Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 390/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene a na účet

ktorej koná JUDr. A. T., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008

opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 162/2009-20

z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok

2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 101/2010-13

Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na rok 2010 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti T., a. s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl.

48 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a jej

právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Spr. 101/2010-13 Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010 o zmene

rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 p o r u š e n é

n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta

porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho súdu č.

Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“).

Zároveň 27. septembra 2010 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť

sťažovateľky, v ktorej namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného a listiny a práva na prejednanie veci

súdom zriadeným zákonom zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom

pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho

súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu

na rok 2009 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2009“). Túto sťažnosť sťažovateľka doplnila

podaním doručeným ústavnému súdu 7. októbra 2010.

Z oboch sťažností vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou „konania

o mimoriadnom dovolaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. V22/2008“.

V oboch doručených sťažnostiach sťažovateľka namietala nezákonné zloženie senátu

najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť v označenom mimoriadnom dovolacom konaní.

Predseda najvyššieho súdu totiž podľa jej názoru v rozpore so zákonom „a inými predpismi,

ktoré sa na túto situáciu vzťahujú“, svojimi opatreniami uskutočnil zmeny v obsadení

senátu O-V. V roku 2009 došlo k nahradeniu členiek predmetného senátu najvyššieho súdu

JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. sudkyňami JUDr. A. P. a JUDr. D. L. V roku 2010 bol zas člen

senátu najvyššieho súdu JUDr. D. nahradený JUDr. K. P. V posudzovaných prípadoch

podľa sťažovateľky „neexistuje zákonný dôvod na zmenu zloženia senátu najvyššieho súdu

v tejto veci“, pričom opatreniami predsedu najvyššieho súdu nemožno meniť platné rozvrhy

práce najvyššieho súdu a jeho postup bol v rozpore s ustanovením § 50 ods. 2 písm. d)

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v rozpore s dotknutými ustanoveniami

rozvrhov práce, „a teda aj s SR a Dohovoru...“.

Sťažovateľka v odôvodnení svojich sťažností poukázala na skutočnosť, že obe

napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu boli vydané podľa § 52 ods. 7 zákona

o súdoch a podľa čl. 4 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného

v Zbierke (ďalej len „rokovací

poriadok“). Súčasne sťažovateľka tvrdí, že uvedené ustanovenia „neupravujú dôvody, pri

ktorých je možné meniť zákonných sudcov (členov senátu) v jednotlivých veciach. Naopak

predseda Najvyššieho súdu SR môže podľa názoru sťažovateľa postupovať podľa § 52 ods.

7 iba v prípade, ak sú splnené podmienky na zmeny zákonných

sudcov, vyplývajúce z príslušných ustanovení a rozvrhu práce. Iný

postup je prejavom svojvôle.“.

Podľa sťažovateľky uskutočnené zmeny v obsadení dotknutého senátu

„neopodstatňovala ani úprava v štvrtej časti čl. II bod 7, 8 a 11, ako ani čl. IV“ oboch

rozvrhov práce. Zvlášť upriamila pozornosť na identické znenia čl. II bod 7 rozvrhov práce

upravujúce právo predsedu najvyššieho súdu dočasne zastaviť ďalší nápad vecí v určitom

senáte najvyššieho súdu v prípade zvýšeného počtu došlých vecí, v prípade rozsiahlej veci,

ako aj v prípade nevyhnutnosti zastupovania sudcu po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov.

Predseda najvyššieho súdu potom rozhodne o pridelení vecí do iného kolégia. Toto

ustanovenie podľa názoru sťažovateľky možno „uplatniť iba v prípade, ak druhovo

obdobné veci rozhoduje viac senátov. V prípade senátu O-V to však možné nie je, nakoľko

na Najvyššom súde SR pôsobí v obchodnoprávnom kolégiu iba jeden senát tohto typu...“.

Navyše, žiadne z predmetných ustanovení „neumožňuje zmeny zloženia senátu a už vôbec

nemá vplyv na povinnosť senátu (v pôvodnom zložení) konať a rozhodnúť o veciach,

ktoré mu boli pridelené pred rozhodnutím predsedu súdu o dočasnom zastavení nápadu

veci“.

Z rovnakého dôvodu podľa sťažovateľky v jej prípadoch nie sú aplikovateľné

ani identické ustanovenia čl. II bodov 8 oboch rozvrhov práce umožňujúce predsedovi

najvyššieho súdu vykonať opatrenia na vyrovnanie nápadu vecí v prípade, ak počet

pridelených vecí do určitého senátu v priebehu polroka presahuje oproti iným senátom viac

ako 10 %.

Napokon opätovne z toho istého dôvodu (existencia iba jedného senátu

obchodnoprávneho kolégia konajúceho vo veciach mimoriadnych dovolaní) nemožno

na prípady sťažovateľky subsumovať ani pod zhodné znenia čl. II bodov 11 dotknutých

rozvrhov práce, ktoré upravujú postup predsedu najvyššieho súdu v prípadoch

novovytvorených senátov.

Dotknutí pôvodní členovia sporného senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu v čase realizácie zmien rozvrhov práce nenapĺňali ani podmienky, ktoré oba rozvrhy

práce ustanovovali pre využitie zastupovania sudcu konkrétneho senátu.

Keďže teda podľa názoru sťažovateľky pri uskutočnení zmien rozvrhov práce

najvyššieho súdu nebol skutkovo naplnený žiaden z dôvodov umožňujúcich takéto zmeny,

malo dôjsť k odňatiu sťažovateľky jej zákonnému sudcovi.

K porušeniu základného práva sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi i jej

práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom malo dôjsť konkretizovanými

ustanoveniami oboch opatrení, ktorými došlo k zmene zloženia senátu najvyššieho súdu O-

V. Preto, okrem vyslovenia porušenia označených práv, sťažovateľka ústavnému súdu

navrhla aj zrušenie príslušných ustanovení oboch rozvrhov práce. Napokon v oboch

sťažnostiach navrhla ústavnému súdu aj nariadenie dočasných opatrení, ktorými by došlo

k odkladu vykonateľnosti napadnutých ustanovení opatrení meniacich rozvrhy práce.

Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 19. októbra 2010 prijal sťažnosť

sťažovateľky doručenú 21. septembra 2010 na ďalšie konanie. Následne uznesením

č. k. -36 z 8. decembra 2010 ústavný súd prijal na ďalšie konanie

aj sťažnosť sťažovateľky doručenú 27. septembra 2010, spojil obe sťažnosti na spoločné

konanie () a návrhom na vydanie dočasných opatrení nevyhovel,

keďže z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že 30. novembra 2010 bolo

v predmetnom konaní najvyšším súdom meritórne rozhodnuté.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 21. septembra 2010

vyzval ústavný súd predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej

sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 27. septembra 2010

na ďalšie konanie ústavný súd 21. januára 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu

na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatých sťažností a na oznámenie, či súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

Odpovede najvyššieho súdu v zásadne totožnom znení boli ústavnému súdu doručené

16. decembra 2010 a 7. marca 2011. Najvyšší súd v nich uviedol, že sťažovateľka sa

nápravy ňou tvrdeného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

mohla domáhať aj sťažnosťou podľa § 62 zákona o súdoch. K samotnej otázke

rešpektovania sťažovateľkou namietaného porušenia základných práv najvyšší súd

zdôraznil, že „ústavný imperatív uvedený v ..., je ochranou najmä

proti svojvoľnému a účelovému obsadeniu vo veci konajúceho súdu ad hoc, nemožno ho

však zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zvrátené už vydané

rozhodnutie. Je preto na účastníkovi súdneho konania, aby námietku porušenia ústavnej

ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi uplatnil bezprostredne po tom, ako sa

mu skutočnosti, ktoré ju odôvodňujú, stali známe. Námietku sťažovateľa proti opatreniu

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považujeme v každom prípade za

predčasnú lebo pred rozhodnutím súdu v konkrétnej veci nemožno uvažovať o odňatí

účastníka zákonnému sudcovi. Do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej zmene

v zložení senátu napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v dôsledku PN sudcu, v dôsledku

odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne

senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného opatrenia.“. Najvyšší súd navrhol

ústavnému súdu, aby vyslovil, že sťažovateľkou označené základné práva porušené neboli

a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zaslal 17. decembra 2010 a 7. marca 2011 jednotlivé vyjadrenia

najvyššieho súdu právnej zástupkyni sťažovateľky na zaujatie stanoviska. Argumentačne

zhodné stanoviská boli ústavnému súdu doručené 13. januára 2011 a 14. marca 2011.

Sťažovateľka sa v nich prostredníctvom právnej zástupkyne v prvom rade nestotožnila

s argumentáciou najvyššieho súdu o možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania

namietať porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v predmetnom

konaní sťažnosťou podľa § 62 zákona o súdoch. Podľa sťažovateľky predmetné ustanovenie

„neupravuje právo účastníka konania podať sťažnosť na postup z dôvodu porušenia jeho

práva na zákonného sudcu“. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že „k porušeniu

práva sťažovateľa na zákonného sudcu došlo v dôsledku Opatrenia vydaného predsedom

NS SR“, a preto „v danom prípade by ani neexistoval orgán, ktorý by sťažnosť mohol

vybaviť..., keďže vo vzťahu k NS SR neexistuje súd vyššieho stupňa“.

Sťažovateľka ďalej formulovala názor o vnútornej rozpornosti vyjadrení najvyššieho

súdu, pretože „NS SR... súčasne tvrdí, že: účastník môže namietať porušenie práva

na zákonného sudcu v každom štádiu konania, a účastník nemôže namietať porušenie práva

na zákonného sudcu pred rozhodnutím“. Citujúc z vyjadrení najvyššieho súdu sťažovateľka

rovnako dôvodí, že „ak by však účastník konania nemohol namietať porušenie práva

na zákonného sudcu pred rozhodnutím a súčasne porušenie práva na zákonného sudcu by

nemalo byť dôvodom zrušenia vydaného rozhodnutia, znamenalo by to, že účastník konania

sa nemôže nikdy domáhať efektívnej nápravy porušenia jeho základného práva

na zákonného sudcu.

Navyše treba uviesť, že porušenie práva na zákonného sudcu je dôvodom na zrušenie

rozsudku vo veci samej. Sťažovateľ pritom poukazuje na stanovisko Ústavného súdu SR,

v zmysle ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný

sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi

z , z listiny a napokon aj z Dohovoru.

Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné, preto je daný

dôvod na jeho zrušenie.“.

V závere svojich stanovísk sťažovateľka zdôraznila, že najvyšší súd „neuviedol

žiadnu argumentáciu, prečo podľa jeho názoru základné právo sťažovateľa nebyť odňatý

zákonnému sudcovi... a právo sťažovateľa na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom...

Opatrením nemalo byť porušené“. Zároveň vo vzťahu k opatreniu predsedu najvyššieho

súdu, ktorým bol zmenený rozvrh práce na rok 2009, poukázala na skutočnosť, že „NS SR

však neuviedol, v súlade s ktorým konkrétnym článkom Rozvrhu práce na rok 2009 mala byť

v danom prípade uskutočnená zmena rozvrhu práce NS SR na rok 2009 Opatrením... a ani

neuviedol, kedy táto zmena mala byť prerokovaná v sudcovskej rade a nepredložil o tom

žiadny dôkaz.“.

Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o jej sťažnostiach.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných

práv.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca (samosudca

alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať

podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. , ,

, , ). Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte

().

Ústavný súd je toho názoru, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

bytostne ovláda celé konanie všeobecného súdu vo veci konkrétneho účastníka.

Rešpektovanie tohto základného práva v individualizovanom súdnom konaní tak

determinuje nielen ústavnú akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia ako zásadne inter partes

záväzného právno-aplikačného úsudku konajúceho súdu o predmete konania, ale aj ústavnú

kvalitu samotného procesného postupu všeobecného súdu tvoreného jednotlivými procesno-

právnymi úkonmi súdu. Naznačuje to už judikovaný právny názor ústavného súdu,

podľa ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný

sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi

z , listiny a napokon aj z dohovoru

().

V neposlednom rade cieľom základného práva podľa a

ods. 1 listiny je zabezpečiť, aby zákonný sudca bol tou osobou, ktorá v súdnom konaní bude

určovať, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a spôsob ich vykonania, bude

realizovať vyhodnocovanie vykonaných dôkazov, ustaľovať tak skutkový stav veci

a následne ho právne posudzovať. Tieto najnáročnejšie činnosti sudcu konajúceho vo veci

v základoch charakterizujú proces označovaný ako konanie a rozhodovanie súdu,

a preto, ak ich realizuje iný sudca, ako sudca zákonný, potom nielen rozhodnutie vo veci,

ale aj procesný postup predchádzajúci jeho vydaniu je z pohľadu dodržiavania základného

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi chybný.

Podstatným v tejto súvislosti je, že základné právo zaručené

a čl. 38 ods. 1 listiny je veľmi úzko spojené s vnútornými postojmi sudcu ako osoby

realizujúcej kompetencie súdu k predmetu konania, pričom tieto postoje je veľmi ťažké (ak

nie nemožné) exaktne časovo a rozsahom objektivizovať. Nemožno presne určiť moment,

keď sudca dospeje k určitému skutkovému alebo právnemu záveru. Postupný vývoj jeho

úsudku o predmete konania charakterizuje celé konanie, ale definitívne sa zavŕši až

v rozhodnutí o veci, v ktorého odôvodnení je potrebné spomenuté vnútorné úvahy

primeraným spôsobom vysvetliť a zdôvodniť. Všetky naznačené aspekty rozhodovania

môžu nepriaznivo vplývať na nestrannosť a nezávislosť konajúceho súdu vtedy, ak je

konanie a rozhodnutie vo veci v rukách sudcu, ktorému bola vec pridelená spôsobom

nesúladným s právnymi normami vylučujúcimi ovplyvňovanie rozhodovania sudcu

činiteľmi a faktormi, ktoré sú spôsobilé narušiť nezávislosť a nestrannosť rozhodnutia

o predmete konania.

V praxi rozhodovania ústavného súdu podľa teda nemožno

vylúčiť prípady, keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky

alebo aspoň niektoré popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudca,

ktorý v prerokúvanej kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu. Pre založenie právomoci

ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva zaručeného

a čl. 38 ods. 1 listiny však v takom prípade bude významné, aký zásah [§ 50 ods. 1 písm. a)

] označí sťažovateľ ako porušujúci jeho uvedené základné právo.

Ak totiž potom ústavný súd konkretizovaný zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa

nápravu bez požiadavky na splnenie akýchkoľvek ďalších ústavným súdom

neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by ústavný súd konštatoval porušenie

základného práva účastníka konania podľa a listiny, zásah

do tohto práva by zrušil, avšak účinnosť takého rozhodnutia ústavného súdu by bola

podmienená akýmikoľvek neistými budúcimi skutkovými alebo právnymi okolnosťami,

znamenalo by to, že ústavný súd nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné

právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže

porušovať základné právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho

právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom.

Formulované závery zodpovedajú ústavným súdom preferovanej koncepcii

materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem

iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva

a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva

v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej

spoločnosti () a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného

súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy

tými subjektmi, ktorým boli priznané ().

Sťažovateľka spôsobom pre ústavný súd záväzným (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) určila, že zásahom, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, boli opatrenia

predsedu najvyššieho súdu o zmenách v rozvrhoch práce najvyššieho súdu. Obe opatrenia

nadobudli účinnosť v priebehu konania sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008. Ústavný súd

poukazuje na vyjadrenie v podaniach doručených mu 16. decembra 2010 a 7. marca 2011,

v ktorých najvyšší súd uvádza, že „do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej

zmene v zložení senátu napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v dôsledku PN sudcu, v dôsledku

odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne

senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného opatrenia.“.

Práve najvyšším súdom príkladmo uvedené budúce neisté okolnosti,

ktoré nepochybne v súdnom konaní môžu nastať, vylučujú identifikáciu cieľa zásahu

ústavného súdu podľa s napadnutými opatreniami predsedu

najvyššieho súdu v prípade, ak by pri meritórnom prerokovaní oboch predložených

sťažností bol ustálený rozpor oboch opatrení predsedu najvyššieho súdu so zákonom.

Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv

sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne

došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho

rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až

po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu

bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 1 a listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným

a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne

postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov

ako členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením

predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa

prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie

porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu

najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo

právoplatného, a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci.

Účinnú ochranu základného práva podľa a listiny môže

v takom prípade ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti

podľa smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného

súdu by potom bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky

pre vydanie namietaných opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto

opatrení zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi a či postup nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv

na rozhodnutie vo veci.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu

o zmenách rozvrhov práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené

práva sťažovateľky, pretože samy osebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených

členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak

aj na rozhodnutie vo veci, ale predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie

takého vplyvu. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011