Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 395/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Murgašova 3, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -124 z 3. marca 2016 a takto

rozhodol:

1. Základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -124 z 3. marca 2016 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -124 z 3. marca 2016

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, Murgašova 3, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 15. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 3. júna 2016,

ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -124 z 3. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. (predtým vedeného pod sp. zn. ), ktorého

predmetom bol návrh na náhradu škody z dôvodu sťažovateľom namietaného nesprávneho

úradného postupu orgánov prokuratúry. Okresný súd rozsudkom č. k. -154

zo 17. júna 2004 žalobu zamietol a krajský súd ho rozsudkom č. k. -188

z 20. septembra 2005 potvrdil. Ústavný súd však v náleze č. k. -53

konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa , na základe

čoho rozsudok krajského súdu č. k. -188 z 20. septembra 2005 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní rozhodol okresný súd o žalovanom nároku

rozsudkom č. k. -367 z 8. októbra 2009, ktorým Slovenskú republiku –

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, vystupujúcu v postavení žalovaného

v 2. rade (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), zaviazal na zaplatenie sumy 39 616,54 €

s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999

do 31. decembra 2001 a zo sumy 31 096,49 € od 1. januára 2002 do zaplatenia a vo zvyšnej

časti žalobu zamietol. Tento v poradí druhý rozsudok krajský súd potvrdil rozsudkom

č. k. -406 z 30. septembra 2010. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra 2012 boli

však aj tieto rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec vrátená okresnému

súdu na ďalšie konanie. Okresný súd posledným rozsudkom č. k. -56

zo 17. januára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa proti

žalovanému v 2. rade zamietol, nepriznajúc mu ani náhradu trov konania, pričom krajský

súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že konajúce súdy „nesprávne interpretovali

v danej veci ust. § 79b ods. 1 a ods. 4 zákona o trestnom konaní súdnom v znení účinnom

do 31.10.1999, ktoré ustanovenie umožňovalo v čase podania žiadosti sťažovateľa zrušenie

zaistenia účtu pričom v konaní bolo preukázané, že zaistenie účtu od počiatku celého

trestného konania nebolo pre účely trestného konania potrebné. Nie je teda ani správny

záver o tom že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať

žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu. ... Sťažovateľ sa

nestotožňuje so záverom porušovateľa pri analýze ustanovení (

ods. 1, 4 v znení účinnom do 31.10.1999), na základe ktorých dospeli

k záveru, že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne

iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu a v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. ... Ak odvolací súd tvrdí že sťažovateľ

uvádzal, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol vlastníkom

nehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu ani v žiadostiach o uvoľnenie

prostriedkov nemal dôvod oznamovať, pretože orgány činné v trestnom konaní predsa

disponovali jeho účtovníctvom a teda aj dokladmi o majetkových pomeroch, kde boli tieto

skutočnosti náležíte podložené a preto nie je správny záver o tom že by existenciu iného

majetku v trestnom konám ani žiadnym spôsobom nepreukázal...

Účelom základných práv uvedených v čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 46

ods. 3 , je zabezpečenie dôslednej ochrany vlastníckeho práva osoby, do ktorej práv

mohlo byť zasiahnuté v rámci trestného konania len nevyhnutnej miere a orgány činné

v trestnom konaní boli povinné v každom štádiu skúmať nielen to či dôvody obmedzenia

práv sťažovateľa trvajú, ale aj to aby tieto obmedzenia sa nepriečili základným zásadám

trestného konania.

Zaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva, jedného zo základných

práv žalobcu garantovaného SR. Zároveň SR zakotvuje

povinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a zmysel.

Podľa názoru sťažovateľa je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenia účtu podľa

, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto

rozhodnutie nekládol dôraz na zabezpečenie ochrany týchto peňažných prostriedkov

nachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred zlým hospodárením banky, ktorá vedie

zaistený účet a to najmä vtedy, ak ho na to žalobca ako majiteľ zaistených účtov

niekoľkokrát písomne upozornil.

Sťažovateľ je toho názoru, že pri obmedzovaní práv a slobôd v rámci trestného

konania, musia príslušné orgány činné v trestnom konaní, zabezpečiť aj dôslednú

starostlivosť o jednotlivé veci, ktoré sú postihnuté ich obmedzujúcimi rozhodnutiami.

Krajský súd v Košiciach podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyhodnotil postup

OČTK, ktorí hrubou nedbanlivosťou pri svojej činnosti spôsobili sťažovateľovi škodu

na majetku, ktorej náhrady sa domáhal v konaní pred všeobecnými súdmi pričom všeobecné

súdy sú viazané pri svojej činnosti a preto mali taktiež prihliadať na práva ňou

garantované.

Bez ohľadu na výsledok prípravného konania, v ktorom bol nakoniec sťažovateľ

zbavený obvinenia v plnom rozsahu, ak by sa aj preukázala jeho vina a bola by potvrdená

dôvodnosť podozrenia pôvodu zaistených peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa

na účtoch z trestnej činnosti, čo by viedlo k následnému uloženiu trestu prepadnutiu veci,

takýto výrok odsudzujúceho rozsudku, by bol vzhľadom na súčasnú situáciu v AG Banke,

a. s. nevykonateľným.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa ... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového

protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. -124 zo dňa 3.3.2016 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -124 zo dňa 3.3.2016 sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50.000 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

363,80 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi

do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Krajský súd na základe výzvy ústavného súdu vo svojom vyjadrení

sp. zn. z 22. júla 2016 uviedol, že okresný súd «v odôvodnení svojho

rozsudku mimoriadne podrobne rozviedol skutkový stav veci, výsledky vykonaného

dokazovania vyhodnotil podľa , každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.

Pretože predchádzajúce rozhodnutia okresného a krajského súdu boli zrušené

nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 20. 09. 2006, č. k. -188) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu sp. zn.

a rozsudku krajského súdu sp. zn. ), okresný súd dôsledne splnil pokyny, ktoré

dal Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcich

rozhodnutiach.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku zo dňa 3. marca 2016, č. k. -124

podrobne rozviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal v konaní a z akých dôvodov, ako sa

vyjadrili a bránili odporcovia, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré

nie a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.

Vyslovil názor, že okresný súd v napadnutom rozsudku odstránil vytýkané nedostatky

(ústavným súdom a najvyšším súdom) a podľa záväzného právneho názoru uvedených

súdov, urobil ucelenú analýzu relevantných ustanovení , ako aj zákona

o prokuratúre a posúdil vec podľa relevantných ústavnoprávnych hľadísk a vysvetlil svoje

úvahy vo vzťahu k otázke, čo možno považovať za správny úradný postup, resp. nesprávny

úradný postup, a to aj v intenciách článku 13 ods. 4

a článku 20 ods. 1, 4 , ako aj

Odvolací súd sa stotožnil aj s analýzou ust. , v znení

účinnom do 31. 10. 1999, na základe ktorej okresný súd dospel k záveru, že prokurátor

v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce

k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa a v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup prokurátora. Poukázal aj na to, že navrhovateľ dostatočným spôsobom

neosvedčil, aby jeho jednotlivé žiadosti obsahovali také relevantné informácie, ktoré by

osvedčili danosť potreby ochrany finančných prostriedkov na zaistených účtoch.

Dovoľujeme si nesúhlasiť s tvrdeniami sťažovateľa, že krajský súd nedostatočne

odôvodnil meritórne výroky svojho rozhodnutia.

K ostatným námietkam sťažovateľa sa nám žiada poznamenať, že z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva tiež (aj) povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, (avšak) s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia.

Z odôvodnenia „napadnutého“ rozhodnutia krajského súdu () vyplýva,

že toto obsahuje nielen podrobné vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým

odvolací súd dospel, ale aj mimoriadne podrobné právne posúdenie veci.

Uvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa ani právo na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového dohovoru k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Sťažnosť sťažovateľa si dovoľujeme označiť za neopodstatnenú.».

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrením krajského súdu z 22. júla 2016,

oznámením sťažovateľa z 15. augusta 2016, ako aj obsahu napadnutého rozsudku

a rozsudku okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Pri skúmaní sťažovateľom namietaného porušenia práv zaručených

a čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd sústredil na obsah napadnutého rozsudku

krajského súdu, ako aj na obsah rozsudku okresného súdu, ktoré je potrebné s prihliadnutím

na (ďalej len „OSP“) posudzovať spoločne. Okresný

súd v rozsudku zo 17. januára 2014, ktorý neskôr krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil, vo svojich právnych záveroch uviedol:

«V prejednávanej právnej veci súdu bolo nepochybne preukázané, že uznesením

vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené

obvinenie a začaté trestné konanie voči navrhovateľovi pre trestný čin neoprávneného

podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaných formou

spolupáchateľstva a že Krajská prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 5.2.1998

vydaného podľa zaistila peňažné prostriedky navrhovateľa

v sume 27.576,96 USD, v sume 256.675,163 Sk, vedených na účtoch navrhovateľa

v AG Banke, a. s., pobočka Košice. Z vykonaného dokazovania bolo súdu ďalej preukázané,

že navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1998 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru

v Košiciach o prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch v AG Banke, a. s.

na účet v iných bankách, ktorým Krajská prokuratúra nevyhovela a následne vyhlásením

Národnej banky Slovenska zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka, a. s. vyhlásená za neschopnú

vyplácať vklady a rozhodnutím Národnej banky Slovenska zo dňa 13.4.2000, právoplatným

dňa 3.5.2000 bolo AG Banke, a. s. povolenie ako banke odobraté. Uznesením Krajského

úradu vyšetrovania PZ v Košiciach zo dňa 29.6.2001, právoplatného dňa 20. 7. 2001

trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie

trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajská

prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 28.6.2001 zrušila zaistenie finančných

prostriedkov navrhovateľa nachádzajúcich sa na účtoch vedených v AG Banke, a. s..

Vyššie uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, keďže spornou

medzi nimi zostala otázka, či konanie resp. nekonanie prokurátora, ktorý nevyhovel

žiadostiam navrhovateľa o prevod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho

zaistených účtoch v AG Banke, a. s., odôvodnených ohrozením prosperity tejto banky, je

daný nesprávny úradný postup prokurátora a tým preukázaná zodpovednosť odporcu

v 2. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom.

Prvotnom podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zák.

č. v ust. bližšie nedefinuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným

postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom podľa § 18

uvedeného zákona môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

ustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek

činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej alebo v jej

dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho

orgánu pri jeho činnosti. Aby bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny,

musí byť úradný postup normatívne záväzne predpísaný. Aby bolo možné nekonanie orgánu

v rámci určitého úradného postupu kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť

v platnom právnom predpise upravená možnosť dotknutého orgánu konať. Podľa čl. 2

ods. 2 , štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasťou princípu právneho štátu

je možnosť uplatnenia aj štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu

má totiž alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže

môže konať len čo mu alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány

môžu štátnu moc uplatňovať vrátane druhu a obsahu sankcii, ustanoví zákon. Konanie

orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky zákonom ustanoveným spôsobom

napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol

konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako

zákonom ustanoveným postupom.

Z uvedeného vyplýva, že ak má prokuratúra ako štátny orgán pri výkone jej činnosti

pri ukladaní povinnosti na základe zákona (uloženie povinnosti strpieť obmedzenie

dispozície s bankovým účtom jeho zaistením) a uloženú povinnosť v zmysle čl. 13 ods. 4

a a chrániť vlastníctvo navrhovateľa,

je takáto možnosť zo strany prokuratúry daná výlučne jej zákonnými možnosťami.

Podľa ust. o trestnom konaní súdnom

(), ďalej len „“ účinného do 31.10.1999 (v čase, kedy

navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1999 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru

v Košiciach o prevod finančných prostriedkov z jeho účtu v AG Banke, a. s. do iných bánk),

prokurátor môže v prípravnom konaní dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte

v prípade, ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone vecou

dôležitou pre trestné konanie.

Podľa účinného do 31.10.1999 prokurátor môže

v prípravnom konaní rozhodnúť o zrušení a obmedzení zaistenia v prípade, ak zaistenie účtu

na účely trestného konania už nie je potrebné, alebo ak nie je potrebné v stanovenej výške.

Z uvedeného teda je zrejmé, že vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti navrhovateľa

o presun finančných prostriedkov na iný účet, podľa platného v čase

podania žiadosti navrhovateľom prokurátor mohol zrušiť zaistenie, ktoré však v zmysle

vtedy platného právneho poriadku bolo možné výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už

v danom čase nebolo pre účely trestného konania potrebné, čomu podľa názoru súdu tak

nebolo, pretože voči navrhovateľovi bolo trestné stíhanie zastavené až uznesením Krajského

úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach, právoplatného dňa 20.7.2001.

Z uvedeného vyplýva, že zaistenie účtov navrhovateľa v čase podania jeho žiadosti bolo

pre účely trestného konania potrebné. Druhou možnosťou prokurátora bolo nevyhovieť

žiadosti navrhovateľa v prípade, ak neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie

zaistenia. Prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení daných Trestným

poriadkom (ktoré nemôže prekročiť) nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce

k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa, keďže nemal dispozičné právo nakladať

s finančnými prostriedkami navrhovateľa na účte a preto nemohol prikázať banke, aby

finančné prostriedky previedla na iný účet v inej banke. Na tomto mieste je potrebné uviesť,

že možnosť nakladania so zaistenými peňažnými prostriedkami na účte so súhlasom

prokurátora bola zavedená až novým teda

konkrétne § 95 ods. 7, v ktorom je uvedená možnosť prokurátora konať v prospech ochrany

vlastníctva obvineného.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu

objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom

splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže prvotnou

podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu súdu na základe vyššie uvedených

skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní

nebol preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. Keďže táto prvotná podmienka

pre vznik zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom nebol v konaní preukázaný súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný

a preto ho zamietol. Preto v ďalšom už súd, nevykonal dokazovanie na zistenie tej

skutočnosti či navrhovateľovi vznikla škoda prípadne v akej výške, keďže ďalšie

dokazovanie v tomto smere by už bolo nadbytočné.

Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdil, že prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala

iné účty navrhovateľa na ktorých mal finančné prostriedky prípadne iný jeho majetok,

keďže prokuratúra tvrdila, že by bol zmarený účel trestného konania odblokovaním účtov

navrhovateľa, súd túto argumentáciu považoval bez právneho významu, keďže súd vyššie už

v odôvodnení podrobne uviedol, aké možnosti mal prokurátor podľa platného Trestného

poriadku.»

8. Krajský súd v napadnutom rozsudku (potvrdzujúcom rozsudok okresného súdu)

potom, ako opísal predchádzajúci priebeh konania, obsah rozsudku okresného súdu, ako aj

odvolania sťažovateľa proti nemu konštatoval, že sťažovateľom uplatnené odvolacie

dôvody neboli naplnené a súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom

rozsahu, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Preto sa

s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a na doplnenie jeho dôvodov uviedol:

«Odvolací súd je toho názoru, že tak ako je to vyššie uvedené na rozdiel

od predchádzajúceho rozsudku č. k. -154 zo dňa 17.6.2004 Okresný súd

Košice I posúdil nárok žalobcu a jeho argumenty aj zo všetkých relevantných

ústavnoprávnych hľadísk, a správne dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

Tak ako na to súdy už opakovanie poukazovali objektívna zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je založená na kumulatívnom splnení

troch základných podmienok a to existencii nesprávneho úradného postupu, vzniknutej

škode a preukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. Súd pri rozhodovaní správne vychádzal zo stanoviska, že prvotnou podmienkou

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je teda

existencia nesprávneho úradného postupu, pričom v ust. bližšie

nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Za takýto nesprávny

úradný postup môže byť považovaný akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho;

právomoci, pokiaľ ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami.

Jedná sa teda o postup, ktorým by štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť

vyplývajúcu mu z právnej normy, v dôsledku čoho by štátny orgán postupoval odlišne

od toho, ako mu to prikazuje alebo umožňuje všeobecne záväzný právny predpis alebo

pravidlo vyplývajúce z tohto právneho predpisu. Súd prvého stupňa správne vychádzal

z úvahy, že aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného postupu

kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená

možnosť dotknutého orgánu konať. V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa správne

poukázal na , v zmysle ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje

zákon. Každý orgán štátu má alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý

nemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu alebo zákon dovoľuje, čo napĺňa

v právnom štáte princíp právnej istoty a je tým vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať

podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonom

ustanoveným postupom. Prvostupňový súd správne poukázal na ust. § 79b ods. 1 a ods. 4

o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 31.10.1999, ktoré ustanovenie interpretoval

tak, že v čase podania žiadosti žalobcu prokurátor mohol zrušiť zaistenie výlučne iba

v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo pre účely trestného konania

potrebné, čo v tomto prípade nebolo splnené ani preukázané. Prokurátor v rámci svojich

zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane

finančných prostriedkov žalobcu, keďže nemal dispozičné právo nakladať s finančnými

prostriedkami žalobcu na účte a rovnako nemal možnosť umožniť s týmito prostriedkami

nakladať žalobcovi, nakoľko jeho dispozícia bola zo zákona obmedzená...

Odvolací súd tu zdôrazňuje, že zavedenie inštitútu zaistenia účtu upraveného v § 79

písm. b/ bolo snahou zákonodarcu uľahčiť orgánom činným v trestnom

konaní prejednávanie, vyhľadávanie a vyšetrovanie najmä závažnej trestnej činnosti

s cieľmi zamedziť jej ďalšiemu pokračovaniu a zabezpečiť prípadnú náhrada škody

vzniknutej trestným konaním. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v štádiu

vyšetrovania dal vyšetrovateľ podnet dozorujúcemu prokurátorovi na prijatie opatrenia

podľa , pretože výsledky tohto vyšetrovania odôvodňovali takýto

postup. Prijaté opatrenie o zaistení účtu žalobcu bolo v čase jeho vydania efektívnym

prostriedkom vedenia trestného stíhania z dôvodu existencie obavy z pokračovania

v trestnej činnosti a jeho cieľom bolo zamedziť jeho pokračovaniu a zabezpečiť realizáciu

právoplatného rozsudku v priebehu celého trestného konania.

Aj v tomto konkrétnom prípade teda štátne orgány sledujúc cieľ daný Trestným

poriadkom využili oprávnenia upravené v , sledovali legitímny cieľ,

potlačenie, objasnenie a potrestanie trestného činu. V konaní bolo nesporne preukázané,

že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice bolo vznesené

obvinenie a začaté trestné konanie voči žalobcovi pre trestný čin neoprávneného

podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a v súvislosti s uvedeným bolo

vydané opatrenie, ktorým došlo k zaisteniu peňažných prostriedkov žalobcu, pričom žalobca

nepovažoval aj v priebehu celého tohto konania uvedené rozhodnutie za nezákonné,

ale uplatňoval svoj nárok s poukazom na danosť nesprávneho úradného postupu

prokurátora, ktorý videl v jeho nečinnosti a nedostatočnej ochrane zaistených finančných

prostriedkov, napriek jeho upozorneniam. V nadväznosti na uvedené odvolací súd

zdôrazňuje, že účelom zaistenia peňažných prostriedkov v rámci trestného konania je práve

odňatie možnosti disponovať peňažnými prostriedkami na účte v banke (alebo v pobočke

zahraničnej banky alebo s inými peňažnými prostriedkami), ktoré inak patrí majiteľovi

týchto prostriedkov a to na neurčitý čas. Z uvedeného je zrejmé, že aj v prípade, ak by

zákon umožňoval prokurátorovi nakladať a disponovať s finančnými prostriedkami

zaistenými na účte, resp. umožňoval by mu dať súhlas vlastníkovi, aby nakladal s takýmito

prostriedkami nie je možné očakávať od prokurátora, že vyhovie akejkoľvek (každej)

žiadosti osoby obmedzenej v práve disponovať so zaisteným účtom (obsahujúcej návrh

na disponovanie s finančnými prostriedkami na zaistenom účte), pretože by to bolo

v rozpore s účelom inštitútu zaistenia účtu. Takáto žiadosť by musela byť dostatočným

spôsobom odôvodnená a obsahovať konkrétne dôvody a relevantné informácie, vysvetľujúce

výnimočnosť daného prípadu.

V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nielen zákon neumožňoval

prokurátorovi konať, ale žalobca ani dostatočným spôsobom neosvedčil, že jeho žiadosti

obsahovali takéto relevantné informácie, aby osvedčili danosť potreby ochrany finančných

prostriedkov na zaistených účtoch.

V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že žalobca doručoval orgánom

činným v trestnom konaní tri žiadosti, z ktorých prvá žiadosť zo dňa 17.3.1998 sa týkala iba

uvoľnenia čiastky 250.000,- Sk z podnikateľského účtu a súkromného devízového účtu

za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti žalobcu, teda táto žiadosť

neobsahovala žiadne upozornenie na situáciu v AG banke, a. s.

Vo vzťahu k žiadosti zo dňa 22.7.1998 odvolací súd poukazuje na to, že táto žiadosť

obsahovala iba všeobecnú informáciu, resp. konštatovanie žalobcu o situácii v spoločensko-

politickom živote, ktorá vládne okolo bankových inštitúcii a nepriaznivo sa odzrkadľuje

v postavení AG banky, pričom poukázal na to, že sa nedá predpokladať termín ukončenia

vyšetrovania, a preto sa cíti byť obmedzený na svojich právach ako občan Slovenskej

republiky, preto požiadal o uvoľnenie prostriedkov alebo nahradenie nehnuteľnosťou

v hodnote zodpovedajúcej finančným prostriedkom blokovaným na jeho peňažných účtoch.

Uvedená žiadosť neobsahuje v žalobe uvádzanú informáciu o tom, že odborníci začali

avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a. s. a už vôbec žiadne konkrétnejšie

skutočnosti, vyjadrenia či správy odborníkov, ktoré by odôvodňovali potrebu ochrániť

finančné prostriedky nachádzajúce sa na zaistenom účte.

K poslednej žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 odvolací súd poukazuje na tú

skutočnosť, že táto už nebola spôsobilá privodiť zmenu v situácii, nakoľko v konaní bolo

jednoznačne preukázané (z vyjadrenia Národnej banky Slovenska zo dňa 19.12.2003),

že AG banke, a. s. bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. zo dňa

1.12.1999 bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a zároveň jej bolo rozhodnutím

Národnej banky Slovenska č. zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa

prijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších činnosti uvedených

v povolení na výkon bankových činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné

na vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto

rozhodnutia. Vyhlásením Národnej banky Slovenska č. SGU-2451/1/1999 z dňa 3.12.1999

bola AG banka, a. s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods.3 zák.

č. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Po vydaní týchto rozhodnutí už by prokurátor nemohol žiadnym

spôsobom ovplyvniť konanie banky a ani disponovať s finančnými prostriedkami (ani

v prípade, ak by mu to zákon umožňoval), t. j. nemohol žiadosti z 1.12.1999 vyhovieť ani

z tohto dôvodu.

K účinnej ochrane prostriedkov na predmetnom účte mohlo dôjsť iba pred vydaním

vyššie uvedených rozhodnutí Národnej banky Slovenska týkajúcich sa AG banky, a. s.,

keďže po zavedení nútenej správy by už nebolo možné disponovať s finančnými

prostriedkami na zaistenom účte, ani keby k zaisteniu nebolo došlo alebo by toto zaistenie

už netrvalo. Pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu môže byť preto relevantné iba

posúdenie potreby zaistenia účtu (a konanie prokurátora) v období od nariadenia zaistenia

5.2.1998 do 1.12.1999 (resp. 3.12.1999) a preto nemožno považovať za správnu námietku

žalobcu uvedenú v odvolaní o nesprávnom závere súdu o potrebe zaistenia finančných

prostriedkov žalobcu na účtoch v AG banke počas celej doby trvania trestného stíhania voči

žalobcovi, teda až do 29.6.2001 (1326 dní).

Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj keď v súčasnosti žalobca

opakovane poukazuje na to, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol

vlastníkom nehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu, ani v žiadostiach

o uvoľnenie prostriedkov neoznámil orgánom činným v trestnom konaní ani žiadnym

spôsobom nepreukázal.

Napokon k námietke žalobcu, že výška finančných prostriedkov zaistená

na predmetných účtoch bola výrazne nižšia ako výška škody, ktorú deklarovali trestné

orgány v predmetnej veci pri vyšetrovaní, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť

pre rozhodnutie v danej veci o náhrade prípadnej škody spôsobenej orgánmi štátu nie je

relevantná a nie je spôsobilá ovplyvniť závery súdu na rozdiel od opačnej situácie, kedy by

boli zaistené prostriedky v nepomerne vyššej sume ako je deklarovaná škoda. Naopak

svedčí to o skutočnosti, že v danom prípade mohlo dôjsť zo strany orgánov činných v

trestnom konaní k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov patriacich žalobcovi, preto

by neprichádzala do úvahy v súčasnosti žalobcom navrhovaná „zámena“, t. j. uvoľnenie

finančných prostriedkov na predmetnom účte a zablokovanie na inom účte. Možno

predpokladať, že ak by orgány činné v trestnom konaní zistili vlastníctvo žalobcu vo vzťahu

k ďalším finančným prostriedkom, pravdepodobne práve s poukazom na výšku deklarovanej

škody došlo by k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov žalobcu.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia nielen v dôsledku porušenia stanovených

alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, ale aj nepochopenia účelu a zmyslu jednotlivých

úkonov a rozhodnutí a znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho

orgánu, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že toto tvrdenie je správne, avšak iba

v prípade, ak príslušný orgán mal povinnosť alebo možnosť vydať určité rozhodnutie alebo

konať navrhovaným spôsobom, čo v tomto prípade nebolo splnené tak ako je to už vyššie

popisované. Vo všeobecnosti by teda bolo možné považovať za nesprávny úradný postup,

ak orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zabezpečia majetok osoby v prípade,

ak došlo k jej obmedzeniu nakladať s majetkom a na takomto majetku vznikla škoda, avšak

iba v prípade, ak existoval spôsob konania, ktorým by orgány činné v trestnom konaní

vzniku takejto škody mohli zabrániť a rovnako iba v prípade, ak by bolo preukázané,

že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť (resp. mohli mať vedomosť), že takáto

škoda hrozí, čo v danom prípade preukázané nebolo.

Odvolací súd dospel k záveru, že škoda nevznikla žalobcovi v priamej príčinnej

súvislosti s úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, ale v dôsledku

objektívnej okolnosti, ku ktorej došlo mimo rámca pôsobnosti týchto orgánov, ktorú OČTK

nemohli ovplyvniť ani jej zabrániť.»

III.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba

vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

13. Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon

vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky

a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

14. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

15. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

17. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštantne uvádza,

že vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s dodatkového

protokolu ().

18. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu samotná nedefinuje, čo je

obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah

ustanovený zákonom (). Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu

vlastníckeho práva je v znení neskorších

predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet

svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah

vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. ,

).

19. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v ,

implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené

priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl.

(). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady

a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo

v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva

ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.

Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú

na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva

v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že

vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť

alebo využiť bez právneho dôvodu (m. m. ).

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci

ktorej bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo

majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň

„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY

DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS

COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995).

21. Podľa názoru sťažovateľa malo k zásahu do zaručeného práva vlastniť

majetok dôjsť nepriznaním náhrady škody, ktorá mala na jeho majetku (peňažných

prostriedkoch vedených na bankových účtoch) vzniknúť v dôsledku sporného postupu

orgánov prokuratúry v jeho trestnej veci, ktorá skončila zastavením trestného stíhania.

22. Krajský súd tvrdiac, že pri rozhodovaní vo veci zohľadňoval aj relevantné

ústavnoprávne hľadiská vyplývajúce z a a 4 , sa stotožnil

so záverom okresného súdu o nesplnení prvotnej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia nesprávneho

úradného postupu. Uvedený záver sa mal opierať o výklad

o trestnom konaní súdnom () účinného do 31. októbra 1999, z ktorého

krajský súd v zhode s okresným súdom vyvodil, že v čase podania žiadostí sťažovateľa

mohol prokurátor zrušiť zaistenie výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom

čase nebolo na účely trestného konania potrebné, a že prokurátor nemohol v rámci svojich

zákonom daných oprávnení vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných

prostriedkov. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd aj s prihliadnutím na už

ústavným súdom v danej veci vyslovené právne názory neaplikoval na prípad dopadajúce

právne normy spôsobom ústavne zlučiteľným s obsahom a dodatkového

protokolu.

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým

prípadom zodpovednosti štátu podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla

2004 (ďalej len „) a rovnako aj podľa predtým platného zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „

Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu

za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru,

že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal

a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej

začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery boli prijaté

súdnou judikatúrou už v čase platnosti a sú stále použiteľné

(uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. ).

24. V súvislosti s posudzovaním následkov neskôr zastaveného trestného stíhania

sa ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (m. m. ) tiež

stotožnil s názorom, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania

(ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného

činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného

stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky

trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená,

že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť

rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010

sp. zn. ).

25. Pri posudzovaní ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku ústavný súd ďalej

prihliadal aj na právne názory ústavného súdu vyslovené k danej veci v náleze

č. k. -53 z 23. augusta 2006 v súvislosti s ústavným prieskumom skoršieho

rozsudku krajského súdu č. k. -188 z 20. septembra 2005. Podľa nich

«aj zaistené finančné prostriedky, vzhľadom na ktoré má účastník súdneho konania

legitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci konania

o náhradu škody podľa v tom čase platného o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

v prípade priaznivého rozhodnutia v merite veci), možno podradiť pod pojem majetok,

resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP

poskytovaná ochrana podľa , ako aj podľa Dodatkového protokolu

k dohovoru [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci

Kopecký v. Slovenská republika (No 44912/98)]...

V uvedenom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe

bolo posúdenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi,

v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku jeho škody.

Status sťažovateľa v rámci trestného konania bol určený predovšetkým základným

princípom platným v tomto konaní, ktorým je prezumpcia neviny podľa ,

ktorého cieľom je okrem iného i to, aby obvinený z trestného činu neznášal negatívne

dôsledky z tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine.

V rámci trestného konania sťažovateľovi priznáva aj právo

na ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu tohto konania, ktorému

korešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní

zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu

trestného konania uvedenú v prvej vety v tom čase platného , podľa ktorej mali

tieto orgány okrem iného i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Povinnosťou krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť,

či orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia

, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných

prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou

škodou ústavne súladným spôsobom podľa .

Právo sťažovateľa zaručené v by teda zo strany krajského súdu

bolo rešpektované v tom prípade, ak by krajský súd posúdil predmetnú vec vo vyššie

uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne vydal

rozhodnutie vo veci samej...

Rozhodnutie krajského súdu v tejto veci je však bez posúdenia v naznačenom

kontexte a bez akejkoľvek ucelenej analýzy relevantných ustanovení

a zákona o prokuratúre nepreskúmateľné.

Ak je nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o žalobe sťažovateľa, ktorou sa

domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, nepreskúmateľné, znamená to porušenie jeho

práva podľa druhej vety .»

26. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku síce

deklaroval, no v skutočnosti neprihliadol na obsah a zmysel už naznačených zásad

korigujúcich ústavnú zlučiteľnosť rozhodnutia o sťažovateľom uplatnenom práve

na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená rozhodovacou činnosťou prokuratúry

o zaistení finančných prostriedkov sťažovateľa na jeho účtoch v banke. Zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá

majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi

(fyzickej osobe) odčinená. Uvedené korešponduje aj so záverom vysloveným ústavným

súdom v náleze č. k. -53 z 23. augusta 2006 v spojitosti s dopadom princípu

prezumpcie neviny podľa , ktorého podstatou je zásada, že osoba

obvinená, ktorej obvinenie bolo neskôr zrušené by nemala znášať negatívne dôsledky

z obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine. Pritom je zrejmé, že

sťažovateľ sa nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky na vyplatenie svojich

finančných prostriedkov vedených na účte úpadcu uznanej v konkurznom konaní (bližšie

s. 14 rozsudku okresného súdu).

27. V danom prípade sa však krajský súd (obdobne ako okresný súd) v zásade

sústredil len na odôvodnenie nemožnosti orgánov prokuratúry postupovať podľa obsahu

žiadostí, ktoré im vo vzťahu k ochrane svojich finančných prostriedkov sťažovateľ počas

ich zaistenia adresoval aplikujúc prísne gramatický výklad príslušných ustanovení vtedy

platného umožňujúceho len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných

prostriedkov, nezohľadnil však zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného

majetku v kontexte platných zásad jej činnosti, aj v tom čase normatívne vyjadrených v § 3

o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých bola

prokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak,

aby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Krajským súdom uskutočnený výklad

relevantných právnych noriem ( účinného v čase zaistenia

v nadväznosti na ) obmedzujúci sa na skúmanie, či orgány

prokuratúry neporušili výslovne v právnych normách formulované právomoci (postupy),

ktoré by jedine mohli odôvodňovať zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postu orgánov

prokuratúry, považuje ústavný súd za neprimerane reštriktívny a rozporný s už

formulovanými zásadami, ktoré sú podstatným korektívom pre výklad pojmu nesprávny

úradný postup. Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť, že výklad (definíciu) tohto pojmu

zákonodarca prenechal orgánom aplikujúcim právo.

28. Rovnako je možné konštatovať, že uplatnený výklad pojmu nesprávny úradný

postup (t. j. že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho

orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

ustanovených právnymi normami) v tejto otázke podľa názoru ústavného súdu

nezohľadňuje rozvíjajúcu sa súdnu prax. V zmysle nej (napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júna 2010) môže ísť «o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom

právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde

k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo

k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože

úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších

podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. ... O nesprávny úradný postup by

išlo napr. i vtedy, ak by orgány polície nedostatočne zabezpečili majetok osoby, ktorá bola

vzatá do väzby alebo neumožnili, aby sa o majetok tejto osoby postarali iné osoby

a na takomto majetku vznikla škoda“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júna 2010).».

V rozsudku sp. zn. zo 16. decembra 2014 najvyšší súd tiež uviedol:

„Nesprávny úradný postup nemožno stotožniť s uplatňovaním právomoci, aj keď sa môže

javiť, že iný postup, ako ten, ktorým orgán verejnej moci uplatní právomoc, nemôže byť

úradným postupom. Podľa štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.

Ak sa ustanovenie neinterpretuje vytrhnuté

z kontextu, ale v spojení s , potom aj postup

nerešpektujúci právo má povahu nesprávneho postupu, lebo z čl. 2 ods. 2 možno vyvodiť

povinnosť orgánu verejnej moci konať výlučne v medziach právomocí, priznaných

a zákonom. Nesprávnym úradným postupom je každé vybočenie orgánu verejnej moci

z medzí ustanovených , odklon od správania určeného orgánu verejnej moci

zákonom. ... K povinnostiam orgánu verejnej moci v materiálnom právnom štáte patrí aj

dôsledné dodržiavanie práv osôb, ktoré voči orgánu verejnej moci oprávnená osoba

uplatnila.“

29. Právne závery v podstatnom spočívajúce len na hodnotení nedostatkov žiadostí

sťažovateľa na zrušenie zaistenia jeho finančných prostriedkov, resp. na nepreukázaní iných

možností prokuratúry, pokiaľ ide o zaistenie ďalšieho majetku sťažovateľa, neprimerane

zužuje možnosť postihnutej osoby nezákonne obvinenej (zastavenie trestného stíhania

vzhľadom na záver o tom, že skutok nie je trestným činom je potrebné považovať

za rozhodnutie deklarujúce nezákonnosť predchádzajúceho trestného stíhania) domáhať sa

náhrady škody na majetku zaistenom počas takéhoto nezákonne vedeného trestného

stíhania. Tým, že konajúci krajský súd v podstate odmietol sťažovateľovi priznať právnu

ochranu napadnutým súdnym rozhodnutím na základe uvedených dôvodov, zasiahol

do obsahu základného práva vlastniť majetok zaručeného (a obdobne

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu) priznávajúcich aj právo

na ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, ktorému, ako

už bolo uvedené v náleze ústavného súdu č. k. -53 z 23. augusta 2006,

korešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní

zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu

trestného konania uvedenú v prvej vety v tom čase platného .

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je ústavne neudržateľný a jeho vydaním došlo k neospravedlniteľnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok zaručeného , resp. práva

na ochranu majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

31. Vo zvyšnej časti (t. j. pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 20

ods. 2 až 5 ) ústavný súd sťažnosti nevyhovel, keďže nevzhliadol relevantnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom a obsahom uvedených článkov . Predmet konania pred

všeobecným súdom sa totiž netýkal ani majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu

( ), ani spôsobu výkonu práv a povinností vlastníka ( ),

rovnako ani vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia majetku ( ), keďže

sa v konaní nerozhodovalo o náhrade za vyvlastnený majetok, a napokon ani posúdeniu

dôvodu jeho nadobudnutia – nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov (čl. 20

ods. 5 ). Pre záver o porušení základného práva vlastniť majetok však postačuje

zistenie, že krajský súd napadnutým rozsudkom nepriznal ochranu právu sťažovateľa

na náhradu škody na jeho majetku zaisteného rozhodnutím štátneho orgánu v trestnom

konaní, ktoré možno v dôsledku zastavenia trestného stíhania považovať za nezákonné, čo

sa následne prejavilo vo vyslovení porušenia tohto základného práva v zmysle čl. 20 ods. 1

.

32. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

ako porušujúce sťažovateľom označené práva podľa a dodatkového

protokolu, bolo namieste toto rozhodnutie podľa (a jemu

zodpovedajúcemu a ) zrušiť a vec vrátiť krajskému

súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom

konaní je krajský súd povinný o odvolaní sťažovateľa opätovne rozhodnúť, a to ústavne

konformným spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu a najmä ústavný rámec

konania pred súdnymi orgánmi.

33. Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy, zaujať ústavne konformné stanovisko k podstatným právnym

otázkam (obsah pojmu nesprávny úradný postup, predpoklady vzniku práva na náhradu

škody z neho vyplývajúceho) a vo veci opätovne rozhodnúť, prihliadajúc na obsah a zmysel

základných práv a slobôd zaručených , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a slobodách (a osobitne a dodatkového

protokolu, ktorých porušenie bolo týmto nálezom konštatované).

IV.

34. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume

50 000 € poukazujúc na „útrapy a všetku ujmu“, ktoré mali byť spojené s nezákonným

trestným stíhaním, jeho neodôvodneným pobytom vo väzbe a poškodením jeho podnikania

a života.

35. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

36. Zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(). Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len reparácia

nemajetkovej ujmy, nie však prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných

podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. ).

37. Vychádzajúc z uvedených ustálených názorov ústavného súdu, najmä že cieľom

finančného zadosťučinenia nie je náhrada škody, ktorej sa sťažovateľ v danom prípade

domáha priamo v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd nevzhliadol dostatok

dôvodov na priznanie žiadaného finančného zadosťučinenia. Samotné vyslovenie porušenia

označených práv sťažovateľa v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu

ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania predstavuje podľa názoru

ústavného súdu dostatočnú satisfakciu, preto ústavný súd požadované finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, čo sa odrazilo v bode 4 výrokovej časti tohto

nálezu.

V.

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

39. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume

363,80 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie

ústavnej sťažnosti), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony

právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143 €

a paušálna náhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 sumu 8,58 €.

40. Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho

zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb a na základe toho zaviazal

porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľovi v sume 363,80 € v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a b),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané právne úkony

v sume 2 x 143 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,58 € a dane z pridanej hodnoty

v sume 60,64 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016