Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 1/2017
PDF · 624.92 KB
No categories available
PL. ÚS 1/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa
spravodajkyňa), Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,
Milana Ľalíka, Jany Laššákovej, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu Okresného súdu
Bratislava II, zastúpeného sudkyňou JUDr. Norou Vladovou, na začatie konania
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 28a a § 38ab zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zákona č. 439/2015 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenia § 28a a § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení
zákona č. 439/2015 Z. z. n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Bratislava II n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. decembra
2016 doručený návrh Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného
sudkyňou JUDr. Norou Vladovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 28a a § 38ab zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zákona č. 439/2015 Z. z. (ďalej len „zákon
o energetike“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“).
2. Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu uvádza, že 12. augusta 2014 ako súd
exekučný poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
vo veci oprávneného –
, proti
povinnému – , , zastúpeného
, na základe
exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 29 Cb 68/2003-1208
zo 7. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014, ktorý nadobudol vykonateľnosť 22. júla 2014.
Oprávnený doručil okresnému súdu 21. decembra 2015 podanie, v ktorom namietol nesúlad
napadnutých ustanovení zákona o energetike s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu. Okresný súd uznesením č. k. 39 Er 3637/2014-685 z 12. apríla
2016 predmetné exekučné konanie podľa v tom čase účinného § 109 ods. 1 písm. b) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov prerušil, pretože
dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o energetike, ktoré je povinný aplikovať
v exekučnom konaní, nie sú v súlade s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu.
II.
Odôvodnenie návrhu okresného súdu
3. Podľa okresného súdu „... z ust. § 28a zákona č. 657/2004 Z. z. vyplýva, že
exekučná imunita sa má vzťahovať na takmer všetky zložky majetku držiteľa povolenia na
výrobu a rozvod tepla vlastneného štátom, resp. štátom určenou osobou, akým je aj
povinný, a to na všetok nehnuteľný majetok, peňažné prostriedky, pohľadávky a finančné
nástroje bez ohľadu na ich účel ako aj na akýkoľvek ďalší majetok definovaný účelom
(slúžiaci na výrobu a rozvod tepla). Súd sa stotožňuje s názorom oprávneného, že je veľmi
ťažké si predstaviť relevantný majetok držiteľa povolenia, na ktorý by súdny exekútor mohol
viesť exekúciu, keďže uvedené ustanovenie poskytuje majetku povinného v podstate
absolútnu exekučnú imunitu, a to aj v prípade existencie právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu ako je tomu aj v tomto prebiehajúcom exekučnom konaní. V dôvodovej
správe k zákonu č. 439/2015 Z. z., ktorým sa do zákona č. 657/2014 Z. z. doplnilo ust. § 28a
je explicitne deklarované, že touto právnou úpravou sa zavádza absolútna exekučná
imunita.“.
4. Podľa okresného súdu napadnutá právna úprava nespĺňa požiadavky ústavne
akceptovanej miery exekučnej imunity vyjadrené v náleze ústavného súdu vo veci sp. zn.
PL. ÚS 111/2011. Okrem toho je okresný súd toho názoru, že napadnuté ustanovenie § 38ab
zákona o energetike predstavuje „... opatrenie zavedené v rozpore so zákazom retroaktivity,
keďže sa ním odníma efektívna vykonateľnosť súdom priznanej pohľadávky, čo podľa
záverov Ústavného súdu SR ako aj ESĽP nie je právne udržateľný stav. Podľa názoru súdu
nejde o nepravú retroaktivitu, ako tvrdí povinný, ale o tzv. pravú retroaktivitu, pretože
§ 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. spätne mení jej charakter z vymožiteľnej pohľadávky na
naturálnu obligáciu“.
5. Podľa okresného súdu napadnutá právna úprava zasahuje do práva oprávneného
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže „...
jeho pohľadávka, ktorej uspokojenia sa domáha v prebiehajúcom exekučnom konaní,
nebude môcť byť v podstate vymožená, a to vzhľadom na výšku exekvovanej pohľadávky a
rozsah majetku, ktorý nie je vyňatý z exekúcie podľa § 28a zákona č. 657/2004 Z. z. Takýto
právny stav preto vedie v zásade k zmene charakteru exekvovanej pohľadávky na naturálnu
obligáciu, pretože splnenie povinnosti povinného judikovanej platným a vykonateľným
exekučným titulom nemôže oprávnený účinne dosiahnuť v exekučnom konaní, ale splnenie
tejto povinnosti je ponechané predovšetkým na dobrovoľnosť povinného. Vzhľadom na
doterajší priebeh exekučného konania a celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré mu
predchádzalo, má súd za to, že bez existencie štátno-mocenských donucovacích nástrojov k
uspokojeniu pohľadávky dobrovoľne nedôjde a navyše takýto prístup nie je naplnením
pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť ochranu právam oprávneného garantovaných nielen
Ústavou, ale aj Dohovorom. Zákonodarca prijatím predmetnej právnej úpravy preto
vytvoril stav, kedy v podstate pristúpil k vyvlastneniu pohľadávky oprávneného z
exekučného titulu, avšak bez akejkoľvek náhrady, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy.
Výkon vlastníckeho práva znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním aj právne
relevantným spôsobom nakladať na účel, na ktorý bol nadobudnutý (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 zo dňa 25.5.1999). Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana
spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že
vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť
alebo využiť bez právneho dôvodu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/07 zo dňa
15.5.2008). Zásahom do vlastníckeho práva oprávneného v tomto exekučnom konaní je
preto dôsledok, aký by nastal aplikáciou ust. § 28a v spojení s § 38ab zákona č. 657/2004 Z.
z., spočívajúci v podobe faktickej nevymožiteľnosti jeho pohľadávky voči povinnému. Zásah
do práva vlastniť majetok môže byť legitímny len tam, kde existuje verejný záujem na takom
zásahu. Musí preto objektívne existovať verejný záujem nadradený nad záujem vlastníka,
ktorý musí byť možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona. V prípade
uvedených zákonných ustanovení súd neidentifikoval všeobecný, verejnoprospešný cieľ,
ktorý by mohli sledovať a nespomína ho ani dôvodová správa. Z tohto pohľadu sa tak ako
jediný identifikovateľný cieľ javí byť znemožnenie uspokojenia pohľadávky v prebiehajúcom
exekučnom konaní, tento záver možno odvodiť aj z vyjadrení verejne činných osôb, ako na
to poukázal oprávnený. Ústavný súd SR už v náleze sp. zn. PL. ÚS 111/2011 konštatoval, že
ak štát ako zákonodarca sám seba ako právoplatne a vykonateľné potvrdeného dlžníka
zvýhodní, čo platí aj v prípade prebiehajúceho exekučného konania medzi oprávneným a
povinným, a sťaží tak, resp. zabráni vymožiteľnosti veriteľovej pohľadávky, tento stav je v
rozpore sústavným právom vlastniť majetok. Navyše z ust. § 28a zákona č. 658/2004 Z. z.
ani zo žiadneho iného právneho predpisu nevyplýva, že účelom predmetnej právnej úpravy
je chrániť majetok slúžiaci výlučne na štátne neobchodné účely, čo je legitímnym
dôvodom pre zavedenie exekučnej imunity v zmysle záverov Ústavného súdu (nález sp. zn.
PL. ÚS 111/2011), preto aj z tohto dôvodu dochádza k porušeniu základného práva vlastniť
majetok.“.
6. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresný súd v návrhu uvádza, že „... právo
nútene vymôcť svoju pohľadávku v exekučnom konaní je integrálnou súčasťou práva na
súdnu ochranu. Ústavný súd SR jednoznačne zaujal názor, že právo vlastniť majetok, s
ktorým je napadnutá úprava exekučnej imunity v rozpore, zahŕňa v sebe aj právo domôcť sa
ochrany vlastníckeho práva v exekučnom konaní. Ak je však v rámci exekučného konania
aplikovaná právna úprava účinne znemožňujúca uspokojenie judikovanej pohľadávky, ako
je tomu v prípade ust. § 28a a § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z., je takáto úprava v rozpore s
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
7. Podľa okresného súdu napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike
porušujú aj zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, pretože „...
oprávnený v čase nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy už disponoval právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím, ktoré si riadne uplatnil v exekučnom konaní, avšak aplikáciou
predmetných ustanovení sa tomuto exekučnému titulu prakticky odníma vzhľadom na rozsah
exekučnej imunity vyjadrený v § 28a uvedeného zákona jeho reálna vykonateľnosť. Stav,
kedy aplikáciou právnej úpravy sa vylučuje z exekúcie pohľadávka, ktorá je už vykonateľná,
Ústavný súd posúdil tak, že je v rozpore so zákonom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2
Ústavy a čl. 14 Dohovoru. Hoci § 28a v spojení s § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. priamo
nevylučujú z exekúcie pohľadávku oprávneného, ale následkom ich aplikácie nastane
prakticky nevymožiteľnosť tejto pohľadávky, a tak právny následok je prakticky rovnaký,
akoby táto právna úprava vylučovala z exekúcie pohľadávku oprávneného, hoci
zákonodarca v uvedenom prípade použil právne prostriedky, ktoré chránia pred exekúciou
majetok, a nie vylučujú pohľadávku oprávneného.“.
8. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy okresný
súd v návrhu uvádza: „Prijatím právnej úpravy exekučnej imunity v takom rozsahu, že sa
tým stáva pohľadávka veriteľa prakticky nevymožiteľná, dochádza aj k porušeniu princípu
ústavnosti zakotveného v čl. 1 ods. 1 Ústavy (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95,
PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 17/96 a PL. ÚS 4/97).“
9. Okresný súd v odôvodnení návrhu napokon uvádza, že dospel k záveru,
že napadnutá právna úprava „... neprejde systémovým argumentom tretieho kritéria testu
proporcionality tak, ako ho Ústavný súd aplikoval v konaní sp. zn. PL. ÚS 111/2011,
pretože namietaná exekučná imunita v zmysle napádanej právnej úpravy vymedzuje
oprávnenému voči povinnému mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia jeho
pohľadávky cestou núteného výkonu rozhodnutia, nakoľko vedie de facto k nevymožiteľnosti
judikovanej pohľadávky“.
10. Na základe uvedenej argumentácie okresný súd navrhuje, aby ústavný súd
nálezom rozhodol tak, že ustanovenia § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike nie sú
v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
III.
Priebeh konania
11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu okresného súdu na neverejnom
zasadnutí pléna 25. januára 2017 dospel k záveru, že návrh spĺňa predpísané náležitosti
návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k. PL. ÚS 1/2017-8 z 25. januára 2017 prijal
uvedený návrh podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.
12. Po prijatí návrhu okresného súdu na ďalšie konanie predložili podľa ustanovení
§ 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde na výzvu ústavného súdu k návrhu
okresného súdu písomné stanoviská:
- za vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podaním č. 41555/2017/120
z 31. marca 2017 doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2017,
- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podaním č. PREDS-
116/2017 z 5. septembra 2017 doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2017.
13. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde rovnako vyzval
účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.
14. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 39 Er 3637/2014 z 10. februára 2017,
vláda vo svojom stanovisku č. 41555/2017/120 z 31. marca 2017 a národná rada vo svojom
stanovisku č. PREDS-116/2017 z 5. septembra 2017 zhodne s upustením od ústneho
pojednávania súhlasili.
IV.
Stanoviská vlády a národnej rady
IV.1 Stanovisko vlády
15. Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom stanovisku
č. 41555/2017/120 z 31. marca 2017 uvádza, že s podaným návrhom okresného súdu sa
nestotožňuje, keďže je toho názoru, že napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike
sú v súlade s ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
16. Podľa vlády „Účelom ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike nebolo
stanovenie nejakej absolútnej exekučnej imunity. Jej predmetom nie je všetok,
resp. akýkoľvek majetok, ale iba taký majetok držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,
ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu
národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa
osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť, ktorý je v zákone o tepelnej energetike
presne označený, a to nehnuteľný majetok takéhoto subjektu, jeho peňažné prostriedky,
pohľadávky a finančné nástroje v jeho vlastníctve a iný jeho majetok, ak slúži na výrobu a
rozvod tepla. Všetok ostatný majetok exekúcii podlieha.
Exekučná imunita bola zákonodarcom zavedená z dôvodu, aby nebola ohrozená
výroba tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností, a zavedenie
exekučnej imunity bolo a je len v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie
osobitného účelu prevádzkovania verejného rozvodu tepla určeného na poskytovanie
služieb verejnosti alebo poskytovanie prístupu do takéhoto rozvodu alebo výroba tepla na
účely poskytovania služieb verejnosti.“.
17. Vo svojom stanovisku vláda ďalej uvádza: «Ťažiskovým argumentom
navrhovateľa ohľadom protiústavnosti § 28a zákona o tepelnej energetike je nález
Ústavného súdu SR sp zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 4. júla 2012 (ďalej len „nález“), v
ktorom Ústavný súd SR posudzoval ústavnosť tzv. absolútnej exekučnej imunity štátu. Podľa
názoru navrhovateľa nie je právna úprava § 28a zákona o tepelnej energetike v súlade so
závermi Ústavného súdu SR obsiahnutými v tomto náleze. S týmto názorom navrhovateľa
nie je možné súhlasiť.
Ústavný súd SR rozhodol nálezom, že § 18a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku
štátu“) a § 12 ods. 7 zákona č. 291/2002 Z. z. o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej pokladnici“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl.
12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 EDĽP a čl. 1 Dodatkového
protokolu. Ústavný súd SR zároveň nevyhovel návrhu na vyslovene nesúladu § 8 ods. 10
zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) s Ústavou SR.
Z odôvodnenia nálezu jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd SR za ústavne
neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú, ale len jej rozsah, ktorý vyplýval z
napadnutej právnej úpravy § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona
o štátnej pokladnici. V zmysle napadnutých ustanovení § 18a ods. 1 zákona o správe
majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici totiž akýkoľvek majetok štátu (resp.
prostriedky na jeho účtoch v Štátnej pokladnici) nepodliehali exekúcii To znamená, že v
podstate cely majetok štátu požíval bezbrehú exekučnú imunitu, bez ohľadu na to, na aké
účely bol používaný.
V rámci posúdenia legitímnosti cieľa sledovaného exekučnou imunitou majetku štátu
Ústavný súd SR uznal, že namietaná exekučná imunita majetku štátu je legitímna z pohľadu
dosahovania verejného záujmu a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia základných práv.
V rámci testu proporcionality (v širšom zmysle) skúmal Ústavný súd SR napadnutú
právnu úpravu postupne v troch fázach, a to:
(i) skúmanie vhodnosti,
(ii) skúmanie kritéria nevyhnutnosti a
(ii) skúmanie proporcionality v užšom zmysle slova.
Po takomto preskúmaní Ústavný súd SR skonštatoval, že úprava exekučnej imunity
majetku štátu zodpovedá prvým dvom kritériám, avšak skonštatoval, že rozsahu § 18a ods. 1
zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici táto exekučná
imunita nevyhovuje tretiemu kritériu testu proporcionality.
Ohľadom napadnutého ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách
Ústavný súd SR skonštatoval, že toto ustanovenie (vylučujúce z exekúcie prostriedky
poskytnuté zo štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie, resp. hnuteľný a nehnuteľný
majetok obstaraný z týchto prostriedkov) obstálo aj v teste proporcionality v užšom zmysle,
a to v dôsledku posilneného prvku ochrany účelovosti budúceho využitia majetku na plnenie
verejného záujmu.
Vzhľadom na to, že neobmedzená exekučná imunita majetku štátu bola vyhlásená za
protiústavnú len z dôvodu, že jej rozsah nevyhovoval jedinému kritériu testu
proporcionality, pričom zároveň bola za ústavne akceptovateľnú uznaná exekučná imunita
majetku určeného na verejnoprospešný účel, nie je dôvod domnievať sa, že by mala byť
úprava v § 28a zákona o tepelnej energetike, umožňujúca postihnutie majetku neslúžiaceho
na výrobu a rozvod tepla, kvalifikovaná ako protiústavná.
Za majetok nepodliehajúci ochrane exekučnou imunitou podľa § 28a zákona o
tepelnej energetike je možné považovať napríklad administratívne budovy držiteľa
povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park takéhoto subjektu, ale aj akýkoľvek ďalší
jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na výrobu tepla, teda ktorý neslúži na premenu
rôznych foriem energie na teplo a ani nie je súčasťou sústavy tepelných zariadení držiteľa
povolenia na rozvod tepla určenej na dodávku tepla odberateľom. Tiež je tam možné
zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním zariadení na výrobu a rozvoj
tepla.
Povedané inými slovami, vymedzenie majetku nepodliehajúceho exekúcii obsiahnuté
v § 28a zákona o tepelnej energetike nijakým spôsobom neprekračuje kritériá stanovené
nálezom. Práve naopak, túto právnu úpravu umožňujúcu uspokojenie pohľadávky veriteľa z
majetku neslúžiaceho na plnenie verejnoprospešného účelu je potrebné považovať za
súladnú s kritériami obsiahnutými v tomto náleze.»
18. K testu proporcionality vláda ďalej uvádza: „Vo vzťahu k namietanému
porušeniu princípu proporcionality vláda Slovenskej republiky uvádza, že zachovanie
rovnováhy (proporcionality) sa štandardne skúma v rámci testu tzv. primeranosti
(proporcionality), ktorý je založený na troch fázach:
(i) skúmanie hľadiska vhodnosti, či prijatý legislatívny prostriedok vôbec
umožňuje dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ
(ii) zisťovanie kritéria nevyhnutnosti (potrebnosti či použitia najmenej drastických
prostriedkov), t j. porovnanie prijatého legislatívneho prostriedku s inými opatreniami
umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, dotýkajúcich sa základných práv v menšej
miere (prípadne nedotýkajúcich sa vôbec)
(iii) skúmanie z hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova, t. j. samotné
riešenie kolízie medzí legitímnym cieľom a základným právom veriteľov.
Vzhľadom na to, že úprava obsiahnutá v § 28a zákona o tepelnej energetike
nepripúšťa výkon exekúcie na majetok držiteľov povolenia, možno konštatovať, že je vhodná
na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorým je zamedzenie ohrozenia výroby a rozvodu tepla
tým, že bude v exekúcii postihnutý majetok potrebný práve na výrobu a rozvod tepla.
Zároveň možno konštatovať, že ochranu majetku držiteľov povolenia pred zabezpečovacími
a scudzovacími úkonmi súdneho exekútora nemožno dosiahnuť inými prostriedkami, ako
vylúčením tohto majetku z exekúcie, čím je naplnené aj kritérium nevyhnutností.
Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 28a zákona o tepelnej energetike umožňuje
postihnutie majetku držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý neslúži na výrobu a
rozvod tepla. Z takéhoto majetku možno uspokojiť akúkoľvek súdom priznanú pohľadávku
ktoréhokoľvek veriteľa bez rozdielu.
Samotná skutočnosť, že konkrétna zložka majetku nepodlieha exekúcii nespôsobuje
porušenie princípu proporcionality, pretože zákonná úprava ponecháva majetok
postihnuteľný exekúciou zachovávajúc jeho účelové určenie na plnenie verejnoprospešného
účelu.
V zmysle testu proporcionality v užšom zmysle je potrebné porovnať na jednej strane
úžitok vzniknutý naplnením legitímneho cieľa a na druhej strane ujmu na základnom práve
vzniknutú v dôsledku naplnenia tohto legitímneho cieľa.
Ujma spočívajúca v ohrození verejnoprospešného účelu, ktorá by vznikla v dôsledku
postihnutia majetku držiteľov povolenia potrebného na výrobu a rozvod tepla, teda
ohrozenie činnosti značnej časti bytových objektov, administratívnych, zdravotných,
kultúrnych, školských a športových zariadení ako aj priemyselných odberateľov a vznik s
tým súvisiacich škôd na zdraví, majetku a životnom prostredí, celkom jednoznačne
prevyšuje ujmu veriteľov spočívajúcu v potenciálnom spomalení vymáhania pohľadávok,
ako dôsledok toho, že niektoré zložky majetku držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla
nie je možné postihnúť exekúciou. Okrem základných práv veriteľov je v teste
proporcionality v užšom zmysle slova potrebné vziať do úvahy aj základné práva
odberateľov tepla, ktorí majú riadne uzavreté zmluvy na dodávku tepla, za ktoré riadne
platia. Ohrozenie, resp. zastavenie výroby a rozvodu tepla by viedlo k ohrozeniu, alebo
porušeniu ich práv, na zabránenie čomu slúži relatívna exekučná imunita v rozsahu § 28a
zákona o tepelnej energetike. Úprava obsiahnutá v § 28a zákona o tepelnej energetike preto
obstojí aj v teste proporcionality v užšom zmysle slova.
Vyššie uvedená argumentácia... rovnako platí aj vo vzťahu k napádanému § 38ab
zákona o tepelnej energetike, nakoľko ide o intertemporálne ustanovenie ktoré bolo do
zákona o tepelnej energetike vložené v nadväznosti na zavedenie úpravy § 28a do zákona o
tepelnej energetike, pričom toto upravuje časovú pôsobnosť právnej úpravy tak ako je
formulovaná v § 28a.“
19. Vláda v závere odôvodnenia svojho stanoviska poukazuje na to, že «... všeobecný
princíp vlastný ustálenej judikatúre Ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp
minimalizácie zásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého podstata a
dôležitosť sa prejavuje najmä vo vzťahu k posudzovaniu ústavnosti zákonov.
Uvedené zdôrazňuje aj Ústavný súd SR v Odlišnom stanovisku zo dňa 20.mája 2009, sp. zn.
PL. ÚS 17/08: „Zvlášť dôležité je uplatňovanie princípu minimalizácie zásahov do
právomoci iných orgánov verejnej moci v konaní o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými
zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy, t. j. vtedy, keď ústavný súd pôsobí ako „negatívny normotvorca“ a právnymi
účinkami svojich rozhodnutí priamo zasahuje do platných a účinných zákonov ako
výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného ústavného orgánu - národnej
rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju moc (princíp suverenity ľudu
vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy). Ústavný súd by preto mal minimalizovať svoje priame
zásahy do platného poriadku, t. j minimalizovať svoje pôsobenie ako „negatívneho
normotvorcu“.».
20. Na základe už uvedenej argumentácie je vláda toho názoru, že napadnuté
ustanovenia zákona o tepelnej energetike sú v súlade s ústavou, dohovorom a dodatkovým
protokolom, a preto navrhuje, aby ústavný súd návrhu okresného súdu nevyhovel.
IV.2 Stanovisko národnej rady
21. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-116/2017 z 5. septembra 2017 k návrhu
okresného súdu uvádza: «Napádané ustanovenia sa do právneho poriadku dostali novelou
zákona o tepelnej energetike, ktorá bolo do legislatívneho procesu predložená v skrátenom
legislatívnom konaní. Ide o zákon č. 439/2015 Z. z. ktorým sa dopĺňa zákon č. 657/2004
Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov. Účelom prijatia tejto novely zákona
o tepelnej energetike mala byť podľa dôvodovej správy potreba poskytnúť ustanoveným
aktívam držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so
stopercentnou majetkovou účasťou štátu, exekučnú imunitu. Subjektom exekučnej imunity
má byť držiteľ povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so
stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Predmetom exekučnej imunity má byť nehnuteľný
majetok takéhoto subjektu, jeho peňažné prostriedky, pohľadávky a finančné nástroje v jeho
vlastníctve, ako aj iný jeho majetok, ak slúži na výrobu a rozvod tepla.
Napádaná novela zákona o tepelnej energetike bola pôvodne schválená Národnou
radou Slovenskej republiky 25. novembra 2015, prezident Slovenskej republiky však využil
svoje ústavné právo veta a novelu ako celok vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na
opätovné prerokovanie. Dôvodom prezidentského veta boli predovšetkým výhrady týkajúce
sa splnenia požiadavky proporcionality právnej úpravy vo vzťahu k rozsahu exekučnej
imunity, ale aj otázky týkajúce sa ústavného princípu zákazu diskriminácie. (Rozhodnutie
prezidenta Slovenskej republiky o vrátení zákona z 25. novembra 2015, ktorým sa dopĺňa
zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov vedené pod
číslom 6016- 2015-KPSR.)
Národná rada Slovenskej republiky prelomila prezidentské veto a v nezmenenej
podobe novelu zákona o tepelnej energetike schválila 15. decembra 2015.
Ako možno z napádaných ustanovení a ich odôvodnenia vyrozumieť, základným
účelom prijatia takejto novely zákona bola ochrana verejného majetku, ktorá prioritne slúži
na výrobu a rozvod tepla. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že ak by sa uvedené opatrenia
nezaviedli, bola by ohrozená výroba tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane
domácností. Novela zákona preto zavádza absolútnu exekučnú imunitu na nehnuteľný
majetok, peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,
ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, finančné nástroje v
jeho vlastníctve ako aj na jeho iný majetok, ak slúži na výrobu a rozvod tepla. Rozsah
exekučnej imunity sa vzťahuje takmer na všetok majetok držiteľa povolania, okrem
hnuteľného, ktorý neslúži na rozvod a výrobu tepla, čo možno dovodiť per argumentum a
contrario z čl. I prvého bodu § 28a písm. d).
Napádaná novela zákona o tepelnej energetike nadväzuje na právnu úpravu
ustanovenú zákonom č. 375/2015 Z. z. o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Touto právnou úpravou sa zrušil Fond
národného majetku Slovenskej republiky a jeho právnym nástupcom sa stala právnická
osoba, ktorú určilo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ktorej jediným
akcionárom alebo zakladateľom je štát (§ 2 citovaného zákona). Takto určená osoba
vstúpila do všetkých práv a povinností Fondu národného majetku Slovenskej republiky
vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých bol účastníkom. V § 5 zákona o zrušení Fondu
národného majetku sa ustanovuje zákaz, podľa ktorého exekúcii podľa Exekučného
poriadku nepodlieha majetková účasť právnickej osoby na podnikaní osoby poskytujúcej
služby alebo vykonávajúcej činnosti v odvetví tepelnej energetiky. Pôvodne však citovaný
zákon počítal s tým, že po zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky prejde
jeho právna a majetková podstata na štát, ktorého v mene bude konať Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky (pôvodný vládny návrh zákona o zrušení Fondu
národného majetku Slovenskej republiky predložený do Národnej rady Slovenskej
republiky). Ochrana majetku týkajúca sa tepelnej energetiky by tak mala svoj právny základ
v Exekučnom poriadku a zákone o majetku štátu. Keďže by sa právnym nástupníctvom na
štát stali záväzky fondu štátnym dlhom a spôsobovalo by to ďalšie komplikácie v prechode a
prevode záväzkov, pristúpilo sa v rámci možných riešení právneho nástupníctva na právne
nástupníctvo právnickej osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. V tejto súvislosti
však bolo potrebné vyriešiť otázku ochrany majetku právnickej osoby týkajúcej sa tej časti
majetku, ktorú tvoria majetkové účasti na podnikaní, ktorý slúži na poskytovanie služieb
alebo vykonávanie činnosti v odvetví tepelnej energetiky, z dôvodu osobitného účelu
prevádzkovania verejného rozvodu tepla určeného na poskytovanie služieb verejnosti alebo
poskytovanie prístupu do takéhoto rozvodu alebo výroba tepla na účely poskytovania
služieb verejnosti. Tieto činnosti je nevyhnutné zabezpečovať pre koncových odberateľov a
ich výkon by nemal byť ohrozený prípadným výkonom rozhodnutia. S cieľom zabezpečiť
ochranu tohto majetku právnickej osoby pred prípadnou exekúciou, bolo nevyhnutné
formulovať zákonnú výnimku na výkon rozhodnutia vo vzťahu k tomuto druhu majetku.
Problematika exekučných exempcií a exekučnej imunity nie je v našom právnom
poriadku ojedinelá. S väčšími alebo menšími odlišnosťami je zakotvená napríklad v
Exekučnom poriadku (§ 61s) alebo v zákone o správe majetku štátu (§ 13f ods. 3).
Touto problematikou sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal už
mnohokrát.
V tejto súvislosti možno uviesť predovšetkým nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 111/2011, kde sa ústavný súd zaoberal tým, či proklamovaná exekučno-právna
imunita štátu je konformná s ústavnými princípmi alebo nie. Uvedené rozhodnutie má
význam z hľadiska komplexnosti nazerania na uvedenú problematiku, a to tiež v
historickom, právno-aplikačnom a komparatívnom pohľade. Úplná exekučná imunita štátu
v prípade citovaného nálezu neprešla testom proporcionality a bola vo výsledku vyslovená
ako nesúladná s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd v citovanom náleze vyslovil záver, že exekučná imunita štátu je v určitej
proporčnej miere prípustná, ponechal však na zákonodarcu, ako sa s jeho záverom
vysporiada. Uvedený nález je pre rozhodovanie o prípustnosti právnej úpravy obsiahnutej v
napádanej novele zákona o tepelnej energetike dôležitý najmä pri posudzovaní rozsahu
exekučnej imunity. „Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu
ako takú, ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem
na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných
úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď
charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických osôb
alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery, že tieto
základné práva a slobody nemožno primerane užívať takže sa stávajú iluzórnymi.“.
Okrem citovaného nálezu ústavného súdu týkajúceho sa exekučnej imunity štátu sa
ústavný súd zoberal vo svojej rozhodovacej činnosti podaniami týkajúcimi sa čiastočnej
exekučnej imunity, ktorá sa poskytuje predovšetkým zdravotným poisťovniam ako povinným
subjektom, a to v rozsahu finančných prostriedkov určených na úhradu za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť, na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o
poistencov alebo zdravotníckym zariadeniam ako povinným subjektom, a to v rozsahu
finančných prostriedkov na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, ako aj služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.
Poukazujeme na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/96 definujúce
verejný záujem ako akceptovaný dôvod obmedzenia základných práv a slobôd. V náleze
ústavného súdu II. ÚS 143/2002 ústavný súd vyslovil, že „Pri postupe všeobecných súdov
treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý
nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolnosti, ktoré
vyplývajú priamo zo zákona.“.
Exekučná imunita má svoje opodstatnenie, a to aj v prospech štátu, keďže ten plní
mnohé verejnosprávne funkcie, ktoré nesmú byť paralyzované, inak by vznikli odôvodnené
pochybnosti o legitimite takého štátu, ktorý nie je schopný plniť svoje základné funkcie
predstavujúce jeho raison ďêtre. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom
uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych rozhodnutí. Tieto obmedzenia môžu mať
rozmanitý účel. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo
súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo
predstavujú hodnoty uvedené v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Exekučná imunita nemá slúžiť na „beztrestnosť“ resp. „nepostihnuteľnosť“ štátu za
jeho záväzky, ku ktorým bol rozhodnutím súdu zaviazaný, ale má ochrániť plnenie jeho
legitímnych funkcií. Uvedená argumentácia vychádza aj z čl. 1 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého
je Slovenská republiky právny štát, teda štát, kde je pôvodca právnych noriem nimi sám
viazaný a nik, teda ani štát nestojí nad zákonom. Z tohto hľadiska absolútnym základom
právneho štátu, myšlienkou, pre ktorú vznikol, je obmedzenie štátu právom.
Napadnuté ustanovenia pri posudzovaní testu proporcionality, pokiaľ ide o
požiadavku vhodnosti právnej úpravy z hľadiska dosiahnutia sledovaného účelu zvoleným
spôsobom, ustanovujú účelným spôsobom zákonodarnú právomoc a takú právnu úpravu,
ktorá dosahuje sledovaný cieľ - zabezpečiť fungovanie štátu - verejnej správy, teda správy
vecí verejných zverenej orgánom verejnej správy. Pokiaľ ide o požiadavku vytvorenia
právnej normy takým spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť
identifikovaný cieľ, javí sa účel prijatia právnej úpravy naplnený.»
V.
Znenie napadnutej právnej úpravy, dotknutých ustanovení ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu
22. Podľa § 28a zákona o tepelnej energetike exekúcii podľa osobitného predpisu
nepodlieha
a) nehnuteľný majetok držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je
právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného
majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného
predpisu stopercentnú majetkovú účasť,
b) peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,
ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu
národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa
osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť,
c) finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý
je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného
majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného
predpisu stopercentnú majetkovú účasť,
d) iný majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla vo vlastníctve držiteľa povolenia
na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou
štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická
osoba určená podľa osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť.
23. Podľa § 38ab zákona o tepelnej energetike konania začaté pred dňom účinnosti
tohto zákona podľa osobitného predpisu, 19a) ktoré postihujú majetok podľa § 28a, súd
bezodkladne zastaví.
24. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
25. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
27. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
28. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
30. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí
byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
31. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
VI.
Východiská a právne závery rozhodnutia
32. Podstata návrhu okresného súdu spočíva v spochybnení súladu exekučnej imunity
držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou
majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo
v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného predpisu stopercentnú majetkovú
účasť, vzťahujúcej sa na jeho nehnuteľný majetok, jeho peňažné prostriedky a pohľadávky,
finančné nástroje v jeho vlastníctve a iný jeho majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla
zavedenej ustanovením § 28a zákona o tepelnej energetike s princípom právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, právom na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy,
základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a právom pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Nesúlad § 38ab zákona
o tepelnej energetike s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu okresný súd namieta aj z dôvodu, že zavádza uplatnenie exekučnej imunity podľa
§ 28a zákona o tepelnej energetike aj v konaniach začatých pred dňom účinnosti tohto
zákona podľa osobitného predpisu, ktoré má súd bezodkladne zastaviť, v dôsledku čoho má
napadnutá právna úprava pôsobiť retroaktívne, t. j. v rozpore s princípom zákazu
retroaktivity.
33. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.
Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c
ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.
34. Ústavný súd konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je
potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00,
PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením
nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených
v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98,
PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).
35. Ústavný súd sa posúdením súladu exekučnej imunity majetku štátu s označenými
článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu už podrobne zaoberal v konaní sp. zn.
PL ÚS 111/2011. V náleze zo 4. júla 2012 v tejto veci dospel k záveru, že za ústavne
a medzinárodnoprávne neakceptovateľnú nemožno považovať exekučnú imunitu ako takú,
ale len jej rozsah a koncept vyplývajúci z napadnutej právnej úpravy. Verejný záujem
na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných
úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď
charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických
osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery,
že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi
(PL. ÚS 111/2011-61).
36. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sú ústavou zaručené základné práva
a slobody obmedziteľné za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy. Podľa
uvedených ustanovení ústavy základné práva a slobody možno obmedziť len zákonom,
pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel a obmedzenia základných práv a slobôd možno použiť
len na ustanovený cieľ. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu obmedziť základné práva
a slobody možno len v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúcom v ochrane
dôležitého verejného záujmu, pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí
byť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne.
37. Ústavný súd tak aj v tejto veci (obdobne ako vo veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011)
považoval za potrebné pristúpiť ku skúmaniu, či v namietanej právnej úprave zákonodarca
zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) z 23. 9. 1982 o sťažnosti č. 7151/75; 7152/75 vo veci Sporrong
and Lönnroth v. Sweden, § 69].
Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej
právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je
jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate
aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou
sledovaným cieľom (účelom (conduciveness)), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).
Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej
drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of
subsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou
úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova
(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly
onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt
vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09,
m. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutej právnej
úpravy s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu pristúpil
konkrétne k preskúmaniu, či exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej
úpravy zasahuje do príslušných základných práv, resp. ich obmedzuje a ak áno, či spĺňa
kritéria ústavne a medzinárodne konformného obmedzenia základných práv a slobôd,
konkrétne, či obmedzenie označených základných práv zavedením exekučnej imunity štátu
podľa napadnutej právnej úpravy je ustanovené zákonom, rešpektuje podstatu označených
základných práv, sleduje legitímny cieľ a rešpektuje zásadu proporcionality.
VI.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom pokojne užívať svoj majetok
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
39. Podľa ústavnej úpravy ochrany základného práva vlastniť majetok zakotvenej
v čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Článok 20 ods. 4 ústavy upravuje
podmienky prípustného obmedzenia vlastníckeho práva.
40. Článok 1 dodatkového protokolu zahŕňa tri vzájomne súvisiace pravidlá. Prvé,
obsiahnuté v prvej vete odseku 1, prehlasuje za všeobecný princíp pokojné užívanie
majetku, druhé, obsiahnuté v druhej vete odseku 1, pokrýva ochranu proti zbaveniu majetku
a tretie, obsiahnuté v odseku 2, obsahuje záruku týkajúcu sa kontroly užívania majetku.
Druhé a tretie pravidlo pokrývajú osobitné prípady zásahu do práva na pokojné užívanie
majetku.
41. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu majetok, ktorý je predmetom
ochrany zaručenej čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty
(II. ÚS 19/97). Takéto vymedzenie pojmu „majetok“ zodpovedá aj judikatúre ESĽP.
42. Podľa ESĽP pojem „pokojné užívanie svojho majetku“ obsiahnutý v čl. 1
dodatkového protokolu vyjadruje široký medzinárodný právny koncept vlastníctva, ktorý
zahŕňa všetky „nadobudnuté“ práva, ktoré predstavujú majetok (rozsudok ESĽP z 26. 6.
1986 vo veci Van Marle a.o. proti Holandsku, sťažnosť č. 8543/79, § 41). Pod pojem
„majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu tak možno zahrnúť aj nároky, ktoré sú
„dostatočne uznané za vykonateľné“ (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek
Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59; rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004
vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 25 a nasl.). Rozsah ochrany
zaručený čl. 1 dodatkového protokolu tak rozhodne zahŕňa nároky priznané jednotlivcovi
„konečným a záväzným“ rozsudkom súdu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran
Greek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59 a nasl.). Pojem „majetok“
podľa čl. 1 dodatkového protokolu zahŕňa nároky, vo vzťahu ku ktorým má jednotlivec
„legitímne očakávania získania účinného užívania vlastníckeho práva“ (rozsudok ESĽP
z 25. 10. 2001 vo veci Saggio proti Taliansku, sťažnosť č. 41879/98, § 24; rozsudok z 12. 7.
2001 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, sťažnosť č. 42527/98,
§ 83). Pre určenie, či takéto „legitímne očakávania“ sú dané, ESĽP požaduje, aby daný
nárok mal adekvátny základ v národnom práve, čo je napríklad dané vtedy, keď existuje
právoplatné rozhodnutie súdu potvrdzujúce daný nárok (rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004
vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 45 a nasl.).
43. V súlade so štruktúrou čl. 1 dodatkového protokolu a vychádzajúc z judikatúry
ESĽP možno rozlíšiť tri typy zásahu do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu: zbavenie majetku (odsek 1 druhá veta), kontrola užívania majetku
(odsek 2) a iné zásahy (odsek 1 prvá veta).
44. Podľa judikatúry ESĽP k zbaveniu majetku môže dôjsť nie len na základe
formálneho prevedenia vlastníctva k majetku, čo vedie k jeho strate v prospech štátu alebo
vo verejnom záujme, ale rovnako tak aj na základe autoritatívneho opatrenia, ktorého
účinky sú tak závažné škodlivé ako účinky formálneho zbavenia majetku. V tomto kontexte
ESĽP posudzuje, či zostávajúca právna situácia vlastníka mu stále umožňuje zmysluplné
užívanie jeho majetku (rozsudok ESĽP z 28. 10. 1999 vo veci Brumarescu proti Rumunsku,
sťažnosť č. 28342/95, § 77).
45. Napadnutú právnu úpravu možno zaradiť aj pod „iný zásah“ do práva pokojne
užívať majetok (ako zbavenie majetku), za ktorý ESĽP označil prípad nevykonania súdneho
alebo správneho rozhodnutia v prospech oprávneného vlastníka (rozsudok ESĽP z 2. 3.
2004 vo veci Popescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 48102/99, § 80) a prípad intervencie
zákonodarcu do prebiehajúceho konania (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek
Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 68).
46. Bez ohľadu na to, či napadnutú právnu úpravu možno subsumovať pod zbavenie
majetku alebo iný zásah do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, vychádzajúc s judikatúry ESĽP je nesporné, že napadnutá právna úprava
predstavuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku.
47. Napokon to, že právna úprava exekučnej imunity majetku štátu spadá do rámca
vecnej pôsobnosti čl. 20 ods.1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd už
konštatoval v náleze vo veci č. k. PL. ÚS 111/2011-61. Podľa ústavného súdu nútený výkon
rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí nevyhnutne pojmovo spájať nie iba
s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku existencie exekučného titulu s už
konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia vykonateľne judikovanej pohľadávky
veriteľa voči štátu. Keďže napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie základného
práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie majetku, ústavný súd pristúpil
k preskúmaniu, či toto obmedzenie rešpektuje vyššie uvádzané ústavne požiadavky
prípustného obmedzenia základných práv a slobôd.
48. Obdobne ako podľa ústavy aj ESĽP uznáva, že zásah do základných práv
a slobôd možno považovať za prípustný, iba ak k nemu dochádza na základe zákona, ak
sleduje verejný záujem a ak je vo vzťahu k nemu proporcionálne. Podľa judikatúry ESĽP
štáty požívajú širokú mieru uváženia pri určovaní verejného záujmu. Iba zbavenie majetku
preukázateľne bez rozumného základu neuspokojuje požiadavku sledovania verejného
záujmu (rozsudok ESĽP z 28. 7. 1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť
č. 22774/93, § 49).
49. V posudzovanej veci je nesporné, že exekučná imunita štátu podľa napadnutej
právnej úpravy je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ustanovená
zákonom.
50. Navyše, obmedzenie základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné
užívanie majetku exekučnou imunitou štátu podľa napadnutej právnej úpravy rešpektuje
podstatu tohto práva. Uvedené obmedzenie totiž neohrozuje toto právo ako také, pretože
jeho účinkom nie je odňatie vlastníctva pohľadávky voči štátu, ale „len“ značné sťaženie jej
núteného vymoženia.
51. Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v ochrane verejného záujmu, ktorý exekučná
imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy sleduje, podľa okresného súdu
napadnutá právna úprava neidentifikuje všeobecný, verejnoprospešný cieľ, ktorý by mohla
sledovať a nespomína ho ani dôvodová správa. Podľa okresného súdu ako jediný
identifikovateľný cieľ sa javí byť znemožnenie uspokojenia pohľadávky v prebiehajúcom
súdnom konaní.
52. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti „Exekučná imunita bola
zákonodarcom zavedená z dôvodu, aby nebola ohrozená výroba tepla a jeho rozvod
konečným odberateľom, vrátane domácnosti...“. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj znenie
osobitnej časti dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave, podľa ktorej rozsah
navrhovanej exekučnej imunity sa navrhuje z dôvodu, aby nebola ohrozená výroba tepla
a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností...
53. Podľa národnej rady „.. ako možno z napadnutých ustanovení a ich odôvodnenia
vyrozumieť, základným účelom prijatia takejto novely zákona (napadnutej právnej úpravy,
pozn.) bola ochrana verejného majetku, ktorá prioritne slúži na výrobu a rozvod tepla“.
Podľa národnej rady „... ak by sa uvedené opatrenia nezaviedli, bola by ohrozená výroba
tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností“.
54. Zamedzenie ohrozenia výroby tepla a jeho rozvodu konečným odberateľom,
vrátane domácností, možno nepochybne považovať za legitímny cieľ sledujúci plnenie
požiadaviek verejného záujmu. Ústavný súd sa už aj skôr vyjadril (PL. ÚS 11/96,
PL. ÚS 111/2011), že využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť
dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo
slobôd, uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.
Exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy je prostriedkom
na dosiahnutie verejného záujmu. Z pohľadu sledovania verejného záujmu je legitímna
a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia základného práva vlastniť majetok,
resp. pokojne užívať majetok.
55. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, t. j. či exekučná imunita majetku štátu zavedená
napadnutou právnou úpravou je pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa objektívne vhodná
a racionálna ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom zvolené opatrenie je spôsobilé
dosiahnuť zamýšľaný cieľ – zamedzenie ohrozenia výroby tepla a jeho rozvod konečným
odberateľom, vrátane domácností. V situácii, keď vlastník pohľadávky voči držiteľovi
povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so 100 % majetkovou
účasťou štátu, disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania, je
exekučná imunita na jeho majetok účinnou zábranou proti definitívnej eliminácii využívania
tohto majetku na verejné účely (PL. ÚS 111/2011). Exekučná imunita štátu podľa
napadnutej právnej úpravy umožňuje, aby majetok, ktorý je jej predmetom, nebol
prostredníctvom výkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.
56. K druhému kroku testu proporcionality, kritériu nevyhnutnosti, t. j. či cieľ
sledovaný exekučnou imunitou štátu podľa napadnutej právnej úpravy nie je možné
dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré základné právo vlastniť majetok,
resp. právo na pokojné užívanie majetku neobmedzujú vôbec alebo ho obmedzujú
v menšom rozsahu ako exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy,
vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza, že „... ochranu majetku držiteľov
povolenia pred zabezpečovacími a scudzovacími úkonmi exekútora nemožno dosiahnuť
inými prostriedkami, ako vylúčením tohto majetku z exekúcie...“. Podľa vlády napadnutá
právna úprava rešpektuje kritérium nevyhnutnosti vzhľadom na rozsah exekučnej imunity,
ktorú zavádza. Podľa nej napadnutá právna úprava „... umožňuje postihnutie majetku
držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý neslúži na výrobu a rozvod tepla.
Z takéhoto majetku možno uspokojiť akúkoľvek súdom priznanú pohľadávku ktoréhokoľvek
veriteľa bez rozdielu“.
57. Podľa vlády za majetok nepodliehajúci ochrane exekučnou imunitou
podľa napadnutej právnej úpravy možno považovať „... napríklad administratívne budovy
držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park takéhoto subjektu, ale aj
akýkoľvek ďalší jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na výrobu tepla, teda ktorý
neslúži na premenu rôznych foriem energie na teplo a ani nie je súčasťou sústavy tepelných
zariadení držiteľa povolenia na rozvod tepla určenej na dodávku tepla odberateľom. Tiež je
tam možné zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním zariadení na výrobu a
rozvoj tepla.“.
58. Podľa národnej rady napadnutá právna úprava „... zavádza absolútnu exekučnú
imunitu na nehnuteľný majetok, peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na
výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou
štátu, finančné nástroje v jeho vlastníctve ako aj na jeho iný majetok, ak slúži na výrobu
a rozvod tepla“. Uvedené konštatovanie obsahuje aj osobitná časť dôvodovej správy
k napadnutej právnej úprave. Podľa národnej rady „Rozsah exekučnej imunity sa vzťahuje
takmer na všetok majetok držiteľa povolania, okrem hnuteľného, ktorý neslúži na rozvod
a výrobu tepla, čo možno dovodiť per argumentum a contrario z čl. I prvého bodu § 28a
písm. d).“.
59. Podľa ústavného súdu cieľ sledovaný exekučnou imunitou majetku štátu podľa
napadnutej právnej úpravy nie je možné dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré by
účinne chránili majetok štátu určený na plnenie verejných úloh a zároveň by základné právo
vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku neobmedzovali vôbec alebo ho
obmedzovali v menšom rozsahu ako exekučná imunita majetku štátu. Ani účastníci konania
neuviedli a ani ústavný súd neidentifikoval žiadne iné nástroje ochrany využitia majetku
štátu na verejný účel (t. j. výrobu tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane
domácností) ako je zavedenie exekučnej imunity na majetok slúžiaci na daný účel.
60. Ústavný súd sa už vyjadril (PL. ÚS 111/2011), že posúdenie rozsahu exekučnej
imunity štátu je potrebné zvažovať v rámci tretieho kroku testu proporcionality, ktorého
obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením
napadnutej právnej úpravy.
61. Ústavný súd tak i v prejednávanej veci pristúpil ku skúmaniu tretieho kritéria
testu proporcionality, ktorým je proporcionalita v užšom zmysle slova. V rámci nej ústavný
súd porovnal mieru, v akej exekučná imunita štátu podľa napadnutej právnej úpravy
na jednej strane uspokojuje verejný záujem o zachovanie určenia majetku štátu na plnenie
verejných úloh a funkcií a na druhej strane mieru ujmy na základnom práve vlastniť
majetok, resp. práve pokojne užívať majetok, ktorá sa s jej uplatnením spája.
62. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že „je veľmi ťažké
predstaviť si relevantný majetok držiteľa povolenia (na výrobu a rozvod tepla, pozn.), na
ktorý by súdny exekútor mohol viesť exekúciu, keďže uvedené ustanovenie (napadnutá
právna úprava, pozn.) poskytuje majetku povinného v podstate absolútnu exekučnú
imunitu...“.
63. Podľa výslovného znenia napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike sa
má exekučná imunita vzťahovať v podstate na všetok nehnuteľný majetok, všetky peňažné
prostriedky a pohľadávky a všetky finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia
na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu, ako aj na všetok iný jeho
majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla. Exekučnej imunite tak nepodlieha len hmotný
majetok slúžiaci na iný účel ako na výrobu a rozvod tepla. Naopak, nehnuteľný majetok,
peňažné prostriedky a pohľadávky a finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia
na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu podliehajú exekučnej imunite
bez ohľadu na ich účel, t. j. nie len vtedy, pokiaľ slúžia na výrobu a rozvod tepla, ale aj
vtedy, ak slúžia na iný, napríklad podnikateľský účel. Napokon, držiteľ povolenia na výrobu
a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu môže pomerne jednoducho zabrániť
exekúcii aj svojho hmotného majetku neslúžiaceho na výrobu a rozvod tepla, a to tým, že by
ho za odplatu previedol na iný subjekt. Peňažné prostriedky získané predajom takéhoto
majetku podľa napadnutej právnej úpravy už v plnom rozsahu podliehajú exekučnej
imunite. Napadnutá právna úprava tak poskytuje exekučnú imunitu majetku štátu nad rámec
miery nevyhnutnej pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Miera, ktorou sa podľa
napadnutej právnej úpravy uspokojuje verejný záujem na zamedzení ohrozenia výroby tepla
a jeho rozvodu konečným odberateľom vrátane domácností, je síce vysoká, keďže exekučná
imunita štátu podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje takmer na všetok majetok
držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu, táto miera
však spôsobuje značnú ujmu na základnom práve vlastniť majetok, resp. práve pokojne
užívať majetok, keďže de facto môže úplne zabrániť vymoženiu veriteľovej pohľadávky
judikovanej platným a vykonateľným exekučným titulom, a to aj jej uspokojením z majetku
neslúžiacom na výrobu a rozvod tepla, čím základné právo veriteľa vlastniť majetok,
resp. pokojne užívať majetok stavia do roviny iluzórnosti.
64. Veriteľovi štátu (ako oprávnenému v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie
súdom (ex offo) podľa napadnutej právnej úpravy právny poriadok neposkytuje žiadny
účinný právny prostriedok na nútené vymoženie jeho pohľadávky voči štátu. Týmto
spôsobom dochádza k obmedzeniu základného práva vlastniť majetok, resp. pokojne užívať
majetok veriteľa štátu, ktoré nemožno v právnom štáte považovať za akceptovateľné.
Napadnutá právna úprava ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostňuje verejný
záujem na majetku štátu na úkor oprávneného záujmu veriteľa na uspokojení jeho
vymáhanej pohľadávky. Rozsah exekučnej imunity majetku štátu podľa napadnutej právnej
úpravy spôsobuje, že uspokojenie veriteľovej vykonateľne judikovanej pohľadávky voči
štátu je v plnej miere závislé od vôle štátu ako povinného subjektu. Hoci exekučná imunita
štátu podľa napadnutej právnej úpravy neznamená úplnú apriórnu nemožnosť exekúcie
majetku držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu,
keďže exekučnej imunite nepodlieha určitý jeho majetok, rozsah exekučnej imunity štátu
podľa napadnutej právnej úpravy však naznačuje mimoriadnu náročnosť procesu legálneho
domáhania sa uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Napadnutá právna úprava poskytuje
mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia pohľadávky veriteľa voči držiteľovi
povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu cestou núteného
výkonu rozhodnutia. Tento priestor v podstate tvorí škála možností pohybujúcich sa
v rozpätí od extrémnej, a tak aj neprimeranej právnej i faktickej náročnosti procesu
vedúceho k uspokojeniu vykonateľne judikovanej pohľadávky, až po jej právnu i faktickú
nevymožiteľnosť (PL. ÚS 111/2011).
65. Štát musí veľmi dôsledne zvažoval výhody, ktoré si ako vlastník sám
prostredníctvom právnej úpravy prizná. Neprimeraným zvýhodnením vlastnej majetkovo-
právnej pozície na úkor právneho statusu vlastníka majetkovej pohľadávky štát ústavne
neakceptovateľným spôsobom narúša ústavné a medzinárodnoprávne garancie ochrany
základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie majetku.
66. Bez spochybnenia konceptu zvýšenej miery ochrany majetku štátu pred jeho
odňatím z vlastníckej sféry štátu v záujme plnenia verejného záujmu ústavný súd už
konštatoval (PL. ÚS 111/2011), že je ústavne neprípustné, aby subjektom vystupujúcim
v právnych vzťahoch so štátom, ktorých predmetom je majetok, nebolo garantované
dostatočne efektívne a účinné uspokojenie ich majetkových nárokov. V opačnom prípade,
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je adresátom mocenského pôsobenia štátu
a podlieha jeho vrchnostenskému postaveniu, v právnych vzťahoch obsahujúcich povinnosť
štátu plniť môže len dúfať, že štát svoju povinnosť splní dobrovoľne, lebo inak jej právny
poriadok nezabezpečuje dôvodne očakávaný majetkový prospech využiteľný v právnom
priestore vymedzenom zákonným obsahom vlastníckeho práva.
67. Podľa ústavného súdu legislatívne riešenie exekučnej imunity majetku slúžiaceho
na výrobu tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácnosti, by malo mať
takú podobu, ktorá na jednej strane rešpektuje verejný záujem na ochrane majetku
slúžiacom na výrobu a rozvod tepla konečným odberateľom, vrátane domácností, ale
na druhej strane umožňuje veriteľovi držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla domôcť sa
uspokojenia primeranej časti svojej pohľadávky z majetku neslúžiacom na výrobu a rozvod
tepla.
68. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia § 28a
a § 38ab zákona o tepelnej energetike nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
VI.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
69. Okresný súd odvolávajúc sa na nález ústavného súdu vo veci č. k.
PL. ÚS 111/2011-61 zo 4. júla 2012 v návrhu uvádza, že „... právo nútene vymôcť svoju
pohľadávku v exekučnom konaní je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu... právo
vlastniť majetok, s ktorým je napadnutá úprava exekučnej imunity v rozpore, zahŕňa v sebe
aj právo domôcť sa ochrany vlastníckeho práva v exekučnom konaní. Ak je však v rámci
exekučného konania aplikovaná právna úprava účinne znemožňujúca uspokojenie
judikovanej pohľadávky, ako je tomu v prípade ust. § 28a a § 38ab zákona č. 657/2004 Z.
z., je takáto úprava v rozpore s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
70. Efektívny nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 111/2011). To
zodpovedá aj judikatúre ESĽP, podľa ktorej výkon súdneho rozhodnutia je považovaný
za integrálnu súčasť prejednania veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon
rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva. Podľa ESĽP by totiž právo na spravodlivé
súdne konanie bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém umožňoval, aby meritórne
a záväzné súdne rozhodnutie zostalo neúčinné na ujmu jednej zo sporových strán (rozsudok
ESĽP z 19. 3. 1997 vo veci Hornsby proti Grécku, sťažnosť č. 18357/91, § 40). Európsky
súd pre ľudské práva ďalej uvádza, že omeškanie a brzdenie („delay“) výkonu rozhodnutia
môže byť v špeciálnych okolnostiach ospravedlniteľné, nesmie však znehodnocovať
a poškodzovať podstatu práva chráneného čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 28. 7.
1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť č. 22774/93, § 74; rozsudok ESĽP
zo 7. 5. 2002 vo veci Burdov proti Rusku, sťažnosť č. 59498/00, § 35).
71. Dôvody okresným súdom tvrdeného nesúladu exekučnej imunity majetku štátu
podľa napadnutej právnej úpravy so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
v zásade totožné s dôvodmi, na ktorých okresný súd založil svoju argumentáciu na podporu
nesúladu rozsahu exekučnej imunity majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy
so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s právom na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Kým základné právo vlastniť majetok
a právo na pokojné užívanie majetku orientujú právnu ochranu v hmotno-právnej sfére
veriteľa pohľadávky voči štátu, základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie zas majú zabezpečiť procesné garancie reálneho naplnenia práv hmotnej
povahy. Ústavný súd to zreteľne vyjadril názorom, podľa ktorého súčasťou vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka
ochrany tohto základného práva, dôsledne rešpektovalo ústavné princípy právnej istoty,
rovnosti a zákazu diskriminácie (III. ÚS 328/05, PL. ÚS 111/2011).
72. Exekučné konanie, v ktorom sú obligatórne aplikované právne normy účinne
znemožňujúce alebo výrazne oslabujúce efektívne uspokojenie vykonateľne prisúdenej
pohľadávky, negarantuje potrebné procesné záruky súdnej ochrany veriteľovho vlastníckeho
práva. Ak v exekučnom konaní exekučný súd dospeje k záveru, že majetok prichádzajúci
do úvahy na účel uspokojenia nie je možné podľa osobitných predpisov prostriedkami
núteného výkonu rozhodnutia postihnúť, je povinný podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku exekučné konanie zastaviť. Obdobne, aj podľa napadnutého ustanovenia § 38ab
zákona o tepelnej energetike exekučný súd má zastaviť konania, ktoré postihujú majetok
podľa § 28a zákona o tepelnej energetike, a to dokonca aj vtedy, ak tieto konania boli začaté
pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Exekučné konanie, v ktorom veriteľ štátu
uplatnil svoj právoplatne a vykonateľne priznaný nárok, sa tak musí ukončiť procesným
rozhodnutím bez možnosti reálneho vymoženia judikovanej pohľadávky, procesne teda bez
meritórneho ukončenia.
73. Podľa ústavného súdu podstata konštatovanej neprimeranosti ochrany majetku
štátu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia vyplývajúcej z napadnutej právnej úpravy je,
že veriteľ štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo)
práve z dôvodov tejto reštrikcie stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie
svojej pohľadávky.
74. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku
štátu podľa § 28a a §38ab zákona o tepelnej energetike nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy
a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je v okolnostiach posudzovaného návrhu logický dôsledok ich
nesúladu s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu.
VI.3 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom
na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a zákazom diskriminácie podľa
čl. 14 dohovoru
75. Podľa okresného súdu napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike
porušujú zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, pretože „...
oprávnený v čase nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy už disponoval právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím, ktoré si riadne uplatnil v exekučnom konaní, avšak aplikáciou
predmetných ustanovení sa tomuto exekučnému titulu prakticky odníma vzhľadom na rozsah
exekučnej imunity vyjadrený v § 28a uvedeného zákona jeho reálna vykonateľnosť. Stav,
kedy aplikáciou právnej úpravy sa vylučuje z exekúcie pohľadávka, ktorá je už vykonateľná,
Ústavný súd posúdil tak, že je v rozpore so zákonom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2
Ústavy a čl. 14 Dohovoru. Hoci § 28a v spojení s § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. priamo
nevylučujú z exekúcie pohľadávku oprávneného, ale následkom ich aplikácie nastane
prakticky nevymožiteľnosť tejto pohľadávky, a tak právny následok je prakticky rovnaký,
akoby táto právna úprava vylučovala z exekúcie pohľadávku oprávneného, hoci
zákonodarca v uvedenom prípade použil právne prostriedky, ktoré chránia pred exekúciou
majetok, a nie vylučujú pohľadávku oprávneného.“.
76. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu;
ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou
a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom
v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu
ku všetkým subjektom práva, k ich základným právam a slobodám z hľadiska ich
uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti
predpokladané samotnou ústavou [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)].
Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný
z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc
z modelu materiálneho chápania rovnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké
rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú
rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt
ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ
pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie
v spoločnosti (PL. ÚS 8/04). Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu
úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto
postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa
musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04).
Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem
v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely
takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie
(II. ÚS 5/03).
77. Z argumentácie okresného súdu uvedenej v jeho návrhu možno vyvodiť,
že všetky námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu napadnutých ustanovení zákona
o tepelnej energetike s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sú spojené s neprípustným
zásahom do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
78. Podľa ústavného súdu exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej
úpravy pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza s jednou skupinou osôb (s držiteľmi
povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorí sú právnickou osobou so 100 % majetkovou
účasťou štátu) v porovnaní s inou skupinou (držiteľmi povolenia na výrobu a rozvod tepla,
ktorí sú právnickou osobou s nižšou majetkovou účasťou štátu, alebo bez majetkovej účasti
štátu) inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim do prvej skupiny priznáva exekučnú
imunitu ich majetku, osobám patriacim do druhej skupiny takúto exekučnú imunitu
nepriznáva, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti
(obe skupiny osôb v rámci svojej činnosti sledujú verejný účel spočívajúci vo výrobe
a rozvode tepla konečným odberateľom vrátane domácnosti), ktoré by odôvodňovali takéto
nerovnaké zaobchádzanie. V záujme efektívneho zamedzenia ohrozenia výroby tepla a jeho
rozvodu konečným odberateľom vrátane domácnosti by sa zákonodarcom zavedená
exekučná imunita majetku držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla mala vzťahovať
v rovnakom rozsahu na všetkých, aj neštátnych držiteľov tohto povolenia, pretože aj
v prípade neštátnych držiteľov tohto povolenia môže byť potencionálne ohrozená výroba
a rozvod tepla konečným odberateľom vrátane domácností, ak ich majetok nebude chránený
exekučnou imunitou.
79. Aj keď je princíp rovnosti v moderných demokraciách a podľa ústavy
fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne
rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Základné právo na rovnaké
zaobchádzanie, resp. ústavný zákaz diskriminácie je, rovnako ako iné ústavou garantované
práva, obmedziteľné za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy vrátane
rešpektovania princípu proporcionality. Pre ústavne prípustné obmedzenie základného práva
sa požaduje existencia legitímneho cieľa spočívajúceho v dôležitom verejnom záujme
a primeranosť prostriedku pre jeho dosiahnutie. Podľa ústavného súdu neexistuje ústavne
akceptovateľný dôvod na rozdielne zaobchádzanie s držiteľmi povolenia na výrobu a rozvod
tepla vzhľadom na to, či sú právnickými osobami so 100 % majetkovou účasťou štátu, alebo
sú právnickými osobami bez takejto účasti štátu. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci
konania.
80. Exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy napokon
pôsobí diskriminačne aj z dôvodu rozdielneho zaobchádzania medzi veriteľmi tých
držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorí sú právnickými osobami so 100 %
majetkovou účasťou štátu (predstavujúcich jednu skupinu adresátov právnych noriem
regulujúcich nútený výkon rozhodnutí) a veriteľmi držiteľov povolení na výrobu a rozvod
tepla, ktorí nie sú právnickými osobami so 100 % majetkovou účasťou štátu
(predstavujúcich druhú skupinu adresátov právnych noriem regulujúcich nútený výkon
rozhodnutí). Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba až
v nemožnosti veriteľov štátu domôcť sa uspokojenia svojich vykonateľne potvrdených
pohľadávok, ak ich štát dobrovoľne neuspokojí. Ani pre rozdielne zaobchádzanie s týmito
skupinami osôb neexistuje podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľný dôvod. Takýto
dôvod neuvádzajú ani účastníci konania.
81. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku
štátu podľa § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru.
VI.4 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy
82. Z čl. 1 ods. 1 ústavy inter alia vyplýva povinnosť zákonodarcu pri výkone
svojich právomocí rešpektovať princípy materiálneho právneho štátu, okrem iného princíp
právnej istoty, spravodlivosti, proporcionality či primeranosti. Koncepcia materiálneho
právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá
má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej
legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom
(zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho
opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept
materiálneho právneho štátu (PL. ÚS 106/2011, obdobne aj napr. PL. ÚS 22/06).
83. Podľa ústavného súdu je napadnutá právna úprava v rozpore s koncepciou
materiálneho právneho štátu zakotvenou v čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže nezaisťuje primeranosť
použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii
(exekučnej imunity majetku štátu slúžiacom na výrobu a rozvod tepla konečným
odberateľom, vrátane domácností) vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému
zákonodarcom (zamedzenie ohrozenia výroby a rozvodu tepla konečným odberateľom,
vrátane domácností) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi
a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu,
konkrétne s princípmi zákazu diskriminácie a proporcionality či primeranosti.
84. Článok 1 ods. 1 ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej
republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením
automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym
princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc
v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti
ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98). Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru
o uplatnení zákonodarnej právomoci národnej rady pri právnej regulácii exekučnej imunity
majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy v rozpore s čl. 12 ods. 2, s čl. 20 ods. 1
a s čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovil aj porušenie princípu právneho štátu plynúceho z čl. 1
ods. 1 ústavy.
85. Napokon, napadnuté ustanovenie § 38ab zákona o tepelnej energetike nie je
v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že porušuje princíp zákazu retroaktivity právneho
predpisu, a tým aj ochranu nadobudnutých práv veriteľov držiteľa povolenia na výrobu
a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so 100 % majetkovou účasťou štátu.
86. Podľa judikatúry ústavného súdu princíp zákazu retroaktivity a s ním spojená
ochrana nadobudnutých práv patrí do obsahu pojmu právny štát a predstavuje významnú
demokratickú záruku ochrany nadobudnutých práv občanov a právnej istoty.
V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí
z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho
ustanovenia by mali pôsobiť iba do budúcnosti a nie spätne do minulosti. Ústavný súd pri
posudzovaní spätnej pôsobnosti právnych predpisov vychádza zo zásady, že ten, kto konal
resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej
dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95). Podstatným aspektom princípu zákazu
retroaktivity je ochrana nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala
rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať. Vo všeobecnom vyjadrení to
znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva, prípadne
zhoršiť jeho právne postavenie, na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.
Retroaktivita zavedená právnym predpisom, ktorý ruší nadobudnuté práva, prípadne
zhoršuje právne postavenie osôb, ktorým nadobudnuté práva patria, je z hľadiska právnej
istoty neprípustná (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 38/99).
87. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku
štátu podľa § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike nie je v súlade ani s čl. 1 ods. 1
VI.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným
právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
88. Okresný súd vo svojom návrhu namieta aj rozpor napadnutej právnej úpravy
s ustanovením čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorý odôvodňuje spolu s rozporom s čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že veriteľova pohľadávka, „ktorej uspokojenia
sa domáha v prebiehajúcom exekučnom konaní, nebude môcť byť v podstate vymožená“.
89. Ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy má však samostatnú skutkovú podstatu a jeho
účelom je zaručenie ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka. V danej veci
sa zásah do vlastníckeho práva síce týka konkrétnej pohľadávky, ktorá nebude môcť byť
vymožená, nejde však o priame vyvlastnenie ani vyvlastnenie de facto a okresný súd
v tomto smere svoj návrh ani nijako neodôvodnil.
90. Ústavný súd dospel k záveru, že čl. 20 ods. 4 ústavy nie je v danom prípade
aplikovateľný najmä pre zjavný nedostatok príčinnej súvislosti s namietaným nesúladom
s označeným článkom ústavy, a preto návrhu okresného súdu v tejto časti nevyhovel.
VII.
Závery
91. Ústavný súd v súlade so záverom nálezu sp. zn. PL. ÚS 111/2011 považuje
za potrebné zopakovať, že exekučnú imunitu ako takú nepovažuje za ústavne
neakceptovateľnú, neakceptovateľný je však v danej veci jej takmer absolútny rozsah. Aby
bolo možné prijať výklad napadnutého ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike,
ktorý zaujala vláda vo svojom vyjadrení, a to, že „... Za majetok nepodliehajúci ochrane
exekučnou imunitou podľa § 28a zákona o tepelnej energetike je možné považovať
napríklad administratívne budovy držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park
takéhoto subjektu, ale aj akýkoľvek ďalší jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na
výrobu tepla, teda ktorý neslúži na premenu rôznych foriem energie na teplo a ani nie je
súčasťou sústavy tepelných zariadení držiteľa povolenia na rozvod tepla určenej na
dodávku tepla odberateľom. Tiež je tam možné zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s
prevádzkovaním zariadení na výrobu a rozvoj tepla.“... muselo by to byť zo znenia
ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike vyvoditeľné. V skutočnosti však ani pri
extenzívnom a logickom výklade nemožno k takému záveru dospieť bez toho, že by toto
ustanovenie nebolo preformulované.
92. Ústavný súd si je vedomý, že zákonodarca majúc na zreteli ochranu verejného
záujmu v snahe vyriešiť niektoré majetkové problémy z minulosti po zrušení Fondu
národného majetku mal úmysel zabezpečiť ochranu majetku držiteľov povolenia na výrobu
a rozvod tepla ako právnickej osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu pred
prípadnou exekúciou. Nepovažuje však za ústavne akceptovateľné riešiť tento problém
prostredníctvom prijímania účelovej legislatívy zasahujúcej do základných práv iných
subjektov v takom rozsahu, že ich v podstate neguje.
93. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti taktiež považuje
za potrebné zdôrazniť, že z jeho pohľadu má ochrana ústavnosti pred ochranou verejného
záujmu prednosť, a preto z dôvodov uvedených v časti VI rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
VIII.
94. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
95. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,
2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.
96. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej rady
do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
uviesť § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike do súladu s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu.
97. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanovisko sudkyne Ivetta Macejková a Ľudmila Gajdošíková.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018