Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 303/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť K. B., B., G. J., S., M. B., B., a L. B., B., zastúpených advokátom

JUDr. T. Š., K.; M. H., B., a L. P., S., zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B.;

a spoločnosti Q., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2007

a takto

rozhodol:

1. Základné právo K. B., G. J., M. B., L. B., M. H., L. P. a spoločnosti Q.,

spol. s r. o., vlastniť majetok podľa , základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. mája 2007 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája

2007 sa z r u š u j e a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania,

a to K. B., G. J., M. B. a L. B. v sume 20 432 Sk (slovom dvadsaťtisícštyristotridsaťdva

slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K.; M. H. a L. P.

v sume 11 666 Sk (slovom jedenásťtisícšesťstošesťdesiatšesť slovenských korún) na účet

ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. V., B.; a spoločnosti Q., spol. s r. o., v sume

7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jej právneho

zástupcu advokáta JUDr. B. N., B., všetkým do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -9

zo 6. novembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. B., G. J., M. B. a L. B. (ďalej len

„sťažovatelia v 1. až 4. rade“). Uznesením č. k. -16 z 13. decembra 2007 bola

na ďalšie konanie prijatá sťažnosť M. H. a L. P. (ďalej len „sťažovateľky v 5. a 6. rade“)

a uznesením č. k. -17 z 10. januára 2008 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

spoločnosti Q., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 7. rade“ alebo spolu len „sťažovatelia“).

Sťažovatelia v sťažnostiach namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2007.

V záujme hospodárnosti konania podľa v spojení

s ústavný súd uznesením č. k. PLs. -8

zo 16. januára 2008 rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie vzhľadom na to,

že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2007.

Sťažovatelia v 1. až 4. rade v sťažnosti uviedli:

«Všetky označené súdy svojimi rozhodnutiami, porušili naše základné práva,

zaručené každému SR v Článkoch 46 ods. 1) a 20 ods. 1) a Dohovorom v

ods. 1). Okresný súd v Banskej Bystrici tak urobil v konaní a rozhodnutí sp. zn. .

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní a rozhodnutí sp. zn. a Najvyšší súd

SR v konaní a rozhodnutí sp. zn. . (...)

A) Žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností špecifikovaných v návrhu, v priebehu

sporu upravovaného, okrem nás aj proti ďalšiemu žalovanému. Právne svoj návrh oprel

o ustanovenie ) písm. k) 1 Zb. Prejudiciálne však bolo potrebné

skonštatovať súdnym rozhodnutím, že žalobca oprávnenou osobou je a to prostredníctvom

anulovania kúpnej zmluvy, uzavretej medzi ním a našimi právnymi predchodcami. Zmluva,

uzavretá v roku 1948 nesporne trpela vadou. Žalobca nedovŕšil 21 rokov, nebol teda

plnoletý a to malo za následok jej neplatnosť. Tu treba poznamenať, že do plnoletosti

žalobcovi chýbali 2 dni a tento nedostatok si neuvedomili ani úrady. Ak teda žalobca

v tomto veku dokázal uvažovať o „záchrane“ majetku, ak by naši predchodcovia mali zištný

záujem ho oň „obrať“, nedopustili by sa tak triviálnej chyby. Nehľadiac na to, že politická

prezieravosť a jasnovidecký odhad mu nebránili predať im majetok, o ktorý vzápätí prišli!

Zmluva, hoci neplatná, bola do pozemkovej knihy zapísaná, resp. spolu s ďalšími

náležitosťami tvorila podklad pre zápis vlastníctva do pozemkovej knihy. Naši právni

predchodcovia sa teda formálne stali vlastníkmi dotyčných nehnuteľností. Súdom teda

ostávalo zaoberať sa formami, spôsobmi a dôsledkami zákonných možností odstrániť

disproporciu medzi pozemnoknižným a skutočným stavom.

B) Konštantná judikatúra Ústavného súdu je zásadne proti preskúmaniu

a posudzovaniu právnych názorov všeobecných súdov, vedúcich k rozhodnutiu vo veci

samej. Úloha Ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov zvolenej

interpretácie a aplikácie právnych záverov a na zistený skutkový stav v konkrétnej veci

sústavou, prípadne Dohovorom a inými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. (, ). Z tohto postavenia Ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

im predchádzalo, alebo rozhodnutím samotným, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne atak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a súčasne by mali za následok porušenie základného práva. ().

V tomto ohľade je judikatúra Ústavného súdu konformná s judikatúrou ESĽP.

Sťažnosť predkladá prípad, na ktorý je potrebné uvedené postuláty vztiahnuť.

Keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu ide v hodnotení sporného právneho stavu

najďalej (s výnimkou jednej argumentácie, ktorá sa objavila iba v rozsudku Krajského

súdu), možno sa v polemike sústrediť na jeho závery. To, čo je (bolo) totiž pre zachovanie

základného práva na riadny proces a ochranu majetku v tomto spore najdôležitejšie tento

súd odmietol riešiť výslovne, kým nižšie súdy sa tejto základnej otázke iba vyhli. Toto

odmietnutie, sprevádzané rigidným formalizmom pri hodnotení rozsahu povoleného

dovolania Krajským súdom znamenalo odmietnutie spravodlivosti a vytvorilo takú medzeru

v právnom hodnotení prípadu, bez vyplnenia ktorej nemožno spravodlivo a objektívne

rozhodnúť.

Všetky súdu čerpali z rovnakých právnych prameňov. Aplikovali právo platné v čase

právneho úkonu a všetky predovšetkým intertemporálne ustanovenia, obsiahnuté

v nasledujúcich zákonoch, upravujúcich predmetné vzťahy. Konštatovanie je podrobné,

ale záver z neho, ako som uviedol, neúplný.

Tak predovšetkým opomenuli súdy vyložiť obsah pojmu „spravidla“ v § 19

Nástinu...: „vlastníkom nehnuteľnosti, do pozemkovej knihy zapísanej, spravidla môže byť

len ten, kto je v pozemkovej knihe ako vlastník vpísaný“. Výnimky, uvedené v § 20 (dedenie,

vydržanie) sú totiž uvedené taxatívne a práve s druhým tu uvedeným spôsobom (vydržanie)

treba spájať okolnosti, tvorené spoločenskými a v súvislosti s nimi právnymi zmenami,

majúcimi vzťah k veci.

Každé na vec sa vzťahujúce prechodné ustanovenie je až na štylistické nuansy

formulované tak, že sa podľa novej úpravy posudzujú (ak nie je uvedené inak) aj právne

vzťahy, vzniknuté pred jej účinnosťou, ich vznik a nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú

zásadne podľa predchádzajúcej úpravy. Aj táto, aj otázka (okrem iných) vydržania je súdmi

obsiahlo rozoberaná, avšak ich praktická aplikácia, ako som uviedol, sa z rozsudkov nedá

ako presvedčivá zistiť. Je to zapríčinené chybnou rovinou rozhodovania, na ktorú zreteľne

skĺzol aj Najvyšší súd. Je síce správne, že odmietol špekulovať o tom, aký efekt by mala

prípadná žaloba o výmaz vkladu, keď postačuje fakt, že podaná nebola. Medzi hypotetické

otázky však nepatrí vyriešenie kontradiktórneho vzťahu dvoch skutočností: podľa práva,

platného v čase uzavretia úkonu bola rovnaká lehota na podanie negatórnej žaloby i lehota

na nadobudnutie vlastníctva vydržaním - 32 rokov. Korelácia lehôt je evidentná. Žalovaným

(ich právnym predchodcom) nemožno z dvoch podmienok vydržania vytknúť

dobromyseľnosť. O druhej podmienke - fyzickej držbe - treba uvažovať v intenciách, duchu

a v súlade s princípmi reštitúcií vôbec. Prerušenie držby nebolo dobrovoľné. Zákony,

upravujúce vydržanie, nasledujúce po kúpe (OZ , , zák. č.

191/1982 Zb.) boli z hľadiska lehoty pre žalovaných dokonca výhodnejšie. Je teda

vo významnom nepomere prípadná obava z neúspechu negatórnej žaloby, ktorej zákonné

podmienky inak ostali zachované, voči zákonnému vylúčeniu z možnosti užívania

prostredníctvom znárodnenia a úpravou rozsahu osobného vlastníctva. A toto je jediná,

spor riešiaca rovina rozhodovania, v ktorej sa jednoznačne odzrkadľuje základné právo

na ochranu vlastníctva. Po 1. 4. 1983 totiž napríklad platilo, že nepretržitou desaťročnou

držbou nehnuteľnosti vydržala fyzická osoba vlastnícke právo pre štát. Ak sa teda naopak

ujal držby štát za pomoci metód, neuznávaných demokratickou spoločnosťou, de facto

i de iure suploval držbu postihnutého.

Napokon je z hľadiska prostej spravodlivosti potrebné pripomenúť, že ak sú tak

dôležité 2 dni pre platnosť zmluvy, musia byť rovnako dôležité pre jej napadnutie nevyužité

týždne medzi jej vkladom a vydaním prvého znárodňovacieho dekrétu predchodcom

žalovaných.

Naviac netreba azda nikoho presviedčať, že v okamihu znárodnenia sporného

majetku bol žalobca na tom neporovnateľne lepšie, ako noví vlastníci, ktorí nedostali nič.

Nie politické zmeny, nie právne metamorfózy, ale absencia akéhokoľvek dôvodu zabránili

žalobcovi napadnúť zmluvu, pri spísaní ktorej on sám, vedomý si svojho veku, postupoval

nemorálne, kým ostatní boli iba neopatrní a nedôslední.

Súdy takto odmietli vychádzať zo striktnej dobovej intabulačnej zásady. Žalobcovi

napokon v prípade jeho záujmu boli k dispozícii všetky po sebe idúce ustanovenia

o neplatnosti právnych úkonov vo všetkých po sebe idúcich kódexoch, keď „vznik“

právneho vzťahu s konštatovanou vadou ho mal viesť k tomu, aby sa o to aspoň pokúsil. (...)

Najvyšší súd vyniesol alibistické rozhodnutie, ktorým odpovedal na v spore

sekundárnu otázku, keď účastníkov - samozrejme výlučne sťažovateľov - „potrestal“

za široko (?) formulovanú dovolaciu otázku Krajského súdu. Inak by musel formulovať svoj

záver zrejme nechceným spôsobom, rešpektujúcim právne axiómy: ak sa vada právneho

úkonu v stanovenej lehote neodstráni, treba naň hľadieť ako na platný.»

Zo sťažnosti sťažovateliek v 5. a 6. rade vyplýva, že namietajú už uvedené

rozhodnutie najvyššieho súdu z týchto dôvodov:

„(...) pokiaľ všeobecné súdy posudzovali zmluvu zo 6. februára 1948, táto sa netýkala

a nesúvisela s predmetom konania a nemohli z nej vyplývať k predmetu konania žiadne

účinky. Navyše túto omylom právne posudzovanú skutočnosť si nepovšimol nielen odvolací

súd, ktorý posudzovanie zmluvy zo 06. 02. 1948 označil za posudzovanie zásadnej právnej

otázky, ale si túto nepovšimol ani dovolací súd, ktorý posudzoval zmluvu zo 06. 02. 1948,

a teda posudzoval právne skutočnosť, ktorá s predmetom konania nesúvisí. I keď dovolací

súd tvrdil, že nebolo jeho úlohou riešenie skutkových otázok, tak to platí len do tej miery,

pokiaľ sa tieto skutkové otázky sporu týkajú. Ak však nad všetky pochybnosti len právnym

posudzovaním zmluvy zo 06. 02. 1948 vyplýva, že jej obsahom nie je dom č. 7 (žiadna

stavba), ale len množstvo pozemkov, ktoré ani jeden sa netýka predmetu sporu, tak pri

posudzovaní otázky zásadného právneho významu mu tieto skutočnosti museli byť pri

posudzovaní zmluvy zreteľné. Preto zmätočnosť tohto postupu dovolacieho súdu je zrejmá.

Podľa súd mal jasne a výstižne vysvetliť, či posudzovanie zmluvy

zo 06. 02. 1948 je pre právne posúdenie rozhodné a ak nie, prečo je tomu tak. Ak by bol

postupoval dovolací súd v súlade s procesným postupom posudzovania veci, keďže išlo

o zrejmú nesprávnosť, nebol by dospel k takémuto záveru. Takéto rozhodnutie dovolacieho

súdu považujeme za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, čím došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Dovolací súd i pri

posudzovaní nesprávnej listiny sa dopustil chybného právneho posúdenia. Zo skutkového

stavu (textu listiny) podľa sťažovateľov vyplýva, že súdy sa otázkou platnosti a následkov

kúpnej zmluvy vyhotovenej dňa 06. 02. 1948 nezaoberali v celej šírke textu listiny (listina

obsahovala vlastný text, práva a povinnosti, dátum vyhotovenia, podpisy účastníkov

a klauzulu uznania podpisu za vlastný) tak, ako to z tejto listiny vyplýva a pritom tento úkon

právne neposudzovali v súlade s platným právom, ktoré platilo v čase realizácie predaja

predmetných nehnuteľností, ktorým bolo Uhorské obyčajové právo. Vzhľadom na túto

skutočnosť všeobecné súdy nesprávne uplatnili a interpretovali právo pri posudzovaní

predmetnej kúpnej zmluvy, čo malo za následok chybné právne posúdenie. Nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonom procesnom

a hmotno-právnom rámci. Tohto sa týka princíp riadneho procesu, ktorý je súčasťou práva

v právnom štáte a ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní. Takéto rozhodnutie musí byť

zákonným spôsobom odôvodnené v súlade s ust. , z čoho musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

súdneho rozhodnutia nevyplývajú, sú v rozpore s právom na spravodlivý proces podľa čl.

46 ods. 1 SR. Z uvedeného vyplýva, že zmluva ako právna listina vyhotovená 06. 02.

1948 nebola posudzovaná ako celok. (...)“

Sťažovateľky v 5. a 6. rade ďalej uviedli: „Vzhľadom na uvedený skutkový stav (...)

došlo vo vzťahu k sťažovateľom k porušeniu základného práva vlastniť majetok

a základného práva na ochranu majetku podľa SR, práva

na spravodlivý proces podľa SR a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ v 7. rade v sťažnosti okrem uvádzaných skutočností uviedol,

že k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa došlo tým,

že mu bolo odňaté jeho vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 5/16

k nehnuteľnosti postupom Okresného súdu Banská Bystrica, Krajského súdu v Banskej

Bystrici a najvyššieho súdu bez toho, aby bol účastníkom konania. K porušeniu jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru došlo tým,

že postupom týchto súdov mu bolo znemožnené byť účastníkom súdneho konania,

z ktorého pochádza rozsudok, ktorý ho zbavil vlastníckeho práva, v dôsledku čoho bol

zbavený možnosti svoje vlastnícke právo pred súdom chrániť, zúčastniť sa súdneho

prerokovania veci, ktorá sa ho týkala, bol zbavený všetkých procesných práv, nemohlo byť

realizované jeho právo na súd, právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, právo

navrhovať dôkazy a navyše rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo vo vzťahu k nemu ani

náležite odôvodnené, keď sa najvyšší súd s obsahom jeho podania žiadnym spôsobom ani

len sčasti nevysporiadal, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. mája 2007 bolo porušené ich základné právo vlastniť

majetok podľa , základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, a a právo podľa dohovoru,

aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal právnym

zástupcom sťažovateľov náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -31 z 18. apríla 2008

vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

«Námietky sťažovateľov nepovažujem za opodstatnené, pretože Najvyšší súd

Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade

s doteraz zaužívanou praxou najvyššieho súdu. Štruktúra odôvodnenia sťažnosťou

napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne zodpovedá ustanoveniu

; skutkový stav a právne závery sú náležité

a veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe. Neobstojí

ani námietka sťažovateľa, pretože dovolací súd na str. 9 svojho rozsudku výslovne uviedol,

že „Podaním z 28. septembra 2005 obchodná spoločnosť Q., s. r. o. (...), zastúpená JUDr.

B. N., advokátom (...), ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaných 2/ až 5/4 uviedla,

že nadobudla spoluvlastnícky podiel nehnuteľností patriaci predtým žalovanej 41.

Rozhodnutiami súdov jej bez toho, aby bola účastníčkou konania a mala možnosť vyjadriť

sa k prejednávanej veci, bolo fakticky odňaté spoluvlastníctvo, a preto sa pripája

k dovolaniu účastníkov, na strane ktorých vystupuje, a žiada, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“. Jeho podaním sa teda

dovolací súd zaoberal a v rámci rozhodnutia k nemu aj prihliadal. Keďže ide o vedľajšieho

účastníka, ktorý sa iba pripojil k dovolaniu účastníka na strane ktorého stál, nebolo

dôvodu, aby o tomto podaní bolo potrebné rozhodovať osobitným výrokom.»

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 18. apríla 2008, právny zástupca sťažovateľov

v 1. až 4. rade v podaní z 12. mája 2008, právna zástupkyňa sťažovateliek v 5. a 6. rade

v podaní z 2. mája 2008 a právny zástupca sťažovateľa v 7. rade v podaní z 9. mája 2008

uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať

(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123

v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“,

ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií

procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto a ktorých

nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a nasl. (). Článok 20 ods. 1

zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci

do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu

na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej

v nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho

vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené

zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi

poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré

nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho

dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej

alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup

je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať ().

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2007

sa uvádza, že žalobou z 18. marca 1992 sa žalobca podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „“) domáhal, „aby súd

zaviazal žalovaných uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom

území B.“. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako vlastník nehnuteľností uzatvoril

6. februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami žalovaných 2/ až 5/4 zmluvu

o prevode nehnuteľností. Napriek tomu nedošlo k prevodu vlastníctva nehnuteľností, lebo

kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon

nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena mu nebola vyplatená,

prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu). Neskorší prechod

nehnuteľností na štát ich znárodnením znamenal majetkovú krivdu relevantnú podľa zákona

č. , ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy dopadala na jeho osobu

(jeho vlastníctvo bolo odňaté), nie na J. B. a M. B. Štátny podnik P. M., š. p. v likvidácii,

ktorý v čase nadobudnutia účinnosti spravoval znárodnený objekt

vo vlastníctve štátu, mal z týchto dôvodov nehnuteľnosti podľa uvedeného zákona vydať

jemu. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo 17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne

notárstvo v B. rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/91, vydal M. B. a právnym

nástupcom jej nebohého manžela J. B., je dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná

a žalovaných zaťažuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti. Okresný súd Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 26. októbra 1992 č. k. -41 žalobu

zamietol. Vychádzal z toho, že žalobca nebol oprávnenou osobou podľa

Zb., lebo v čase znárodnenia nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Krajský súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 3. júna 1993 sp. zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu,

že okresný súd nezistil dostatočne skutkový stav. Okresný súd v ďalšom konaní pripustil

vzájomnú žalobu žalovanej 1/ proti ostatným žalovaným na určenie neplatnosti dohody

o vydaní veci a na uloženie ich povinnosti vydať nehnuteľnosti žalovanej 1/ do 15 dní.

Po doplňujúcom dokazovaní rozsudkom z 18. novembra 1993 č. k. -110 žalobu

proti žalovanej 1/ zamietol a ostatným žalovaným uložil povinnosť vydať nehnuteľnosti

do 3 dní žalobcovi. Zároveň určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Vzájomnú

žalobu žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol. Na odvolanie účastníkov na strane žalovaných

krajský súd uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudkom z 19. novembra 2002

č. k. -368 okresný súd uložil žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 povinnosť vydať

nehnuteľnosti do 30 dní žalobcovi. Žalobu proti žalovanej 1/ a žalovanej 4/ zamietol.

Určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň zamietol vzájomnú žalobu

žalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní žalovaní boli zaviazaní súdom vydať

jej nehnuteľnosti. Na odvolanie žalovaných krajský súd rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn.

zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaným 2/, 3/

a 5/1 až 5/4 uložená povinnosť vydať nehnuteľnosti žalobcovi do 30 dní tak, že túto

povinnosť uložil aj žalovanej 4/. Povinnosť vydať nehnuteľnosť rozšíril krajský súd

aj na žalovanú 4/, i keď jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná

spoločnosť Q., s. r. o. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu proti žalovanej 1/,

potvrdil a výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní

nehnuteľností, zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok

rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba žalovanej 1/

na uloženie povinnosti ostatným žalovaným vydať jej nehnuteľnosti. Opravným uznesením

z 31. júla 2003 sp. zn. krajský súd opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003

tej istej spisovej značky tak, že ho doplnil o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie.

Na odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, že za otázku

zásadného právneho významu považoval otázku platnosti právneho úkonu žalobcu

(kúpnej zmluvy) vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko-Uhorského práva,

podľa ktorého sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dátumu vkladu domáhať obnovenia

predošlého pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať,

či jeho právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to,

že 32-ročnú lehotu podľa Uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností

je potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa Uhorského

práva možno považovať právny úkon žalobcu za platný. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol plnoletý.

Vkladové povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy. To znamená, že aj toto

povolenie urobila osoba neplnoletá. Podľa názoru najvyššieho súdu neplatným právnym

úkonom bola kúpna zmluva vrátane vkladového povolenia. Najvyšší súd dovolanie

ako neopodstatnené zamietol.

Ako už bolo zdôraznené, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

je povinný skúmať, či boli, alebo neboli porušené základné práva a slobody účastníkov

konania pred všeobecnými súdmi ().

Ústavný súd skúmal, či pri rozhodovaní najvyšším súdom v danej veci najmä

rozhodnutie sp. zn. spĺňa procesné záruky spravodlivého procesu

obsiahnuté v a dohovoru.

Ide najmä o právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Je výsadným právom strany konania prednášať návrhy

a predkladať argumenty a ich korelátom je preskúmateľná, jasná odpoveď na zásadné

argumenty, ktorá je jadrom rozhodnutia a na ktorej je toto konštruované.

Opačný postoj orgánu verejnej moci, ktorý v rozhodnutí nedáva odpoveď

na základné otázky, na prednesené (predložené) v konaní, je arbitrárny (nepreskúmateľný),

a nie je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti, pretože

je nejasný, nejednoznačný a rozporuplný a nedáva odpoveď na zásadné otázky.

Európsky súd pre ľudské práva o veci Van de Hurk c. Holandsko konštatoval,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemôže sa chápať

tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Nie je úlohou

Európskeho súdu pre ľudské práva a ani ústavného súdu skúmať, či bola daná na predloženú

otázku správna odpoveď.

Táto skutočnosť vyplýva z ústavného systému Slovenskej republiky, ktorý

rozhodovanie o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach podľa

zveruje do právomoci všeobecných súdov.

Otázku, či daný všeobecný súd (v danom prípade najvyšší súd) si splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z a

dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

V danom prípade sa ako rozhodujúca otázka javí posúdenie zmluvy z 2. februára

1948 a 6. februára 1948. Taktiež prečo sa predávajúci v lehote 32 rokov nedovolával

neplatného právneho úkonu. Skúmanie perzekúcie (aj za majetok) na strane jedného alebo

oboch účastníkov. V neposlednom rade je pre potreby konania nevyhnutné skúmať

aj postavenie spoločnosti Q., spol. s r. o., B., v konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd

sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv

na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých

spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu

bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie

postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu

kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu

do omylu. Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala

v rozhodnom období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo

nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah

znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v

Zb., či za odňatie mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie,

či znárodňovací výmer mal, alebo nemal predpísané náležitosti a aké boli jeho právne

účinky, či tento výmer bol, alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám

demokratickej spoločnosti, či žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou

podľa , či štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby

nehnuteľností, ktorá mohla viesť k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola

oprávnená a dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva J. B. a M. B. do pozemkovej

knihy, či žalobca prejavil pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom

konkludentný súhlas s vykonaním zápisu, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich

prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum

podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti

kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho, či žalobca v čase urobenia právneho

úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť žalobcu nielen v čase

uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase rozhodnutia,

resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis do pozemkovej knihy, otázkou,

či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol vlastníkom predmetných

nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu o výmaz neplatne vloženého

vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu

podľa vtedajšieho Uhorského práva, otázkou, či sa mohol žalobca domáhať reštitučného

nároku podľa , ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej

knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa Uhorského práva. Osobitne sťažovateľovi

v 7. rade bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z 24. júla 2001

uzavretou s predávajúcou JUDr. V. V., správkyňou konkurznej podstaty, nadobudol podiel

na predmetných nehnuteľnostiach (podiele 5/16), vklad bol povolený 13. augusta 2001

a všeobecné súdy s ním nekonali ako s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok

je dôležité z ústavného hľadiska na to, aby sa odstránilo porušenie základných práv

sťažovateľov podľa , a práva podľa

dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré

im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátmi.

Právny zástupca sťažovateľov v 1. až 4. rade si v podaní z 12. mája 2008 uplatnil

trovy konania v sume 20 432 Sk. Právna zástupkyňa sťažovateliek v 5. a 6. rade

si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 11 666 Sk vrátane DPH. Právny zástupca

sťažovateľa v 7. rade si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 63 646 Sk vrátane DPH.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľom v 1. až 4. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) náhradu trov konania v sume 20 432 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia štyroch

sťažovateľov, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie

veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) znížené o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a režijný

paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám v 5. až 6. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) náhradu trov konania v sume 11 666 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia dvoch

sťažovateliek, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie

veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) znížené o 20 % podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky

plus 19 % DPH a režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi v 7. rade ( )

náhradu trov konania v sume 7 425 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia,

a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti) podľa citovanej vyhlášky plus 19 % DPH a režijný

paušál.

Ústavný súd podľa citovanej vyhlášky priznal právnym zástupcom sťažovateľov

náhradu režijného paušálu v sume 178 Sk za každý úkon.

Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia

právnym zástupcom sťažovateľov.

Ústavný súd vo zvyšnej časti, v ktorej bolo namietané porušenie základných práv

podľa a , nevyhovel, pretože právni zástupcovia ničím

nezdôvodnili porušenie týchto práv a ústavný súd ani takého porušenie nezistil.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008