

v znení platnom v čase začatie súdneho konania sp. zn. (predtým

), bolo potrebné posudzovať nie podľa toho, či niektorý z účastníkov

konania má svoje sídlo v zahraničí, ale podľa toho, či ide o vec z medzinárodného

obchodného styku“. Podľa krajského súdu „z obsahu návrhu (žaloby) a pripojených

dokladov k nemu je nesporné, že pohľadávka odporcu vznikla v r. 1992, teda ešte za

trvania Česko-Slovenskej federatívnej republiky, t.j. za existencie spoločného štátu, a

preto tento vzťah nevznikol a ani nemohol vzniknúť z medzinárodného styku (viď aj

a )“. Stanovisko

Obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra

1993 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod

č. 35/1994, z ktorého vychádzal navrhovateľ pri namietaní vecnej nepríslušnosti

konajúcich súdov, nepovažoval Krajský súd v Bratislave za správne, lebo „zákony

(, a ) otázku vzťahov vzniknutých za

účinnosti Hospodárskeho zákonníka ani do 31.12.1992 v

rámci bývalej ČSFR ako jedného štátu za vzťahy vzniknuté z medzinárodného

obchodného styku nepovažujú“. Toto stanovisko naviac nie je prameňom práva a

nemá všeobecnú záväznosť.

Pokiaľ išlo o ďalší dôvod porušenia označeného základného práva

navrhovateľa, ktorý podľa neho spočíval v tom, že sa „počas odvolacieho konania

vystriedali dvaja predsedovia senátu Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení

uviedol, že v oboch prípadoch išlo o zákonných sudcov - predsedov senátu v zmysle

rozvrhu práce bývalého Mestského súdu v Bratislave v čase konania a rozhodovania

o predmetnej veci. Podľa tohto rozvrhu (ako uviedol vo svojom liste z 11. novembra

1997 aj Mestský súd v Bratislave) v odvolacom senáte 19 C boli zaradení obaja

v podnete uvedení predsedovia senátu, ktorí sa vzájomne zastupovali. Z dôvodu

dlhšej pracovnej neschopnosti jedného z predsedov senátu (v čase od 20. mája 1996

do 14. júna 1996) ním vytýčené pojednávania v danej veci (ale aj v iných veciach)

viedol druhý predseda senátu 19 C ako zákonný sudca ustanovený rozvrhom práce s

plnou právomocou meritórne rozhodnúť vo veciach patriacich do senátu 19 C. V tejto

súvislosti mestský súd poukázal na ustanovenie § 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom poriadku pre

okresné a krajské súdy.

Krajský súd v Bratislave sa naviac vyjadril aj k nesprávnemu poučeniu o

opravnom prostriedku uvedenom v uznesení Mestského súdu v Bratislave č.k.

-12 zo 6. apríla 1993 o neprípustnosti odvolania, ktoré podľa neho

nijako nebránilo žalovanému (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľovi), keď

sa domnieval, „že poučenie bývalého mestského súdu o opravnom prostriedku bolo

nesprávne, podať proti uzneseniu odvolanie ( ), ktorého

prípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací“. Aj s ohľadom na to, že „navrhovateľ predtým, ako sa obrátil so svojim

podnetom na Ústavný súd Slovenskej republiky, nevyužil všetky riadne opravné

prostriedky“, navrhoval podnet zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci

pred ústavným súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení odôvodnil svoje nesúhlasné

stanovisko k podnetu navrhovateľa, avšak na rozdiel od Krajského súdu v Bratislave,

ktorý navrhoval podnet navrhovateľa zamietnuť, obmedzil sa na konštatovanie, že

„akceptácia podania navrhovateľa ÚS SR by bola obrovským zásahom do právnej

istoty v právnych vzťahoch založených množstvom súdnych rozhodnutí“.

Okresný súd Bratislava III vo vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ ide o

samotné postúpenie veci, treba vychádzať z obsahu § 104 ods. 2 v tom čase účinného

, podľa ktorého „ak sa súd, na ktorý sa účastník obrátil domnieva, že nie je

vecne príslušný, vysloví svoju nepríslušnosť a rozhodne, ktorému súdu vecne

príslušnému vec po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi. Ak okresný súd takto vec

postúpil krajskému súdu, môže krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná

príslušnosť nebola predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu, právne účinky

spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované“.

Poukázal na to, že „podstatným pre riešenie tohto problému je z uvedeného

ustanovenia slovo ´domnieva´. Znamená to, že pôjde o myšlienkový proces súdu -

skúmanie vecnej príslušnosti, ktorú musí súd skúmať a prihliadať k nej kedykoľvek

za konania ( )

Podľa v súčasnosti účinného, ak je súd, na ktorý sa

účastník obrátil toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne postúpi vec

príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov. Opäť je tu

potrebné zdôrazniť slovo ´názoru´.

Vecná príslušnosť súdu je odstrániteľná podmienka konania, ktorá sa riešila,

resp. rieši postupom podľa citovaných ustanovení

Je samozrejmé, že výsledok myšlienkového procesu súdu ohľadne vecnej

príslušnosti nemusí byť vždy správny a môže dôjsť k situáciám, kedy bude vo

veciach konať vecne nepríslušný súd, resp. nič tomu nezabráni.

Podľa cit. ust. (predchádzajúca úprava), bola daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak sa súd domnieval, že nie je vecne nepríslušný.

Nebolo možné zabrániť i prípadom nesprávneho posúdenia vecnej príslušnosti a

vzniku situácií, kedy vo veci konal súd inak vecne príslušný. Ak okresný súd takto

postúpil vec krajskému súdu, opäť záležalo na výsledku skúmania krajského súdu,

či vráti vec okresnému súdu alebo nie, (pokiaľ teda vecná príslušnosť nebola predtým

vyriešená uznesením odvolacieho súdu) opäť mohlo dôjsť i k situácii, že krajský súd

nevrátil vec okresnému súdu, hoci mal a konal pritom ďalej, ako súd vecne príslušný.

Rovnako aj v súčasnosti účinnej úprave je daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak súd je toho názoru, že nie je vecne príslušný,

samozrejme je možné, že súd dospeje k názoru, že je vecne príslušný a bude ďalej

konať, hoci v skutočnosti nesprávne posúdi vecnú príslušnosť.

Takisto aj súd, ktorému bola vec postúpená môže, ale aj nemusí súhlasiť s jej

postúpením a opäť to bude výsledok jeho myšlienkového procesu, či sa rozhodne

postupovať v zmysle ods. 3 cit. ust. zákona alebo aj nie. I tu sa môže stať, že súd,

ktorému bola vec postúpená, nesprávne posúdi vecnú príslušnosť a vo veci bude

ďalej konať, hoci ju mal predložiť NS SR.

Účastník pri predchádzajúcej úprave mohol počas konania prípadne

poukazovať na to, že vo veci koná nepríslušný súd, prípadne sa odvolať proti

uzneseniu o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom, v tomto prípade rozhodoval

krajský súd, takže odvolanie ani prípustné nebolo a ani okresný súd sa postúpeniu

veci brániť účinne nemohol.

Súčasná úprava dáva účastníkovi maximálne možnosť poukazovať na vecnú

nepríslušnosť súdu, účinne brániť sa môže len súd, ktorému bola vec postúpená.

Je možné zaujať jednoznačné stanovisko, že ak sa súd rozhodne konať ako

vecne príslušný, tak vecne príslušný je, pokiaľ nie je rozhodnuté inak.

Rozhodnúť tak mohol len odvolací súd v zmysle , čo sa

však nestalo. Pre úplnosť uvádzam, „že nedostatok podmienok konania, pre ktoré

konanie nemalo prebehnúť“ v zmysle písm. b/ cit. ust. zákona, sa aplikuje na

neodstrániteľné podmienky konania. Uvedená skutočnosť však nie je dôvodom

prípustnosti obnovy konania v zmysle , ani dôvodom dovolania v

zmysle “

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení napokon uviedol, že „vecná

príslušnosť v konaní vyriešená bola, okolnosti pre jej posúdenie sa počas konania

nezmenili, vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný (§

159 ods. 1 a )“, a preto podľa jeho názoru „nie je možné napádať

vecnú príslušnosť tunajšieho súdu na konanie, a tým vlastne právoplatnosť rozsudku,

ako to robí sťažovateľ“.

V závere svojho vyjadrenia Okresný súd Bratislava III konštatoval, že „nemá

význam analyzovať bod ll) V tomto konkrétnom prípade aj

preto, že k jeho aplikácii nedošlo a ani nehovoriac o R 35/94“. Podľa názoru tohoto

súdu „nie je mysliteľné aby bol rozsudok tunajšieho súdu spochybňovaný ako

nelegitímny alebo nulitný. Bolo by to v rozpore s právom, najmä s jeho jedným zo

základných atribútov - právnou istotou“.

Na ústnom pojednávaní o predmetnej veci pred ústavným súdom netrval.

II.

Ústavný súd z obsahu súdnych spisov súvisiacich s predmetom podnetu a

z listín predložených navrhovateľom zistil, že:

- proti Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 (právny predchodca Istrochem,

a.s., v Bratislave, Nobelova 34 - ďalej len „žalovaný“) podal 22. januára 1993 na

Mestskom súde v Bratislave žalobu MEZ Brno, š.p., v Brne, Jílkova 124, Česká

republika o zaplatenie 23.866,- Kčs s príslušenstvom, pretože žalovaný včas

nezaplatil faktúry č. 140007 z 19.3.1992, č. 161161 z 1.6.1992, č. 260583 z

10.6.1992, č. 260630 z 2.7.1992 a č. 260729 zo 14.8.1992 a to ani po pokuse o zmier

formou upomienky zo 14. decembra 1992. Preto mu žalobca vyúčtoval penalizačným

zaťažením č. 991656 z 20.novembra 1992 sumu 23.866,- Kčs. Žiadal tiež uhradiť

trovy konania,

- Mestský súd v Bratislave uznesením č.k. -12 zo 6. apríla vyslovil

svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci a rozhodol o tom, že po právoplatnosti

uznesenia túto vec postúpi na ďalšie konanie Obvodnému súdu Bratislava 3, pretože

podľa na konanie v prvom stupni sú príslušné okresné súdy a krajský

súd je príslušným na rozhodovanie vecí z právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri

ich podnikateľskej činnosti, len ak suma požadovaná navrhovateľom prevyšuje

200.000,- Sk ( ). S poukázaním na predmet sporu súd

vyslovil v zmysle svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil

príslušnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie obsahovalo nesprávne poučenie o

možnosti podať riadny opravný prostriedok, keďže v ňom bolo uvedené, že „proti

tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné“ (čo konštatoval aj Krajský súd

v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu),

- v čase podania žaloby na Mestskom súde v Bratislave, t.j. 21. januára 1993, podľa

ustanovenia v znení (účinného od

1. januára 1992) mohol súd, na ktorý sa účastník obrátil, vysloviť svoju vecnú

nepríslušnosť, ak sa domnieval, že nie je príslušným na konanie vo veci. Súčasne

musel rozhodnúť o tom, ktorému súdu podľa neho vecne príslušnému vec po

právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi. Ak okresný súd takto vec postúpil

krajskému súdu, mohol krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná príslušnosť

nebola už predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu. Inými slovami, ako súd

okresný, tak aj súd krajský boli viazané rozhodnutím odvolacieho súdu;

- navrhovateľ v konaní pred Obvodným súdom Bratislava 3 sp. zn.

poukazoval na to, že tento súd koná ako vecne nepríslušný. Túto skutočnosť potvrdil

vo svojom vyjadrení k podnetu aj Okresný súd Bratislava III, keď uviedol, že „dňa

14.10.1994 namietal žalovaný vecnú nepríslušnosť tunajšieho súdu s poukazom na §

9 ods. 3 písm. c) bod ll) teda vo veci by mal konať Mestský súd v Bratislave“.

Tento súd sa v rozsudku č.k. -36 z 8. marca 1995 s námietkou žalovaného

týkajúcou sa vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu nijako nevysporiadal. Námietku

vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu s úrovňou súdu okresného uplatnil

navrhovateľ aj v odvolaní podanom 21. marca 1995, ktoré bolo podané ešte pred

vydaním opravného uznesenia -40 zo 6. júla 1995;

- s námietkou vecnej nepríslušnosti prvostupňového súdu uplatnenou v odvolaní proti

jeho rozsudku č.k. -36 z 8. marca 1995 v znení opravného uznesenia zo 6.

júla 1995 sa Mestský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku č. 19 Cob

444/95 z 5. mája 1995, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vysporiadal

tak, že citoval ustanovenie prvú a druhú vetu .

Nijako nepreskúmal ani rozhodnutie č.k. -12 zo 6. apríla 1993, ktorým

bola vec prikázaná na konanie Obvodnému súdu Bratislava 3 ako súdu prvého stupňa

ani sa nezaoberal nesprávnosťou poučenia o vylúčení podania riadneho opravného

prostriedku. Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade bolo možné podľa § 204

ods. 2 podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia uznesenia č.k. 27 Cb

112/93-12 zo 6. apríla 1993. Ani jeden z účastníkov odvolanie nepodal. Preto

súhlasí s názorom Krajského súdu v Bratislave, že navrhovateľ túto možnosť ochrany

ním namietaného porušenia základného práva nevyužil.

- vzťah na základe objednávky a jej akceptácie medzi označenými obchodnými

subjektami vznikol ešte počas spoločného štátu, teda pred zánikom Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, t.j. pred uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 1

ods. 1 ústavného o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky; účinný od 8. decembra 1992); na základe uskutočnených dodávok žalobca

vystavil a odoslal žalovanému všetkých 5 faktúr ešte v roku 1992 a to v čase od

19.3.1992 do 14.8.1992.

- svoj nárok na uhradenie faktúry, až po pokuse o zmier zo 14. decembra 1992

uplatnil žalobca žalobou na Mestskom súde v Bratislave 22. januára 1993, t.j. po

zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a po vzniku nových

nástupníckych štátov Českej republiky a Slovenskej republiky, na ktoré prešla

pôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januárom 1993 (čl. 1 ods. 2

a čl. 2 citovaného ústavného zákona),

- Mestský súd v Bratislave sa v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci

inému vecne príslušnému súdu s úrovňou súdu okresného č.k. -12 zo 6.

apríla 1993 vôbec nezaoberal ustanovením bod ll) ,

- vecnú príslušnosť krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhodujúcich spory

v obchodných veciach zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku

právnických a fyzických osôb, vrátane sporov, v ktorých bola právomoc česko-

slovenského súdu založená písomnou zmluvou účastníkov podľa ustanovenia § 37

ods. 1 a 2 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,

upravil po prvýkrát zákon z 5. novembra 1991 č. , ktorým sa mení a

dopĺňa a notársky poriadok, a to novým znením celého

ustanovenia § 9 upravujúcim vecnú príslušnosť všeobecných súdov Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, a to konkrétne v odseku 3 písm. c) bode ll),

- , ktorým sa mení a dopĺňa

upravil ustanovenie bod ll) tak, že

slová „česko-slovenského súdu“ nahradil slovami „súdu Slovenskej republiky“.

Tento zákon účinný od 1. januára 1993 bol prijatý 16. decembra 1992, teda po

účinnosti ústavného o zániku Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, t.j. po 8. decembri 1992, keď už bolo zrejmé, že uplynutím

31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej

nástupníckymi štátmi podľa čl. 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona sa stávajú

Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné, suverénne štáty, pretože

pôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená

ústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku

1. januárom 1993 ( ). Vychádzajúc z uvedeného podľa

medzinárodného práva vznikli dva samostatné subjekty,

- žiadny z účastníkov konania pred ústavným súdom (ani Mestský súd v Bratislave

v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému súdu) nespochybnil, že

išlo o spor v obchodnej veci,

- konanie prebiehalo v čase, keď bol novelizovaný ,

ktorým sa mení a dopĺňa a notársky poriadok a zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení Občiansky súdny

poriadok, a tiež vtedy, keď o súdoch a sudcoch bol

novelizovaný , ktorým

sa mení a dopĺňa o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a

dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), účinným od 1. januára 1993.

III.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky. Tieto práva

vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

50 ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; podmienky ustanoví

zákon“. Je ním a tento ustanovuje,

ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým

predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa

výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako

osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Pre potreby

rozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a

sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), ktorý upravoval

sústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu sústavu všeobecných

súdov v Slovenskej republike, t.j. 22. januára 1993. So sústavou súdov priamo súvisí

aj príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená , a

tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (Uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. apríla 1996). Inými slovami,

nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona

na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý

upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní

o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej

postúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného

práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím

súdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci

odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý

nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom

ustanovujúcim príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je Občiansky súdny

poriadok, ktorý v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom

súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú

až do skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania

(teda aj v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia.

Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej

príslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady

upravuje zákon, napr. v

Ak súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne

príslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním

príslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.

V čase začatia konania o veci (22. januára 1993) ustanovenie o

vecnej príslušnosti súdov bolo upravené a zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. Konanie začalo po zániku Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, t.j. po vzniku dvoch samostatných subjektov

medzinárodného práva - Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Navrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že

v čase začatia konania boli nové podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než

aké boli v čase vzniku obchodného vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal,

podľa neho, Mestský súd v Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej

republiky doručená) posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená,

ako spor vzniknutý zo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch

právnických osôb ( bod ll) ) a vecne príslušným o veci konať

mal byť Mestský súd v Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na

rozhodovanie v prvom stupni, a nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu

okresného, kde mal žalovaný sídlo.

Mestský súd v Bratislave podľa v znení vyššie citovaných

noviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať

vo veci podľa v spojení s ako spor z

právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma

požadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.

Proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave zo 6. apríla 1993 č.k.

-12, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci

Obvodnému súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani

súd, ktorému bola vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne

príslušný.

Ústavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov

medzi dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné

postupovať podľa účinného v čase, keď spor vznikol - t.j. v čase uplatnenia

nároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte

v čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú

prirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne

(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),

spor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie

už samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda

spor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej

republike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike

(žalovaný), nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri

posudzovaní vecnej príslušnosti súdu, t.j. podľa bod ll)

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,

konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu ( prvá veta ).

Odstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý

má o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého

vecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale

nemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

odstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na

splnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci,

a to aj z úradnej povinnosti.

Ak sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade),

domnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej

ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods.

1 ) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k

tomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného

prostriedku. Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému

sudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože oni sú

oprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť ( ). Ak sa žalobca

ako účastník konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne

zúčastniť odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti

rozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave č.k. -12 zo 6. apríla 1993

mohol podať odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd

poskytnúť ústavnú ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným

súdom. Podnetom podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno

nahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť

týchto práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi. Podnet si tiež nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo

byť ex post zmarené už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému

právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred

všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym

konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu

základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky

účinné prostriedky upravené v , nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto

právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.

S ohľadom na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach podnet

navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 1999