Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 296/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti V., a. s., B., a Ing. J. G., T., zastúpených A., s. r. o., B., v mene ktorej koná

advokát JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z

11. januára 2011 takto

rozhodol:

Základné právo V., a. s., a Ing. J. G. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 11. januára

2011, p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-24 z 28. júna 2011 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť V., a. s., a Ing. J. G. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), na rovnosť účastníkov

konania podľa a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 11. januára 2011.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním

sp. zn. KP 4/2011 z 22. júla 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júla 2011.

Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Porušenie práva na prístup k súdu a práva na kontradiktórne súdne konanie vidia

sťažovatelia najmä v tom, že im dovolací súd nedoručil vyjadrenie odporcu k ich dovolaniu.

Sťažovateľom podľa ich názoru bolo takto znemožnené reagovať na právnu argumentáciu,

ktorú uviedol odporca v dovolacom konaní a postupom dovolacieho súdu boli ukrátení na

svojich procesných právach a tým im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti dávajú sťažovatelia do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva... Hudáková proti Slovenskej republike, č. 23083/05, z 27. apríla 2010.

Najvyšší súd si v tomto smere dovoľuje upriamiť pozornosť na predchádzajúcu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje aj rozsudok Hudáková

proti Slovenskej republike (napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02 z 15. júna 2004,

ods. 18; Sa/e proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006, ods. 18 a 19; Verdú Verdú,

č. 43432/02 z 9. júla 2007, ods. 26 až 28), v ktorej ESĽP konštatoval, že neoznámenie

písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť

nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Vo svojich odôvodneniach ESĽP vysvetlil, že v konkrétne posudzovaných prípadoch by

priznanie takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv na výsledok konania,

vzhľadom na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci.

Treba zdôrazniť, že podobne ako vo veciach Stepinska proti Francúzsku a Sale proti

Francúzsku, citovaných vyššie, bolo dovolanie sťažovateľov súdom odmietnuté z dôvodu, že

nespĺňalo požiadavky prípustnosti dovolania (na rozdiel od veci Hudáková proti Slovenskej

republike, v ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie v merite veci).

V dôsledku toho možno povedať, že vyjadrenie odporcu k dovolaniu sťažovateľov

nemohlo ovplyvniť výsledok dovolacieho konania. Uvádzam, že v prípadoch, keď dovolanie

nie je prípustné, by zasielanie vyjadrení k dovolaniu, na ktoré by dovolateľ odpovedal tzv.

replikou a protistrana prípadne ešte tzv. duplikou, viedlo k zbytočnému predlžovaniu

konania kvôli neustálemu vymieňaniu vyjadrení protistrán. V takýchto prípadoch, keď

dovolanie nie je prípustné, by mala byť ponechaná najvyššiemu súdu určitá miera voľnej

úvahy ohľadom doručovania vyjadrenia k dovolaniu protistrane, najmä s prihliadnutím na

obsah vyjadrenia.

Písomné vyjadrenie odporcu v takomto prípade (keď dovolanie nie je procesné

prípustné) sa javí v podstate ako bezvýznamné; tým viac, keď sa v ňom nenachádzajú žiadne

nové skutočnosti, ktoré by z predchádzajúceho konania neboli protistrane známe.

V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie práva na

odôvodnenie rozsudku, pričom sa zaoberajú skutkovými záležitosťami veci a vyjadrujú

nespokojnosť s právnym posúdením veci zo strany nižších súdov (sťažovatelia opäť vznášajú

otázku proti komu smerovala kritika obsiahnutá v článku v denníku P. - či proti

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky alebo proti sťažovateľom, ďalej uvádzajú, že

nižšie súdy nerozlišovali medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami, resp. že nižšie súdy

neuviedli, ktoré fakty považujú za pravdivé a či išlo o kritiku vecnú - oprávnenú alebo

neoprávnenú).

Treba uviesť, že táto časť ústavnej sťažnosti nesmeruje proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. januára 2011. Najvyšší súd nemohol pristúpiť k skúmaniu

správnosti právneho posúdenia veci nižšími súdmi, nakoľko z dôvodu, že dovolanie

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný,

musel odmietnuť dovolanie sťažovateľov ako neprípustné.

Najvyšší súd dôsledne skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru,

že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti

dovolania podľa (dovolanie smerovalo proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa).

Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237

a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal

vadou konania podľa (odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom). V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol

dostatočné a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých odmietol dovolanie sťažovateľov.

Najvyšší súd v danom prípade neporušil práva sťažovateľov nesprávnou alebo svojvoľnou

aplikáciou resp. výkladom práva.

So závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Právny zástupca sťažovateľov podaním z 5. augusta 2011 k vyjadreniu najvyššieho

súdu okrem iného uviedol: „Pokiaľ sa jedná o vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, tak toto

neobsahuje žiadne nové skutkové alebo právne okolnosti, ktoré by (podľa názoru

sťažovateľov) mali mať podstatný vplyv pre ďalšie rozhodovanie vo veci. Z uvedených

dôvodov preto nevyužívame svoje právo podať stanovisko k týmto vyjadreniam a naďalej

trváme na našej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd podľa ustanovenia so súhlasom

účastníkov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa

rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , , I. ÚS

17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , I.

ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o

základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je okrem práva domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktoré okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na

„protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Sťažovatelia ako dôvody svojej sťažnosti uvádzajú najmä to, že najvyšší súd ako súd

dovolací rozhodol bez toho, aby im dal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku odporcu, ktoré

podal k ich dovolaniu, čím nemali možnosť reagovať na jeho právnu argumentáciu, a tým

boli porušené ich označené práva podľa a dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého spisu Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zistil, že v konaní o ochranu dobrej povesti

právnickej osoby a náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom okresný súd zamietol žalobu

sťažovateľov rozsudkom z 13. mája 2009, sťažovatelia podali odvolanie 20. mája 2009

(č. l. 286 až 297). K ich odvolaniu sa následne vyjadril právny zástupca žalovanej podaním

z 11. júna 2009 doručeným okresnému súdu 16. júna 2009 (č. l. 306 až 312) a následne bola

vec 30. júna 2009 postúpená na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“). Dňa 2. marca 2010 sťažovatelia doručili svoje stanovisko k veci krajskému

súdu a súčasne ho požiadali o doručenie vyjadrenia žalovanej k ich odvolaniu, ktoré ich

právnemu zástupcovi bolo doručené 12. marca 2010 (č. l. 329). Krajský súd ich stanovisko

zaslal obratom na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovanej. Na pojednávaní konanom

10. marca 2010 krajský súd vyhlásil rozsudok sp. zn. , ktorým potvrdil

napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal právny zástupca sťažovateľov dovolanie 7. júna

2010 (č. l. 346–357), v ktorom v podstate právne argumentoval tými istými dôvodmi ako v

podanom odvolaní a tvrdil, že rozhodnutia okresného súdu a tiež krajského súdu sú

nepreskúmateľné, čím sťažovateľom mala byť odňatá možnosť konať pred súdom podľa

(ďalej aj „OSP“). Dovolanie bolo doručené

žalovanej na vyjadrenie 26. augusta 2010 a jej stanovisko bolo doručené okresnému súdu

6. septembra 2010.

Po ďalších procesných úkonoch okresného súdu spojených s dovolacím konaním bol

spis predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu 24. novembra 2010, ktorý uznesením

z 11. januára 2011 dovolanie sťažovateľov odmietol z procesných dôvodov pre

neprípustnosť.

Z obsahu spisu okresného súdu je jasné i to, že najvyšší súd podané dovolanie

sťažovateľov prerokoval bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

) a so zreteľom na ich tvrdené dôvody o prípustnosti

dovolania sa osobitne zameral na to, či v prejednávanej veci bola sťažovateľom

a účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom a tiež či v danom prípade je dôvodná

námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti

rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm.

c) ], pričom svoje právne závery k týmto otázkam zhrnul na s. 5 až 8 svojho

rozhodnutia.

Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu je

primerane odôvodnené a najvyšší súd zrozumiteľne reagoval na všetky podstatné dovolacie

dôvody sťažovateľov, čo v okolnostiach danej veci nevyvoláva stav, ktorý by bol možný

spôsobiť vážnu ujmu procesným právam účastníkom a ich právam na spravodlivé súdne

konanie, aj s ohľadom na to, že okresný súd nezaslal vyjadrenie žalovanej k podanému

dovolaniu pred predložením spisu najvyššiemu súdu. Ústavný súd pri rozhodovaní pritom

vzal do úvahy aj skutočnosť, že v predmetnej veci bola dostatočne a presne dodržaná

kontradiktórnosť odvolacieho konania, ktoré predchádzalo podaniu mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolaniu.

Najvyšší súd okrem jasne a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré

považoval dovolanie za procesne neprípustné, riadne reagoval na námietky sťažovateľov

predostreté v podanom dovolaní týkajúce sa odopretia súdnej ochrany, teda prípadného

porušenia základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie (právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo nesprávneho právneho posúdenia veci)

a vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia

súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z i dohovoru, takže

odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Najvyšší súd síce

pred rozhodnutím neodstránil pochybenie okresného súdu, ktorý nepostupoval v súlade

s procesným kódexom () pred predložením spisového

materiálu najvyššiemu súdu, ale táto okolnosť nemala a nemohla mať žiadny zásadný vplyv

na výsledok dovolacieho konania, a tým nemá ani takú intenzitu porušenia zákona a ,

na ktorú by musel ústavný súd reagovať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v tomto konaní nedošlo k

takej intenzite zásahu do práva sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému

porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa

(čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto dospel v tejto veci k záveru, že postupom

najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 11. januára 2011 nebolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , na rovnosť účastníkov konania podľa

ods. 3 a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľov, bolo bez

ďalšieho právneho významu rozhodovať o ich ďalších návrhoch viažucich sa na vyslovenie

ich porušenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011