Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004

v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya

a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., bytom Ž., zastúpeného

advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. R. U. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2002 doručená sťažnosť JUDr. R. U., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa tvrdenia sťažovateľa 19. septembra 2002 mu bolo ako odporcovi

v 2. rade prostredníctvom Okresného súdu Žilina doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2002, z ktorého vyplýva, že prejednanie právnej veci

sp. zn. sa prikazuje podľa

(ďalej aj „OSP“) Okresnému súdu Bratislava III. Sťažovateľ je toho názoru, že

vzhľadom na absolútnu netransparentnosť procesu ustálenia miestne príslušného súdu

bolo v dotknutom konaní porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi.

Ďalej sa v sťažnosti uvádza, že podľa miestne príslušným okresným

súdom vo veci ochrany osobnosti je súd, v obvode ktorého má navrhovateľ bydlisko.

Navrhovateľ JUDr. P. P. má v danom prípade bydlisko v obvode Okresného súdu

Žilina, keďže sám je sudcom daného súdu, sudcovia Okresného súdu Žilina sa cítili

zaujatí a vec predložili na rozhodnutie nadriadenému súdu – Krajskému súdu Žilina

(ďalej len „krajský súd“). Rovnako sudcovia krajského súdu konštatovali existenciu

dôvodov na vylúčenie z prejednávanej veci a túto postúpili najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd bez vyriešenia otázok nutnej delegácie rozhodol bezprostredne o vhodnej

delegácii a vec prikázal Okresnému súdu Bratislava III. Sťažovateľ ako druhá

procesná strana nemal možnosť vyjadriť sa k otázke postúpenia veci z dôvodu

vhodnosti. Nebol mu doručený ani návrh vo veci samej. Dotknuté rozhodnutie

neobsahuje označenie účastníkov a odôvodnenie. Z daného titulu sa možno len

domnievať, prečo najvyšší súd postupoval tak, ako postupoval.

Hoci nejde o rozhodnutie vo veci samej, sťažovateľ je toho názoru, že aj

v konkrétnej procesnej otázke je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces právo na

odôvodnenie rozhodnutia. V dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu totiž dochádza ku

zmene zákonom určeného zákonného sudcu. Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ

podaním doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2002 o podrobnosti a vysvetlenia

a opakovane uviedol totožné zásadné skutočnosti. Zdôraznil, že ako účastník konania

nemal vedomosť o predložení veci najvyššiemu súdu. Najvyšší súd sa neobrátil na

sťažovateľa ako účastníka, aby sa vyjadril k dotknutým procesným otázkam. Zo

samotného uznesenia najvyššieho súdu nie je možné zistiť, akých účastníkov a ktorej

veci sa týka. Uvedené vyplývalo len z oznámenia Okresného súdu Žilina o postúpení

veci, ktoré bolo doručené sťažovateľovi spoločne s uznesením sp. zn.

z 22. augusta 2002.

Porušenie základných práv a slobôd podľa a

dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že vzhľadom na absolútnu netransparentnosť procesu

ustálenia miestne príslušného súdu došlo v dotknutom konaní k porušeniu jeho

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a k porušeniu práva na

spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,

čo v prípade uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2002

absentovalo. Zo samotného uznesenia najvyššieho súdu nie je možné zistiť, akých

účastníkov a ktorej veci sa týka.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu a doplnenej podaním

zo 17. decembra 2002 navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. R. U. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a základné právo na spravodlivý súdny proces

(právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia) podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo

dňa 22. 8. 2002 boli porušené.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 22. 8. 2002 a vec

mu vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti. Podľa názoru

podpredsedu najvyššieho súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, pretože ústavná

zásada perpetuatio fori má výnimku v o prikázaní veci, takže aplikáciou

tohto ustanovenia nemohlo byť porušené právo sťažovateľa na zákonného sudcu.

O prikázaní veci podľa rozhodoval najvyšší súd ako nadriadený súd –

toto rozhodnutie teda vychádzalo z organizačných vzťahov vo vnútri sústavy súdov

a nie zo vzťahov inštančných – takže na túto činnosť sa neaplikovalo ustanovenie

, ako jeden z kontrolných mechanizmov práva na spravodlivý proces. Podľa

podpredsedu najvyššieho súdu bolo nesporné, že danú právnu vec nemohli rozhodovať

súdy z obvodu krajského súdu, preto ju bolo potrebné delegovať mimo tento kraj

a bolo len na úvahe nadriadeného súdu, ktorému súdu vec prikáže na konanie

a rozhodnutie, a túto úvahu nie je oprávnený preskúmavať ani ústavný súd.

Predseda najvyššieho súdu oznámil listom z 3. novembra 2003 v súlade

s ustanovením

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu

2. novembra 2003 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 9. júla 2003 bola sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prijatá na ďalšie konanie.

Dňa 7. novembra 2003 bol ústavnému súdu doručený spis najvyššieho súdu

sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť, že bolo porušené jeho „základné právo

na spravodlivý súdny proces ... podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach“. Ústavný súd posúdil toto právo ako základné právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho

sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu

vhodnosti. Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie

spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý

súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie

o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Podľa ak nie je ďalej

ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil. Podľa v záujme výchovného pôsobenia

rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo

sa i príčinami sporu. Tieto zákonné ustanovenia je potrebné z hľadiska práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať tak,

že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené.

Podľa ustanovenia písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým

sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa

týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor,

že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (, , ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že účelom

základného práva priznaného podľa je zabezpečiť občanovi, aby

ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má

právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo

súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Účel práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1

sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie

k súdu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za

predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať

a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (). Právna úprava uvedená v § 12

funkčne súvisí s ústavnou požiadavkou právnej ochrany nestranným súdom

(sudcom) a jej predmetom je inštitút procesnej delegácie, teda prikázanie veci inému

ako podľa zákona miestne príslušnému súdu. Jej účelom je zabezpečiť nestrannosť

a svojím spôsobom tiež nezávislosť sudcu a zároveň plní funkciu procesnej garancie

a hospodárnosti konania a rozhodovania. Ak sú vylúčení všetci sudcovia vecne,

miestne či funkčne príslušného súdu alebo ak sú vylúčení v rozsahu znemožňujúcom

konať a rozhodovať v zákonnom zložení, musí sa vec prikázať inému súdu (delegácia

nutná). Ak je zmena príslušnosti vhodná, môže sa vec prikázať inému súdu (delegácia

vhodná). Dôvody vhodnosti treba posudzovať najmä z hľadiska, či sa prikázaním veci

dosiahne väčšia hospodárnosť riešenia veci alebo sa zvýši záruka zistenia skutkového

stavu. V prvom i druhom prípade možno vec prikázať len súdu tej istej inštancie

(stupňa). Prikázaním nemožno zmeniť vecnú alebo funkčnú príslušnosť. Proti

rozhodnutiu o delegácii nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V záujme hospodárnosti a rýchlosti konania bolo najvyšším súdom rozhodnuté

o vhodnej delegácii Okresnému súdu Bratislava III, rozhodnutie má náležitosti

požadované ustanovením . To, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2002 bolo rozhodnuté o vhodnej delegácii, ešte neznamená,

že bolo porušené materiálne právo sťažovateľa, pričom ani sám nenamieta porušenie

svojho materiálneho práva, namieta iba procesný postup, ktorým bola vec prikázaná

inému súdu. Tento procesný postup najvyššieho súdu, keď sa rozhodlo najprv

o vhodnej delegácii, a nie o nutnej delegácii, nemal za následok porušenie

materiálneho práva sťažovateľa. Nie je porušením práva na zákonného sudcu, ak je

príslušným súdom uznesením rozhodnuté o prikázaní veci inému súdu toho istého

stupňa pri splnení zákonných podmienok na takýto postup. Preto ani v danom prípade

nedošlo prikázaním veci Okresného súdu v Žiline sp. zn. na prejednanie

Okresnému súdu Bratislava III k porušeniu základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu vo veci

uplatnenia svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok

zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a

vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

s. 18, § 36).

V danom prípade sudcovia Okresného súdu Žilina vyslovili svoju zaujatosť

a vec bola predložená na rozhodnutie krajskému súdu. Rovnako sudcovia krajského

súdu konštatovali svoju zaujatosť v prejednávanej veci a túto postúpili najvyššiemu

súdu. Na základe toho potom najvyšší súd, ako vyplýva z jeho uznesenia sp. zn.

, rozhodol o prikázaní veci Okresnému súdu Bratislava III. Najvyšší súd

využil oprávnenie ustanovené v , preto aplikáciou tohto zákonného

ustanovenia nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

To, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2002 nebolo

odôvodnené, nemusí mať nevyhnutne za následok porušenie materiálneho práva

sťažovateľa, pretože absencia odôvodnenia v uznesení neznamená automaticky, že

v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny charakter. V danom

prípade z okolností prípadu vyplýva, prečo najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti uznesenia, preto nemá význam vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre nedostatok odôvodnenia, keďže

z okolností prípadu je zrejmé, že nejde o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny

charakter. Práve naopak, rozhodnutie o vhodnej delegácii bolo logickým dôsledkom

situácie, keď všetci sudcovia okresných súdov v obvode krajského súdu boli vylúčení

pre pomer k sťažovateľovi, a nebolo by vhodné rozhodovať o vylúčení sudcov

jednotlivých okresných súdov, pretože by to ovplyvnilo hospodárnosť a rýchlosť

konania. O prikázaní veci rozhodoval najvyšší súd ako nadriadený súd. Predmetné

rozhodnutie najvyššieho súdu vychádzalo zo vzťahov organizačných vo vnútri sústavy

súdov, a nie zo vzťahov procesných. Preto nebolo potrebné aplikovať ustanovenie

a upravujúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Rozhodovanie najvyššieho súdu o vhodnej delegácii je výnimkou zo zásady

trvania miestnej príslušnosti (zásada perpetuatio fori). O prikázaní veci rozhoduje súd,

ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má

prikázať. Takým súdom môže byť niektorý z krajských súdov a v prípade, keď sa

rozhoduje o delegácii vo veci, v ktorej koná okresný súd, a vec má byť delegovaná

okresnému súdu z obvodu iného krajského súdu alebo ak ide o delegáciu medzi dvoma

krajskými súdmi, ako nadriadený súd rozhoduje najvyšší súd. Nadriadenosť súdu

vyjadruje jeho postavenie v organizačných vzťahoch, a nie v procesných vzťahoch.

Preto nemožno uvažovať o odvolacom alebo dovolacom súde ako o nadriadených

súdoch, ale iba o krajskom alebo najvyššom súde ako článkoch súdnej sústavy.

V spise Okresného súdu Žilina sp. zn. sa na č. l. 18 nachádza návrh

žalobcu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III z toho

dôvodu, že podal viacero žalôb a tieto boli prikázané Okresnému súdu Bratislava III.

Preto v záujme hospodárnosti navrhol prikázanie predmetnej veci z dôvodu vhodnosti

Okresnému súdu Bratislava III a najvyšší súd tomuto návrhu aj vyhovel. Tento postup

najvyššieho súdu, keď o veci má rozhodnúť iný vecne príslušný súd určený na základe

vhodnej delegácie, nemá za následok to, že by v budúcnosti malo byť vydané

rozhodnutie porušujúce práva sťažovateľa, teda materiálne právo sťažovateľa porušené

nebolo.

Ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2002 o prikázaní veci Okresného súdu v Žiline sp. zn.

na prejednanie Okresnému súdu Bratislava III pre nedostatok odôvodnenia.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto nálezu.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája

odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam k nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. januára 2004 (ďalej len

„nález“ a „ústavný súd“) – ktorým bolo vyslovené, že základné právo JUDr. R. U.

(ďalej len „sťažovateľ“) nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. porušené nebolo – toto odlišné

stanovisko, lebo nesúhlasím ani s výrokom nálezu a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu ústavného súdu (ďalej len „väčšina senátu“) odôvodnila

výrok o neporušení označených práv sťažovateľa spôsobom uvedeným na str. 5 až 10

nálezu.

Názor väčšiny senátu podľa môjho názoru nevystihuje dostatočne významné

skutkové okolnosti a jej rozhodné právne úvahy sú ústavne neudržateľné.

3. Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. vyplýva, že

žalobca JUDr. P. P. (ďalej len „žalobca“), sudca Okresného súdu v Žiline (ďalej len

„okresný súd“), doručil 3. mája 2002 okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti

proti žalovaným D. Ú., redaktorke denníka Pravda, a sťažovateľovi, ktorý inak

vykonáva funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),

v súvislosti s článkom „Blchy v justičnom kožuchu“ uverejneným v denníku Pravda

11. septembra 2000 (všetci účastníci konania boli označení bytom v Žiline). Veci bola

v deň podania žaloby pridelená sp. zn. a bola pridelená sudcovi Mgr.

M. Š. (podaním z 18. februára 2003 žalobca žalobu rozšíril o tretieho žalovaného,

krajský súd, zastúpený sťažovateľom).

Podaním adresovaným a doručeným okresnému súdu 31. mája 2002 žalobca

navrhol prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III. Poukázal

predovšetkým na to, že v priebehu rokov 1999 až 2001 podal na okresnom súde

viacero žalôb o ochranu osobnosti. Keďže v 15 označených veciach sa cítili zaujatí

všetci sudcovia okresného súdu a krajského súdu, najvyšší súd prikázal všetky veci na

prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III (evidentne z dôvodu

vhodnosti). Z ďalej rozvedených dôvodov potom navrhol takto postupovať aj vo veci

sp. zn. .

V priebehu mesiacov jún až 8. júl 2002 takmer všetci sudcovia okresného súdu

(okrem vykonávajúceho stáž, dlhodobo práceneschopného a žalobcu) písomne

vyjadrili zaujatosť vo veci z dôvodu vzťahu k žalobcovi alebo sťažovateľovi (alebo

obom) a 9. júla 2002 zákonný sudca predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o vylúčení sudcov okresného súdu v tejto veci vzhľadom na námietku ich zaujatosti.

Do konca júla 2002 písomne vyjadrili námietku svojej zaujatosti, z obdobných

dôvodov ako sudcovia okresného súdu, aj sudcovia krajského súdu (sťažovateľ

uviedol, že je odporcom v druhom rade, t. j. účastníkom konania). Spolu s podaním

z 31. júla 2002 podpredseda krajského súdu pre veci občianskoprávne predložil

najvyššiemu súdu spis, pričom uviedol: „Predkladáme Vám spis v súlade s ust. § 16

ods. 1 o vylúčení sudcov Krajského súdu Žilina. Vyjadrenie sudcov sa

nachádza na č. l. 21-25 spisu.“

Najvyšší súd rozhodol takýmto uznesením:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa uzniesol

takto:

Prejednanie veci sp. zn. Okresného súdu v Žiline prikazuje sa

podľa ustanovenia Okresnému súdu v Bratislave III.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. augusta 2002

JUDr. P. D., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: nečitateľný podpis.“

V spise najvyššieho súdu sp. zn. sa nachádza iba toto uznesenie

(ďalej len „uznesenie z 22. augusta 2002“), doručenka potvrdzujúca jeho doručenie

krajskému súdu a v zalepenej obálke zápisnica o hlasovaní.

Najvyšší súd zaslal spis 16. septembra 2002 okresnému súdu. Sudca okresného

súdu, ktorému bola vec pôvodne pridelená ako zákonnému sudcovi, 19. septembra

2002 zaslal účastníkom konania uznesenie najvyššieho súdu a oznámil im, že spis

bude zaslaný Okresnému súdu Bratislava III (čo v označený deň aj realizoval).

Na tomto okresnom súde bola veci 1. októbra 2002 pridelená sp. zn.

a bola pridelená sudcovi JUDr. M. K.. Tento sudca vyzval 7. októbra 2002

žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (zaplatený bol 4. novembra 2002). Až na

podania žalobcu z 18. februára a 19. septembra 2003 (rozšírenie návrhu a čiastočné

späťvzatie návrhu) sa v spise ďalšie listiny nenachádzajú.

4. A. Pri posudzovaní namietaného konania najvyššieho súdu sp. zn.

a jeho uznesenia z 22. augusta 2002 je primárne významné to, či najvyšší súd

interpretoval právo ústavne konformným spôsobom, to znamená v súlade s čl. 152

ods. 4 (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ), pretože

bez splnenia tejto podmienky nemôže ísť ani o ústavne konformnú aplikáciu práva,

a teda rešpektovanie práv sťažovateľa.

Ústavne konformná interpretácia práva je taká, ktorá rešpektuje najmä princíp

právnej istoty ako jeden z prvkov právneho štátu ( ). Takáto

interpretácia obsahuje v sebe poriadok, harmóniu, a nie neporiadok, disharmóniu.

Aplikujúc uvedené aj na okolnosti tohto prípadu to znamená, že právny

problém sa bude riešiť spôsobom, ktorý pre jeho riešenie predpisuje zákon, a nie

spôsobom, ktorý zákon predpisuje pre riešenie iného právneho problému.

Problém nedostatku nezaujatosti sudcov sa má teda riešiť ich vylúčením

v zmysle až 16 (ďalej aj „OSP“), resp.

prikázaním veci podľa (delegácia nutná) a problém nedostatku

vhodnosti (súdu, a teda jeho) sudcov (ide len o pracovný termín) sa má riešiť

prikázaním veci podľa (delegácia vhodná).

Je potrebné, aby boli jednotlivé spôsoby riešenia problémov zreteľne oddelené,

pričom nie je vhodné, aby sa vzájomne prelínali, zamieňali alebo nahradzovali.

Keď vznikne problém nedostatku nezaujatosti, treba ho vyriešiť zákonom

predpísaným spôsobom pre tento problém. Nedostatok vhodnosti možno riešiť len

medzi súdmi, pri ktorých je pri jednom z nich príslušnosť daná, resp. vyriešená (§ 12

ods. 2 treba preto interpretovať takto: vec možno prikázať inému súdu – ako

príslušnému súdu – toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti). Aj Ústavný súd Českej

republiky napr. v náleze sp. zn. uviedol, že skutočnosť, že účastník

konania je sudcom príslušného súdu, nie je dôvodom prikázania veci z dôvodu

vhodnosti podľa , pretože v takom prípade by mohlo prichádzať do

úvahy prikázanie veci inému súdu podľa (teda z dôvodu nutnosti).

Nerešpektovanie náležitého poriadku pri interpretácii práva spravidla znamená,

že problém, o ktorý ide, nebude riešený, resp. bude riešený neprípustným spôsobom.

Neadekvátne spôsoby riešenia problémov môžu tiež priniesť riešenia s výsledkami

rôznymi (aj protichodnými) v tých istých otázkach, a teda aj nerovnaké zaobchádzanie

so základnými právami a slobodami občanov zo strany súdov.

B. Praktickou ukážkou postupu uvedeného v predošlom odseku je postup

najvyššieho súdu v konaní sp. zn. .

Hoci žalobca podaním adresovaným a doručeným okresnému súdu 31. mája

2002 navrhol prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III,

z obsahu tohto podania vyplýva, že primárnym problémom bol nedostatok nezaujatosti

sudcov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd neskôr argumentoval v prospech uznesenia z 22. augusta 2002

o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti tým, že „Bolo nesporné, že spornú vec P. P.

nemohli rozhodovať súdy z obvodu KS v Žiline, preto ju bolo potrebné delegovať

mimo tento kraj ...“ (podanie podpredsedu z 30. apríla 2003).

Väčšina senátu v náleze obdobne uvádza, že „... rozhodnutie o vhodnej

delegácii bolo logickým dôsledkom situácie, keď všetci sudcovia okresných súdov

v obvode krajského súdu boli vylúčení pre pomer k sťažovateľovi, a nebolo by vhodné

rozhodovať o vylúčení sudcov jednotlivých okresných súdov, pretože by to ovplyvnilo

hospodárnosť a rýchlosť konania“ (str. 9, 2. odsek).

Podstata nesprávnosti postupu najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

spočíva v tom, že problém nedostatku nezaujatosti riešil neadekvátnou formou

(predpísanou pre riešenie nedostatku vhodnosti). Na ospravedlnenie takéhoto postupu

sa navyše neskôr používa argumentácia, ktorá je v rozpore s princípom legality podľa

(štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

Najvyšší súd (prostredníctvom podania podpredsedu z 30. apríla 2003, na ktoré

sa odvolal aj jeho predseda v podaní z 3. novembra 2003) a väčšina senátu vychádzajú

vo veci sťažovateľa vlastne z prezumpcie nedostatku nezaujatosti všetkých sudcov

okresných súdov v obvode krajského súdu.

Prezumpcia nedostatku nezaujatosti sudcov ktoréhokoľvek súdu v Slovenskej

republike nemá základ ani v ústave a ani v príslušných zákonoch týkajúcich sa sudcov,

súdov a konania pred nimi. Práve naopak, z ústavnej a zákonnej úpravy vyplýva

prezumpcia nezaujatosti sudcov. To znamená, že o nezaujatosti sudcov sa koná

a rozhoduje, iba keď je namietaná, pričom jej nedostatok možno konštatovať len

vtedy, keď je pozitívne zistený, resp. vyslovený spôsobom ustanoveným v zákone.

C. Najvyšší súd mal teda konať a rozhodovať o tom, o čom mohol a čo mu bolo

aj predložené (žiaden súd nižšieho stupňa mu nepredložil na rozhodnutie problém

nedostatku vhodnosti), to znamená o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu

a v prípade ich vylúčenia o prikázaní veci podľa inému krajskému

súdu (ktorý by potom riešil námietku zaujatosti sudcov okresného súdu).

Cesta, ktorú zvolil (a v uznesení ani neodôvodnil) – teda namiesto problému

nedostatku nezaujatosti riešil problém nedostatku vhodnosti – mu neprislúchala. Hoci

mohol nanajvýš vylúčiť všetkých sudcov krajského súdu, jeho rozhodnutie má účinky

rovnajúce sa vylúčeniu nielen všetkých sudcov krajského súdu, ale aj všetkých sudcov

okresných súdov v jeho obvode.

Táto cesta nebola v súlade so zákonom (), tak

ako mal byť interpretovaný, je zjavne neodôvodnená, a preto ústavne

neakceptovateľná. Zároveň má za následok iný výsledok v porovnaní s tým, ktorý

mohla priniesť cesta ústavne akceptovateľná (napr. iný príslušný súd, a teda aj iný

konajúci sudca).

5. Najvyšší súd navyše z dôvodu vhodnosti odňal vec okresnému súdu

a prikázal ju Okresnému súdu Bratislava III (teda súdu z kraja, ktorý so Žilinským

krajom ani nesusedí), pričom ani vôbec neodôvodnil, v čom vlastne v tomto prípade

spočíva vhodnosť.

K prikázaniu veci z dôvodu vhodnosti podľa možno poukázať

napr. na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

a .

V prvom náleze bolo uvedené, že predpokladom postupu podľa

sú okolnosti umožňujúce hospodárnejšie, rýchlejšie či po skutkovej stránke

spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným ako podľa zákona príslušným

súdom, pričom pokiaľ súd prikáže vec inému súdu podľa citovaného ustanovenia bez

toho, že by pre takéto rozhodnutie boli splnené podmienky, poruší tým ústavne

zaručené právo zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa

ktorého nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V druhom náleze zase

zdôraznil, že všeobecná miestna príslušnosť súdu, ktorý má vec prejednať, je zásadou

základnou a prípadná delegácia príslušnosti inému súdu (z dôvodu vhodnosti) je iba

výnimkou z tejto zásady, ktorú treba – ako výnimku – vykladať reštriktívne.

V odôvodnení tohto nálezu tiež uviedol „... V tomto směru shledává Ústavní soud

v odůvodnění napadeného usnesení takovou mezeru, již z hlediska ochrany základních

práv a svobod stěžovatele aprobovat nelze“.

Uznesenie najvyššieho súdu z 22. augusta 2002 nemá žiadne dôvody, to

znamená, že nemá ani nosné dôvody, teda ratio decidendi. Súdne rozhodnutie, ktoré sa

týka základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, bez ratio decidendi porušuje

toto právo samo osebe. Nič na tom nemení ani retroaktívne (a teda neprípustné)

nahľadávanie zmyslu tohto rozhodnutia neskôr už označeným spôsobom zo strany

najvyššieho súdu alebo väčšiny senátu (v rozpore aj s princípom legality), resp.

odvolávanie sa v náleze na „vzťahy organizačné vo vnútri sústavy súdov“ (str. 9,

ods. 2).

Skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo navyše prijaté aj v zrejmom

rozpore s právom sťažovateľa na rovnosť v súdnom konaní v zmysle čl. 47 ods. 3

(lebo na konaní predchádzajúcom rozhodnutiu nemal zodpovedajúcu účasť),

jeho ústavnú neakceptovateľnosť tiež dokresľuje.

6. Ohľadne čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti „súd zriadený zákonom“ bol Európsky

súd pre ľudské práva v rozhodnutí o prijateľnosti zo 4. mája 2000 vo veci Buscarini

v. San Marino (No. 31657/96) postavený pred otázku, «či slovné spojenie „zriadený

zákonom“ sa týka nielen zákonného základu vo vzťahu k samotnej existencii „súdu“,

ale aj zloženia konajúceho súdu v každej jednotlivej veci» [«si le membre de phrase

„établi par la loi“ concerne non seulement la base légale, (...), de l´existence méme du

„tribunal“, mais encore la composition du siége dans chaque affaire»], pričom na ňu

odpovedal: „zákonnosť súdu sa musí nutne vzťahovať aj na jeho zloženie“ („la légalité

d´un tribunal doit nécessairement porter aussi sur sa composition“).

V rozsudku zo 4. marca 2003 vo veci Posohkov v. Rusko (No. 63486/00) sa

potom odvolal na citované rozhodnutie o prijateľnosti a zopakoval: «slovné spojenie

„zriadený zákonom“ zahŕňa nielen zákonný základ samotnej existencie „súdu“, ale aj

zloženie konajúceho súdu v každej veci» («the phrase „established by law“ covers not

only the legal basis for the very existence of a „tribunal“ but also the composition of

the bench in each case»).

7. Podľa o súdoch a sudcoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) zákonným sudcom je

sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Pojem zákonný sudca závisí od príslušného súdu, pričom tento súd v konkrétnej

veci buď vyplýva zo zákona alebo je určený spôsobom ustanoveným zákonom

(vrátane delegácie). Pokiaľ konajúci súd nie je určený spôsobom konformným so

zákonom (jeho ústavne akceptovateľnou interpretáciou), nejde o „príslušný súd“

v zmysle § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch a nemôže ísť ani o „zákonného sudcu“

(nestačí, že konajúci sudca inak spĺňa všeobecné zákonné podmienky pre funkciu

sudcu).

Keďže na základe dosiaľ uvedeného Okresný súd Bratislava III nebol vo veci

sťažovateľa ustanovený spôsobom konformným s príslušnými ustanoveniami

, konajúci sudca tohto súdu nie je „zákonným sudcom“

v zmysle a ani „súdom zriadeným zákonom“ v zmysle

dohovoru. Uznesením najvyššieho súdu z 22. augusta 2002 preto došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavná ochrana sťažovateľa vyžadovala potom, aby ústavný súd vyslovil

porušenie uvedených práv sťažovateľa označeným uznesením najvyššieho súdu, toto

uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, aby rozhodol

ústavne konformným spôsobom len o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu

(prípadne o prikázaní veci inému krajskému súdu).

8. Za väčšinové rozhodnutie som napokon nemohol hlasovať aj preto, lebo

odobruje postup a rozhodnutie najvyššieho súdu - podľa mňa ústavne

neakceptovateľné - a tým im vlastne dáva punc ústavnosti. To môže mať vzhľadom na

určitý precedenčný význam rozhodnutia ústavného súdu nepriaznivý dopad na inštitút

zákonného sudcu, hoci inak jeho zvyšujúci sa význam v činnosti zákonodarcu (pozri

napr. aj § 26 a § 27 zákona o súdoch a sudcoch) a tiež v súdnej praxi sa javí byť

nezvratný.

V Košiciach 14. januára 2004