Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 457/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., Ruskovská 6,

Trebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22,

Trebišov, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -3270 z 26. novembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slánske Lesy, s. r. o., Ruskovská 6, Trebišov

(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 19. júla 2016, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -3270

z 26. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. apríla 2016

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej

proti Slovenskej republike (ďalej aj „žalobkyňa“) účastníčkou súdneho konania vedeného

Okresným súdom Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho

práva k v žalobe vymedzeným nehnuteľnostiam – prevažne lesným pozemkom. Okresný

súd rozsudkom č. k. -2930 z 20. marca 2012 žalobe čiastočne vyhovel,

keď svojím výrokom Slovenskej republike určil vlastníctvo k pozemkom v ňom

špecifikovaných, v časti konanie o žalobe vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa začalo

viesť pod sp. zn. , a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

100 % trov tohto konania. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom

č. k. -3270 z 26. novembra 2013 rozsudok okresného súdu v spojení

s opravným uznesením potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne podané dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. apríla

2016 odmietol.

Sťažovateľka namieta, že postupom konajúcich súdov jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Podľa jej názoru sa viacerými argumentmi sťažovateľky uplatnenými

v odvolaní krajský súd nezaoberal, prípadne ich vo svojom rozhodnutí ani nespomenul,

pričom s jej námietkami sa mal vysporiadať iba vo všeobecnosti. Tvrdí tiež, že konajúce

súdy sa nijako nezaoberali nedostatkom intabulácie vlastníckeho práva štátu do pozemkovej

knihy. Aj keď najvyšší súd uzavrel, že rozsudok krajského súdu nie je postihnutý vadou

podľa (ďalej len „OSP“) zakladajúcou

prípustnosť dovolania, sťažovateľka je toho názoru, že „nevysporiadanie sa s kľúčovými

odvolacími námietkami, ba čo viac, ani len ich zhrnutie v odvolacom rozhodnutí, je

nevyhnutné chápať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, ktorá skutočnosť

zakladá prípustnosť dovolania proti každému, teda aj potvrdzujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu... Z tohto dôvodu bolo povinnosťou najvyššieho súdu vysporiadať sa

s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa toho, kedy a akým spôsobom mal štát sporné

nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva, ako aj s námietkami sťažovateľky

spochybňujúcimi vlastnícke právo štátu pre nedostatok intabulácie do pozemkovej knihy.“.

Z dôvodu, že sťažnosť smeruje aj proti rozsudku krajského súdu, v ďalšej časti

sťažovateľka rekapituluje obsah svojich odvolacích námietok uplatnených proti rozsudku

okresného súdu. Poukazujúc na obsah inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky namieta okrem iného použitie znaleckého posudku

v konaní ako listinného dôkazu, ako aj nedodržania zákonných podmienok nadobudnutia

vlastníctva bez intabulácie. K odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred odvolacím súdom

malo dôjsť tiež tým, že jej v odvolacom konaní nebolo doručené vyjadrenie žalobkyne

na odvolanie podané sťažovateľkou proti rozsudku okresného súdu. Tým malo dôjsť

k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného z prvkov koncepcie spravodlivého

konania a práva na kontradiktórne konanie. Poukazuje pritom na zásadné právne názory

formulované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

„potvrdené v rozhodnutí zo 04.10.2011 k sťažnosti č. 35090/37 vo veci Ringier Axel

Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike, a to v odsekoch 84, 85, 86, 87, 88, 89,

90... ako aj rozsudok ESĽP č. 17127/2012 z 13.1.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike (na ktorý poukazuje aj najvyšší súd v namietanom uznesení). ... Vo svetle...

názorov ESĽP neobstojí argumentácia najvyššieho súdu uvedená v dovolacom rozhodnutí,

podľa ktorej právo sťažovateľky porušené nebolo, nakoľko jej právny zástupca bol

nahliadať do spisu a teda mal možnosť sa s vyjadrením žalobkyne na odvolanie

oboznámiť.“. Názor najvyššieho súdu o poskytnutí možnosti oboznámiť sa s vyjadrením

žalobkyne sťažovateľkou považuje za neakceptovateľný aj z dôvodu, že pred rozhodnutím

krajského súdu nenahliadal do spisu právny zástupca sťažovateľky, ale obhajca konateľa

sťažovateľky v súbežne vedenom trestnom konaní. V tejto súvislosti uvádza, že

„skutočnosť spočívajúca v tom, že náš právny zástupca (prostredníctvom substitúta)

nahliadol do časti mimoriadne rozsiahleho spisu za účelom zistenia niektorých špecifických

skutočností potrebných v inom (trestnom) konaní, nemohla zbaviť a ani nezbavila všeobecné

súdy (či okresný súd, či krajský súd) povinnosti doručiť nám, resp. nášmu právnemu

zástupcovi vyjadrenie žalobcu na naše odvolanie. Opačné stanovisko, ktoré v tejto otázke

zaujal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, je vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto

prípadu popretím princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že dvojité označenie

žalobkyne v rozsudku okresného súdu je len chybou formálnou, ktorá nemala vplyv

na výsledok konania. S poukazom na uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 22. apríla 2008 uvádza, že prístup krajského súdu v tejto otázke je v rozpore s princípom

právnej istoty, keďže v označenom prípade totožný senát krajského súdu rozhodol

v obdobnej veci inak. Sťažovateľka rovnako odporuje aj právnemu posúdeniu otázky

platnosti darovania, resp. nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním právnou

predchodkyňou sťažovateľky domáhajúc sa iného výkladu zákonného článku

č. XXXI/1894, ktorý mal byť v kritickom čase súčasťou uhorského právneho poriadku.

Podľa jej názoru sa krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom nezaoberal možnosťou

nadobudnutia vlastníckeho práva skutočnou držbou právnou predchodkyňou sťažovateľky.

Namieta napokon aj právny záver o neplatnosti vnesenia sporných nehnuteľností

do obchodného majetku sťažovateľky, ktorý má vyplývať zo znaleckého posudku

vyhotoveného v trestnom konaní, ktoré dosiaľ nebolo skončené.

Napokon sťažovateľka namieta zásah do základného práva na zákonného sudcu

podľa , ako aj práva zaručeného dohovoru tým, že

z rozhodovania vo veci bola sudkyňa okresného súdu vylúčená

rozhodnutím nepríslušného súdu – Krajského súdu v Košiciach, hoci už uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 1999 o prikázaní veci malo byť

rozhodovanie o zaujatosti sudcov s konečnou platnosťou pridelené na konanie krajskému

súdu. Obdobne mal tento nepríslušný súd rozhodnúť aj o nevylúčení sudkyne

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 19. apríla 2010. Sťažovateľka pritom považuje za rozhodujúce „rozlišovať medzi

funkčnou príslušnosťou v odvolacom konaní a funkčnou príslušnosťou v konaní o námietke

zaujatosti. Konanie o námietke zaujatosti je osobitným konaním odlišným od odvolacieho

konania. Hoci tak na odvolacie konanie ako aj na konanie o námietke zaujatosti je

spravidla príslušný ten istý krajský súd, napriek tomu platí, že o odvolaní rozhoduje v

postavení odvolacieho súdu, kým o námietke zaujatosti rozhoduje v postavení nadriadeného

súdu. ... Funkčná príslušnosť Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu nebola a

ani nemohla byť citovaným uznesením dotknutá, keďže o zmene funkčnej príslušnosti vo

vzťahu k odvolaciemu konaniu nebol dôvod rozhodovať. Námietka sa totiž netýkala

rozhodovania Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní, ale rozhodovania o

námietke zaujatosti, teda v postavení nadriadeného súdu. ... Doterajšie rozhodnutia NS SR

o zmene funkčnej príslušnosti sa totiž vždy týkali iba rozhodovania KS Košice o námietke

zaujatosti ako nadriadeného súdu.“. Sťažovateľka prezentuje názor, že najvyšší súd sa síce

s touto námietkou vysporiadal, avšak nie so skutočnosťou, že o námietke zaujatosti proti

sudkyni rozhodoval Krajský súd v Košiciach. Preto podľa

sťažovateľky možno urobiť záver, že okresný súd bol nesprávne zložený, keďže vo veci

nekonal a nerozhodoval zákonný sudca.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v danej veci

takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13.4.2016 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl.

20 ods. 1 a a právo sťažovateľky podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26.11.2013 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1,

a a právo sťažovateľky podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13.4.2016 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26.11.2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd

Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Juraja FÜZERA, M.R.

Štefánika 22, Trebišov, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch ...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a obdobne aj

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou

pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú

na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

pre naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý

určuje zákon ().

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. -3270 z 26. novembra

2013, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, uviedol krajský súd tieto právne

závery:

«Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaného dospel krajský súd

k záveru, že v danej veci okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie

pre zistenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy aj vyhodnotil v súlade s

a svoje rozhodnutie aj náležíte odôvodnil podľa ustanovenia

S podrobnými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje

a na tieto v podrobnostiach odkazuje.

Vzhľadom na to, že krajský súd v danej veci bol viazaný rozsahom a dôvodmi

podaného odvolania, zaoberal sa odvolací súd námietkami, ktoré uviedol žalovaný ako

dôvody, z ktorých vyvodzoval nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Žalovaný v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa poukazoval

na to, že v konaní je nesprávne označený ten, kto má konať v tomto konaní za žalobcu -

Slovenskú republiku. Treba poukázať na to, že touto otázkou sa zaoberal okresný súd

na strane 13 a 14 svojho rozhodnutia. Pokiaľ súd dospel k záveru, že v danom konaní je

správne označený ten, kto má konať za žalobcu - Slovenskú republiku, tak takýto záver súdu

prvého stupňa je správny, pretože časť predmetných nehnuteľností bola predtým ako

nadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam žalovaný v správe právneho

predchodcu - a tiež aj správe . V čase

rozhodovania súdu prvého stupňa bolo v platnosti ustanovenie , podľa

ktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými

predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Týmto

osobitným predpisom je o pozemkových úpravách, a to konkrétne

ustanovenie § 34 ods. 14. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pozemkový fond za štát

a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu

uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu

a poľnohospodárskych pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke

právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach

lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie zákonného zastúpenia sa týka všetkých súdnych konaní

vzťahujúcich sa k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu, a teda aj konaní o ochranu

vlastníckeho práva, ale aj o určovacie žaloby podľa Keďže podľa

znaleckého posudku v danej veci išlo aj o neknihované pozemky, u ktorých

malo byť vedené vlastníctvo v prospech (pozemky

neznámych vlastníkov), tak v danom prípade zastupovanie štátu prostredníctvom

v danej veci bolo dôvodné.

Pokiaľ ide o , tak oprávnenie tohto subjektu konať za štát vyplýva

z ustanovenia o lesoch. Podľa tohto zákonného

ustanovenia správca vykonáva právo vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu,

najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi

verejnej správy; obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník

nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tak , ale aj

ako právnické osoby boli oprávnené konať za štát aj v danej veci, v ktorej ide o určenie

vlastníctva k majetku, ktorý bol písaný predtým ako vlastníctvo štátu. Z vyššie uvedených

dôvodov preto krajský súd námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú.

Odvolateľ v podanom odvolaní taktiež poukazoval na to, že súd nesprávne aplikoval

zákonný článok č. XXXI/1894 a to z dôvodu, že tak urobil bez hlbšej analýzy. V tejto

súvislosti poukázal na to, že ide o zákonný článok o manželskom práve, preto ustanovenie

§127 písm. e/ zákonného článku definuje osobu nespôsobilú na právne úkony výslovne iba

pre účely citovaného zákonného článku, teda výlučne len pre právnu oblasť manželského

práva. S takýmto záverom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje a v tomto smere

poukazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto otázkou zaoberal.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne poukázal na publikáciu „Nástin súkromného

práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi“ od

a , ktorá sa na str. 45 zaoberá skutočnosťami majúcimi vplyv na právnu

spôsobilosť osôb. Z tejto publikácie vyplýva, že deti niže 12 rokov nemajú spôsobilosť

k právnym úkonom vôbec, v dôsledku čoho nemôžu uzavrieť žiadny právny úkon, ani taký,

ktorý je im výlučne na osoh, teda nemôžu platne ani dar prijať, vyjmúc malé príležitostné

dary. Z uvedeného bolo teda nesporné, že dieťa mladšie ako 12 rokov dar prijať nemohlo,

lebo nemalo spôsobilosť na taký právny úkon.

Uvedená okolnosť má však súvis s tým, či gróf mohol platne

disponovať so svojím majetkom v prospech ako nascitúra vo februári

roku 1913, a tak ako to tvrdí v notárskych osvedčeniach, ktorými

osvedčovala nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania k nehnuteľnostiam,

ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva. U majetku, ktorý nadobudol gróf

išlo o sverenský majetok. Rodinné sverenstvo pozostávalo v takej

viazanosti niektorého majetku, podľa ktorej požívanie majetku malo platiť vždy jednému,

vopred určenému (mužskému) členovi rodiny až do jeho smrti, kdežto po smrti používateľa

majetku, tzv. držiteľa sverenstva, majetok mal bez ujmy pripadnúť oprávnenému čakateľovi.

Gróf však ako vlastník bol obmedzený vo svojom právnom

nakladaní s majetkom bez toho, žeby prestal byť vlastníkom. Takéto obmedzené vlastníctvo

prislúchalo tomu, koho právo bolo obmedzené nápadníctvom iného tak, že po uplynutí istej

doby alebo po nastaní istej udalosti právo doterajšieho vlastníka pominie a právo

vlastníctva bez zvláštneho prevodu samostatne prejde na inú osobu, na čakateľa

(nápadníka). Tak tomu bolo zvlášť u rodinného sverenstva. Takýto vlastník nemohol naložiť

s vecou na ujmu čakateľa; škodlivé dispozície vlastníka boli voči čakateľovi právne

bezúčinné. Z toho, že s podstatou sverenstva nebolo možné voľne nakladať, vyplýva aj to, že

podstatu sverenstva s povolením sverenského súdu v obmedzenej miere najviac do výšky 1/3

bolo možné zaťažiť. Sám držiteľ sverenstva mohol svojím veriteľom dať do zálohu len

dôchodky, ktoré mu prislúchali doživotne zo sverenského majetku.

Z uvedeného je teda zrejmé, že gróf so svojím majetkom vo februári

1913 nemohol nakladať darovaním na úkor čakateľa, teda svojho syna, pretože taký právny

úkon by bol vo vzťahu k čakateľovi právne bezúčinný. Ak teda gróf

nemohol vo februári 1913 majetok platne - účinne darovať a ako

nasciturus, teda ešte nenarodená, ho nemohla platne prijať, pretože nemala spôsobilosť

na taký právny úkon, tak nemohla platne nadobudnúť k nehnuteľnostiam, ktoré sú

predmetom sporu, vlastnícke právo darovaním.

Okrem toho z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase označeného daru

v notárskych osvedčeniach jej matka nemohla vedieť, že je tehotná. Táto

okolnosť vyplýva zo znaleckého posudku znalca , znalca

z odboru gynekológie a pôrodníctva. Sama uvedením tohto dátumu tak

spochybnila aj akt darovania, o ktorom tvrdila, že na základe neho nadobúdala vlastnícke

právo. Uvedené okolnosti svedčia o správnom závere súdu prvého stupňa, že

nenadobudla nehnuteľnosti od grófa , tak ako tvrdila, lebo

gróf vo februári 1913 bol držiteľom sverenského majetku, ktorý majetok

darovať nemohol, pretože ho dedil len mužský potomok, pričom v čase daru, t. j. začiatkom

mesiaca február 2013 (zjavne došlo pri prepise k chybe, správny údaj má byť 1913, pozn.)

ešte nebola narodená, teda nemala spôsobilosť na právne úkony, a teda

by nemohla takýto dar ani prijať.

Ako vyplýva z notárskych osvedčení, tak predmetom darovania však mal byť aj

majetok, ktorý grófovi nepatril, ale patril rodine

. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by takýto majetok nadobudla rodina grófa

. V tomto smere nebola predložená žiadna zmluva, z ktorej by táto

okolnosť vyplývala, teda darovacia zmluva, pričom gróf by mohol

nadobudnúť vlastnícke právo len na základe jej vkladu v pozemkovej knihe, t. j.

intabuláciou darovacej zmluvy. V tejto súvislosti na dokreslenie veci treba spomenúť

výpoveď svedka v trestnom konaní, ktorá je založená na č. 1. 1949 spisu,

a z ktorej vyplýva, že tento nevedel, že by rodina darovala nejaký majetok

rodine . Ak by sa tak bolo stalo za života jeho otca alebo starého otca, bol by o

tejto okolnosti vedel. Uvedené nasvedčuje tomu, že tvrdenie o darovaní

nehnuteľností rodiny grófovi je nepravdivé a ničím nepodložené.

Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania

k predmetným nehnuteľnostiam na základe uhorského obyčajového práva, tak

treba považovať za správny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázala,

že by vlastnícke právo takýmto spôsobom nadobudla.

Vlastnícke právo na základe práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi

bolo možné nadobudnúť aj vydržaním. Právo vlastníctva nehnuteľností bez vpisu

do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy nadobudne si ten,

kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju, totiž vo svojom

mene a nie v mene iného (teda nie ako požívateľ, nájomník alebo púhy užívateľ) a pokojne,

teda že pozemkový vlastník medzi časom nepodá žalobu proti držiteľovi o vydanie

nehnuteľnosti alebo nejakým iným spôsobom sa nepreruší pokojná držba. Vydržať

nehnuteľnosť nemohol ten, kto nebol dobromyseľný, teda ten, kto už na začiatku svojej

držby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť.

Nadobudnutie vlastníckeho práva odvodzovala od darovania

vykonaného grófom . Ako však z vyššie uvedeného vyplýva, tak gróf

nemohol platne disponovať so svojím majetkom, a teda tento darom

previesť na , vtom čase ešte ako na nenarodenú. Pritom nemohol

disponovať ani s majetkom, ktorý patril rodine . Z uvedeného

vyplýva, že u chýba právny titul pre vstup do držby nehnuteľností. Len

na základe takéhoto titulu by bola mohla odvodzovať vstup

do dobromyseľnej držby. Okrem toho z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by

vstúpila do držby nehnuteľností a tieto ako svoje vo svojom mene pokojne

po dobu 32 rokov užívala a ani to, že by do účinnosti prijatia z roku

1950 sa domáhala toho, že by z tohto dôvodu nadobudla vlastnícke právo na základe

vydržania mimo pozemkovej knihy. Z pripojených písomných dokladov totiž vyplýva, že

pôvodný pozemno-knižní vlastníci sa naďalej správali ako vlastníci týchto pozemkov, o čom

svedčia listinné dôkazy týkajúce sa prvej a druhej pozemkovej reformy, pretože s týmito

osobami ako vlastníkmi nehnuteľností počas tvrdenej doby vydržania štát konal. Neboli

splnené podmienky pre to, aby notár osvedčil vydržanie vlastníckeho práva v prospech

.

Je teda nesporné, že nemohla nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu a ku ktorým sa žalobca domáha určenia

vlastníckeho práva. Ak k nehnuteľnostiam nenadobudla vlastnícke právo, tak na základe

vyhlásenia, ktoré je založené na č. 1. 19 a ktorého vklad bol povolený dňa 02. 07. 1998

pod č. V 1739/98 Okresným úradom vTrebišove – odborom katastrálnym, nemohla

ako jediná spoločníčka platne vložiť nehnuteľnosti do spoločnosti Slánske Lesy,

s.r.o. so sídlom Ruskovská 6, Trebišov. by mohla previesť len toľko práv,

koľko skutočne mala a keďže k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo nenadobudla,

nemohla s nimi platne nakladať ( ) tak žalovaný nadobúdal

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od nevlastníka, čo znamená, že nemohol platne

nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam.

Pokiaľ sa v konaní poukazuje tiež na to, že podpis na vyhlásení,

ktorým vložila nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti - žalovaného, nie je jej

podpisom, tak táto okolnosť bola potvrdená znaleckým posudkom podaným

Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru v Bratislave dňa 18. 09. 2000

v trestnej veci obvineného . Táto okolnosť však v čase rozhodovania

krajského súdu v konaní o určenie vlastníckeho nebola podstatná, ak bolo preukázané,

že nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré tvorili

nepeňažný vklad do spoločnosti žalovaného. Nemohla takýto vklad do spoločnosti platne

urobiť z iného právneho dôvodu.

Ako vyplýva z obsahu spisu, tak u nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, bol

predtým, ako uplatnila nárok , na základe notárskych osvedčení na listoch

vlastníctva vedený ako vlastník Československý štát. Do tejto doby vlastnícke právo štátu

k predmetným nehnuteľnostiam nikto nespochybňoval, ani si vlastnícke právo proti štátu

platne neuplatnil, a to ani v priebehu tohto súdneho konania. To, akým spôsobom štát

nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých sa predmet sporu týka, vyplýva

z písomných podkladov, listov vlastníctva a pozemno-knižných vložiek, ako aj znaleckého

posudku, ktoré doklady do konania dokladal žalobca a ktorými identifikoval a preukazoval

svoje vlastnícke právo. Uvedenými okolnosťami sa zaoberá okresný súd podrobne

na č. l. 34 až 44 v dôvodoch svojho rozsudku. S týmito závermi súdu prvého stupňa sa

krajský súd stotožňuje. Súdu prvého stupňa bol poskytnutý dostatok písomných podkladov

pre zaujatie právneho záveru, akým spôsobom štát nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu. Právne závery súdu prvého stupňa

zodpovedajú jeho skutkovým zisteniam, preto krajský súd vzhľadom na podrobné dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa nepovažoval za potrebné, aby tieto v dôvodoch svojho

rozhodnutia opakoval.

Odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku okresného súdu I. nepovažoval krajský

súd za dôvodné, a preto v uvedenom výroku rozsudok okresného súdu ako vecne správny

v spojení s opravným uznesením zo dňa 02. 05. 2012 č. k. -3006, ktorým

2

u parcely C-KN č. 321 o výmere 12758 doplnil len neuvedenú mernú jednotku, t. j. m.»

Podstata námietok sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu spočíva v jej

nesúhlase s právnym posúdením jej veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym

posúdením prípadu okresným súdom, ako aj so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal

s ňou predloženou odvolacou argumentáciou.

Ústavný súd berúc na zreteľ obsah zdôrazňuje, že odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. Vzhľadom

na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ako aj stotožnenie sa krajského

súdu s právnym posúdením veci okresným súdom sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom

prvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede krajského súdu na odvolacie námietky

sťažovateľky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu.

K námietkam sťažovateľky spochybňujúcim predpoklady pre určenie vlastníckeho

práva žalobkyni (napríklad pre nedostatok jeho intabulácie do pozemkovej knihy) ústavný

súd poukazuje na závery okresného súdu, ktorý na strane 40 až 44 svojho rozsudku ozrejmil

dôvody, pre ktoré na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o prechode

vlastníckeho práva ku v rozsudku okresného súdu uvedeným pozemkom na právneho

predchodcu žalobkyne. Z nich vyplýva, že toto pozemkové vlastníctvo získal štát na základe

prvej a druhej pozemkovej reformy, a záver, že zápis v pozemkovej knihe (sťažovateľkou

namietaná intabulácia) pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam

potrebný nebol, okresný súd oprel o výklad § 1 až 6 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy v znení V tejto spojitosti okresný súd uvádza,

že s „ohľadom na spoločenské zmeny po druhej svetovej vojne bol uplatňovaný výklad,

podľa ktorého sa vlastníctvo k obhospodárenej pôde nenadobudlo ani zápisom vlastníctva

do pozemkových kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné

vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobudlo oprávneným

faktickým prevzatím držby, nie až prevzatím držby knihovnej. Vlastníctvo zahraného

pozemkového majetku sa teda nadobudlo až tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene

prevzal a začal na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy v uvedenom zmysle

nastáva vtedy, keď bola daná pôvodnému vlastníkovi preberaného majetku výpoveď

z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne

uplynula. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním

knihovného poriadku.

Knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až následne po prevzatí

vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovenia

zákona č. 90/1944 Sb. Vykonanie knihovného bol proces, ktorým mal byť následne uvedený

stav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym

stavom vzťahoval sa nielen na majetok konfiškovaný, podľa prezidenta republiky č. 12/1945

Sb. a č. 108/1945 Sb., ale aj na majetok zabraný a to podľa § 14 Zákona č. 142/1947 Sb.

Vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikli, len existujúcim právam bola

poskytnutá verejná publicita. Teda prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred

1.10.1948 došlo uplynutím výpovednej doby, prevzatím nehnuteľností bez zápisu vkladu

vlastníckeho práva podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Prevzatím sa rozumelo faktické

prevzatie nehnuteľnosti uplynutím výpovednej lehoty. ...

Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného neobstojí, lebo ako to súd vyššie uviedol

prechod vlastníctva na štát podľa revízie prvej pozemkovej reformy predchádza faktickým

prevzatím, čo v prípade majetku Veľkostatku Červený vrch bolo dňa 1.5.1934 bez výpovede,

o čom sa dohodli ŠPU s grófom . Taktiež nehnuteľnosti, ktoré tvorili veľkostatok

v pozemnoknižnej vložke , katastrálne územie bolo vyznačené, že tieto

nehnuteľnosti sú zabrané štátom a mieni ich prevziať štát ale zápisom zo dňa 22.1.1963 je

vyznačená konfiškácia týchto nehnuteľností v prospech štátu.“.

Okresný súd k nadobudnutiu časti nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu, štátom

v rámci druhej pozemkovej reformy dôvodil dekrétom prezidenta republiky č.

o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako

aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa (ďalej len „dekrét prezidenta

republiky“), podľa ktorého „sa s okamžitou platnosťou t. j. v okamžiku jeho účinnosti

(23. 6.1945) konfiškoval uvedeným subjektom poľnohospodársky majetok pre účely

pozemkovej reformy. Konfiškovaný majetok tak prešiel (ex lege) na štát. Aj na prípady keď

došlo k zápisu konfiškácie v pozemkovej knihe sa vzťahuje a tiež aj

, t. j. že knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až

po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom.“. Obdobne okresný súd

poukazoval na ustanovenia nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a s poukazom na konkrétne listinné

dôkazy považoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyne za dostatočne preukázané.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno obísť krajským súdom uvedené dôvody

vylučujúce nadobudnutie vlastníctva právnou predchodkyňou sťažovateľky ich darovaním

od grófa , resp. ich vydržaním, tak ako sú uvedené od strany 5 rozsudku

krajského súdu. Krajský súd pritom nadväzuje a dopĺňa právne závery okresného súdu

k ním formulovanej predbežnej otázke týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho práva

právnou predchodkyňou sťažovateľky (nebohou ) a následne

sťažovateľkou na strane 29 až do strany 32 a následne až do strany 34 rozsudku okresného

súdu. Dôvody aplikácie ustanovenia § 127 písm. a) zákonného článku č. XXXI/1894

o manželskom práve aj v sťažovateľkinom prípade krajský súd a pred ním okresný súd

vysvetlil opierajúc sa o všeobecne akceptovaný zdroj výkladu uhorského práva –

monografiu Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi

autorskej dvojice Fajnor, Záturecký. Sťažovateľka síce v sťažnosti spochybňuje súdmi

vykonaný výklad poukazom na právnu subjektivitu nascitura v zmysle obyčajového práva

platného na území Slovenska do roku 1950, avšak proti právnym názorom všeobecných

súdov o zmene obyčajového práva v roku 1894 označeným zákonným článkom v otázke

spôsobilosti detí mladších ako 12 rokov dar prijať, ktoré si súdy osvojili na základe výkladu

vyplývajúceho z označeného prameňa neformuluje žiadne relevantné právne argumenty.

Svojvoľný nie je ani záver krajského súdu o tom, že v čase rozhodovania o návrhu

na určenie vlastníckeho práva nebola okolnosť pravosti podpisu právnej predchodkyne

sťažovateľky na vyhlásení, ktorým vložila sporné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad

do majetku sťažovateľky ako právnickej osoby podstatná, keďže v konaní bolo

podľa krajského súdu preukázané, že vlastnícke právo k týmto

nehnuteľnostiam na základe darovania ani vydržania nadobudnúť nemohla. Námietky

týkajúce sa použiteľnosti vykonaných dôkazov vedené proti záveru o neplatnosti vnesenia

sporných nehnuteľností do majetku sťažovateľky preto ústavný súd nepovažoval

za spôsobilé pre záver o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu s priamym dosahom

na sťažovateľkou označené základné právo zaručené , resp. právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Hoci podľa názoru sťažovateľky nie sú pre rozhodnutie súdov o vlastníckom práve

Slovenskej republiky tieto súdmi formulované dôvody relevantné, podľa názoru ústavného

súdu je táto argumentácia krajského súdu a okresného súdu presvedčivá a zodpovedajúca

stabilizovanému výkladu právnych otázok podstatných v danom prípade. Skutočnosť,

že k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam krajský

súd svoje právne úvahy podstatnejšie nerozvinul (okrem tých, ktoré sú uvedené na strane 8

rozsudku) a na námietku sťažovateľky uvedenú na 6. strane jej odvolania proti rozsudku

okresného súdu tak výslovne nereagoval, ešte neznamená, že svojím rozhodnutím porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé

súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe stotožnenia sa s obsahom rozsudku

okresného súdu totiž dal aj na túto sťažovateľkou uplatnenú námietku dostatočnú odpoveď,

v ktorej boli vyvrátené tvrdenia sťažovateľky o podmienke zápisu vlastníckeho práva

do pozemkovej knihy na prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam podliehajúcim prvej

a druhej pozemkovej reforme na žalobkyňu. Nesúhlas sťažovateľky s krajským súdom

(a pred ním okresným súdom) uskutočnenou aplikáciou dopadajúcich právnych predpisov

však sám osebe neznamená porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46

ods. 1 a dohovoru, pokiaľ napádané skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné a neudržateľné, respektíve pokiaľ neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by popieral zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na právne odôvodnený záver konajúcich súdov o nemožnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva právnou predchodkyňou sťažovateľky darovaním, ako aj

vydržaním by podľa názoru ústavného súdu ani nebolo ústavnoprávne akceptovateľné

poskytnúť v súdnom konaní sťažovateľke ochranu vlastníckeho práva (bez ohľadu

na právno-teoretický diskurz o tom, či žaloba o určenie vlastníctva patrí medzi

tzv. vlastnícke žaloby), ktoré mala nadobudnúť z už opísaných dôvodov, pokiaľ boli

v súdnom konaní nepochybne zistené také skutočnosti, ktoré nadobudnutie vlastníckeho

práva sťažovateľkou uvedenými spôsobmi vylučovali.

Vo vzťahu k spochybneniu zákonnosti okresným súdom vykonaného dôkazu listinou,

ktorou mal byť znalecký posudok znalca z odboru geodézie

a kartografie č. 100033-5/2002 s odkazom na inštrukciu Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 7/2009 ústavný súd

pripomína, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov

podľa (). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie

obsiahnuté najmä v až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu

hodnotiť hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby

sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (, ). V tejto

súvislosti sa žiada poznamenať, že inštrukcia ministerstva spravodlivosti nie je všeobecne

záväzným predpisom, dodržanie ustanovení ktorého pri výkone znaleckej činnosti je

všeobecný súd povinný bez výnimky zohľadňovať, najmä pokiaľ sporný dôkaz nebol

vykonaný ako znalecký posudok, ale iba ako jeden z listinných dôkazov. Naopak, v stave

dôkaznej núdze, na ktorý okresný súd poukázal vzhľadom na značný časový odstup

od priebehu okolností podstatných vo veci, by vylúčenie namietaného dôkazu

zo sťažovateľkou uvádzaného dôvodu bolo v rozpore so zmyslom ,

podľa ktorého môžu za dôkaz slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,

pričom namietaný listinný dôkaz bol nepochybne vyhotovený osobou, ktorej odborné

znalosti vzhľadom na odbor, v ktorom znalec pôsobí (geodézia a kartografia) mohol byť

zdrojom odborných poznatkov relevantných pre posúdenie predmetného prípadu. Preto ani

táto sťažovateľkou namietaná skutočnosť nemôže odôvodňovať zásah ústavného súdu

do výsledku tohto konania.

Ústavný súd konštatuje, že ako odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

tak aj vykonané právne posúdenie prípadu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie v spojení s ním preskúmavaným rozsudkom

okresného súdu dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný

súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom

pre namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by

napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)

bolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd dospel v tejto časti sťažnosti k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti.

Ostatné námietky sťažovateľky týkajúce sa nedodržania princípu rovnosti zbraní

nedoručením vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu, právnej subjektivity a právneho zastúpenia

žalobkyne, ako aj zákonnosti obsadenia okresného súdu a krajského súdu (v spojitosti

s ktorým sťažovateľka namieta aj porušenie ) boli predmetom

dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom, z dôvodu ktorého ich bolo možné

podrobiť ústavnému prieskumu len v súvislosti s obsahom uznesenia najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku

krajského súdu dovolanie z dôvodu, že v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania [ ], ďalej že sťažovateľke sa

ako účastníčke konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1

písm. f) ], a napokon aj preto, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát [§ 237 ods. 1 písm. g)

]. Pred tým, ako sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril k existencii všetkých

sťažovateľkou namietaných vád konania, konštatoval procesnú neprípustnosť dovolania

z hľadiska podmienok vyplývajúcich z a , ako aj absenciu vád konania

v zmysle , až e) .

K dovolacej námietke sťažovateľky, že v konaní nemohli vystupovať dvaja

žalobcovia, keď v skutočnosti existuje len jedna Slovenská republika, v dôsledku čoho mal

byť naplnený dovolací dôvod podľa , najvyšší súd uviedol:

„Žalovaná namietala, že konanie je postihnuté vadou v zmysle

pretože v konaní vystupujú dvaja žalobcovia hoci je zrejmé, že existuje len jedna Slovenská

republika a preto ďalšia Slovenská republika označená ako žalobkyňa 2/ neexistuje a nemá

ani spôsobilosť byť účastníkom konania.

Vada konania podľa zahŕňa len tie prípady, keď v konaní

vystupuje účastník, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemôže byť

nositeľom procesných práv a povinností. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto

má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva ( ).

V zmysle pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov

štát, je právnickou osobou. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby

( ), z toho dôvodu majú aj spôsobilosť byť účastníkom

konania. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska

za následok zastavenie konania ( a 104 ods. 1 ).

V žalobnom návrhu bola ako žalobkyňa označená Slovenská republika, ktorá ako je

zrejmé z vyššie citovaných ustanovení má ako štát spôsobilosť byť účastníkom konania a je

existujúcim subjektom právnych vzťahov, preto námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle nie je dôvodná.“

Nadväzne na to vo vzťahu k otázke správnosti označenia žalobkyne najvyšší súd

poukázal na to, že od «nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania treba dôsledne

odlišovať procesné nedostatky týkajúce sa označenia účastníka konania (§ 79 ods. 1

), aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva a

ak je účastníkom konania štát, potom aj označenie správneho štátneho orgánu, ktorý koná

za štát a do ktorého pôsobnosti patrí predmet sporu (§ 21 ods. 4 O. s. p). Tieto otázky sa

totiž netýkajú právnej subjektivity účastníka konania a nespadajú pod dovolaciu vadu

v zmysle , pričom okrem správneho označenia účastníka sú z hľadiska

procesnej prípustnosti podaného dovolania irelevantné, pretože sa týkajú právneho

posúdenia veci súdom, ktoré môže byť podrobené dovolaciemu prieskumu len

za predpokladu, že dovolanie je procesné prípustné, čo však nie je prejednávaný prípad.

Procesné pochybenia týkajúce sa správneho označenia účastníka konania spočívajú

buď v tom, že v žalobe absentujú náležitosti v zmysle a účastník nie je

identifikovaný tak, ako to vyžaduje (chýbajúce údaje), alebo nie

je označený v súlade s právnou realitou (nesprávne údaje). V oboch týchto prípadoch ide

o vadu žaloby, ktorá by mala byť odstránená postupom súdu podľa

Dôsledok neodstránenia tohto nedostatku podmienky konania bude závisieť od toho, či ide

o taký nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu súdu, alebo či aj pri tomto

nedostatku je možné vec prejednať ( ). „Možnosťou pokračovať v konaní

v tomto zmysle je možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, ktorými sú

neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky žalôb. Musí ísť o prekážky pre akýkoľvek

ďalší postup všeobecného súdu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov

občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náležitostí

do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona

alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu. Výklad a používanie procesných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

... (nález z 26. septembra 2002 publikovaný

pod č. 85/2002). Pokiaľ by však išlo o taký nedostatok v označení účastníka, ktorý bránil

súdu vo veci konať a rozhodnúť (žalobca označí názvy dvoch rozdielnych právnických osôb

R46/2004, neuvedie údaj bydliska účastníka, alebo iný nedostatok v označení účastníkov

majúci za následok celkovú zmätočnosť žaloby), a súd by napriek tomu v konaní pokračoval

a rozhodol, zaťažil by konanie vadou v zmysle

Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä

o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,

k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné

prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom

(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,

, , , , ,, ). V tejto súvislosti

je potrebné zdôrazniť, že súdna ochrana je poskytovaná v materiálnom a nie formálnom

zmysle, čo znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný

postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný

za porušenie základného práva na súdnu ochranu. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré

vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol

z uplatnenia konkrétneho procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný

vplyv na ďalšie konanie. Preto nie každé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má

na zreteli ustanovenie ..

Pokiaľ ide o dvojité označenie Slovenskej republiky, na ktoré žalobkyňa

poukazovala, treba prisvedčiť tomu argumentu, že Slovenská republika je len jedna a

nemôže byť ako účastník konania označená dva krát. Aj štát môže byť totiž ako účastník

konania označený len raz a nemôže tvoriť procesné spoločenstvo účastníkov sám so sebou

(obdobne uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra 2012 sp. zn. ). Je

tomu tak preto, že aj keď sa v konaní uplatňujú nároky spadajúce do kompetencie viacerých

príslušných štátnych orgánov oprávnených za štát konať, nositeľom konkrétneho práva či

povinnosti, nie je ten ktorý štátny orgán, ale štát ako taký, jeden subjekt právneho vzťahu a

jeden účastník súdneho konania. Štátne orgány vystupujú v súdnom konaní nie vo vlastnom

mene, ale v mene štátu ako priamy vykonávatelia jeho vôle. Z tohto dôvodu bolo dvojité

označenie Slovenskej republiky ako žalobkyne jednak v žalobnom návrhu a tiež v záhlaví

rozhodnutí súdov nižších stupňov formálne, procesné nesprávne. Tento nedostatok však ale

sám osebe nezakladá vadu zmätočnosti konania ( ), pre ktorú by

dovolací súd musel napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Takýto dôsledok by

nastal až v prípade, ak by sa toto procesné pochybenie prejavilo v odňatí, či upretí

procesných práv a povinností účastníkom konania alebo, ak by sa táto nesprávnosť

prejavila aj vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ktoré by v jej dôsledku nebolo

materiálne vykonateľné. Iba v týchto prípadoch by šlo o taký nedostatok v označení

účastníka, ktorý by súdu bránil vo veci konať a rozhodnúť (§ 43 ods. 2 O. s. p) a zakladal by

vadu v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil, že by postupom súdu došlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom či už žalovanej alebo žalobkyni, ktoré mali v priebehu

celého súdneho konania vytvorený priestor na realizáciu procesných oprávnení a mali tak

možnosť uplatniť svoj vplyv na konanie a jeho výsledok. Súčasne sa procesná nesprávnosť

spočívajúca v dvojitom označení Slovenskej republiky okrem záhlavia neprejavila v žiadnej

časti rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (predovšetkým vo výrokovej časti) a nemala tak

za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti týchto rozhodnutí.

Vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je uvedené „1. Určuje, že žalobca -

Slovenská republika je výlučným vlastníkom nehnuteľností...“. Zo znenia výroku je celkom

zrejmé, že súd za žalobkyňu a súčasne aj výlučného vlastníka sporných nehnuteľností

považoval len jeden subjekt a to Slovenskú republiku. Výrok súdneho rozhodnutia bol jasný,

určitý a zrozumiteľný a predovšetkým materiálne vykonateľný. Rozhodnutie súdu bolo

v znení tohto výroku spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva žalobkyne

do katastra nehnuteľností podľa o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.

V tomto smere nie je rozpor ani medzi výrokom a odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktorý

by prípadne mohol mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na str. 13 odsek 6

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa uvádza: „Počas konania došlo

k upresneniu žalobcu a je nesporné, že účastníkom na strane žalobcu je Slovenská republika

s označením zastúpenia, a to Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len SPF), ako aj

právnickou osobou .“ Aj z odôvodnenia je teda nepochybné,

že súd prvého stupňa za žalobcu považoval Slovenskú republiku a nie dva krát Slovenskú

republiku prípadne orgány oprávnené za ňu konať. Napokon označenie žalobkyne v konaní

nemohlo u žalovanej vyvolať žiadne pochybnosti o tom, kto žalobu podáva a čoho sa

domáha. Už na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 3.júla 2008 (viď zápisnica

z pojednávania č. l. 1375-6 zväzok III spisu) právna zástupkyňa žalobkyne uviedla,

že žalobcom je Slovenská republika, ktorú v časti zastupujú a v časti SPF podľa

jednotlivých nehnuteľností. Žalovaná tak postavila svoju dovolaciu argumentáciu

a procesnú prípustnosť podaného dovolania na napádaní výlučne formálneho, procesného

pochybenia súdov, ktoré ale nemalo žiadny vplyv na výsledok konania, nedotklo sa jej

procesných práv a preto ani nemohlo založiť procesnú prípustnosť podaného dovolania.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že formálna vada v označení

žalobkyne, ktorou je postihnuté záhlavie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, nemala

za následok zmätočnosť konania ani napadnutého rozhodnutia a uvedené procesné

pochybenie súdov nedosahuje takú intenzitu vady konania akú predpokladá ustanovenie

».

Citovaná časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď,

prečo námietku sťažovateľky týkajúcu sa označenia účastníka konania na strane žalobcu

najvyšší súd nepovažoval za spôsobilú na naplnenie dovolacích dôvodov ustanovených

v a . Zo sťažnosti v tomto smere vyplýva v podstate len

nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením tejto otázky najvyšším súdom, nepredkladá

však žiadne argumenty ústavnoprávneho charakteru, ktoré by citovaný záver relevantne

spochybňovali. Pokiaľ sťažovateľka s poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu,

ktorým malo byť o obdobnej otázke rozhodnuté iným spôsobom, namieta rozpor

s princípom právnej istoty, ústavný súd poznamenáva, že v každom súdnom systéme

judikatúra súdov podlieha vývoju, pri ktorom dochádza k odklonu od už skôr vyslovených

právnych záverov v obdobných otázkach. Podstatné pritom je, či prípadná rozdielna

rozhodovacia činnosť konajúcich súdov, resp. odklon od skoršej rozhodovacej praxe je

presvedčivo odôvodnený a vychádza z ústavne zlučiteľnej aplikácie dopadajúcich právnych

noriem. Citovaná časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu uvedené kritériá spĺňa,

a preto nemožno dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

V nadväznosti na uvedené je vhodné zopakovať ustálený právny názor ústavného

súdu, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch ,

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho

plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(m. m. , ). Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

K ďalšej podstatnej námietke sťažovateľky o porušení zásady rovnosti zbraní a práva

na kontradiktórne súdne konanie tým, že krajský súd ako súd odvolací nedoručil vyjadrenie

žalobkyne k jej odvolaniu, čím mala byť naplnená vada konania v zmysle § 237 písm. f)

, najvyšší súd uviedol:

„Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých

procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej

strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi

doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, najvyšší súd zaujal

v minulosti svoje právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015

(viď napríklad sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ), v ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde

o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie

ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve

účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva.

Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť

druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka

konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež ,

, , .). Odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa

s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa

opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania

k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného

právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať

stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

k záveru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom

priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo

formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej

procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je

zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súčasne však ESĽP uviedol, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho

rozsah sa môže líšiť v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu (viď ods. 39 citovaného

rozsudku). Svoje závery v tomto prípade formuloval až na základe skúmania prípadnej

existencie nejakých osobitných okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia protistrane

nebolo potrebné (viď ods. 40 a ods. 46 citovaného rozsudku).

Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalovanej (č. l. 3000 až 3005 zväzok V spisu) sa

vyjadrila žalobkyňa (č. l. 3022 až 3054 zväzok V spisu), odvolací súd toto vyjadrenie

nedoručil žalovanej a vo veci rozhodol.

V zmysle záverov obsiahnutých vo vyššie citovanom rozhodnutí ESĽP sa dovolací

súd zaoberal aj existenciou a posúdením osobitných okolností prejednávanej veci, ktoré

predchádzali vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu, a ktoré bolo potrebné zohľadniť

pri posudzovaní námietky dovolateľky o nedoručení vyjadrenia protistrany k odvolaniu.

Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 4. októbra 2012 (č.l. 3197 zväzok V spisu) bol

do súdneho spisu nazerať právny zástupca žalovanej, ktorú skutočnosť potvrdil svojim

podpisom.

Podľa veta prvá o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov,

je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta

a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi

povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá

za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné očakávať, že advokát urobí

všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a za týmto účelom

bude robiť všetky procesné úkony, ktoré mu počas konania

umožňuje.

V zmysle účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať

do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Oprávnenie účastníkov a ich

právnych zástupcov nazerať do spisu im umožňuje kontrolovať obsah spisu, zisťovať postup

súdu v konaní, obsah pokynov a opatrení predsedu senátu vo veci, a dáva im tiež možnosť

oboznámiť sa s obsahom procesných úkonov ostatných účastníkov, ktoré boli do spisu

založené.

Podľa obsahu spisu právny zástupca žalovanej nahliadal do spisu potom, ako bolo

súdu doručené vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to,

že právny zástupca pri nahliadaní do spisu získal poznatok o tom, že v spise sa nachádza

vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu, mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a využiť

právo sa k nemu vyjadriť. Keďže povinnosť doručovania vyjadrení k odvolaniam občiansky

súdny poriadok nestanovuje, ako aj s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu

v tejto otázke k 13. januáru 2015 (viď vyššie označené uznesenia najvyššieho súdu),

nemohla dovolateľka legitímne očakávať, že súd jej vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu

doručí. I keď teda odvolací súd žalovanej vyjadrenie žalobkyne nedoručil a vo veci

rozhodol, obsah spisu nasvedčuje tomu, že právny zástupca žalovanej mal vytvorenú

možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť. V tomto smere pritom nie je podstatné, či tak právny

zástupca žalovanej aj skutočne urobil, pretože z hľadiska naplnenia dôsledkov rozhodnutia

ESĽP vo veci Trančíková je rozhodné len to, či účastník mal vytvorenú možnosť oboznámiť

sa s obsahom vyjadrenia protistrany. Túto špecifickú okolnosť bolo potrebné

v prejednávanej veci zohľadniť a preto nedoručenie vyjadrenia protistrany k odvolaniu

žalovanej nepovažoval dovolací súd v tejto veci za porušenie práva na spravodlivé konanie

majúce za následok odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom.“

K namietanému dovolaciemu dôvodu sťažovateľky vyplývajúcemu z § 237 písm. f)

z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu následne najvyšší súd odkázal

na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015

publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016, nadväzne na čo uviedol, že «vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia

namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

, ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. ,

, , , ) prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto

dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné,

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie

napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,

prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky,

ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k Justičnému

omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty

môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo

justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil,

že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia

, ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety

stanoviska R 2/2016.

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ,

a obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie

žálobného nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá základnej

(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

právne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2

, v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov

súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie

potvrdil.

Námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu

konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ()

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().».

Pokiaľ ide o námietku procesne chybného postupu krajského súdu, možno považovať

za nesporné, že pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní nebolo vyjadrenie žalobkyne

k odvolaniu sťažovateľke skutočne doručené. Poukazujúc na judikatúru ESĽP vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike pritom najvyšší súd skúmal, či napriek nedoručeniu

tohto vyjadrenia mala sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s ním a zaujať k nemu svoje

stanovisko. Záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľka v skutočnosti mala možnosť sa

s týmto vyjadrením pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní oboznámiť, keďže právny

zástupca sťažovateľky ešte pred predložením veci krajskému súdu nahliadol do súdneho

spisu, o čom bol spísaný aj úradný záznam, podľa ústavného súdu nasvedčuje,

že k skúmaniu sťažovateľkou tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , prípadne práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru najvyšší súd pristupoval z materiálneho hľadiska, ktoré pri svojej rozhodovacej

činnosti konštantne presadzuje aj ústavný súd. Sťažovateľkou namietanú skutočnosť,

že v okolnostiach danej veci do spisu nahliadal iný advokát, ktorý bol obhajcom konateľa

sťažovateľky, považuje ústavný súd za bezvýznamnú, keďže tento advokát konal na základe

písomne pripojeného splnomocnenia advokáta sťažovateľky za sťažovateľku ako účastníčku

konania, a nie na základe povolenia sudcu podľa ako právny zástupca

(obhajca) niekoho iného, než je účastník konania. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti

za neprehliadnuteľný aj časový odstup viac ako jedného roka medzi nahliadnutím právneho

zástupcu sťažovateľky do spisu (12. október 2012) a vyhlásením rozsudku krajského súdu

(26. november 2013), ktorý napriek rozsahu vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu svedčí

o dostatočnom časovom priestore pre sťažovateľku na podanie svojho stanoviska

k predloženej argumentácii protistrany. Z obsahu dovolania (a v zásade ani sťažnosti)

pritom nevyplýva konkrétna relevantná právna argumentácia, o ktorej predloženie

sťažovateľka v konaní prišla v dôsledku nedoručenia vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu.

Hoci teda realizovaný procesný postup v danej veci vo svojej podstate nezodpovedal

formalistickej požiadavke na doručenie vyjadrenia jednej procesnej strany druhej procesnej

strane osobitnou zásielkou, ústavný súd zastáva názor, že záver o možnosti sťažovateľky

oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia k odvolaniu v dôsledku nahliadnutia do spisu zásadne

nezasahuje do práva na poskytnutie možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s právnou

a skutkovou argumentáciou druhej procesnej strany vyplývajúceho v zmysle judikatúry

ESĽP citovanej v uznesení najvyššieho súdu, resp. sťažovateľkou v sťažnosti z obsahu čl. 6

ods. 1 dohovoru. V zmysle uvedeného tak záver najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho

dôvodu podľa svojou intenzitou relevantne nezasiahol do ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd na podporu tohto záveru poukazuje na aj na rozhodnutia ESĽP

Hanzl a Špadrna proti Českej republike z 15. 1. 2013, Matošek proti Českej republike

z 29. 3. 2011 alebo Čavajda proti Českej republike tiež z 29. 3. 2011, pri ktorých ESĽP

na rozdiel od prípadov citovaných v sťažnosti využil právomoc vyplývajúcu z ustanovenia

čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru v znení Protokolu č. 14 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorým sa mení a dopĺňa kontrolný systém dohovoru, vyhlásiac

neprijateľnosť uvedených sťažností týkajúcich sa porušenia práva na spravodlivý proces

pre nedostatok podstatnej ujmy na právach sťažujúcich sa osôb, namietajúcich porušenie

princípu kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrení ostatných účastníkov konania

osobám sťažujúcim sa pred ESĽP.

Oboznámiac sa tak s tou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej

najvyšší súd vysvetlil, prečo vady procesného postupu súdov nižších stupňov nedosahujú

intenzitu, ktorá by mohla odôvodňovať záver o odňatí možnosti sťažovateľke konať

pred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa so sťažovateľkou predloženými

odvolacími námietkami v tomto smere zaoberal a vysporiadal sa s nimi v zhode so svojou

rozhodovacou praxou. Tvrdenia sťažovateľky o postihnutí predchádzajúceho súdneho

konania uvedenou vadou sú podľa názoru ústavného súdu len prejavom jej nesúhlasu

s právnym posúdením prípadu konajúcimi súdmi, ktorý, ako už bolo povedané, sám osebe

neznamená, že v konaní došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia totiž primerane uviedol, v čom odňatie

možnosti účastníkov konať pred súdom spočíva (najmä, že ním nie je každé porušenie

procesných predpisov pred súdom), a aplikujúc opísané kritériá na sťažovateľkin prípad

dostatočne odôvodnil, prečo podmienky pre záver o naplnení uvedenej vady konania

nepovažoval za splnené. Uvedené tak podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie

požiadaviek vyplývajúci z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Napokon k sťažovateľkou namietanému obsadeniu konajúcich súdov konkrétnymi

sudcami a funkčnej príslušnosti krajského súdu, s ktorým sťažovateľka spája tvrdenie

o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa , rovnako ako

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, najvyšší súd, pred ktorým sťažovateľka tvrdila, že

predchádzajúce konanie súdov nižších stupňov bolo postihnuté vadou v zmysle § 237

písm. g) , pretože uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 1999

bolo krajskému súdu prikázané len rozhodovanie vo veci námietky zaujatosti vznesenej

proti sudkyni okresného súdu, a nie rozhodovanie vo veci samej, podal tento právny výklad:

„Pod dovolací dôvod v zmysle spadajú dva prípady; ak vo veci

rozhodol vylúčený sudca alebo vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Za nesprávne

obsadený súd v zmysle ustanovenia treba považovať súd aj vtedy, ak

nekoná zákonný sudca respektíve zákonní sudcovia (nález zverejnený

v Zbierke rozhodnutí u nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008).

Právo na zákonného sudcu je zaručené v ,

podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku,

že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných

zásad (procesných pravidiel).

Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môže dôjsť k jeho

zmene upravuje ustanovenie a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z.z.“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne

a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

K zmene zákonného sudcu môže dôjsť aj v dôsledku prikázania veci inému než

určenému príslušnému súdu toho istého stupňa podľa ustanovenia

(nutná delegácia). Táto zmena je dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov inak miestne a

vecne príslušného súdu v zmysle

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že uznesením najvyššieho súdu z 28. apríla 1999

sp. zn. (č. l. 419 zväzok 1 spisu) bola vec vedená na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. prikázaná podľa ustanovenia na konanie

a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

V otázke prikázania veci podľa v prejednávanej veci naposledy

rozhodol najvyšší súd uznesením z 25. augusta 2011 sp. zn. , ktorým spis

Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. postúpil na rozhodnutie o námietke

zaujatosti Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Svoje rozhodnutie založil na tom právnom

názore, že najvyšší súd v tejto právnej veci rozhodnutím z28.apríla 1999 sp. zn.

prikázal vec na prejednanie a rozhodovanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, čím

s konečnou platnosťou založil príslušnosť tohto súdu. Uviedol, že funkčná príslušnosť sa

nevyčerpala len bezprostredne nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej

Bystrici o námietke zaujatosti, ale je daná na všetky ďalšie budúce rozhodovania.

Opakované predkladanie veci na rozhodovanie o vylúčení sudcov Krajského súdu

v Košiciach by bolo v rozpore so zásadou o trvaní súdnej príslušnosti a poprelo by aj právo

na zákonného sudcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. januára 2006 sp. zn.

vydanému v tomto konaní uviedol, že sa ním rozhodlo len o nevyhovení návrhu

na prikázanie veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , nedošlo však

k prikázaniu veci inému súdu podľa , ktoré by mohlo zmeniť stav už raz daný

skorším rozhodnutím založenej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici. S týmito

právnymi závermi sa plne stotožňuje aj dovolací súd rozhodujúci v tomto dovolacom konaní

a dopĺňa ho o nasledovné:

V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu z 27.septembra 2010 sp. zn.

uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 3/2011, pravidlo trvania súdnej príslušnosti sa vzťahuje aj na tzv. delegáciu nutnú

podľa Zásada perpetuatio fori (trvanie súdnej príslušnosti) vychádza

z ustanovenia a znamená, že za miestne a vecne príslušný súd sa

považuje ten súd, ktorý bol určený na začiatku konania až do jeho skončenia, bez ohľadu

na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné. Táto zásada

sa uplatní aj v prípade, ak nadriadený súd v konaní rozhodne o prikázaní veci inému súdu

a jej dôsledkom bude, že takto určený súd sa stane súdom príslušným pre celé konanie

a všetky rozhodnutia v ňom vydané, t.j. zákonným súdom.

Občianske súdne konanie tvorí jeden nedeliteľný celok, v rámci ktorého súd

rozhoduje o viacerých čiastkových otázkach (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny

poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách

konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom

(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom a končilo sa

rozhodnutím o tejto otázke. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť

jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom koná a rozhoduje jeden miestne, vecne

a funkčne príslušný súd. Na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy

( ). O odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské

súdy ( ). nemá žiadne ustanovenie, z ktorého

by vyplývalo, že v rámci jedného súdneho konania sa bude posudzovať otázka súdnej

príslušnosti pre každé takéto rozhodnutie osobitne, práve naopak platí zásada perpetuatio

fori ( ). Preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej

účastníkom, rozhoduje o nej ako súd príslušný pre celé konanie. Z tohto dôvodu,

ak rozhodol najvyšší súd o prikázaní veci inému súdu hoci aj na podklade podanej námietky

zaujatosti, jeho rozhodnutie o prikázaní veci dopadá svojimi dôsledkami na celé súdne

konanie a zmena konajúceho súdu nastáva en block teda nielen vo vzťahu k rozhodovaniu

o námietke zaujatosti, ale vo vzťahu ku každému rozhodnutiu v danom súdnom konaní.

Správnosť tohto záveru vyplýva aj z toho, že nutná delegácia je výsledkom posúdenia takých

okolností (nezávislosť a nestrannosť sudcov pôvodne príslušného súdu), ktoré sú relevantné

pre celé súdne konanie a akékoľvek rozhodnutie vydané v ňom. Opakované rozhodnutia

o prikázaní veci v rámci jedného súdneho konania nemajú žiadne opodstatnenie a

smerovali by len k predĺženiu súdneho konania a predovšetkým k oslabeniu právnej istoty

účastníkov a ich ústavného práva na neodňateľnosť zákonného sudcu (

Slovenskej republiky). Tým samozrejme nie je vylúčené, aby v prípade existencie dôvodov

pre nutnú delegáciu v zmysle , ktoré však nastali po prikázaní veci, došlo k

opätovnej zmene súdu rozhodnutím nadriadeného súdu.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ odvolanie žalovanej

prejednal a vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, išlo o rozhodnutie zákonného

sudcu.

Dovolateľka spochybňovala aj obsadenie okresného súdu, keď uviedla, že v rámci

prvostupňového konania o vylúčení sudkyne , ako aj o nevylúčení

sudkyne , rozhodol funkčne nepríslušný Krajský súd v Košiciach,

keďže jeho príslušnosť bola rozhodnutím najvyššieho súdu z 28. apríla 1999 sp. zn.

prenesená na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Táto námietka žalovanej je založená na jej názore, že v rámci jedného súdneho

konania sú dva funkčne príslušné súdy, jeden rozhodujúci o námietke zaujatosti a druhý

vo veci samej. Tento názor však nie je správny, existencia akejsi delenej príslušnosti súdu

a dvojkoľajnosti rozhodovania nemá podklad v žiadnom ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, prieči sa zásade trvania súdnej príslušnosti ako aj jednotnosti súdneho konania,

v ktorom rozhoduje vždy jeden miestne, vecne a funkčne príslušný súd určený podľa zásad

daných . „Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu

predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu

slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom“

(). Ako už bolo vyššie uvedené v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu

z 28.apríla 1999 sp. zn. , stal sa miestne a funkčne príslušným súdom v konaní

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý bol príslušným súdom aj na rozhodovanie

o námietkach zaujatosti vznesených v tomto konaní.

Podľa obsahu spisu o námietke zaujatosti podanej žalovanou proti sudkyni

okresného súdu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením z 8. novembra 2011 sp.zn. (č.l. 2878 zväzok V spisu) tak, že nie

je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Je teda zrejmé, že o tejto námietke

rozhodol zákonný súd.

Pokiaľ ide o vylúčenie sudkyne okresného súdu

z prejednávania a rozhodovania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo 16. novembra 2009 sp.zn. (č.l. 1564 zväzok III spisu), treba uviesť, že

skutočne v tejto veci nerozhodol funkčne príslušný súd, avšak na druhej strane treba

konštatovať, že dovolateľke bola zachovaná možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok

konania a namietať túto výhradu v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, čo aj

urobila.

Námietky spadajúce pod ustanovenie sledujú naplnenie

základnej zásady súdneho konania, aby vo veci rozhodol nestranný a nezaujatý sudca.

Dovolací súd sa preto osobitne zaoberal tým, či boli dané dôvody pre vylúčenie sudkyne

okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci

respektíve, či v dôsledku postupu a rozhodnutia nepríslušného Krajského súdu v Košiciach,

ktorý o námietke zaujatosti rozhodol, došlo k porušeniu práva žalovanej na zákonného

sudcu a zákazu neodňateľnosti zákonného sudcu, majúc na zreteli, že „neexistencia

žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o

tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle; ustanovenia §

237 písm. g/ , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil

nadriadený súd (R 59/97).

Námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu

vzniesla žalobkyňa z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi žalovanej, ktorý ju

zastupoval v disciplinárnom konaní, pričom túto okolnosť neoznámila predsedovi okresného

súdu v zmysle , zastavila konanie na podklade právneho názoru právneho

zástupcu žalovanej a neodôvodnila akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil

s obsahom spisu mimo predpísaného spôsobu nahliadania do spisu.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého

rozhodovania. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom

postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky

skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom

konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny

poriadok ().

Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu

k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho

účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)

informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tiež v rovine

objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí

účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci

skutočne disponuje. V každom jednotlivom prípade treba posudzovať, či povaha a stupeň

vzťahu sudcu k veci či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu

relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku

nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach.

Z hľadiska ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to

buď:

1. k veci,

2. k účastníkom konania (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo

relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho),

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

V prípade sudkyne Okresného súdu Košice - okolie , ktorá

vo svojom vyjadrení poukázala na (len) profesionálny vzťah k právnemu zástupcovi

žalovanej (sudca - advokát), vzal najvyšší súd na zreteľ, že

vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov založené na profesionalite

a odbornosti. Ak rámec týchto ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce

medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Okolnosť,

že udelila plnú moc na zastupovanie právnemu zástupcovi

žalovanej v konaní, ktoré sa jej osobne týkalo, ešte sama

o sebe nie je dôvodom pre vylúčenie sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle

, bez ďalšieho môže znamenať len toľko, že má dôveru v odborné

schopnosti konkrétneho právneho zástupcu.

V prejednávanej veci však bolo potrebné vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, ktorými

žalobkyňa zdôvodnila námietku zaujatosti, a to konkrétne pochybnosti o spôsobe realizácie

práva žalovanej nazerať do súdneho spisu prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z obsahu

spisu vyplýva, že dňa 18. augusta 2009 doručila žalobkyňa do spisu listinné doklady

a uviedla, že s touto skutočnosťou oboznámila aj právneho zástupcu žalovanej (č. l. 1507

zväzok III spisu). Vo vyjadrení právneho zástupcu žalovanej zo dňa 10. septembra 2009 sa

uvádza, že sa oboznámil s obsahom novo predložených listinných dôkazov (č. l. 1509 zväzok

III spisu). V spise nie je žiadny záznam o nazretí žalovanej alebo jej právneho zástupcu

do spisu a preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil s obsahom

dôkazov založených v spise, pričom konajúca sudkyňa túto

skutočnosť nevedela vysvetliť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť

pristupujúca k faktu, že sudkyňa mala určitú väzbu vo vzťahu k právnemu zástupcovi

žalovanej, mohla u žalobkyne objektívne vzbudiť obavu vo vzťahu k jej nestrannosti

a nezaujatosti, a bolo potrebné ju považovať za objektívny dôvod pre jej vylúčenie

z prejednania a rozhodovania veci. Keďže tu boli dôvody pre vylúčenie

zo zákonných dôvodov v zmysle , jej vylúčením (i keď rozhodnutím

nezákonného súdu) nedošlo k porušeniu práva účastníkov nebyť odňatý zákonnému sudcovi,

práve naopak bolo naplnené ich právo na rozhodnutie vydané nezávislým a nestranným

sudcom. Keďže vec bola následne pridelená podľa zákonných pravidiel inému sudcovi,

ktorý ju prejednal a rozhodol, nebolo konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/

So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia žalovanej obsiahnutá

v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle »

Z uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa rozsiahlo a podrobne venoval sťažovateľkiným námietkam o nesprávnom obsadení

okresného súdu, ako aj o funkčnej príslušnosti krajského súdu a na sťažovateľkou vznesené

pochybnosti reagoval závermi zlučiteľnými s obsahom základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v . Aj keď stručnosť obsahu uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. apríla 1999 umožňuje rozdielne interpretačné závery, najvyšší

súd podložil svoj právny názor o založení príslušnosti krajského súdu na celé konanie

podrobným vysvetlením zásady perpetuatio fori (trvania miestnej príslušnosti) aj s odkazom

na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. V tejto línii potom svoj záver o trvaní

príslušnosti krajského súdu na základe označeného rozhodnutia najvyššieho súdu v celom

ďalšom konaní presvedčivo odôvodnil, prízvukujúc celistvosť, jednotnosť i hospodárnosť

občianskeho súdneho konania. Jeho argumentáciu považuje ústavný súd za presvedčivú aj

z dôvodu, že v danej veci sa celé konanie nieslo v duchu spochybňovania nezaujatosti

sudcov okresného súdu a Krajského súdu v Košiciach v zásade z oboch sporových strán,

čím záver o založení príslušnosti krajského súdu na celé konanie uznesením sp. zn.

z 28. apríla 1999 objektívne posilňuje aj zdanie nestrannosti krajského súdu

konajúceho o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, čo napĺňa aj atribúty základného

práva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že aj

po vydaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 1999 rozhodoval

o niektorých procesných otázkach aj Krajský súd v Košiciach, vzhľadom na v konaní

prezentované rozbiehajúce sa právne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré sa prejavili

v prípisoch sp. zn. , zo 7. decembra 2005 a sp. zn.

z 3. júla 2007), nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá vyvrátiť

presvedčivosť sťažovateľkou napádaného záveru najvyššieho súdu o založení miestnej

príslušnosti krajského súdu na celé konanie a považuje ho len za nežiaduci dôsledok

stručnosti uznesenia sp. zn. z 28. apríla 1999.

V tejto súvislosti hodnotí ústavný súd ako správny aj postup najvyššieho súdu, ktorý

sa v zmysle kompetencie danej mu nadväzne na uvedené zaoberal aj

otázkou existencie konkrétnych dôvodov na vylúčenie sudkyne okresného súdu

, keďže v priebehu konania o jej vylúčení nerozhodoval

príslušný krajský súd, ale Krajský súd v Košiciach. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

svoj záver o správnosti vylúčenia sudkyne okresného súdu oprel

o ustálené hľadiská, posudzované v podobných prípadoch. Keďže zároveň nezistil, že by

k prideleniu zákonného sudcu okresného súdu došlo nezákonným spôsobom (sudkyni

bola vec pridelená náhodným výberom pomocou technických

prostriedok schválených ministerstvom), jeho záver o tom, že v danej veci konala

a rozhodovala zákonná sudkyňa, je ústavne akceptovateľný a nevyžaduje žiaden zásah

ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Argumentácia predložená k tejto otázke

je v zásade len zopakovaním argumentácie prednesenej sťažovateľkou v dovolaní

pred najvyšším súdom, ktorý však na jej nosné idey primerane odpovedal vlastnými

a ústavne udržateľnými úvahami.

Pokiaľ sa sťažovateľka snaží nepriaznivý záver najvyššieho súdu zvrátiť poukazom

na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. apríla 2010, ktorým

mal aj o zaujatosti sudkyne v priebehu konania rozhodnúť

nepríslušný krajský súd, ústavný súd v zhode s najvyšším súdom pripomína, že bez ohľadu

na možnú nezákonnosť tohto konkrétneho uznesenia Krajského súdu v Košiciach

pre posúdenie otázky, či vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca okresného súdu, je

podstatné, že o zákonnosti konania a rozhodovania sudkyne okresného súdu

v danej veci krátky čas pred vynesením rozsudku súdu 1. stupňa rozhodoval ešte

raz krajský súd, a to uznesením sp. zn. z 8. novembra 2011, pričom aj

vzhľadom na dovolacím súdom uvedené úvahy o existencii dôvodov na vylúčenie sudkyne

okresného súdu možno záver o tom, že vo veci konala

a rozhodovala sudkyňa okresného súdu ako zákonná sudkyňa,

považovať za ústavne akceptovateľný. Inými slovami, bez ohľadu na to, že v súvislosti

s otázkou zaujatosti sudcov okresného súdu neboli v priebehu konania vydané vždy

rozhodnutia príslušným súdom, samotné konanie vo veci bolo v konečnom dôsledku vedené

zákonnou sudkyňou okresného súdu a v odvolacom konaní vo veci rozhodoval

príslušný krajský súd. V tomto ohľade sa ústavný súd stále pridŕža svojho záveru

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 19. apríla 2010, ku ktorému dospel v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani uznesením najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

, ako aj práva zaručeného dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a uvedenými právami, čo viedlo

ústavný súd aj v tejto časti k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu samotná nedefinuje, čo je

obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah

ustanovený zákonom (). Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu

vlastníckeho práva je v znení neskorších

predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet

svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah

vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. ,

).

Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v ,

implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené

priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl.

(). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady

a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo

v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva

ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.

Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú

na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva

v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že

vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť

alebo využiť bez právneho dôvodu (m. m. ).

Sťažovateľka v sťažnosti podstatnejšie proti porušeniu uvedeného práva

neargumentuje, pričom jeho porušenie po celý čas spája s porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa a . Dôvodom namietania porušenia

uvedeného práva zo strany sťažovateľky je jej neúspech v konaní, v ktorom bolo na jej úkor

určené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne. Ústavný súd

preto v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje závery o ústavnej zlučiteľnosti rozsudku

krajského súdu v časti III tohto uznesenia, z ktorého vyplýva, že závery konajúcich súdov

o vylúčení vlastníckeho práva sťažovateľky boli odôvodnené konkrétnymi skutkovými

okolnosťami a boli prijaté na základe ústavne zlučiteľnej aplikácie relevantných právnych

predpisov dopadajúcich na daný prípad.

Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony

a ďalšie právne predpisy, pričom právne názory krajského súdu a jeho závery (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, pretože ich obsah je potrebné

vykladať vo vzájomných súvislostiach aj s ostatnými článkami . Nebolo dostatok

dôvodov dospieť k záveru, že krajský súd sa v danom prípade dopustil svojvoľnej

interpretácie zákonnej právnej úpravy a že by účinky tejto interpretácie boli nezlučiteľné

s obsahom sťažovateľkou označených práv. Aj na tomto mieste sa žiada zopakovať,

že nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi konajúcich súdov ešte neznamená, že

v danom prípade aj došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

.

Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako

tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade zákonov

upravujúcich v rôznych časových obdobiach nadobudnutie vlastníckeho práva) patrí

do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod do neho zasahovať.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva vlastniť majetok podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť

k vysloveniu jeho porušenia.

Z týchto dôvodov bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená.

S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016