Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/149/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. L., CSc.,

bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom

v Bratislave, Svätoplukova č. 28, proti ţalovanej Slovenskej republike, „zastúpenej“: 1/

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie.

č. 13, 2/ JUDr. E. O., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave, 3/ JUDr. H. Š., sudkyňou

Krajského súdu v Bratislave a 4/ JUDr. M. J., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave,

o náhradu nemajetkovej ujmy 165 504,88 EUR (4 986 000 Sk) s prísl. a o poskytnutie

zadosťučinenia formou vyhlásenia a ospravedlnenia, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 19. apríla 2011 sp. zn. a takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. apríla

2011 sp. zn. a a rozsudok Okresného súdu Bratislava I

z 31. októbra 2008 č. k. -133 v spojení s opravným uznesením z 23. septembra

2009 č. k. -175 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový

súd“) rozsudkom z 31. októbra 2008 č. k. -133 v spojení s opravným uznesením

z 23. septembra 2009 č. k. -175 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 504,88 EUR a poskytnutia zadosťučinenia

vo forme ospravedlnenia a vo forme vyhlásenia o porušení jeho osobnostných práv

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 3. júla 2006 sp. zn. , ktorý podľa

neho obsahuje nepravdy o ňom. Zamietnutie ţaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej

legitimácie ţalobcu domáhať sa uplatnených nárokov podľa

o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a to z dôvodu, ţe nebol účastníkom

konania, v ktorom bol vydaný označený rozsudok. Ďalej odôvodnil zamietnutie ţaloby

nepreukázaním predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu v zmysle uvedeného

zákona a aj nedostatkom pasívnej legitimácie na strane „odporkýň v 2/, 3/ a 4/ rade.“

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom

z 19. apríla 2011 sp. zn. a rozsudok súdu prvého stupňa

i opravné uznesenie tohto súdu potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku a opravného

uznesenia odôvodnil vecnou správnosťou týchto rozhodnutí, stotoţňujúc sa aj s ich

odôvodnením. K otázke účastníkov konania na ţalovanej strane uviedol, ţe aj keď ţalobca

na pojednávaní 23.9.2008 výslovne trval na tom, ţe ţalovanou je len Slovenská republika,

zastúpená jednak Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a jednak senátom

Krajského súdu v Bratislave tvorenom sudkyňami JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr. M. J.,

treba mať za to, ţe ţalované boli štyri subjekty, a to 1/ Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenská republika, zastúpená JUDr.

E. O., 3/ Slovenská republika, zastúpená JUDr. H. Š. a 4/ Slovenská republika, zastúpená

JUDr. M. J. Ďalej uviedol, ţe Slovenská republika je v konaniach podľa

Z. z. pasívne legitimovaným subjektom za predpokladu, ţe v jej mene koná orgán k tomu

určený podľa § 4 tohto zákona. Týmto orgánom však nemôţu byť fyzické osoby, preto bol

podľa neho správny právny záver súdu prvého stupňa, ţe ţalované 2/ aţ 4/, ktoré mali byť

podľa petitu ţaloby zaviazané k plneniu ako fyzické osoby, neboli v konaní pasívne

legitimované. Napokon vyslovil aj záver, ţe tým, ţe ţalobca označil za zástupcov štátu

menované sudkyne, hoci neboli „aktívne legitimované“, stali sa tieto účastníčkami konania zo

všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil vadami konania spočívajúcimi

v tom, ţe v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia, ţe senát odvolacieho súdu bol

nesprávne obsadený a ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom.

Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval to, ţe odvolací súd sa nezaoberal právnym

posúdením ním uplatnených nárokov aj z hľadiska ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti.

Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou

osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1

veta za bodkočiarkou ) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia moţno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v , ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti

( veta druhá ). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady a to

vada vyplývajúca z ustanovenia

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného

podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).

Ustanovenie stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo

odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku

je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma

moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda moţnosť riadne konať

pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené

v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné

a spravodlivé.

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti

týkajúcej otázky účastníctva v konaní na ţalovanej strane nespĺňa poţiadavku presvedčivosti.

Odvolací súd totiţ v záhlaví rozsudku označil na ţalovanej strane jeden subjekt (slovami

„proti odporcovi“), a to Slovenskú republiku, zastúpenú štyrmi zástupcami – Ministerstvom

spravodlivosti SR a sudkyňami Krajského súdu v Bratislave JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr.

M. J., no v rozpore s tým na strane 19 odôvodnenia rozsudku v prvom odseku uvádza, ţe

v konaní išlo o štyroch ţalovaných, a to: 1/ Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. E. O., 3/

Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. H. Š. a 4/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. M. J.

Záhlaviu rozsudku o jedinom účastníkovi konania na ţalovanej strane odporuje aj odsek 3 na

strane 20 odôvodnenia, v ktorom odvolací súd konštatuje správnosť právneho záveru súdu

prvého stupňa, podľa ktorého „odporkyne v 2. aţ 4. rade“ nie sú pasívne legitimované v tomto

konaní. Nesúladnosť odôvodnenia rozsudku napokon zakladá aj odsek 1 na strane 21,

v ktorom odvolací súd vyslovuje záver, ţe sudkyne, označené ţalobcom za zástupkyne štátu,

sa stali účastníčkami konania so všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi.

Rozpornosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke účastníctva v konaní

na ţalovanej strane, ktorá mala byť v konaní jasná a nespochybniteľná, je takej intenzity, ţe

má za následok nerešpektovanie zákonnej poţiadavky na riadne (presvedčivé) odôvodnenie

rozsudku a robí ho prakticky čiastočne nepreskúmateľným. Konanie pred odvolacím súdom

tak bolo zaťaţené vadou znamenajúcou odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom.

Pretoţe táto okolnosť zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací

súd podľa rozsudok odvolacieho súdu, ako i rovnakou vadou postihnutý

rozsudok súdu prvého stupňa (v záhlaví ktorého v spojení s opravným uznesením sa uvádza

jeden účastník – odporca na ţalovanej strane, no vo výroku i v odôvodnení sa uvaţuje

o odporkyniach 1/ aţ 4/) zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň,

vzhľadom na uvedený dôsledok, povaţoval za nadbytočné zaoberať sa námietkou dovolateľa

o tom, ţe na odvolacom súde rozhodovali vylúčení sudcovia, resp. ţe odvolací senát bol

nesprávne obsadený.

Za účelom efektivity ďalšieho konania povaţuje odvolací súd za potrebné uviesť

nasledovné:

Pokiaľ by v konaní na ţalovanej strane bola označená ako účastníčka konania

Slovenská republika (štát) viackrát, teda ako ţalovaná 1/, ţalovaná 2/, ţalovaná 3/ ..., nebolo

by takéto označenie správne. Išlo by o vadu ţaloby, na odstránenie ktorej (a obvykle aj

na odstránenie s tým spojenej vady petitu ţaloby) je súd povinný vyzvať ţalujúcu stranu. Aj

v prípade, ak by proti štátu boli jednou ţalobou uplatnené viaceré nároky jednotlivo spadajúce

do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by

mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by tak mohol patriť

do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môţe štát ako ten istý subjekt mať procesné

postavenie ţalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické

postavenie, nemôţe v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska

hmotného práva nemôţe tvoriť sám so sebou napríklad dlţnícku solidaritu.

Ak uplatnený nárok proti štátu môţe byť posudzovaný podľa rôznych právnych

predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa

týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako

jedinému ţalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie

štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu),

do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom kaţdý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho

nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Pri rešpektovaní poţiadavky na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne zrejmé závery súdu

o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti či neopodstatnenosti.

Označenie správneho štátneho orgánu v ţalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej

pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu

štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená ţe subjekt práva je nositeľom

subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd

vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným

dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu

nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania

na ţalovanej strane. Riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania je náleţitosťou

riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je

súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať ( ).

Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným

vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa

V prípade, ţe ţalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený

nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym

orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok

podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, ţe súd je povinný –

bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal

štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba,

ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

Obsahové náleţitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje

Patrí medzi ne aj poţiadavka na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“, t. j. na ich

taký opis, ktorý umoţňuje individualizáciu skutkového deja (skutku) a slúţi tak k vymedzeniu

predmetu konania po skutkovej stránke. Zo ţiadneho ustanovenia však nevyplýva

povinnosť ţalobcu uviesť v návrhu (ţalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak

ţalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod ţaloby, nie je to pre ďalší priebeh

konania smerodajné, pretoţe súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym

názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z vyţaduje,

aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich

právnych dôvodov, ak to umoţňuje ţalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného

dokazovania.

Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok

na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môţe byť

v zmysle len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému

je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa a nasl. je

pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ by však k zásahu

do osobnostných práv malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, zastáva dovolací súd

názor, ţe pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto

prípade tieţ štát. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci je totiţ výsledkom výkonu

súdnej moci – súdnictva, t. j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú

sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v osobitnom vzťahu

k štátu. Ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle štát,

potom analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za

neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánmi verenej moci pri výkone tejto moci.

Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky.

V prejednávanej veci sa ţalobca domáhal ochrany proti (podľa jeho názoru)

neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť časťou odôvodnenia

rozsudku súdu, vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom. Ochrany sa domáhal vo forme

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo forme poskytnutia zadosťučinenia

ospravedlnením a vyhlásením o porušení jeho osobnostných práv. Pokiaľ súdy v základnom

konaní posudzovali uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci (nie nesprávnym úradným postupom) a dospeli k záveru

o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu z dôvodu, ţe nebol účastníkom konania, v ktorom

bol vydaný rozsudok, ktorého časťou odôvodnenia malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných

práv (voči čomu vzhľadom na ustanovenie nemoţno mať

výhrady), potom, vychádzajúc z vyššie uvedeného, boli povinné posúdiť uplatnený nárok aj

podľa ustanovení a nasl. o ochrane osobnosti. Táto povinnosť

bola daná tým viac, ţe právne prostriedky ochrany za nemajetkovú ujmu spôsobenú

neoprávneným zásahom do osobnostných práv podľa sú

v podstate zhodné s právnymi prostriedkami ochrany za nemajetkovú ujmu chápanú ako

formu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci podľa

Aj pri posudzovaní uplatneného nároku podľa ustanovení o ochrane

osobnosti mali jednať s ministerstvom spravodlivosti ako s orgánom štátu konajúcim za štát,

a na označenie ďalších subjektov, označených ţalobcom ako subjektov konajúcich v mene

štátu, nemali prihliadať.

Vzhľadom na podobnosť slovenskej právnej úpravy občianskoprávnej ochrany

osobnosti s českou právnou úpravou tohto inštitútu dáva dovolací súd do pozornosti súdu,

ktorému sa vec vracia, nález Ústavného súdu Českej republiky z 15.11.2006 sp. zn.

(publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky –

zväzok 43, vydanie 1. Praha: C.H.Beck 2008, pod č. 211, str. 357, a dostupný aj

na www.concourt.cz). V tomto rozhodnutí vyslovil Ústavný súd Českej republiky názor, ţe aj

odôvodnením rozsudku moţno zasiahnuť do osobnostných práv ako priamo účastníka

konania, tak aj tretej osoby. Takéto porušenia je však treba zvaţovať s ohľadom na funkciu

odôvodnenia; najmä preto aby súdu bolo umoţnené vykonávať jeho funkciu, teda jasne

a podrobne vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne

posúdenie. Z tohto dôvodu moţno vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia uvaţovať

o prípadnom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv len celkom výnimočne.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. septembra 2012

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová