Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 85/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

22. apríla 1999 zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery

Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval prijatý podnet Istrochemu, a.s.,

v Bratislave, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,

v Bratislave, Legionárska 4, vo veci porušenia jeho základného práva na

rozhodovanie o jeho veci zákonným sudcom upraveným v ustanovení čl. 48 ods. 1

prvej vete a v prvej vete ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd postupom

Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v konaní

vedenom na tomto súde pod sp. zn. a jeho rozhodnutím č.k. 8 Cb

1829/93-21 zo 7. novembra 1994 i postupom Mestského súdu v Bratislave (teraz

Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím č.k. -26 z 2. októbra 1995 a takto

rozhodol:

Podnet Istrochemu, a.s., Nobelova 34, Bratislava z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) prijal

na konanie podnet Istrochemu, a.s., Nobelova 34 v Bratislave (univerzálneho

právneho nástupcu Istrochemu, š.p., Dimitrovova 34, Bratislava; ďalej len

„navrhovateľ“), v ktorom namietal, že v konaní pred Obvodným súdom Bratislava 3

(teraz Okresným súdom Bratislava III) bol postupom v konaní sp. zn a

rozhodnutím č.k. -21 zo 7. novembra 1994 i postupom v konaní

Mestského súdu v Bratislave (teraz Krajského súdu v Bratislave) sp. zn.

488/94 a rozhodnutím č.k. -26 z 2. októbra 1995 odňatý svojmu

zákonnému sudcovi.

V podnete uviedol, že na základe návrhu na začatie konania (žaloby)

z 31. mája 1993 začalo 2. júna 1993 na Krajskom súde v Bratislave konanie o úhradu

1.550,- Kč s prísl. Strojírenskému zkušebnímu ústavu, Lidická 48 v Brne, Česká

republika (ďalej len „žalobca“), ktorú bol povinný navrhovateľ uhradiť (v konaní

pred označenými súdmi žalovaný). Tento súd uznesením sp. zn. zo

14. júna 1993 vyslovil svoju nepríslušnosť „a postúpil vec Obvodnému súdu

Bratislava 3 ako súdu príslušnému, zrejme vecne aj miestne“. Poukázal na to, že

Obvodný súd Bratislava 3 uznesením sp. zn. zo 7. novembra 1994

konanie vo veci zastavil na základe späťvzatia návrhu žalobcom a zaviazal právneho

predchodcu navrhovateľa uhradiť žalobcovi trovy konania. Proti tomuto uzneseniu

podal navrhovateľ včas odvolanie na Mestský súd v Bratislave, ktorý uznesením sp.

zn. z 2. októbra 1995 rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava 3

potvrdil. Navrhovateľ v podnete uviedol, že „s námietkou nedostatku,

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania sa vysporiadal tak, že konštatoval,

že neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bol odstránený právoplatnosťou

uznesenia Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 14.6.1993“.

Svoje tvrdenie o tom, že o veci konali oba označené súdy ako vecne aj miestne

nepríslušné, „čím došlo k odňatiu jeho zákonnému sudcovi“, odôvodnil tým, že

„podľa ustanovenia bod ll) Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v čase začatia

konania, ale aj v čase rozhodovania všetkých troch súdov (§ 154 ods. 1, § 167 ods. 2

) bol na konanie v tomto prípade vecne aj miestne príslušný Mestský súd v

Bratislave. Nakoľko navrhovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi mal sídlo v

Českej republike, niet pochybností o tom, že žalovaná vec sa týkala vzťahov

vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku právnických osôb“. Vecná

príslušnosť Mestského súdu v Bratislave ako súdu krajského, ktorý mal v označenej

veci konať ako súd prvého stupňa, podľa názoru navrhovateľa vyplývala

jednoznačne zo zákona, a to z ustanovenia bod ll) , a preto

nebolo potrebné, aby o nej rozhodoval súd.

Tento svoj záver odôvodnil tým, že „z ustanovenia čl. 48 ods. 1 druhá veta

vyplýva, že príslušnosť súdu stanoví zákon“ a tento

zákon (t.j. ) „ustanovuje Mestský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný

prejednať žalovanú vec v prvom stupni“. Ďalej uviedol, že „uznesenie súdu, ktorým

tento vyslovuje svoju vecnú nepríslušnosť a postupuje vec súdu (podľa jeho názoru)

vecne príslušnému, má iba deklaratórny charakter, nie konštitutívny. Práve z tohto

dôvodu, dôverujúc v platnosť ustanovení a záväznosť zákona pre súd (Čl. 144

ods. 1 ), nenapadol náš právny predchodca rozhodnutie Krajského súdu v

Bratislave spis. zn. odvolaním, pretože je jednoznačné, že toto

uznesenie nemení ustanovenie zákona, ktoré stanovuje vecnú príslušnosť“. Podľa

jeho názoru „právoplatnosť tohoto uznesenia vzhľadom na cit. ust. (Čl. 48

ods. 1 druhá veta), t.j. zákona najvyššej právnej sily, nemôže zaväzovať ani jeden

z konajúcich súdov, nakoľko obidva konajúce súdy sú viazané v prvom rade zákonom

a predovšetkým (Čl. 144 ods. 1 )“.

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že

konaním a rozhodnutiami označených súdov bolo porušené jeho základné právo

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa prvej vety

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 prvej vety ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len

„Listina základných práv a slobôd“). Žiadal tiež, aby ústavný súd označené

rozhodnutie zrušil. Netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci pred ústavným

súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.

Pretože ustanovenie prvá veta je vecne zhodná

s ustanovením čl. 38 ods. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd, v ďalšom

texte bude citované len označené ustanovenie .

Okresný súd Bratislava III i Krajský súd v Bratislave vo svojich vyjadreniach

uviedli, že 2. júna 1993 podal na bývalom Krajskom súde v Bratislave žalobca

Strojírenský zkušební ústav, ul. Lidická č. 48 v Brne žalobu proti žalovanému

Istrochem, š.p., Bratislava (právnemu predchodcovi navrhovateľa) na zaplatenie

1.550,- Kč s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave vyslovil uznesením č.k.

-5 zo 14. júna 1993 svoju vecnú nepríslušnosť. Vo svojom vyjadrení

sa obmedzil len na konštatovanie svojej miestnej nepríslušnosti, pričom citoval

ustanovenia , a a s poukázaním na ustanovenie

a a skutočnosť, že predmetom sporu bola suma neprevyšujúca

200.000,- Sk a že žalovaný mal svoje sídlo v obvode Obvodného súdu Bratislava 3.

Toto uznesenie, proti ktorému bolo možné podať odvolanie (a navrhovateľ ho

nepodal), nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 1993. Vec bola 27. októbra 1993

postúpená Obvodnému súdu Bratislava 3 ako príslušnému na konanie o nej a v ten

istý deň bola aj zapísaná a vedená pod sp. zn. .

Okresný súd Bratislava III poukázal vo svojom vyjadrení na to, že právny

predchodca navrhovateľa namietal 6. októbra 1994 vecnú nepríslušnosť tohto súdu

(s poukázaním na bod ll) ), ale po zákonom ustanovenej

lehote na podanie odvolania proti rozhodnutiu o príslušnosti súdu oprávneného vo

veci konať.

Pred začatím prvého pojednávania 7. novembra 1994 žalobca (Strojírenský

zkušební ústav v Brne, Česká republika) vzal svoj návrh z 30. októbra 1994 späť,

pretože pohľadávka bola po vydaní platobného rozkazu uhradená. Žalobca však

žiadal náhradu trov konania.

Proti uzneseniu Obvodného súdu Bratislava 3 sp. zn. zo

7. novembra 1994 podal navrhovateľ (v označenej veci žalovaný) odvolanie, v

ktorom namietal iba vecnú nepríslušnosť obvodného súdu s poukázaním na

ustanovenie bod ll) a žiadal v zmysle ustanovenia

ods. 1 konanie zastaviť a vec postúpiť vecne príslušnému súdu, v tom čase

Mestskému súdu v Bratislave. Tento súd ako odvolací súd uznesením č.k.

-26 z 2. októbra 1995 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal; uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 13. novembra 1995.

Oba súdy vo svojich vyjadreniach viacerými právnymi argumentáciami

odôvodňovali svoje nesúhlasné stanovisko k podnetu navrhovateľa, pričom Krajský

súd v Bratislave navrhoval podnet navrhovateľa zamietnuť a Okresný súd Bratislava

III sa obmedzil na konštatovanie, že „akceptácia podania navrhovateľa ÚS SR by

bola obrovským zásahom do právnej istoty v právnych vzťahoch založených

množstvom súdnych rozhodnutí“.

Ani jeden zo súdov netrval na ústnom pojednávaní ústavného súdu o podnete

navrhovateľa.

Krajský súd v Bratislave poukázal na vecnú správnosť svojho (v tom čase

Mestského súdu v Bratislave) rozhodnutia č.k. -26 z 2. októbra 1995,

ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, lebo súhlasí s pôvodným názorom

Mestského súdu v Bratislave, že tento súd konal ako vecne príslušný, a nesúhlasí

s názorom navrhovateľa, že „púha okolnosť, že žalobca Strojírenský zkušební ústav

Brno mal sídlo v Českej republike, zakladala vecnú príslušnosť krajského súdu na

konanie vo veci podľa, v tom čase platného znenia bod ll “.

Toto tvrdenie oprel o zistenie, že „vzťah medzi účastníkmi konania (Strojírenským

zkušebním ústavem, Brno a Istrochemom, š.p. Bratislava) vznikol ešte za trvania

spoločného štátu - Českej a Slovenskej federatívnej republiky, a preto nemohlo ísť

o vzťah z medzinárodného obchodného styku“. Bol toho názoru, že „Občiansky

súdny poriadok ani ani otázku vzťahov

vzniknutých podľa Hospodárskeho zákonníka, či do

31.12.1992 medzi českými a slovenskými subjektami v rámci bývalej ČSFR ako

spoločného štátu, za vzťahy vzniknuté z medzinárodného obchodného styku

nepovažujú“. Preto sa podľa neho „v tomto smere nemožno stotožniť so stanoviskom

Obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obpj 8/93

z 1. októbra 1993 (R 35/1994 Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky), ktoré sa podrobne zaoberá vecnou príslušnosťou všeobecných súdov

Slovenskej republiky pri riešení sporov vznikajúcich zo vzťahov v obchodnom styku

právnických a fyzických osôb Českej republiky a Slovenskej republiky; naviac „bolo

prijaté až po rozhodnutí krajského súdu“.

Krajský súd ďalej konštatoval vo svojom vyjadrení, že ak sa však žalovaný

(v našom prípade navrhovateľ) domnieval, že koná súd nepríslušný, mal včas podať

odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.6.1993 č.k.

-5. Tento súd poukázal tiež na to, že „nedostatok vecnej, či miestnej

príslušnosti ( a nasl. a a nasl. ) nepatrí medzi neodstrániteľné

prekážky postupu a nezakladá ani dovolací dôvod podľa “, ale „napriek

tomu sa navrhovateľ podnetu o podanie dovolania ani nepokúsil“.

Okresný súd Bratislava III naviac uviedol, že pokiaľ ide o samotné postúpenie

veci, treba vychádzať z obsahu v tom čase účinného , podľa

ktorého „ak sa súd, na ktorý sa účastník obrátil domnieva, že nie je vecne príslušný,

vysloví svoju nepríslušnosť a rozhodne, ktorému súdu vecne príslušnému vec po

právoplatnosti tohto uznesenia postúpi. Ak okresný súd takto vec postúpil krajskému

súdu, môže krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná príslušnosť nebola

predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu, právne účinky spojené s podaním

návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.“

Poukázal na to, že „podstatným pre riešenie tohto problému je z uvedeného

ustanovenia slovo „domnieva“. Znamená to, že pôjde o myšlienkový proces súdu -

skúmanie vecnej príslušnosti, ktorú musí súd skúmať a prihliadať k nej kedykoľvek

za konania ( )

Podľa v súčasnosti účinného, ak je súd, na ktorý sa

účastník obrátil toho názoru, že nie je vecné príslušný, neodkladne postúpi vec

príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov. Opäť je tu

potrebné zdôrazniť slovo „názoru“.

Vecná príslušnosť súdu je odstrániteľná podmienka konania, ktorá sa riešila,

resp. rieši postupom podľa citovaných ustanovení

Je samozrejmé, že výsledok myšlienkového procesu súdu ohľadne vecnej

príslušnosti nemusí byť vždy správny a môže dôjsť k situáciám, kedy bude vo

veciach konať vecne nepríslušný súd, resp. nič tomu nezabráni.

Podľa cit. ust. (predchádzajúca úprava), bola daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak sa súd domnieval, že nie je vecne nepríslušný.

Nebolo možné zabrániť i prípadom nesprávneho posúdenia vecnej príslušnosti a

vzniku situácií, kedy vo veci konal súd inak vecne príslušný. Ak okresný súd takto

postúpil vec krajskému súdu, opäť záležalo na výsledku skúmania krajského súdu,

či vráti vec okresnému súdu alebo nie, (pokiaľ teda vecná príslušnosť nebola predtým

vyriešená uznesením odvolacieho súdu) opäť mohlo dôjsť i k situácii, že krajský súd

nevrátil vec okresnému súdu, hoci mal a konal pritom ďalej, ako súd vecne príslušný.

Rovnako aj v súčasnosti účinnej úprave je daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak súd je toho názoru, že nie je vecne príslušný,

samozrejme je možné, že súd dospeje k názoru, že je vecne príslušný a bude ďalej

konať, hoci v skutočnosti nesprávne posúdi vecnú príslušnosť.

Takisto aj súd, ktorému bola vec postúpená môže, ale aj nemusí súhlasiť s jej

postúpením a opäť to bude výsledok jeho myšlienkového procesu, či sa rozhodne

postupovať v zmysle ods. 3 cit. ust. zákona alebo aj nie. I tu sa môže stať, že súd,

ktorému bola vec postúpená, nesprávne posúdi vecnú príslušnosť a vo veci bude

ďalej konať, hoci ju mal predložiť NS SR.

Účastník pri predchádzajúcej úprave mohol počas konania prípadne

poukazovať na to, že vo veci koná nepríslušný súd, prípadne sa odvolať proti

uzneseniu o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom, v tomto prípade rozhodoval

krajský súd, takže odvolanie ani prípustné nebolo a ani okresný súd sa postúpeniu

veci brániť účinne nemohol.

Súčasná úprava dáva účastníkovi maximálne možnosť poukazovať na vecnú

nepríslušnosť súdu, účinne brániť sa môže len súd, ktorému bola vec postúpená.

Je možné zaujať jednoznačné stanovisko, že ak sa súd rozhodne konať ako

vecne príslušný, tak vecne príslušný je, pokiaľ nie je rozhodnuté inak.

Rozhodnúť tak mohol len odvolací súd v zmysle , čo sa

však nestalo. Pre úplnosť uvádzam, „že nedostatok podmienok konania, pre ktoré

konanie nemalo prebehnúť“ v zmysle písm. b/ cit. ust. zákona, sa aplikuje na

neodstrániteľné podmienky konania. Uvedená skutočnosť však nie je dôvodom

prípustnosti obnovy konania v zmysle , ani dôvodom dovolania v

zmysle “

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení napokon uviedol, že „vecná

príslušnosť v konaní vyriešená bola, okolnosti pre jej posúdenie sa počas konania

nezmenili, vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný (§

159 ods. 1 a )“, a preto podľa jeho názoru „nie je možné napádať

vecnú príslušnosť tunajšieho súdu na konanie, a tým vlastne právoplatnosť rozsudku,

ako to robí sťažovateľ“.

V závere svojho vyjadrenia prvostupňový súd konštatoval, že „nemá význam

analyzovať bod ll) V tomto konkrétnom prípade aj preto, že

k jeho aplikácii nedošlo a ani nehovoriac o R 35/94“. Podľa názoru tohoto súdu „nie

je mysliteľné, aby bol rozsudok tunajšieho súdu spochybňovaný ako nelegitímny

alebo nulitný. Bolo by to v rozpore s právom, najmä s jeho jedným zo základných

atribútov - právnou istotou“.

II.

Ústavný súd z obsahu súdnych spisov súvisiacich s predmetom podnetu a

z listín predložených navrhovateľom zistil, že

- proti Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 (právny predchodca Istrochemu,

a.s. v Bratislave, Nobelova 34 - ďalej len „žalovaný“), podal na Krajskom súde

v Bratislave žalobu Strojírenský zkušební ústav v Brne, Lidická 48 (ďalej len

„žalobca“), o úhradu 1.550,- Kč s príslušenstvom, pretože žalovaný dobrovoľne

nezaplatil faktúru č. 2498 za vykonanie prác podľa o štátnom

skúšobníctve; táto žaloba bola označenému súdu doručená 2. júna 1993,

- Krajský súd v Bratislave uznesením samosudcu sp. zn. zo 14. júna

1993 vyslovil svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci a rozhodol o tom, že po

právoplatnosti uznesenia túto vec postúpi na ďalšie konanie Obvodnému súdu

Bratislava 3, pretože v jeho obvode je všeobecný súd žalovaného. Z dôvodov

uvedených v citovanom rozhodnutí vyplynulo, že vec postúpil súdu s úrovňou súdu

okresného (t.j. obvodnému súdu na území hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy) odvolávajúc sa na ustanovenie , podľa ktorého

„miestnu príslušnosť skúma súd pred tým, než začne konať vo veci samej“. Podľa

odseku 2 „ súd ak vysloví, že nie je príslušný, postúpi vec po právoplatnosti

uznesenia príslušnému súdu“. Ako vyplýva z ustanovení citovaných v uznesení, a to

a , a ods. 4 , Krajský súd v Bratislave v prvom rade

vyriešil otázku svojej miestnej nepríslušnosti ako všeobecného súdu v obchodných

veciach, v obvode ktorého má žalovaný svoje sídlo. Z hľadiska vecnej príslušnosti sa

citovaním ustanovenia vysporiadal s otázkou konania v prvom

stupni, na ktoré sú zásadne príslušné okresné súdy. Rovnako vecnú príslušnosť

okresného súdu posúdil aj s poukázaním na v znení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky zo 16. decembra 1992 č. , ktorým sa

mení a dopĺňa (účinný od 1. januára 1993), podľa ktorého

krajské súdy rozhodujú ďalej ako súdy prvého stupňa v obchodných veciach spory z

právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ak suma

požadovaná navrhovateľom prevyšuje 200.000,- Sk. Vychádzajúc z citovaných

ustanovení dospel k záveru, že na konanie o predmetnej veci nie je ako súd

krajský príslušný, a rozhodol o jej postúpení Obvodnému súdu Bratislava 3, ktorý

označil za všeobecný súd žalovaného. Uznesenie obsahovalo poučenie o možnosti

podať proti nemu odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia, avšak ani jeden z

účastníkov odvolanie včas nepodal; právoplatným sa stalo 20. septembra 1993,

- v čase podania žaloby na Krajskom súde v Bratislave, t.j. 2. júna 1993, podľa

ustanovenia v znení mohol súd, na ktorý

sa účastník obrátil, vysloviť svoju nepríslušnosť a rozhodnúť, ktorému súdu vecne

príslušnému vec po právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi, ak sa domnieval, že nie

je vecne príslušný o veci konať. V prípade vyriešenia vecnej príslušnosti

rozhodnutím odvolacieho súdu bol prvostupňový súd týmto rozhodnutím viazaný a

na konanie v danej veci teda vecne príslušným,

- podľa o súdoch a sudcoch v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky zo 17. decembra 1992 č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Slovenskej národnej rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich

(zákon o štátnej správe súdov) bol odvolacím súdom toho súdu, o ktorom krajský súd

rozhodol, že je vecne príslušným, t.j. Obvodného súdu Bratislava 3, Mestský súd

v Bratislave (a nie Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutie vydal),

- navrhovateľ (v konaní pred všeobecným súdom žalovaný) namietal pred ústavným

súdom porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci jeho zákonným

sudcom (t.j. sudcom súdu príslušného podľa ) konaním a rozhodnutím

Obvodného súdu Bratislava 3 č.k. -21 z 24. októbra 1994 o zastavení

konania a o povinnosti zaplatiť náhradu trov konania 760,- Sk do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia na účet advokáta a o vrátení súdneho poplatku žalobcovi a

tiež konaním a rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave sp. zn.

z 2. októbra 1995, ktorým odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,

- žalovaný (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) v odvolaní namietal len

nedostatok vecnej príslušnosti Obvodného súdu Bratislava 3 a s poukázaním na §

104 uviedol, že tento nedostatok je „neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania“ a „nie je ho možné odstrániť žiadnym spôsobom, teda ani právoplatným

uznesením súdu (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

14.6.1993)“. V odvolaní navrhoval napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou Obvodného súdu Bratislava 3

bude v zmysle ustanovenia konanie zastaviť z dôvodu jeho vecnej

nepríslušnosti a vec postúpiť Mestskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie ako

súdu vecne príslušnému rozhodovať o veci v prvom stupni. Tento svoj názor

odôvodnil tým, že ak „navrhovateľom v predmetnej veci je právnická osoba so

sídlom mimo územia Slovenskej republiky riadi sa vecná príslušnosť súdu

ustanovením bod ll “,

- odvolací súd (Mestský súd v Bratislave) sa námietkou žalovaného ani jej

odôvodnením proti vecnej nepríslušnosti Obvodného súdu Bratislava 3 z vecného

hľadiska nezaoberal. Odvolávajúc sa na „ust. v znení platnom v čase

začatia konania kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky,

za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania)“ vyslovil právny názor, že

„z predloženého spisu je zrejmé, že vecnú príslušnosť vyriešil Krajský súd

v Bratislave, ktorý má postavenie odvolacieho súdu, uznesením, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 20.9.1993 a týmto uznesením bol konajúci súd viazaný a na konanie

v danej veci vecne príslušný“. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté

uznesenie potvrdil podľa ustanovenia ako vecne správne. Rozhodol aj

o trovách žalobcu v odvolacom konaní tak, že mu ich napriek plnému úspechu vo

veci nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli,

- vzťah na základe objednávky a jej akceptácie medzi označenými obchodnými

subjektmi vznikol ešte počas spoločného štátu, teda pred zánikom Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, t.j. pred uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 1

ods. 1 ústavného o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky; účinný od 8. decembra 1992),

- svoj nárok na uhradenie faktúry za vykonanie úkonov ako štátnej skúšobne uplatnil

žalobca žalobou na Krajskom súde v Bratislave 2. júna 1993, t.j. po zániku Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky a po vzniku nových nástupníckych štátov Českej

republiky a Slovenskej republiky, na ktoré prešla pôsobnosť Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky 1. januárom 1993 (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 citovaného ústavného

zákona),

- Krajský súd v Bratislave sa v rozhodnutí sp.zn. zo 14. júna 1993

o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému vecne príslušnému súdu s úrovňou

súdu okresného nezaoberal ustanovením bod ll) ,

- vecnú príslušnosť krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhodujúcich spory

v obchodných veciach zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku

právnických a fyzických osôb, vrátane sporov, v ktorých bola právomoc česko-

slovenského súdu založená písomnou zmluvou účastníkov podľa § 37 ods. 1 a 2

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, upravil po

prvýkrát zákon z 5. novembra 1991 č. , ktorým sa mení a dopĺňa

a notársky poriadok, a to novým znením celého

ustanovenia § 9 upravujúcim vecnú príslušnosť všeobecných súdov Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, a to konkrétne v odseku 3 písm. c) bode ll),

- , ktorým sa mení a dopĺňa

upravil ustanovenie bod ll) tak, že

slová „česko-slovenského súdu“ nahradil slovami „súdu Slovenskej republiky“.

Tento zákon účinný od 1. januára 1993 bol prijatý 16. decembra 1992, teda po

účinnosti ústavného o zániku Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, t.j. po 8. decembri 1992, keď už bolo zrejmé, že uplynutím

31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej

nástupníckymi štátmi podľa čl. 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona sa stávajú

Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné, suverénne štáty, pretože

pôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená

ústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku

1. januárom 1993 ( ). Vychádzajúc z uvedeného z

hľadiska medzinárodného práva vznikli dva samostatné subjekty. Tieto účinky

zmeny ústavných pomerov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky upavuje aj

v , a tieto majú nastať v súlade s ňou, ako základným zákonom

samostatnej Slovenskej republiky.

- všetci účastníci konania pred ústavným súdom (ani Krajský súd v Bratislave

v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému súdu) nespochybnili, že

išlo o spor v obchodnej veci,

- konanie prebiehalo v čase, keď bol novelizovaný ,

ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poradok a notársky poriadok a zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení Občiansky súdny

poriadok, a tiež vtedy, keď o súdoch a sudcoch bol

novelizovaný , ktorým

sa mení a dopĺňa o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a

dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov).

III.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky. Tieto práva

vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

50 ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; podmienky ustanoví

zákon“. Je ním a tento ustanovuje,

ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým

predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa

výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako

osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Pre potreby

rozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a

sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), ktorý upravoval

sústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu sústavu všeobecných

súdov v Slovenskej republike, t.j. 2. júna 1993, keď bol návrh doručený súdu.

So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená

, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného

súdu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. apríla

1996). Inými slovami, nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je

podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Zákon, ktorý upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri

rozhodovaní o určenie súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže

dôjsť k jej postúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením

základného práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Rozhodnutím súdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v

konkrétnej veci odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje

zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté,

zákonom ustanovujúcim príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je

, ktorý v ustanovení upravuje, že konanie sa

uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a

miestnej príslušnosti sú až do skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú

(sú) v čase konania (teda aj v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho

skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v

trvaní súdnej príslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie

zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto

zásady upravuje zákon, napr. v

Ak súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne

príslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním

príslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.

Navrhovateľ v podnete namietal, že súd, ktorému bola žaloba doručená,

nesprávne rozhodol o vecnej (i miestnej) príslušnosti súdu, ktorý mal o veci konať;

nedostatok miestnej príslušnosti však nenamietal.

V čase začatia konania o veci (2. júna 1993) ustanovenie o vecnej

príslušnosti súdov bolo upravené a zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. Konanie začalo po zániku Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, t.j. po vzniku dvoch samostatných subjektov

medzinárodného práva - Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Navrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že v čase

začatia konania (ale tiež v čase rozhodovania všetkých troch súdov) boli nové

podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než aké boli v čase vzniku obchodného

vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal, podľa neho, Krajský súd v

Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej republiky doručená)

posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená ako spor vzniknutý zo

vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch právnických osôb (§ 9 ods. 3

písm. c) bod ll) ), a vecne príslušným o veci konať mal byť Mestský súd v

Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na rozhodovanie v prvom stupni, a

nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu okresného, kde mal žalovaný sídlo.

Krajský súd v Bratislave podľa v znení vyššie citovaných

noviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať

vo veci podľa v spojení s ako spor z

právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma

požadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 1993 sp. zn.

, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci

Obvodnému súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani

súd, ktorému bola vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne

príslušný.

Ústavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov

medzi dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné

postupovať podľa účinného v čase, keď spor vznikol - t.j. v čase uplatnenia

nároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte v

čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú

prirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne (t.j.

v danom prípade v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne

upravená), spor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa

jurisdikcie už samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného

práva. Ak teda spor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so

sídlom v Českej republike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej

republike (žalovaný), nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri

posudzovaní vecnej príslušnosti súdu, t.j. podľa bod ll)

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,

konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu ( prvá veta ).

Odstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý

má o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého

vecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale

nemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

odstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na

splnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci,

a to aj z úradnej povinnosti.

Ak sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade),

domnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej

ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods.

1 ) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k

tomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného

prostriedku. Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému

sudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú

oprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť ( ). Ak sa žalobca,

účastník konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ), mohol aktívne

zúčastniť odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. júna 1993

mohol podať odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd

poskytnúť ústavnú ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobcným

súdom. Podnetom podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno

nahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť

týchto práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi. Podnet si tiež nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo

byť ex post zmarené už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému

právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred

všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym

konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým, došlo k porušeniu

základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky

účinné prostriedky upravené v , nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto

právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.

S ohľadom na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach podnet

navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu