Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 46/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť JUDr. T. P., Ž., a JUDr. K. M. P., Ž., zastúpených advokátkou

JUDr. M. H., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. T. P. a JUDr. K. M. P. domáhať sa ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich právo na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto

konaní p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. T. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a JUDr. K. M.

P., Ž. (ďalej spolu len „sťažovateľky“), pre namietané porušenie základného práva domáhať

sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2010 v konaní sp. zn.

a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný

súd“) je pod sp. zn. vedené konanie o ochranu osobnosti, ktorého

účastníčkami na strane navrhovateľa sú sťažovateľky. Proti uzneseniu okresného súdu

z 26. júla 2005 bolo podané odvolanie, o ktorom však Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) nemohol rozhodnúť, pretože všetci sudcovia tohto súdu (s výnimkou

sudkyne JUDr. V. P.) oznámili svoju zaujatosť vo veci. Na základe toho najvyšší súd

uznesením z 26. júla 2005 v konaní sp. zn. rozhodol o vylúčení zaujatých

sudcov krajského súdu „z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. “ a vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Krajskému súdu

v Bratislave.

Po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave bola vec vrátená okresnému súdu,

ktorý vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -533 z 18. novembra 2008. Rozsudok

znovu napadli odvolaním účastníci konania. Odvolaciemu konaniu bola na krajskom súde

pridelená sp. zn. , . Najvyššiemu súdu bol opätovne spis

predložený „ako nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov

Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu v tejto veci“. Najvyšší súd „po preskúmaní

obsahu spisového materiálu dospel... k záveru, že na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov

konania podaných proti rozsudku Okresného súdu Martin z 18. novembra 2008,

č. k. -533 je funkčne príslušný Krajský súd v Bratislave, nie Krajský súd

v Žiline. Nie je preto daný dôvod, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval

o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline, ale je potrebné spis postúpiť

Krajskému súdu v Bratislave ako súdu funkčne príslušnému na rozhodnutie o uvedených

odvolaniach.“.

Najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že zásada perpetuatio fori vyplývajúca

z v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) „sa vzťahuje nielen na prípady zákonnej miestnej príslušnosti,

ale platí tiež na prípady, keď bola príslušnosť určená inak, t. j. vzťahuje sa aj na delegáciu

podľa /súdnym rozhodnutím o prikázaní veci založenú príslušnosť/. V tomto

smere ani v minulosti právna teória nemala žiadne pochybnosti... Nerešpektovať túto

zásadu by znamenalo porušiť právo na zákonného sudcu ( Slovenskej

republiky).“

Tým, že Najvyšší súd... v právnej veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

uznesením z 26. júla 2005, sp. zn. sudcov Krajského súdu

v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil a (nadväzujúcim výrokom) rozhodol

podľa tak, že prikázal vec – rozhodovanie v odvolacom konaní –

Krajskému súdu v Bratislave, založil s konečnou platnosťou príslušnosť Krajského súdu

v Bratislave na takéto rozhodovanie v uvedenej veci (rozhodol tým o jeho – funkčnej –

príslušnosti). Takto založená funkčná príslušnosť... sa nevyčerpala (neskončila) uznesením

uvedeného súdu ako odvolacieho z 28. apríla 2006, sp. zn. , ale vzťahuje sa aj

na všetky ďalšie (budúce) odvolania v tejto právnej veci...“.

Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd rozhodol tak, že „spis Okresného súdu

Martin sp. zn. sa postupuje na rozhodnutie o odvolaniach Krajskému súdu

v Bratislave“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky namietajú proti právnemu

názoru najvyššieho súdu argumentáciou, podľa ktorej z „vôbec nevyplýva,

že každým takýmto rozhodnutím sa natrvalo prelamuje ústavná zásada určenia príslušnosti

súdu zákonom. Za každých, individuálne možných okolností, musí mať zákonom určená

príslušnosť súdu prednosť pred príslušnosťou určenou autoritatívnym rozhodnutím súdu.“.

Navyše, právny záver najvyššieho súdu o založení príslušnosti Krajského súdu v Bratislave

na rozhodovania o všetkých odvolaniach, ktoré budú podané v konaní okresného súdu

sp. zn. , nemá oporu v záväznom výroku uznesenia najvyššieho súdu

z 26. júla 2005 sp. zn. . V ňom sa totiž uvádza, že tam menovaní sudcovia

krajského súdu sú vylúčení „z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. “ a „podľa ďalšieho výroku vec (rozumej vec Krajského súdu

v Žiline sp. zn. ) sa prikazuje na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu

v Bratislave. Teda sudcovia Krajského súdu v Žiline neboli vylúčení vo veci Okresného

súdu Martin sp. zn. ako nesprávne tvrdí odporca a žiadne iné odvolania v tejto

veci (OS Martin) neboli týmto rozhodnutím NS SR prikázaním na prejednanie a rozhodnutie

Krajskému súdu v Bratislave.“.

Sťažovateľky v tejto súvislosti tvrdia, že „vec pre odvolací súd nie je súdny spis

súdu prvého stupňa, ale odvolanie proti prvostupňovému rozsudku a konanie o ňom“, a tak

„vecou, ktorá bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave

uznesením NS SR sp. zn. z 26. júla 2005 bolo odvolanie proti uzneseniu

Okresnému súdu Martin sp. zn. zo 07.03.2005 vedená na Krajskom súde

v Žiline pod sp. zn. a žiadna iná vec. Uznesením NS SR sp. zn.

z 26. júla 2005 preto nemohla byť založená pro futuro absolútna príslušnosť Krajského

súdu v Bratislave na rozhodnutie o prípadných ďalších odvolaniach vo veci Okresného

súdu Martin sp. zn. .

Ak by mal NS SR v úmysle založiť autoritatívnym rozhodnutím príslušnosť

odvolacieho súdu odlišnú od príslušnosti určenej zákonom aj do budúcnosti, nepochybne by

to vyjadril vo výroku svojho rozhodnutia, tak ako to spravil napr. v uznesení NS SR

sp. zn. , zo 14. októbra 2009. Svoj úmysel a dôsledky svojho

rozhodnutia v tomto prípade NS SR jasne vyjadril tak vo výrokovej časti ako

i v odôvodnení.“.

Najvyšší súd tak podľa sťažovateliek „bezdôvodným nerozhodnutím o námietkach

zaujatosti... a arbitrárnymi dôvodmi sťažnosťou napadnutého rozhodnutia porušil základné

práva sťažovateliek priznaného článkom 46 ods. 1 SR, Listiny a

Dohovoru.“.

Druhá námietka sťažovateliek vyplýva z ich názoru, že „bola porušená zákonom

stanovená podmienka systému náhodnému výberu [podľa § 51 ods. 1 a 2 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom

a účinnom v čase vykonania kritizovaných zmien rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2010 (ďalej len „zákon o súdoch“), pozn. ústavného súdu] predpokladajúca výber aspoň

z dvoch senátov, a preto nebola dodržaná garancia práva na nestranný a nezávislý súd“.

Poukazujú na opatrenie predsedu najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-10,

Spr 1321/2009, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010. Ním

bolo rozhodovanie vo všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských súdov podľa § 14 a

zverené výlučne senátu najvyššieho súdu „1 C“. Pritom pred nadobudnutím

účinnosti uvedeného opatrenia (1. júl 2010) rozhodovali o vylúčeniach sudcov krajských

súdov v civilných veciach aj ostatné senáty občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Následne 30. septembra 2010 bolo vydané ďalšie opatrenie predsedu najvyššieho

súdu č. Spr 101/2010-17, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce najvyššieho súdu na rok

2010 v znení neskorších zmien a doplnení. Ním sa s účinnosťou od 1. októbra 2010

rozhodovanie vo veciach vylúčenia sudcov krajských súdov zverilo senátu „1 C“ len

v jednej polovici nápadu, a tak rozhodovať v uvedených veciach opätovne mohli aj ostatné

senáty občianskoprávneho kolégia.

Sťažovateľky uvádzajú, že „spis bol predložený Krajským súdom v Žiline dňa

14.09.2010 a odporca rozhodol 27.09.2010, teda všetko v období, keď spisy vo veci

vylúčenia sudcov krajských súdov neboli prideľované náhodným výberom.“. Niet teda

„pochybností o tom, že v období od 01.07.2010 do 30.09.2010 neexistoval náhodný výber

senátu vo veciach rozhodovania o vylúčení sudcov krajského súdu.

Popísaným spôsobom prideľovania veci pre rozhodovanie o vylúčení sudcov

krajského súdu bolo porušené právo sťažovateliek na prejednanie ich záležitosti nestranným

a nezávislým súdom.“.

Sťažovateľky 8. februára 2011 doručili ústavnému súdu návrh na odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože „v prípade, ak nebude

odložená vykonateľnosť sťažovateľkami napadnutého rozhodnutia odporcu hrozí,

že ak Krajský súd v Bratislave bude konať v predmetnej veci sťažovateliek a konanie ukončí

právoplatným rozhodnutím. Stalo by sa tak v rozpore s priznaným právom

na nestranný a nezávislý súd sťažovateliek a založil by sa dôvod na podanie ďalšej ústavnej

sťažnosti podľa .“.

Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 31. januára 2012 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateliek na ďalšie konanie.

Súčasne návrhu sťažovateliek na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nevyhovel.

Ústavný súd 9. februára 2012 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie sa

k vecnej stránke prijatej sťažnosti a k možnosti upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda najvyššieho súdu v odpovedi č. k. -8 doručenej ústavnému súdu

12. marca 2012 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K námietke

sťažovateliek o absencii náhodného výberu pri prideľovaní vecí jednotlivým senátom

podľa § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch predseda najvyššieho súdu poukázal na fakt, že § 51

zákona o súdoch „obsahuje okrem odsekov 1 a 2, ktoré sťažovateľky citujú, ešte ďalších

osem. V treťom odseku zákon o súdoch upravuje celý rad výnimiek, kedy sa spôsob

pridelenia veci náhodným výberom nepoužije a veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce

spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí... Výnimky sa teda týkajú zabezpečovacích prostriedkov pre účely trestného

konania, prostriedkov na dočasnú úpravu pomerov účastníkov v civilnom procese a tretiu

skupinu výnimiek predstavujú bližšie nešpecifikované prípady ustanovené osobitným

predpisom. Všetky výnimky majú spoločné znaky, a to osobitný charakter predmetu konania

a potreba pohotového a urýchleného rozhodnutia. Zákonodarca treťou skupinou výnimiek

výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne,

v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom.

Rozhodovanie vo veciach vylúčenia sudcov krajských súdov nepochybne patrí

medzi tretiu skupinu výnimiek. Podmienky a postup pre rozhodovanie o vylúčení sudcu

z prejednávania a rozhodnutia veci upravuje a nasl. .

Pre rozhodnutie je stanovená zákonná lehota desať dní od predloženia veci. O vylúčení

sudcu rozhoduje nadriadený súd v senáte. Nadriadeným súdom je súd určený v zmysle

organizačných vzťahov vo vnútri súdnej sústavy. Rozhodnutie nadriadeného súdu je

rozhodnutím v mimo inštančnom postupe tzn., že je jediným rozhodnutím, bez možnosti

opravného konania, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné rozdiely

napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 14. januára

2004 sp. zn. .

Sústredením agendy vylúčenia sudcov krajských súdov do senátu 1C sa riešil

operatívne stav, ktorý bol v občianskoprávnom kolégiu. Kolégium bolo značne personálne

poddimenzované, blížilo sa obdobie letných dovoleniek, kedy si celé senáty čerpali riadnu

dovolenku na zotavenie (ako to upravuje a nasl. o sudcoch),

takže hrozilo, že zákonná lehota desať dní pre rozhodnutia podľa nebude

dodržiavaná. Bolo preto potrebné operatívne prikročiť k riešeniu situácie postupom

podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch a prijať zmenu rozvrhu práce..., pričom pri rozhodovaní

bolo zohľadnené, že senát 1C mal jeden z najlepších stavov nevybavených vecí v kolégiu

čo do počtu nerozhodnutých vecí. Uvedené opatrenie bolo vydané v súlade s ustanovením

§ 51 ods. 3 zákona o súdoch, rešpektujúc normatívne kautely pojmu zákonného sudcu,

ktoré vyplývajú z ustanovenia § 51 zákona o súdoch.

Vec, ktorá je predmetom sťažnosti bola z uvedených dôvodov bez akýchkoľvek

pochybností pridelená senátu v súlade s Rozvrhom práce na rok 2010, teda zákonným

sudcom, a preto právo sťažovateliek na zákaz odňatia zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48

ods. 1 SR porušené nebolo.“.

K sťažnostnej námietke týkajúcej sa uplatňovania zásady trvania príslušnosti súdu

aj v prípadoch tzv. nutnej delegácie podľa predseda najvyššieho súdu

s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu uviedol, že „namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa

zaoberal všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami prejednávanej veci, tieto okolnosti

podrobne popísal vo svojom uznesení z 27. septembra 2010 sp. zn. a unesenie

riadne odôvodnil. Podstatnou sa javí aj tá skutočnosť, že právne závery tohto uznesenia sú

súladné s názormi sudcov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, pretože práve toto rozhodnutie bolo prijaté ako rozhodnutie zásadné a bolo

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 3 z roku 2011 po poradovým číslom 38.“. Súčasne predseda najvyššieho súdu odkázal

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie

čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípadoch namietania zloženia súdu.

Ústavný súd zaslal 14. marca 2012 vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu právnej

zástupkyni sťažovateliek s možnosťou zaujať stanovisko i s dopytom na ich postoj

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateliek doručila ústavnému súdu 10. apríla 2012 oznámenie

o súhlase sťažovateliek s upustením od ústneho pojednávania vo veci a vyčíslenie trov

právneho zastúpenia. Zároveň, pokiaľ ide o meritórnu stránku veci, sťažovateľky

prostredníctvom právnej zástupkyne odkázali na svoje podanie doručené ústavnému súdu

27. februára 2012 označené ako „Čiastočné späťvzatie sťažnosti zo 07. 01. 2011“,

ktorým sťažnosť v časti, „v ktorej namietame porušenie princípu náhodného výberu

sudcu...“, vzali späť.

Keďže najvyšší súd i sťažovateľky vyjadrili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami

účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

ústavný súd zistil tieto relevantné skutkové okolnosti:

- po podaní odvolania účastníkov na strane navrhovateľa i odporcu

proti prvostupňovému rozsudku č. k. -533 z 18. novembra 2008 okresný súd

20. apríla 2009 predložil spis s opravným prostriedkom krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaniach,

- predseda senátu krajského súdu 21. mája 2009 vrátil súdny spis okresnému súdu

„ako nedôvodne predložený“, pretože „na č. l. 288 spisu bol Krajský súd v Žiline

z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený z konania. Vec bola prikázaná Krajskému

súdu Bratislava“,

- okresný súd doručil 29. mája 2009 súdny spis s opravnými prostriedkami

Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania,

- sťažovateľky doručili Krajskému súdu v Bratislave 24. júla 2009 podanie označené

ako „Námietka miestnej príslušnosti“, v ktorom zdôraznili, že „žiaden sudca Krajského

súdu v Žiline nebol vylúčený procesne predpísaným spôsobom z prejednávania

a rozhodovania vo veciach vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.

a “, a preto žiadali o predloženie veci na rozhodnutie o odvolaniach krajskému

súdu,

- svoju žiadosť sťažovateľky zopakovali podaním doručeným Krajskému súdu

v Bratislave 6. novembra 2009,

- okresný súd doručil Krajskému súdu v Bratislave 8. decembra 2009 námietku

zaujatosti odporcov voči sudcom krajského súdu a ich návrh, „aby sa vec prejednala

na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu vhodnosti, teda na súde, ktorý by bol miestne

príslušným v prípade použitia “,

- Krajský súd v Bratislave doručil 21. decembra 2009 spis najvyššiemu súdu

„na rozhodnutie podľa o námietke navrhovateľov s postúpením veci

Krajskému súdu v Bratislave. Odporcovia 1/ a 2/ následne vzniesli námietku zaujatosti

voči sudcom Krajského súdu v Žiline“,

- najvyšší súd vrátil 30. decembra 2009 spis Krajskému súdu v Bratislave

„ako omylom predložený... na rozhodnutie podľa “, pretože „sudcovia

Krajského súdu v Žiline boli uznesením Najvyššieho súdu... z 26. júla 2005, sp. zn.

, vylúčení z prejednávania rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. ... z toho je zrejmé, že o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu

v Žiline bolo rozhodnuté iba v tejto veci“, preto „je potrebné vec predložiť Krajskému súdu

v Žiline, aby sa sudcovia vyjadrili k svojej zaujatosti na rozhodovanie o odvolaní vo veci

samej. Až po ich vyjadrení je možné vec predložiť Najvyššiemu súdu... na rozhodnutie

o námietke zaujatosti“,

- Krajský súd v Bratislave doručil 20. januára 2010 spis okresnému súdu pre účely

predloženia krajskému súdu v zmysle názoru najvyššieho súdu; okresný súd následne

29. januára 2010 doručil spis krajskému súdu,

- v priebehu februára 2010 všetci sudcovia krajského súdu okrem JUDr. M. J.

vyjadrili svoju zaujatosť v predmetnej veci,

- predseda senátu krajského súdu doručil 12. apríla 2010 najvyššiemu súdu súdny

spis „v zmysle .. na rozhodnutie o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline

z prejednávania a rozhodovania veci“,

- sťažovateľka v 1. rade 22. apríla 2010 doručila najvyššiemu súdu „stanovisko

k námietke zaujatosti a k vyjadreniu sudcov Krajského súdu v Žiline“, v ktorom navrhla,

„aby nadriadený súd nevylúčil z prejednania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom

súde v Žiline sp. zn. sudcov občianskoprávneho kolégia“,

- najvyšší súd vrátil 4. mája 2010 predložený spis krajskému súdu ako nesprávne

predložený, pretože „z vyjadrení sudcov krajského súdu... nie sú jednoznačné okolnosti,

pre ktoré by mali byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení.., tieto nie sú

dostatočne konkretizované“, a tak najvyšší súd „nemôže vo veci rozhodnúť... Sudcovia

tohto súdu sa podrobne vyjadria ku vzťahu k veci, k účastníkom alebo ku ich zástupcom,

ktorý by mal zakladať dôvody pre ich vylúčenie, spolu s uvedením konkrétneho skutkového

vysvetlenia.“,

- predseda senátu krajského súdu predložil 30. júla 2010, a potom aj 20. augusta

2010 spis okresného súdu predsedovi krajského súdu „v súlade s ustanovením § 15 ods. 1

“,

- predseda krajského súdu doručil 17. septembra 2010 predmetný súdny spis

najvyššiemu súdu „na rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho krajského

súdu“,

- najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2010 sp. zn. rozhodol tak,

že „spis Okresného súdu Martin sp. zn. sa postupuje na rozhodnutie

o odvolaniach Krajskému súdu v Bratislave“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. Ústavným súd sa pred vlastným meritórnym prieskumom napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu musel vysporiadať s podaním sťažovateliek doručeným mu 27. februára

2012, ktoré bolo označené ako „Čiastočné späťvzatie sťažnosti zo 07. 01. 2011“.

Sťažovateľky ním vyjadrili vôľu vziať späť sťažnosť v časti, „v ktorej namietame porušenie

princípu náhodného výberu sudcu...“.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd poukazuje na zvláštnosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje

možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzený v uznesení o prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (, , ). V tejto súvislosti nemožno

prehliadnuť, že sťažovateľky svojím podaním nezmenili petit sťažnosti, ale iba jej dôvody,

ktorými však ústavný súd pri meritórnom prerokúvaní sťažnosti nie je viazaný. Preto

vzhľadom na to, že v uznesení č. k. -17 z 31. januára 2012 prijal sťažnosť

sťažovateliek na ďalšie konanie v rozsahu navrhovaného vyslovenia porušenia základného

práva zaručeného a listiny a práva zaručeného

dohovoru, pri meritórnom prerokovávaní predloženej sťažnosti neprihliadal už ústavný súd

na podanie sťažovateliek doručené ústavnému súdu 27. februára 2012.

2. Sťažovateľky v sťažnosti namietali dve základné a podľa ich názoru ústavne

relevantné vady, ktoré so sebou prináša napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Prvá vada

bola spôsobená samotným výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď tento

nerozhodol o podaných námietkach zaujatosti, a v nadväznosti na to ani o prikázaní veci, ale

iba postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave. Druhá vada sa týkala prideľovania vecí

na najvyššom súde v období, keď i námietky zaujatosti vznesené vo veci sťažovateliek

napadli na najvyšší súd. Inými slovami, druhá námietka sa týka senátu najvyššieho súdu

„1 C“, ktorému nápad v registri „Nc“ nebol prideľovaný náhodným výberom.

Z hľadiska časového i vecného obe namietané vady súvisia, avšak z pohľadu

ústavno-súdneho prieskumu ich možno kvalifikovať ako celkom samostatné a od seba

nezávislé tvrdené pochybenia.

3. Prvá sťažnostná námietka sa zakladala na názore sťažovateliek, podľa ktorého

rozhodnutím o tzv. nutnej delegácii podľa sa zakladá miestna príslušnosť

odvolacieho súdu len na rozhodnutie o konkrétnom odvolaní, a ak v tom istom konaní

po neskôr znovu podanom odvolaní je miestna príslušnosť odvolacieho súdu opätovne

spochybnená, je potrebné podľa opakovane rozhodnúť, pretože „vec

pre odvolací súd nie je súdny spis súdu prvého stupňa, ale odvolanie proti prvostupňovému

rozsudku a konanie o ňom“. Na druhej strane, najvyšší súd je toho názoru, že „zásada

o trvaní /nemennosti/ súdnej príslušnosti už raz určenej sa vzťahuje nielen na prípady

zákonnej miestnej príslušnosti, ale platí tiež na prípady, keď bola príslušnosť určená inak,

t. j. vzťahuje sa aj na delegáciu podľa /súdnym rozhodnutím o prikázaní veci

založenú príslušnosť/“.

Postoj najvyššieho súdu v predmetnej veci možno hodnotiť ako dôsledné

zachovávanie zásady trvania (nemennosti) už raz založenej miestnej príslušnosti,

a to bez ohľadu na to, či bola založená zákonom, alebo rozhodnutím nadriadeného súdu.

Sťažovateľky zas uprednostňujú zákonom určenú miestnu príslušnosť pred miestnou

príslušnosťou založenou rozhodnutím súdu.

3.1 Aj keď sťažovateľky v sťažnostnom petite záväznom pre ústavný súd nenavrhli

vysloviť porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, popísaný

charakter ich argumentácie naznačuje výraznú spätosť základného práva zaručeného čl. 48

ods. 1 a základného práva na nestranný súd zaručeného v ich

prípade. Napokon, ústavný súd stabilne vychádza z názoru, že je

primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“

do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať

jeho rešpektovania (, ). Ústavný súd preto pri posudzovaní

možného porušenia základného práva na nestranný súd využil aj svoju judikatúru týkajúcu

sa základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

3.2 Ustálená judikatúra ústavného súdu konštatuje, že prvoradou podmienkou

pre správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej

príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom

vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle

, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa prvej vety

dohovoru (). Možno teda uzavrieť, že delegácia podľa ako dovolený

spôsob zmeny miestnej príslušnosti v konkrétnej veci priamo súvisí s pojmom zákonného

sudcu, a tým i s pojmom nestranného súdu.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Ústavný súd už judikoval, že nadriadenosť súdu vyjadruje jeho postavenie

v organizačných vzťahoch, a nie v procesných vzťahoch. Preto pri rozhodovaní

nadriadeného súdu o vhodnosti delegácie nemožno jeho postavenie chápať rovnako

ako v procesných vzťahoch. Nemožno preto uvažovať o odvolacom alebo dovolacom súde

ako o nadriadených súdoch, ale iba o krajskom súde alebo najvyššom súde ako o článkoch

súdnej sústavy (). Formulovaný názor sa bez akýchkoľvek pochybností

vzťahuje aj na prípady tzv. nutnej delegácie.

Nutnú delegáciu podľa možno chápať ako zákonom dovolený zásah

nadriadeného článku súdnej sústavy do procesných vzťahov, v rámci ktorých sa rozhoduje

o veci tvoriacej predmet konania na príslušnom súde, ktorý nemôže vo veci konať, lebo jeho

sudcovia sú vylúčení. Zásahom do procesných vzťahov je nutná delegácia preto,

lebo jedným zo subjektov procesných vzťahov vznikajúcich v občianskom súdnom konaní

je i súd prejednávajúci a rozhodujúci konkrétnu vec. Nutná delegácia tak znamená zásah

do ďalšieho procesného osudu sporu tvoriaceho predmet konania, v ktorom však nadriadený

článok súdnej sústavy v okamihu rozhodnutia o delegácii nemá žiadne právomoci, pokiaľ

ide o meritórne rozhodovanie. Podľa názoru ústavného súdu preto takéto zásahy,

ktoré bezprostredne ovplyvňujú zákonom určenú súdnu príslušnosť, ale nepriamo i základné

právo účastníkov konania na zákonného sudcu a ich základné právo na nestranný súd, musí

aplikačná prax minimalizovať.

Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení

jeho napadnutého uznesenia, podľa ktorého opakovaným rozhodovaním o námietkach

zaujatosti „by sa poprela... zásada o trvaní... miestnej príslušnosti..., a tým zároveň by sa

poprelo aj právo na zákonného sudcu“.

Argumentu sťažovateliek o odlišnosti predmetu konania v prípade dvoch rôznych

a časovo po sebe podaných odvolaní v prebiehajúcom rozhodovacom procese civilného

súdu nemožno prisvedčiť. Občianske súdne konanie predstavuje jeden celok trvajúci

od jeho začatia až do právoplatného ukončenia, a to bez ohľadu na počet opakujúcich sa

odvolacích fáz, ktoré sa v ňom vyskytnú. Keďže ide o jeden celok, z meritórneho hľadiska

to znamená, že má iba jeden predmet, iba jednu „vec“ (v prípade sťažovateliek spor

o ochranu ich osobnosti). Existencia dvoch inštancií v tomto svetle neznamená, že v prvom

stupni je predmet konania odlišný od fázy druhostupňovej. Dvojinštančnosť je výsledkom

požiadavky plynúcej zo základného práva na súdnu ochranu v snahe odstrániť prípadné

skutkové alebo právne vady meritórneho rozhodnutia súdu, ktorý rozhodne v prvej inštancii.

V podmienkach konania, v ktorom vystupujú sťažovateľky ako navrhovateľky, to znamená,

že tak v skoršej (sp. zn. ), ako aj v neskoršej (sp. zn. ,

) odvolacej fáze konania bol jeho predmet (vec) stále ten istý, a to spor

o ochranu osobnosti.

Preto ak najvyšší súd považoval svoje uznesenie o nutnej delegácii z 26. júla 2005

v konaní sp. zn. za vzťahujúce sa aj na prípadné ďalšie odvolania podané

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. , správne nerozhodoval

o ďalšej nutnej delegácii, ale výrok svojho uznesenia z 27. septembra 2010 sp. zn.

zameral len na postúpenie (nie prikázanie) veci Krajskému súdu v Bratislave.

Skutočnosť, že v uznesení z 26. júla 2005 najvyšší súd svoj vylučujúci výrok formuloval

tak, že sudcovia krajského súdu sú vylúčení „z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na tomto súde pod sp. zn. “, je na podklade už uvedených dôvodov ústavného

súdu potrebné hodnotiť iba ako formálny nedostatok.

Ústavný súd vyhodnotil prvú sťažnostnú námietku ako nedôvodnú.

4. V druhom rade sťažovateľky namietali porušenie svojich označených základných

práv na podklade dvoch zmien rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010, ktoré časovo

ohraničovali rozhodovanie najvyššieho súdu o námietke zaujatosti podanej odporcami

i o námietke sťažovateliek podľa . V rozhodnom období (od 1. júla 2010

do 30. septembra 2010) totiž bolo rozhodovanie vo všetkých veciach vylúčenia sudcov

krajských súdov podľa a zverené výlučne senátu najvyššieho súdu „1 C“.

Takto podľa sťažovateliek niet „pochybností o tom, že v období od 01.07.2010

do 30.09.2010 neexistoval náhodný výber senátu vo veciach rozhodovania o vylúčení

sudcov krajského súdu.. Popísaným spôsobom prideľovania veci pre rozhodovanie

o vylúčení sudcov krajského súdu bolo porušené právo sťažovateliek na prejednanie ich

záležitosti nestranným a nezávislým súdom.“.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu je rozhodovanie o námietkach zaujatosti

sudcov špecifickým typom rozhodovania, pre ktorý je typická „potreba pohotového

a urýchleného rozhodnutia“. Rozhodovanie o námietkach zaujatosti preto spadá pod pojem

„ďalších prípadov ustanovených osobitným zákonom“ podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch,

čím „zákonodarca... výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi

súdu, aby operatívne, v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom ako

náhodným výberom“. Navyše, predseda najvyššieho súdu poukázal na fakt, že sporná

zmena rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 sa sústredila na dovolenkové obdobie,

„kedy si celé senáty čerpali riadnu dovolenku na zotavenie (ako to upravuje § 46 a nasl.

o sudcoch), takže hrozilo, že zákonná lehota desať dní

pre rozhodnutia podľa nebude dodržiavaná“.

4.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru v rovine práva na súd

zriadený zákonom ústavný súd konštatuje, že je potrebné prisvedčiť argumentácii predsedu

najvyššieho súdu opierajúcej sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Podľa nej právo na rozhodnutie o zložení súdu nie je občianskym právom

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o procesné právo, ktoré nevyžaduje rozhodnutie

o občianskych právach (rozhodnutie z 11. decembra 2003 o sťažnosti č. 58751/00 vo veci

Schreiber a Boetsch c. Francúzsko). Neskôr ESĽP výslovne uviedol, že konanie, v ktorom

bola uplatnená námietka zaujatosti, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia

alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie z 19. mája

2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz c. Nemecko, rozhodnutie z 20. októbra

2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi právom na nestranný súd zriadený

zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho súdu niet príčinnej

súvislosti, ktorá by odôvodňovala ďalšie ústavno-súdne testovanie uznesenia najvyššieho

súdu z pohľadu konformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorý teda týmto uznesením porušený nebol.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu s a dohovoru

vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (), a tak v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). To by mohlo na prvý

pohľad takisto viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi uznesením najvyššieho

súdu z 27. septembra 2010 a základným právom zaručeným i ods.

1 listiny.

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru

na úrovni občianskych práv a záväzkov je vyčerpaný konaniami, ktorých výsledok je

rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva povinnosti súkromnej povahy (rozsudok

ESĽP zo 16. júla 1971 o sťažnosti č. 2614/65 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, § 94),

právomoc slovenských súdov v občianskom súdnom konaní sa podľa

nevzťahuje iba na prejednávanie a rozhodovanie sporov, ale aj iných právnych vecí,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, a dokonca podľa aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje

zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa sa v rovine súdnej ochrany

vzťahuje na všetky „veci“, ktoré podľa zákona spadajú do právomoci súdov. Záber

základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách, teda aj v podobe práva

na nestranný súd sa tak musí vzťahovať i na „veci“ nemajúce rozhodujúci význam pre práva

a povinnosti súkromnej povahy. K takým „veciam“ bezpochyby patrí aj posudzovanie

a rozhodovanie nadriadeného súdu o námietkach zaujatosti sudcov súdu podriadeného.

Opačný záver by materiálne znamenal ústavne neprijateľný záver, že v konaní o námietke

zaujatosti sudcu nie je potrebné rešpektovať požiadavku zákonného sudcu a zákonného

obsadenia súdu a že teda o námietke zaujatosti v konečnom dôsledku nemusí rozhodovať

nestranný súd.

4.2 Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade

s rozvrhom práce súdu (, ). Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(). Účel základného práva priznaného podľa sa splní,

keď o práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej

moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce

ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy

().

Nerozlučná spätosť základného práva na nestranný súd ( )

a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi vyplýva aj z toho, že zásada

zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého

a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého

účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní

podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu ().

Ani splnenie všetkých formálnych podmienok uvedených v citovaných

rozhodnutiach ústavného súdu však nemusí v konkrétnom prípade na rešpektovanie

základného práva zaručeného (a tým aj základného práva zaručeného

či listiny) postačovať. Ústavný súd to naznačil vo veci

sp. zn. , keď uviedol, že zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania

zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje

právny rámec tohto postupu. V nadväznosti na to ústavný súd v označenej veci zaujal názor,

že zákon o súdoch nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov ako tých,

ktoré sú uvedené v zákone, a že ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu

vyplývajúcej zo základného práva na zákonného sudcu podľa

nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec pridelená na

prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných predpokladov na

vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom

predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami).

4.3 V tu posudzovanej veci nejde o prípad zmeny rozvrhu práce, ktorá by sa týkala

vecí už pridelených senátu najvyššieho súdu. Zmyslom úvah ústavného súdu

prezentovaných vo veci sp. zn. však bolo vylúčiť svojvoľný a účelový

výber sudcov prostredníctvom zmien rozvrhu práce. Zákon o súdoch v § 51 ods. 1 takto

formulovanú snahu pomáha napĺňať aj prostredníctvom prideľovania vecí určených

podľa predmetu konania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Zároveň však zákon o súdoch reguluje aj výnimky z požiadavky náhodného

prideľovania vecí. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že zmena rozvrhu práce eliminujúca

náhodné prideľovanie vecí určených podľa predmetu konania a súčasne nespadajúca

pod žiadnu z výnimiek zakotvených zákonom môže mať dopad na základné právo účastníka

konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi a aj na jeho základné právo na nestranný súd.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je

splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov

alebo súdnych úradníkov.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom

a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu v prípadoch

rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú

prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze

na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie

duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom

opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom,

veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak,

aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Ústavný súd sa stotožňuje s rozdelením okruhu vecí podľa § 51 ods. 3 zákona

o súdoch predsedom najvyššieho súdu do troch skupín na báze ich obsahovej príbuznosti

(zabezpečovacie prostriedky v trestnom konaní, dočasná úprava právnych pomerov

v občianskom súdnom konaní a ďalšie bližšie nešpecifikované prípady podľa osobitných

predpisov). Rovnako treba súhlasiť s tým, že posudzovaný prípad nespadá do žiadnej

z prvých dvoch skupín. Chápanie tretej skupiny výnimiek tak, ako ho prezentoval predseda

najvyššieho súdu („zákonodarca... výslovne ponechal... predsedovi súdu, aby operatívne

v prípade potreby, pridelil určité veci odchylným spôsobom, ako náhodným výberom“), je

však prinajmenšom svojrázne. Zákon o súdoch totiž výslovne hovorí o „ďalších prípadoch

ustanovených osobitným zákonom“, teda nie predsedom súdu, a okrem toho, aj v takýchto

prípadoch sa veci prideľujú spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená

možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Predseda najvyššieho súdu ako orgán riadenia

najvyššieho súdu však zmenou rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010

č. Spr 101/2010-10, Spr 1321/2009 z 30. júna 2010 priamo určil sudcov (členov uvedeného

senátu), ktorí budú v ďalšom období rozhodovať celú agendu registra „Nc“. O vylúčení

ovplyvňovania pridelenia vecí registra „Nc“ tak, ako to aj v prípade zákonných výnimiek

požaduje § 51 ods. 3 zákona o súdoch, možno v danom prípade len ťažko hovoriť.

4.4 Ústavný súd však už vo svojom náleze vo veci sp. zn. zreteľne

naznačil, že jeho úlohou v konaní podľa primárne nie je ústavno-súdny

prieskum opatrení predsedov súdov, ktorými dochádza k zmenám v rozvrhoch práce. Je ním

iba ústavne významná miera dopadu takýchto zmien na základné práva a slobody

účastníkov súdnych konaní, pretože výlučnou kompetenciou ústavného súdu v konaní

o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach je ochrana základných práv alebo slobôd

fyzických osôb a právnických osôb alebo ich ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

V ďalšom kroku tak bolo potrebné zamerať pozornosť na zistenie, či sťažovateľkami

kritizovaná zmena rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 mala ústavne

neakceptovateľný dopad na ich základné právo na nestranný súd a na ich právo

na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V už spomínanom náleze vo veci sp. zn. ústavný súd

pri preskúmavaní tam namietanej zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu zaujal postoj,

podľa ktorého až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne definovať, či konanie

najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva

podľa a listiny, pretože až vtedy sa stáva

nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie

ovplyvňujúce hmotno-právne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania

a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie

prípadným nezákonným opatrením predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce,

a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal. Tento postoj

potom ústavný súd potvrdil vo veci sp. zn. , keď vyslovil, že rozhodnutím

najvyššieho súdu schváleným v senáte, ktorého zloženie sa už po pridelení veci nezákonnou

zmenou rozvrhu práce vykonanou menilo, došlo k porušeniu základného práva zaručeného

i listiny.

Použijúc načrtnutý model chápania podstaty vzťahu medzi zmenami rozvrhu práce

najvyššieho súdu a základnými právami účastníkov konania na tu prerokovávaný prípad by

sa na prvý pohľad mohol javiť ako akceptovateľný záver, že senát „1 C“ najvyššieho súdu,

ktorému bol súdny spis z krajského súdu postúpený bez uplatnenia požiadavky náhodného

pridelenia, o námietkach zaujatosti rozhodol, a teda kritizovaná zmena rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2010 mala dopad na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. septembra

2010, čím by azda malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek zaručeného čl. 48

ods. 1 , a tým aj ich základného práva zaručeného .

Zásadný, a z hľadiska výsledku ústavno-súdneho prieskumu i relevantný rozdiel

medzi prípadom preskúmavaným v konaní sp. zn. a tu prerokúvanou

sťažnosťou však tkvie v predmete konania a rozhodovania pred najvyšším súdom. Kým

vo veci sp. zn. najvyšší súd meritórne rozhodoval o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v prípade sťažovateliek išlo

o posudzovanie predloženej námietky zaujatosti i zaujatosti vyslovenej samotnými sudcami

krajského súdu.

Už pri posudzovaní prvej sťažnostnej námietky ústavný súd uviedol, že „vecou“,

o ktorej sa v prípade sťažovateliek rozhodovalo, bol spor o ochranu osobnosti, a to tak

na prvom stupni, ako aj v druhej inštancii. Rozhodovanie o námietke zaujatosti najvyšším

súdom teda v žiadnom prípade nemožno považovať za rozhodovanie o merite kauzy

sťažovateliek. Najvyšší súd nemal právomoc žiadnym spôsobom zaujímať právne záväzný

postoj k prípadnému porušeniu ich práva na ochranu osobnosti. Jeho výlučnou úlohou bolo

posúdiť námietku zaujatosti.

Navyše, ústavný súd si po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dovoľuje konštatovať, že hoci sťažnosťou napadnutý procesný úkon

najvyššieho súdu má všetky formálne i obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia, v hĺbke

svojej podstaty ho za pravé rozhodnutie považovať nemožno. Viackrát bolo opakované,

že výrok uznesenia znie: „Spis Okresného súdu Martin sp. zn. sa postupuje

na rozhodnutie o odvolaniach Krajskému súdu v Bratislave.“ Najvyšší súd teda neprikázal

vec Krajskému súdu v Bratislave tak, ako mu to umožňuje , ba nijak nerozhodol

ani o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu. Podoba výroku napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu potom zodpovedá jeho odôvodneniu, podľa ktorého miestna príslušnosť

Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho ustálená v skoršom delegačnom uznesení

z 26. júla 2005 sa uplatní aj na ďalšie prípadné odvolania. Preto logicky nebolo možné

očakávať záväzné vysporiadanie sa s námietkami zaujatosti sudcov krajského súdu.

Najvyšší súd uznesením rozhodol o postúpení veci, čo sa v občianskom súdnom

konaní vo väčšine prípadov ani nerealizuje formalizovaným rozhodnutím, ale jednoduchým

administratívnym odoslaním konkrétneho súdneho spisu so sprievodným listom (napríklad

, ). V materiálnej perspektíve treba podľa názoru ústavného súdu hodnotiť

aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu skôr ako procesný postup najvyššieho súdu,

než ako rozhodnutie. Formálne vydanie rozhodnutia najvyšším súdom je pochopiteľné

z dôvodov nejasností, ktoré medzi jednotlivými článkami vo vnútri súdnej sústavy (okresný

súd, krajský súd, Krajský súd v Bratislave i najvyšší súd) zjavne vznikli v procese

ustaľovania súdu príslušného o odvolaniach účastníkov konania rozhodnúť (pochybnosti

dokazuje chronológia popísaná v bode II tejto časti odôvodnenia). Svojou povahou je však

uznesenie najvyššieho súdu o postúpení spisu atypickým (nie však nedovoleným)

procesným úkonom, pretože nevyvolalo novú procesno-právnu situáciu v konaní,

ktorého predmetom je spor o ochranu osobnosti.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak v konaní podľa čl. 127 ods. 1

dospeje k záveru o existencii procesnej vady v namietanom postupe

alebo v rozhodnutí, musí následne skúmať intenzitu zásahu vyvolaného takýmto

pochybením do základných práv sťažovateľa (napr. , ).

V rovine základného práva na nestranný súd i základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi sa myšlienka intenzity zásahu do týchto základných práv prejavuje aj v ustálenom

názore, podľa ktorého právo na zákonného sudcu v zmysle , resp.

ods. 1 listiny je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj v týchto prípadoch bol

postup všeobecného súdu v súlade so základným právom na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v zmysle ( listiny),

resp. v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Vo veci sťažovateliek je podľa názoru ústavného súdu intenzita zásahu do ich

základného práva na nestranný súd vyvolaného zmenou rozvrhu práce najvyššieho súdu

na rok 2010 z 30. júna 2010 výrazne determinovaná už analyzovanou materiálnou podstatou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Ním najvyšší súd nerozhodoval o námietke

zaujatosti sudcov krajského súdu ani neprikazoval nanovo vec inému miestne príslušnému

odvolaciemu súdu podľa , iba postúpil spis prvostupňového súdu na rozhodnutie

o odvolaniach už skôr právoplatne ustálenému miestne príslušnému odvolaciemu súdu.

Rešpektoval pritom aj potrebu urýchleného rozhodnutia o odvolaniach účastníkov konania

o ochrane osobnosti odvolacím súdom, keď do 10 dní od nápadu spisu rozhodol o jeho

postúpení Krajskému súdu v Bratislave. Okrem toho, najvyšší súd svojím napadnutým

uznesením nijako neznemožnil sťažovateľkám pro futuro využiť v ich kauze právne

prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základného práva na nestranný súd poskytuje

(predovšetkým námietky zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave).

Za daných okolností dospel ústavný súd k záveru, že napriek pochybnostiam

o legalite zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 z 30. júna 2010 vykonanej

s účinnosťou od 1. júla 2010 intenzita dopadu tejto zmeny na základné právo sťažovateliek

na nestranný súd zaručené i listiny nedosiahla mieru

odôvodňujúcu konštatovať porušenie týchto ich základných práv. Preto rozhodol tak, ako to

je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012