Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 303/07
PDF · 366.88 KB
No categories available
III. ÚS 303/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť K. B., B., G. J., S., M. B., B., a L. B., B., zastúpených advokátom
JUDr. T. Š., K.; M. H., B., a L. P., S., zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B.;
a spoločnosti Q., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007
a takto
rozhodol:
1. Základné právo K. B., G. J., M. B., L. B., M. H., L. P. a spoločnosti Q.,
spol. s r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája
2007 sa z r u š u j e a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania,
a to K. B., G. J., M. B. a L. B. v sume 20 432 Sk (slovom dvadsaťtisícštyristotridsaťdva
slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K.; M. H. a L. P.
v sume 11 666 Sk (slovom jedenásťtisícšesťstošesťdesiatšesť slovenských korún) na účet
ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. V., B.; a spoločnosti Q., spol. s r. o., v sume
7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jej právneho
zástupcu advokáta JUDr. B. N., B., všetkým do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 303/07-9
zo 6. novembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. B., G. J., M. B. a L. B. (ďalej len
„sťažovatelia v 1. až 4. rade“). Uznesením č. k. I. ÚS 255/07-16 z 13. decembra 2007 bola
na ďalšie konanie prijatá sťažnosť M. H. a L. P. (ďalej len „sťažovateľky v 5. a 6. rade“)
a uznesením č. k. II. ÚS 8/08-17 z 10. januára 2008 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť
spoločnosti Q., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 7. rade“ alebo spolu len „sťažovatelia“).
Sťažovatelia v sťažnostiach namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007.
V záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/08-8
zo 16. januára 2008 rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 303/07,
sp. zn. I. ÚS 255/07 a sp. zn. II. ÚS 8/08 spája na spoločné konanie vzhľadom na to,
že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007.
Sťažovatelia v 1. až 4. rade v sťažnosti uviedli:
«Všetky označené súdy svojimi rozhodnutiami, porušili naše základné práva,
zaručené každému Ústavou SR v Článkoch 46 ods. 1) a 20 ods. 1) a Dohovorom v čl. 6
ods. 1). Okresný súd v Banskej Bystrici tak urobil v konaní a rozhodnutí sp. zn. 20 C 80/92.
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní a rozhodnutí sp. zn. 12 Co 45/2003 a Najvyšší súd
SR v konaní a rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 3/2006. (...)
A) Žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností špecifikovaných v návrhu, v priebehu
sporu upravovaného, okrem nás aj proti ďalšiemu žalovanému. Právne svoj návrh oprel
o ustanovenie § 6 ods. 1) písm. k) zákona č. 87/19991 Zb. Prejudiciálne však bolo potrebné
skonštatovať súdnym rozhodnutím, že žalobca oprávnenou osobou je a to prostredníctvom
anulovania kúpnej zmluvy, uzavretej medzi ním a našimi právnymi predchodcami. Zmluva,
uzavretá v roku 1948 nesporne trpela vadou. Žalobca nedovŕšil 21 rokov, nebol teda
plnoletý a to malo za následok jej neplatnosť. Tu treba poznamenať, že do plnoletosti
žalobcovi chýbali 2 dni a tento nedostatok si neuvedomili ani úrady. Ak teda žalobca
v tomto veku dokázal uvažovať o „záchrane“ majetku, ak by naši predchodcovia mali zištný
záujem ho oň „obrať“, nedopustili by sa tak triviálnej chyby. Nehľadiac na to, že politická
prezieravosť a jasnovidecký odhad mu nebránili predať im majetok, o ktorý vzápätí prišli!
Zmluva, hoci neplatná, bola do pozemkovej knihy zapísaná, resp. spolu s ďalšími
náležitosťami tvorila podklad pre zápis vlastníctva do pozemkovej knihy. Naši právni
predchodcovia sa teda formálne stali vlastníkmi dotyčných nehnuteľností. Súdom teda
ostávalo zaoberať sa formami, spôsobmi a dôsledkami zákonných možností odstrániť
disproporciu medzi pozemnoknižným a skutočným stavom.
B) Konštantná judikatúra Ústavného súdu je zásadne proti preskúmaniu
a posudzovaniu právnych názorov všeobecných súdov, vedúcich k rozhodnutiu vo veci
samej. Úloha Ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov zvolenej
interpretácie a aplikácie právnych záverov a na zistený skutkový stav v konkrétnej veci
sústavou, prípadne Dohovorom a inými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. (I. ÚS 13/00, II. ÚS 40/06). Z tohto postavenia Ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
im predchádzalo, alebo rozhodnutím samotným, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne atak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a súčasne by mali za následok porušenie základného práva. (II. ÚS 40/06).
V tomto ohľade je judikatúra Ústavného súdu konformná s judikatúrou ESĽP.
Sťažnosť predkladá prípad, na ktorý je potrebné uvedené postuláty vztiahnuť.
Keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu ide v hodnotení sporného právneho stavu
najďalej (s výnimkou jednej argumentácie, ktorá sa objavila iba v rozsudku Krajského
súdu), možno sa v polemike sústrediť na jeho závery. To, čo je (bolo) totiž pre zachovanie
základného práva na riadny proces a ochranu majetku v tomto spore najdôležitejšie tento
súd odmietol riešiť výslovne, kým nižšie súdy sa tejto základnej otázke iba vyhli. Toto
odmietnutie, sprevádzané rigidným formalizmom pri hodnotení rozsahu povoleného
dovolania Krajským súdom znamenalo odmietnutie spravodlivosti a vytvorilo takú medzeru
v právnom hodnotení prípadu, bez vyplnenia ktorej nemožno spravodlivo a objektívne
rozhodnúť.
Všetky súdu čerpali z rovnakých právnych prameňov. Aplikovali právo platné v čase
právneho úkonu a všetky predovšetkým intertemporálne ustanovenia, obsiahnuté
v nasledujúcich zákonoch, upravujúcich predmetné vzťahy. Konštatovanie je podrobné,
ale záver z neho, ako som uviedol, neúplný.
Tak predovšetkým opomenuli súdy vyložiť obsah pojmu „spravidla“ v § 19
Nástinu...: „vlastníkom nehnuteľnosti, do pozemkovej knihy zapísanej, spravidla môže byť
len ten, kto je v pozemkovej knihe ako vlastník vpísaný“. Výnimky, uvedené v § 20 (dedenie,
vydržanie) sú totiž uvedené taxatívne a práve s druhým tu uvedeným spôsobom (vydržanie)
treba spájať okolnosti, tvorené spoločenskými a v súvislosti s nimi právnymi zmenami,
majúcimi vzťah k veci.
Každé na vec sa vzťahujúce prechodné ustanovenie je až na štylistické nuansy
formulované tak, že sa podľa novej úpravy posudzujú (ak nie je uvedené inak) aj právne
vzťahy, vzniknuté pred jej účinnosťou, ich vznik a nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú
zásadne podľa predchádzajúcej úpravy. Aj táto, aj otázka (okrem iných) vydržania je súdmi
obsiahlo rozoberaná, avšak ich praktická aplikácia, ako som uviedol, sa z rozsudkov nedá
ako presvedčivá zistiť. Je to zapríčinené chybnou rovinou rozhodovania, na ktorú zreteľne
skĺzol aj Najvyšší súd. Je síce správne, že odmietol špekulovať o tom, aký efekt by mala
prípadná žaloba o výmaz vkladu, keď postačuje fakt, že podaná nebola. Medzi hypotetické
otázky však nepatrí vyriešenie kontradiktórneho vzťahu dvoch skutočností: podľa práva,
platného v čase uzavretia úkonu bola rovnaká lehota na podanie negatórnej žaloby i lehota
na nadobudnutie vlastníctva vydržaním - 32 rokov. Korelácia lehôt je evidentná. Žalovaným
(ich právnym predchodcom) nemožno z dvoch podmienok vydržania vytknúť
dobromyseľnosť. O druhej podmienke - fyzickej držbe - treba uvažovať v intenciách, duchu
a v súlade s princípmi reštitúcií vôbec. Prerušenie držby nebolo dobrovoľné. Zákony,
upravujúce vydržanie, nasledujúce po kúpe (OZ 141/1950 Zb., 40/1964 Zb., zák. č.
191/1982 Zb.) boli z hľadiska lehoty pre žalovaných dokonca výhodnejšie. Je teda
vo významnom nepomere prípadná obava z neúspechu negatórnej žaloby, ktorej zákonné
podmienky inak ostali zachované, voči zákonnému vylúčeniu z možnosti užívania
prostredníctvom znárodnenia a úpravou rozsahu osobného vlastníctva. A toto je jediná,
spor riešiaca rovina rozhodovania, v ktorej sa jednoznačne odzrkadľuje základné právo
na ochranu vlastníctva. Po 1. 4. 1983 totiž napríklad platilo, že nepretržitou desaťročnou
držbou nehnuteľnosti vydržala fyzická osoba vlastnícke právo pre štát. Ak sa teda naopak
ujal držby štát za pomoci metód, neuznávaných demokratickou spoločnosťou, de facto
i de iure suploval držbu postihnutého.
Napokon je z hľadiska prostej spravodlivosti potrebné pripomenúť, že ak sú tak
dôležité 2 dni pre platnosť zmluvy, musia byť rovnako dôležité pre jej napadnutie nevyužité
týždne medzi jej vkladom a vydaním prvého znárodňovacieho dekrétu predchodcom
žalovaných.
Naviac netreba azda nikoho presviedčať, že v okamihu znárodnenia sporného
majetku bol žalobca na tom neporovnateľne lepšie, ako noví vlastníci, ktorí nedostali nič.
Nie politické zmeny, nie právne metamorfózy, ale absencia akéhokoľvek dôvodu zabránili
žalobcovi napadnúť zmluvu, pri spísaní ktorej on sám, vedomý si svojho veku, postupoval
nemorálne, kým ostatní boli iba neopatrní a nedôslední.
Súdy takto odmietli vychádzať zo striktnej dobovej intabulačnej zásady. Žalobcovi
napokon v prípade jeho záujmu boli k dispozícii všetky po sebe idúce ustanovenia
o neplatnosti právnych úkonov vo všetkých po sebe idúcich kódexoch, keď „vznik“
právneho vzťahu s konštatovanou vadou ho mal viesť k tomu, aby sa o to aspoň pokúsil. (...)
Najvyšší súd vyniesol alibistické rozhodnutie, ktorým odpovedal na v spore
sekundárnu otázku, keď účastníkov - samozrejme výlučne sťažovateľov - „potrestal“
za široko (?) formulovanú dovolaciu otázku Krajského súdu. Inak by musel formulovať svoj
záver zrejme nechceným spôsobom, rešpektujúcim právne axiómy: ak sa vada právneho
úkonu v stanovenej lehote neodstráni, treba naň hľadieť ako na platný.»
Zo sťažnosti sťažovateliek v 5. a 6. rade vyplýva, že namietajú už uvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu z týchto dôvodov:
„(...) pokiaľ všeobecné súdy posudzovali zmluvu zo 6. februára 1948, táto sa netýkala
a nesúvisela s predmetom konania a nemohli z nej vyplývať k predmetu konania žiadne
účinky. Navyše túto omylom právne posudzovanú skutočnosť si nepovšimol nielen odvolací
súd, ktorý posudzovanie zmluvy zo 06. 02. 1948 označil za posudzovanie zásadnej právnej
otázky, ale si túto nepovšimol ani dovolací súd, ktorý posudzoval zmluvu zo 06. 02. 1948,
a teda posudzoval právne skutočnosť, ktorá s predmetom konania nesúvisí. I keď dovolací
súd tvrdil, že nebolo jeho úlohou riešenie skutkových otázok, tak to platí len do tej miery,
pokiaľ sa tieto skutkové otázky sporu týkajú. Ak však nad všetky pochybnosti len právnym
posudzovaním zmluvy zo 06. 02. 1948 vyplýva, že jej obsahom nie je dom č. 7 (žiadna
stavba), ale len množstvo pozemkov, ktoré ani jeden sa netýka predmetu sporu, tak pri
posudzovaní otázky zásadného právneho významu mu tieto skutočnosti museli byť pri
posudzovaní zmluvy zreteľné. Preto zmätočnosť tohto postupu dovolacieho súdu je zrejmá.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. súd mal jasne a výstižne vysvetliť, či posudzovanie zmluvy
zo 06. 02. 1948 je pre právne posúdenie rozhodné a ak nie, prečo je tomu tak. Ak by bol
postupoval dovolací súd v súlade s procesným postupom posudzovania veci, keďže išlo
o zrejmú nesprávnosť, nebol by dospel k takémuto záveru. Takéto rozhodnutie dovolacieho
súdu považujeme za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Dovolací súd i pri
posudzovaní nesprávnej listiny sa dopustil chybného právneho posúdenia. Zo skutkového
stavu (textu listiny) podľa sťažovateľov vyplýva, že súdy sa otázkou platnosti a následkov
kúpnej zmluvy vyhotovenej dňa 06. 02. 1948 nezaoberali v celej šírke textu listiny (listina
obsahovala vlastný text, práva a povinnosti, dátum vyhotovenia, podpisy účastníkov
a klauzulu uznania podpisu za vlastný) tak, ako to z tejto listiny vyplýva a pritom tento úkon
právne neposudzovali v súlade s platným právom, ktoré platilo v čase realizácie predaja
predmetných nehnuteľností, ktorým bolo Uhorské obyčajové právo. Vzhľadom na túto
skutočnosť všeobecné súdy nesprávne uplatnili a interpretovali právo pri posudzovaní
predmetnej kúpnej zmluvy, čo malo za následok chybné právne posúdenie. Nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonom procesnom
a hmotno-právnom rámci. Tohto sa týka princíp riadneho procesu, ktorý je súčasťou práva
v právnom štáte a ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní. Takéto rozhodnutie musí byť
zákonným spôsobom odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., z čoho musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, sú v rozpore s právom na spravodlivý proces podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že zmluva ako právna listina vyhotovená 06. 02.
1948 nebola posudzovaná ako celok. (...)“
Sťažovateľky v 5. a 6. rade ďalej uviedli: „Vzhľadom na uvedený skutkový stav (...)
došlo vo vzťahu k sťažovateľom k porušeniu základného práva vlastniť majetok
a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľ v 7. rade v sťažnosti okrem uvádzaných skutočností uviedol,
že k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo tým,
že mu bolo odňaté jeho vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 5/16
k nehnuteľnosti postupom Okresného súdu Banská Bystrica, Krajského súdu v Banskej
Bystrici a najvyššieho súdu bez toho, aby bol účastníkom konania. K porušeniu jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým,
že postupom týchto súdov mu bolo znemožnené byť účastníkom súdneho konania,
z ktorého pochádza rozsudok, ktorý ho zbavil vlastníckeho práva, v dôsledku čoho bol
zbavený možnosti svoje vlastnícke právo pred súdom chrániť, zúčastniť sa súdneho
prerokovania veci, ktorá sa ho týkala, bol zbavený všetkých procesných práv, nemohlo byť
realizované jeho právo na súd, právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, právo
navrhovať dôkazy a navyše rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo vo vzťahu k nemu ani
náležite odôvodnené, keď sa najvyšší súd s obsahom jeho podania žiadnym spôsobom ani
len sčasti nevysporiadal, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 bolo porušené ich základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal právnym
zástupcom sťažovateľov náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 8/08-31 z 18. apríla 2008
vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:
«Námietky sťažovateľov nepovažujem za opodstatnené, pretože Najvyšší súd
Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade
s doteraz zaužívanou praxou najvyššieho súdu. Štruktúra odôvodnenia sťažnosťou
napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne zodpovedá ustanoveniu
§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; skutkový stav a právne závery sú náležité
a veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe. Neobstojí
ani námietka sťažovateľa, pretože dovolací súd na str. 9 svojho rozsudku výslovne uviedol,
že „Podaním z 28. septembra 2005 obchodná spoločnosť Q., s. r. o. (...), zastúpená JUDr.
B. N., advokátom (...), ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaných 2/ až 5/4 uviedla,
že nadobudla spoluvlastnícky podiel nehnuteľností patriaci predtým žalovanej 41.
Rozhodnutiami súdov jej bez toho, aby bola účastníčkou konania a mala možnosť vyjadriť
sa k prejednávanej veci, bolo fakticky odňaté spoluvlastníctvo, a preto sa pripája
k dovolaniu účastníkov, na strane ktorých vystupuje, a žiada, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“. Jeho podaním sa teda
dovolací súd zaoberal a v rámci rozhodnutia k nemu aj prihliadal. Keďže ide o vedľajšieho
účastníka, ktorý sa iba pripojil k dovolaniu účastníka na strane ktorého stál, nebolo
dôvodu, aby o tomto podaní bolo potrebné rozhodovať osobitným výrokom.»
Predseda najvyššieho súdu v podaní z 18. apríla 2008, právny zástupca sťažovateľov
v 1. až 4. rade v podaní z 12. mája 2008, právna zástupkyňa sťažovateliek v 5. a 6. rade
v podaní z 2. mája 2008 a právny zástupca sťažovateľa v 7. rade v podaní z 9. mája 2008
uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych
oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať
(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20
ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne
zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“,
ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií
procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých
nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy
zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci
do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.
Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu
na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej
v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho
vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené
zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi
poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré
nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho
dôvodu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej
alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup
je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci
patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a iné požiadavky spravodlivého procesu.
V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007
sa uvádza, že žalobou z 18. marca 1992 sa žalobca podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) domáhal, „aby súd
zaviazal žalovaných uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom
území B.“. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako vlastník nehnuteľností uzatvoril
6. februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami žalovaných 2/ až 5/4 zmluvu
o prevode nehnuteľností. Napriek tomu nedošlo k prevodu vlastníctva nehnuteľností, lebo
kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon
nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena mu nebola vyplatená,
prevod bol len fiktívny, aby sa predišlo hroziacemu znárodneniu). Neskorší prechod
nehnuteľností na štát ich znárodnením znamenal majetkovú krivdu relevantnú podľa zákona
č. 87/1991 Zb., ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy dopadala na jeho osobu
(jeho vlastníctvo bolo odňaté), nie na J. B. a M. B. Štátny podnik P. M., š. p. v likvidácii,
ktorý v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. spravoval znárodnený objekt
vo vlastníctve štátu, mal z týchto dôvodov nehnuteľnosti podľa uvedeného zákona vydať
jemu. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo 17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne
notárstvo v B. rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/91, vydal M. B. a právnym
nástupcom jej nebohého manžela J. B., je dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná
a žalovaných zaťažuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti. Okresný súd Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 26. októbra 1992 č. k. 20 C 80/92-41 žalobu
zamietol. Vychádzal z toho, že žalobca nebol oprávnenou osobou podľa zákona č. 87/1991
Zb., lebo v čase znárodnenia nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 3. júna 1993 sp. zn. 14 Co 1474/93
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu,
že okresný súd nezistil dostatočne skutkový stav. Okresný súd v ďalšom konaní pripustil
vzájomnú žalobu žalovanej 1/ proti ostatným žalovaným na určenie neplatnosti dohody
o vydaní veci a na uloženie ich povinnosti vydať nehnuteľnosti žalovanej 1/ do 15 dní.
Po doplňujúcom dokazovaní rozsudkom z 18. novembra 1993 č. k. 20 C 80/92-110 žalobu
proti žalovanej 1/ zamietol a ostatným žalovaným uložil povinnosť vydať nehnuteľnosti
do 3 dní žalobcovi. Zároveň určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Vzájomnú
žalobu žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol. Na odvolanie účastníkov na strane žalovaných
krajský súd uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. 14 Co 3617/94 napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudkom z 19. novembra 2002
č. k. 20 C 80/92-368 okresný súd uložil žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 povinnosť vydať
nehnuteľnosti do 30 dní žalobcovi. Žalobu proti žalovanej 1/ a žalovanej 4/ zamietol.
Určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň zamietol vzájomnú žalobu
žalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní žalovaní boli zaviazaní súdom vydať
jej nehnuteľnosti. Na odvolanie žalovaných krajský súd rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn.
12 Co 45/2003 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaným 2/, 3/
a 5/1 až 5/4 uložená povinnosť vydať nehnuteľnosti žalobcovi do 30 dní tak, že túto
povinnosť uložil aj žalovanej 4/. Povinnosť vydať nehnuteľnosť rozšíril krajský súd
aj na žalovanú 4/, i keď jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná
spoločnosť Q., s. r. o. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu proti žalovanej 1/,
potvrdil a výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní
nehnuteľností, zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok
rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba žalovanej 1/
na uloženie povinnosti ostatným žalovaným vydať jej nehnuteľnosti. Opravným uznesením
z 31. júla 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 krajský súd opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003
tej istej spisovej značky tak, že ho doplnil o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie.
Na odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, že za otázku
zásadného právneho významu považoval otázku platnosti právneho úkonu žalobcu
(kúpnej zmluvy) vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko-Uhorského práva,
podľa ktorého sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dátumu vkladu domáhať obnovenia
predošlého pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať,
či jeho právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to,
že 32-ročnú lehotu podľa Uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností
je potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa Uhorského
práva možno považovať právny úkon žalobcu za platný. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol plnoletý.
Vkladové povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy. To znamená, že aj toto
povolenie urobila osoba neplnoletá. Podľa názoru najvyššieho súdu neplatným právnym
úkonom bola kúpna zmluva vrátane vkladového povolenia. Najvyšší súd dovolanie
ako neopodstatnené zamietol.
Ako už bolo zdôraznené, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
je povinný skúmať, či boli, alebo neboli porušené základné práva a slobody účastníkov
konania pred všeobecnými súdmi (III. ÚS 60/04).
Ústavný súd skúmal, či pri rozhodovaní najvyšším súdom v danej veci najmä
rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 3/2006 spĺňa procesné záruky spravodlivého procesu
obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ide najmä o právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Je výsadným právom strany konania prednášať návrhy
a predkladať argumenty a ich korelátom je preskúmateľná, jasná odpoveď na zásadné
argumenty, ktorá je jadrom rozhodnutia a na ktorej je toto konštruované.
Opačný postoj orgánu verejnej moci, ktorý v rozhodnutí nedáva odpoveď
na základné otázky, na prednesené (predložené) v konaní, je arbitrárny (nepreskúmateľný),
a nie je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti, pretože
je nejasný, nejednoznačný a rozporuplný a nedáva odpoveď na zásadné otázky.
Európsky súd pre ľudské práva o veci Van de Hurk c. Holandsko konštatoval,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemôže sa chápať
tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Nie je úlohou
Európskeho súdu pre ľudské práva a ani ústavného súdu skúmať, či bola daná na predloženú
otázku správna odpoveď.
Táto skutočnosť vyplýva z ústavného systému Slovenskej republiky, ktorý
rozhodovanie o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach podľa čl. 142 ods. 1 ústavy
zveruje do právomoci všeobecných súdov.
Otázku, či daný všeobecný súd (v danom prípade najvyšší súd) si splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
V danom prípade sa ako rozhodujúca otázka javí posúdenie zmluvy z 2. februára
1948 a 6. februára 1948. Taktiež prečo sa predávajúci v lehote 32 rokov nedovolával
neplatného právneho úkonu. Skúmanie perzekúcie (aj za majetok) na strane jedného alebo
oboch účastníkov. V neposlednom rade je pre potreby konania nevyhnutné skúmať
aj postavenie spoločnosti Q., spol. s r. o., B., v konaní.
Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006
z 24. mája 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd
sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv
na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých
spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu
bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie
postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu
kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu
do omylu. Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala
v rozhodnom období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo
nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah
znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991
Zb., či za odňatie mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie,
či znárodňovací výmer mal, alebo nemal predpísané náležitosti a aké boli jeho právne
účinky, či tento výmer bol, alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám
demokratickej spoločnosti, či žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou
podľa zákona č. 87/1991 Zb., či štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby
nehnuteľností, ktorá mohla viesť k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola
oprávnená a dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva J. B. a M. B. do pozemkovej
knihy, či žalobca prejavil pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom
konkludentný súhlas s vykonaním zápisu, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich
prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum
podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti
kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho, či žalobca v čase urobenia právneho
úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť žalobcu nielen v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase rozhodnutia,
resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis do pozemkovej knihy, otázkou,
či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol vlastníkom predmetných
nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu o výmaz neplatne vloženého
vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu
podľa vtedajšieho Uhorského práva, otázkou, či sa mohol žalobca domáhať reštitučného
nároku podľa zákona č. 87/1991 Zb., ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej
knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa Uhorského práva. Osobitne sťažovateľovi
v 7. rade bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z 24. júla 2001
uzavretou s predávajúcou JUDr. V. V., správkyňou konkurznej podstaty, nadobudol podiel
na predmetných nehnuteľnostiach (podiele 5/16), vklad bol povolený 13. augusta 2001
a všeobecné súdy s ním nekonali ako s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok
je dôležité z ústavného hľadiska na to, aby sa odstránilo porušenie základných práv
sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006
z 24. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré
im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátmi.
Právny zástupca sťažovateľov v 1. až 4. rade si v podaní z 12. mája 2008 uplatnil
trovy konania v sume 20 432 Sk. Právna zástupkyňa sťažovateliek v 5. a 6. rade
si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 11 666 Sk vrátane DPH. Právny zástupca
sťažovateľa v 7. rade si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 63 646 Sk vrátane DPH.
Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk.
Ústavný súd priznal sťažovateľom v 1. až 4. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania v sume 20 432 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia štyroch
sťažovateľov, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie
veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) znížené o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a režijný
paušál.
Ústavný súd priznal sťažovateľkám v 5. až 6. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania v sume 11 666 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia dvoch
sťažovateliek, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie
veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) znížené o 20 % podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky
plus 19 % DPH a režijný paušál.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi v 7. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania v sume 7 425 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia,
a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti) podľa citovanej vyhlášky plus 19 % DPH a režijný
paušál.
Ústavný súd podľa citovanej vyhlášky priznal právnym zástupcom sťažovateľov
náhradu režijného paušálu v sume 178 Sk za každý úkon.
Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia
právnym zástupcom sťažovateľov.
Ústavný súd vo zvyšnej časti, v ktorej bolo namietané porušenie základných práv
podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyhovel, pretože právni zástupcovia ničím
nezdôvodnili porušenie týchto práv a ústavný súd ani takého porušenie nezistil.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2008