Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 358/2016
PDF · 165.12 KB
No categories available
I. ÚS 358/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, advokátska
kancelária, Staničná 1, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 64/2013
zo 14. januára 2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obdo 45/2014 z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. marca 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 64/2013
zo 14. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 45/2014
z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“, spolu ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou
na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanému
(ďalej len „žalovaný“) domáhal zaplatenia sumy 30 000 Sk spolu so zmluvnou
pokutou z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorá nebola žalovaným v lehote splatnosti
uhradená. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cb 140/2001 z 29. júna 2006 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. februára 2008 (ďalej
len „dopĺňací rozsudok“) a opravným uznesením z 24. februára 2012 (ďalej len „opravné
uznesenie“) zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 479,20 Sk s 13 % úrokom
z omeškania od 3. novembra 2000 do zaplatenia, 13 % úrokom z omeškania zo sumy
38 900 Sk od 3. novembra 2000 do 30. novembra 2000, 13 % úrokom z omeškania zo sumy
40 000 Sk od 3. novembra 2000 do 8. decembra 2000, 13 % úrokom z omeškania zo sumy
60 000 Sk od 3. novembra 2000 do 11. decembra 2000. Žalobu do výšky 27 520,80 Sk
a do výšky 7 % úroku z omeškania zo sumy 38 900 Sk od 3. novembra 2000
do 30. novembra 2000, 7 % úroku z omeškania zo sumy 40 000 Sk od 3. novembra 2000
do 8. decembra 2000, 7 % úroku z omeškania zo sumy 60 000 Sk od 3. novembra 2000
do 11. decembra 2000 zamietol. Konanie týkajúce sa zmluvnej pokuty zastavil. Dopĺňacím
2
rozsudkom návrh žalobcu „čo do zaplatenia 20 % úroku z omeškania ročne zo sumy
27 520,80 Sk od 03. novembra 2000 do zaplatenia a čo do zaplatenia 7 % úroku
z omeškania ročne zo sumy 2 479,20 Sk od 03. novembra 2000 do zaplatenia“ zamietol.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 28/2012
z 20. marca 2013 zmenil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom
a opravným uznesením v napadnutej časti tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
995,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 18,15 % p. a. zo sumy 1 291,24 €
od 03. novembra 2000 do 30. novembra 2000, zo sumy 1 327,76 eur od 03. novembra 2000
do 08. decembra 2000, zo sumy 1 991,63 eur od 03. novembra 2000 do 11. decembra 2000
a zo sumy 995,82 eur od 03. novembra 2000 do zaplatenia“, a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 22/2013 z 12. júna 2013
na základe dovolania žalovaného zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti,
ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 995,82 € s 18,15 % úrokom
z omeškania p. a. od 3. novembra 2000 do zaplatenia, a vec mu vrátil v zrušujúcej časti
na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 64/2013 zo 14. januára 2014, ktorým zmenil rozsudok okresného
súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením v napadnutej časti tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 223,43 € a návrh v sume 690,10 €
zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením ako neprípustné odmietol.
3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti predovšetkým uviedol:
„Uznesením dovolacieho NS SR sp. zn. 5 Obdo 221/2013 zo dňa 12.6.2013 bol
zrušený prvý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob/28/2012-515 z 20.3.2013
v napadnutej časti s tým, že dovolací súd bol toho názoru, že prvé rozhodnutie odvolacieho
súdu trpelo vadou uvedenou v § 237 písm. f) O.s.p., nakoľko podľa neho bolo v napadnutej
časti rozhodnutie nepreskúmateľné z dôvodu, že povinnosťou súdu je odôvodniť rozhodnutie
spôsobom uvedeným v § 157 ods.2 O.s.p... Zároveň NS SR zaviazal odvolací súd, aby
odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods.2 O.s.p...
Krajský súd v Prešove však nad rámec skutočnosti, ktorú mu uložil a vytkol dovolací
súd... rozhodol tak, že bez akéhokoľvek dodatočného dokazovania, predvolania
navrhovateľa, na pojednávaní konanom dňa 14.1. 2014 celkom protichodne zmenil svoj
pôvodný rozsudok v neprospech navrhovateľa s poukazom na ustanovenie § 220 O. s. p.
V uvedenom rozsudku zo dňa 14.1.2014 však v jeho odôvodnení... nie je ani zmienka o tom,
na základe akých nových dôkazov a dôvodov dospel k inému výroku, na akom, resp. aké
konanie sa uskutočnilo dňa 14.01.2015, pričom sťažovateľ (v konaní na KS Prešov ako
navrhovateľ) nebol na žiadne konanie predvolaný, nebolo mu doručené žiadne vyjadrenie
odporcu, žiadny nový dôkaz či argument, a teda postupom súdu mu bolo odopreté právo
na spravodlivý proces, právo zúčastniť sa pojednávania a vyjadrovať sa k dokazovaniu
a k veci nanovo... rozhodovanej krajským súdom. Navrhovateľovi sa podarilo zistiť
na internete, že Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 3Cob/64/2013 zmanipuloval na deň
14.01.2014 pojednávanie, na ktoré však ani navrhovateľ... ani vtedajšia jeho právna
zástupkyňa neboli predvolaní (ani o ňom neboli vyrozumení). Napokon... Krajský súd
v Prešove sa v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 14.01.2014 o takomto konaní ani
nezmieňuje. Hoci druhé rozhodnutie krajského súdu obsahuje meritórne úplne protichodný
výrok... v porovnaní s prvým rozhodnutím krajského súdu, napriek tomu však v odôvodnení
druhého rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba a nedá sa zistiť, prečo došlo
k absolútne protichodnému meritórnemu zvratu vo výroku druhého rozhodnutia krajského
súdu (oproti prvému rozhodnutiu krajského súdu), a tým je druhé rozhodnutie krajského
súdu nekonzistentne nepredvídateľné, nezrozumiteľné, nedostatočne odôvodnené a celkovo
nepreskúmateľné a arbitrárne.
... V nadväznosti na uvedené... je zrejmé, že aj uznesenie NS SR 5 Obdo/45/2014
zo dňa 30.11. 2015, ktorým NS SR odmietol dovolanie žalobcu... trpí vadami a je
nezákonné, pričom dovolací NS SR paradoxne v odôvodnení svojho rozhodnutia NS SR
na str.10 a 11 odôvodnenia konštatuje, že pred dovolacím NS SR nevyšli najavo nijaké vady
vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., teda údajne ani vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f)
O.s.p. (že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), hoci
ako je zrejmé zo skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku, tak takéto vady sa
v súdnom konaní vyskytli a nachádzajú, čiže postupom súdu bolo porušené sťažovateľovo
právo na spravodlivý proces.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení v záhlaví rozhodnutia označených
4
základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu
a medzinárodného paktu postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd „podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde“
rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 64/2013 zo 14. januára 2014.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie v záhlaví rozhodnutia
označených práv postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ namieta postup krajského súdu,
ktorý „protichodne“ zmenil svoj pôvodný rozsudok v neprospech sťažovateľa bez toho,
aby mu umožnil zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k dokazovaniu a argumentom
žalovaného, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom. Keďže
najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože nezistil
v postupe odvolacieho súdu vadu konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces.
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
9. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie
proti napadnutému rozsudku z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, teda
v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Dovolateľ
na vady konania vymenované v ust. § 237 ods. 1 O. s. p. pod písm. a), b), c), d), e), f), g)
vo svojom dovolaní nepoukazuje a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla
najavo. Namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“
10. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce podal proti
napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, avšak námietku porušenia jeho
procesných práv v odvolacom konaní, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) OSP, v dovolacom konaní neuplatnil. Formálne preto využil účinný právny
6
prostriedok ochrany svojich práv ustanovený zákonom, avšak z materiálneho hľadiska
uvedenú námietku v dovolaní neuplatnil. Zároveň sťažovateľ v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k nesplneniu podmienky
využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup
ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97,
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku porušenia označených práv
sťažovateľa odňatím možnosti konať pred odvolacím súdom, ktorú sťažovateľ uplatnil
po prvýkrát v konaní pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú a z tohto dôvodu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
13. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu
sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016