Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 256 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (670)III. ÚS 46/04
PDF · 386.2 KB
No categories available
III. ÚS 46/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 46/04-136
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya
prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č., P., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne
sp. zn. 5 C 1220/87), a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci pred
zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne
pod sp. zn. 5 C 1220/87) v období po 17. marci 1993 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e v konaní sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne
sp. zn. 5 C 1220/87) konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk
(slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Poprad p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy
právneho zastúpenia J. B. 20 680 Sk (slovom dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat slovenských
korún) advokátke JUDr. I. Č., P.
5. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť Kancelárii Ústavného súdu
Slovenskej republiky trovy právneho zastúpenia v sume 20 680 Sk (slovom
dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2003
doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č.,
P., doplnená podaniami právnej zástupkyne doručenými ústavnému súdu 3. septembra 2004,
24. septembra 2004 a 2. októbra 2004, ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci pred
zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj
„okresný súd“) v konaní sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87), ako aj
porušenie ďalších základných práv vo viacerých konaniach vedených pred Okresným
súdom Prešov, Okresným súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Stará Ľubovňa.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 46/04-28 z 12. februára 2004 ustanovil
sťažovateľke za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. Č.,
P., a uznesením č. k. III. ÚS 46/04-95 z 11. januára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na
ďalšie konanie v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
8 C 1059/91 (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87) v období po 17. marci 1993, pričom vo zvyšnej
časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola
doručená 9. februára 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred
ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 28. februára 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože
vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno
od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresnému súdu doručila v roku 1987
návrh, v ktorom žiadala, aby súd vyslovil, že vyznačenie neospravedlnenej neprítomnosti
sťažovateľky v práci od 27. júla 1987 do 31. júla 1987 nie je platné, a zaviazal odporcu
Chemosvit, n. p., Svit uhradiť jej náhradu za dovolenku v sume 597 Kčs krátenú z dôvodu
neospravedlnenej neprítomnosti v práci, ako aj náhradu prémií v sume 544 Kčs. Vec bola na
súde vedená pod sp. zn. 5 C 1220/87.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným
uznesením č. k. 5 C 1220/87-55 z 18. augusta 1988 rozhodol, že udelenie neospravedlnenej
neprítomnosti sťažovateľky v práci za dni od 27. júla 1987 do 30. júla 1987 (ako je uvedené
v sťažnosti sťažovateľky upravenej právnou zástupkyňou a doručenej ústavnému súdu
3. septembra 2004, č. l. 40 spisu sp. zn. III. ÚS 46/04), je neplatné. Okresný súd zaviazal
odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy za dovolenku v sume 597 Kčs a sumu 163 Kčs
za nevyplatené prémie aj s príslušenstvom, pričom zároveň zaviazal odporcu uhradiť trovy
konania v sume 134,40 Kčs. Okresný súd návrh sťažovateľky vo zvyšnej časti zamietol.
Obaja účastníci konania podali proti predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 tak,
že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a zaviazal odporcu nahradiť sťažovateľke trovy
konania v určenej sume.
Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Cz 11/91 z 27. júna 1991 rozhodol, že rozsudkom
okresného súdu č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným uznesením
č. k. 5 C 1220/87-55 z 18. augusta 1988 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989, pokiaľ nimi bola zamietnutá žaloba o vyplatenie
prémií, bol porušený zákon. Uvedené rozsudky boli najvyšším súdom zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
Predmetná vec je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 8 C 1059/91 a dosiaľ nebola podľa
tvrdenia právnej zástupkyne sťažovateľky rozhodnutá. Sťažovateľka žiadala podaním
zo 14. marca 1994 vylúčiť sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania všetkých
vecí, v ktorých je účastníčkou konania, pričom o námietke zaujatosti nebolo dosiaľ
rozhodnuté.
Okresný súd prípisom z 28. marca 2001 vyzval mesto Poprad ako opatrovníka
sťažovateľky, aby sa vyjadrilo, či trvá na námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou.
Mesto Poprad vo vyjadrení z 23. apríla 2001 uviedlo, že na námietke zaujatosti trvá.
S prihliadnutím na vzniknuté prieťahy v konaní sťažovateľka vo svojom návrhu
výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného
práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci pred zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy okresným súdom v konaní sp. zn. 8 C 1059/91 (pôvodne sp. zn. 5 C 1220/87)
a prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň
sťažovateľka žiada priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk
a náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd výzvou zo 4. februára 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa
v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti
sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 21. februára 2005 uviedol
prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vec nie je po právnej
stránke zložitá, ale zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka
stratila procesnú spôsobilosť samostatne konať pred súdom, nemala ustanoveného
opatrovníka a procesný súd napriek opakovaným žiadostiam sa dozvedel o jeho
právoplatnom ustanovení od procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. 2. 2004“.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení ďalej uviedol, že k predĺženiu predmetného
konania prispela aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa v čase od 1. januára 2004 do 1. januára
2005 vykonávala stáž na Krajskom súde v Prešove.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu
a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu pôvodne vedeného pod
sp. zn. 5 C 1220/87 zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Rozhodcovská komisia základnej organizácie Revolučného odborového hnutia
(ROH) odporcu doručila okresnému súdu 13. októbra 1987 postúpenie sporu o vyslovenie
neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci, v ktorom je sťažovateľka
navrhovateľkou (č. l. 1 spisu). Okresný súd vydal 23. októbra 1987 pokyn na zaslanie
prípisu sťažovateľke, aby v lehote 7 dní doručila súdu ďalšie rovnopisy návrhu na
vyslovenie neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci. Sťažovateľka doručila
okresnému súdu požadované rovnopisy 5. novembra 1987.
Okresný súd vydal 6. januára 1988 pokyn na zaslanie výzvy odporcovi, aby sa
vyjadril k návrhu sťažovateľky v lehote 5 dní. Odporca doručil svoje stanovisko okresnému
súdu 27. januára 1988. Okresný súd nariadil 2. februára 1988 termín pojednávania na
22. február 1988 a zároveň vyzval účastníkov konania na predloženie písomností týkajúcich
sa predmetu konania. Sťažovateľka doručila okresnému súdu požadované písomnosti
10. februára 1988 a odporca 16. februára 1988.
Na pojednávaní 22. februára 1988 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie
bolo uznesením odročené na 14. marec 1988 za účelom ďalšieho dokazovania.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 25. februára 1988 návrh na doplnenie dokazovania
v predmetnom konaní. Odporca doručil okresnému súdu 26. februára 1988 písomnosti
týkajúce sa predmetu konania. Poverený právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému
súdu 9. marca 1988 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 14. marca 1988.
Pojednávanie 14. marca 1988 bolo uznesením odročené na 31. marec 1988 z dôvodu
žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania pre neprítomnosť jej právneho zástupcu.
Na pojednávaní 31. marca 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo
uznesením odročené na 21. apríl 1988. Odporca doručil okresnému súdu 6. apríla 1988
písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému
súdu 6. apríla 1988 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 21. apríla 1988.
Na pojednávaní 21. apríla 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo
uznesením odročené na neurčito.
Okresný súd nariadil 7. júna 1988 termín pojednávania na 17. jún 1988 a prípisom
požiadal sťažovateľku a odporcu o predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania.
Na pojednávaní 17. júna 1988 bolo ukončené dokazovanie vo veci a rozsudkom
č. k. 5 C 1220/87-49 okresný súd rozhodol o neplatnosti udelenia neospravedlnenej
neprítomnosti sťažovateľky v práci, zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy
za dovolenku a nevyplatené prémie s príslušenstvom a trovy konania, pričom vo zvyšnej
časti okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.
Okresný súd vydal 8. júla 1988 pokyn na doručenie predmetného rozsudku
účastníkom konania. Odporca doručil okresnému súdu 9. augusta 1988 odvolanie proti
predmetnému rozsudku. Okresný súd opravným uznesením č. k. 5 C 1220/87-55
z 18. augusta 1988 opravil výrok rozsudku zo 17. júna 1988 v zmysle ustanovenia § 164
Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 17. augusta 1988
odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júna 1988. Sťažovateľka doručila
okresnému súdu 9. septembra 1988 odvolanie proti opravnému uzneseniu okresného súdu
z 18. augusta 1988 a vyjadrenie k odvolaniu podanému odporcom.
Okresný súd vydal 15. septembra 1988 pokyn na vypracovanie predkladacej správy
za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Košiciach, aby rozhodol o odvolaniach
podaných účastníkmi konania. Predmetný spis bol doručený Krajskému súdu v Košiciach
7. októbra 1988. Krajský súd v Košiciach nariadil 9. januára 1989 termín pojednávania
na 25. január 1989.
Na pojednávaní 25. januára 1989 vypovedali účastníci konania a Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa a zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke trovy konania. Predmetný spis bol
okresnému súdu vrátený 9. marca 1989. Okresný súd vydal 13. marca 1989 pokyn na
doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach účastníkom konania. Uvedeným úkonom
(č. l. 86 spisu) spis sp. zn. 5 C 1220/87 končí. V spise je priložená žiadosť Okresnej
prokuratúry Poprad doručená okresnému súdu 30. marca 1989 o zapožičanie predmetného
spisu pre účely trestného konania bez uvedenia č. l. spisu.
Ústavný súd ďalej podrobným preštudovaním nadväzujúceho spisu sp. zn.
8 C 1059/91 zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cz 11/91 z 27. júna 1991 (č. l. 1 spisu) bolo
rozhodnuté, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 1220/87-49 zo 17. júna 1988 v spojení
s opravným uznesením č. k. 5 C 1220/87-55 z 18. augusta 1988 a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 13 Co 350/88-83 z 25. januára 1989 bol porušený zákon, rozsudky
boli v uvedenej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie.
Okresná prokuratúra Poprad prípisom z 2. júna 1989 vrátila predmetný spis
okresnému súdu (č. l. 6 spisu). Okresný súd prípisom z 2. júna 1989 zaslal posudzovaný
spis Krajskej prokuratúre v Košiciach. Generálna prokuratúra Slovenskej socialistickej
republiky listom zo 6. novembra 1989 vrátila spis okresnému súdu a prípisom č. k.
IV/2 Pz 1014/89-15 z 20. decembra 1989 požiadala o zaslanie uvedeného spisu. Predmetný
spis bol okresnému súdu vrátený 19. januára 1990.
Okresný súd prípisom z 23. septembra 1991 vydal pokyn na doručenie rozsudku
najvyššieho súdu účastníkom konania a vyžiadanie písomností týkajúcich sa predmetu
konania v určenej lehote. Okresný súd prípisom zo 14. októbra 1991 opätovne požiadal
odporcu o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu konania v určenej lehote. Odporca
doručil okresnému súdu požadované písomnosti 25. októbra 1991.
Podľa úradného záznamu okresného súdu z 8. novembra 1991 bolo zistené, že na tom
istom okresnom súde bolo začaté konanie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony
týkajúce sa sťažovateľky, a to pod sp. zn. Nc 1669/91, ktoré bolo v danom období v štádiu
znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis uložený na lehotu
v trvaní 30 dní. Nasledovným úradným záznamom okresného súdu bez uvedenia dátumu
bol posudzovaný spis uložený na lehotu do 31. decembra 1991 z dôvodu, že konanie
o pozbavení spôsobilosti na právne úkony nebolo v tom čase skončené.
Okresný súd vydal 2. januára 1992 pokyn kancelárii okresného súdu na sledovanie
skončenia veci sp. zn. Nc 1669/91, jej pripojenie k predmetnému spisu po skončení konania
a nasledovné predloženie spisu zákonnému sudcovi. Podľa úradného záznamu okresného
súdu z 12. októbra 1992 uznesenie o ustanovení opatrovníka sťažovateľke pre konanie
sp. zn. Nc 1669/91 nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 1992.
Okresný súd podľa úradného záznamu z 13. novembra 1992 zistil, že konanie sp. zn.
Nc 1669/91 zatiaľ nie je skončené, spis bol daný na lehotu 3 mesiace s tým, že bude
priebežne sledované skončenie konania sp. zn. Nc 1669/91, a bol vydaný pokyn na
pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 418/90. Sťažovateľka doručila okresnému súdu
14. marca 1994 žiadosť o vylúčenie sudcov okresného súdu zo všetkých konaní, ktoré sa jej
týkajú, z dôvodu zaujatosti voči jej osobe (bez uvedenia č. l. spisu).
Okresný súd prípisom z 2. marca 1999 vyžiadal spis týkajúci sa obmedzenia
spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky sp. zn. P 81/95 od Okresného súdu Prešov
a 15. apríla 1999 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa predloženia požadovaného
spisu.
Okresný súd prípisom z 8. februára 2001 vyžiadal spis sp. zn. P 81/95 týkajúci sa
obmedzenia spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky od Okresného súdu Prešov.
Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 21. februára 2001 uviedol, že
spis nie je možné zaslať, pretože bol predložený Krajskej prokuratúre v Prešove ku konaniu
sp. zn. Kc 4009/00.
Okresný súd prípisom z 28. marca 2001 požiadal opatrovníka sťažovateľky - mesto
Poprad (ďalej aj „opatrovník“), aby sa v lehote 7 dní vyjadril, či trvá na námietke
predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla sťažovateľka 14. marca 1994 v čase, keď už
bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony. Okresný súd prípisom z 26. apríla 2001
urgoval odpoveď opatrovníka. Opatrovník v oznámení doručenom okresnému súdu
30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla
sťažovateľka, a žiada o vylúčenie sudcov okresného súdu z prejednávania danej veci.
Okresný súd prípisom z 30. októbra 2003 požiadal Okresný súd Prešov o predloženie
spisu sp. zn. P 81/95 a 15. decembra 2003 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa
predloženia spisu v požadovanej lehote. Opatrením predsedu okresného súdu z 23. januára
2004 bol predmetný spis pridelený novej zákonnej sudkyni z dôvodu odchodu pôvodnej
zákonnej sudkyne na stáž v trvaní 6 mesiacov. Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom
okresnému súdu 16. februára 2004 oznámil, že požadovaný spis sp. zn. P 81/95 nemôže
zaslať, pretože je potrebný pre vypracovanie rozhodnutia vo veci sp. zn. 24 P 416/02.
Požadované spisy sp. zn. P 81/95 a 24 P 416/02 boli okresnému súdu doručené 6. júla 2004.
Opatrením predsedu okresného súdu z 1. júla 2004 bol posudzovaný spis ponechaný
v senáte novej zákonnej sudkyne z dôvodu predĺženia odbornej stáže pôvodnej zákonnej
sudkyne o 6 mesiacov. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 30. augusta 2004 do
predmetného spisu nahliadla právna zástupkyňa sťažovateľky. Okresný súd Prešov prípisom
z 15. októbra 2004 požiadal o vrátenie spisov sp. zn. P 81/95 a 24 P 416/02. Okresný súd
vydal 18. októbra 2004 pokyn na vrátenie spisov Okresnému súdu Prešov. Podľa úradného
záznamu okresného súdu z 18. novembra 2004 bol posudzovaný spis predložený predsedovi
okresného súdu a 4. januára 2005 bol vrátený na ďalšie prejednanie do senátu pôvodnej
zákonnej sudkyne.
Okresný súd vydal 17. februára 2005 pokyn na zabezpečenie vyjadrenia všetkých
sudcov okresného súdu k námietke predpojatosti vznesenej sťažovateľkou a následné
predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove. Uvedeným záznamom posudzovaný spis
končí (č. l. 63 spisu sp. zn. 8 C 1059/91).
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Pre súd, ktorý koná
o návrhu občana domáhajúceho sa svojho práva podľa čl. 46 ústavy, je záväzné aj
ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ktoré okresný
súd porušil podľa jej názoru tým, že dosiaľ nerozhodol o vznesenej námietke zaujatosti voči
všetkým sudcom okresného súdu.
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na
spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť
a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd
právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).
Nástrojom na zabezpečenie nestrannosti sudcu v konaní je aj námietka zaujatosti
sudcu podľa ustanovení § 12 až 16 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle uvedených
ustanovení len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to
neodkladne predsedovi súdu, pričom v konaní môže urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad.
Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu nezistil porušenie namietané
sťažovateľkou, pretože okresný súd nevykonal po vznesení námietky zaujatosti sudcov
okresného súdu sťažovateľkou úkony súdu vo veci samej. Okresný súd žiadal len
o predloženie spisu sp. zn. P 81/95 od Okresného súdu Prešov a vyzval opatrovníka, aby sa
v určenej lehote vyjadril, či trvá na námietke zaujatosti sudcov vznesenej sťažovateľkou,
pretože sťažovateľka bola už v čase podania námietky zaujatosti rozsudkom okresného súdu
č. k. Nc 166/91-119 zo 14. apríla 1993 obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ale tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994.
Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces je nezávislosť a nestrannosť
súdu. Uvedené právo je zabezpečené ustanoveniami čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy“. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“.
V zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu súčasťou nezávislosti súdu je aj
výkon súdnej moci osobami (sudcami), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci.
Ak o práve osoby rozhodol súd nepodriadený iným zložkám štátnej moci a na súde konal
sudca, ktorý tiež nebol podriadený iným zložkám štátnej moci, právo na prerokovanie veci
nezávislým súdom nebolo porušené (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená neutrálny a nezaujatý postup súdu voči
účastníkom konania. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má súd
právomoc o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že okresný súd vo výzve na
predloženie spisu z 2. marca 1999 adresovanej Okresnému súdu Prešov uviedol, že
posudzované konanie „... je prerušené v dôsledku procesnej nespôsobilosti J. B.“, pričom
v spise nebolo vložené uznesenie o prerušení posudzovaného konania.
Ústavný súd výzvou z 15. marca 2005 požiadal predsedu okresného súdu o zaslanie
uznesenia o prerušení konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku alebo potvrdenia skutočnosti, že predmetné uznesenie nebolo vydané.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 21. marca 2005 uviedol, že „... uznesenie
o prerušení konania vo veci 8 C 1059/91 podľa § 109 ods. 1 písm. a) OSP nebolo písomne
vyhotovené“.
V zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. a), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku súd obligatórne preruší konanie, ak účastník stratil
spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé
konanie. O prerušení rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.
Okresný súd konanie prerušil, ale uznesenie o prerušení konania nebolo podľa
vyjadrenia predsedu okresného súdu z 21. marca 2005 vyhotovené písomne, čím nemohlo
byť doručené účastníkom konania a v dôsledku tejto skutočnosti účastníci nemali možnosť
podať opravný prostriedok proti tomuto uzneseniu. Ústavný súd v uvedenom postupe
okresného súdu zistil porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd
neposkytol sťažovateľke ako účastníčke konania možnosť uplatniť opravný prostriedok tam,
kde naň mala podľa ustanovení zákona (t. j. Občianskeho súdneho poriadku) právo.
V konkrétnych okolnostiach uvedenej veci okresný súd tým, že neprejednal námietku
zaujatosti vznesenú sťažovateľkou podaním doručeným súdu 14. marca 1994, hoci rozsudok
o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony č. k. Nc 1669/91-119 zo 14. apríla
1993 nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994 (teda v čase vznesenia námietky zaujatosti
sťažovateľka ešte nebola právoplatne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony), došlo
nekonaním okresného súdu k denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti) tým, že
okresný súd sa námietkou sťažovateľky vôbec nezaoberal v čase, keď bol povinný v súlade
s platným právom v danej veci konať, a zároveň uvedeným postupom sťažovateľka nemala
možnosť obrany proti uvedenej nečinnosti okresného súdu podaním opravného prostriedku
proti uzneseniu o prerušení konania.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
V zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,
pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon. Právo na prerokovanie veci pred zákonným
sudcom sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 90/97).
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva
nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť porušené
podľa jej tvrdenia tým, že okresný súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu
nerozhodol o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, ktorú doručila okresnému súdu
14. marca 1994.
Účelom práva priznaného čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu práv občana
sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby
ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 87/01).
Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ je potrebné brať do
úvahy nielen zákonnú úpravu, najmä zákon o súdoch a sudcoch, ale predovšetkým súvisiace
ustanovenia ústavy (rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 16/00).
V zmysle uvedených skutočností zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je
sudca, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu,
a tiež sudca, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť
v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku alebo pre ďalšie dôvody...
(rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
V zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na
príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej
veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o súdoch“), ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2005 okrem výslovne uvedených
článkov, ktoré nadobúdajú účinnosť v inom termíne, zrušil vo svojom čl. I ustanovení § 102
bode 1 uvedený zákon o súdoch a sudcoch. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona
o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde
a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného
sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.
V zmysle ustanovení § 12 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku len čo sa sudca
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu,
pričom v konaní môže urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
V nadväznosti na citované ustanovenia ústavy a zákonov ústavný súd z prehľadu
spisu zistil, že okresný súd po doručení námietky zaujatosti sudcov okresného súdu
14. marca 1994 (ktorá bola vznesená v období, keď sťažovateľka bola obmedzená
v spôsobilosti na právne úkony podľa rozsudku okresného súdu č. k. Nc 1669/91-119
zo 14. apríla 1993, avšak uvedený rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť) nevykonal
úkony vo veci samej, ale sústredil sa na vyžiadanie spisu sp. zn. P 81/95 od Okresného súdu
Prešov.
Ďalším úkonom okresného súdu bola výzva opatrovníkovi sťažovateľky z 28. marca
2001 a urgencia z 26. apríla 2001, aby v určenej lehote oznámil, či trvá ako opatrovník
sťažovateľky na námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, „... ktorú vzniesla žalobkyňa
14. marca 1994 v čase, keď už bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony...“
Opatrovník (ustanovený uznesením Okresného súdu Prešov č. k. P 81/95-246
zo 6. mája 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 1998) vo vyjadrení doručenom
okresnému súdu 30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke zaujatosti, ktorú vzniesla
sťažovateľka. Okresný súd pokynom zo 17. februára 2005 začal zabezpečovať vyjadrenia
sudcov okresného súdu vo veci sťažovateľkou podanej námietky zaujatosti sudcov
okresného súdu.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd napriek tomu, že okresný súd po
vznesení námietky zaujatosti sťažovateľkou nevykonal úkony vo veci samej, zistil
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd
mohol plynule konať vo veci námietky zaujatosti hneď po jej doručení 14. marca 1994,
pretože rozsudok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky nebol v čase
vznesenia námietky zaujatosti právoplatný. Rozhodovanie o námietke zaujatosti s časovým
odstupom takmer jedenástich rokov znamená ústavne nesúladný postup okresného súdu
v tejto veci, preto s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu bolo potrebné
uvedené konanie okresného súdu hodnotiť ako porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Dlhodobým nerozhodnutím o námietke zaujatosti došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy aj preto, lebo práve
sudcovia, ktorých zaujatosť bola namietaná, nepredložili vec na rozhodnutie krajskému
súdu, čím zabránili, aby o nej bolo rozhodnuté a aby sa sťažovateľkinou vecou v primeranej
dobe zaoberali zákonní sudcovia.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne
ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho
orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv
(napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Odstránenie stavu právnej neistoty je
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
(rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 59/03), pričom uvedený účel možno dosiahnuť zásadne až
právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (rozhodnutie sp. zn.
I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (rozhodnutie III. ÚS 127/03).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup
samotného súdu.
Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že
po právnej stránke predmet posudzovanej veci – návrh na vyslovenie neplatnosti
neospravedlnenej neprítomnosti v práci ako pracovnoprávny spor - patrí do štandardnej
rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.
Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku z 21. februára 2005 uviedol, že
posudzovaná vec po právnej stránke „... nie je zložitá“.
Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd hodnotí ako štandardnú napriek
protikladným stanoviskám účastníkov konania, pretože ide o bežnú okolnosť pri riešení
pracovnoprávnych sporov.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného
spisu žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k prieťahom v danom konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, bol postup samotného okresného súdu.
Zákonnou prekážkou v posudzovanom konaní bola skutočnosť, že konanie bolo
obligatórne prerušené podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku v dôsledku prebiehajúceho konania sp. zn. Nc 1669/91 o obmedzení spôsobilosti
na právne úkony sťažovateľky a bolo potrebné ustanoviť sťažovateľke opatrovníka, aby ju
v konaní zastupoval. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné uznesenie o prerušení konania
nebolo vyhotovené v písomnej forme, ústavný súd uvedenú okolnosť pripísal na ťarchu
okresného súdu a uvedené obdobie od 17. marca 1993 (dátum vzniku ústavného súdu)
do 14. apríla 1998 posúdil ako obdobie, v ktorom vznikli zbytočné prieťahy, pretože
nevyhotovením písomnej formy uznesenia nenastali účinky, ktoré platné právo s obligatórne
prerušeným konaním spája.
Okresný súd Prešov uznesením č. k. P 81/95-246 zo 6. mája 1997 ustanovil
sťažovateľke mesto Poprad za opatrovníka po tom, čo viaceré fyzické osoby odmietli
vykonávať funkciu opatrovníka v zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 1998, pričom od uvedeného
dátumu bolo potrebné v konaní pokračovať obzvlášť plynule so zreteľom na to, že
posudzované konanie je reštančnou vecou, ktorá napadla ešte v roku 1987.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil obdobia od 17. marca
1993 do 14. apríla 1998 (60,5 mesiacov), od 14. apríla 1998 do 2. marca 1999 (10,5
mesiacov), od 25. apríla 1999 do 7. februára 2001 (22 mesiacov), od 30. apríla 2001 do
30. októbra 2003 (30 mesiacov) a od 16. februára 2004 do 17. februára 2005 (12 mesiacov)
ako zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu. Zároveň ústavný súd prihliadol aj na
skutočnosť, že otázku námietky predpojatosti sudcov okresného súdu bolo možné začať
riešiť už v roku 1994 po jej vznesení sťažovateľkou, pretože v tom čase síce okresný súd už
rozhodol o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony, ale uvedené rozhodnutie
ešte nenadobudlo právoplatnosť. Napriek tomu okresný súd začal konať o námietke
zaujatosti sudcov okresného súdu až vo februári 2005. V okolnostiach tejto veci bolo ďalej
potrebné požiadať Okresný súd Prešov o vyhotovenie opisu spisu sp. zn. P 81/95, aby bolo
možné plynule pokračovať v posudzovanom konaní.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 21. februára 2005 uviedol prehľad úkonov
vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vec nie je po právnej stránke zložitá, ale
zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka stratila procesnú
spôsobilosť samostatne konať pred súdom, nemala ustanoveného opatrovníka a procesný
súd napriek opakovaným žiadostiam sa dozvedel o jeho právoplatnom ustanovení od
procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. februára 2004“.
Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo
k zbytočným prieťahom spočívajúcim v nečinnosti okresného súdu v celkovej dĺžke 135
mesiacov.
Ústavný súd hodnotil s prihliadnutím na svoju právomoc predmetné konanie
z hľadiska zbytočných prieťahov v období po jeho vzniku, t. j. po 17. marci 1993, ale
zároveň vzal do úvahy celkovú dĺžku konania od roku 1987, t. j. vyše 17 rokov, čo je
z ústavného hľadiska neakceptovateľná dĺžka. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania ústavný
súd neprihliadol aj na zákonnú prekážku v konaní – konanie o obmedzení spôsobilosti na
právne úkony týkajúce sa sťažovateľky, pretože uvedené prerušenie konania nebolo
vykonané ústavne súladným spôsobom.
Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov,
ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd
v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).
Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48
ods. 2 ústavy.
Zároveň ústavný súd k posudzovanej veci ako celku poznamenáva, že dlhodobé
nerozhodnutie okresného súdu o námietke zaujatosti sťažovateľky obsiahlo v danom
prípade úroveň súčasného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, odmietnutia spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
IV.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej
žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.“
V konkrétnych okolnostiach danej veci vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu
sťažovateľky najmä v okolnosti, keď po uplynutí obdobia takmer 17,5 rokov od podania jej
návrhu na vyslovenie neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci a priznanie
súvisiacich mzdových nárokov nebolo v predmetnej veci rozhodnuté, pričom uvedená
situácia vyvoláva u sťažovateľky oprávnene pocit trvalej neistoty.
Predmet konania najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cz 11/91 vylučuje, aby sťažovateľka
znášala jeho dlhodobé neskončenie rozumne ako zvlášť ťaživú ujmu. Zároveň ústavný súd
prihliadol aj na mieru porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci pred
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto považoval za primerané
finančné zadosťučinenie sumu 90 000 Sk.
Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre
ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, preto
ústavný súd žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo zvyšnej časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s prihliadnutím na
dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní a intenzitu zásahu do základného
práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj celkovú dĺžku
predmetného konania.
V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred
ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktorý v odôvodnených prípadoch umožňuje ústavnému súdu podľa
výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že označené základné práva
sťažovateľky boli porušené, a teda mala vo veci úspech.
Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za
úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky
odmena podľa doterajších predpisov.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je
jedna tretina výpočtového základu.
Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd,
ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004,
ústavný súd vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej
republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za dva úkony právnej pomoci -
prevzatie a prípravu veci a podanie vo veci samej 4 534 Sk za každý úkon v zmysle
ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd
rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. v spojení s ustanovením § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.
Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy právneho zastúpenia za každé
namietané konanie (spolu 10) v sťažnosti sťažovateľky ako 2 úkony právnej služby, pričom
v prípade čiastočného späťvzatia sťažnosti týkajúceho sa konaní sp. zn. P 81/95 (Okresný
súd Prešov), sp. zn. 15 C 692/91 (Okresný súd Poprad), sp. zn. 14 C 153/94 (Okresný súd
Prešov), sp. zn. 15 C 76/95 (Okresný súd Prešov) a sp. zn. 4 C 33/04 (Okresný súd Stará
Ľubovňa) požadovala odmenu aj za tretí úkon právnej služby - čiastočné späťvzatie
sťažnosti.
V prípade časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa konania sp. zn. 4 C 33/04 pred
Okresným súdom Stará Ľubovňa ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky
náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti so štúdiom predmetného spisu na Okresnom
súde Stará Ľubovňa, a to náhradu za stratu času podľa ustanovenia § 20 ods. 1 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. v sume 2 268 Sk, ktorú požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky.
Ústavný súd zároveň prihliadol na náročnosť vypracovania sťažnosti sťažovateľky
najmä z časového hľadiska, a to podľa ustanovenia § 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.
a základnú sadzbu tarifnej odmeny zvýšil na dvojnásobok základnej sadzby.
Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 20 680 Sk (t. j. 18 136
Sk + 272 Sk + 2 268 Sk), ktorú Kancelária ústavného súdu uhradí právnej zástupkyni
sťažovateľky. Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky
Kancelárii ústavného súdu, a to v súlade so zásadou primeranosti a zodpovednosti za
výsledok v konaní.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto nálezu.
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005