Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 90/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

20. mája 1999 zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery

Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval podnet Istrochemu, a.s.,

v Bratislave, Nobelova 34, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,

v Bratislave, Legionárska 4, vo veci porušenia jeho základného práva na

rozhodovanie veci zákonným sudcom upraveného v ustanovení čl. 48 ods. 1 prvej

vete a v prvej vete ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd rozhodnutím

Mestského súdu v Bratislave č.k. z 21. mája 1993, postupom

Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v konaní

vedenom na tomto súde pod sp. zn. a jeho rozhodnutím č.k. 10 Cb

1192/93-22 z 13. apríla 1995 i postupom Mestského súdu v Bratislave (teraz

Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.

343/95 a jeho rozhodnutím č.k. -40 z 25. mája 1996 a takto

rozhodol:

Podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) prijal

na konanie podnet Istrochemu, a.s., v Bratislave, Nobelova 34 (univerzálneho

právneho nástupcu Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 - ďalej len

„navrhovateľ“) v časti, v ktorej namietal, že rozhodnutím Mestského súdu

v Bratislave č.k. z 21. mája 1993 a tiež postupom v konaní

vedenom pred Obvodným súdom Bratislava 3 (teraz Okresným súdom Bratislava III)

pod sp. zn. a rozhodnutím č.k. -22 z 13. apríla 1995 i

postupom v konaní vedenom pred Mestským súdom v Bratislave (teraz Krajským

súdom v Bratislave) pod sp. zn. a jeho rozhodnutím č.k.

343/95-40 z 5. mája 1996 „bolo porušené právo zaručené v čl. 48 ods. 1 prvá veta

a v prvá veta Listiny základných práv a

slobôd“; z obsahu podnetu vyplynulo, že išlo o základné právo na rozhodovanie jeho

veci zákonným sudcom.

Podnet navrhovateľa doručený ústavnému súdu obsahoval aj návrh na zrušenie

označených rozhodnutí oboch súdov. V tejto časti ústavný súd podnet odmietol pre

svoju nepríslušnosť na rozhodovanie o tejto veci. Navrhovateľ proti tomuto

rozhodnutiu namietal podaním „žiadosti o prehodnotenie stanoviska“ ústavného súdu

v bode 3. výroku uznesenia sp. zn. z 10. decembra 1997 a súčasne

požiadal „o zmenu výroku v tom smere, že podnet Istrochemu, a.s. Bratislava zo dňa

30.8.1996 bude prijatý na konanie pred ústavným súdom Slovenskej republiky tiež v

časti, ktorou bolo navrhované zrušenie v podnete uvedených rozhodnutí všeobecných

súdov“ (žiadosť zo 17. decembra 1997).

Podľa ustanovenia (ďalej len „“)

proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon

č. “) rovnako neupravuje spôsob ani dôvody, pre ktoré by ústavný súd

mohol svoje rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, či už na návrh (žiadosť) alebo z

úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd žiadosťou navrhovateľa zo

17. decembra 1997 nezaoberal. Naviac dôvody postupu ústavného súdu pri

rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktorým malo byť porušené niektoré z jeho základných práv (ako účastníka konania),

sú navrhovateľovi známe, napr. z rozhodnutia sp. zn. .

V tej časti podnetu, ktorá bola prijatá na konanie pred ústavným súdom,

navrhovateľ uviedol, že na základe návrhu na začatie konania (žaloby) z 29. marca

1993 začalo 14. apríla 1993 na Mestskom súde v Bratislave konanie „v žalovanej

veci“. Z príloh k podnetu vyplynulo, že vec sa týkala zaplatenia sumy 7.272,- Kčs

s príslušenstvom akciovej spoločnosti Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068,

v Českej republike (ďalej len „žalobca“), ktorú bol navrhovateľ povinný zaplatiť

(v konaní pred označenými súdmi žalovaný). Tento súd uznesením č.k. 33 Cb 541/93-

No z 21. mája 1993 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec postúpil Obvodnému súdu

Bratislava 3 ako súdu príslušnému na ďalšie konanie. Poukázal na to, že Obvodný

súd Bratislava 3 rozsudkom č.k. -22 z 13. apríla 1995 žalobe čiastočne

vyhovel a vo zvyšku ju zamietol. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie

na Mestský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. -40 z 5. mája 1995

rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava 3 potvrdil. Navrhovateľ v podnete uviedol,

že tento súd „s námietkou nedostatku podmienky konania (vecnej nepríslušnosti

súdu) sa vysporiadal poukazom na ust. druhá veta, pričom

ignoroval skutočnosť, že v tomto prípade nebola vec postúpená súdom nižšieho

stupňa súdu vyššieho stupňa, takže neboli splnené podmienky k tomu, aby uznesenie

súdu vyššieho stupňa bolo záväzné pre súd nižšieho stupňa“.

Svoje tvrdenie o tom, že o veci konali oba označené súdy ako vecne

nepríslušné, odôvodnil tým, že podľa ustanovenia bod ll)

„v znení platnom v čase začatie konania“ bol na konanie v prvom stupni v tomto

prípade vecne príslušný Mestský súd v Bratislave, čo „napokon v odôvodnení

rozhodnutia konštatuje aj ´odvolací´ súd“. Uviedol, že „navrhovateľ v konaní pred

všeobecnými súdmi, mal sídlo v Českej republike, preto niet pochybností o tom, že

žalovaná vec sa týkala vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku

právnických osôb“.

Vecná príslušnosť Mestského súdu v Bratislave v postavení súdu krajského,

ktorý mal o označenej veci konať ako súd prvého stupňa, podľa názoru navrhovateľa

vyplýva jednoznačne zo zákona, a to z ustanovenia bod ll) ,

a preto nebolo potrebné, aby o nej súd vôbec rozhodoval. Tento svoj záver odôvodnil

tým, že „z ustanovenia Čl. 48 ods. 1 druhá veta

vyplýva, resp. je v ňom výslovne stanovené, že príslušnosť súdu stanoví zákon“, a

tento zákon (t.j. ) „stanovuje Mestský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný

prejednať žalovanú vec v prvom stupni“. Ďalej uviedol, „že uznesenie súdu, ktorým

tento vyslovuje svoju vecnú nepríslušnosť a postupuje vec súdu (podľa jeho názoru)

vecne príslušnému, má iba deklaratórny charakter a nie konštitutívny. Práve z tohoto

dôvodu, nie pre nesprávne poučenie, dôverujúc v platnosť ustanovení a

záväznosť zákona pre súd (Čl. 144 ods. 1 ), nenapadol náš právny predchodca

uznesenie Mestského súdu v Bratislave spis. zn. 33 Cb 541/93-No odvolaním, pretože

je jednoznačné, že toto uznesenie nemení ustanovenie zákona, ktoré stanovuje vecnú

príslušnosť súdu“. Podľa názoru navrhovateľa „právoplatnosť tohoto uznesenia

vzhľadom na cit. ust. (druhá veta Čl. 48 ods. 1), t.j. zákona najvyššej právnej

sily, nemôže zaväzovať ani jeden z konajúcich súdov, nakoľko obidva konajúce súdy

sú viazané v prvom rade zákonom a predovšetkým (Čl. 144 ods. 1 )“.

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že

„vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov a ich postupom bolo porušené právo

zaručené v Čl. 48 ods. 1 prvá veta a v Čl. 38 ods. 1 prvá

veta Listiny základných práv a slobôd“; z obsahu podania jednoznačne vyplynulo, že

išlo o porušenie základného práva na rozhodovanie o jeho veci zákonným sudcom.

Žiadal tiež, aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil.

Pretože ustanovenie prvá veta je vecne zhodné s

ustanovením čl. 38 ods. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd, v ďalšom

texte bude citované len označené ustanovenie .

Navrhovateľ netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci pred ústavným

súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.

Okresný súd Bratislava III (predtým Obvodný súd Bratislava 3) i Krajský súd

v Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) vo svojich vyjadreniach k podnetu

navrhovateľa uviedli, že 14. apríla 1993 podal na bývalom Mestskom súde

v Bratislave žalobca Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068, v Českej republike

žalobu na zaplatenie 7.272,- Kčs s príslušenstvom, ktorá predstavovala výšku úrokov

za oneskorené zaplatenie faktúry č. 2853 proti žalovanému Istrochemu, š.p., v

Bratislave, Dimitrovova 34 (právnemu predchodcovi navrhovateľa).

Vec bola na bývalom Mestskom súde v Bratislave zapísaná pod sp. zn.

a na základe právoplatného uznesenia č.k. -6 z 21. mája

1993 (právoplatnosť nadobudlo 25. júna 1993) bola z dôvodu vecnej nepríslušnosti

postúpená bývalému Obvodnému súdu Bratislava 3 a zaevidovaná na tomto súde pod

sp. zn. .

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení k podnetu tiež uviedol, že

právny predchodca navrhovateľa namietal 7. marca 1995 vecnú nepríslušnosť tohto

súdu (s poukázaním na bod ll) ), z čoho vyplynulo, že

odvolanie v zákonom ustanovenej lehote proti uzneseniu Mestského súdu v

Bratislave č.k. -6 z 21. mája 1993 nepodal.

Krajský súd v Bratislave sa naviac vyjadril aj k nesprávnemu poučeniu o

opravnom prostriedku uvedenom vo vyššie označenom uznesení Mestského súdu

v Bratislave o neprípustnosti odvolania, ktoré podľa neho nijako nebránilo

žalovanému (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľovi), „ak sa domnieval, že

poučenie bývalého mestského súdu bolo nesprávne, mohol podať proti uzneseniu

odvolanie ( ), ktorého prípustnosť a dôvodnosť by posúdil Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací“. Aj s ohľadom na to, že „navrhovateľ

predtým, ako sa obrátil so svojim podnetom na Ústavný súd Slovenskej republiky,

nevyužil všetky riadne opravné prostriedky“, navrhoval podnet zamietnuť.

Ako už bolo spomenuté, o predmetnej žalobe postúpenej Mestským súdom

v Bratislave Obvodnému súdu Bratislava 3 rozhodoval tento súd už ako vecne

príslušný a rozsudkom č.k. -22 z 13. apríla 1993 zaviazal odporcu

zaplatiť navrhovateľovi 6.774,- Sk, tiež trovy konania vo výške 500,- Sk a vo zvyšku

žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu

navrhovateľa uviedol, že žalovaný (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ)

„namietal nesprávnosť postupu súdu I. stupňa a to v tom, že v danej veci rozhodol

vecne nepríslušný súd. Domáhal sa preto zrušenia napadnutého rozhodnutia a

vrátenie veci súdu I. stupňa i s poukazom, že súd I. stupňa rozhodol v jeho

neprítomnosti, hoci odporca nebol riadne predvolaný ako to predpokladá ust. § 115

ods. 2 , pričom je zrejmé, že ani v prípade včasného doručenia predvolania sa

na pojednávanie nedostavil. Odporca podal odvolanie aj voči uzneseniu obvodného

súdu zo dňa 20.6.1995, č.k. -27, ktorým bol zaviazaný na úhradu

súdneho poplatku za odvolanie vo výške 500,- Sk“. Mestský súd v Bratislave

rozsudkom z 5. mája 1996 č.k. -40 napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil, účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho

konania a napadnuté uznesenie súdu I. stupňa o zaplatení poplatku za odvolanie

zrušil.

Krajský súd v Bratislave vecnú správnosť rozhodnutia Mestského súdu

v Bratislave o postúpení veci Obvodnému súdu Bratislava 3 ako vecne príslušnému

(uznesenie č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993) odôvodnil tým, že na rozdiel od

mienky navrhovateľa nemožno prerokovávanú vec posudzovať ako vec z

medzinárodného obchodného styku, lebo „pohľadávka odporcu vznikla v r. 1992,

teda ešte za trvania Česko-Slovenskej federatívnej republiky, t.j. za existencie

spoločného štátu, a preto tento vzťah nevznikol a ani nemohol vzniknúť z

medzinárodného obchodného styku (viď aj a

)“. Stanovisko Obchodného kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Obpj 8/93 z 1. októbra 1993 publikované v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 35/1994, z ktorého

vychádzal navrhovateľ pri namietaní vecnej nepríslušnosti konajúcich súdov,

nepovažoval Krajský súd v Bratislave za správne, lebo „zákony (Občiansky súdny

poriadok, a ) otázku vzťahov vzniknutých za

účinnosti Hospodárskeho zákonníka ani do 31.12.1992 v

rámci bývalej ČSFR ako jedného štátu za vzťahy vzniknuté z medzinárodného

obchodného styku nepovažujú“, a keďže stanovisko naviac nie je prameňom práva a

nemá všeobecnú záväznosť, nemuselo byť v rozhodovaní súdu o vecnej príslušnosti

iného súdu akceptované.

Krajský súd v Bratislave netrval na tom, aby sa v konaní o predmetnej veci

pred ústavným súdom uskutočnilo ústne pojednávanie.

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení odôvodnil svoje nesúhlasné

stanovisko k podnetu navrhovateľa, avšak na rozdiel od Krajského súdu v Bratislave,

ktorý navrhoval podnet navrhovateľa zamietnuť, obmedzil sa na konštatovanie, že

„akceptácia podania navrhovateľa ÚS SR by bola obrovským zásahom do právnej

istoty v právnych vzťahoch založených množstvom súdnych rozhodnutí“.

Okresný súd Bratislava III vo vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ ide o

samotné postúpenie veci, treba vychádzať z obsahu § 104 ods. 2 v tom čase účinného

, podľa ktorého „ak sa súd, na ktorý sa účastník obrátil domnieva, že nie je

vecne príslušný, vysloví svoju nepríslušnosť a rozhodne, ktorému súdu vecne

príslušnému vec po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi. Ak okresný súd takto vec

postúpil krajskému súdu, môže krajský súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná

príslušnosť nebola predtým vyriešená uznesením odvolacieho súdu, právne účinky

spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované“.

Poukázal na to, že „podstatným pre riešenie tohto problému je z uvedeného

ustanovenia slovo ´domnieva´. Znamená to, že pôjde o myšlienkový proces súdu -

skúmanie vecnej príslušnosti, ktorú musí súd skúmať a prihliadať k nej kedykoľvek

za konania ( )

Podľa v súčasnosti účinného, ak je súd, na ktorý sa

účastník obrátil toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne postúpi vec

príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov. Opäť je tu

potrebné zdôrazniť slovo ´názoru´.

Vecná príslušnosť súdu je odstrániteľná podmienka konania, ktorá sa riešila,

resp. rieši postupom podľa citovaných ustanovení

Je samozrejmé, že výsledok myšlienkového procesu súdu ohľadne vecnej

príslušnosti nemusí byť vždy správny a môže dôjsť k situáciám, kedy bude vo

veciach konať vecne nepríslušný súd, resp. nič tomu nezabráni.

Podľa cit. ust. (predchádzajúca úprava), bola daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak sa súd domnieval, že nie je vecne nepríslušný.

Nebolo možné zabrániť i prípadom nesprávneho posúdenia vecnej príslušnosti a

vzniku situácií, kedy vo veci konal súd inak vecne príslušný. Ak okresný súd takto

postúpil vec krajskému súdu, opäť záležalo na výsledku skúmania krajského súdu,

či vráti vec okresnému súdu alebo nie, (pokiaľ teda vecná príslušnosť nebola predtým

vyriešená uznesením odvolacieho súdu) opäť mohlo dôjsť i k situácii, že krajský súd

nevrátil vec okresnému súdu, hoci mal a konal pritom ďalej, ako súd vecne príslušný.

Rovnako aj v súčasnosti účinnej úprave je daná možnosť

postúpenia veci príslušnému súdu, ak súd je toho názoru, že nie je vecne príslušný,

samozrejme je možné, že súd dospeje k názoru, že je vecne príslušný a bude ďalej

konať, hoci v skutočnosti nesprávne posúdi vecnú príslušnosť.

Takisto aj súd, ktorému bola vec postúpená môže, ale aj nemusí súhlasiť s jej

postúpením a opäť to bude výsledok jeho myšlienkového procesu, či sa rozhodne

postupovať v zmysle ods. 3 cit. ust. zákona alebo aj nie. I tu sa môže stať, že súd,

ktorému bola vec postúpená, nesprávne posúdi vecnú príslušnosť a vo veci bude

ďalej konať, hoci ju mal predložiť NS SR.

Účastník pri predchádzajúcej úprave mohol počas konania prípadne

poukazovať na to, že vo veci koná nepríslušný súd, prípadne sa odvolať proti

uzneseniu o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom, v tomto prípade rozhodoval

krajský súd, takže odvolanie ani prípustné nebolo a ani okresný súd sa postúpeniu

veci brániť účinne nemohol.

Súčasná úprava dáva účastníkovi maximálne možnosť poukazovať na vecnú

nepríslušnosť súdu, účinne brániť sa môže len súd, ktorému bola vec postúpená.

Je možné zaujať jednoznačné stanovisko, že ak sa súd rozhodne konať ako

vecne príslušný, tak vecne príslušný je, pokiaľ nie je rozhodnuté inak.

Rozhodnúť tak mohol len odvolací súd v zmysle , čo sa

však nestalo. Pre úplnosť uvádzam, „že nedostatok podmienok konania, pre ktoré

konanie nemalo prebehnúť“ v zmysle písm. b/ cit. ust. zákona, sa aplikuje na

neodstrániteľné podmienky konania. Uvedená skutočnosť však nie je dôvodom

prípustnosti obnovy konania v zmysle , ani dôvodom dovolania v

zmysle “

Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení napokon uviedol, že „vecná

príslušnosť v konaní vyriešená bola, okolnosti pre jej posúdenie sa počas konania

nezmenili, vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný (§

159 ods. 1 a )“, a preto podľa jeho názoru „nie je možné napádať

vecnú príslušnosť tunajšieho súdu na konanie, a tým vlastne právoplatnosť rozsudku,

ako to robí sťažovateľ“.

V závere svojho vyjadrenia Okresný súd Bratislava III konštatoval, že „nemá

význam analyzovať bod ll) V tomto konkrétnom prípade aj

preto, že k jeho aplikácii nedošlo a ani nehovoriac o R 35/94“. Podľa názoru tohoto

súdu „nie je mysliteľné aby bol rozsudok tunajšieho súdu spochybňovaný ako

nelegitímny alebo nulitný. Bolo by to v rozpore s právom, najmä s jeho jedným zo

základných atribútov - právnou istotou“. Na ústnom pojednávaní o predmetnej veci

pred ústavným súdom netrval.

II.

Ústavný súd z obsahu súdnych spisov súvisiacich s predmetom podnetu a

z listín predložených navrhovateľom zistil, že:

- proti Istrochemu, š.p., v Bratislave, Dimitrovova 34 (právny predchodca Istrochem,

a.s., v Bratislave, Nobelova 34 - ďalej len „žalovaný“) podal na Mestskom súde

v Bratislave žalobu Brisk Tábor, a.s., v Tábore, Vožická 2068 (právny nástupca

státního podniku Jiskra Tábor) o zaplatenie 7.272,- Kčs s príslušenstvom, pretože

žalovaný včas nezaplatil faktúru č. 2853 splatnú 5. júna 1992; táto žaloba bola

označenému súdu doručená 14. apríla 1993,

- Mestský súd v Bratislave uznesením samosudcu č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája

1993 vyslovil svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci a rozhodol o tom, že po

právoplatnosti uznesenia túto vec postúpi na ďalšie konanie Obvodnému súdu

Bratislava 3, pretože podľa na konanie v prvom stupni sú príslušné

okresné súdy a krajský súd je príslušným na rozhodovanie vecí z právnych vzťahov

medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, len ak suma požadovaná

navrhovateľom prevyšuje 200.000,- Sk ( ). S poukázaním na

predmet sporu súd vyslovil „v zmysle svoju vecnú nepríslušnosť a

vec postúpil príslušnému súdu na ďalšie konanie“. Rozhodnutie obsahovalo

nesprávne poučenie o možnosti podať riadny opravný prostriedok, keďže v ňom bolo

uvedené, že „proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné“ (čo konštatoval aj

Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu),

- v čase podania žaloby na Mestskom súde v Bratislave, t.j. 14. apríla 1993, podľa

ustanovenia v znení (účinného od

1. januára 1992) mohol súd, na ktorý sa účastník obrátil, vysloviť svoju vecnú

nepríslušnosť, ak sa domnieval, že nie je príslušným na konanie vo veci, a súčasne

rozhodnúť, ktorému súdu podľa neho vecne príslušnému vec po právoplatnosti tohto

rozhodnutia postúpi. Ak okresný súd takto vec postúpil krajskému súdu, môže krajský

súd vrátiť vec okresnému súdu, ak vecná príslušnosť nebola predtým vyriešená

uznesením odvolacieho súdu. Inými slovami, ako súd okresný, tak aj súd krajský boli

viazané rozhodnutím odvolacieho súdu;

- podľa o súdoch a sudcoch v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa

Zb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa o sídlach a

obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a

o voľbách prísediacich (účinného od 1. januára 1993) bol odvolacím súdom tohto

súdu, o ktorom súd s úrovňou krajského súdu rozhodol, že je vecne príslušným, t.j.

Obvodného súdu Bratislava 3, Mestský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutie vydal.

V tomto prípade však odvolací súd nerozhodoval o vrátení veci, ktorú by mu postúpil

súd s úrovňou okresného súdu, ale o veci, ktorú mu priamo doručil účastník konania

v domnení, že je vecne príslušný na rozhodovanie o jeho veci,

- navrhovateľ v konaní pred Obvodným súdom Bratislava 3 sp. zn.

poukazoval na to, že tento súd koná ako vecne nepríslušný, a tým ospravedlňoval aj

svoju neúčasť na jeho pojednávaniach vo veci samej (list /1229/95 z 11. apríla

1995 doručený Obvodnému súdu Bratislava 3 12. apríla 1995). Tento súd sa

v rozsudku sp. zn. z 13. apríla 1995 vysporiadal aj s touto námietkou

žalovaného, keď uviedol, že „pokiaľ sa týka námietky vecnej nepríslušnosti, táto je

z hľadiska právneho odôvodnená s poukazom na ust. § 9 ods. 3 písm. c, písm. e,

, ale v danom prípade bola vec odstúpená Mestským súdom v Bratislave a NS

SR o nesúlade s postúpením veci nerozhodol s poukazom na to, že názorom

odvolacieho súdu je prvostupňový súd viazaný, a preto musel Najvyšší súd vo veci

konať, aj keď by bol vecne príslušným súdom Mestský súd v Bratislave“. Z tejto nie

celkom zrozumiteľnej formulácie ústavný súd usúdil, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky o vecnej príslušnosti týchto dvoch súdov nerozhodoval, lebo Obvodný súd

Bratislava 3 sa domnieval, že ak mu vec bola odstúpená rozhodnutím Mestského

súdu v Bratislave, je toto rozhodnutie preň záväzné, a ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky by ho nemohol svojím rozhodnutím zrušiť; rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o tejto veci sa v súdnom spise nenachádza.

Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade nemožno súhlasiť s názorom

Obvodného súdu Bratislava 3, pretože v danom prípade nepostúpil vec okresný súd

na konanie krajskému súdu, ale naopak, krajský súd (v postavení súdu odvolacieho)

postúpil vec okresnému súdu. Nemožnosť vrátiť vec naspäť okresnému súdu je

záväzná pre súd krajský, ak vecná príslušnosť bola predtým (t.j. ešte pred vrátením

súdu okresnému) vyriešená uznesením odvolacieho súdu, ktorým môže byť napríklad

príslušný odvolací súd okresného súdu, ale aj súdu krajského, t.j. súd najvyšší,

- s námietkou vecnej nepríslušnosti prvostupňového súdu uplatnenou v odvolaní proti

rozsudku tohto súdu č.k. -22 z 13. apríla 1995 sa Mestský súd

v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku č. z 5. marca 1995, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vysporiadal v prvom rade tak, že konštatoval

jej oprávnenosť, pokiaľ išlo o predmet konania, lebo aj podľa jeho názoru mal o veci

ako vecne príslušný konať súd s úrovňou súdu krajského, ktorému bola žaloba

doručená. Svoj názor odôvodnil s poukázaním na ustanovenie § 9 ods. 3 písm. ll)

Ústavný súd poukazuje na to, že tohto názoru nebol Krajský súd v Bratislave,

ktorý vo svojom vyjadrení k podnetu navrhovateľa jednoznačne uviedol, že nešlo o

vzťah z medzinárodného obchodného styku, a preto bol na prerokovanie veci vecne

príslušný súd s úrovňou súdu okresného, keďže suma požadovaná žalobcom

nepresahovala 200.000,- Sk. V druhom rade však Mestský súd v Bratislave na

námietku vecnej nepríslušnosti vyslovenej v odvolaní neprihliadol z dôvodu, že

krajský súd vo veci vyslovil svoju „nepríslušnosť podľa ust. je súd

I. stupňa ako nižší súd viazaný rozhodnutím odvolacieho vyššieho stupňa“.

Ako vyplynulo z citácie i z odseku predchádzajúcemu tomuto záveru

obsiahnutému v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 5. mája 1995, odvolací

súd posudzoval uznesenie Mestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No

z 21. mája 1993 vydané podľa ustanovenia v znení zákona

č. účinného od 1. januára 1992, podľa ustanovenia

už odlišného znenia, ktoré bolo nahradené novým znením podľa Čl. I bodu 17.

účinného od 1. apríla

1994. Ústavný súd je toho názoru, že kvalitu a správnosť rozhodnutia súdu treba

vždy posudzovať podľa zákona, ktorý bol účinný v čase, keď toto rozhodnutie bolo

vydané, ak zákon neustanovuje inak (čo v danom prípade upravené nebolo), a preto

posúdenie vecnej príslušnosti Obvodného súdu Bratislava 3 Mestským súdom v

Bratislave s odvolaním sa na iné znenie citovaného ustanovenia, než podľa akého

bolo posudzované rozhodnutie vydané, je nenáležité.

- Mestský súd v Bratislave sa v odvolaní proti označenému rozsudku Obvodného

súdu Bratislava 3 vysporiadal aj s nesprávnym poučením o odvolaní v uznesení

Mestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993. Keďže v tomto

prípade podľa bolo možné podať odvolanie do 3 mesiacov od jeho

doručenia, podľa vykázaného doručenia pre žalobcu táto možnosť trvala do 25.

septembra 1993 a pre žalovaného do 24. septembra 1993. Ani jeden z účastníkov

odvolanie nepodal. Záver mestského súdu bol aj podľa názoru ústavného súdu

správny.

- vzťah na základe objednávky a jej akceptácie medzi označenými obchodnými

subjektmi vznikol ešte počas spoločného štátu, teda pred zánikom Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, t.j. pred uplynutím 31. decembra 1992 (čl. 1

ods. 1 ústavného o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky; účinný od 8. decembra 1992); na základe uskutočnených dodávok žalobca

vystavil a odoslal žalovanému 25. mája 1992 faktúru č. 2853 na 128.710,- Kčs

splatnú 5. júna 1992,

- svoj nárok na uhradenie faktúry, až po pokuse o zmier z 11. januára 1993 uplatnil

žalobca žalobou na Mestskom súde v Bratislave 14. apríla 1993, t.j. po zániku Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky a po vzniku nových nástupníckych štátov

Českej republiky a Slovenskej republiky, na ktoré prešla pôsobnosť Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januárom 1993 (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 citovaného

ústavného zákona),

- Mestský súd v Bratislave sa v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci

inému vecne príslušnému súdu s úrovňou súdu okresného č.k. 33 Cb 541/93-No

z 21. mája 1995 vôbec nezaoberal ustanovením bod ll) ,

- vecnú príslušnosť krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhodujúcich spory

v obchodných veciach zo vzťahov vznikajúcich z medzinárodného obchodného styku

právnických a fyzických osôb, vrátane sporov, v ktorých bola právomoc česko-

slovenského súdu založená písomnou zmluvou účastníkov podľa ustanovenia § 37

ods. 1 a 2 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,

upravil po prvýkrát zákon z 5. novembra 1991 č. , ktorým sa mení a

dopĺňa a notársky poriadok, a to novým znením celého

ustanovenia § 9 upravujúcim vecnú príslušnosť všeobecných súdov Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, a to konkrétne v odseku 3 písm. c) bode ll),

- , ktorým sa mení a dopĺňa

upravil ustanovenie bod ll) tak, že

slová „česko-slovenského súdu“ nahradil slovami „súdu Slovenskej republiky“.

Tento zákon účinný od 1. januára 1993 bol prijatý 16. decembra 1992, teda po

účinnosti ústavného o zániku Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, t.j. po 8. decembri 1992, keď už bolo zrejmé, že uplynutím

31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej

nástupníckymi štátmi podľa Čl. 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona sa stávajú

Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné, suverénne štáty, pretože

pôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená

ústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku

1. januárom 1993 (Čl. 2 ). Vychádzajúc z uvedeného podľa

medzinárodného práva vznikli dva samostatné subjekty,

- žiadny z účastníkov konania pred ústavným súdom (ani Mestský súd v Bratislave

v rozhodnutí o svojej nepríslušnosti a postúpení veci inému súdu) nespochybnil, že

išlo o spor v obchodnej veci,

- konanie prebiehalo v čase, keď bol novelizovaný ,

ktorým sa mení a dopĺňa a notársky poriadok a zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení Občiansky súdny

poriadok, a tiež vtedy, keď o súdoch a sudcoch bol

novelizovaný , ktorým

sa mení a dopĺňa o súdoch a sudcoch a ktorým sa mení a

dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), účinným od 1. januára 1993.

III.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky. Tieto práva

vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

50 ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; podmienky ustanoví

zákon“. Je ním a tento ustanovuje,

ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým

predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa

výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako

osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Pre potreby

rozhodovania o podnete navrhovateľa v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a

sudcoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), ktorý upravoval

sústavu týchto súdov, v čase začatia konania o návrhu žalobcu sústavu všeobecných

súdov v Slovenskej republike, t.j. 14. apríla 1993. So sústavou súdov priamo súvisí aj

príslušnosť súdu o veci rozhodovať upravená , a tým

aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (Uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. apríla 1996). Inými slovami,

nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona

na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý

upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní

o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej

postúpeniu súdu nepríslušnému, čo je v konečnom dôsledku porušením základného

práva účastníka konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rozhodnutím

súdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci

odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý

nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Ako už bolo spomenuté, zákonom

ustanovujúcim príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní je Občiansky súdny

poriadok, ktorý v ustanovení § 11 ods. 1 upravuje, že konanie sa uskutočňuje na tom

súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú

až do skončenia konania rozhodné okolnosti, ktoré tu existujú (sú) v čase konania

(teda aj v čase jeho začatia doručením žaloby) a trvajú až do jeho skončenia.

Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní súdnej

príslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady

upravuje zákon, napr. v

Ak súd, ktorému bola žaloba doručená, nesúhlasí s tým, že je vecne či miestne

príslušný, postúpi vec podľa zákona príslušnému súdu. Súd sa teda určovaním

príslušnosti zaoberá až vtedy, keď spor vznikne.

V čase začatia konania o veci (14. apríla 1993) ustanovenie o vecnej

príslušnosti súdov bolo upravené a zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. Konanie začalo po zániku Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, t.j. po vzniku dvoch samostatných subjektov

medzinárodného práva - Českej republiky a Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Navrhovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný) bol toho názoru, že

v čase začatia konania (ale tiež v čase rozhodovania všetkých troch súdov) boli nové

podmienky pre posúdenie vecnej príslušnosti, než aké boli v čase vzniku obchodného

vzťahu, z ktorého neskôr vznikol spor. Preto mal, podľa neho, Krajský súd v

Bratislave (jemu bola žaloba právnickej osoby z Českej republiky doručená)

posudzovať príslušnosť súdu, ktorému mala byť vec postúpená, ako spor vzniknutý

zo vzťahov z medzinárodného obchodného styku dvoch právnických osôb (§ 9 ods. 3

písm. c) bod ll) ) a vecne príslušným o veci konať mal byť Mestský súd v

Bratislave ako súd s úrovňou krajského oprávnený na rozhodovanie v prvom stupni, a

nie Obvodný súd Bratislava 3 s úrovňou súdu okresného, kde mal žalovaný sídlo.

Mestský súd v Bratislave podľa v znení vyššie citovaných

noviel vydal uznesenie, v ktorom posúdil vecnú príslušnosť súdu oprávneného konať

vo veci podľa v spojení s ako spor z

právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorého suma

požadovaná navrhovateľom neprevýšila 200.000,- Kčs.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 1993 č.k.

33 Cb 541/93-No, ktorým tento rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci

Obvodnému súdu Bratislava 3, nepodal žiaden z účastníkov konania odvolanie.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia proti postúpeniu veci nenamietal ani

súd, ktorému bola vec spolu s rozhodnutím postúpená, a vo veci konal ako súd vecne

príslušný.

Ústavný súd právne uzatvára, že pokiaľ ide o spor z obchodných vzťahov

medzi dvoma právnickými osobami, ktorých sídlo je v rôznych štátoch, je potrebné

postupovať podľa účinného v čase, keď spor vznikol - t.j. v čase uplatnenia

nároku na súde, a to bez ohľadu na to, že obchodný záväzkový vzťah vznikol ešte

v čase existencie štátu spoločného. Aj keď nároky upravené hmotným právom sú

prirodzene zachované podľa zmluvy uzavretej pred vznikom súdneho sporu o ne

(v danom v čase, keď bol ešte spoločný štát a bola aj jurisdikcia zhodne upravená),

spor, ktorý vznikol z tohoto obchodného vzťahu, treba posudzovať podľa jurisdikcie

už samostatných štátov ako samostatných subjektov medzinárodného práva. Ak teda

spor z obchodných vzťahov vznikol medzi právnickou osobou so sídlom v Českej

republike (žalobca) a právnickou osobou so sídlom v Slovenskej republike

(žalovaný), nemožno opomenúť medzinárodný prvok v týchto vzťahoch pri

posudzovaní vecnej príslušnosti súdu, t.j. podľa bod ll)

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania). Ak sú neodstrániteľné,

konanie zastaví a prípadne vec postúpi inému orgánu ( prvá veta ).

Odstrániteľné nedostatky, medzi ktoré patrí aj spor o vecnú príslušnosť súdu, ktorý

má o veci konať, musia byť odstránené do ukončenia súdneho konania. Súd, ktorého

vecná príslušnosť bola namietaná, a je teda sporná, môže pokračovať v konaní, ale

nemôže vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

odstrániteľnej podmienky odstrániť, konanie zastaví. Z uvedeného vyplýva, že na

splnenie podmienky vecnej príslušnosti prihliada súd kedykoľvek za konania o veci,

a to aj z úradnej povinnosti.

Ak sa účastník, na rozdiel od súdu (ako tomu bolo v danom prípade),

domnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohoto dôvodu je

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia ústavnej

ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods.

1 ) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k

tomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného

prostriedku. Ochranu základného práva účastníka konania pred odňatím zákonnému

sudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú

oprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť ( ). Ak sa žalobca

ako účastník konania (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) mohol aktívne

zúčastniť odvolacieho konania o určenie vecne príslušného súdu tým, že proti

rozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave č.k. 33 Cb 541/93-No z 21. mája 1993

mohol podať odvolanie (ako sám priznal, tak neurobil), nemôže ústavný súd

poskytnúť ústavnú ochranu takémuto postupu účastníka v konaní pred všeobecným

súdom. Podnetom podaným ústavnému súdu na ochranu základných práv nemožno

nahrádzať opravné prostriedky, ktorými sa účastník konania mohol účinne domôcť

týchto práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi. Podnet si tiež nemožno zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo

byť ex post zmarené už právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému

právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred

všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym

konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu

základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky

účinné prostriedky upravené v , nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto

právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom.

S ohľadom na uvedené Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach podnet

navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 1999