Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 602/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., Jašíkova 2, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Allanom Böhmom, advokátska kancelária, Jesenského 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo

97/2011-1089, z 28. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. V 14/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., Jašíkova 2, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a listiny, základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi zaručeného a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo

97/2011-1089, z 28. decembra 2011 a rozsudkom najvyššieho súdu

z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. V 14/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní

o zaplatenie 15 317 571 €, 3 100 500,10 USD a 2 325 594,67 Sk s príslušenstvom vedenom

na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Konanie

začalo 15. decembra 1999 na základe žaloby Slovenského plynárenského priemyslu, š. p.,

Mlynské nivy 44/A, Bratislava (neskôr Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynské

nivy, Bratislava). Na základe singulárnej sukcesie došlo k zmene účastníka na strane

žalobcu, ktorým sa stala spoločnosť Eustream, a. s., Mlynské nivy 42 (neskôr

Votrubova 11/A, Bratislava), Bratislava (ďalej len „žalobca“).

V označenom konaní sťažovateľ uplatnil proti žalobcovi nárok na zaplatenie

1 400 000 000 Sk z titulu neuhradených zmeniek, pričom tento nárok do sumy žalobcom

uplatnených pohľadávok predložil ako kompenzačnú námietku a vo zvyšku ako vzájomný

návrh. Krajský súd vzájomný návrh na zaplatenie 133 316 509,79 Sk vo februári 2003

vylúčil na samostatné konanie (sp. zn. ).

Rozsudkom č. k. -549 z 19. decembra 2005 krajský súd žalobu zamietol,

keďže dospel k záveru, že zmenky predložené sťažovateľom sú platné a zmenkový záväzok

žalobcu voči sťažovateľovi je preukázaný. Na základe odvolania právneho predchodcu

žalobcu však najvyšší súd uznesením z 28. januára 2009 v konaní sp. zn.

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -978 zo 17. februára 2010 konanie v časti

zastavil (čiastočné späťvzatie žalobného návrhu) a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi 14 638 276,09 €, 1 746 434,55 USD a 77 195,60 € spolu s príslušenstvom a uložil

mu povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Vo vzťahu k zmenkám predloženým

sťažovateľom krajský súd po dôkladnom popise ich formálnej podoby a s poukazom na text

„zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ uvedený na zmenke vyhodnotil, že

„sú... nepochybne vistazmenkami a vystaviteľ sa na základe predloženia zmenky zaviazal

zaplatiť zmenečnú sumu v cudzej mene, v korunách českých. Tieto zmenky obsahujú ďalší

dátum splatnosti, a to deň 31.3.2000, 31.10.2000 a 30.4.2000. Súd preto dospel k záveru, že

dikcia údaju splatnosti uvedená vystaviteľom nepochybne je údajom, že zmenky majú byť

splatné na videnie, a teda predložené zmenečné listiny obsahujú dva údaje splatnosti.

Pri posúdení, či listina je platnou zmenkou vlastnou v zmysle čl. I § 75 a 76

zmenkového zákona je potrebné vychádzať z toho, čo je na listine skutočne uvedené. Je

spoločnou povahou všetkých listinných cenných papierov, a teda i zmeniek, že forma akou

sú vydané, určuje i ich obsah. Forma zmenky pri vydaní, bola určená ako vistazmenka

a doplnenie zmenky o ďalší údaj splatnosti, t. j. označenie určitého dňa splatnosti znamená,

že ide o dva navzájom sa vylučujúce údaje o splatnosti zmenky a taká zmenka je preto

neplatná.“.

Krajský súd taktiež poukázal na závery dokazovania, z ktorých «vyplýva, že na

všetky zmenky, ktoré sú predmetom tohto sporu bol dátum splatnosti vyplnený neskôr – teda

až po vystavení samotnej zmenky a jej odovzdaní prvému majiteľovi. Pri absencii dohody

o vyplňovacom práve bol údaj „zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“

jediným údajom, z ktorého vyplývala sročnosť zmenky – teda je zrejmé, že išlo o zmenku

na videnie. Neskorším vyplnením dátumu splatnosti zmenky sa zmenky stali z titulu

rozporného údaja splatnosti zmenky, zmenkami neplatnými.».

Krajský súd dopĺňacím rozsudkom č. k. -1048 zo 4. júla 2011 doplnil

svoj pôvodný rozsudok o výrok: „Súd konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáha

zaplatenia istiny prevyšujúcej 77 195,60 Eur s príslušenstvom, zastavuje.“

Oba rozsudky napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom namietal nepreskúmateľnosť

a nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozsudku, poukázal na odborné stanoviská

a analýzy právnických vzdelávacích inštitúcií v Českej republike i v Slovenskej republike.

Namietal, že «výraz „na základe predloženia“ nie je, a nikdy nebol žiadnym časovým

údajom, keďže sa netýka splatnosti ale splatenia zmeniek a je preto len pripomenutím

zákonnej povinnosti podľa že zmenky treba predložiť

k plateniu. Žalovaný má za to, že predmetné zmenky obsahujú len jeden údaj splatnosti,

a to údaj fixný, uvedený v časti „splatná dňa“. Tento právny názor podporujú všetci

najrenomovanejší odborníci na zmenkové právo.». Sťažovateľ namietal aj „skutkový záver

súdu o tom, že pri vystavení zmeniek nebola dohoda o vyplňovacom práve. Na preukázanie

týchto skutkových záverov je potrebné v konaní vypočuť minimálne obe strany zmenkového

vzťahu... Ak aj súd tieto dôkazy nevykonal, mal aspoň do spisu pripojiť spis finančnej

polície, ktorá sa zaoberala kauzou tzv. Duckého zmeniek, resp. aspoň trestný spis

z vyšetrovania okolností vraždy ... Jedine na základe vykonania týchto dôkazov

by súd prvého stupňa mohol prijať tie skutkové závery, ktoré v konaní prijal a ktorými

odôvodnil svoje rozhodnutie.“. Sťažovateľ namietal i nepresnosti a faktické chyby

pri formulácii výroku napadnutého rozsudku krajského súdu.

V priebehu odvolacieho konania sťažovateľ v podaní z 22. decembra 2011 namietol

odňatie veci zákonnému sudcovi. Tvrdil, že „aj v prípade pripustenia výkladu, že zákonným

senátom účastníkov konania bol od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku

2010 po opätovnom postúpení veci na Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

odvolania účastníka konania, teda senát v zložení predseda senátu JUDr. Priecelová,

členovia senátu JUDr. Šatka a JUDr. Pepelová, možno konštatovať, že došlo k porušeniu

práva účastníkov na zákonného sudcu. V takomto prípade by mal senát v tomto zložení

v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začiatkom roku 2011 síce došlo k reorganizácii

senátu, avšak vychádzajúc z princípu nemennosti ustanoveného zákonného sudcu má

žalovaný za to, že JUDr. Šatka je v takomto prípade zákonným sudcom účastníkov konania,

pretože bol ustanovený náhodným výberom, pôsobí na Najvyššom súde Slovenskej republiky

a jeho funkcia sudcu nezanikla. Žalovaný má za to, že účastníkom konania bol odňatý

zákonný sudca JUDr. Šatka.“.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -1089, z 28. decembra

2011 napadnutý rozsudok v znení dopĺňacieho rozsudku v časti o základe prejednávanej

veci potvrdil, vo zvyšku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Stotožnil sa s právnym

posúdením sporných zmeniek krajským súdom. Dal však za pravdu námietkam sťažovateľa

týkajúcim sa „zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v spojení

s dopĺňacím rozsudkom..., pokiaľ ide o výšku priznanej pohľadávky...“.

Vo vzťahu k námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd uviedol,

že «po začatí odvolacieho konania dňa 08. 03. 2010 bola predmetná vec pridelená

do senátu 4 O v zložení, uvedenom žalovaným. Po rozhodnutí o odvolaní žalovaného

proti opravnému uzneseniu č. k. -1031 zo dňa 24. 03. 2010 odvolací súd vrátil

vec súdu prvého stupňa bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“) za účelom doplnenia

rozsudku, dňa 31. 05. 2011.

Podľa časti IV bod 10 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok

2011, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie

trojčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie

konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom

v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov, schválených ministerstvom

podľa rozvrhu práce. To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej

vrátení bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“)...

V danom prípade po opätovnom predložení veci odvolaciemu súdu dňa 26. 08. 2011

konal a rozhodoval senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom vo veci

pred jej vrátením súdu prvého stupňa bez vydanie rozhodnutia spôsobom „inak“. Uvedená

námietka žalovaného preto nie je dôvodná.».

Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Namietal

v ňom vadu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože „dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu vyhlásil senát v zložení: predseda senátu JUDr. Viera Pepelová

a členovia JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Gabriela Mederová. Žalovaný má zato,

že vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený...

V predmetnej veci 19. decembra 2005 vydal Krajský súd v Bratislave v konaní

sp. zn.: rozhodnutie v merite veci (žalobu zamietol). Zákonným sudcom bol

JUDr. Peter Pospech.

Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku bola vec postúpená na Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací, pričom bola pridelená pod sp. zn.:

senátu JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena Krajčovičová.

Po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa bola vec na Krajskom súde pridelená

sudkyni JUDr. Anne Savkovej.

Krajský súd v Bratislave opätovne rozhodol rozsudkom 17. februára 2010,

na základe odvolania bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky do senátu

4Obo (sp. zn.: ), pričom senát bol v zložení: JUDr. Š. Šatka,

JUDr. A. Priecelová a JUDr. V. Pepelová. Takýmto postupom bola vec odňatá zákonnej

sudkyni JUDr. B. Miničovej a JUDr. E. Krajčovičovej.

Dovolateľ má zato, že aj keby pripustil výklad, že zákonným senátom bol senát

od roku 2010... pridelený náhodným výberom, teda senát JUDr. A. Priecelová,

JUDr. Š. Šatka a JUDr. V. Pepelová a v tomto prípade treba konštatovať, že účastníkom

konania bol odňatý ich zákonný sudca Š. Šatka.“.

Ďalej sťažovateľ v dovolaní namietal inú vadu, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, spočívajúcu „v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre jeho

nedostatok odôvodnenia a pre nezrozumiteľnosť“. Napokon tvrdil i nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom, a to v otázke platnosti predložených zmeniek.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn.

1 Obdo V 14/2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil tzv. inú vadu konania

podľa a uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

„v odôvodnení dáva odpovede na všetky otázky nastolené žalovaným v odvolaní majúce

podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ... Rozhodnutie

odvolacieho súdu vrátane jeho odôvodnenia preto spĺňa parametre vyžadované v § 157

ods. 2 ..“.

K odňatiu zákonného sudcu najvyšší súd ako súd dovolací uviedol, že z „rozvrhu

práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2009... vyplýva, že sudca JUDr. P. Pospech

nemal v tomto roku pridelenú obchodnoprávnu agendu a bol zaradený na vybavovanie

správnej agendy.

Takéto preobsadenie súdu umožňuje zákon o súdoch... podľa § 51 ods. 4 a 7

v nadväznosti na a vyhl. č. a rozvrhu práce Krajského súdu

v Bratislave. Teda dovolací súd nezistil pochybenie, keď odchodom JUDr. P. Pospecha

v roku 2009 na správny úsek Krajského súdu došlo k zmene zákonného sudcu, ktorým sa

stala JUDr. A. Savková. Sudca JUDr. P. Pospech bol sudcom na správnom úseku aj v roku

2010.“.

K namietanému obsadeniu senátu odvolacieho súdu, ktorý vyhlásil odvolací

rozsudok, dovolací súd poukázal na ustanovenie rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2010 (ďalej len ,,rozvrh práce na rok 2010“), podľa ktorého „ak päťčlenný senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát,

v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené

rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje pridelí sa vec náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“. V nadväznosti

na to dovolací súd rekapituloval, že «v roku 2010 tvorili senát 4 O 1. predsedníčka senátu

JUDr. Alena Priecelová a 2. predseda senátu JUDr. Štefan Šatka, pričom

JUDr. V. Pepelová bola jeho členkou.

V roku 2011 bola 1. predsedníčkou senátu 4 O JUDr. Alena Priecelová

a 2. JUDr. Štefan Šatka, členkami senátu boli JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Gabriela

Mederová.

Ako vyplýva z Opatrenia č. 1 predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 14. januára 2011 JUDr. Štefanovi Šatkovi bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu.

Opatrením č. 16 z 19. septembra 2011 JUDr. Štefan Šatka bol preradený zo senátu

4 O do senátu 1 O.

Teda v roku 2010 nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, keďže o odvolaní žalovaného

bolo rozhodnuté spôsobom „inak“. Od roku 2011 bola JUDr. G. Mederová právoplatnou

členkou senátu 4 O a preto mohla vo veci rozhodovať ako členka senátu s poukazom

na platný rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. S poukazom na všeobecnú

jeho časť IV bod 10, ktorá je v súlade s § 52 ods. 4 a 7 zákona o súdoch a čl. 4 ods. 4

Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky senát 4 O bol zákonným

senátom. Záverom dovolací súd dodáva, že sudkyňou spravodajcom bola vždy JUDr. Viera

Pepelová.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva

zaručeného a listiny, pretože pri vyhlasovaní odvolacieho

rozsudku „vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený... Porušením jeho práva na zákonného

sudcu pritom došlo až dvojnásobne a to pridelením veci inému senátu v roku 2010

a následne opätovne reorganizáciou prideleného súdneho senátu v roku 2011.

Toto pochybenie odvolacieho súdu nebolo ústavne konformným spôsobom napravené

ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho.“.

Vo vzťahu k prvostupňovej fáze konania sťažovateľ s odkazom na § 51 ods. 7

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) argumentuje, že po vrátení veci

z najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho „nebola splnená zákonom stanovená podmienka

opätovného prerozdelenia (pridelenia) veci náhodným výberom podľa technických

prostriedkov, a to z dôvodu, že sudca JUDr. Peter Pospech na Krajskom súde v Bratislave

i naďalej pôsobil. Na tejto skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, uvedená v odôvodnení

napadnutého dovolacieho rozhodnutia..., v zmysle ktorej nemohol sudca JUDr. P. Pospech

vo veci rozhodnúť z dôvodu, že v roku 2009 bol zaradený na vybavovanie správnej agendy.

o súdoch totiž zmenu zákonného sudcu z tohto dôvodu v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia neumožňuje a pôvodne určený zákonný sudca... ostáva

zákonným sudcom aj v prípade jeho preradenia na vybavovanie inej súdnej agendy, tzn. je

povinný dokončiť (prejednať a rozhodnúť) veci, ktoré mu boli pôvodne – v súlade so

zákonom a rozvrhom práce – pridelené ako zákonnému sudcovi.“. Keďže toto sťažovateľom

tvrdené pochybenie „nebolo napravené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu

odvolacieho, ani ako súdu dovolacieho napriek tomu, že sťažovateľ tak vo svojom odvolaní,

ako i vo svojom dovolaní uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval... odvolací súd vyššie

špecifikované porušenie... úplne ignoroval, dovolací súd sa s touto námietkou sťažovateľa

vysporiadal veľmi stručne a v rozpore s platným právnym poriadkom...“.

Ďalej sťažovateľ k problému zákonného sudcu uvádza, že po opätovnom nápade veci

na najvyšší súd ako súd odvolací bola odvolacia vec vedená pod sp. zn.

«napriek tomu, že vo veci pôvodne na Najvyššom súde SR ako súde odvolacom rozhodoval

senát „3 O“ v zložení: predseda senátu JUDr. Beáta Miničová, členovia senátu

JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena Krajčovičová.

Účastníkom konania bola takýmto postupom odňatá ich zákonná sudkyňa

JUDr. Beáta Miničová... a sudkyňa JUDr. Elena Krajčovičová...». Preto ani «v tomto

prípade neboli... naplnené zákonom vyžadované predpoklady na zmenu pôvodne

prideleného senátu (zákonného sudcu), a to z dôvodu, že všetci sudcovia, ktorí pôvodne

tvorili senát „3 O“, pôsobili na Najvyššom súde SR i naďalej».

Sťažovateľ tvrdí, že «aj v prípade, ak by sme za správny pripustili výklad

prezentovaný odvolacím a dovolacím súdom, že zákonným senátom účastníkov konania bol

od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku 2010 po opätovnom postúpení veci

na Najvyšší súd SR na základe odvolania účastníka konania, teda senát „4 O“ v zložení:

predseda senátu JUDr. Alena Priecelová, členovia senátu JUDr. Štefan Šatka

a JUDr. Viera Pepelová, aj v takomto prípade možno konštatovať, že došlo k porušeniu

základného práva na zákonného sudcu. V takomto prípade by tento senát vo vyššie

uvedenom zložení mal v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začiatkom roku 2011 síce

došlo k reorganizácii tohto senátu v dôsledku dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu

členovi senátu JUDr. Štefanovi Šatkovi, avšak toto pozastavenie bolo zrušené uznesením

Súdnej rady č. 1160/2011 zo dňa 22.03.2011. Vychádzajúc z princípu nemennosti

ustanoveného zákonného sudcu, má sťažovateľ za to, že JUDr. Štefan Šatka je v takomto

prípade zákonným sudcom účastníkov konania, pretože bol ustanovený náhodným výberom,

pôsobí na Najvyššom súde SR a jeho funkcia sudcu nezanikla. Sťažovateľ má teda za to,

že účastníkom konania bol odňatý ich zákonný sudca – JUDr. Štefan Šatka.». K tomu

sťažovateľ dodáva nesúhlas s argumentáciou odvolacieho súdu i dovolacieho súdu založenej

na texte čl. II ods. 10 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010. Ten sa totiž «vzťahuje výlučne

na prípady, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu

Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie...

V predmetnom súdnom konaní však nešlo o prípad zrušenia rozhodnutia

trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR, resp.

o prípad vrátenia veci trojčlennému senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom

Najvyššieho súdu SR (po vybavení veci päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR „inak“),

ale o prípad zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (Krajského súdu v Bratislave)

trojčlenným senátom Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu preto nemožno toto

ustanovenie rozvrhu práce aplikovať na prípad súdneho konania sťažovateľa a bolo

potrebné postupovať v súlade s... § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Navyše, v danom prípade

nerozhodoval Najvyšší súd SR ako súd odvolací o vec, ktorá by sa na Najvyšší súd SR

vrátila po jej vybavení Najvyšším súdom SR spôsobom „inak“; Najvyšší súd SR rozhodoval

o merite veci ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku súdu

prvého stupňa... To, že v rámci tohto súdneho konania rozhodol aj o odvolaní voči

opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24.03.2010, neznamená, že vec (merito

veci) vybavil spôsobom „inak“, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že odvolanie

sťažovateľa vo veci samej predchádzalo jeho odvolaniu voči opravnému uzneseniu súdnu

prvého stupňa, t. j. Najvyšší súd SR rozhodoval o odvolaní sťažovateľa voči opravnému

uzneseniu súdu prvého stupňa v rámci odvolacieho konania vedeného na základe odvolania

sťažovateľa v merite veci.».

Sťažovateľ tak uzatvára, že preradenie JUDr. Štefana Šatku «opatrením č. 16 zo dňa

19.09.2011... zo senátu „4 O“ do senátu „1 O“... nezodpovedá vyššie opísaným zákonným

pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu».

Porušenie základného práva zaručeného a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd ako súd

dovolací nenapravil pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce v hodnotení sporných

zmeniek ako neplatných. Podľa sťažovateľa je súčasne „neakceptovateľné, aby dovolací

súd uviedol, že rozhodnutie dovolacieho súdu spĺňa parametre vyžadované ust. § 157 ods. 2

a pritom ignoruje fakt, že odvolací súd svoje odôvodnenie a napadnuté rozhodnutie

založil na dvoch stručných vetách...“. Sťažovateľ taktiež namieta, že «výsledok právneho

posúdenia odvolacieho súdu, ako i dovolacieho súdu a ich právne závery však nie sú

absolútne ničím zdôvodnené, pretože konajúce súdy neuviedli ani jeden právny argument,

prečo majú za to, že konkrétny dátum splatnosti uvedený na zmenke a údaj „zaplatíme

na základe predloženia efektívne“ by si mali navzájom odporovať». Nadväzne odvolací súd

podľa sťažovateľa „úplne ignoroval“ predložené odborné právne stanoviská. V odvolacom

rozhodnutí vidí rozpor s , pretože najvyšší súd „vôbec nevyhodnotil vykonané

dôkazy a to ani jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti a vôbec neprihliadal na dôkazy

a argumenty založené do spisu sťažovateľom“.

Porušenie základného práva zaručeného a listiny,

ako aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľa v tom,

že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho,

resp. súdu dovolacieho, predstavuje taký výklad a použitie relevantných právnych

predpisov, ktoré v konečnom dôsledku porušujú základné právo v

a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, čo v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR

zakladá porušenie sťažovateľovho práva vlastniť majetok... Sťažovateľ nechce akceptovať

fakt, že v Slovenskej republike môže nezávislý súd rozhodnúť o právach a povinnostiach

v rozpore s platnými právnymi predpismi a za použitia takého výkladu, ktorý v konečnom

dôsledku vedie k odňatiu sťažovateľovho práva vlastniť majetok.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základné právo sťažovateľa nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok

podľa , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013,

sp. zn. V 14/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.11.2011, č. k. -1089, , porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013,

sp. zn. V 14/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.11.2011, č. k. -1089, , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000,-

EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto

nálezu.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, vo výške 284,08 EUR (za 2 úkony právnych

služieb á 134,- EUR – prevzatie a príprava, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál

á 8,04 EUR), a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavnému súdu doručil žalobca 27. augusta 2014 „návrh na pristúpenie do konania

ako vedľajší účastník“. V ňom tvrdí, že v konaní na najvyššom súde, ktoré vyústilo

do vyhlásenia sťažnosťou napadnutých rozsudkov, má postavenie žalobcu,

a preto „rozhodnutím Ústavného súdu SR môže byť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým

navodený stav právnej neistoty na strane navrhovateľa“. Poukazuje na súdnu judikatúru

vymedzujúcu obsah základného práva na súdnu ochranu a s osobitným dôrazom na konanie

ústavného súdu vedené pod sp. zn. uzatvára, že „by nevyhovenie návrhu

navrhovateľa na pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka bolo možné posúdiť

ako porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a tým i ako porušenie zásady

právnej istoty“.

Žalobca doručil 27. októbra 2014 ústavnému súdu svoje „vyjadrenie k sťažnosti

proti porušeniu základných práv a slobôd“, v ktorom na pomerne rozsiahlom priestore

opierajúc sa o judikatúru i relevantnú právnu argumentáciu dôvodí v prospech záveru,

že „v konaní pred Najvyšším súdom SR ako súdom odvolacím a dovolacím nedošlo

k porušeniu základných práv a slobôd Sťažovateľa a z uvedeného dôvodu by Ústavný súd

SR mal Sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť“.

Žalobca napokon doručil 1. júla 2015 ústavnému súdu aj „žiadosť o urýchlené

prejednanie veci“, v ktorej opätovne akcentuje vlastnú právnu neistotu v prípade

pozitívneho rozhodnutia ústavného súdu o predloženej sťažnosti, ako aj „dobu trvania

predmetného sporu, ktorý trvá už od roku 1999“. Navrhuje „urýchlené odmietnutie

Sťažnosti Sťažovateľa a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Systematicky a logicky považoval ústavný za vhodné najprv sa zaoberať časťou

sťažnostného petitu, ktorou sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie jeho základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

1. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Návrh sťažovateľa vysloviť porušenie jeho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi je skutkovo rozdelený do troch rovín. Sťažovateľ namieta,

že po zrušení v poradí prvého meritórneho prvostupňového rozsudku a následnom vrátení

veci bola jeho vec pridelená inému sudcovi krajského súdu (JUDr. Savková), než bol sudca,

ktorý zrušeným skorším rozsudkom vo veci samej rozhodol (JUDr. Pospech). Ďalej

sťažovateľ kritizuje, že v prvej i v druhej odvolacej fáze konania mal o odvolaniach

rozhodovať senát v identickom zložení. Napokon atakuje fakt, že o odvolaní proti v poradí

druhému meritórnemu rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd v inom zložení

senátu v porovnaní s jeho zložením v čase pridelenia tejto druhej odvolacej veci.

Vo všetkých uvedených prípadoch podľa sťažovateľa pre realizáciu zmien v osobách

zákonných sudcov neboli splnené podmienky ustanovené zákonom o súdoch.

1.1 Pokiaľ ide o prvú námietku týkajúcu sa zákonného sudcu na prvom stupni, teda

v konaní na krajskom súde, nie je skutkovo sporné (preukazujú to prílohy sťažnosti),

že kým v poradí prvým rozsudkom vo veci samej rozhodol sudca krajského súdu

JUDr. Peter Pospech, po vrátení veci z najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bola vec

pridelená sudkyni krajského súdu JUDr. Anne Savkovej.

Z príloh sťažnosti nevyplýva, že by túto ním tvrdenú vadu sťažovateľ v odvolaní

proti v poradí druhému meritórnemu rozsudku namietal. Naznačená skutočnosť má

mimoriadnu dôležitosť vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v

a determinujúci právomoc ústavného súdu meritórne sťažnostnú námietku prejednať

a rozhodnúť o nej.

Najvyšší súd vo svojom odvolacom rozsudku totiž uviedol (strana 9), že odvolanie

sťažovateľa je založené na dôvodoch podľa , a . Odvolací

dôvod podľa , ktorý v spojení s zahŕňa

aj možnosť namietať obsadenie konajúceho prvostupňového súdu, teda sťažovateľ

do svojho odvolania nepojal, napriek tomu však tvrdí, že vo svojom odvolaní proti rozsudku

krajského súdu „uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval“. Fotokópiu svojho odvolania

sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz

o analyzovanej skutočnosti. Neuniesol teda vlastné dôkazné bremeno, a preto ústavný súd

tvrdenú skutočnosť namietania nesprávneho obsadenia krajského súdu v odvolaní

sťažovateľa nepovažoval za preukázanú. Je potom logické, že sa ňou najvyšší súd ako súd

odvolací zoberať nemohol.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, «ústavní imperativ „nikdo nesmí

být odňat svému zákonnému soudci“... nelze zaměňovat za procesní prostředek, jímž by

mělo být ex post zvráceno již vydané rozhodnutí. Je proto na účastníkovi soudního řízení,

aby námitku porušení ústavní ochrany, plynoucí ze zásady o zákonném soudci, uplatnil

bezprostředně poté, co skutečnosti ji odůvodňující se mu staly známy» (nálezy z 29. mája

1997 v konaní sp. zn. a zo 6. júna 2002 v konaní sp. zn. ).

Sťažovateľov prípad vykazuje črty popísané v citovaných rozhodnutiach. Ústavný súd

preto nemá právomoc prvú námietku v relácii k napadnutému odvolaciemu rozsudku

najvyššieho súdu preskúmať.

Iná situácia však nastáva vo vzťahu medzi predmetnou námietkou sťažovateľa

a atakovaným dovolacím uznesením najvyššieho súdu. Z jeho obsahu vyplýva,

že v odvolaní sťažovateľ diskutovanú námietku predniesol a dovolací súd sa ňou meritórne

zaoberal. Vyhodnotil ju však ako nedôvodnú s poukazom na § 51 ods. 4 a 7 zákona

o súdoch. Z § 51 ods. 7 zákona o súdoch v znení účinnom v čase opätovného nápadu

spornej veci na krajský súd vyplývalo, že ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie

a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi

pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom podľa rozvrhu práce. Súčasne v § 51 ods. 4 písm. b) umožňoval zákon

o súdoch prerozdelenie vecí už pridelených, a to v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami.

Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým aj

rozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantné

ustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavne

konformným spôsobom ( ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s

interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ).

Z citovaných vlastných stabilných právnych názorov i z okolností prípadu

a z na ne nadväzujúcej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že ústavná konformita

dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sa koncentruje do zodpovedania otázky, či najvyšší

súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa interpretoval ustanovenia zákona o súdoch

v súlade s účelom základného práva zaručeného a listiny.

Inými slovami, ide o to, či preradenie sudcu na rozhodovanie odlišnej agendy možno

považovať za zmenu v obsadení súdu, tak ako to predpokladal v roku 2009 zákon o súdoch

v § 51 ods. 4 písm. b).

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,

ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby

bol vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.

, ).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 a listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec

prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť

za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový ().

Špecifikom sťažovateľovho prípadu je skutková okolnosť spočívajúca v tom,

že konanie o odvolaní podanom proti v poradí prvému meritórnemu rozsudku krajského

súdu presiahlo rámec kalendárneho roka. V poradí prvý prvostupňový rozsudok bol

vyhlásený 19. decembra 2005. O odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací

uznesením z 28. januára 2009 v konaní sp. zn. . Následne, ešte v roku 2009,

sa teda vec vrátila krajskému súdu.

Nie je sporné, že rozvrhom práce krajského súdu v obdobiach rokov 2006, 2007,

2008 a 2009 mohlo dochádzať k zaraďovaniu JUDr. Petra Pospecha do iných kolégií

krajského súdu na účel vybavovania vecne odlišnej agendy. Či takáto skutočnosť je

alebo nie je zmenou v obsadení súdu, je vecou zákonnosti, pre ústavný súd je však

podstatné, že k zmene (zaradeniu JUDr. Petra Pospecha do iného kolégia) došlo v čase,

keď o sťažovateľovej veci rozhodoval v štádiu odvolacom iný (najvyšší) súd. Práve

popísanou skutkovou črtou sa posudzovaný prípad líši od iných káuz, v ktorých ústavný súd

dospel k záveru, že na základe zmeny v rozvrhu práce, ktorou došlo k zmene obsadenia

senátu po pridelení veci, bolo porušené základné právo zaručené v

(pozri napr. , a pod.). Rozhodnutie najvyššieho súdu

o odvolaní nemohol v čase prípravy rozvrhu práce krajského súdu na rok 2009 predseda

tohto súdu prejudikovať (prvostupňové rozhodnutie mohol najvyšší súd aj zmeniť

alebo potvrdiť, a tak vo veci sám rozhodnúť), a teda možno vylúčiť podozrenie, že by

pri zaraďovaní JUDr. Petra Pospecha do správneho kolégia mohol byť vedený snahou odňať

sťažovateľovu vec tomuto sudcovi krajského súdu, či dokonca snahou zabezpečiť jej

pridelenie inému konkrétnemu sudcovi (sudkyni). Súčasne sťažovateľ nenamietal, že by

pri prideľovaní veci JUDr. Anne Savkovej došlo k porušeniu požiadavky náhodného výberu

plynúcej z § 51 ods. 4, resp. z § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Účel základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi spočívajúci v snahe zabrániť, aby predseda súdu ako orgán

exekutívy mohol na základe vlastnej úvahy, vychádzajúc v ústrety inému účastníkovi

konania odňať vec zákonnému sudcovi a prideliť ju inému (), tak podľa názoru

ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nebol narušený.

Spojenie interpretačného prístupu dovolacieho súdu k dotknutým ustanoveniam

zákona o súdoch a relevantných skutkových okolností sťažovateľovej veci preto

podľa názoru ústavného súdu vylučuje signály ústavnej nekonformnosti. Prvá námietka

porušenia základného práva zaručeného a listiny je

preto nedôvodná.

1.2 Sťažovateľ kritizuje aj skutočnosť, že kým v prvej odvolacej fáze jeho kauzy

(sp. zn. ) rozhodoval najvyšší súd v senáte zloženom z JUDr. Beáty

Miničovej, JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Viery Pepelovej, po opätovnom nápade veci

na najvyšší súd (z dôvodu odvolania podaného proti v poradí druhému meritórnemu

rozsudku krajského súdu; sp. zn. ) rozhodoval tento v inom zložení senátu

(JUDr. Štefan Šatka, JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Viera Pepelová). Sťažovateľ

v podstate presadzuje právny názor, podľa ktorého zásada nemennosti zákonného sudcu je

aplikovateľná i na opakujúce sa odvolacie štádiá základného (nachádzacieho) konania.

V relácii k odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. -1089, 4 Obo

98/2011 z 28. decembra 2011 ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie predmetnej

sťažnostnej námietky, pretože podľa existuje „iný súd“, tak ako ho má

na mysli , ktorý poskytuje ochranu sťažovateľovmu základnému právu

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Svoje právo sťažovateľ dokonca aj využil,

keď v dovolaní proti uvedenému odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nesprávne

obsadenie v jeho veci konajúceho súdu namietol. V tejto časti tak ústavný súd musí

sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie

o nej.

Pokiaľ ide o právny názor dovolacieho súdu, ten sa oprel o ustanovenie čl. II ods. 10

všeobecnej časti rozvrhu práce na rok 2010

(http://www.supcourt.gov.sk/data/files/428_rozvrh_prace_rok_2010.pdf), podľa ktorého

«ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu

Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát,

v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené

rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej vrátení bez vydania

rozhodnutia (spôsobom „inak“) alebo po vrátení veci z Ústavného súdu SR.».

Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie na prvý pohľad nereguluje skutkový

stav, ktorý nastal v sťažovateľovej veci. Upravuje totiž spôsob prideľovania veci, ktorá sa

vracia trojčlennému senátu najvyššieho súdu z vyššej inštancie (päťčlenný senát najvyššieho

súdu). V sťažovateľovom prípade vec mala byť pridelená trojčlennému senátu po tom,

ako bolo podané odvolanie proti rozsudku súdu nižšej inštancie. Takto by bolo možné

konštatovať rozpor pridelenia sťažovateľovej odvolacej veci s citovaným ustanovením

rozvrhu práce na rok 2010, úlohou ústavného súdu v konaní podľa je

však rozhodnúť, či uvedený formálny rozpor mal negatívny dopad na základné právo

sťažovateľa zaručené , resp. listiny.

Článok 48 ods. 1 prvá veta v sebe obsahuje imanentnú zákonnú výhradu

v slovách „zákonný“ sudca. je tak v tejto časti pojmovo „závislá“ od zákonnej

úpravy. Obsah pojmu „zákonný sudca“ je vymedzený v zákone. Ešte inak povedané, musí

ísť o sudcu určeného v súlade so zákonom ustanoveným postupom. Čiže tu nejde

o autonómny ústavný obsah, ale o to, že obsahom ústavnej normy v je

vlastne zákonná úprava. Ústavný súd preto pri posudzovaní tohto práva preskúmava súlad

so zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom

().

Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie v senáte ().

Z obsahu rozvrhu práce na rok 2010 zverejneného na webovom sídle najvyššieho

súdu ústavný súd zistil, že v 8. marca 2010, keď v poradí druhá odvolacia vec sťažovateľa

bola predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie, už neexistoval senát obchodnoprávneho

kolégia v zložení JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena

Krajčovičová. Sudkyňa JUDr. Elena Krajčovičová totiž bola zaradená do správneho kolégia

najvyššieho súdu, sudkyňa JUDr. Beáta Miničová bol zaradená do senátu „2 O“ a sudkyňa

JUDr. Viera Pepelová bola zaradená do senátu „4 O“.

Ústavný súd už vyslovil, že občianske súdne konanie predstavuje jeden celok trvajúci

od jeho začatia až do právoplatného ukončenia, a to bez ohľadu na počet opakujúcich sa

odvolacích fáz, ktoré sa v ňom vyskytnú. Keďže ide o jeden celok, z meritórneho hľadiska

to znamená, že má iba jeden predmet, iba jednu „vec“ (). Judikovaný postoj

ústavného súdu však nie je v prípade sťažovateľa plne použiteľný, pretože kým vo veci

sp. zn. išlo o problém zákonného súdu v napätí s požiadavkou jeho

nestrannosti ( ), v tu prerokúvanej veci ide o požiadavku zákonného

sudcu v napätí s požiadavkou nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Základné právo

zaručené sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom ().

Zákon o súdoch v znení účinnom v rozhodnom čase nereguloval explicitne spôsob

pridelenia odvolania vo veci, v ktorej už raz odvolací súd o inom odvolaní konal a rozhodol.

Podľa § 51 ods. 5 zákona o súdoch účinného v roku 2010... v konaní o riadnych

alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade

s rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce

prerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov.

Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch účinného v roku 2010 ak bude vec súdu vrátená

na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola

ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

V sťažovateľovej veci nešlo o prípad podľa citovaného § 51 ods. 5 zákona o súdoch

účinného v roku 2010, pretože išlo o opätovné vybavovanie odvolania, hoci v tej istej veci.

Na druhej strane však neboli naplnené ani podmienky hypotézy právnej normy v § 51 ods. 7

zákona o súdoch účinného v roku 2010, keďže vec nebola najvyššiemu súdu „vrátená“, hoci

mu bola opätovne v tej istej veci predložená.

Ústavný súd konštatuje, že pridelenie sťažovateľovho odvolania,

ku ktorému pristúpil najvyšší súd, vychádzalo z kombinácie požiadavky nemennosti raz

ustanoveného zákonného sudcu (senátu) a popísaného faktu neexistencie senátu v zložení,

v akom rozhodoval o v poradí prvom odvolaní v predmetnom obchodnoprávnom spore.

Za týchto okolností bola pre najvyšší súd rozhodujúcim kritériom pridelenia sťažovateľovho

odvolania osoba sudcu – spravodajcu. Ústavný súd už vyslovil právny názor,

podľa ktorého referujúci sudca má nepopierateľne dôležitý význam pre priebeh konania,

ale základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

nezahŕňa právo na vopred určeného referujúceho člena senátu ().

Z formulovaného právneho názoru ústavného súdu nevyplýva, že by sudca spravodajca

(referujúci člen senátu) nemohol byť za určitých okolností kritériom pridelenia veci.

Najvyšší súd zjavne dospel k záveru, že okolnosti prípadov identických s prípadom

sťažovateľa (opätovný nápad odvolania po zmenách obsadenia senátov) umožňujú

prideľovať veci senátom, v ktorých sú zaradení sudcovia spravodajcovia z predchádzajúcich

odvolacích fáz konania.

Tento prístup nie je podľa názoru ústavného súdu vadný vo väzbe na sťažovateľovo

základné právo zaručené , resp. listiny. Nevyvoláva totiž

žiadne pochybnosti o tom, že prostredníctvom neho predseda najvyššieho súdu nemôže

dosiahnuť odňatie sťažovateľa jeho zákonnému sudcovi. Platí tu rovnaký záver

ako v prípade prvej sťažnostnej námietky (bod 1.1), a to že podanie odvolania

proti rozsudku krajského súdu vyhlásenému 17. februára 2010 (a teda opätovný nápad

odvolacej veci na najvyšší súd) nemohol v čase prípravy rozvrhu práce na rok 2010

predseda najvyššieho súdu predpokladať. Postup najvyššieho súdu teda nesignalizuje

„ad hoc“ výber sudcov v sťažovateľovej kauze.

Ústavný súd v už spomenutej veci sp. zn. uviedol, že náhodnosť,

objektivita výberu sudcov je jedným z komponentov, ktoré vytvárajú v modernom štáte

dôveru v inak anonymné, byrokratické súdnictvo... Nie je to jediný spôsob zabezpečenia

objektivity. Opakom je, takpovediac, pevný rozvrh ako napríklad v Nemecku

alebo v Rakúsku, kde je sudca presne určený podľa začiatočného písmena žalovaného

alebo sídla a pod., prípadne prideľovanie vecí podľa poradia. Obidva systémy však

zabezpečujú istú objektívnosť ako garanciu pred manipulovaním s vecami.

Ústavný súd tak v závere k posudzovanej sťažnostnej námietke zhodnocuje, že táto

pri absencii explicitnej zákonnej regulácie (založenej zásadne na požiadavke náhodného

výberu) nevyvoláva pochybnosti o objektivite vopred stanovených kritérií pre pridelenie

sťažovateľovej odvolacej veci. Preto je nedôvodná.

1.3 Napokon sťažovateľ argumentuje v prospech porušenia svojho základného práva

zaručeného a listiny aj poukazom na zmeny rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2011, ktoré vykonal predseda najvyššieho súdu opatrením č. 1

zo 14. januára 2011 a opatrením č. 16 z 19. septembra 2011. Obe opatrenia sa dotýkali

zaradenia JUDr. Štefana Šatku v senátoch obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

V poradí druhá odvolacia vec sťažovateľa bola totiž v roku 2010 pridelená senátu, ktorého

členom bol práve JUDr. Štefan Šatka. V roku 2011 mu bol dočasne pozastavený výkon

funkcie sudcu, v dôsledku čoho predseda najvyššieho súdu túto skutočnosť uviedol

v rozvrhu práce na rok 2011 jeho prvou zmenou. Po ukončení právneho režimu dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu predseda najvyššieho súdu zmenil rozvrh práce na rok

2011 tak, že JUDr. Štefana Šatku zaradil do iného senátu obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, a tak už menovaný nerozhodoval o odvolaní sťažovateľa.

Zákaz zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených

na prerokovanie vyplýva zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok

vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva

na zákonného sudcu (, ). Niet však pochýb, že dočasné

pozastavenie výkonu funkcie sudcu ako právom aprobovaný inštitút (§ 22 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov) má svojou podstatou za následok, že dotknutý sudca počas jeho

trvania nemôže participovať na uskutočňovaní súdnej moci, a to ani v prípadoch,

v ktorých pred dočasným pozastavením výkonu funkcie ako zákonný sudca pôsobil.

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu však má aj nepriame právne dôsledky.

Na jeho miesto totiž musí nastúpiť iný zákonný sudca, aby bolo možné rozhodovať

vo veciach pôvodne mu pridelených. Nahradením sudcu, ktorého výkon funkcie bol

dočasne pozastavený, dochádza v ním dovtedy prejednávaných kauzách k založeniu pozície

zákonného sudcu pre toho sudcu, ktorý nahrádza „pozastaveného“ sudcu.

Senát najvyššieho súdu „4 O“ mal v rozvrhu práce na rok 2011 určených štyroch

členov. Okrem JUDr. Štefana Šatku, JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej bola

členkou tohto senátu aj JUDr. Gabriela Mederová. V sťažovateľovej veci konal tento senát

v trojčlennom, už uvádzanom zložení. Bolo potom logické, že po dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Šatku na jeho miesto nastúpila JUDr. Gabriela

Mederová ako riadna členka senátu „4 O“, a preto nebolo potrebné opakovať procedúru

náhodného prideľovania veci tak, ako to v skutkovo podobnom prípade vyžadoval ústavný

súd vo veci sp. zn. . Nastúpením JUDr. Gabriely Mederovej

do prejednávania sťažovateľovej veci sa založila jej právna pozícia zákonného sudcu,

resp. člena zákonného senátu.

Pre posúdenie sťažovateľom kritizovanej zmeny v obsadení senátu „4 O“ má význam

aj ďalšia skutková okolnosť zistená ústavným súdom z príloh sťažnosti. Odvolacia vec

druhýkrát napadla na najvyšší súd 8. marca 2010, pričom najvyšší súd v senáte zloženom

z JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Štefana Šatku a JUDr. Viery Pepelovej vrátil 24. marca

2010 vec krajskému súdu bez vydania rozhodnutia na účel doplnenia rozsudku. Vec sa

potom vrátila na najvyšší súd na rozhodnutie 31. mája 2011, teda v čase, keď sa rozvrh

práce na rok 2011 uplatňoval stále v znení zmeny vykonanej opatrením predsedu

najvyššieho súdu č. 1 z 19. januára 2011, ktorého ústavnú akceptovateľnosť vo vzťahu

k JUDr. Štefanovi Šatkovi nemožno vzhľadom na objektívnu skutočnosť dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu spochybniť. Za týchto okolností musel vo veci

sťažovateľovho odvolania rozhodovať senát „4 O“ v jedinom do úvahy prichádzajúcom

zložení, a to – JUDr. Alena Priecelová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Gabriela Mederová.

Skutočnosť, že 19. septembra 2011 bol JUDr. Štefan Šatka znovu zaradený do rozvrhu

práce na rok 2011 ako sudca vykonávajúci svoju funkciu už na zložení senátu

rozhodujúceho o sťažovateľovej veci, nemohla nič zmeniť, lebo ukončenie dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu nie je právom aprobovaným dôvodom na zmenu

zákonného sudcu.

Z odôvodnenia dovolacieho uznesenia vyplývajúci fakt, že najvyšší súd

pri posudzovaní uvedených skutkových okolností vychádzal formálne zo znenia

ustanovenia rozvrhu práce na rok 2011 (čl. II ods. 10 všeobecnej časti), je z hľadiska

prieskumu ústavného súdu významovo sekundárny. Pre ústavný súd je podstatný výsledok,

teda to, v akom zložení senát najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho napokon o odvolaní

sťažovateľa rozhodol (napr. ).

Zloženie senátu „4 O“ pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní v spojení

s popísanými chronologicky usporiadanými nespornými skutočnosťami má podľa názoru

ústavného súdu za následok vylúčenie možnosti predsedu najvyššieho súdu manipulovať

zložením senátu, ktorému bola sťažovateľova vec pridelená. Opatrenie č. 1 z 19. januára

2011 bolo totiž reakciou na objektívnu skutočnosť (dočasné pozastavenie výkonu funkcie

sudcu) a opatrenie č. 16 z 19. septembra 2011 sa už zákonného sudcu v sťažovateľovej veci

nijako nedotklo. Ústavný súd tak vyhodnotil aj tretiu námietku sťažovateľa argumentujúcu

v prospech záveru o porušení jeho základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 1 listiny dovolacím uznesením najvyššieho súdu ako nedôvodnú.

2. Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal na podklade argumentácie o nedostatočnosti

odôvodnenia odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu a o nevysporiadaní sa s odbornými

stanoviskami renomovaných predstaviteľov právnej vedy k posúdeniu platnosti sporných

zmeniek. Dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu vytýka, že ním „nebolo ústavne

konformným spôsobom napravené“ pochybenie odvolacieho súdu.

Ústavný súd najprv uvádza, že pokiaľ ide o namietaný odvolací rozsudok

najvyššieho súdu, považuje sťažnosť za podanú včas. Vyplýva to z ustálenej judikatúry,

podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní (podobne napr. , , ). Podľa názoru

ústavného súdu, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , sa v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachováva aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu [rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54].

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP

z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Sťažovateľ kritizoval posúdenie platnosti sporných zmeniek zo strany v jeho veci

konajúcich súdov.

Ústavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje, že jadro odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je skutočne stručné, keď na strane 16 rozsudku

skonštatoval vnútornú rozpornosť v obsahu zmeniek. Ústavný súd tu však pripomína svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu s prihliadnutím na nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , ), a tak odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je nevyhnutné preskúmať v spojitosti

s rozsudkom krajského súdu.

V prvostupňovom rozsudku zo 17. februára 2010 krajský súd počnúc stranou 13

až po stranu 19 vysvetlil svoje právne názory vedúce k posúdeniu vzájomného návrhu

sťažovateľa ako nedôvodného. Vychádzal z teoretických charakteristík zmeniek

ako cenných papierov, z relevantných ustanovení Zákon zmenkový

a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), ktoré následne

aplikoval na zistený obsah sporných zmeniek. Pritom vychádzal aj z vykonaného

dokazovania (svedeckých výpovedí), ako aj z gramatickej analýzy problematického

slovného spojenia použitého na zmenkách. Ústavný súd nepovažuje za potrebné tieto pasáže

odôvodnenia prvostupňového rozsudku citovať.

V odvolaní sťažovateľ vyjadril opačný názor na vyhodnotenie obsahu zmeniek

z pohľadu ich platnosti a namietol aj nesprávnosť skutkových záverov, keď podľa jeho

názoru krajský súd nevykonal všetky potrebné dôkazy.

Z rekapitulovaných postojov vyplýva, že podstatnou otázkou v predmetnom konaní

bolo posúdenie obsahovej stránky zmeniek z pohľadu toho, či ich obsah je do tej miery

vnútorne rozporný, že to spôsobuje ich neplatnosť. Ak sa najvyšší súd ako súd odvolací

s právnymi názormi krajského súdu stotožnil, postačuje podľa názoru ústavného súdu

aj stručné odôvodnenie smerujúce ku konštatovaniu vecnej správnosti odvolaním

atakovaného rozsudku. Námietku nedostatočnosti odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu

preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Rovnaký záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu ku kritike najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a v konaní o ňom

dovolací súd nemôže naprávať akékoľvek vady postupu a rozhodnutia v základnom

(nachádzacom) konaní. Z tohto hľadiska je judikatúra najvyššieho súdu, pokiaľ ide

o stotožnenie nedostatočného odôvodnenia odvolacieho rozsudku s vadou podľa § 237

písm. f) alebo podľa , značne rozmanitá. Sťažovateľ si

vybral druhé z uvedených ustanovení, ktoré procesnú prípustnosť dovolania nezakladá, je

len spôsobilým dôvodom už procesne prípustného dovolania. Napriek tomu najvyšší súd

ako súd dovolací neopomenul (strana 10 ̶11 dovolacieho uznesenia) ani možnosť posúdiť

nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku z hľadiska možnej vady

podľa . Na podklade stručnej rekapitulácie však vysvetlil,

že „rozhodnutie odvolacieho súdu vrátane jeho odôvodnenia... spĺňa parametre vyžadované

v “.

Ústavný súd uzatvára, že napadnuté dovolacie uznesenie pri konštatovanom

obmedzenom rozsahu dovolacieho prieskumu zasahujúceho do už právoplatne nastoleného

stavu právnej istoty nepochybne obstojí. Bolo by neúčelné očakávať od najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho dôsledné opakovanie právnych záverov a hodnotení,

ku ktorým dospeli súdy v základnom konaní. V tejto súvislosti považuje ústavný súd

za nedôvodnú aj sťažovateľovu kritiku, podľa ktorej sa v jej veci konajúce súdy

nevysporiadali s právnymi analýzami právnych teoretikov, ktoré do spisu sťažovateľ

predložil. V judikatúre ani v právnej teórii niet sporu o tom, že doktrinálny výklad práva,

teda výklad podaný právnou vedou, nie je nijako právne záväzný. Navyše, aj krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku použil pramene poznania obsahu a účelu právnych noriem,

ktoré pochádzajú zo sféry právno-teoretickej (strana 16 rozsudku krajského súdu). Ak si

za týchto okolností všeobecné súdy vybrali jeden z do úvahy prichádzajúcich výkladov

relevantných právnych noriem a primerane svoj výber odôvodnili, nemožno ich postupu

v ústavno-právnej rovine nič vytýkať, a to ani vtedy, ak sa so stanoviskami predloženými

sťažovateľom osobitne v dôvodoch svojich napadnutých rozhodnutí nezaoberali.

3. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ako aj uznesením najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho odmietol, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie práva hmotnej povahy zaručeného , listiny i

ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. V závere odôvodnenia svojho uznesenia považuje ústavný súd za potrebné

vyjadriť sa aj k podaniam, ktoré mu doručil žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi

a v ktorých sa domáhal priznania postavenia vedľajšieho účastníka, k čomu pripojil

aj argumentáciu vo veci samej, ba aj žiadosť o urýchlené rozhodnutie vo veci.

Podľa vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,

ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú

v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba samy za seba.

Ústavný súd už konštatoval, že neznamená,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty

. Citované ustanovenie pripúšťa iba primerané použitie

(alebo ). Ustanovenie zákona

o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu lex specialis,

pričom v zmysle uvedeného sa žalobcovi zo základného konania podľa žiadneho

ustanovenia nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka. Takéto

postavenie priznáva v konaní o súlade právnych predpisov iba vláde

Slovenskej republiky ( ).

Ústavný súd neprehliadol, že sám viackrát s akcentom na ústavne konformný výklad

zákona (m. m. ) priznal postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jeho

vyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal. Je však potrebné zvýrazniť,

že inštitút vedľajšieho účastníctva v konaní pred ústavným súdom zaisťuje len pomoc

v konaní, keď vedľajší účastník vystupuje na strane všeobecného súdu a podporuje jeho

obranu proti napadnutému rozhodnutiu ().

Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa procesnými podaniami

a v nich formulovanými návrhmi žalobcu, keďže konanie o sťažnosti sa vzhľadom na jej

odmietnutie podľa nedostalo do fázy meritórneho

prejednania, v rámci ktorého by bolo možné na vyjadrenia žalobcu prihliadnuť.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite (návrh

na zrušenie napadnutých rozhodnutí, na priznanie finančného zadosťučinenia,

ako aj náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015