Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 46/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-136

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya

prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č., P., ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom podľa , základného práva na prerokovanie

veci pred zákonným sudcom podľa a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. (pôvodne

sp. zn. ), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom

podľa , základné právo na prerokovanie veci pred

zákonným sudcom podľa a základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. (pôvodne

pod sp. zn. ) v období po 17. marci 1993 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e v konaní sp. zn. (pôvodne

sp. zn. ) konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk

(slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Poprad p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy

právneho zastúpenia J. B. 20 680 Sk (slovom dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat slovenských

korún) advokátke JUDr. I. Č., P.

5. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť Kancelárii Ústavného súdu

Slovenskej republiky trovy právneho zastúpenia v sume 20 680 Sk (slovom

dvadsaťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2003

doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č.,

P., doplnená podaniami právnej zástupkyne doručenými ústavnému súdu 3. septembra 2004,

24. septembra 2004 a 2. októbra 2004, ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci pred

zákonným sudcom podľa a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj

„okresný súd“) v konaní sp. zn. (pôvodne sp. zn. ), ako aj

porušenie ďalších základných práv vo viacerých konaniach vedených pred Okresným

súdom Prešov, Okresným súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Stará Ľubovňa.

Ústavný súd uznesením č. k. -28 z 12. februára 2004 ustanovil

sťažovateľke za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. Č.,

P., a uznesením č. k. -95 z 11. januára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na

ďalšie konanie v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a 2 v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

(pôvodne sp. zn. ) v období po 17. marci 1993, pričom vo zvyšnej

časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola

doručená 9. februára 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred

ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému

súdu 28. februára 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože

vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno

od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresnému súdu doručila v roku 1987

návrh, v ktorom žiadala, aby súd vyslovil, že vyznačenie neospravedlnenej neprítomnosti

sťažovateľky v práci od 27. júla 1987 do 31. júla 1987 nie je platné, a zaviazal odporcu

Chemosvit, n. p., Svit uhradiť jej náhradu za dovolenku v sume 597 Kčs krátenú z dôvodu

neospravedlnenej neprítomnosti v práci, ako aj náhradu prémií v sume 544 Kčs. Vec bola na

súde vedená pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným

uznesením č. k. -55 z 18. augusta 1988 rozhodol, že udelenie neospravedlnenej

neprítomnosti sťažovateľky v práci za dni od 27. júla 1987 do 30. júla 1987 (ako je uvedené

v sťažnosti sťažovateľky upravenej právnou zástupkyňou a doručenej ústavnému súdu

3. septembra 2004, č. l. 40 spisu sp. zn. ), je neplatné. Okresný súd zaviazal

odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy za dovolenku v sume 597 Kčs a sumu 163 Kčs

za nevyplatené prémie aj s príslušenstvom, pričom zároveň zaviazal odporcu uhradiť trovy

konania v sume 134,40 Kčs. Okresný súd návrh sťažovateľky vo zvyšnej časti zamietol.

Obaja účastníci konania podali proti predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -83 z 25. januára 1989 tak,

že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a zaviazal odporcu nahradiť sťažovateľke trovy

konania v určenej sume.

Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. z 27. júna 1991 rozhodol, že rozsudkom

okresného súdu č. k. -49 zo 17. júna 1988 v spojení s opravným uznesením

č. k. -55 z 18. augusta 1988 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -83 z 25. januára 1989, pokiaľ nimi bola zamietnutá žaloba o vyplatenie

prémií, bol porušený zákon. Uvedené rozsudky boli najvyšším súdom zrušené a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

Predmetná vec je v súčasnosti vedená pod sp. zn. a dosiaľ nebola podľa

tvrdenia právnej zástupkyne sťažovateľky rozhodnutá. Sťažovateľka žiadala podaním

zo 14. marca 1994 vylúčiť sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania všetkých

vecí, v ktorých je účastníčkou konania, pričom o námietke zaujatosti nebolo dosiaľ

rozhodnuté.

Okresný súd prípisom z 28. marca 2001 vyzval mesto Poprad ako opatrovníka

sťažovateľky, aby sa vyjadrilo, či trvá na námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou.

Mesto Poprad vo vyjadrení z 23. apríla 2001 uviedlo, že na námietke zaujatosti trvá.

S prihliadnutím na vzniknuté prieťahy v konaní sťažovateľka vo svojom návrhu

výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného

práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa ,

základného práva na prerokovanie veci pred zákonným sudcom podľa

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

okresným súdom v konaní sp. zn. (pôvodne sp. zn. )

a prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň

sťažovateľka žiada priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk

a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 4. februára 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa

v zmysle ustanovenia vyjadril k sťažnosti

sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 21. februára 2005 uviedol

prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vec nie je po právnej

stránke zložitá, ale zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka

stratila procesnú spôsobilosť samostatne konať pred súdom, nemala ustanoveného

opatrovníka a procesný súd napriek opakovaným žiadostiam sa dozvedel o jeho

právoplatnom ustanovení od procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. 2. 2004“.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení ďalej uviedol, že k predĺženiu predmetného

konania prispela aj skutočnosť, že zákonná sudkyňa v čase od 1. januára 2004 do 1. januára

2005 vykonávala stáž na Krajskom súde v Prešove.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu

a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu pôvodne vedeného pod

sp. zn. 5 C 1220/87 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Rozhodcovská komisia základnej organizácie Revolučného odborového hnutia

(ROH) odporcu doručila okresnému súdu 13. októbra 1987 postúpenie sporu o vyslovenie

neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci, v ktorom je sťažovateľka

navrhovateľkou (č. l. 1 spisu). Okresný súd vydal 23. októbra 1987 pokyn na zaslanie

prípisu sťažovateľke, aby v lehote 7 dní doručila súdu ďalšie rovnopisy návrhu na

vyslovenie neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci. Sťažovateľka doručila

okresnému súdu požadované rovnopisy 5. novembra 1987.

Okresný súd vydal 6. januára 1988 pokyn na zaslanie výzvy odporcovi, aby sa

vyjadril k návrhu sťažovateľky v lehote 5 dní. Odporca doručil svoje stanovisko okresnému

súdu 27. januára 1988. Okresný súd nariadil 2. februára 1988 termín pojednávania na

22. február 1988 a zároveň vyzval účastníkov konania na predloženie písomností týkajúcich

sa predmetu konania. Sťažovateľka doručila okresnému súdu požadované písomnosti

10. februára 1988 a odporca 16. februára 1988.

Na pojednávaní 22. februára 1988 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie

bolo uznesením odročené na 14. marec 1988 za účelom ďalšieho dokazovania.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 25. februára 1988 návrh na doplnenie dokazovania

v predmetnom konaní. Odporca doručil okresnému súdu 26. februára 1988 písomnosti

týkajúce sa predmetu konania. Poverený právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému

súdu 9. marca 1988 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 14. marca 1988.

Pojednávanie 14. marca 1988 bolo uznesením odročené na 31. marec 1988 z dôvodu

žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania pre neprítomnosť jej právneho zástupcu.

Na pojednávaní 31. marca 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo

uznesením odročené na 21. apríl 1988. Odporca doručil okresnému súdu 6. apríla 1988

písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému

súdu 6. apríla 1988 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 21. apríla 1988.

Na pojednávaní 21. apríla 1988 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo

uznesením odročené na neurčito.

Okresný súd nariadil 7. júna 1988 termín pojednávania na 17. jún 1988 a prípisom

požiadal sťažovateľku a odporcu o predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania.

Na pojednávaní 17. júna 1988 bolo ukončené dokazovanie vo veci a rozsudkom

č. k. -49 okresný súd rozhodol o neplatnosti udelenia neospravedlnenej

neprítomnosti sťažovateľky v práci, zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke náhradu mzdy

za dovolenku a nevyplatené prémie s príslušenstvom a trovy konania, pričom vo zvyšnej

časti okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.

Okresný súd vydal 8. júla 1988 pokyn na doručenie predmetného rozsudku

účastníkom konania. Odporca doručil okresnému súdu 9. augusta 1988 odvolanie proti

predmetnému rozsudku. Okresný súd opravným uznesením č. k. -55

z 18. augusta 1988 opravil výrok rozsudku zo 17. júna 1988 v zmysle ustanovenia § 164

. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 17. augusta 1988

odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júna 1988. Sťažovateľka doručila

okresnému súdu 9. septembra 1988 odvolanie proti opravnému uzneseniu okresného súdu

z 18. augusta 1988 a vyjadrenie k odvolaniu podanému odporcom.

Okresný súd vydal 15. septembra 1988 pokyn na vypracovanie predkladacej správy

za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Košiciach, aby rozhodol o odvolaniach

podaných účastníkmi konania. Predmetný spis bol doručený Krajskému súdu v Košiciach

7. októbra 1988. Krajský súd v Košiciach nariadil 9. januára 1989 termín pojednávania

na 25. január 1989.

Na pojednávaní 25. januára 1989 vypovedali účastníci konania a Krajský súd

v Košiciach rozsudkom č. k. -83 z 25. januára 1989 potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa a zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke trovy konania. Predmetný spis bol

okresnému súdu vrátený 9. marca 1989. Okresný súd vydal 13. marca 1989 pokyn na

doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach účastníkom konania. Uvedeným úkonom

(č. l. 86 spisu) spis sp. zn. končí. V spise je priložená žiadosť Okresnej

prokuratúry Poprad doručená okresnému súdu 30. marca 1989 o zapožičanie predmetného

spisu pre účely trestného konania bez uvedenia č. l. spisu.

Ústavný súd ďalej podrobným preštudovaním nadväzujúceho spisu sp. zn.

8 C 1059/91 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 1991 (č. l. 1 spisu) bolo

rozhodnuté, že rozsudkom okresného súdu č. k. -49 zo 17. júna 1988 v spojení

s opravným uznesením č. k. -55 z 18. augusta 1988 a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -83 z 25. januára 1989 bol porušený zákon, rozsudky

boli v uvedenej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie prejednanie.

Okresná prokuratúra Poprad prípisom z 2. júna 1989 vrátila predmetný spis

okresnému súdu (č. l. 6 spisu). Okresný súd prípisom z 2. júna 1989 zaslal posudzovaný

spis Krajskej prokuratúre v Košiciach. Generálna prokuratúra Slovenskej socialistickej

republiky listom zo 6. novembra 1989 vrátila spis okresnému súdu a prípisom č. k.

IV/2 Pz 1014/89-15 z 20. decembra 1989 požiadala o zaslanie uvedeného spisu. Predmetný

spis bol okresnému súdu vrátený 19. januára 1990.

Okresný súd prípisom z 23. septembra 1991 vydal pokyn na doručenie rozsudku

najvyššieho súdu účastníkom konania a vyžiadanie písomností týkajúcich sa predmetu

konania v určenej lehote. Okresný súd prípisom zo 14. októbra 1991 opätovne požiadal

odporcu o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu konania v určenej lehote. Odporca

doručil okresnému súdu požadované písomnosti 25. októbra 1991.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 8. novembra 1991 bolo zistené, že na tom

istom okresnom súde bolo začaté konanie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony

týkajúce sa sťažovateľky, a to pod sp. zn. , ktoré bolo v danom období v štádiu

znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu bol predmetný spis uložený na lehotu

v trvaní 30 dní. Nasledovným úradným záznamom okresného súdu bez uvedenia dátumu

bol posudzovaný spis uložený na lehotu do 31. decembra 1991 z dôvodu, že konanie

o pozbavení spôsobilosti na právne úkony nebolo v tom čase skončené.

Okresný súd vydal 2. januára 1992 pokyn kancelárii okresného súdu na sledovanie

skončenia veci sp. zn. , jej pripojenie k predmetnému spisu po skončení konania

a nasledovné predloženie spisu zákonnému sudcovi. Podľa úradného záznamu okresného

súdu z 12. októbra 1992 uznesenie o ustanovení opatrovníka sťažovateľke pre konanie

sp. zn. nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 1992.

Okresný súd podľa úradného záznamu z 13. novembra 1992 zistil, že konanie sp. zn.

zatiaľ nie je skončené, spis bol daný na lehotu 3 mesiace s tým, že bude

priebežne sledované skončenie konania sp. zn. , a bol vydaný pokyn na

pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. . Sťažovateľka doručila okresnému súdu

14. marca 1994 žiadosť o vylúčenie sudcov okresného súdu zo všetkých konaní, ktoré sa jej

týkajú, z dôvodu zaujatosti voči jej osobe (bez uvedenia č. l. spisu).

Okresný súd prípisom z 2. marca 1999 vyžiadal spis týkajúci sa obmedzenia

spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky sp. zn. od Okresného súdu Prešov

a 15. apríla 1999 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa predloženia požadovaného

spisu.

Okresný súd prípisom z 8. februára 2001 vyžiadal spis sp. zn. týkajúci sa

obmedzenia spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky od Okresného súdu Prešov.

Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 21. februára 2001 uviedol, že

spis nie je možné zaslať, pretože bol predložený Krajskej prokuratúre v Prešove ku konaniu

sp. zn. Kc 4009/00.

Okresný súd prípisom z 28. marca 2001 požiadal opatrovníka sťažovateľky - mesto

Poprad (ďalej aj „opatrovník“), aby sa v lehote 7 dní vyjadril, či trvá na námietke

predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla sťažovateľka 14. marca 1994 v čase, keď už

bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony. Okresný súd prípisom z 26. apríla 2001

urgoval odpoveď opatrovníka. Opatrovník v oznámení doručenom okresnému súdu

30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke predpojatosti okresného súdu, ktorú vzniesla

sťažovateľka, a žiada o vylúčenie sudcov okresného súdu z prejednávania danej veci.

Okresný súd prípisom z 30. októbra 2003 požiadal Okresný súd Prešov o predloženie

spisu sp. zn. a 15. decembra 2003 vydal pokyn na zaslanie urgencie týkajúcej sa

predloženia spisu v požadovanej lehote. Opatrením predsedu okresného súdu z 23. januára

2004 bol predmetný spis pridelený novej zákonnej sudkyni z dôvodu odchodu pôvodnej

zákonnej sudkyne na stáž v trvaní 6 mesiacov. Okresný súd Prešov vo vyjadrení doručenom

okresnému súdu 16. februára 2004 oznámil, že požadovaný spis sp. zn. nemôže

zaslať, pretože je potrebný pre vypracovanie rozhodnutia vo veci sp. zn. .

Požadované spisy sp. zn. a boli okresnému súdu doručené 6. júla 2004.

Opatrením predsedu okresného súdu z 1. júla 2004 bol posudzovaný spis ponechaný

v senáte novej zákonnej sudkyne z dôvodu predĺženia odbornej stáže pôvodnej zákonnej

sudkyne o 6 mesiacov. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 30. augusta 2004 do

predmetného spisu nahliadla právna zástupkyňa sťažovateľky. Okresný súd Prešov prípisom

z 15. októbra 2004 požiadal o vrátenie spisov sp. zn. a . Okresný súd

vydal 18. októbra 2004 pokyn na vrátenie spisov Okresnému súdu Prešov. Podľa úradného

záznamu okresného súdu z 18. novembra 2004 bol posudzovaný spis predložený predsedovi

okresného súdu a 4. januára 2005 bol vrátený na ďalšie prejednanie do senátu pôvodnej

zákonnej sudkyne.

Okresný súd vydal 17. februára 2005 pokyn na zabezpečenie vyjadrenia všetkých

sudcov okresného súdu k námietke predpojatosti vznesenej sťažovateľkou a následné

predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove. Uvedeným záznamom posudzovaný spis

končí (č. l. 63 spisu sp. zn. ).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Pre súd, ktorý koná

o návrhu občana domáhajúceho sa svojho práva podľa , je záväzné aj

ustanovenie , podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto

.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ktoré okresný

súd porušil podľa jej názoru tým, že dosiaľ nerozhodol o vznesenej námietke zaujatosti voči

všetkým sudcom okresného súdu.

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom

sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na

spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť

a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa neznamená, že súd

právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (rozhodnutie sp. zn. ).

Nástrojom na zabezpečenie nestrannosti sudcu v konaní je aj námietka zaujatosti

sudcu podľa ustanovení až 16 . V zmysle uvedených

ustanovení len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to

neodkladne predsedovi súdu, pričom v konaní môže urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad.

Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu nezistil porušenie namietané

sťažovateľkou, pretože okresný súd nevykonal po vznesení námietky zaujatosti sudcov

okresného súdu sťažovateľkou úkony súdu vo veci samej. Okresný súd žiadal len

o predloženie spisu sp. zn. od Okresného súdu Prešov a vyzval opatrovníka, aby sa

v určenej lehote vyjadril, či trvá na námietke zaujatosti sudcov vznesenej sťažovateľkou,

pretože sťažovateľka bola už v čase podania námietky zaujatosti rozsudkom okresného súdu

č. k. -119 zo 14. apríla 1993 obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ale tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994.

Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces je nezávislosť a nestrannosť

súdu. Uvedené právo je zabezpečené ustanoveniami a .

Podľa „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy“. Podľa „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“.

V zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu súčasťou nezávislosti súdu je aj

výkon súdnej moci osobami (sudcami), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci.

Ak o práve osoby rozhodol súd nepodriadený iným zložkám štátnej moci a na súde konal

sudca, ktorý tiež nebol podriadený iným zložkám štátnej moci, právo na prerokovanie veci

nezávislým súdom nebolo porušené (rozhodnutie sp. zn. ).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená neutrálny a nezaujatý postup súdu voči

účastníkom konania. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má súd

právomoc o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutie sp. zn. ).

Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že okresný súd vo výzve na

predloženie spisu z 2. marca 1999 adresovanej Okresnému súdu Prešov uviedol, že

posudzované konanie „... je prerušené v dôsledku procesnej nespôsobilosti J. B.“, pričom

v spise nebolo vložené uznesenie o prerušení posudzovaného konania.

Ústavný súd výzvou z 15. marca 2005 požiadal predsedu okresného súdu o zaslanie

uznesenia o prerušení konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku alebo potvrdenia skutočnosti, že predmetné uznesenie nebolo vydané.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 21. marca 2005 uviedol, že „... uznesenie

o prerušení konania vo veci podľa nebolo písomne

vyhotovené“.

V zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. a), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3

súd obligatórne preruší konanie, ak účastník stratil

spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé

konanie. O prerušení rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Okresný súd konanie prerušil, ale uznesenie o prerušení konania nebolo podľa

vyjadrenia predsedu okresného súdu z 21. marca 2005 vyhotovené písomne, čím nemohlo

byť doručené účastníkom konania a v dôsledku tejto skutočnosti účastníci nemali možnosť

podať opravný prostriedok proti tomuto uzneseniu. Ústavný súd v uvedenom postupe

okresného súdu zistil porušenie práva podľa , pretože okresný súd

neposkytol sťažovateľke ako účastníčke konania možnosť uplatniť opravný prostriedok tam,

kde naň mala podľa ustanovení zákona (t. j. ) právo.

V konkrétnych okolnostiach uvedenej veci okresný súd tým, že neprejednal námietku

zaujatosti vznesenú sťažovateľkou podaním doručeným súdu 14. marca 1994, hoci rozsudok

o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony č. k. -119 zo 14. apríla

1993 nadobudol právoplatnosť až 26. júla 1994 (teda v čase vznesenia námietky zaujatosti

sťažovateľka ešte nebola právoplatne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony), došlo

nekonaním okresného súdu k denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti) tým, že

okresný súd sa námietkou sťažovateľky vôbec nezaoberal v čase, keď bol povinný v súlade

s platným právom v danej veci konať, a zároveň uvedeným postupom sťažovateľka nemala

možnosť obrany proti uvedenej nečinnosti okresného súdu podaním opravného prostriedku

proti uzneseniu o prerušení konania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

V zmysle nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon. Právo na prerokovanie veci pred zákonným

sudcom sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom (rozhodnutie sp. zn. ).

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , ktoré malo byť porušené

podľa jej tvrdenia tým, že okresný súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu

nerozhodol o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, ktorú doručila okresnému súdu

14. marca 1994.

Účelom práva priznaného je zabezpečiť ochranu práv občana

sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby

ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný (rozhodnutie sp. zn. ).

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ je potrebné brať do

úvahy nielen zákonnú úpravu, najmä zákon o súdoch a sudcoch, ale predovšetkým súvisiace

ustanovenia (rozhodnutie sp. zn. ).

V zmysle uvedených skutočností zákonným sudcom podľa je

sudca, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu,

a tiež sudca, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť

v zmysle a nasl. alebo pre ďalšie dôvody...

(rozhodnutia sp. zn. , ).

V zmysle ustanovenia o súdoch a sudcoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na

príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej

veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o súdoch“), ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2005 okrem výslovne uvedených

článkov, ktoré nadobúdajú účinnosť v inom termíne, zrušil vo svojom čl. I ustanovení § 102

bode 1 uvedený zákon o súdoch a sudcoch. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona

o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde

a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného

sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

V zmysle ustanovení a nasl. len čo sa sudca

dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu,

pričom v konaní môže urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

V nadväznosti na citované ustanovenia a zákonov ústavný súd z prehľadu

spisu zistil, že okresný súd po doručení námietky zaujatosti sudcov okresného súdu

14. marca 1994 (ktorá bola vznesená v období, keď sťažovateľka bola obmedzená

v spôsobilosti na právne úkony podľa rozsudku okresného súdu č. k. -119

zo 14. apríla 1993, avšak uvedený rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť) nevykonal

úkony vo veci samej, ale sústredil sa na vyžiadanie spisu sp. zn. od Okresného súdu

Prešov.

Ďalším úkonom okresného súdu bola výzva opatrovníkovi sťažovateľky z 28. marca

2001 a urgencia z 26. apríla 2001, aby v určenej lehote oznámil, či trvá ako opatrovník

sťažovateľky na námietke zaujatosti sudcov okresného súdu, „... ktorú vzniesla žalobkyňa

14. marca 1994 v čase, keď už bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony...“

Opatrovník (ustanovený uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -246

zo 6. mája 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 1998) vo vyjadrení doručenom

okresnému súdu 30. apríla 2001 uviedol, že trvá na námietke zaujatosti, ktorú vzniesla

sťažovateľka. Okresný súd pokynom zo 17. februára 2005 začal zabezpečovať vyjadrenia

sudcov okresného súdu vo veci sťažovateľkou podanej námietky zaujatosti sudcov

okresného súdu.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd napriek tomu, že okresný súd po

vznesení námietky zaujatosti sťažovateľkou nevykonal úkony vo veci samej, zistil

porušenie základného práva sťažovateľky podľa , pretože okresný súd

mohol plynule konať vo veci námietky zaujatosti hneď po jej doručení 14. marca 1994,

pretože rozsudok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky nebol v čase

vznesenia námietky zaujatosti právoplatný. Rozhodovanie o námietke zaujatosti s časovým

odstupom takmer jedenástich rokov znamená ústavne nesúladný postup okresného súdu

v tejto veci, preto s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu bolo potrebné

uvedené konanie okresného súdu hodnotiť ako porušenie základného práva sťažovateľky

podľa .

Dlhodobým nerozhodnutím o námietke zaujatosti došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa aj preto, lebo práve

sudcovia, ktorých zaujatosť bola namietaná, nepredložili vec na rozhodnutie krajskému

súdu, čím zabránili, aby o nej bolo rozhodnuté a aby sa sťažovateľkinou vecou v primeranej

dobe zaoberali zákonní sudcovia.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva

upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne

ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho

orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , a ďalšie).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Odstránenie stavu právnej neistoty je

podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

(rozhodnutie sp. zn. ), pričom uvedený účel možno dosiahnuť zásadne až

právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (rozhodnutie sp. zn.

, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (rozhodnutie ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup

samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že

po právnej stránke predmet posudzovanej veci – návrh na vyslovenie neplatnosti

neospravedlnenej neprítomnosti v práci ako pracovnoprávny spor - patrí do štandardnej

rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku z 21. februára 2005 uviedol, že

posudzovaná vec po právnej stránke „... nie je zložitá“.

Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd hodnotí ako štandardnú napriek

protikladným stanoviskám účastníkov konania, pretože ide o bežnú okolnosť pri riešení

pracovnoprávnych sporov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd nezistil z posudzovaného

spisu žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k prieťahom v danom konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, bol postup samotného okresného súdu.

Zákonnou prekážkou v posudzovanom konaní bola skutočnosť, že konanie bolo

obligatórne prerušené podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku v dôsledku prebiehajúceho konania sp. zn. o obmedzení spôsobilosti

na právne úkony sťažovateľky a bolo potrebné ustanoviť sťažovateľke opatrovníka, aby ju

v konaní zastupoval. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné uznesenie o prerušení konania

nebolo vyhotovené v písomnej forme, ústavný súd uvedenú okolnosť pripísal na ťarchu

okresného súdu a uvedené obdobie od 17. marca 1993 (dátum vzniku ústavného súdu)

do 14. apríla 1998 posúdil ako obdobie, v ktorom vznikli zbytočné prieťahy, pretože

nevyhotovením písomnej formy uznesenia nenastali účinky, ktoré platné právo s obligatórne

prerušeným konaním spája.

Okresný súd Prešov uznesením č. k. -246 zo 6. mája 1997 ustanovil

sťažovateľke mesto Poprad za opatrovníka po tom, čo viaceré fyzické osoby odmietli

vykonávať funkciu opatrovníka v zmysle ustanovenia .

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 1998, pričom od uvedeného

dátumu bolo potrebné v konaní pokračovať obzvlášť plynule so zreteľom na to, že

posudzované konanie je reštančnou vecou, ktorá napadla ešte v roku 1987.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil obdobia od 17. marca

1993 do 14. apríla 1998 (60,5 mesiacov), od 14. apríla 1998 do 2. marca 1999 (10,5

mesiacov), od 25. apríla 1999 do 7. februára 2001 (22 mesiacov), od 30. apríla 2001 do

30. októbra 2003 (30 mesiacov) a od 16. februára 2004 do 17. februára 2005 (12 mesiacov)

ako zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu. Zároveň ústavný súd prihliadol aj na

skutočnosť, že otázku námietky predpojatosti sudcov okresného súdu bolo možné začať

riešiť už v roku 1994 po jej vznesení sťažovateľkou, pretože v tom čase síce okresný súd už

rozhodol o obmedzení spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony, ale uvedené rozhodnutie

ešte nenadobudlo právoplatnosť. Napriek tomu okresný súd začal konať o námietke

zaujatosti sudcov okresného súdu až vo februári 2005. V okolnostiach tejto veci bolo ďalej

potrebné požiadať Okresný súd Prešov o vyhotovenie opisu spisu sp. zn. , aby bolo

možné plynule pokračovať v posudzovanom konaní.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 21. februára 2005 uviedol prehľad úkonov

vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vec nie je po právnej stránke zložitá, ale

zdĺhavosť konania bola zapríčinená skutočnosťou, že „... navrhovateľka stratila procesnú

spôsobilosť samostatne konať pred súdom, nemala ustanoveného opatrovníka a procesný

súd napriek opakovaným žiadostiam sa dozvedel o jeho právoplatnom ustanovení od

procesného súdu, ktorý o tom rozhodoval, až 16. februára 2004“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo

k zbytočným prieťahom spočívajúcim v nečinnosti okresného súdu v celkovej dĺžke 135

mesiacov.

Ústavný súd hodnotil s prihliadnutím na svoju právomoc predmetné konanie

z hľadiska zbytočných prieťahov v období po jeho vzniku, t. j. po 17. marci 1993, ale

zároveň vzal do úvahy celkovú dĺžku konania od roku 1987, t. j. vyše 17 rokov, čo je

z ústavného hľadiska neakceptovateľná dĺžka. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania ústavný

súd neprihliadol aj na zákonnú prekážku v konaní – konanie o obmedzení spôsobilosti na

právne úkony týkajúce sa sťažovateľky, pretože uvedené prerušenie konania nebolo

vykonané ústavne súladným spôsobom.

Právo zaručené sa realizuje takým konaním všeobecných súdov,

ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd

v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. ).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48

ods. 2 .

Zároveň ústavný súd k posudzovanej veci ako celku poznamenáva, že dlhodobé

nerozhodnutie okresného súdu o námietke zaujatosti sťažovateľky obsiahlo v danom

prípade úroveň súčasného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , odmietnutia spravodlivosti podľa

a porušenia práva na zákonného sudcu podľa ods. .

Podľa ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo

nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej

žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.“

V konkrétnych okolnostiach danej veci vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu

sťažovateľky najmä v okolnosti, keď po uplynutí obdobia takmer 17,5 rokov od podania jej

návrhu na vyslovenie neplatnosti neospravedlnenej neprítomnosti v práci a priznanie

súvisiacich mzdových nárokov nebolo v predmetnej veci rozhodnuté, pričom uvedená

situácia vyvoláva u sťažovateľky oprávnene pocit trvalej neistoty.

Predmet konania najvyššieho súdu sp. zn. vylučuje, aby sťažovateľka

znášala jeho dlhodobé neskončenie rozumne ako zvlášť ťaživú ujmu. Zároveň ústavný súd

prihliadol aj na mieru porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci pred

nezávislým a nestranným súdom podľa , a preto považoval za primerané

finančné zadosťučinenie sumu 90 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre

ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, preto

ústavný súd žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo zvyšnej časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s prihliadnutím na

dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní a intenzitu zásahu do základného

práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj celkovú dĺžku

predmetného konania.

V súlade s ustanovením trovy konania pred

ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ktorý v odôvodnených prípadoch umožňuje ústavnému súdu podľa

výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že označené základné práva

sťažovateľky boli porušené, a teda mala vo veci úspech.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za

úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky

odmena podľa doterajších predpisov.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška

č. “), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom

a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je

jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd,

ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa vyhlášky č. výpočtovým

základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004,

ústavný súd vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej

republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za dva úkony právnej pomoci -

prevzatie a prípravu veci a podanie vo veci samej 4 534 Sk za každý úkon v zmysle

ustanovenia vyhlášky č. , t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd

rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky

č. v spojení s ustanovením vyhlášky č. ,

t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy právneho zastúpenia za každé

namietané konanie (spolu 10) v sťažnosti sťažovateľky ako 2 úkony právnej služby, pričom

v prípade čiastočného späťvzatia sťažnosti týkajúceho sa konaní sp. zn. (Okresný

súd Prešov), sp. zn. 15 C 692/91 (Okresný súd Poprad), sp. zn. (Okresný súd

Prešov), sp. zn. (Okresný súd Prešov) a sp. zn. (Okresný súd Stará

Ľubovňa) požadovala odmenu aj za tretí úkon právnej služby - čiastočné späťvzatie

sťažnosti.

V prípade časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa konania sp. zn. pred

Okresným súdom Stará Ľubovňa ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky

náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti so štúdiom predmetného spisu na Okresnom

súde Stará Ľubovňa, a to náhradu za stratu času podľa ustanovenia § 20 ods. 1 vyhlášky

č. v sume 2 268 Sk, ktorú požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky.

Ústavný súd zároveň prihliadol na náročnosť vypracovania sťažnosti sťažovateľky

najmä z časového hľadiska, a to podľa ustanovenia vyhlášky č.

a základnú sadzbu tarifnej odmeny zvýšil na dvojnásobok základnej sadzby.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 20 680 Sk (t. j. 18 136

Sk + 272 Sk + 2 268 Sk), ktorú Kancelária ústavného súdu uhradí právnej zástupkyni

sťažovateľky. Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky

Kancelárii ústavného súdu, a to v súlade so zásadou primeranosti a zodpovednosti za

výsledok v konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto nálezu.

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005