Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 412/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť K. K., H., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. októbra 2009

a takto

rozhodol:

1. Základné právo K. K. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. októbra 2009

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. októbra 2009 sa

z r u š u j e a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť K. K. trovy konania v sume

245,88 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. H., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -16

z 9. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľka“) pre

namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. októbra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -208

z 2. februára 2009, ktorým okresný súd určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou

nehnuteľnosti stavby – domu súpisné číslo 11, postaveného na parcele č. 3982, ako aj

2

pozemku parcely č. 3982 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 538 m, vedených K.,

zapísaných na LV č. 1095, k. ú. H. (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“).

V sťažnosti najskôr sťažovateľka zhrnula skutkový stav do týchto podstatných

bodov:

„a) Dňa 26. 11. 1991 som uzavrela so žalobkyňou v spore kúpnu zmluvu, na základe

ktorej som nadobudla 4/10 z nehnuteľnosti, zapísanej na liste vlastníctva č. 1095 kat.

územia H. Dátum je uvedený v preambule zmluvy.

b) Toho istého dňa sme zmluvu podpísali. Keďže k zmluve sa museli vyjadriť naši

manželia, je pod bodom V. zmluvy o tejto skutočnosti zmienka.

c) Toho istého dňa bol podaný návrh na registráciu zmluvy štátnym notárstvom

podľa vtedy platného predpisu.

d) Toho istého dňa bola zmluva pod číslom R I. 1263/91 registrovaná. Z uvedeného

vyplýva, že boli splnené podmienky prevodu nehnuteľnosti podľa ustanovení §§ 46 a 47

ods. 1) Obč. zákonníka: podpísaním sa zmluva stala platnou a záväznou, registráciou sa

stala účinnou.

e) Dňa 11. 12. 1991 mali byť overované podpisy na zmluve, o čom svedčí jednak

pečiatka na nej a jednak zápis (záznam) v overovacej knihe štátneho notárstva. Tento fakt

bol rozsudkami súdov povýšený na okolnosť, na základe ktorej došlo k mylnému záveru, že

v tento deň došlo k uzavretiu zmluvy a keďže po tomto dni už nenasledoval úkon podľa § 47

, nenadobudla zmluva účinnosť.“

S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka záver súdov za neprijateľný.

V dôvodoch proti napadnutému rozsudku uvádza, že pre žaloby o určenie vlastníckeho

práva «nestačí spochybňovať dokonca prakticky treťoradé úkony, ktoré netvoria conditio

sine qua non účinnosti a platnosti zmluvy. Treba pripomenúť, že v kritickom čase došlo ku

zmene legislatívy, ktorá okolnosť celkom nesporne zohrala svoju úlohu: podľa nového

(a teraz platného) predpisu overenie podpisov na zmluve sa nevyžaduje oproti opačnému

stavu predtým. Viedlo to zrejme k neistote pracovníčky notárstva a k irelevantnému

overovaniu. Naviac súdy nijako nevyhodnotili fakt, že v kritickom čase bolo podpisovaných

viac dokumentov, čo ani jedna strana nepoprela.

Žalobkyňa uvádzala špekulatívne viacero dôvodov neplatnosti zmluvy. Ani jeden sa

nepreukázal, ani ten, ktorý bol súdmi nakoniec akceptovaný nemôže obstáť ani pri logickej

analýze krokov či motívov, ktoré k irelevantnému overovaniu podpisov viedli, ani pri

„súperení“ proti sebe stojacich argumentov. Súdy účelovo precenili nikým nepopieraný

fakt, že overovacia kniha je „živou knihou“. Na tom podklade by potom preambula zmluvy,

návrh na registráciu a najmä registrový spis mali byť „mŕtvymi“ - čím? artefaktmi?

O nespoľahlivú pamäť zainteresovaných pri existencii nevyvrátiteľných faktov (aj početne

v prevahe) sa presvedčivo oprieť nedá. Pri dôslednom skúmaní textu na zmluve,

začínajúceho „Podľa knihy na overovanie...“ datovaného 11. 12. 1999 sa vôbec nedá prísť

k jednoznačnému záveru, že listina bola toho dňa podpísaná. Dosvedčuje iba, že bola

podpísaná „... na štátnom notárstve vlastnoručne.“ Nijako to nevyvracia, resp. nevylučuje

možnosť, že bola podpísaná 26. 11. 1999. Ani za toho stavu, že existuje aj tzv. uznanie

podpisu. Administratívna nedokonalosť spôsobená neznalosťou alebo inak nemôže mať za

následok zbavenie vlastníctva.

Napadnutý rozsudok neobsahuje racionálnu, presvedčivú argumentáciu aj v

dôsledku chýbajúcej reakcie na vyhodnotenie takých dôkazov, ako sú samotný návrh na

registráciu, celý obsah registrového spisu, písomných prehlásení manželov ako súčasti

zmluvy, ďalej vyhodnotenie výpovedí účastníčok i svedkov o viacerých písomných zmluvách,

ktoré sa v rovnakom termíne podpisovali. Namiesto toho sa uspokojili s bezcenným

potvrdením o ubytovaní v hoteli, aké možno vypýtať od hocikoho.

Rozsudok krajského súdu je v extrémnom rozpore s obsahom spisu, so zásadou

voľného a komplexného hodnotenia dôkazov a teda v rozpore s princípom spravodlivosti.

Kým sa totiž nepreukáže - a dosiaľ sa to nestalo - že registrový spis notárstva je evidentný

podvod, je jeho rozhodnutie o registrácii zmluvy res iudicata...».

Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. októbra 2009 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa vzhľadom na

to, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2009 potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -208 z 2. februára 2009, ktorým okresný súd určil, že

žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2009 porušil jej

základné právo vlastniť majetok podľa a základné právo na súdnu

ochranu podľa , aby zrušil napadnutý rozsudok a krajskému súdu

prikázal zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda kolégia krajského

súdu listom zo 16. februára 2010 sp. zn. Spr 10014/2010, v ktorom okrem doslovného

opísania všetkých skutkových okolností vyvodených krajským súdom z vykonaného

dokazovania a právnych úvah formulovaných v napadnutom rozhodnutí uviedol, že

okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné a predmetnú

sťažnosť navrhuje zamietnuť.

Predseda kolégia krajského súdu v podaní zo 16. februára 2010 a právna zástupkyňa

sťažovateľky v podaní z 9. decembra 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo

veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva

na jeho zákonný obsah, t. j. obsah ustanovený zákonom (). Zákonom

obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach

zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu (napr. ). Súčasne má podľa každý, kto vlastní

majetok, zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo

iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1

, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú

ustanovené priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať za

následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasl. (). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú

upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v

nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť

majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia

práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne

aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade

s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy

na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich

do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ). Základné právo na súdnu

ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd v rozsudku sp. zn.

z 22. októbra 2009 nesprávne určil deň uzavretia kúpnej zmluvy, v dôsledku

čoho bolo sťažovateľke odňaté vlastnícke právo k podielu 4/10 k sporným nehnuteľnostiam,

v čom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených , ale

aj .

Krajský súd zdôvodnil svoje skutkové a právne názory v rozsudku sp. zn.

z 22. októbra 2009 takto:

« Predmetom konania bola žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorou sa žalobkyňa

domáhala určenia, že je výlučnou vlastníckou nehnuteľností v k. ú. H., domu súpisné č. 11

postaveného na parcele č. 3982, ako aj pozemku parcely č. 3982 o výmere 538 m2 -

zastavané plochy a nádvoria zapísané na LV č. 1095 k. ú. H. V roku 1991 sa rozhodla

previesť na žalovanú časť týchto nehnuteľností, a to v podiele 4/10 k celku. Sporné bolo po

celý čas zistenie, kedy došlo k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy. Kým žalobkyňa v konaní

tvrdila a aj v žalobe, že to bolo 11. 12. 1991, žalovaná tvrdila, že to bolo 26. 11. 1991. Ešte

pred touto žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy zo dňa 26. 11. 1991.

Ako dôvod neplatnosti uvádzala a tvrdila, že text zmluvy podpisovala dodatočne pod

nátlakom, že zmluva bola registrovaná skôr ako bola podpísaná, že žalovaná nezaplatila jej

kúpnu cenu, že v zmluve nie je prejav vôle kupujúcej a tieto nedostatky robia kúpnu zmluvu

neplatnou. Prvostupňový súd v rozhodnutí, ktorým zamietol tento návrh žalobkyne

konštatoval, že nebolo preukázané, aby zmluva bola neplatná a krajský súd vo svojom

rozhodnutí zo dňa 20. 11. 2001 pod sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal, že zmluva netrpí takými vadami, ktoré by

spôsobovali jej neplatnosť. Zároveň však poukázal, že inak je to s konaním na štátnom

notárstve, ktoré porušilo ust. a (bývalý

notársky poriadok), keď vydalo rozhodnutie o registrácii zmluvy, hoci zmluva v čase

rozhodovania vydaná nebola. Tento nedostatok sa však týkal iba konania na štátnom

notárstve, nie zmluvy samotnej a nedostatky tohto konania nemožno zhojiť injektovaním

nedostatkov na zmluvu, ktorá je právne v poriadku. Poukázal aj na ust.

v súvislosti s § 25 notárskeho poriadku, podľa ktorého právoplatným rozhodnutím sú

viazaní účastníci, ako aj štátne orgány, v zmysle ktorých súd nekompetentne rieši

nedostatky konania pred štátnym notárstvom. Rozhodnutím štátneho notárstva je viazaný.

V predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach odvolací súd poukazoval na platné

znenie ust. , v čase uzavretia zmluvy na to, že prvostupňový súd nevysvetlil

svoje úvahy, ktoré viedli k vyhodnoteniu dôkazov v tom zmysle, že bola uzavretá iba jedna

zmluva 26. 11. 1991, prečo konštatoval, že žalobkyňa nezvládla dôkazné bremeno, mal

konkretizovať, ktoré dôkazy sa prikláňali na stranu žalobkyne a ktoré na stranu žalovanej,

ak prijali záver, že zmluva bola uzavretá 26. 11. 1991, nevyhodnotil údaj, ktorý bol

v rozpore s tvrdením notára, že 11. 12. 1991 došlo iba k overeniu podpisov. Správny, bežný

a zaužívaný postup je taký, že notár overuje v tej chvíli, keď pred ním účastníci zmluvu

podpisujú. Overovacia doložka obsahuje údaj, ktorý je v rozpore s jeho tvrdením, má

dôkaznú silu, kým nie dokázaný opak, ktorý možno dokázať iba preukázaním skutočnosti

rovnakej alebo ešte vyššej dôkaznej sily. Overovacia kniha je živou knihou, o čom svedčí

množstvo zápisov, ktoré boli do 11. 12. 1991 vykonané.

Prvostupňový súd všetky tieto skutočnosti zisťoval, vyhodnocoval a na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva bola uzatvorená 11. 12. 1991. Súdu

nemožno v tomto smere vytknúť vady v postupe vyhodnocovania jednotlivých dôkazov.

Každý dôkaz z pohľadu tvrdených skutočností vyhodnotil a vysvetlil medzi nimi rozpor.

Ustálil, že 26. 11. 1991 bola registrovaná neexistujúca zmluva. Jeho záver má oporu

v zistenom skutkovom stave. Riadne vysvetlil, že účastníčky zmluvy zhodne tvrdili, že

uzatvárali a podpisovali iba jednu zmluvu, a to v jeden deň pred štátnym notárom JUDr. D.

Následne tento údaj vyhodnotil v spojení s tým zistením, že podľa tvrdení žalovanej, ak

zmluvu mali podpisovať 26. 11. 1991, museli by byť dvakrát na bývalom štátnom notárstve,

a to v deň podpisu zmluvy a registrácie a v deň overenia podpisov. K tomu smerovala aj

odvolacia námietka žalovanej v tom zmysle, že ak na výpoveď notára nie je možné v dnešnej

dobe pozerať ako na vierohodnú vzhľadom na odstup času od uzavretia zmluvy, to isté

kritérium mal zvoliť aj pre hodnotiace úsudky vo vzťahu k účastníčkam konania, že si

nemusia jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností presne pamätať, či u notára boli raz

alebo dvakrát. Odvolací súd túto námietku považoval za účelovú, pretože ten kto tvrdil, že

zmluva bola uzavretá 26. 11. 1991, bola práve žalovaná, na okolnosti, ktoré poukazovala

presvedčivo, bez známok akýchkoľvek pochybností, pretože ich považovala za dôležité.

Preto mala uniesť o tomto dôkazné bremeno.

Pretože účastníčkami zmluvy boli predkladané tvrdenia - žalobkyňou o tom, že

zmluva bola podpísaná 11. 12. 1991 a žalovanou tvrdenie, že bola podpísaná 26. 11. 1991,

stali sa aj od samého začiatku predmetom dokazovania a konajúci súd musel rozlíšiť tie,

ktoré boli pre spor rozhodné z hľadiska hmotnoprávnej normy, ktorú mienil použiť na

skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe. Prvostupňový súd vo vzájomnom prepojení

s tvrdeniami žalovanej sa týmito skutočnosťami zaoberal, vo svojom rozhodnutí ich jasne

pomenoval a vyvodil správne právne závery, ktoré bral za základ pri svojom rozhodovaní aj

odvolací súd. Jediný dôkaz, ktorým žalovaná vyvracala tvrdenie žalobkyne, bol dôkaz

týkajúci sa registrácie zmluvy zo dňa 26. 11. 1991, pečiatky o registrácii štátnym

notárstvom zo dňa 26. 11. 1991 a jej výpovede a tvrdenia, ktoré boli v zhode s jej

manželom. Prvostupňový súd nepochybil, ak k zisteniu, kedy bola zmluva podpísaná a či je

pravdivé tvrdenie žalovanej alebo nie, vychádzal z výpovede jej samotnej, ohľadom

tvrdenia, že na štátnom notárstve boli iba raz. Výpoveď notára JUDr. V. D. riadne

vyhodnotil, keď poukázal, že nevedel vysvetliť, ozrejmiť a ani bližšie si nepamätal okolnosti

prípadu, prečo bolo potrebné overovať podpisy na registrovanej zmluve. V tomto smere boli

vyhodnotené zistenia súdom prvého stupňa správne. Ak by odvolacia námietka žalovanej

v súvislosti s vyhodnotením jej tvrdení ohľadom účasti na štátnom notárstve mala byť

dôvodná, dávaná do súvislosti s vyhodnotením výpovede notára, odvolací súd poukazuje, že

zákon nepredpisuje pravidlo, ako sa má vychádzať z hodnotenia jednotlivých dôkazov.

Základom hodnotenia je pravidlo logického myslenia s tým, že každé pravdivé tvrdenie by

malo byť dostatočne zdôvodnené. Prvostupňový súd v tejto otázke prijal jasné závery, čo do

vyhodnotenia, či už výpovede účastníčok, ale aj notára. Vyporiadal sa aj s ďalšou

námietkou, ktorá bola predmetom odvolania žalovanej, a to registráciou zmluvy ako takej.

Poukázal, že zistil rozpor medzi registrovým spisom a overovacou knihou, pretože

registrový spis uvádzal, že sa registrovala zmluva 26. 11. 1991 a overovacia kniha

uvádzala, že sa overujú podpisy na kúpnej zmluve 11. 12. 1991. Tento rozpor nevedel

vysvetliť ani vypočutý štátny notár, ktorý mal byť prítomný, pričom je nelogické, aby sa

overovali podpisy na zmluve, ktorá bola uzavretá skôr a registrovaná, najmä, ak sa v tom

čase to nevyžadovalo...

Súd prvého stupňa prijal správny právny záver o tom, že zmluva vznikla 11. 12. 1991

a v konaní neboli predložené dôkazy na to, aby táto zmluva bola registrovaná na štátnom

notárstve. Registrácia z 26. 11. 1991 svedčí o registrácii zmluvy neexistujúcej.»

Ústavný súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia.

Pre rozhodnutie krajského súdu (a pred ním aj okresného súdu) bol v posudzovanom

konaní rozhodujúci záver, že kúpna zmluva nebola uzavretá 26. novembra 1991, ale až

11. decembra 1991, nikdy nebola registrovaná ani nikdy nedošlo k rozhodnutiu o povolení

vkladu. Svoje závery všeobecné súdy podopreli zisteniami vyplývajúcimi z overovacej

knihy, v ktorej je uvedené, že na kúpnej zmluve sa overovali podpisy účastníkov

11. decembra 1991, pričom poukázali na skutočnosť, že ani štátny notár prítomný pri

registrácii zmluvy nevedel vysvetliť rozpor medzi dátumom registrácie zmluvy

(26. november 1991) a overením podpisov na nej (11. december 1991).

Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecných súdov pri vyhodnocovaní dôkazov

vykazuje znaky arbitrátrnosti a nedáva dostatočné odpovede na relevantné argumenty

sťažovateľky, ktoré formulovala vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Ústavnému súdu sa po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu

predchádzalo, javia sťažovateľkine námietky o tom, že rozsudok neobsahuje racionálnu a

presvedčivú argumentáciu, ako dôvodné, pretože v ňom chýba reakcia na vyhodnotenie

takých dôkazov, ako sú samotný návrh na registráciu, obsah registrového spisu alebo

uzavretie dohody o pôžičke medzi účastníkmi zmluvy 26. novembra 1991.

Ústavný súd si pri skúmaní vyžiadaného spisu všimol, že o registrácii zmluvy

26. novembra 1991 svedčí okrem samotného registrového spisu aj štátnym notárstvom

vedená kniha „Register pre registráciu R“, v ktorej sú chronologicky uvádzané jednotlivé

zápisy registrovaných zmlúv vrátane registrácie kúpnej zmluvy z 26. novembra 1991

týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ krajský súd v predchádzajúcich zrušujúcich

rozhodnutiach týkajúcich sa veci, ako aj v sťažnosťou napadnutom rozsudku uvádzal, že

overovacia kniha je živou knihou, o čom svedčí množstvo zápisov, ktoré v nej boli do

11. decembra 1991 vykonané, súčasne opomenul, že aj „Register pre registráciu R“ vedený

štátnym notárstvom mal charakter živej knihy, o čom tiež svedčí množstvo zápisov

zapísaných v dňoch nasledujúcich po registrácii spornej zmluvy, teda po 26. novembri

1991. Uvedený register mali všeobecné súdy k dispozícii, o čom svedčí kópia strany

týkajúca sa spornej registrácie, ktorá sa nachádza v spise okresného súdu sp. zn.

pod č. l. 88. Ústavný súd súčasne zaregistroval, že zápis v overovacej knihe

výslovne neuvádza, ktorého dňa bola podpísaná sporná kúpna zmluva, a tiež že pri

záznamoch o overení podpisov nie je uvedené v kolónkach na to určených, či uvedeného

dňa bola listina na štátnom notárstve podpísaná alebo či v danom prípade išlo o uznanie

podpisu za vlastný.

Krajský súd v napadnutom rozsudku bez dostatočných dôvodov označil za účelovú aj

odvolaciu námietku sťažovateľky, že ak na výpoveď notára nie je možné v dnešnej dobe

pozerať ako na vierohodnú vzhľadom na odstup času od uzavretia zmluvy, to isté kritérium

mal zvoliť aj pre hodnotiace úsudky vo vzťahu k účastníkom konania. Pritom neprihliadol

na významnú okolnosť, že zatiaľ, čo výpovede účastníkov konania ovplyvňuje ich záujem

na výsledku veci, svedecká výpoveď štátneho notára by mala pri starostlivom posudzovaní

zistených okolností viesť k objektívnejšiemu vyhodnoteniu skutkového stavu.

Označenie svedeckej výpovede štátneho notára krajským súdom ako nevierohodnej

a nelogickej len z dôvodu časového odstupu a prípadného rozporu s niektorými tvrdeniami

účastníkov nie je podľa ústavného súdu akceptovateľné. Tvrdenie štátneho notára, že

účastníci zmluvy boli na štátnom notárstve dvakrát, v nadväznosti na skutočnosť, že

s prípadmi dodatočného uznávania podpisov na zmluvách sa v rámci praxe štátnych

notárstiev počítalo, nemožno bez ďalších dôkazov považovať za vylúčené.

Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd nepostupoval pri hodnotení

dôkazov podľa ust. dôsledne, keď neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo za

konania najavo. Opísané zistenia ústavného súdu svedčia o rozpore rozsudku krajského

súdu s obsahom spisu. Súdne konanie realizované krajským súdom v sťažovateľkinej veci

tak nespĺňalo ústavné atribúty objektívnosti, čo v konečnom dôsledku viedlo k svojvôli

v rozhodovacom procese.

Krajským súdom odvodené právne závery sú podľa ústavného súdu v zjavnom

rozpore so skutkovými okolnosťami zistenými v konaní. Povinnosťou krajského súdu ako

súdu odvolacieho bolo, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky podstatné námietky

sťažovateľky uvedené v jej odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Krajský súd mal vo

svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako

závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli právne prijateľné, racionálne, a tým

aj spravodlivé a presvedčivé. Súčasne mal vychádzať z toho, že práve všeobecné súdy majú

poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ),

(obdobne , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom sp.

zn. z 22. októbra 2009 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , keďže pri rozhodovaní vo veci nepostupoval podľa relevantných

procesných noriem ( ) a svoje rozhodnutie nezdôvodnil ústavne konformným

spôsobom. Súčasne tým krajský súd zasiahol aj do sťažovateľkinho základného práva

vlastniť majetok podľa , keď neposkytol jej vlastníckemu právu zákonnú

ochranu a bez dostatočne preukázaných dôvodov napadnutým rozsudkom pozbavil

sťažovateľku spoluvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam spôsobom, ktorý je

potrebné považovať za ústavne neudržateľný.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietaný

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie podľa a (bod 2

výroku tohto nálezu).

Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že akceptácia

a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovateľka musí byť

v konaní úspešná a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť

k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto nálezu bolo

predovšetkým zistenie arbitrárnosti hodnotenia dôkazov, nedostatočnosti odôvodnenia

a ústavne nekonformného skutkového a právneho posúdenia daného prípadu.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si podaním z 9. decembra 2010 uplatnila trovy

konania v sume 245,88 € za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej

služby v zmysle § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 je 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke

úhradu trov konania v sume uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky, t. j. 245,88 €,

ktorá pozostáva z odmeny podľa § 11 ods. 3 citovanej vyhlášky za dva úkony právnej

služby (každý úkon v hodnote 120,23 €) a náhradu režijného paušálu podľa § 16 ods. 3

citovanej vyhlášky za tieto dva úkony v hodnote po 7,21 €. Úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnených právnou zástupkyňou sťažovateľa za vyúčtované úkony právnych

služieb vykonané v roku 2010 považuje ústavný súd za dôvodné, a preto porušovateľa

základného práva zaviazal na ich zaplatenie, avšak len v rozsahu uplatnenom sťažovateľkou

tak, ako to vyplýva z bodu 3 výroku nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011