Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 108 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (113)I. ÚS 395/2016
PDF · 450.78 KB
No categories available
I. ÚS 395/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Murgašova 3, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, Murgašova 3, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 395/2016-10 z 15. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 3. júna 2016,
ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 283/2014-124 z 3. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 23 C 95/2012 (predtým vedeného pod sp. zn. 23 C 415/2002), ktorého
predmetom bol návrh na náhradu škody z dôvodu sťažovateľom namietaného nesprávneho
úradného postupu orgánov prokuratúry. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 C 415/02-154
zo 17. júna 2004 žalobu zamietol a krajský súd ho rozsudkom č. k. 14 Co 301/04-188
z 20. septembra 2005 potvrdil. Ústavný súd však v náleze č. k. III. ÚS 117/06-53
konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na základe
čoho rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní rozhodol okresný súd o žalovanom nároku
rozsudkom č. k. 23 C 415/2002-367 z 8. októbra 2009, ktorým Slovenskú republiku –
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, vystupujúcu v postavení žalovaného
v 2. rade (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), zaviazal na zaplatenie sumy 39 616,54 €
s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999
do 31. decembra 2001 a zo sumy 31 096,49 € od 1. januára 2002 do zaplatenia a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol. Tento v poradí druhý rozsudok krajský súd potvrdil rozsudkom
č. k. 4 Co 53/2010-406 z 30. septembra 2010. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 18/2011 z 13. septembra 2012 boli
však aj tieto rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. Okresný súd posledným rozsudkom č. k. 23 C 95/2012-56
zo 17. januára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa proti
žalovanému v 2. rade zamietol, nepriznajúc mu ani náhradu trov konania, pričom krajský
súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že konajúce súdy „nesprávne interpretovali
v danej veci ust. § 79b ods. 1 a ods. 4 zákona o trestnom konaní súdnom v znení účinnom
do 31.10.1999, ktoré ustanovenie umožňovalo v čase podania žiadosti sťažovateľa zrušenie
zaistenia účtu pričom v konaní bolo preukázané, že zaistenie účtu od počiatku celého
trestného konania nebolo pre účely trestného konania potrebné. Nie je teda ani správny
záver o tom že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať
žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu. ... Sťažovateľ sa
nestotožňuje so záverom porušovateľa pri analýze ustanovení Trestného poriadku (§ 79b
ods. 1, 4 zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 31.10.1999), na základe ktorých dospeli
k záveru, že prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne
iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov žalobcu a v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. ... Ak odvolací súd tvrdí že sťažovateľ
uvádzal, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol vlastníkom
nehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu ani v žiadostiach o uvoľnenie
prostriedkov nemal dôvod oznamovať, pretože orgány činné v trestnom konaní predsa
disponovali jeho účtovníctvom a teda aj dokladmi o majetkových pomeroch, kde boli tieto
skutočnosti náležíte podložené a preto nie je správny záver o tom že by existenciu iného
majetku v trestnom konám ani žiadnym spôsobom nepreukázal...
Účelom základných práv uvedených v čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 46
ods. 3 ústavy, je zabezpečenie dôslednej ochrany vlastníckeho práva osoby, do ktorej práv
mohlo byť zasiahnuté v rámci trestného konania len nevyhnutnej miere a orgány činné
v trestnom konaní boli povinné v každom štádiu skúmať nielen to či dôvody obmedzenia
práv sťažovateľa trvajú, ale aj to aby tieto obmedzenia sa nepriečili základným zásadám
trestného konania.
Zaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva, jedného zo základných
práv žalobcu garantovaného Ústavou SR. Zároveň čl. 13 ods. 4 Ústavy SR zakotvuje
povinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a zmysel.
Podľa názoru sťažovateľa je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenia účtu podľa
Trestného poriadku, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto
rozhodnutie nekládol dôraz na zabezpečenie ochrany týchto peňažných prostriedkov
nachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred zlým hospodárením banky, ktorá vedie
zaistený účet a to najmä vtedy, ak ho na to žalobca ako majiteľ zaistených účtov
niekoľkokrát písomne upozornil.
Sťažovateľ je toho názoru, že pri obmedzovaní práv a slobôd v rámci trestného
konania, musia príslušné orgány činné v trestnom konaní, zabezpečiť aj dôslednú
starostlivosť o jednotlivé veci, ktoré sú postihnuté ich obmedzujúcimi rozhodnutiami.
Krajský súd v Košiciach podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyhodnotil postup
OČTK, ktorí hrubou nedbanlivosťou pri svojej činnosti spôsobili sťažovateľovi škodu
na majetku, ktorej náhrady sa domáhal v konaní pred všeobecnými súdmi pričom všeobecné
súdy sú viazané pri svojej činnosti ústavou a preto mali taktiež prihliadať na práva ňou
garantované.
Bez ohľadu na výsledok prípravného konania, v ktorom bol nakoniec sťažovateľ
zbavený obvinenia v plnom rozsahu, ak by sa aj preukázala jeho vina a bola by potvrdená
dôvodnosť podozrenia pôvodu zaistených peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa
na účtoch z trestnej činnosti, čo by viedlo k následnému uloženiu trestu prepadnutiu veci,
takýto výrok odsudzujúceho rozsudku, by bol vzhľadom na súčasnú situáciu v AG Banke,
a. s. nevykonateľným.“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa ... vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového
protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/283/2014-124 zo dňa 3.3.2016 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/283/2014-124 zo dňa 3.3.2016 sa
zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
50.000 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
363,80 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Krajský súd na základe výzvy ústavného súdu vo svojom vyjadrení
sp. zn. 1 SprV 551/2016 z 22. júla 2016 uviedol, že okresný súd «v odôvodnení svojho
rozsudku mimoriadne podrobne rozviedol skutkový stav veci, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil podľa § 132 O. s. p., každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.
Pretože predchádzajúce rozhodnutia okresného a krajského súdu boli zrušené
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 20. 09. 2006, č. k. 14 Co 301/2004-188) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 23 C 415/2002
a rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 53/2010), okresný súd dôsledne splnil pokyny, ktoré
dal Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcich
rozhodnutiach.
Krajský súd v dôvodoch rozsudku zo dňa 3. marca 2016, č. k. 4 Co 283/2014-124
podrobne rozviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal v konaní a z akých dôvodov, ako sa
vyjadrili a bránili odporcovia, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Vyslovil názor, že okresný súd v napadnutom rozsudku odstránil vytýkané nedostatky
(ústavným súdom a najvyšším súdom) a podľa záväzného právneho názoru uvedených
súdov, urobil ucelenú analýzu relevantných ustanovení Trestného poriadku, ako aj zákona
o prokuratúre a posúdil vec podľa relevantných ústavnoprávnych hľadísk a vysvetlil svoje
úvahy vo vzťahu k otázke, čo možno považovať za správny úradný postup, resp. nesprávny
úradný postup, a to aj v intenciách článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zák. č. 58/1969 Zb.
Odvolací súd sa stotožnil aj s analýzou ust. § 79 ods. 1, 4 Trestného poriadku v znení
účinnom do 31. 10. 1999, na základe ktorej okresný súd dospel k záveru, že prokurátor
v rámci svojich zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce
k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa a v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup prokurátora. Poukázal aj na to, že navrhovateľ dostatočným spôsobom
neosvedčil, aby jeho jednotlivé žiadosti obsahovali také relevantné informácie, ktoré by
osvedčili danosť potreby ochrany finančných prostriedkov na zaistených účtoch.
Dovoľujeme si nesúhlasiť s tvrdeniami sťažovateľa, že krajský súd nedostatočne
odôvodnil meritórne výroky svojho rozhodnutia.
K ostatným námietkam sťažovateľa sa nám žiada poznamenať, že z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva tiež (aj) povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia.
Z odôvodnenia „napadnutého“ rozhodnutia krajského súdu (4Co/283/2014) vyplýva,
že toto obsahuje nielen podrobné vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým
odvolací súd dospel, ale aj mimoriadne podrobné právne posúdenie veci.
Uvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky ani právo na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového dohovoru k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Sťažnosť sťažovateľa si dovoľujeme označiť za neopodstatnenú.».
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrením krajského súdu z 22. júla 2016,
oznámením sťažovateľa z 15. augusta 2016, ako aj obsahu napadnutého rozsudku
a rozsudku okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Pri skúmaní sťažovateľom namietaného porušenia práv zaručených čl. 20 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd sústredil na obsah napadnutého rozsudku
krajského súdu, ako aj na obsah rozsudku okresného súdu, ktoré je potrebné s prihliadnutím
na § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) posudzovať spoločne. Okresný
súd v rozsudku zo 17. januára 2014, ktorý neskôr krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil, vo svojich právnych záveroch uviedol:
«V prejednávanej právnej veci súdu bolo nepochybne preukázané, že uznesením
vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené
obvinenie a začaté trestné konanie voči navrhovateľovi pre trestný čin neoprávneného
podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaných formou
spolupáchateľstva a že Krajská prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 5.2.1998
vydaného podľa § 79b Trestného poriadku zaistila peňažné prostriedky navrhovateľa
v sume 27.576,96 USD, v sume 256.675,163 Sk, vedených na účtoch navrhovateľa
v AG Banke, a. s., pobočka Košice. Z vykonaného dokazovania bolo súdu ďalej preukázané,
že navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1998 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru
v Košiciach o prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch v AG Banke, a. s.
na účet v iných bankách, ktorým Krajská prokuratúra nevyhovela a následne vyhlásením
Národnej banky Slovenska zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka, a. s. vyhlásená za neschopnú
vyplácať vklady a rozhodnutím Národnej banky Slovenska zo dňa 13.4.2000, právoplatným
dňa 3.5.2000 bolo AG Banke, a. s. povolenie ako banke odobraté. Uznesením Krajského
úradu vyšetrovania PZ v Košiciach zo dňa 29.6.2001, právoplatného dňa 20. 7. 2001
trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie
trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajská
prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 28.6.2001 zrušila zaistenie finančných
prostriedkov navrhovateľa nachádzajúcich sa na účtoch vedených v AG Banke, a. s..
Vyššie uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, keďže spornou
medzi nimi zostala otázka, či konanie resp. nekonanie prokurátora, ktorý nevyhovel
žiadostiam navrhovateľa o prevod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho
zaistených účtoch v AG Banke, a. s., odôvodnených ohrozením prosperity tejto banky, je
daný nesprávny úradný postup prokurátora a tým preukázaná zodpovednosť odporcu
v 2. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom.
Prvotnom podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zák.
č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie nedefinuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným
postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom podľa § 18
uvedeného zákona môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej alebo v jej
dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho
orgánu pri jeho činnosti. Aby bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny,
musí byť úradný postup normatívne záväzne predpísaný. Aby bolo možné nekonanie orgánu
v rámci určitého úradného postupu kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť
v platnom právnom predpise upravená možnosť dotknutého orgánu konať. Podľa čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasťou princípu právneho štátu
je možnosť uplatnenia aj štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu
má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže
môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány
môžu štátnu moc uplatňovať vrátane druhu a obsahu sankcii, ustanoví zákon. Konanie
orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol
konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako
zákonom ustanoveným postupom.
Z uvedeného vyplýva, že ak má prokuratúra ako štátny orgán pri výkone jej činnosti
pri ukladaní povinnosti na základe zákona (uloženie povinnosti strpieť obmedzenie
dispozície s bankovým účtom jeho zaistením) a uloženú povinnosť v zmysle čl. 13 ods. 4
Ústavy a čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 20 ods. 4 Ústavy chrániť vlastníctvo navrhovateľa,
je takáto možnosť zo strany prokuratúry daná výlučne jej zákonnými možnosťami.
Podľa ust. § 79b ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(Trestný poriadok), ďalej len „Trestný poriadok“ účinného do 31.10.1999 (v čase, kedy
navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1999 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru
v Košiciach o prevod finančných prostriedkov z jeho účtu v AG Banke, a. s. do iných bánk),
prokurátor môže v prípravnom konaní dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte
v prípade, ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone vecou
dôležitou pre trestné konanie.
Podľa § 79b ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31.10.1999 prokurátor môže
v prípravnom konaní rozhodnúť o zrušení a obmedzení zaistenia v prípade, ak zaistenie účtu
na účely trestného konania už nie je potrebné, alebo ak nie je potrebné v stanovenej výške.
Z uvedeného teda je zrejmé, že vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti navrhovateľa
o presun finančných prostriedkov na iný účet, podľa Trestného poriadku platného v čase
podania žiadosti navrhovateľom prokurátor mohol zrušiť zaistenie, ktoré však v zmysle
vtedy platného právneho poriadku bolo možné výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už
v danom čase nebolo pre účely trestného konania potrebné, čomu podľa názoru súdu tak
nebolo, pretože voči navrhovateľovi bolo trestné stíhanie zastavené až uznesením Krajského
úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach, právoplatného dňa 20.7.2001.
Z uvedeného vyplýva, že zaistenie účtov navrhovateľa v čase podania jeho žiadosti bolo
pre účely trestného konania potrebné. Druhou možnosťou prokurátora bolo nevyhovieť
žiadosti navrhovateľa v prípade, ak neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie
zaistenia. Prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení daných Trestným
poriadkom (ktoré nemôže prekročiť) nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce
k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa, keďže nemal dispozičné právo nakladať
s finančnými prostriedkami navrhovateľa na účte a preto nemohol prikázať banke, aby
finančné prostriedky previedla na iný účet v inej banke. Na tomto mieste je potrebné uviesť,
že možnosť nakladania so zaistenými peňažnými prostriedkami na účte so súhlasom
prokurátora bola zavedená až novým Trestným poriadkom teda zák. č. 301/2005 Z. z.
konkrétne § 95 ods. 7, v ktorom je uvedená možnosť prokurátora konať v prospech ochrany
vlastníctva obvineného.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom
splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže prvotnou
podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu súdu na základe vyššie uvedených
skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní
nebol preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. Keďže táto prvotná podmienka
pre vznik zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom nebol v konaní preukázaný súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný
a preto ho zamietol. Preto v ďalšom už súd, nevykonal dokazovanie na zistenie tej
skutočnosti či navrhovateľovi vznikla škoda prípadne v akej výške, keďže ďalšie
dokazovanie v tomto smere by už bolo nadbytočné.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdil, že prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala
iné účty navrhovateľa na ktorých mal finančné prostriedky prípadne iný jeho majetok,
keďže prokuratúra tvrdila, že by bol zmarený účel trestného konania odblokovaním účtov
navrhovateľa, súd túto argumentáciu považoval bez právneho významu, keďže súd vyššie už
v odôvodnení podrobne uviedol, aké možnosti mal prokurátor podľa platného Trestného
poriadku.»
8. Krajský súd v napadnutom rozsudku (potvrdzujúcom rozsudok okresného súdu)
potom, ako opísal predchádzajúci priebeh konania, obsah rozsudku okresného súdu, ako aj
odvolania sťažovateľa proti nemu konštatoval, že sťažovateľom uplatnené odvolacie
dôvody neboli naplnené a súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom
rozsahu, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Preto sa
s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a na doplnenie jeho dôvodov uviedol:
«Odvolací súd je toho názoru, že tak ako je to vyššie uvedené na rozdiel
od predchádzajúceho rozsudku č. k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 Okresný súd
Košice I posúdil nárok žalobcu a jeho argumenty aj zo všetkých relevantných
ústavnoprávnych hľadísk, a správne dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.
Tak ako na to súdy už opakovanie poukazovali objektívna zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je založená na kumulatívnom splnení
troch základných podmienok a to existencii nesprávneho úradného postupu, vzniknutej
škode a preukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Súd pri rozhodovaní správne vychádzal zo stanoviska, že prvotnou podmienkou
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je teda
existencia nesprávneho úradného postupu, pričom zák. č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie
nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Za takýto nesprávny
úradný postup môže byť považovaný akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho;
právomoci, pokiaľ ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami.
Jedná sa teda o postup, ktorým by štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť
vyplývajúcu mu z právnej normy, v dôsledku čoho by štátny orgán postupoval odlišne
od toho, ako mu to prikazuje alebo umožňuje všeobecne záväzný právny predpis alebo
pravidlo vyplývajúce z tohto právneho predpisu. Súd prvého stupňa správne vychádzal
z úvahy, že aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného postupu
kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená
možnosť dotknutého orgánu konať. V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa správne
poukázal na čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon. Každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý
nemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje, čo napĺňa
v právnom štáte princíp právnej istoty a je tým vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať
podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonom
ustanoveným postupom. Prvostupňový súd správne poukázal na ust. § 79b ods. 1 a ods. 4
o trestnom konaní súdnom v znení účinnom do 31.10.1999, ktoré ustanovenie interpretoval
tak, že v čase podania žiadosti žalobcu prokurátor mohol zrušiť zaistenie výlučne iba
v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo pre účely trestného konania
potrebné, čo v tomto prípade nebolo splnené ani preukázané. Prokurátor v rámci svojich
zákonom daných oprávnení nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane
finančných prostriedkov žalobcu, keďže nemal dispozičné právo nakladať s finančnými
prostriedkami žalobcu na účte a rovnako nemal možnosť umožniť s týmito prostriedkami
nakladať žalobcovi, nakoľko jeho dispozícia bola zo zákona obmedzená...
Odvolací súd tu zdôrazňuje, že zavedenie inštitútu zaistenia účtu upraveného v § 79
písm. b/ Trestného poriadku bolo snahou zákonodarcu uľahčiť orgánom činným v trestnom
konaní prejednávanie, vyhľadávanie a vyšetrovanie najmä závažnej trestnej činnosti
s cieľmi zamedziť jej ďalšiemu pokračovaniu a zabezpečiť prípadnú náhrada škody
vzniknutej trestným konaním. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v štádiu
vyšetrovania dal vyšetrovateľ podnet dozorujúcemu prokurátorovi na prijatie opatrenia
podľa § 79b Trestného poriadku, pretože výsledky tohto vyšetrovania odôvodňovali takýto
postup. Prijaté opatrenie o zaistení účtu žalobcu bolo v čase jeho vydania efektívnym
prostriedkom vedenia trestného stíhania z dôvodu existencie obavy z pokračovania
v trestnej činnosti a jeho cieľom bolo zamedziť jeho pokračovaniu a zabezpečiť realizáciu
právoplatného rozsudku v priebehu celého trestného konania.
Aj v tomto konkrétnom prípade teda štátne orgány sledujúc cieľ daný Trestným
poriadkom využili oprávnenia upravené v Trestnom poriadku, sledovali legitímny cieľ,
potlačenie, objasnenie a potrestanie trestného činu. V konaní bolo nesporne preukázané,
že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice bolo vznesené
obvinenie a začaté trestné konanie voči žalobcovi pre trestný čin neoprávneného
podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a v súvislosti s uvedeným bolo
vydané opatrenie, ktorým došlo k zaisteniu peňažných prostriedkov žalobcu, pričom žalobca
nepovažoval aj v priebehu celého tohto konania uvedené rozhodnutie za nezákonné,
ale uplatňoval svoj nárok s poukazom na danosť nesprávneho úradného postupu
prokurátora, ktorý videl v jeho nečinnosti a nedostatočnej ochrane zaistených finančných
prostriedkov, napriek jeho upozorneniam. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
zdôrazňuje, že účelom zaistenia peňažných prostriedkov v rámci trestného konania je práve
odňatie možnosti disponovať peňažnými prostriedkami na účte v banke (alebo v pobočke
zahraničnej banky alebo s inými peňažnými prostriedkami), ktoré inak patrí majiteľovi
týchto prostriedkov a to na neurčitý čas. Z uvedeného je zrejmé, že aj v prípade, ak by
zákon umožňoval prokurátorovi nakladať a disponovať s finančnými prostriedkami
zaistenými na účte, resp. umožňoval by mu dať súhlas vlastníkovi, aby nakladal s takýmito
prostriedkami nie je možné očakávať od prokurátora, že vyhovie akejkoľvek (každej)
žiadosti osoby obmedzenej v práve disponovať so zaisteným účtom (obsahujúcej návrh
na disponovanie s finančnými prostriedkami na zaistenom účte), pretože by to bolo
v rozpore s účelom inštitútu zaistenia účtu. Takáto žiadosť by musela byť dostatočným
spôsobom odôvodnená a obsahovať konkrétne dôvody a relevantné informácie, vysvetľujúce
výnimočnosť daného prípadu.
V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nielen zákon neumožňoval
prokurátorovi konať, ale žalobca ani dostatočným spôsobom neosvedčil, že jeho žiadosti
obsahovali takéto relevantné informácie, aby osvedčili danosť potreby ochrany finančných
prostriedkov na zaistených účtoch.
V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že žalobca doručoval orgánom
činným v trestnom konaní tri žiadosti, z ktorých prvá žiadosť zo dňa 17.3.1998 sa týkala iba
uvoľnenia čiastky 250.000,- Sk z podnikateľského účtu a súkromného devízového účtu
za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti žalobcu, teda táto žiadosť
neobsahovala žiadne upozornenie na situáciu v AG banke, a. s.
Vo vzťahu k žiadosti zo dňa 22.7.1998 odvolací súd poukazuje na to, že táto žiadosť
obsahovala iba všeobecnú informáciu, resp. konštatovanie žalobcu o situácii v spoločensko-
politickom živote, ktorá vládne okolo bankových inštitúcii a nepriaznivo sa odzrkadľuje
v postavení AG banky, pričom poukázal na to, že sa nedá predpokladať termín ukončenia
vyšetrovania, a preto sa cíti byť obmedzený na svojich právach ako občan Slovenskej
republiky, preto požiadal o uvoľnenie prostriedkov alebo nahradenie nehnuteľnosťou
v hodnote zodpovedajúcej finančným prostriedkom blokovaným na jeho peňažných účtoch.
Uvedená žiadosť neobsahuje v žalobe uvádzanú informáciu o tom, že odborníci začali
avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a. s. a už vôbec žiadne konkrétnejšie
skutočnosti, vyjadrenia či správy odborníkov, ktoré by odôvodňovali potrebu ochrániť
finančné prostriedky nachádzajúce sa na zaistenom účte.
K poslednej žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 odvolací súd poukazuje na tú
skutočnosť, že táto už nebola spôsobilá privodiť zmenu v situácii, nakoľko v konaní bolo
jednoznačne preukázané (z vyjadrenia Národnej banky Slovenska zo dňa 19.12.2003),
že AG banke, a. s. bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. UBD-2337/2/1999 zo dňa
1.12.1999 bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a zároveň jej bolo rozhodnutím
Národnej banky Slovenska č. UBD-1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa
prijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších činnosti uvedených
v povolení na výkon bankových činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné
na vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto
rozhodnutia. Vyhlásením Národnej banky Slovenska č. SGU-2451/1/1999 z dňa 3.12.1999
bola AG banka, a. s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods.3 zák.
č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Po vydaní týchto rozhodnutí už by prokurátor nemohol žiadnym
spôsobom ovplyvniť konanie banky a ani disponovať s finančnými prostriedkami (ani
v prípade, ak by mu to zákon umožňoval), t. j. nemohol žiadosti z 1.12.1999 vyhovieť ani
z tohto dôvodu.
K účinnej ochrane prostriedkov na predmetnom účte mohlo dôjsť iba pred vydaním
vyššie uvedených rozhodnutí Národnej banky Slovenska týkajúcich sa AG banky, a. s.,
keďže po zavedení nútenej správy by už nebolo možné disponovať s finančnými
prostriedkami na zaistenom účte, ani keby k zaisteniu nebolo došlo alebo by toto zaistenie
už netrvalo. Pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu môže byť preto relevantné iba
posúdenie potreby zaistenia účtu (a konanie prokurátora) v období od nariadenia zaistenia
5.2.1998 do 1.12.1999 (resp. 3.12.1999) a preto nemožno považovať za správnu námietku
žalobcu uvedenú v odvolaní o nesprávnom závere súdu o potrebe zaistenia finančných
prostriedkov žalobcu na účtoch v AG banke počas celej doby trvania trestného stíhania voči
žalobcovi, teda až do 29.6.2001 (1326 dní).
Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj keď v súčasnosti žalobca
opakovane poukazuje na to, že disponoval inými finančnými prostriedkami, resp. že bol
vlastníkom nehnuteľnosti, uvedené skutočnosti v čase zaistenia účtu, ani v žiadostiach
o uvoľnenie prostriedkov neoznámil orgánom činným v trestnom konaní ani žiadnym
spôsobom nepreukázal.
Napokon k námietke žalobcu, že výška finančných prostriedkov zaistená
na predmetných účtoch bola výrazne nižšia ako výška škody, ktorú deklarovali trestné
orgány v predmetnej veci pri vyšetrovaní, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť
pre rozhodnutie v danej veci o náhrade prípadnej škody spôsobenej orgánmi štátu nie je
relevantná a nie je spôsobilá ovplyvniť závery súdu na rozdiel od opačnej situácie, kedy by
boli zaistené prostriedky v nepomerne vyššej sume ako je deklarovaná škoda. Naopak
svedčí to o skutočnosti, že v danom prípade mohlo dôjsť zo strany orgánov činných v
trestnom konaní k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov patriacich žalobcovi, preto
by neprichádzala do úvahy v súčasnosti žalobcom navrhovaná „zámena“, t. j. uvoľnenie
finančných prostriedkov na predmetnom účte a zablokovanie na inom účte. Možno
predpokladať, že ak by orgány činné v trestnom konaní zistili vlastníctvo žalobcu vo vzťahu
k ďalším finančným prostriedkom, pravdepodobne práve s poukazom na výšku deklarovanej
škody došlo by k zaisteniu aj ďalších finančných prostriedkov žalobcu.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia nielen v dôsledku porušenia stanovených
alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, ale aj nepochopenia účelu a zmyslu jednotlivých
úkonov a rozhodnutí a znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho
orgánu, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že toto tvrdenie je správne, avšak iba
v prípade, ak príslušný orgán mal povinnosť alebo možnosť vydať určité rozhodnutie alebo
konať navrhovaným spôsobom, čo v tomto prípade nebolo splnené tak ako je to už vyššie
popisované. Vo všeobecnosti by teda bolo možné považovať za nesprávny úradný postup,
ak orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zabezpečia majetok osoby v prípade,
ak došlo k jej obmedzeniu nakladať s majetkom a na takomto majetku vznikla škoda, avšak
iba v prípade, ak existoval spôsob konania, ktorým by orgány činné v trestnom konaní
vzniku takejto škody mohli zabrániť a rovnako iba v prípade, ak by bolo preukázané,
že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť (resp. mohli mať vedomosť), že takáto
škoda hrozí, čo v danom prípade preukázané nebolo.
Odvolací súd dospel k záveru, že škoda nevznikla žalobcovi v priamej príčinnej
súvislosti s úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, ale v dôsledku
objektívnej okolnosti, ku ktorej došlo mimo rámca pôsobnosti týchto orgánov, ktorú OČTK
nemohli ovplyvniť ani jej zabrániť.»
III.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba
vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
13. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu
práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon
vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky
a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
14. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
15. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba
vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov
a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
17. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštantne uvádza,
že čl. 20 ods. 1 ústavy vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 dodatkového
protokolu (PL. ÚS 17/00).
18. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu samotná ústava nedefinuje, čo je
obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah
ustanovený zákonom (PL. ÚS 38/95). Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu
vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Tento obsah
vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97,
19. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,
implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené
priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho
porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy
(I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady
a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo
v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva
ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.
Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo
získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú
na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva
v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že
vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť
alebo využiť bez právneho dôvodu (m. m. III. ÚS 303/07).
20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci
ktorej bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo
majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň
„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY
DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS
COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995).
21. Podľa názoru sťažovateľa malo k zásahu do ústavou zaručeného práva vlastniť
majetok dôjsť nepriznaním náhrady škody, ktorá mala na jeho majetku (peňažných
prostriedkoch vedených na bankových účtoch) vzniknúť v dôsledku sporného postupu
orgánov prokuratúry v jeho trestnej veci, ktorá skončila zastavením trestného stíhania.
22. Krajský súd tvrdiac, že pri rozhodovaní vo veci zohľadňoval aj relevantné
ústavnoprávne hľadiská vyplývajúce z čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, sa stotožnil
so záverom okresného súdu o nesplnení prvotnej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia nesprávneho
úradného postupu. Uvedený záver sa mal opierať o výklad § 79b zákona č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) účinného do 31. októbra 1999, z ktorého
krajský súd v zhode s okresným súdom vyvodil, že v čase podania žiadostí sťažovateľa
mohol prokurátor zrušiť zaistenie výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom
čase nebolo na účely trestného konania potrebné, a že prokurátor nemohol v rámci svojich
zákonom daných oprávnení vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných
prostriedkov. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd aj s prihliadnutím na už
ústavným súdom v danej veci vyslovené právne názory neaplikoval na prípad dopadajúce
právne normy spôsobom ústavne zlučiteľným s obsahom čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu.
23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla
2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969
Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery boli prijaté
súdnou judikatúrou už v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. a sú stále použiteľné
(uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
24. V súvislosti s posudzovaním následkov neskôr zastaveného trestného stíhania
sa ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (m. m. I. ÚS 320/2016) tiež
stotožnil s názorom, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania
(ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky
trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010
sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
25. Pri posudzovaní ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku ústavný súd ďalej
prihliadal aj na právne názory ústavného súdu vyslovené k danej veci v náleze
č. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006 v súvislosti s ústavným prieskumom skoršieho
rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005. Podľa nich
«aj zaistené finančné prostriedky, vzhľadom na ktoré má účastník súdneho konania
legitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci konania
o náhradu škody podľa v tom čase platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
v prípade priaznivého rozhodnutia v merite veci), možno podradiť pod pojem majetok,
resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP
poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci
Kopecký v. Slovenská republika (No 44912/98)]...
V uvedenom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe
bolo posúdenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi,
v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku jeho škody.
Status sťažovateľa v rámci trestného konania bol určený predovšetkým základným
princípom platným v tomto konaní, ktorým je prezumpcia neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy,
ktorého cieľom je okrem iného i to, aby obvinený z trestného činu neznášal negatívne
dôsledky z tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine.
V rámci trestného konania čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľovi priznáva aj právo
na ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu tohto konania, ktorému
korešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní
zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu
trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného TP, podľa ktorej mali
tieto orgány okrem iného i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Povinnosťou krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť,
či orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia
Trestného poriadku, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných
prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou
škodou ústavne súladným spôsobom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.
Právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy by teda zo strany krajského súdu
bolo rešpektované v tom prípade, ak by krajský súd posúdil predmetnú vec vo vyššie
uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne vydal
rozhodnutie vo veci samej...
Rozhodnutie krajského súdu v tejto veci je však bez posúdenia v naznačenom
kontexte a bez akejkoľvek ucelenej analýzy relevantných ustanovení Trestného poriadku
a zákona o prokuratúre nepreskúmateľné.
Ak je nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o žalobe sťažovateľa, ktorou sa
domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, nepreskúmateľné, znamená to porušenie jeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.»
26. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku síce
deklaroval, no v skutočnosti neprihliadol na obsah a zmysel už naznačených zásad
korigujúcich ústavnú zlučiteľnosť rozhodnutia o sťažovateľom uplatnenom práve
na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená rozhodovacou činnosťou prokuratúry
o zaistení finančných prostriedkov sťažovateľa na jeho účtoch v banke. Zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
(fyzickej osobe) odčinená. Uvedené korešponduje aj so záverom vysloveným ústavným
súdom v náleze č. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006 v spojitosti s dopadom princípu
prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktorého podstatou je zásada, že osoba
obvinená, ktorej obvinenie bolo neskôr zrušené by nemala znášať negatívne dôsledky
z obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine. Pritom je zrejmé, že
sťažovateľ sa nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky na vyplatenie svojich
finančných prostriedkov vedených na účte úpadcu uznanej v konkurznom konaní (bližšie
s. 14 rozsudku okresného súdu).
27. V danom prípade sa však krajský súd (obdobne ako okresný súd) v zásade
sústredil len na odôvodnenie nemožnosti orgánov prokuratúry postupovať podľa obsahu
žiadostí, ktoré im vo vzťahu k ochrane svojich finančných prostriedkov sťažovateľ počas
ich zaistenia adresoval aplikujúc prísne gramatický výklad príslušných ustanovení vtedy
platného Trestného poriadku umožňujúceho len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných
prostriedkov, nezohľadnil však zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného
majetku v kontexte platných zásad jej činnosti, aj v tom čase normatívne vyjadrených v § 3
zákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých bola
prokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak,
aby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Krajským súdom uskutočnený výklad
relevantných právnych noriem (§ 79b Trestného poriadku účinného v čase zaistenia
v nadväznosti na § 18 zákona č. 58/1969 Zb.) obmedzujúci sa na skúmanie, či orgány
prokuratúry neporušili výslovne v právnych normách formulované právomoci (postupy),
ktoré by jedine mohli odôvodňovať zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postu orgánov
prokuratúry, považuje ústavný súd za neprimerane reštriktívny a rozporný s už
formulovanými zásadami, ktoré sú podstatným korektívom pre výklad pojmu nesprávny
úradný postup. Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť, že výklad (definíciu) tohto pojmu
zákonodarca prenechal orgánom aplikujúcim právo.
28. Rovnako je možné konštatovať, že uplatnený výklad pojmu nesprávny úradný
postup (t. j. že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami) v tejto otázke podľa názoru ústavného súdu
nezohľadňuje rozvíjajúcu sa súdnu prax. V zmysle nej (napr. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010) môže ísť «o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde
k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo
k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože
úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. ... O nesprávny úradný postup by
išlo napr. i vtedy, ak by orgány polície nedostatočne zabezpečili majetok osoby, ktorá bola
vzatá do väzby alebo neumožnili, aby sa o majetok tejto osoby postarali iné osoby
a na takomto majetku vznikla škoda“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010).».
V rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 15/2014 zo 16. decembra 2014 najvyšší súd tiež uviedol:
„Nesprávny úradný postup nemožno stotožniť s uplatňovaním právomoci, aj keď sa môže
javiť, že iný postup, ako ten, ktorým orgán verejnej moci uplatní právomoc, nemôže byť
úradným postupom. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.
Ak sa ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky neinterpretuje vytrhnuté
z kontextu, ale v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, potom aj postup
nerešpektujúci právo má povahu nesprávneho postupu, lebo z čl. 2 ods. 2 možno vyvodiť
povinnosť orgánu verejnej moci konať výlučne v medziach právomocí, priznaných ústavou
a zákonom. Nesprávnym úradným postupom je každé vybočenie orgánu verejnej moci
z medzí ustanovených ústavou, odklon od správania určeného orgánu verejnej moci
zákonom. ... K povinnostiam orgánu verejnej moci v materiálnom právnom štáte patrí aj
dôsledné dodržiavanie práv osôb, ktoré voči orgánu verejnej moci oprávnená osoba
uplatnila.“
29. Právne závery v podstatnom spočívajúce len na hodnotení nedostatkov žiadostí
sťažovateľa na zrušenie zaistenia jeho finančných prostriedkov, resp. na nepreukázaní iných
možností prokuratúry, pokiaľ ide o zaistenie ďalšieho majetku sťažovateľa, neprimerane
zužuje možnosť postihnutej osoby nezákonne obvinenej (zastavenie trestného stíhania
vzhľadom na záver o tom, že skutok nie je trestným činom je potrebné považovať
za rozhodnutie deklarujúce nezákonnosť predchádzajúceho trestného stíhania) domáhať sa
náhrady škody na majetku zaistenom počas takéhoto nezákonne vedeného trestného
stíhania. Tým, že konajúci krajský súd v podstate odmietol sťažovateľovi priznať právnu
ochranu napadnutým súdnym rozhodnutím na základe uvedených dôvodov, zasiahol
do obsahu základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (a obdobne
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu) priznávajúcich aj právo
na ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, ktorému, ako
už bolo uvedené v náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 117/06-53 z 23. augusta 2006,
korešponduje zákonná povinnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní
zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu
trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného Trestného poriadku.
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je ústavne neudržateľný a jeho vydaním došlo k neospravedlniteľnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva
na ochranu majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.
31. Vo zvyšnej časti (t. j. pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 20
ods. 2 až 5 ústavy) ústavný súd sťažnosti nevyhovel, keďže nevzhliadol relevantnú súvislosť
medzi napadnutým rozsudkom a obsahom uvedených článkov ústavy. Predmet konania pred
všeobecným súdom sa totiž netýkal ani majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu
(čl. 20 ods. 2 ústavy), ani spôsobu výkonu práv a povinností vlastníka (čl. 20 ods. 3 ústavy),
rovnako ani vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia majetku (čl. 20 ods. 4 ústavy), keďže
sa v konaní nerozhodovalo o náhrade za vyvlastnený majetok, a napokon ani posúdeniu
dôvodu jeho nadobudnutia – nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov (čl. 20
ods. 5 ústavy). Pre záver o porušení základného práva vlastniť majetok však postačuje
zistenie, že krajský súd napadnutým rozsudkom nepriznal ochranu právu sťažovateľa
na náhradu škody na jeho majetku zaisteného rozhodnutím štátneho orgánu v trestnom
konaní, ktoré možno v dôsledku zastavenia trestného stíhania považovať za nezákonné, čo
sa následne prejavilo vo vyslovení porušenia tohto základného práva v zmysle čl. 20 ods. 1
32. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
ako porušujúce sťažovateľom označené práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu
zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému
súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom
konaní je krajský súd povinný o odvolaní sťažovateľa opätovne rozhodnúť, a to ústavne
konformným spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu a najmä ústavný rámec
konania pred súdnymi orgánmi.
33. Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať
relevantné ústavné princípy, zaujať ústavne konformné stanovisko k podstatným právnym
otázkam (obsah pojmu nesprávny úradný postup, predpoklady vzniku práva na náhradu
škody z neho vyplývajúceho) a vo veci opätovne rozhodnúť, prihliadajúc na obsah a zmysel
základných práv a slobôd zaručených ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a slobodách (a osobitne čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorých porušenie bolo týmto nálezom konštatované).
IV.
34. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume
50 000 € poukazujúc na „útrapy a všetku ujmu“, ktoré mali byť spojené s nezákonným
trestným stíhaním, jeho neodôvodneným pobytom vo väzbe a poškodením jeho podnikania
a života.
35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
36. Zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04). Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len reparácia
nemajetkovej ujmy, nie však prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).
37. Vychádzajúc z uvedených ustálených názorov ústavného súdu, najmä že cieľom
finančného zadosťučinenia nie je náhrada škody, ktorej sa sťažovateľ v danom prípade
domáha priamo v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd nevzhliadol dostatok
dôvodov na priznanie žiadaného finančného zadosťučinenia. Samotné vyslovenie porušenia
označených práv sťažovateľa v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu
ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania predstavuje podľa názoru
ústavného súdu dostatočnú satisfakciu, preto ústavný súd požadované finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, čo sa odrazilo v bode 4 výrokovej časti tohto
nálezu.
V.
38. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
39. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume
363,80 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie
ústavnej sťažnosti), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony
právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143 €
a paušálna náhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 sumu 8,58 €.
40. Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho
zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb a na základe toho zaviazal
porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľovi v sume 363,80 € v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a b),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky (pozostávajúcich z odmeny za vykonané právne úkony
v sume 2 x 143 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,58 € a dane z pridanej hodnoty
v sume 60,64 €), tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016