Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 139 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (186)7b0/386022.35376c.pdf
PDF · 122.91 KB
No categories available
6Cdo/149/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 149/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. L., CSc.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Svätoplukova č. 28, proti ţalovanej Slovenskej republike, „zastúpenej“: 1/
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie.
č. 13, 2/ JUDr. E. O., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave, 3/ JUDr. H. Š., sudkyňou
Krajského súdu v Bratislave a 4/ JUDr. M. J., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave,
o náhradu nemajetkovej ujmy 165 504,88 EUR (4 986 000 Sk) s prísl. a o poskytnutie
zadosťučinenia formou vyhlásenia a ospravedlnenia, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 21 C 81/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 19. apríla 2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. apríla
2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I
z 31. októbra 2008 č. k. 21 C 81/06-133 v spojení s opravným uznesením z 23. septembra
2009 č. k. 21 C 81/06-175 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový
súd“) rozsudkom z 31. októbra 2008 č. k. 21 C 81/06-133 v spojení s opravným uznesením
z 23. septembra 2009 č. k. 21 C 81/06-175 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 504,88 EUR a poskytnutia zadosťučinenia
vo forme ospravedlnenia a vo forme vyhlásenia o porušení jeho osobnostných práv
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 3. júla 2006 sp. zn. 3 Cob 166/2006, ktorý podľa
neho obsahuje nepravdy o ňom. Zamietnutie ţaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej
legitimácie ţalobcu domáhať sa uplatnených nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003“), a to z dôvodu, ţe nebol účastníkom
konania, v ktorom bol vydaný označený rozsudok. Ďalej odôvodnil zamietnutie ţaloby
nepreukázaním predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu v zmysle uvedeného
zákona a aj nedostatkom pasívnej legitimácie na strane „odporkýň v 2/, 3/ a 4/ rade.“
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom
z 19. apríla 2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
i opravné uznesenie tohto súdu potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku a opravného
uznesenia odôvodnil vecnou správnosťou týchto rozhodnutí, stotoţňujúc sa aj s ich
odôvodnením. K otázke účastníkov konania na ţalovanej strane uviedol, ţe aj keď ţalobca
na pojednávaní 23.9.2008 výslovne trval na tom, ţe ţalovanou je len Slovenská republika,
zastúpená jednak Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a jednak senátom
Krajského súdu v Bratislave tvorenom sudkyňami JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr. M. J.,
treba mať za to, ţe ţalované boli štyri subjekty, a to 1/ Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenská republika, zastúpená JUDr.
E. O., 3/ Slovenská republika, zastúpená JUDr. H. Š. a 4/ Slovenská republika, zastúpená
JUDr. M. J. Ďalej uviedol, ţe Slovenská republika je v konaniach podľa zákona č. 514/2003
Z. z. pasívne legitimovaným subjektom za predpokladu, ţe v jej mene koná orgán k tomu
určený podľa § 4 tohto zákona. Týmto orgánom však nemôţu byť fyzické osoby, preto bol
podľa neho správny právny záver súdu prvého stupňa, ţe ţalované 2/ aţ 4/, ktoré mali byť
podľa petitu ţaloby zaviazané k plneniu ako fyzické osoby, neboli v konaní pasívne
legitimované. Napokon vyslovil aj záver, ţe tým, ţe ţalobca označil za zástupcov štátu
menované sudkyne, hoci neboli „aktívne legitimované“, stali sa tieto účastníčkami konania zo
všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil vadami konania spočívajúcimi
v tom, ţe v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia, ţe senát odvolacieho súdu bol
nesprávne obsadený a ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval to, ţe odvolací súd sa nezaoberal právnym
posúdením ním uplatnených nárokov aj z hľadiska ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou
osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1
veta za bodkočiarkou O. s. p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady a to
vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného
podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného
zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku
je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma
moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda moţnosť riadne konať
pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené
v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú
pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné
a spravodlivé.
Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti
týkajúcej otázky účastníctva v konaní na ţalovanej strane nespĺňa poţiadavku presvedčivosti.
Odvolací súd totiţ v záhlaví rozsudku označil na ţalovanej strane jeden subjekt (slovami
„proti odporcovi“), a to Slovenskú republiku, zastúpenú štyrmi zástupcami – Ministerstvom
spravodlivosti SR a sudkyňami Krajského súdu v Bratislave JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr.
M. J., no v rozpore s tým na strane 19 odôvodnenia rozsudku v prvom odseku uvádza, ţe
v konaní išlo o štyroch ţalovaných, a to: 1/ Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. E. O., 3/
Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. H. Š. a 4/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. M. J.
Záhlaviu rozsudku o jedinom účastníkovi konania na ţalovanej strane odporuje aj odsek 3 na
strane 20 odôvodnenia, v ktorom odvolací súd konštatuje správnosť právneho záveru súdu
prvého stupňa, podľa ktorého „odporkyne v 2. aţ 4. rade“ nie sú pasívne legitimované v tomto
konaní. Nesúladnosť odôvodnenia rozsudku napokon zakladá aj odsek 1 na strane 21,
v ktorom odvolací súd vyslovuje záver, ţe sudkyne, označené ţalobcom za zástupkyne štátu,
sa stali účastníčkami konania so všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi.
Rozpornosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke účastníctva v konaní
na ţalovanej strane, ktorá mala byť v konaní jasná a nespochybniteľná, je takej intenzity, ţe
má za následok nerešpektovanie zákonnej poţiadavky na riadne (presvedčivé) odôvodnenie
rozsudku a robí ho prakticky čiastočne nepreskúmateľným. Konanie pred odvolacím súdom
tak bolo zaťaţené vadou znamenajúcou odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom.
Pretoţe táto okolnosť zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací
súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu, ako i rovnakou vadou postihnutý
rozsudok súdu prvého stupňa (v záhlaví ktorého v spojení s opravným uznesením sa uvádza
jeden účastník – odporca na ţalovanej strane, no vo výroku i v odôvodnení sa uvaţuje
o odporkyniach 1/ aţ 4/) zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň,
vzhľadom na uvedený dôsledok, povaţoval za nadbytočné zaoberať sa námietkou dovolateľa
o tom, ţe na odvolacom súde rozhodovali vylúčení sudcovia, resp. ţe odvolací senát bol
nesprávne obsadený.
Za účelom efektivity ďalšieho konania povaţuje odvolací súd za potrebné uviesť
nasledovné:
Pokiaľ by v konaní na ţalovanej strane bola označená ako účastníčka konania
Slovenská republika (štát) viackrát, teda ako ţalovaná 1/, ţalovaná 2/, ţalovaná 3/ ..., nebolo
by takéto označenie správne. Išlo by o vadu ţaloby, na odstránenie ktorej (a obvykle aj
na odstránenie s tým spojenej vady petitu ţaloby) je súd povinný vyzvať ţalujúcu stranu. Aj
v prípade, ak by proti štátu boli jednou ţalobou uplatnené viaceré nároky jednotlivo spadajúce
do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by
mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by tak mohol patriť
do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môţe štát ako ten istý subjekt mať procesné
postavenie ţalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické
postavenie, nemôţe v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska
hmotného práva nemôţe tvoriť sám so sebou napríklad dlţnícku solidaritu.
Ak uplatnený nárok proti štátu môţe byť posudzovaný podľa rôznych právnych
predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa
týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako
jedinému ţalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie
štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu),
do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom kaţdý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho
nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Pri rešpektovaní poţiadavky na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne zrejmé závery súdu
o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti či neopodstatnenosti.
Označenie správneho štátneho orgánu v ţalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu
štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená ţe subjekt práva je nositeľom
subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd
vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu
nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania
na ţalovanej strane. Riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania je náleţitosťou
riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je
súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.).
Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným
vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p.
V prípade, ţe ţalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený
nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym
orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok
podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, ţe súd je povinný –
bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba,
ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.
Obsahové náleţitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje § 79 ods. 1 O. s. p.
Patrí medzi ne aj poţiadavka na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“, t. j. na ich
taký opis, ktorý umoţňuje individualizáciu skutkového deja (skutku) a slúţi tak k vymedzeniu
predmetu konania po skutkovej stránke. Zo ţiadneho ustanovenia O. s. p. však nevyplýva
povinnosť ţalobcu uviesť v návrhu (ţalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak
ţalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod ţaloby, nie je to pre ďalší priebeh
konania smerodajné, pretoţe súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym
názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 O. s. p. vyţaduje,
aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich
právnych dôvodov, ak to umoţňuje ţalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného
dokazovania.
Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok
na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môţe byť
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému
je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je
pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ by však k zásahu
do osobnostných práv malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, zastáva dovolací súd
názor, ţe pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto
prípade tieţ štát. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci je totiţ výsledkom výkonu
súdnej moci – súdnictva, t. j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú
sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v osobitnom vzťahu
k štátu. Ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. štát,
potom analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za
neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánmi verenej moci pri výkone tejto moci.
Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci sa ţalobca domáhal ochrany proti (podľa jeho názoru)
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť časťou odôvodnenia
rozsudku súdu, vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom. Ochrany sa domáhal vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo forme poskytnutia zadosťučinenia
ospravedlnením a vyhlásením o porušení jeho osobnostných práv. Pokiaľ súdy v základnom
konaní posudzovali uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci (nie nesprávnym úradným postupom) a dospeli k záveru
o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu z dôvodu, ţe nebol účastníkom konania, v ktorom
bol vydaný rozsudok, ktorého časťou odôvodnenia malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných
práv (voči čomu vzhľadom na ustanovenie § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. nemoţno mať
výhrady), potom, vychádzajúc z vyššie uvedeného, boli povinné posúdiť uplatnený nárok aj
podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Táto povinnosť
bola daná tým viac, ţe právne prostriedky ochrany za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do osobnostných práv podľa § 13 Občianskeho zákonníka sú
v podstate zhodné s právnymi prostriedkami ochrany za nemajetkovú ujmu chápanú ako
formu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Aj pri posudzovaní uplatneného nároku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti mali jednať s ministerstvom spravodlivosti ako s orgánom štátu konajúcim za štát,
a na označenie ďalších subjektov, označených ţalobcom ako subjektov konajúcich v mene
štátu, nemali prihliadať.
Vzhľadom na podobnosť slovenskej právnej úpravy občianskoprávnej ochrany
osobnosti s českou právnou úpravou tohto inštitútu dáva dovolací súd do pozornosti súdu,
ktorému sa vec vracia, nález Ústavného súdu Českej republiky z 15.11.2006 sp. zn.
I. ÚS 310/05 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky –
zväzok 43, vydanie 1. Praha: C.H.Beck 2008, pod č. 211, str. 357, a dostupný aj
na www.concourt.cz). V tomto rozhodnutí vyslovil Ústavný súd Českej republiky názor, ţe aj
odôvodnením rozsudku moţno zasiahnuť do osobnostných práv ako priamo účastníka
konania, tak aj tretej osoby. Takéto porušenia je však treba zvaţovať s ohľadom na funkciu
odôvodnenia; najmä preto aby súdu bolo umoţnené vykonávať jeho funkciu, teda jasne
a podrobne vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne
posúdenie. Z tohto dôvodu moţno vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia uvaţovať
o prípadnom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv len celkom výnimočne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová