Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 150/2018
PDF · 295.34 KB
No categories available
IV. ÚS 150/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť mesta Vysoké Tatry,
Starý Smokovec 1, Vysoké Tatry, zastúpeného HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Gajan, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžr 154/2016 z 23. augusta 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 Sp 21/2014 z 30. septembra 2015, ak aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť mesta Vysoké Tatry v časti namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 154/2016 z 23. augusta 2017 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sžr 154/2016 z 23. augusta 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 Sp 21/2014 z 30. septembra 2015 do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci samej.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2017 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, Vysoké Tatry (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Ján Gajan, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 154/2016
z 23. augusta 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Sp 21/2014 z 30. septembra
2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Poprad, odboru katastrálneho (ďalej len
„okresný úrad“) č. C 175/2005-21 zo 4. júla 2014 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. júla 2014“),
ktorým bolo rozhodnuté v súlade s § 5 a § 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 2 písm. a) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 180/1995 z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o usporiadaní
vlastníctva k pozemkom“) vo veci návrhu
(ďalej len „pozemkové spoločenstvo“) tak,
že okresný úrad členom pozemkového spoločenstva podľa § 12 zákona o vlastníctve
k pozemkom potvrdil vlastníctvo k nehnuteľnostiam presne špecifikovaným vo výroku
tohto rozhodnutia (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2015 odvolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.
V posudzovanej veci sa uskutočnilo pred správnymi orgánmi konanie smerujúce
k vydaniu rozhodnutia podľa § 12 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom vo vzťahu
k sporným nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území .
Sťažovateľ zdôrazňuje, že pozemkové spoločenstvo doručilo okresnému úradu
28. júla 2005 námietku proti osvedčeniu nehnuteľnosti z PKV č. 1, mpč. 3461/a/2/a/1/1
katastrálne územie a návrh na vydanie rozhodnutia podľa § 12 ods. 1
zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom.
Okresný úrad vydal v predmetnom správnom konaní viacero rozhodnutí, a to
- rozhodnutie č. k. C-175/2005-01 z 15. decembra 2008 (ďalej aj „rozhodnutie
č.1“), ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva v prospech pozemkového
spoločenstva podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom
(zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 39/2009 z 15. júna 2010),
- rozhodnutie č. k. C-175/2005-02 z 20. decembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie
č. 2“), ktorým bolo opätovne potvrdené nadobudnutie vlastníctva v prospech pozemkového
spoločenstva podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom
(zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Sp 6/2011 z 23. februára 2012),
- rozhodnutie č. k. C-175/2005-12/Mk z 19. novembra 2012 (ďalej len
„rozhodnutie z 19. novembra 2012“), ktorým okresný úrad návrhu pozemkového
spoločenstva nevyhovel.
Sťažovateľ uvádza, že proti rozhodnutiu okresného úradu z 19. novembra 2012
podalo pozemkové spoločenstvo odvolanie, o ktorom rozhodla Správa katastra Prešov
rozhodnutím č. Co-4/2013-Bo z 30. septembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie z 30. septembra
2013“) tak, že rozhodnutie okresného úradu z 19. novembra 2012 zrušila a vec vrátila
okresnému úradu na ďalšie konanie. Sťažovateľ považuje rozhodnutie Správy katastra
Prešov z 30. septembra 2013 za nezákonné a tvrdí, že vo veci bolo prípustné podanie
opravného prostriedku podľa piatej časti druhej hlavy (v tom čase platného a účinného)
Občianskeho súdneho poriadku (opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov). Pozemkové spoločenstvo síce návrh krajskému súdu v tejto veci
z opatrnosti podalo, avšak krajský súd konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 3 S 94/2012
uznesením z 28. augusta 2014 zastavil, pričom citované rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť.
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie okresného úradu z 19. novembra 2012, proti
ktorému nebol podaný v zákonom ustanovenej lehote riadny opravný prostriedok,
nadobudlo právoplatnosť, takže v poradí štvrté rozhodnutie okresného úradu zo 4. júla 2014
je v dôsledku uplatnenia zásady res iudicata neplatné.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených práv zaručených ústavou
a dohovorom arbitrárnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, z ktorého podľa jeho
tvrdenia nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu. V konkrétnostiach argumentuje, že
z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva, či sa odvolací súd zaoberal
nasledujúcimi skutočnosťami:
- na základe akej úvahy dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ správneho
konania je aktívne legitimovaným subjektom a je osobou, ktorej možno podľa § 12 ods. 1
písm. b) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom potvrdiť, že sporné pozemky sú jeho
vlastníctvom,
- kedy správny orgán v súlade s § 7 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva
k pozemkom uverejnil návrh registra na verejné nahliadnutie na obvyklom mieste v obci
spolu s poučením podať námietky, prípadne kedy ho doručil do vlastných rúk navrhovateľa
správneho konania alebo aký iný postup podľa § 7 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva
k pozemkom zvolil, keďže nebolo preukázané, že návrh bol v súlade s § 12 ods. 2
označeného zákona podaný v lehote ustanovenej na podanie námietok,
- správnosťou tvrdenia správneho orgánu, že navrhovateľ správneho konania prevzal
výpis z návrhu ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) 21. júla 2005, keďže táto
skutočnosť z obsahu administratívneho spisu nevyplýva,
- či správny orgán bol vecne príslušným správnym orgánom na konania v zmysle § 3
ods. 1 písm. a) a b) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom,
- či bol dodržaný postup podľa § 12 ods. 2 zákona o usporiadaní vlastníctva
k pozemkom, a teda či bol návrh postúpený komisii na prerokovanie,
- či správny orgán vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
- že správny orgán predložil krajskému súdu neúplný administratívny spis,
- či správny orgán náležite zistil okruh vlastníkov, resp. spoluvlastníkov.
Sťažovateľ v prvom rade dôvodí nedostatkom aktívnej legitimácie pozemkového
spoločenstva na podanie návrhu v príslušnom správnom konaní a namieta, že správne
orgány sa nezaoberali neplatnosťou osvedčenia vydaného formou notárskej zápisnice
č. N 391/2003, Nz 92217/2003 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Alžbety Podhorskej
so sídlom v Poprade 14. októbra 2003 (ďalej len „notárska zápisnica zo 14. októbra 2003“),
ktorou mali byť osvedčení jednotliví podieloví spoluvlastníci, ktorí sa svojvoľne označili
za údajných podielových spoluvlastníkov a výška ich spoluvlastníckych podielov
k nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. 1 ako mpč. 43461/a/2/a/1/1 v katastrálnom území
Podľa sťažovateľa bol porušený aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o pozemkových spoločenstvách“), keďže v rozhodnutí o registrácii subjektu
pozemkového spoločenstva nie je určený počet podielov jednotlivých členov
spolumajiteľstva. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „§ 12 ods. 1 zákona
o pozemkových spoločenstvách upravuje aké náležitosti musí spĺňať zmluva o založení
pozemkového spoločenstva... súčasťou zmluvy o založení je aj zoznam vlastníkov podielov
spoločnej nehnuteľnosti, ktorí zmluvu uzatvárajú“.
S odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 17/2010 z 28. marca
2012 sťažovateľ argumentuje, že notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní
osvedčuje iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka, nie však existenciu podmienok
vydržania. Na základe uvedeného zdôrazňuje, že dôkazné bremeno, čo sa týka preukázania
pravdivosti obsahu notárskej zápisnice, zostalo na pozemkovom spoločenstve a jeho
jednotlivých členoch, ktorí z neho vyvodzovali pre seba priaznivé právne dôsledky.
Preukázanie neexistencie podmienok vydržania nebolo možné od sťažovateľa požadovať,
keďže „neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter“ sa zásadne
nepreukazuje.
V správnom konaní ani v súdnom konaní podľa sťažovateľa nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, na základe akých právnych skutočností malo dôjsť k prevodu alebo
prechodu vlastníckeho práva a na základe akého právneho titulu jednotliví členovia
pozemkového spoločenstva mali vstúpiť do práv a povinností členov pozemkového
spoločenstva. V súlade s § 8 zákona o pozemkových spoločenstvách sa legitímnym členom
pozemkového spoločenstva môže stať len osoba na základe prevodu alebo prechodu
vlastníckeho práva, a nie na základe neplatnej notárskej zápisnice. Sťažovateľ je toho
názoru, že „na základe notárskej zápisnice nemôže právnická osoba nadobudnúť
vlastníckeho právo k jednotlivým spoluvlastníckym podielom spoločnej nehnuteľnosti
a súčasne ak by fyzické osoby chceli osvedčiť právnu skutočnosť vydržania, museli by byť
osobne prítomné ako účastníci v danej notárskej zápisnici“.
S odkazom na § 9 ods. 1 a 10 zákona o pozemkových spoločenstvách sťažovateľ
uzatvára, že účastníkmi notárskej zápisnice osvedčujúcej nadobúdací titul k spoločným
nehnuteľnostiam musia byť všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, nie pozemkové
spoločenstvo, ktoré môže vykonávať iba právne úkony majúce charakter hospodárenia
so spoločnou vecou.
K nedostatku vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva na podanie návrhu
správnemu orgánu podľa § 12 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom
sťažovateľ uvádza, že účastníkmi konania podľa označeného ustanovenia tohto zákona sú
všetci členovia pozemkového spoločenstva, keďže ide o tzv. nútené nerozlučné procesné
spoločenstvo všetkých členov pozemkového spoločenstva. Pokiaľ sa správneho konania
nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci potom správne konanie trpí neodstrániteľnou
procesnou vadou nedostatku vecnej legitimácie na strane navrhovateľa a správny orgán
nemôže takémuto návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej
z hmotného práva.
Notársku zápisnicu zo 14. októbra 2003 považuje sťažovateľ za absolútne neplatnú,
pričom argumentuje, že
- jednotliví spoluvlastníci spoločných nehnuteľností nepreukázali právne
nástupníctvo hodnoverným spôsobom,
- nesplnili základné podmienky vydržania, ktoré musia byť kumulatívne
splnené po celú vydržaciu dobu (spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet držby,
dobrá viera, oprávnená držba po zákonom ustanovenú dobu, uplynutie vydržacej doby),
- notárska zápisnica neobsahuje v rozpore s § 63 zákona Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) obligatórne zákonné náležitosti [predovšetkým
náležitosti ustanovené § 63 písm. a) v bodoch 1 až 3 Notárskeho poriadku].
Okrem uvedeného sťažovateľ tvrdí, že vo veci konajúce súdy sa nevysporiadali
s jeho námietkou, podľa ktorej správny orgán do výroku svojho rozhodnutia zo 4. júla 2014
zahrnul aj nehnuteľnosti zapísané a vytvorené z pôvodnej mpč. 3462/b/1 evidovanej v PKV
10 v katastrálnom území
Podľa sťažovateľa neboli s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu ďalej
splnené ani požiadavky vyplývajúce z § 7 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom,
pričom v tejto súvislosti uvádza, že „námietky neboli bez meškania postúpené
komisii podľa § 4 zákona na posúdenie a predloženie správnemu orgánu na rozhodnutie
a z toho dôvodu komisia sa nemohla ani písomne oboznámiť s výsledkom riešenia námietky
Správny orgán namiesto zákonného postupu o podaných námietkach
svojvoľne konal sám bez posúdenia a vyjadrenia komisie a neskúmal, či námietky boli
podané v lehotách podľa § 7 ods. 2 zákona. Sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že
v administratívnom spise správneho orgánu by sa mala nachádzať zápisnica č. 2/2005, ako
aj prezenčná listina a pozvánka na zasadnutie komisie pre obnovu evidencie pozemkov
a právnych vzťahom k nim, z obsahu ktorej vyplýva oboznámenie sa s námietkou podanom
pod č. C 2005 - urbár - pozemok pod Hotelom v k. ú.
a s výsledkom šetrenia správneho orgánu. Z toho je zrejmé, že námietky sa týkali
výlučne pozemku pod Hotelom a nie v takom rozsahu ako sú vyjadrené v rozhodnutí
správneho orgánu okresného úradu... zo dňa 04. 07. 2014.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že priebeh predmetného
správneho konania bol postihnutý procesnou vadou, ktorá spočívala v tom, že
z administratívneho spisu nevyplýva, či boli splnené podmienky začatia správneho konania.
Sťažovateľ v priebehu správneho konania predložil rozhodnutie konfiškačnej komisie
v Poprade č. Kom II/46-III z 8. augusta 1946, v zmysle ktorého bolo rozhodnuté
o konfiškácii poľnohospodárskeho majetku osôb zahrnutých pod § 1 nariadenia Slovenskej
národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení
neskorších predpisov. Sťažovateľ argumentuje, že na «mieste č. 47 zoznamu osôb nemeckej
národnosti sú v Konfiškačnom rozhodnutí uvedení „Bývalí urbári obce
V zmysle Konfiškačného rozhodnutia sa pôdohospodársky majetok týchto osôb
nachádzajúci v okrese Poprad považuje za skonfiškovaný odo dňa 01. 03. 1945, pričom
konfiškačné rozhodnutie sa týka menovite pôdohospodárskeho majetku v katastrálnom
území Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetný zoznam vychádzal zo
zoznamu urbarialistov obsiahnutého v Pozemkovej knihe. Skutočnosť, že zoznam
urbarialistov sa z Pozemkovej knihy stratil... preukazuje, že jednotliví členovia
nepreukázali svoju aktívnu vecnú legitimáciu a právny titul k sporným nehnuteľnostiam. ...
žiadnym relevantným spôsobom ani rovnopismi osvedčení o dedičstve
nepreukázal, že osoby označované ako členovia sú skutočnými právnymi
nástupcami osôb uvedených v bode 47, naviac keď tieto osoby ani nemožno identifikovať
podľa pôvodnej dokumentácie, ale ich vlastnícke právo tvrdí v Notárskej zápisnici pán
konajúci v mene avšak nepreukázal toto právo žiadnymi dôkaznými
prostriedkami – historickými listinami, výpismi z pozemkovej knihy, svedeckými
vyhláseniami, stanoviskom obce a podobne, konfiškačného rozhodnutia zo dňa 08. 08.
1946, a teda že sú aktívne legitimovaní byť účastníkmi predmetného konania.».
V nadväznosti na zákonnú definíciu pojmu „zákonný sudca“ sťažovateľ poukazuje
na skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že zákonným sudcom, ktorý
rozhodoval o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam okresného úradu č. 1
a č. 2 a rozhodnutiu z 19. novembra 2012, bola sudkyňa krajského súdu JUDr. Viera
Zoľáková, pričom pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného
úradu zo 4. júla 2014 došlo k zmene osoby zákonného sudcu bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu.
Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 21. decembra 2017 sťažnosť
doplnil o ďalšiu argumentáciu.
Sťažovateľ v rámci doplnenej argumentácie zdôrazňuje, že neboli splnené
podmienky stanovené v § 63 ods. 1 písm. a) bodu 3 Notárskeho poriadku, keďže Slovenský
pozemkový fond nebol nikdy vyzvaný na vyjadrenie k vydržaniu sporných nehnuteľností
a takéto vyjadrenie ani nikdy nevydal. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica
zo 14. októbra 2003 nespĺňa hmotnoprávne náležitosti a nemôže byť podkladom
pre vydanie rozhodnutia podľa § 12 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom.
Sťažovateľ tvrdí, že podmienky dobromyseľnosti a oprávnenej držby sporných
nehnuteľností v predmetnej veci neboli splnené, keďže „subjekt si uplatnil údajné
práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, na ktorých sú postavené administratívne budovy...
subjekt vedel a musel vedieť, že predmetné nehnuteľností užíva ako vlastné
sťažovateľ, a navyše predmetné nehnuteľnosti subjekt nikdy zákonné neužíval, ani
s nimi v súlade s právnym poriadkom alebo zmluvnými vzťahmi nenakladal ako so svojimi
a teda ich nemal a ani nemohol mať v oprávnenej držbe a nebol a ani nemohol byť
dobromyseľný, že sú jeho vlastníctvom.“.
K nedostatku aktívnej legitimácie pozemkového spoločenstva sťažovateľ ďalej
uvádza, že Bývalá urbárska spoločnosť ktorá obnovila svoju činnosť 27. októbra
1992, zanikla v roku 1995. Nový subjekt, ktorý bol zaregistrovaný 18. marca 1996
s názvom
(pozemkové spoločenstvo, pozn.) preto nemožno považovať za „pôvodný
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že počas konania pred všeobecnými súdmi došlo
k strate spôsobilosti na práva a povinnosti viacerých fyzických osôb, pričom namieta, že
všeobecné súdy v tejto súvislosti nepostupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, resp. Civilného sporového poriadku, keďže nerozhodli
o „pokračovaní v konaní s... právnymi nástupcami“. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie
vydané v takomto konaní podľa sťažovateľa nezákonné a zmätočné.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, ktorým vysloví porušenie základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na
ďalšie konanie, pričom mu zároveň prizná úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského
súdu.
Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje existenciou hrozby, že
pozemkové spoločenstvo bude môcť s spornými nehnuteľnosťami voľne disponovať, takže
by mohlo dôjsť k ich scudzeniu či zaťaženiu vecnými bremenami. Okrem uvedeného sa
pozemkové spoločenstvo môže dovolávať svojich práv súvisiacich so spornými pozemkami
a požadovať od sťažovateľa spätne nájom či náhradu za nehnuteľnosti, ktoré sťažovateľ ako
vlastník scudzil od roku 2003 v celkovej hodnote 420 623,51 €. Podľa sťažovateľa by tak
pozemkové spoločenstvo mohlo od neho požadovať „minimálne 1.646.123,- EUR, pričom
ak by sťažovateľ nemohol s ohľadom na aktuálny stav finančných prostriedkov požadovanú
sumu uhradiť, vznikli by záväzky po lehote splatnosti presahujúce výšku 15 % skutočných
bežných príjmov sťažovateľa za predchádzajúci kalendárny rok, v dôsledku čoho by bol
nútený schváliť ozdravný rozpočet, prípadne krízový rozpočet, ktorý obsahuje len
nevyhnutné bežné výdavky a kapitálové výdavky financované zo SR a EÚ“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo
zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
okresného úradu zo 4. júla 2014, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (bod 3 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolacom konaní je nepochybne aj úloha preskúmať, či
súd prvého stupňa dodržal procesnoprávne predpisy. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho
veci na úrovni krajského súdu (teda prvostupňového súdu) k zmene zákonného sudcu
bez uvedenia dôvodu, keďže o opravných prostriedkoch proti predchádzajúcim
rozhodnutiam okresného úradu rozhodovala na krajskom súde sudkyňa tohto súdu
JUDr. Viera Zoľáková, pričom pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
okresného úradu zo 4. júla 2014 rozhodovala sudkyňa JUDr. Ľuboslava Mruškovičová.
Ak sťažovateľ tvrdí, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, mohol a mal túto
námietku uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi, v konkrétnych okolnostiach veci pred
najvyšším súdom v riadnom odvolacom konaní. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
podaná ústavnému súdu, ktorou sa sťažovateľ domáha ochrany svojich základných práv,
nemôže nahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol a mal účinne
domáhať svojich práv (v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi) v konaní pred všeobecnými súdmi.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému právu,
ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania ešte v konaní pred všeobecnými súdmi.
Aj keby ústavný súd zistil, že protiprávnym konaním všeobecných súdov, prípadne
namietaným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, ale on
sám nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky nápravy (upravené
príslušným procesným kódexom), ktoré mu zákon na jeho ochranu účinne poskytuje,
nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto právu prostredníctvom konania pred
ústavným súdom (podobne I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97, I. ÚS 90/97, III. ÚS 87/01).
Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, že námietku nezákonného sudcu vzniesol
v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom táto skutočnosť nevyplýva
ani z odôvodnenia označeného rozhodnutia. Navyše, sťažovateľ ani v konaní pred ústavným
súdom nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Ústavný súd preto vyhodnotil
námietku sťažovateľa smerujúcu proti vysloveniu porušenia základného práva
na zákonného sudcu ako neprípustnú, pretože prvýkrát bola uplatnená až v konaní
pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto
uznesenia).
II.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Ústavný súd sťažnosť v tejto časti predbežne prerokoval, a keďže nezistil dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ju podľa § 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.4 K rozhodnutiu o návrhu na prijatie dočasného opatrenia
Ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal
pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu
druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy podľa čl. 127a ústavy) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný
súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné aj
s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právam
sťažovateľa.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie zdôrazňuje, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu bol ako vecne správny potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu,
ktorým došlo k potvrdeniu rozhodnutia okresného úradu zo 4. júla 2014 o potvrdení
vlastníctva jednotlivým členom pozemkového spoločenstva a strate platnosti osvedčení
a protokolov, na základe ktorých došlo k zápisu vlastníctva sporných nehnuteľností
v prospech sťažovateľa. Ak nedôjde k prijatiu dočasného opatrenia vo forme odkladu
vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského
súdu, sťažovateľovi (mestu Vysoké Tatry) hrozia podľa jeho názoru neodstrániteľné
následky súvisiace s plnením jeho úloh pri výkone územnej samosprávy. Ďalej pripomína,
že predmetom konania pred správnym orgánom a následne všeobecnými súdmi je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území
ktoré „slúžia tiež ako významný hospodársky artikel v rámci cestovného ruchu
aj všetkým obyvateľom Slovenskej republiky a turistom zo zahraničia“.
Zároveň sťažovateľ v doplnení sťažnosti upozorňuje aj na to, že jednotliví členovia
pozemkového spoločenstva začali uskutočňovať dispozičné úkony so spornými
nehnuteľnosťami a uplatnili si voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia. Okrem uvedeného sťažovateľ zaznamenal aktívne ponuky na predaj
spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam. Uvedené skutočnosti
odôvodňujú obavu ohrozenia mesta Vysoké Tatry zavedením nútenej správy či krízového
alebo ozdravného rozpočtu s negatívnymi dôsledkami na obyvateľov mesta.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a odôvodnenia sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov
na to, aby ústavný súd využil svoje oprávnenie rozhodnúť o vydaní dočasného opatrenia,
ktorým by zabránil potenciálnemu zmareniu prípadného výsledku konania pred ústavným
súdom. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu
mohlo dôjsť v prípade potenciálneho vyslovenia sťažovateľom neústavnosti napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, k vážnej ujme
na strane sťažovateľa, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť
následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na
rozhodnutie o dočasnom opatrení v tejto časti podľa názoru ústavného súdu nie je v rozpore
s dôležitým verejným záujmom. Naopak prijatie dočasného opatrenia odôvodňuje aj potreba
zaistiť riadny výkon územnej samosprávy na území mesta Vysoké Tatry.
Ústavný súd preto v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
krajského súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej (bod 2 výroku tohto
uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018