Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)III. ÚS 390/2010
PDF · 270.53 KB
No categories available
III. ÚS 390/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene a na účet
ktorej koná JUDr. A. T., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008
opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 162/2009-20
z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok
2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 101/2010-13
Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na rok 2010 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti T., a. s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej
právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. Spr. 101/2010-13 Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010 o zmene
rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 p o r u š e n é
n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta
porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho súdu č.
Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“).
Zároveň 27. septembra 2010 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť
sťažovateľky, v ktorej namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na prejednanie veci
súdom zriadeným zákonom zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho
súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu
na rok 2009 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2009“). Túto sťažnosť sťažovateľka doplnila
podaním doručeným ústavnému súdu 7. októbra 2010.
Z oboch sťažností vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou „konania
o mimoriadnom dovolaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 M Obdo V22/2008“.
V oboch doručených sťažnostiach sťažovateľka namietala nezákonné zloženie senátu
najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť v označenom mimoriadnom dovolacom konaní.
Predseda najvyššieho súdu totiž podľa jej názoru v rozpore so zákonom „a inými predpismi,
ktoré sa na túto situáciu vzťahujú“, svojimi opatreniami uskutočnil zmeny v obsadení
senátu O-V. V roku 2009 došlo k nahradeniu členiek predmetného senátu najvyššieho súdu
JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. sudkyňami JUDr. A. P. a JUDr. D. L. V roku 2010 bol zas člen
senátu najvyššieho súdu JUDr. D. nahradený JUDr. K. P. V posudzovaných prípadoch
podľa sťažovateľky „neexistuje zákonný dôvod na zmenu zloženia senátu najvyššieho súdu
v tejto veci“, pričom opatreniami predsedu najvyššieho súdu nemožno meniť platné rozvrhy
práce najvyššieho súdu a jeho postup bol v rozpore s ustanovením § 50 ods. 2 písm. d)
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v rozpore s dotknutými ustanoveniami
rozvrhov práce, „a teda aj s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Sťažovateľka v odôvodnení svojich sťažností poukázala na skutočnosť, že obe
napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu boli vydané podľa § 52 ods. 7 zákona
o súdoch a podľa čl. 4 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací
poriadok“). Súčasne sťažovateľka tvrdí, že uvedené ustanovenia „neupravujú dôvody, pri
ktorých je možné meniť zákonných sudcov (členov senátu) v jednotlivých veciach. Naopak
predseda Najvyššieho súdu SR môže podľa názoru sťažovateľa postupovať podľa § 52 ods.
7 zákona č. 757/2004 Z. z. iba v prípade, ak sú splnené podmienky na zmeny zákonných
sudcov, vyplývajúce z príslušných ustanovení zák. č. 757/2004 Z. z. a rozvrhu práce. Iný
postup je prejavom svojvôle.“.
Podľa sťažovateľky uskutočnené zmeny v obsadení dotknutého senátu
„neopodstatňovala ani úprava v štvrtej časti čl. II bod 7, 8 a 11, ako ani čl. IV“ oboch
rozvrhov práce. Zvlášť upriamila pozornosť na identické znenia čl. II bod 7 rozvrhov práce
upravujúce právo predsedu najvyššieho súdu dočasne zastaviť ďalší nápad vecí v určitom
senáte najvyššieho súdu v prípade zvýšeného počtu došlých vecí, v prípade rozsiahlej veci,
ako aj v prípade nevyhnutnosti zastupovania sudcu po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov.
Predseda najvyššieho súdu potom rozhodne o pridelení vecí do iného kolégia. Toto
ustanovenie podľa názoru sťažovateľky možno „uplatniť iba v prípade, ak druhovo
obdobné veci rozhoduje viac senátov. V prípade senátu O-V to však možné nie je, nakoľko
na Najvyššom súde SR pôsobí v obchodnoprávnom kolégiu iba jeden senát tohto typu...“.
Navyše, žiadne z predmetných ustanovení „neumožňuje zmeny zloženia senátu a už vôbec
nemá vplyv na povinnosť senátu (v pôvodnom zložení) konať a rozhodnúť o veciach,
ktoré mu boli pridelené pred rozhodnutím predsedu súdu o dočasnom zastavení nápadu
veci“.
Z rovnakého dôvodu podľa sťažovateľky v jej prípadoch nie sú aplikovateľné
ani identické ustanovenia čl. II bodov 8 oboch rozvrhov práce umožňujúce predsedovi
najvyššieho súdu vykonať opatrenia na vyrovnanie nápadu vecí v prípade, ak počet
pridelených vecí do určitého senátu v priebehu polroka presahuje oproti iným senátom viac
ako 10 %.
Napokon opätovne z toho istého dôvodu (existencia iba jedného senátu
obchodnoprávneho kolégia konajúceho vo veciach mimoriadnych dovolaní) nemožno
na prípady sťažovateľky subsumovať ani pod zhodné znenia čl. II bodov 11 dotknutých
rozvrhov práce, ktoré upravujú postup predsedu najvyššieho súdu v prípadoch
novovytvorených senátov.
Dotknutí pôvodní členovia sporného senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu v čase realizácie zmien rozvrhov práce nenapĺňali ani podmienky, ktoré oba rozvrhy
práce ustanovovali pre využitie zastupovania sudcu konkrétneho senátu.
Keďže teda podľa názoru sťažovateľky pri uskutočnení zmien rozvrhov práce
najvyššieho súdu nebol skutkovo naplnený žiaden z dôvodov umožňujúcich takéto zmeny,
malo dôjsť k odňatiu sťažovateľky jej zákonnému sudcovi.
K porušeniu základného práva sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi i jej
práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom malo dôjsť konkretizovanými
ustanoveniami oboch opatrení, ktorými došlo k zmene zloženia senátu najvyššieho súdu O-
V. Preto, okrem vyslovenia porušenia označených práv, sťažovateľka ústavnému súdu
navrhla aj zrušenie príslušných ustanovení oboch rozvrhov práce. Napokon v oboch
sťažnostiach navrhla ústavnému súdu aj nariadenie dočasných opatrení, ktorými by došlo
k odkladu vykonateľnosti napadnutých ustanovení opatrení meniacich rozvrhy práce.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 390/2010-23 z 19. októbra 2010 prijal sťažnosť
sťažovateľky doručenú 21. septembra 2010 na ďalšie konanie. Následne uznesením
č. k. III. ÚS 474/2010-36 z 8. decembra 2010 ústavný súd prijal na ďalšie konanie
aj sťažnosť sťažovateľky doručenú 27. septembra 2010, spojil obe sťažnosti na spoločné
konanie (III. ÚS 390/2010) a návrhom na vydanie dočasných opatrení nevyhovel,
keďže z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že 30. novembra 2010 bolo
v predmetnom konaní najvyšším súdom meritórne rozhodnuté.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 21. septembra 2010
vyzval ústavný súd predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej
sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 27. septembra 2010
na ďalšie konanie ústavný súd 21. januára 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu
na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatých sťažností a na oznámenie, či súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
Odpovede najvyššieho súdu v zásadne totožnom znení boli ústavnému súdu doručené
16. decembra 2010 a 7. marca 2011. Najvyšší súd v nich uviedol, že sťažovateľka sa
nápravy ňou tvrdeného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
mohla domáhať aj sťažnosťou podľa § 62 zákona o súdoch. K samotnej otázke
rešpektovania sťažovateľkou namietaného porušenia základných práv najvyšší súd
zdôraznil, že „ústavný imperatív uvedený v čl. 48 ods. 1 Ústavy..., je ochranou najmä
proti svojvoľnému a účelovému obsadeniu vo veci konajúceho súdu ad hoc, nemožno ho
však zamieňať za procesný prostriedok, ktorým by malo byť ex post zvrátené už vydané
rozhodnutie. Je preto na účastníkovi súdneho konania, aby námietku porušenia ústavnej
ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi uplatnil bezprostredne po tom, ako sa
mu skutočnosti, ktoré ju odôvodňujú, stali známe. Námietku sťažovateľa proti opatreniu
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považujeme v každom prípade za
predčasnú lebo pred rozhodnutím súdu v konkrétnej veci nemožno uvažovať o odňatí
účastníka zákonnému sudcovi. Do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej zmene
v zložení senátu napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v dôsledku PN sudcu, v dôsledku
odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne
senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného opatrenia.“. Najvyšší súd navrhol
ústavnému súdu, aby vyslovil, že sťažovateľkou označené základné práva porušené neboli
a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd zaslal 17. decembra 2010 a 7. marca 2011 jednotlivé vyjadrenia
najvyššieho súdu právnej zástupkyni sťažovateľky na zaujatie stanoviska. Argumentačne
zhodné stanoviská boli ústavnému súdu doručené 13. januára 2011 a 14. marca 2011.
Sťažovateľka sa v nich prostredníctvom právnej zástupkyne v prvom rade nestotožnila
s argumentáciou najvyššieho súdu o možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania
namietať porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v predmetnom
konaní sťažnosťou podľa § 62 zákona o súdoch. Podľa sťažovateľky predmetné ustanovenie
„neupravuje právo účastníka konania podať sťažnosť na postup z dôvodu porušenia jeho
práva na zákonného sudcu“. Okrem toho je sťažovateľka toho názoru, že „k porušeniu
práva sťažovateľa na zákonného sudcu došlo v dôsledku Opatrenia vydaného predsedom
NS SR“, a preto „v danom prípade by ani neexistoval orgán, ktorý by sťažnosť mohol
vybaviť..., keďže vo vzťahu k NS SR neexistuje súd vyššieho stupňa“.
Sťažovateľka ďalej formulovala názor o vnútornej rozpornosti vyjadrení najvyššieho
súdu, pretože „NS SR... súčasne tvrdí, že: účastník môže namietať porušenie práva
na zákonného sudcu v každom štádiu konania, a účastník nemôže namietať porušenie práva
na zákonného sudcu pred rozhodnutím“. Citujúc z vyjadrení najvyššieho súdu sťažovateľka
rovnako dôvodí, že „ak by však účastník konania nemohol namietať porušenie práva
na zákonného sudcu pred rozhodnutím a súčasne porušenie práva na zákonného sudcu by
nemalo byť dôvodom zrušenia vydaného rozhodnutia, znamenalo by to, že účastník konania
sa nemôže nikdy domáhať efektívnej nápravy porušenia jeho základného práva
na zákonného sudcu.
Navyše treba uviesť, že porušenie práva na zákonného sudcu je dôvodom na zrušenie
rozsudku vo veci samej. Sťažovateľ pritom poukazuje na stanovisko Ústavného súdu SR,
v zmysle ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný
sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi
z čl. 48 ods. 1 ústavy, z čl. 38 ods. 1 listiny a napokon aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné, preto je daný
dôvod na jeho zrušenie.“.
V závere svojich stanovísk sťažovateľka zdôraznila, že najvyšší súd „neuviedol
žiadnu argumentáciu, prečo podľa jeho názoru základné právo sťažovateľa nebyť odňatý
zákonnému sudcovi... a právo sťažovateľa na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom...
Opatrením nemalo byť porušené“. Zároveň vo vzťahu k opatreniu predsedu najvyššieho
súdu, ktorým bol zmenený rozvrh práce na rok 2009, poukázala na skutočnosť, že „NS SR
však neuviedol, v súlade s ktorým konkrétnym článkom Rozvrhu práce na rok 2009 mala byť
v danom prípade uskutočnená zmena rozvrhu práce NS SR na rok 2009 Opatrením... a ani
neuviedol, kedy táto zmena mala byť prerokovaná v sudcovskej rade a nepredložil o tom
žiadny dôkaz.“.
Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o jej sťažnostiach.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných
práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca (samosudca
alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať
podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96,
II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01). Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte
Ústavný súd je toho názoru, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
bytostne ovláda celé konanie všeobecného súdu vo veci konkrétneho účastníka.
Rešpektovanie tohto základného práva v individualizovanom súdnom konaní tak
determinuje nielen ústavnú akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia ako zásadne inter partes
záväzného právno-aplikačného úsudku konajúceho súdu o predmete konania, ale aj ústavnú
kvalitu samotného procesného postupu všeobecného súdu tvoreného jednotlivými procesno-
právnymi úkonmi súdu. Naznačuje to už judikovaný právny názor ústavného súdu,
podľa ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný
sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi
z čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru
V neposlednom rade cieľom základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny je zabezpečiť, aby zákonný sudca bol tou osobou, ktorá v súdnom konaní bude
určovať, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a spôsob ich vykonania, bude
realizovať vyhodnocovanie vykonaných dôkazov, ustaľovať tak skutkový stav veci
a následne ho právne posudzovať. Tieto najnáročnejšie činnosti sudcu konajúceho vo veci
v základoch charakterizujú proces označovaný ako konanie a rozhodovanie súdu,
a preto, ak ich realizuje iný sudca, ako sudca zákonný, potom nielen rozhodnutie vo veci,
ale aj procesný postup predchádzajúci jeho vydaniu je z pohľadu dodržiavania základného
práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi chybný.
Podstatným v tejto súvislosti je, že základné právo zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny je veľmi úzko spojené s vnútornými postojmi sudcu ako osoby
realizujúcej kompetencie súdu k predmetu konania, pričom tieto postoje je veľmi ťažké (ak
nie nemožné) exaktne časovo a rozsahom objektivizovať. Nemožno presne určiť moment,
keď sudca dospeje k určitému skutkovému alebo právnemu záveru. Postupný vývoj jeho
úsudku o predmete konania charakterizuje celé konanie, ale definitívne sa zavŕši až
v rozhodnutí o veci, v ktorého odôvodnení je potrebné spomenuté vnútorné úvahy
primeraným spôsobom vysvetliť a zdôvodniť. Všetky naznačené aspekty rozhodovania
môžu nepriaznivo vplývať na nestrannosť a nezávislosť konajúceho súdu vtedy, ak je
konanie a rozhodnutie vo veci v rukách sudcu, ktorému bola vec pridelená spôsobom
nesúladným s právnymi normami vylučujúcimi ovplyvňovanie rozhodovania sudcu
činiteľmi a faktormi, ktoré sú spôsobilé narušiť nezávislosť a nestrannosť rozhodnutia
o predmete konania.
V praxi rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda nemožno
vylúčiť prípady, keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky
alebo aspoň niektoré popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudca,
ktorý v prerokúvanej kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu. Pre založenie právomoci
ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny však v takom prípade bude významné, aký zásah [§ 50 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde] označí sťažovateľ ako porušujúci jeho uvedené základné právo.
Ak totiž potom ústavný súd konkretizovaný zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa
nápravu bez požiadavky na splnenie akýchkoľvek ďalších ústavným súdom
neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by ústavný súd konštatoval porušenie
základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, zásah
do tohto práva by zrušil, avšak účinnosť takého rozhodnutia ústavného súdu by bola
podmienená akýmikoľvek neistými budúcimi skutkovými alebo právnymi okolnosťami,
znamenalo by to, že ústavný súd nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné
právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže
porušovať základné právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho
právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom.
Formulované závery zodpovedajú ústavným súdom preferovanej koncepcii
materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem
iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva
a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva
v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej
spoločnosti (PL. ÚS 17/08) a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného
súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy
tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).
Sťažovateľka spôsobom pre ústavný súd záväzným (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) určila, že zásahom, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, boli opatrenia
predsedu najvyššieho súdu o zmenách v rozvrhoch práce najvyššieho súdu. Obe opatrenia
nadobudli účinnosť v priebehu konania sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008. Ústavný súd
poukazuje na vyjadrenie v podaniach doručených mu 16. decembra 2010 a 7. marca 2011,
v ktorých najvyšší súd uvádza, že „do rozhodnutia súdu totiž môže dôjsť k opakovanej
zmene v zložení senátu napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v dôsledku PN sudcu, v dôsledku
odchodu sudcu do dôchodku a pod. Napokon môžu vzniknúť situácie, že vo veci rozhodne
senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného opatrenia.“.
Práve najvyšším súdom príkladmo uvedené budúce neisté okolnosti,
ktoré nepochybne v súdnom konaní môžu nastať, vylučujú identifikáciu cieľa zásahu
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s napadnutými opatreniami predsedu
najvyššieho súdu v prípade, ak by pri meritórnom prerokovaní oboch predložených
sťažností bol ustálený rozpor oboch opatrení predsedu najvyššieho súdu so zákonom.
Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv
sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne
došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho
rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až
po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu
bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným
a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne
postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov
ako členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením
predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa
prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.
Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie
porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu
najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo
právoplatného, a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci.
Účinnú ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny môže
v takom prípade ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného
súdu by potom bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky
pre vydanie namietaných opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto
opatrení zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi a či postup nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv
na rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu
o zmenách rozvrhov práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené
práva sťažovateľky, pretože samy osebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených
členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak
aj na rozhodnutie vo veci, ale predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie
takého vplyvu. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011