Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 150/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť mesta Vysoké Tatry,

Starý Smokovec 1, Vysoké Tatry, zastúpeného HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Gajan, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a 2 v spojení s

ods. 1 a základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. augusta 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. septembra 2015, ak aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť mesta Vysoké Tatry v časti namietaného porušenia základných práv

podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. augusta 2017 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. augusta 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 30. septembra 2015 do rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci samej.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2017 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, Vysoké Tatry (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Ján Gajan, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) v spojení s

a základných práv podľa a 2 , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. augusta 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra

2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Poprad, odboru katastrálneho (ďalej len

„okresný úrad“) č. C 175/2005-21 zo 4. júla 2014 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. júla 2014“),

ktorým bolo rozhodnuté v súlade s a o správnom konaní

(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 2 písm. a) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. 180/1995 z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o usporiadaní

vlastníctva k pozemkom“) vo veci návrhu

(ďalej len „pozemkové spoločenstvo“) tak,

že okresný úrad členom pozemkového spoločenstva podľa § 12 zákona o vlastníctve

k pozemkom potvrdil vlastníctvo k nehnuteľnostiam presne špecifikovaným vo výroku

tohto rozhodnutia (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2015 odvolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.

V posudzovanej veci sa uskutočnilo pred správnymi orgánmi konanie smerujúce

k vydaniu rozhodnutia podľa § 12 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom vo vzťahu

k sporným nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území .

Sťažovateľ zdôrazňuje, že pozemkové spoločenstvo doručilo okresnému úradu

28. júla 2005 námietku proti osvedčeniu nehnuteľnosti z PKV č. 1, mpč. 3461/a/2/a/1/1

katastrálne územie a návrh na vydanie rozhodnutia podľa § 12 ods. 1

zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom.

Okresný úrad vydal v predmetnom správnom konaní viacero rozhodnutí, a to

- rozhodnutie č. k. C-175/2005-01 z 15. decembra 2008 (ďalej aj „rozhodnutie

č.1“), ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva v prospech pozemkového

spoločenstva podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom

(zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. júna 2010),

- rozhodnutie č. k. C-175/2005-02 z 20. decembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie

č. 2“), ktorým bolo opätovne potvrdené nadobudnutie vlastníctva v prospech pozemkového

spoločenstva podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom

(zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. februára 2012),

- rozhodnutie č. k. C-175/2005-12/Mk z 19. novembra 2012 (ďalej len

„rozhodnutie z 19. novembra 2012“), ktorým okresný úrad návrhu pozemkového

spoločenstva nevyhovel.

Sťažovateľ uvádza, že proti rozhodnutiu okresného úradu z 19. novembra 2012

podalo pozemkové spoločenstvo odvolanie, o ktorom rozhodla Správa katastra Prešov

rozhodnutím č. Co-4/2013-Bo z 30. septembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie z 30. septembra

2013“) tak, že rozhodnutie okresného úradu z 19. novembra 2012 zrušila a vec vrátila

okresnému úradu na ďalšie konanie. Sťažovateľ považuje rozhodnutie Správy katastra

Prešov z 30. septembra 2013 za nezákonné a tvrdí, že vo veci bolo prípustné podanie

opravného prostriedku podľa piatej časti druhej hlavy (v tom čase platného a účinného)

(opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam

správnych orgánov). Pozemkové spoločenstvo síce návrh krajskému súdu v tejto veci

z opatrnosti podalo, avšak krajský súd konanie vo veci vedenej pod sp. zn.

uznesením z 28. augusta 2014 zastavil, pričom citované rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie okresného úradu z 19. novembra 2012, proti

ktorému nebol podaný v zákonom ustanovenej lehote riadny opravný prostriedok,

nadobudlo právoplatnosť, takže v poradí štvrté rozhodnutie okresného úradu zo 4. júla 2014

je v dôsledku uplatnenia zásady res iudicata neplatné.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených práv zaručených

a dohovorom arbitrárnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, z ktorého podľa jeho

tvrdenia nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že sú splnené podmienky

na potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu. V konkrétnostiach argumentuje, že

z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva, či sa odvolací súd zaoberal

nasledujúcimi skutočnosťami:

- na základe akej úvahy dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ správneho

konania je aktívne legitimovaným subjektom a je osobou, ktorej možno podľa § 12 ods. 1

písm. b) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom potvrdiť, že sporné pozemky sú jeho

vlastníctvom,

- kedy správny orgán v súlade s § 7 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva

k pozemkom uverejnil návrh registra na verejné nahliadnutie na obvyklom mieste v obci

spolu s poučením podať námietky, prípadne kedy ho doručil do vlastných rúk navrhovateľa

správneho konania alebo aký iný postup podľa § 7 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva

k pozemkom zvolil, keďže nebolo preukázané, že návrh bol v súlade s § 12 ods. 2

označeného zákona podaný v lehote ustanovenej na podanie námietok,

- správnosťou tvrdenia správneho orgánu, že navrhovateľ správneho konania prevzal

výpis z návrhu ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) 21. júla 2005, keďže táto

skutočnosť z obsahu administratívneho spisu nevyplýva,

- či správny orgán bol vecne príslušným správnym orgánom na konania v zmysle § 3

ods. 1 písm. a) a b) zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom,

- či bol dodržaný postup podľa § 12 ods. 2 zákona o usporiadaní vlastníctva

k pozemkom, a teda či bol návrh postúpený komisii na prerokovanie,

- či správny orgán vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu,

- že správny orgán predložil krajskému súdu neúplný administratívny spis,

- či správny orgán náležite zistil okruh vlastníkov, resp. spoluvlastníkov.

Sťažovateľ v prvom rade dôvodí nedostatkom aktívnej legitimácie pozemkového

spoločenstva na podanie návrhu v príslušnom správnom konaní a namieta, že správne

orgány sa nezaoberali neplatnosťou osvedčenia vydaného formou notárskej zápisnice

č. N 391/2003, Nz 92217/2003 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Alžbety Podhorskej

so sídlom v Poprade 14. októbra 2003 (ďalej len „notárska zápisnica zo 14. októbra 2003“),

ktorou mali byť osvedčení jednotliví podieloví spoluvlastníci, ktorí sa svojvoľne označili

za údajných podielových spoluvlastníkov a výška ich spoluvlastníckych podielov

k nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. 1 ako mpč. 43461/a/2/a/1/1 v katastrálnom území

Podľa sťažovateľa bol porušený aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pozemkových spoločenstvách“), keďže v rozhodnutí o registrácii subjektu

pozemkového spoločenstva nie je určený počet podielov jednotlivých členov

spolumajiteľstva. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „§ 12 ods. 1 zákona

o pozemkových spoločenstvách upravuje aké náležitosti musí spĺňať zmluva o založení

pozemkového spoločenstva... súčasťou zmluvy o založení je aj zoznam vlastníkov podielov

spoločnej nehnuteľnosti, ktorí zmluvu uzatvárajú“.

S odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca

2012 sťažovateľ argumentuje, že notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní

osvedčuje iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka, nie však existenciu podmienok

vydržania. Na základe uvedeného zdôrazňuje, že dôkazné bremeno, čo sa týka preukázania

pravdivosti obsahu notárskej zápisnice, zostalo na pozemkovom spoločenstve a jeho

jednotlivých členoch, ktorí z neho vyvodzovali pre seba priaznivé právne dôsledky.

Preukázanie neexistencie podmienok vydržania nebolo možné od sťažovateľa požadovať,

keďže „neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter“ sa zásadne

nepreukazuje.

V správnom konaní ani v súdnom konaní podľa sťažovateľa nebolo žiadnym

spôsobom preukázané, na základe akých právnych skutočností malo dôjsť k prevodu alebo

prechodu vlastníckeho práva a na základe akého právneho titulu jednotliví členovia

pozemkového spoločenstva mali vstúpiť do práv a povinností členov pozemkového

spoločenstva. V súlade s § 8 zákona o pozemkových spoločenstvách sa legitímnym členom

pozemkového spoločenstva môže stať len osoba na základe prevodu alebo prechodu

vlastníckeho práva, a nie na základe neplatnej notárskej zápisnice. Sťažovateľ je toho

názoru, že „na základe notárskej zápisnice nemôže právnická osoba nadobudnúť

vlastníckeho právo k jednotlivým spoluvlastníckym podielom spoločnej nehnuteľnosti

a súčasne ak by fyzické osoby chceli osvedčiť právnu skutočnosť vydržania, museli by byť

osobne prítomné ako účastníci v danej notárskej zápisnici“.

S odkazom na § 9 ods. 1 a 10 zákona o pozemkových spoločenstvách sťažovateľ

uzatvára, že účastníkmi notárskej zápisnice osvedčujúcej nadobúdací titul k spoločným

nehnuteľnostiam musia byť všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, nie pozemkové

spoločenstvo, ktoré môže vykonávať iba právne úkony majúce charakter hospodárenia

so spoločnou vecou.

K nedostatku vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva na podanie návrhu

správnemu orgánu podľa § 12 ods. 1 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom

sťažovateľ uvádza, že účastníkmi konania podľa označeného ustanovenia tohto zákona sú

všetci členovia pozemkového spoločenstva, keďže ide o tzv. nútené nerozlučné procesné

spoločenstvo všetkých členov pozemkového spoločenstva. Pokiaľ sa správneho konania

nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci potom správne konanie trpí neodstrániteľnou

procesnou vadou nedostatku vecnej legitimácie na strane navrhovateľa a správny orgán

nemôže takémuto návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej

z hmotného práva.

Notársku zápisnicu zo 14. októbra 2003 považuje sťažovateľ za absolútne neplatnú,

pričom argumentuje, že

- jednotliví spoluvlastníci spoločných nehnuteľností nepreukázali právne

nástupníctvo hodnoverným spôsobom,

- nesplnili základné podmienky vydržania, ktoré musia byť kumulatívne

splnené po celú vydržaciu dobu (spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet držby,

dobrá viera, oprávnená držba po zákonom ustanovenú dobu, uplynutie vydržacej doby),

- notárska zápisnica neobsahuje v rozpore s § 63 zákona Slovenskej národnej

rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) obligatórne zákonné náležitosti [predovšetkým

náležitosti ustanovené § 63 písm. a) v bodoch 1 až 3 Notárskeho poriadku].

Okrem uvedeného sťažovateľ tvrdí, že vo veci konajúce súdy sa nevysporiadali

s jeho námietkou, podľa ktorej správny orgán do výroku svojho rozhodnutia zo 4. júla 2014

zahrnul aj nehnuteľnosti zapísané a vytvorené z pôvodnej mpč. 3462/b/1 evidovanej v PKV

10 v katastrálnom území

Podľa sťažovateľa neboli s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu ďalej

splnené ani požiadavky vyplývajúce z § 7 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom,

pričom v tejto súvislosti uvádza, že „námietky neboli bez meškania postúpené

komisii podľa § 4 zákona na posúdenie a predloženie správnemu orgánu na rozhodnutie

a z toho dôvodu komisia sa nemohla ani písomne oboznámiť s výsledkom riešenia námietky

Správny orgán namiesto zákonného postupu o podaných námietkach

svojvoľne konal sám bez posúdenia a vyjadrenia komisie a neskúmal, či námietky boli

podané v lehotách podľa § 7 ods. 2 zákona. Sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že

v administratívnom spise správneho orgánu by sa mala nachádzať zápisnica č. 2/2005, ako

aj prezenčná listina a pozvánka na zasadnutie komisie pre obnovu evidencie pozemkov

a právnych vzťahom k nim, z obsahu ktorej vyplýva oboznámenie sa s námietkou podanom

pod č. C 2005 - urbár - pozemok pod Hotelom v k. ú.

a s výsledkom šetrenia správneho orgánu. Z toho je zrejmé, že námietky sa týkali

výlučne pozemku pod Hotelom a nie v takom rozsahu ako sú vyjadrené v rozhodnutí

správneho orgánu okresného úradu... zo dňa 04. 07. 2014.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že priebeh predmetného

správneho konania bol postihnutý procesnou vadou, ktorá spočívala v tom, že

z administratívneho spisu nevyplýva, či boli splnené podmienky začatia správneho konania.

Sťažovateľ v priebehu správneho konania predložil rozhodnutie konfiškačnej komisie

v Poprade č. Kom II/46-III z 8. augusta 1946, v zmysle ktorého bolo rozhodnuté

o konfiškácii poľnohospodárskeho majetku osôb zahrnutých pod § 1 nariadenia Slovenskej

národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení

neskorších predpisov. Sťažovateľ argumentuje, že na «mieste č. 47 zoznamu osôb nemeckej

národnosti sú v Konfiškačnom rozhodnutí uvedení „Bývalí urbári obce

V zmysle Konfiškačného rozhodnutia sa pôdohospodársky majetok týchto osôb

nachádzajúci v okrese Poprad považuje za skonfiškovaný odo dňa 01. 03. 1945, pričom

konfiškačné rozhodnutie sa týka menovite pôdohospodárskeho majetku v katastrálnom

území Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetný zoznam vychádzal zo

zoznamu urbarialistov obsiahnutého v Pozemkovej knihe. Skutočnosť, že zoznam

urbarialistov sa z Pozemkovej knihy stratil... preukazuje, že jednotliví členovia

nepreukázali svoju aktívnu vecnú legitimáciu a právny titul k sporným nehnuteľnostiam. ...

žiadnym relevantným spôsobom ani rovnopismi osvedčení o dedičstve

nepreukázal, že osoby označované ako členovia sú skutočnými právnymi

nástupcami osôb uvedených v bode 47, naviac keď tieto osoby ani nemožno identifikovať

podľa pôvodnej dokumentácie, ale ich vlastnícke právo tvrdí v Notárskej zápisnici pán

konajúci v mene avšak nepreukázal toto právo žiadnymi dôkaznými

prostriedkami – historickými listinami, výpismi z pozemkovej knihy, svedeckými

vyhláseniami, stanoviskom obce a podobne, konfiškačného rozhodnutia zo dňa 08. 08.

1946, a teda že sú aktívne legitimovaní byť účastníkmi predmetného konania.».

V nadväznosti na zákonnú definíciu pojmu „zákonný sudca“ sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že zákonným sudcom, ktorý

rozhodoval o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam okresného úradu č. 1

a č. 2 a rozhodnutiu z 19. novembra 2012, bola sudkyňa krajského súdu JUDr. Viera

Zoľáková, pričom pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného

úradu zo 4. júla 2014 došlo k zmene osoby zákonného sudcu bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu.

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 21. decembra 2017 sťažnosť

doplnil o ďalšiu argumentáciu.

Sťažovateľ v rámci doplnenej argumentácie zdôrazňuje, že neboli splnené

podmienky stanovené v § 63 ods. 1 písm. a) bodu 3 Notárskeho poriadku, keďže Slovenský

pozemkový fond nebol nikdy vyzvaný na vyjadrenie k vydržaniu sporných nehnuteľností

a takéto vyjadrenie ani nikdy nevydal. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica

zo 14. októbra 2003 nespĺňa hmotnoprávne náležitosti a nemôže byť podkladom

pre vydanie rozhodnutia podľa § 12 zákona o usporiadaní vlastníctva k pozemkom.

Sťažovateľ tvrdí, že podmienky dobromyseľnosti a oprávnenej držby sporných

nehnuteľností v predmetnej veci neboli splnené, keďže „subjekt si uplatnil údajné

práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, na ktorých sú postavené administratívne budovy...

subjekt vedel a musel vedieť, že predmetné nehnuteľností užíva ako vlastné

sťažovateľ, a navyše predmetné nehnuteľnosti subjekt nikdy zákonné neužíval, ani

s nimi v súlade s právnym poriadkom alebo zmluvnými vzťahmi nenakladal ako so svojimi

a teda ich nemal a ani nemohol mať v oprávnenej držbe a nebol a ani nemohol byť

dobromyseľný, že sú jeho vlastníctvom.“.

K nedostatku aktívnej legitimácie pozemkového spoločenstva sťažovateľ ďalej

uvádza, že Bývalá urbárska spoločnosť ktorá obnovila svoju činnosť 27. októbra

1992, zanikla v roku 1995. Nový subjekt, ktorý bol zaregistrovaný 18. marca 1996

s názvom

(pozemkové spoločenstvo, pozn.) preto nemožno považovať za „pôvodný

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že počas konania pred všeobecnými súdmi došlo

k strate spôsobilosti na práva a povinnosti viacerých fyzických osôb, pričom namieta, že

všeobecné súdy v tejto súvislosti nepostupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami

, resp. , keďže nerozhodli

o „pokračovaní v konaní s... právnymi nástupcami“. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie

vydané v takomto konaní podľa sťažovateľa nezákonné a zmätočné.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, ktorým vysloví porušenie základných

práv zaručených a 2 v spojení s a a 2

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na

ďalšie konanie, pričom mu zároveň prizná úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje existenciou hrozby, že

pozemkové spoločenstvo bude môcť s spornými nehnuteľnosťami voľne disponovať, takže

by mohlo dôjsť k ich scudzeniu či zaťaženiu vecnými bremenami. Okrem uvedeného sa

pozemkové spoločenstvo môže dovolávať svojich práv súvisiacich so spornými pozemkami

a požadovať od sťažovateľa spätne nájom či náhradu za nehnuteľnosti, ktoré sťažovateľ ako

vlastník scudzil od roku 2003 v celkovej hodnote 420 623,51 €. Podľa sťažovateľa by tak

pozemkové spoločenstvo mohlo od neho požadovať „minimálne 1.646.123,- EUR, pričom

ak by sťažovateľ nemohol s ohľadom na aktuálny stav finančných prostriedkov požadovanú

sumu uhradiť, vznikli by záväzky po lehote splatnosti presahujúce výšku 15 % skutočných

bežných príjmov sťažovateľa za predchádzajúci kalendárny rok, v dôsledku čoho by bol

nútený schváliť ozdravný rozpočet, prípadne krízový rozpočet, ktorý obsahuje len

nevyhnutné bežné výdavky a kapitálové výdavky financované zo SR a EÚ“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a a 2 a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo

zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

okresného úradu zo 4. júla 2014, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (bod 3 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa

.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolacom konaní je nepochybne aj úloha preskúmať, či

súd prvého stupňa dodržal procesnoprávne predpisy. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho

veci na úrovni krajského súdu (teda prvostupňového súdu) k zmene zákonného sudcu

bez uvedenia dôvodu, keďže o opravných prostriedkoch proti predchádzajúcim

rozhodnutiam okresného úradu rozhodovala na krajskom súde sudkyňa tohto súdu

JUDr. Viera Zoľáková, pričom pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

okresného úradu zo 4. júla 2014 rozhodovala sudkyňa JUDr. Ľuboslava Mruškovičová.

Ak sťažovateľ tvrdí, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, mohol a mal túto

námietku uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi, v konkrétnych okolnostiach veci pred

najvyšším súdom v riadnom odvolacom konaní. Sťažnosť podľa

podaná ústavnému súdu, ktorou sa sťažovateľ domáha ochrany svojich základných práv,

nemôže nahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol a mal účinne

domáhať svojich práv (v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi) v konaní pred všeobecnými súdmi.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému právu,

ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania ešte v konaní pred všeobecnými súdmi.

Aj keby ústavný súd zistil, že protiprávnym konaním všeobecných súdov, prípadne

namietaným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, ale on

sám nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky nápravy (upravené

príslušným procesným kódexom), ktoré mu zákon na jeho ochranu účinne poskytuje,

nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto právu prostredníctvom konania pred

ústavným súdom (podobne , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, že námietku nezákonného sudcu vzniesol

v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom táto skutočnosť nevyplýva

ani z odôvodnenia označeného rozhodnutia. Navyše, sťažovateľ ani v konaní pred ústavným

súdom nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Ústavný súd preto vyhodnotil

námietku sťažovateľa smerujúcu proti vysloveniu porušenia základného práva

na zákonného sudcu ako neprípustnú, pretože prvýkrát bola uplatnená až v konaní

pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako neprípustnú podľa (bod 3 výroku tohto

uznesenia).

II.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a a práva zaručeného

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti predbežne prerokoval, a keďže nezistil dôvody

na jej odmietnutie podľa , prijal ju podľa

na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia základného

práva sťažovateľa podľa a 2 v spojení s a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.4 K rozhodnutiu o návrhu na prijatie dočasného opatrenia

Ústavný súd podľa môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu

druhej hlavy tretej časti (konanie o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa a konanie o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy podľa a ) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný

súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné aj

s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právam

sťažovateľa.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie zdôrazňuje, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu bol ako vecne správny potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu,

ktorým došlo k potvrdeniu rozhodnutia okresného úradu zo 4. júla 2014 o potvrdení

vlastníctva jednotlivým členom pozemkového spoločenstva a strate platnosti osvedčení

a protokolov, na základe ktorých došlo k zápisu vlastníctva sporných nehnuteľností

v prospech sťažovateľa. Ak nedôjde k prijatiu dočasného opatrenia vo forme odkladu

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského

súdu, sťažovateľovi (mestu Vysoké Tatry) hrozia podľa jeho názoru neodstrániteľné

následky súvisiace s plnením jeho úloh pri výkone územnej samosprávy. Ďalej pripomína,

že predmetom konania pred správnym orgánom a následne všeobecnými súdmi je určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území

ktoré „slúžia tiež ako významný hospodársky artikel v rámci cestovného ruchu

aj všetkým obyvateľom Slovenskej republiky a turistom zo zahraničia“.

Zároveň sťažovateľ v doplnení sťažnosti upozorňuje aj na to, že jednotliví členovia

pozemkového spoločenstva začali uskutočňovať dispozičné úkony so spornými

nehnuteľnosťami a uplatnili si voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie bezdôvodného

obohatenia. Okrem uvedeného sťažovateľ zaznamenal aktívne ponuky na predaj

spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam. Uvedené skutočnosti

odôvodňujú obavu ohrozenia mesta Vysoké Tatry zavedením nútenej správy či krízového

alebo ozdravného rozpočtu s negatívnymi dôsledkami na obyvateľov mesta.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a odôvodnenia sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov

na to, aby ústavný súd využil svoje oprávnenie rozhodnúť o vydaní dočasného opatrenia,

ktorým by zabránil potenciálnemu zmareniu prípadného výsledku konania pred ústavným

súdom. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu

mohlo dôjsť v prípade potenciálneho vyslovenia sťažovateľom neústavnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, k vážnej ujme

na strane sťažovateľa, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť

následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na

rozhodnutie o dočasnom opatrení v tejto časti podľa názoru ústavného súdu nie je v rozpore

s dôležitým verejným záujmom. Naopak prijatie dočasného opatrenia odôvodňuje aj potreba

zaistiť riadny výkon územnej samosprávy na území mesta Vysoké Tatry.

Ústavný súd preto v súlade s odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

krajského súdu do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej (bod 2 výroku tohto

uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018