Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 1/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa

spravodajkyňa), Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,

Milana Ľalíka, Jany Laššákovej, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu Okresného súdu

Bratislava II, zastúpeného sudkyňou JUDr. Norou Vladovou, na začatie konania

podľa o súlade a zákona

č. o tepelnej energetike v znení s ,

ods. 2, a 4 a , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenia a o tepelnej energetike v znení

n i e s ú v súlade s , , a

ods. 1 , a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Bratislava II n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. decembra

2016 doručený návrh Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného

sudkyňou JUDr. Norou Vladovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

(ďalej len „“) o súlade a zákona

č. o tepelnej energetike v znení (ďalej len „zákon

o energetike“) s , , a 4, ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu uvádza, že 12. augusta 2014 ako súd

exekučný poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

vo veci oprávneného –

, proti

povinnému – , , zastúpeného

, na základe

exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -1208

zo 7. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1732 z 30. júna 2014, ktorý nadobudol vykonateľnosť 22. júla 2014.

Oprávnený doručil okresnému súdu 21. decembra 2015 podanie, v ktorom namietol nesúlad

napadnutých ustanovení zákona o energetike s označenými ustanoveniami , dohovoru

a dodatkového protokolu. Okresný súd uznesením č. k. -685 z 12. apríla

2016 predmetné exekučné konanie podľa v tom čase účinného § 109 ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov prerušil, pretože

dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o energetike, ktoré je povinný aplikovať

v exekučnom konaní, nie sú v súlade s označenými ustanoveniami , dohovoru

a dodatkového protokolu.

II.

Odôvodnenie návrhu okresného súdu

3. Podľa okresného súdu „... z ust. vyplýva, že

exekučná imunita sa má vzťahovať na takmer všetky zložky majetku držiteľa povolenia na

výrobu a rozvod tepla vlastneného štátom, resp. štátom určenou osobou, akým je aj

povinný, a to na všetok nehnuteľný majetok, peňažné prostriedky, pohľadávky a finančné

nástroje bez ohľadu na ich účel ako aj na akýkoľvek ďalší majetok definovaný účelom

(slúžiaci na výrobu a rozvod tepla). Súd sa stotožňuje s názorom oprávneného, že je veľmi

ťažké si predstaviť relevantný majetok držiteľa povolenia, na ktorý by súdny exekútor mohol

viesť exekúciu, keďže uvedené ustanovenie poskytuje majetku povinného v podstate

absolútnu exekučnú imunitu, a to aj v prípade existencie právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu ako je tomu aj v tomto prebiehajúcom exekučnom konaní. V dôvodovej

správe k , ktorým sa do zákona č. 657/2014 Z. z. doplnilo ust. § 28a

je explicitne deklarované, že touto právnou úpravou sa zavádza absolútna exekučná

imunita.“.

4. Podľa okresného súdu napadnutá právna úprava nespĺňa požiadavky ústavne

akceptovanej miery exekučnej imunity vyjadrené v náleze ústavného súdu vo veci sp. zn.

. Okrem toho je okresný súd toho názoru, že napadnuté ustanovenie § 38ab

zákona o energetike predstavuje „... opatrenie zavedené v rozpore so zákazom retroaktivity,

keďže sa ním odníma efektívna vykonateľnosť súdom priznanej pohľadávky, čo podľa

záverov Ústavného súdu SR ako aj ESĽP nie je právne udržateľný stav. Podľa názoru súdu

nejde o nepravú retroaktivitu, ako tvrdí povinný, ale o tzv. pravú retroaktivitu, pretože

spätne mení jej charakter z vymožiteľnej pohľadávky na

naturálnu obligáciu“.

5. Podľa okresného súdu napadnutá právna úprava zasahuje do práva oprávneného

vlastniť majetok podľa a 4 a dodatkového protokolu, keďže „...

jeho pohľadávka, ktorej uspokojenia sa domáha v prebiehajúcom exekučnom konaní,

nebude môcť byť v podstate vymožená, a to vzhľadom na výšku exekvovanej pohľadávky a

rozsah majetku, ktorý nie je vyňatý z exekúcie podľa Takýto

právny stav preto vedie v zásade k zmene charakteru exekvovanej pohľadávky na naturálnu

obligáciu, pretože splnenie povinnosti povinného judikovanej platným a vykonateľným

exekučným titulom nemôže oprávnený účinne dosiahnuť v exekučnom konaní, ale splnenie

tejto povinnosti je ponechané predovšetkým na dobrovoľnosť povinného. Vzhľadom na

doterajší priebeh exekučného konania a celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré mu

predchádzalo, má súd za to, že bez existencie štátno-mocenských donucovacích nástrojov k

uspokojeniu pohľadávky dobrovoľne nedôjde a navyše takýto prístup nie je naplnením

pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť ochranu právam oprávneného garantovaných nielen

, ale aj Dohovorom. Zákonodarca prijatím predmetnej právnej úpravy preto

vytvoril stav, kedy v podstate pristúpil k vyvlastneniu pohľadávky oprávneného z

exekučného titulu, avšak bez akejkoľvek náhrady, čo je v rozpore s .

Výkon vlastníckeho práva znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním aj právne

relevantným spôsobom nakladať na účel, na ktorý bol nadobudnutý (nález Ústavného súdu

SR sp. zn. zo dňa 25.5.1999). Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana

spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že

vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť

alebo využiť bez právneho dôvodu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa

15.5.2008). Zásahom do vlastníckeho práva oprávneného v tomto exekučnom konaní je

preto dôsledok, aký by nastal aplikáciou ust. v spojení s Z.

z., spočívajúci v podobe faktickej nevymožiteľnosti jeho pohľadávky voči povinnému. Zásah

do práva vlastniť majetok môže byť legitímny len tam, kde existuje verejný záujem na takom

zásahu. Musí preto objektívne existovať verejný záujem nadradený nad záujem vlastníka,

ktorý musí byť možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona. V prípade

uvedených zákonných ustanovení súd neidentifikoval všeobecný, verejnoprospešný cieľ,

ktorý by mohli sledovať a nespomína ho ani dôvodová správa. Z tohto pohľadu sa tak ako

jediný identifikovateľný cieľ javí byť znemožnenie uspokojenia pohľadávky v prebiehajúcom

exekučnom konaní, tento záver možno odvodiť aj z vyjadrení verejne činných osôb, ako na

to poukázal oprávnený. Ústavný súd SR už v náleze sp. zn. konštatoval, že

ak štát ako zákonodarca sám seba ako právoplatne a vykonateľné potvrdeného dlžníka

zvýhodní, čo platí aj v prípade prebiehajúceho exekučného konania medzi oprávneným a

povinným, a sťaží tak, resp. zabráni vymožiteľnosti veriteľovej pohľadávky, tento stav je v

rozpore sústavným právom vlastniť majetok. Navyše z ust.

ani zo žiadneho iného právneho predpisu nevyplýva, že účelom predmetnej právnej úpravy

je chrániť majetok slúžiaci výlučne na štátne neobchodné účely, čo je legitímnym

dôvodom pre zavedenie exekučnej imunity v zmysle záverov Ústavného súdu (nález sp. zn.

), preto aj z tohto dôvodu dochádza k porušeniu základného práva vlastniť

majetok.“.

6. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike

s a dohovoru okresný súd v návrhu uvádza, že „... právo

nútene vymôcť svoju pohľadávku v exekučnom konaní je integrálnou súčasťou práva na

súdnu ochranu. Ústavný súd SR jednoznačne zaujal názor, že právo vlastniť majetok, s

ktorým je napadnutá úprava exekučnej imunity v rozpore, zahŕňa v sebe aj právo domôcť sa

ochrany vlastníckeho práva v exekučnom konaní. Ak je však v rámci exekučného konania

aplikovaná právna úprava účinne znemožňujúca uspokojenie judikovanej pohľadávky, ako

je tomu v prípade ust. a , je takáto úprava v rozpore s

právom na súdnu ochranu podľa SR a Dohovoru.“.

7. Podľa okresného súdu napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike

porušujú aj zákaz diskriminácie podľa a dohovoru, pretože „...

oprávnený v čase nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy už disponoval právoplatným

a vykonateľným rozhodnutím, ktoré si riadne uplatnil v exekučnom konaní, avšak aplikáciou

predmetných ustanovení sa tomuto exekučnému titulu prakticky odníma vzhľadom na rozsah

exekučnej imunity vyjadrený v § 28a uvedeného zákona jeho reálna vykonateľnosť. Stav,

kedy aplikáciou právnej úpravy sa vylučuje z exekúcie pohľadávka, ktorá je už vykonateľná,

Ústavný súd posúdil tak, že je v rozpore so zákonom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2

a Dohovoru. Hoci v spojení s priamo

nevylučujú z exekúcie pohľadávku oprávneného, ale následkom ich aplikácie nastane

prakticky nevymožiteľnosť tejto pohľadávky, a tak právny následok je prakticky rovnaký,

akoby táto právna úprava vylučovala z exekúcie pohľadávku oprávneného, hoci

zákonodarca v uvedenom prípade použil právne prostriedky, ktoré chránia pred exekúciou

majetok, a nie vylučujú pohľadávku oprávneného.“.

8. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s okresný

súd v návrhu uvádza: „Prijatím právnej úpravy exekučnej imunity v takom rozsahu, že sa

tým stáva pohľadávka veriteľa prakticky nevymožiteľná, dochádza aj k porušeniu princípu

ústavnosti zakotveného v (, , ,

, , , a ).“

9. Okresný súd v odôvodnení návrhu napokon uvádza, že dospel k záveru,

že napadnutá právna úprava „... neprejde systémovým argumentom tretieho kritéria testu

proporcionality tak, ako ho Ústavný súd aplikoval v konaní sp. zn. ,

pretože namietaná exekučná imunita v zmysle napádanej právnej úpravy vymedzuje

oprávnenému voči povinnému mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia jeho

pohľadávky cestou núteného výkonu rozhodnutia, nakoľko vedie de facto k nevymožiteľnosti

judikovanej pohľadávky“.

10. Na základe uvedenej argumentácie okresný súd navrhuje, aby ústavný súd

nálezom rozhodol tak, že ustanovenia § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike nie sú

v súlade s , , a 4 a ,

a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Priebeh konania

11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu okresného súdu na neverejnom

zasadnutí pléna 25. januára 2017 dospel k záveru, že návrh spĺňa predpísané náležitosti

návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k. -8 z 25. januára 2017 prijal

uvedený návrh podľa na ďalšie konanie.

12. Po prijatí návrhu okresného súdu na ďalšie konanie predložili podľa ustanovení

a a na výzvu ústavného súdu k návrhu

okresného súdu písomné stanoviská:

- za vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podaním č.

z 31. marca 2017 doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2017,

- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podaním č. PREDS-

116/2017 z 5. septembra 2017 doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2017.

13. Ústavný súd podľa rovnako vyzval

účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

14. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. z 10. februára 2017,

vláda vo svojom stanovisku č. z 31. marca 2017 a národná rada vo svojom

stanovisku č. PREDS-116/2017 z 5. septembra 2017 zhodne s upustením od ústneho

pojednávania súhlasili.

IV.

Stanoviská vlády a národnej rady

IV.1 Stanovisko vlády

15. Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom stanovisku

č. z 31. marca 2017 uvádza, že s podaným návrhom okresného súdu sa

nestotožňuje, keďže je toho názoru, že napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike

sú v súlade s ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu.

16. Podľa vlády „Účelom ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike nebolo

stanovenie nejakej absolútnej exekučnej imunity. Jej predmetom nie je všetok,

resp. akýkoľvek majetok, ale iba taký majetok držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,

ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu

národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa

osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť, ktorý je v zákone o tepelnej energetike

presne označený, a to nehnuteľný majetok takéhoto subjektu, jeho peňažné prostriedky,

pohľadávky a finančné nástroje v jeho vlastníctve a iný jeho majetok, ak slúži na výrobu a

rozvod tepla. Všetok ostatný majetok exekúcii podlieha.

Exekučná imunita bola zákonodarcom zavedená z dôvodu, aby nebola ohrozená

výroba tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností, a zavedenie

exekučnej imunity bolo a je len v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie

osobitného účelu prevádzkovania verejného rozvodu tepla určeného na poskytovanie

služieb verejnosti alebo poskytovanie prístupu do takéhoto rozvodu alebo výroba tepla na

účely poskytovania služieb verejnosti.“.

17. Vo svojom stanovisku vláda ďalej uvádza: «Ťažiskovým argumentom

navrhovateľa ohľadom protiústavnosti § 28a zákona o tepelnej energetike je nález

Ústavného súdu SR sp zn. zo dňa 4. júla 2012 (ďalej len „nález“), v

ktorom Ústavný súd SR posudzoval ústavnosť tzv. absolútnej exekučnej imunity štátu. Podľa

názoru navrhovateľa nie je právna úprava § 28a zákona o tepelnej energetike v súlade so

závermi Ústavného súdu SR obsiahnutými v tomto náleze. S týmto názorom navrhovateľa

nie je možné súhlasiť.

Ústavný súd SR rozhodol nálezom, že § 18a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku

štátu“) a o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej pokladnici“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl.

12 ods. 2, a SR, EDĽP a Dodatkového

protokolu. Ústavný súd SR zároveň nevyhovel návrhu na vyslovene nesúladu § 8 ods. 10

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) s SR.

Z odôvodnenia nálezu jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd SR za ústavne

neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú, ale len jej rozsah, ktorý vyplýval z

napadnutej právnej úpravy § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona

o štátnej pokladnici. V zmysle napadnutých ustanovení § 18a ods. 1 zákona o správe

majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici totiž akýkoľvek majetok štátu (resp.

prostriedky na jeho účtoch v Štátnej pokladnici) nepodliehali exekúcii To znamená, že v

podstate cely majetok štátu požíval bezbrehú exekučnú imunitu, bez ohľadu na to, na aké

účely bol používaný.

V rámci posúdenia legitímnosti cieľa sledovaného exekučnou imunitou majetku štátu

Ústavný súd SR uznal, že namietaná exekučná imunita majetku štátu je legitímna z pohľadu

dosahovania verejného záujmu a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia základných práv.

V rámci testu proporcionality (v širšom zmysle) skúmal Ústavný súd SR napadnutú

právnu úpravu postupne v troch fázach, a to:

(i) skúmanie vhodnosti,

(ii) skúmanie kritéria nevyhnutnosti a

(ii) skúmanie proporcionality v užšom zmysle slova.

Po takomto preskúmaní Ústavný súd SR skonštatoval, že úprava exekučnej imunity

majetku štátu zodpovedá prvým dvom kritériám, avšak skonštatoval, že rozsahu § 18a ods. 1

zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici táto exekučná

imunita nevyhovuje tretiemu kritériu testu proporcionality.

Ohľadom napadnutého ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách

Ústavný súd SR skonštatoval, že toto ustanovenie (vylučujúce z exekúcie prostriedky

poskytnuté zo štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie, resp. hnuteľný a nehnuteľný

majetok obstaraný z týchto prostriedkov) obstálo aj v teste proporcionality v užšom zmysle,

a to v dôsledku posilneného prvku ochrany účelovosti budúceho využitia majetku na plnenie

verejného záujmu.

Vzhľadom na to, že neobmedzená exekučná imunita majetku štátu bola vyhlásená za

protiústavnú len z dôvodu, že jej rozsah nevyhovoval jedinému kritériu testu

proporcionality, pričom zároveň bola za ústavne akceptovateľnú uznaná exekučná imunita

majetku určeného na verejnoprospešný účel, nie je dôvod domnievať sa, že by mala byť

úprava v § 28a zákona o tepelnej energetike, umožňujúca postihnutie majetku neslúžiaceho

na výrobu a rozvod tepla, kvalifikovaná ako protiústavná.

Za majetok nepodliehajúci ochrane exekučnou imunitou podľa § 28a zákona o

tepelnej energetike je možné považovať napríklad administratívne budovy držiteľa

povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park takéhoto subjektu, ale aj akýkoľvek ďalší

jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na výrobu tepla, teda ktorý neslúži na premenu

rôznych foriem energie na teplo a ani nie je súčasťou sústavy tepelných zariadení držiteľa

povolenia na rozvod tepla určenej na dodávku tepla odberateľom. Tiež je tam možné

zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním zariadení na výrobu a rozvoj

tepla.

Povedané inými slovami, vymedzenie majetku nepodliehajúceho exekúcii obsiahnuté

v § 28a zákona o tepelnej energetike nijakým spôsobom neprekračuje kritériá stanovené

nálezom. Práve naopak, túto právnu úpravu umožňujúcu uspokojenie pohľadávky veriteľa z

majetku neslúžiaceho na plnenie verejnoprospešného účelu je potrebné považovať za

súladnú s kritériami obsiahnutými v tomto náleze.»

18. K testu proporcionality vláda ďalej uvádza: „Vo vzťahu k namietanému

porušeniu princípu proporcionality vláda Slovenskej republiky uvádza, že zachovanie

rovnováhy (proporcionality) sa štandardne skúma v rámci testu tzv. primeranosti

(proporcionality), ktorý je založený na troch fázach:

(i) skúmanie hľadiska vhodnosti, či prijatý legislatívny prostriedok vôbec

umožňuje dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ

(ii) zisťovanie kritéria nevyhnutnosti (potrebnosti či použitia najmenej drastických

prostriedkov), t j. porovnanie prijatého legislatívneho prostriedku s inými opatreniami

umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, dotýkajúcich sa základných práv v menšej

miere (prípadne nedotýkajúcich sa vôbec)

(iii) skúmanie z hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova, t. j. samotné

riešenie kolízie medzí legitímnym cieľom a základným právom veriteľov.

Vzhľadom na to, že úprava obsiahnutá v § 28a zákona o tepelnej energetike

nepripúšťa výkon exekúcie na majetok držiteľov povolenia, možno konštatovať, že je vhodná

na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorým je zamedzenie ohrozenia výroby a rozvodu tepla

tým, že bude v exekúcii postihnutý majetok potrebný práve na výrobu a rozvod tepla.

Zároveň možno konštatovať, že ochranu majetku držiteľov povolenia pred zabezpečovacími

a scudzovacími úkonmi súdneho exekútora nemožno dosiahnuť inými prostriedkami, ako

vylúčením tohto majetku z exekúcie, čím je naplnené aj kritérium nevyhnutností.

Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 28a zákona o tepelnej energetike umožňuje

postihnutie majetku držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý neslúži na výrobu a

rozvod tepla. Z takéhoto majetku možno uspokojiť akúkoľvek súdom priznanú pohľadávku

ktoréhokoľvek veriteľa bez rozdielu.

Samotná skutočnosť, že konkrétna zložka majetku nepodlieha exekúcii nespôsobuje

porušenie princípu proporcionality, pretože zákonná úprava ponecháva majetok

postihnuteľný exekúciou zachovávajúc jeho účelové určenie na plnenie verejnoprospešného

účelu.

V zmysle testu proporcionality v užšom zmysle je potrebné porovnať na jednej strane

úžitok vzniknutý naplnením legitímneho cieľa a na druhej strane ujmu na základnom práve

vzniknutú v dôsledku naplnenia tohto legitímneho cieľa.

Ujma spočívajúca v ohrození verejnoprospešného účelu, ktorá by vznikla v dôsledku

postihnutia majetku držiteľov povolenia potrebného na výrobu a rozvod tepla, teda

ohrozenie činnosti značnej časti bytových objektov, administratívnych, zdravotných,

kultúrnych, školských a športových zariadení ako aj priemyselných odberateľov a vznik s

tým súvisiacich škôd na zdraví, majetku a životnom prostredí, celkom jednoznačne

prevyšuje ujmu veriteľov spočívajúcu v potenciálnom spomalení vymáhania pohľadávok,

ako dôsledok toho, že niektoré zložky majetku držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla

nie je možné postihnúť exekúciou. Okrem základných práv veriteľov je v teste

proporcionality v užšom zmysle slova potrebné vziať do úvahy aj základné práva

odberateľov tepla, ktorí majú riadne uzavreté zmluvy na dodávku tepla, za ktoré riadne

platia. Ohrozenie, resp. zastavenie výroby a rozvodu tepla by viedlo k ohrozeniu, alebo

porušeniu ich práv, na zabránenie čomu slúži relatívna exekučná imunita v rozsahu § 28a

zákona o tepelnej energetike. Úprava obsiahnutá v § 28a zákona o tepelnej energetike preto

obstojí aj v teste proporcionality v užšom zmysle slova.

Vyššie uvedená argumentácia... rovnako platí aj vo vzťahu k napádanému § 38ab

zákona o tepelnej energetike, nakoľko ide o intertemporálne ustanovenie ktoré bolo do

zákona o tepelnej energetike vložené v nadväznosti na zavedenie úpravy § 28a do zákona o

tepelnej energetike, pričom toto upravuje časovú pôsobnosť právnej úpravy tak ako je

formulovaná v § 28a.“

19. Vláda v závere odôvodnenia svojho stanoviska poukazuje na to, že «... všeobecný

princíp vlastný ustálenej judikatúre Ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp

minimalizácie zásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého podstata a

dôležitosť sa prejavuje najmä vo vzťahu k posudzovaniu ústavnosti zákonov.

Uvedené zdôrazňuje aj Ústavný súd SR v Odlišnom stanovisku zo dňa 20.mája 2009, sp. zn.

: „Zvlášť dôležité je uplatňovanie princípu minimalizácie zásahov do

právomoci iných orgánov verejnej moci v konaní o súlade zákonov s , s ústavnými

zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

, t. j. vtedy, keď ústavný súd pôsobí ako „negatívny normotvorca“ a právnymi

účinkami svojich rozhodnutí priamo zasahuje do platných a účinných zákonov ako

výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného ústavného orgánu - národnej

rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju moc (princíp suverenity ľudu

vyjadrený v ). Ústavný súd by preto mal minimalizovať svoje priame

zásahy do platného poriadku, t. j minimalizovať svoje pôsobenie ako „negatívneho

normotvorcu“.».

20. Na základe už uvedenej argumentácie je vláda toho názoru, že napadnuté

ustanovenia zákona o tepelnej energetike sú v súlade s , dohovorom a dodatkovým

protokolom, a preto navrhuje, aby ústavný súd návrhu okresného súdu nevyhovel.

IV.2 Stanovisko národnej rady

21. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-116/2017 z 5. septembra 2017 k návrhu

okresného súdu uvádza: «Napádané ustanovenia sa do právneho poriadku dostali novelou

zákona o tepelnej energetike, ktorá bolo do legislatívneho procesu predložená v skrátenom

legislatívnom konaní. Ide o ktorým sa dopĺňa

Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov. Účelom prijatia tejto novely zákona

o tepelnej energetike mala byť podľa dôvodovej správy potreba poskytnúť ustanoveným

aktívam držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so

stopercentnou majetkovou účasťou štátu, exekučnú imunitu. Subjektom exekučnej imunity

má byť držiteľ povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so

stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Predmetom exekučnej imunity má byť nehnuteľný

majetok takéhoto subjektu, jeho peňažné prostriedky, pohľadávky a finančné nástroje v jeho

vlastníctve, ako aj iný jeho majetok, ak slúži na výrobu a rozvod tepla.

Napádaná novela zákona o tepelnej energetike bola pôvodne schválená Národnou

radou Slovenskej republiky 25. novembra 2015, prezident Slovenskej republiky však využil

svoje ústavné právo veta a novelu ako celok vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na

opätovné prerokovanie. Dôvodom prezidentského veta boli predovšetkým výhrady týkajúce

sa splnenia požiadavky proporcionality právnej úpravy vo vzťahu k rozsahu exekučnej

imunity, ale aj otázky týkajúce sa ústavného princípu zákazu diskriminácie. (Rozhodnutie

prezidenta Slovenskej republiky o vrátení zákona z 25. novembra 2015, ktorým sa dopĺňa

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov vedené pod

číslom 6016- 2015-KPSR.)

Národná rada Slovenskej republiky prelomila prezidentské veto a v nezmenenej

podobe novelu zákona o tepelnej energetike schválila 15. decembra 2015.

Ako možno z napádaných ustanovení a ich odôvodnenia vyrozumieť, základným

účelom prijatia takejto novely zákona bola ochrana verejného majetku, ktorá prioritne slúži

na výrobu a rozvod tepla. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že ak by sa uvedené opatrenia

nezaviedli, bola by ohrozená výroba tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane

domácností. Novela zákona preto zavádza absolútnu exekučnú imunitu na nehnuteľný

majetok, peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,

ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, finančné nástroje v

jeho vlastníctve ako aj na jeho iný majetok, ak slúži na výrobu a rozvod tepla. Rozsah

exekučnej imunity sa vzťahuje takmer na všetok majetok držiteľa povolania, okrem

hnuteľného, ktorý neslúži na rozvod a výrobu tepla, čo možno dovodiť per argumentum a

contrario z čl. I prvého bodu § 28a písm. d).

Napádaná novela zákona o tepelnej energetike nadväzuje na právnu úpravu

ustanovenú o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Touto právnou úpravou sa zrušil Fond

národného majetku Slovenskej republiky a jeho právnym nástupcom sa stala právnická

osoba, ktorú určilo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ktorej jediným

akcionárom alebo zakladateľom je štát (§ 2 citovaného zákona). Takto určená osoba

vstúpila do všetkých práv a povinností Fondu národného majetku Slovenskej republiky

vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých bol účastníkom. V § 5 zákona o zrušení Fondu

národného majetku sa ustanovuje zákaz, podľa ktorého exekúcii podľa Exekučného

poriadku nepodlieha majetková účasť právnickej osoby na podnikaní osoby poskytujúcej

služby alebo vykonávajúcej činnosti v odvetví tepelnej energetiky. Pôvodne však citovaný

zákon počítal s tým, že po zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky prejde

jeho právna a majetková podstata na štát, ktorého v mene bude konať Ministerstvo

hospodárstva Slovenskej republiky (pôvodný vládny návrh zákona o zrušení Fondu

národného majetku Slovenskej republiky predložený do Národnej rady Slovenskej

republiky). Ochrana majetku týkajúca sa tepelnej energetiky by tak mala svoj právny základ

v Exekučnom poriadku a zákone o majetku štátu. Keďže by sa právnym nástupníctvom na

štát stali záväzky fondu štátnym dlhom a spôsobovalo by to ďalšie komplikácie v prechode a

prevode záväzkov, pristúpilo sa v rámci možných riešení právneho nástupníctva na právne

nástupníctvo právnickej osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. V tejto súvislosti

však bolo potrebné vyriešiť otázku ochrany majetku právnickej osoby týkajúcej sa tej časti

majetku, ktorú tvoria majetkové účasti na podnikaní, ktorý slúži na poskytovanie služieb

alebo vykonávanie činnosti v odvetví tepelnej energetiky, z dôvodu osobitného účelu

prevádzkovania verejného rozvodu tepla určeného na poskytovanie služieb verejnosti alebo

poskytovanie prístupu do takéhoto rozvodu alebo výroba tepla na účely poskytovania

služieb verejnosti. Tieto činnosti je nevyhnutné zabezpečovať pre koncových odberateľov a

ich výkon by nemal byť ohrozený prípadným výkonom rozhodnutia. S cieľom zabezpečiť

ochranu tohto majetku právnickej osoby pred prípadnou exekúciou, bolo nevyhnutné

formulovať zákonnú výnimku na výkon rozhodnutia vo vzťahu k tomuto druhu majetku.

Problematika exekučných exempcií a exekučnej imunity nie je v našom právnom

poriadku ojedinelá. S väčšími alebo menšími odlišnosťami je zakotvená napríklad v

Exekučnom poriadku (§ 61s) alebo v zákone o správe majetku štátu (§ 13f ods. 3).

Touto problematikou sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal už

mnohokrát.

V tejto súvislosti možno uviesť predovšetkým nález ústavného súdu sp. zn.

, kde sa ústavný súd zaoberal tým, či proklamovaná exekučno-právna

imunita štátu je konformná s ústavnými princípmi alebo nie. Uvedené rozhodnutie má

význam z hľadiska komplexnosti nazerania na uvedenú problematiku, a to tiež v

historickom, právno-aplikačnom a komparatívnom pohľade. Úplná exekučná imunita štátu

v prípade citovaného nálezu neprešla testom proporcionality a bola vo výsledku vyslovená

ako nesúladná s SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd v citovanom náleze vyslovil záver, že exekučná imunita štátu je v určitej

proporčnej miere prípustná, ponechal však na zákonodarcu, ako sa s jeho záverom

vysporiada. Uvedený nález je pre rozhodovanie o prípustnosti právnej úpravy obsiahnutej v

napádanej novele zákona o tepelnej energetike dôležitý najmä pri posudzovaní rozsahu

exekučnej imunity. „Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu

ako takú, ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem

na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných

úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď

charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických osôb

alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery, že tieto

základné práva a slobody nemožno primerane užívať takže sa stávajú iluzórnymi.“.

Okrem citovaného nálezu ústavného súdu týkajúceho sa exekučnej imunity štátu sa

ústavný súd zoberal vo svojej rozhodovacej činnosti podaniami týkajúcimi sa čiastočnej

exekučnej imunity, ktorá sa poskytuje predovšetkým zdravotným poisťovniam ako povinným

subjektom, a to v rozsahu finančných prostriedkov určených na úhradu za poskytnutú

zdravotnú starostlivosť, na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o

poistencov alebo zdravotníckym zariadeniam ako povinným subjektom, a to v rozsahu

finančných prostriedkov na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, ako aj služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.

().

Poukazujeme na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. definujúce

verejný záujem ako akceptovaný dôvod obmedzenia základných práv a slobôd. V náleze

ústavného súdu ústavný súd vyslovil, že „Pri postupe všeobecných súdov

treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý

nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolnosti, ktoré

vyplývajú priamo zo zákona.“.

Exekučná imunita má svoje opodstatnenie, a to aj v prospech štátu, keďže ten plní

mnohé verejnosprávne funkcie, ktoré nesmú byť paralyzované, inak by vznikli odôvodnené

pochybnosti o legitimite takého štátu, ktorý nie je schopný plniť svoje základné funkcie

predstavujúce jeho raison ďêtre. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom

uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych rozhodnutí. Tieto obmedzenia môžu mať

rozmanitý účel. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo

súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo

predstavujú hodnoty uvedené v a .

Exekučná imunita nemá slúžiť na „beztrestnosť“ resp. „nepostihnuteľnosť“ štátu za

jeho záväzky, ku ktorým bol rozhodnutím súdu zaviazaný, ale má ochrániť plnenie jeho

legitímnych funkcií. Uvedená argumentácia vychádza aj z , podľa ktorého

je Slovenská republiky právny štát, teda štát, kde je pôvodca právnych noriem nimi sám

viazaný a nik, teda ani štát nestojí nad zákonom. Z tohto hľadiska absolútnym základom

právneho štátu, myšlienkou, pre ktorú vznikol, je obmedzenie štátu právom.

Napadnuté ustanovenia pri posudzovaní testu proporcionality, pokiaľ ide o

požiadavku vhodnosti právnej úpravy z hľadiska dosiahnutia sledovaného účelu zvoleným

spôsobom, ustanovujú účelným spôsobom zákonodarnú právomoc a takú právnu úpravu,

ktorá dosahuje sledovaný cieľ - zabezpečiť fungovanie štátu - verejnej správy, teda správy

vecí verejných zverenej orgánom verejnej správy. Pokiaľ ide o požiadavku vytvorenia

právnej normy takým spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť

identifikovaný cieľ, javí sa účel prijatia právnej úpravy naplnený.»

V.

Znenie napadnutej právnej úpravy, dotknutých ustanovení , dohovoru

a dodatkového protokolu

22. Podľa § 28a zákona o tepelnej energetike exekúcii podľa osobitného predpisu

nepodlieha

a) nehnuteľný majetok držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je

právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného

majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného

predpisu stopercentnú majetkovú účasť,

b) peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla,

ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu

národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa

osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť,

c) finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý

je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného

majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného

predpisu stopercentnú majetkovú účasť,

d) iný majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla vo vlastníctve držiteľa povolenia

na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou

štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo v ktorej má právnická

osoba určená podľa osobitného predpisu stopercentnú majetkovú účasť.

23. Podľa § 38ab zákona o tepelnej energetike konania začaté pred dňom účinnosti

tohto zákona podľa osobitného predpisu, 19a) ktoré postihujú majetok podľa § 28a, súd

bezodkladne zastaví.

24. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.

25. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

26. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

27. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

28. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

30. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí

byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

31. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

VI.

Východiská a právne závery rozhodnutia

32. Podstata návrhu okresného súdu spočíva v spochybnení súladu exekučnej imunity

držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou

majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo

v ktorej má právnická osoba určená podľa osobitného predpisu stopercentnú majetkovú

účasť, vzťahujúcej sa na jeho nehnuteľný majetok, jeho peňažné prostriedky a pohľadávky,

finančné nástroje v jeho vlastníctve a iný jeho majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla

zavedenej ustanovením § 28a zákona o tepelnej energetike s princípom právneho štátu

podľa , právom na rovnaké zaobchádzanie podľa ,

základným právom vlastniť majetok podľa a 4 , základným právom

na súdnu ochranu podľa , právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a právom pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Nesúlad § 38ab zákona

o tepelnej energetike s označenými ustanoveniami , dohovoru a dodatkového

protokolu okresný súd namieta aj z dôvodu, že zavádza uplatnenie exekučnej imunity podľa

§ 28a zákona o tepelnej energetike aj v konaniach začatých pred dňom účinnosti tohto

zákona podľa osobitného predpisu, ktoré má súd bezodkladne zastaviť, v dôsledku čoho má

napadnutá právna úprava pôsobiť retroaktívne, t. j. v rozpore s princípom zákazu

retroaktivity.

33. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.

Vychádza pritom jednak z , podľa ktorého Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c

ods. 1 , podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

34. Ústavný súd konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa je

potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách (, , ,

, ). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to svojím znením

nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených

v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa vzťahujúcu (,

, ).

35. Ústavný súd sa posúdením súladu exekučnej imunity majetku štátu s označenými

článkami , dohovoru a dodatkového protokolu už podrobne zaoberal v konaní sp. zn.

. V náleze zo 4. júla 2012 v tejto veci dospel k záveru, že za ústavne

a medzinárodnoprávne neakceptovateľnú nemožno považovať exekučnú imunitu ako takú,

ale len jej rozsah a koncept vyplývajúci z napadnutej právnej úpravy. Verejný záujem

na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných

úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď

charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických

osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery,

že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi

(-61).

36. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sú zaručené základné práva

a slobody obmedziteľné za podmienok ustanovených v , 3 a 4 . Podľa

uvedených ustanovení základné práva a slobody možno obmedziť len zákonom,

pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa

musí dbať na ich podstatu a zmysel a obmedzenia základných práv a slobôd možno použiť

len na ustanovený cieľ. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu obmedziť základné práva

a slobody možno len v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúcom v ochrane

dôležitého verejného záujmu, pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí

byť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne.

37. Ústavný súd tak aj v tejto veci (obdobne ako vo veci sp. zn. )

považoval za potrebné pristúpiť ku skúmaniu, či v namietanej právnej úprave zákonodarca

zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti

a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) z 23. 9. 1982 o sťažnosti č. 7151/75; 7152/75 vo veci Sporrong

and Lönnroth v. Sweden, § 69].

Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej

právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je

jednak test existencie nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate

aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou

sledovaným cieľom (účelom (conduciveness)), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).

Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej

drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of

subsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou

úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly

onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených hodnôt

vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. , ,

m. m. , m. m. ).

38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutej právnej

úpravy s označenými ustanoveniami , dohovoru a dodatkového protokolu pristúpil

konkrétne k preskúmaniu, či exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej

úpravy zasahuje do príslušných základných práv, resp. ich obmedzuje a ak áno, či spĺňa

kritéria ústavne a medzinárodne konformného obmedzenia základných práv a slobôd,

konkrétne, či obmedzenie označených základných práv zavedením exekučnej imunity štátu

podľa napadnutej právnej úpravy je ustanovené zákonom, rešpektuje podstatu označených

základných práv, sleduje legitímny cieľ a rešpektuje zásadu proporcionality.

VI.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom

vlastniť majetok podľa a právom pokojne užívať svoj majetok

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

39. Podľa ústavnej úpravy ochrany základného práva vlastniť majetok zakotvenej

v každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Článok 20 ods. 4 upravuje

podmienky prípustného obmedzenia vlastníckeho práva.

40. Článok 1 dodatkového protokolu zahŕňa tri vzájomne súvisiace pravidlá. Prvé,

obsiahnuté v prvej vete odseku 1, prehlasuje za všeobecný princíp pokojné užívanie

majetku, druhé, obsiahnuté v druhej vete odseku 1, pokrýva ochranu proti zbaveniu majetku

a tretie, obsiahnuté v odseku 2, obsahuje záruku týkajúcu sa kontroly užívania majetku.

Druhé a tretie pravidlo pokrývajú osobitné prípady zásahu do práva na pokojné užívanie

majetku.

41. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu majetok, ktorý je predmetom

ochrany zaručenej , zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty

(). Takéto vymedzenie pojmu „majetok“ zodpovedá aj judikatúre ESĽP.

42. Podľa ESĽP pojem „pokojné užívanie svojho majetku“ obsiahnutý v čl. 1

dodatkového protokolu vyjadruje široký medzinárodný právny koncept vlastníctva, ktorý

zahŕňa všetky „nadobudnuté“ práva, ktoré predstavujú majetok (rozsudok ESĽP z 26. 6.

1986 vo veci Van Marle a.o. proti Holandsku, sťažnosť č. 8543/79, § 41). Pod pojem

„majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu tak možno zahrnúť aj nároky, ktoré sú

„dostatočne uznané za vykonateľné“ (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek

Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59; rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004

vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 25 a nasl.). Rozsah ochrany

zaručený čl. 1 dodatkového protokolu tak rozhodne zahŕňa nároky priznané jednotlivcovi

„konečným a záväzným“ rozsudkom súdu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran

Greek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59 a nasl.). Pojem „majetok“

podľa čl. 1 dodatkového protokolu zahŕňa nároky, vo vzťahu ku ktorým má jednotlivec

„legitímne očakávania získania účinného užívania vlastníckeho práva“ (rozsudok ESĽP

z 25. 10. 2001 vo veci Saggio proti Taliansku, sťažnosť č. 41879/98, § 24; rozsudok z 12. 7.

2001 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, sťažnosť č. 42527/98,

§ 83). Pre určenie, či takéto „legitímne očakávania“ sú dané, ESĽP požaduje, aby daný

nárok mal adekvátny základ v národnom práve, čo je napríklad dané vtedy, keď existuje

právoplatné rozhodnutie súdu potvrdzujúce daný nárok (rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004

vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 45 a nasl.).

43. V súlade so štruktúrou čl. 1 dodatkového protokolu a vychádzajúc z judikatúry

ESĽP možno rozlíšiť tri typy zásahu do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu: zbavenie majetku (odsek 1 druhá veta), kontrola užívania majetku

(odsek 2) a iné zásahy (odsek 1 prvá veta).

44. Podľa judikatúry ESĽP k zbaveniu majetku môže dôjsť nie len na základe

formálneho prevedenia vlastníctva k majetku, čo vedie k jeho strate v prospech štátu alebo

vo verejnom záujme, ale rovnako tak aj na základe autoritatívneho opatrenia, ktorého

účinky sú tak závažné škodlivé ako účinky formálneho zbavenia majetku. V tomto kontexte

ESĽP posudzuje, či zostávajúca právna situácia vlastníka mu stále umožňuje zmysluplné

užívanie jeho majetku (rozsudok ESĽP z 28. 10. 1999 vo veci Brumarescu proti Rumunsku,

sťažnosť č. 28342/95, § 77).

45. Napadnutú právnu úpravu možno zaradiť aj pod „iný zásah“ do práva pokojne

užívať majetok (ako zbavenie majetku), za ktorý ESĽP označil prípad nevykonania súdneho

alebo správneho rozhodnutia v prospech oprávneného vlastníka (rozsudok ESĽP z 2. 3.

2004 vo veci Popescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 48102/99, § 80) a prípad intervencie

zákonodarcu do prebiehajúceho konania (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek

Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 68).

46. Bez ohľadu na to, či napadnutú právnu úpravu možno subsumovať pod zbavenie

majetku alebo iný zásah do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, vychádzajúc s judikatúry ESĽP je nesporné, že napadnutá právna úprava

predstavuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku.

47. Napokon to, že právna úprava exekučnej imunity majetku štátu spadá do rámca

vecnej pôsobnosti a dodatkového protokolu ústavný súd už

konštatoval v náleze vo veci č. k. -61. Podľa ústavného súdu nútený výkon

rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí nevyhnutne pojmovo spájať nie iba

s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku existencie exekučného titulu s už

konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia vykonateľne judikovanej pohľadávky

veriteľa voči štátu. Keďže napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie základného

práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie majetku, ústavný súd pristúpil

k preskúmaniu, či toto obmedzenie rešpektuje vyššie uvádzané ústavne požiadavky

prípustného obmedzenia základných práv a slobôd.

48. Obdobne ako podľa aj ESĽP uznáva, že zásah do základných práv

a slobôd možno považovať za prípustný, iba ak k nemu dochádza na základe zákona, ak

sleduje verejný záujem a ak je vo vzťahu k nemu proporcionálne. Podľa judikatúry ESĽP

štáty požívajú širokú mieru uváženia pri určovaní verejného záujmu. Iba zbavenie majetku

preukázateľne bez rozumného základu neuspokojuje požiadavku sledovania verejného

záujmu (rozsudok ESĽP z 28. 7. 1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť

č. 22774/93, § 49).

49. V posudzovanej veci je nesporné, že exekučná imunita štátu podľa napadnutej

právnej úpravy je v zmysle a dodatkového protokolu ustanovená

zákonom.

50. Navyše, obmedzenie základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné

užívanie majetku exekučnou imunitou štátu podľa napadnutej právnej úpravy rešpektuje

podstatu tohto práva. Uvedené obmedzenie totiž neohrozuje toto právo ako také, pretože

jeho účinkom nie je odňatie vlastníctva pohľadávky voči štátu, ale „len“ značné sťaženie jej

núteného vymoženia.

51. Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v ochrane verejného záujmu, ktorý exekučná

imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy sleduje, podľa okresného súdu

napadnutá právna úprava neidentifikuje všeobecný, verejnoprospešný cieľ, ktorý by mohla

sledovať a nespomína ho ani dôvodová správa. Podľa okresného súdu ako jediný

identifikovateľný cieľ sa javí byť znemožnenie uspokojenia pohľadávky v prebiehajúcom

súdnom konaní.

52. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti „Exekučná imunita bola

zákonodarcom zavedená z dôvodu, aby nebola ohrozená výroba tepla a jeho rozvod

konečným odberateľom, vrátane domácnosti...“. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj znenie

osobitnej časti dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave, podľa ktorej rozsah

navrhovanej exekučnej imunity sa navrhuje z dôvodu, aby nebola ohrozená výroba tepla

a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností...

53. Podľa národnej rady „.. ako možno z napadnutých ustanovení a ich odôvodnenia

vyrozumieť, základným účelom prijatia takejto novely zákona (napadnutej právnej úpravy,

pozn.) bola ochrana verejného majetku, ktorá prioritne slúži na výrobu a rozvod tepla“.

Podľa národnej rady „... ak by sa uvedené opatrenia nezaviedli, bola by ohrozená výroba

tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácností“.

54. Zamedzenie ohrozenia výroby tepla a jeho rozvodu konečným odberateľom,

vrátane domácností, možno nepochybne považovať za legitímny cieľ sledujúci plnenie

požiadaviek verejného záujmu. Ústavný súd sa už aj skôr vyjadril (,

), že využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť

dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo

slobôd, uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.

Exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy je prostriedkom

na dosiahnutie verejného záujmu. Z pohľadu sledovania verejného záujmu je legitímna

a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia základného práva vlastniť majetok,

resp. pokojne užívať majetok.

55. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, t. j. či exekučná imunita majetku štátu zavedená

napadnutou právnou úpravou je pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa objektívne vhodná

a racionálna ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom zvolené opatrenie je spôsobilé

dosiahnuť zamýšľaný cieľ – zamedzenie ohrozenia výroby tepla a jeho rozvod konečným

odberateľom, vrátane domácností. V situácii, keď vlastník pohľadávky voči držiteľovi

povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so 100 % majetkovou

účasťou štátu, disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania, je

exekučná imunita na jeho majetok účinnou zábranou proti definitívnej eliminácii využívania

tohto majetku na verejné účely (). Exekučná imunita štátu podľa

napadnutej právnej úpravy umožňuje, aby majetok, ktorý je jej predmetom, nebol

prostredníctvom výkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.

56. K druhému kroku testu proporcionality, kritériu nevyhnutnosti, t. j. či cieľ

sledovaný exekučnou imunitou štátu podľa napadnutej právnej úpravy nie je možné

dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré základné právo vlastniť majetok,

resp. právo na pokojné užívanie majetku neobmedzujú vôbec alebo ho obmedzujú

v menšom rozsahu ako exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy,

vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza, že „... ochranu majetku držiteľov

povolenia pred zabezpečovacími a scudzovacími úkonmi exekútora nemožno dosiahnuť

inými prostriedkami, ako vylúčením tohto majetku z exekúcie...“. Podľa vlády napadnutá

právna úprava rešpektuje kritérium nevyhnutnosti vzhľadom na rozsah exekučnej imunity,

ktorú zavádza. Podľa nej napadnutá právna úprava „... umožňuje postihnutie majetku

držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorý neslúži na výrobu a rozvod tepla.

Z takéhoto majetku možno uspokojiť akúkoľvek súdom priznanú pohľadávku ktoréhokoľvek

veriteľa bez rozdielu“.

57. Podľa vlády za majetok nepodliehajúci ochrane exekučnou imunitou

podľa napadnutej právnej úpravy možno považovať „... napríklad administratívne budovy

držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park takéhoto subjektu, ale aj

akýkoľvek ďalší jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na výrobu tepla, teda ktorý

neslúži na premenu rôznych foriem energie na teplo a ani nie je súčasťou sústavy tepelných

zariadení držiteľa povolenia na rozvod tepla určenej na dodávku tepla odberateľom. Tiež je

tam možné zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním zariadení na výrobu a

rozvoj tepla.“.

58. Podľa národnej rady napadnutá právna úprava „... zavádza absolútnu exekučnú

imunitu na nehnuteľný majetok, peňažné prostriedky a pohľadávky držiteľa povolenia na

výrobu a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou

štátu, finančné nástroje v jeho vlastníctve ako aj na jeho iný majetok, ak slúži na výrobu

a rozvod tepla“. Uvedené konštatovanie obsahuje aj osobitná časť dôvodovej správy

k napadnutej právnej úprave. Podľa národnej rady „Rozsah exekučnej imunity sa vzťahuje

takmer na všetok majetok držiteľa povolania, okrem hnuteľného, ktorý neslúži na rozvod

a výrobu tepla, čo možno dovodiť per argumentum a contrario z čl. I prvého bodu § 28a

písm. d).“.

59. Podľa ústavného súdu cieľ sledovaný exekučnou imunitou majetku štátu podľa

napadnutej právnej úpravy nie je možné dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré by

účinne chránili majetok štátu určený na plnenie verejných úloh a zároveň by základné právo

vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku neobmedzovali vôbec alebo ho

obmedzovali v menšom rozsahu ako exekučná imunita majetku štátu. Ani účastníci konania

neuviedli a ani ústavný súd neidentifikoval žiadne iné nástroje ochrany využitia majetku

štátu na verejný účel (t. j. výrobu tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane

domácností) ako je zavedenie exekučnej imunity na majetok slúžiaci na daný účel.

60. Ústavný súd sa už vyjadril (), že posúdenie rozsahu exekučnej

imunity štátu je potrebné zvažovať v rámci tretieho kroku testu proporcionality, ktorého

obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených hodnôt vyvolané uplatnením

napadnutej právnej úpravy.

61. Ústavný súd tak i v prejednávanej veci pristúpil ku skúmaniu tretieho kritéria

testu proporcionality, ktorým je proporcionalita v užšom zmysle slova. V rámci nej ústavný

súd porovnal mieru, v akej exekučná imunita štátu podľa napadnutej právnej úpravy

na jednej strane uspokojuje verejný záujem o zachovanie určenia majetku štátu na plnenie

verejných úloh a funkcií a na druhej strane mieru ujmy na základnom práve vlastniť

majetok, resp. práve pokojne užívať majetok, ktorá sa s jej uplatnením spája.

62. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že „je veľmi ťažké

predstaviť si relevantný majetok držiteľa povolenia (na výrobu a rozvod tepla, pozn.), na

ktorý by súdny exekútor mohol viesť exekúciu, keďže uvedené ustanovenie (napadnutá

právna úprava, pozn.) poskytuje majetku povinného v podstate absolútnu exekučnú

imunitu...“.

63. Podľa výslovného znenia napadnutých ustanovení zákona o tepelnej energetike sa

má exekučná imunita vzťahovať v podstate na všetok nehnuteľný majetok, všetky peňažné

prostriedky a pohľadávky a všetky finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia

na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu, ako aj na všetok iný jeho

majetok slúžiaci na výrobu a rozvod tepla. Exekučnej imunite tak nepodlieha len hmotný

majetok slúžiaci na iný účel ako na výrobu a rozvod tepla. Naopak, nehnuteľný majetok,

peňažné prostriedky a pohľadávky a finančné nástroje vo vlastníctve držiteľa povolenia

na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu podliehajú exekučnej imunite

bez ohľadu na ich účel, t. j. nie len vtedy, pokiaľ slúžia na výrobu a rozvod tepla, ale aj

vtedy, ak slúžia na iný, napríklad podnikateľský účel. Napokon, držiteľ povolenia na výrobu

a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu môže pomerne jednoducho zabrániť

exekúcii aj svojho hmotného majetku neslúžiaceho na výrobu a rozvod tepla, a to tým, že by

ho za odplatu previedol na iný subjekt. Peňažné prostriedky získané predajom takéhoto

majetku podľa napadnutej právnej úpravy už v plnom rozsahu podliehajú exekučnej

imunite. Napadnutá právna úprava tak poskytuje exekučnú imunitu majetku štátu nad rámec

miery nevyhnutnej pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Miera, ktorou sa podľa

napadnutej právnej úpravy uspokojuje verejný záujem na zamedzení ohrozenia výroby tepla

a jeho rozvodu konečným odberateľom vrátane domácností, je síce vysoká, keďže exekučná

imunita štátu podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje takmer na všetok majetok

držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu, táto miera

však spôsobuje značnú ujmu na základnom práve vlastniť majetok, resp. práve pokojne

užívať majetok, keďže de facto môže úplne zabrániť vymoženiu veriteľovej pohľadávky

judikovanej platným a vykonateľným exekučným titulom, a to aj jej uspokojením z majetku

neslúžiacom na výrobu a rozvod tepla, čím základné právo veriteľa vlastniť majetok,

resp. pokojne užívať majetok stavia do roviny iluzórnosti.

64. Veriteľovi štátu (ako oprávnenému v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie

súdom (ex offo) podľa napadnutej právnej úpravy právny poriadok neposkytuje žiadny

účinný právny prostriedok na nútené vymoženie jeho pohľadávky voči štátu. Týmto

spôsobom dochádza k obmedzeniu základného práva vlastniť majetok, resp. pokojne užívať

majetok veriteľa štátu, ktoré nemožno v právnom štáte považovať za akceptovateľné.

Napadnutá právna úprava ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostňuje verejný

záujem na majetku štátu na úkor oprávneného záujmu veriteľa na uspokojení jeho

vymáhanej pohľadávky. Rozsah exekučnej imunity majetku štátu podľa napadnutej právnej

úpravy spôsobuje, že uspokojenie veriteľovej vykonateľne judikovanej pohľadávky voči

štátu je v plnej miere závislé od vôle štátu ako povinného subjektu. Hoci exekučná imunita

štátu podľa napadnutej právnej úpravy neznamená úplnú apriórnu nemožnosť exekúcie

majetku držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu,

keďže exekučnej imunite nepodlieha určitý jeho majetok, rozsah exekučnej imunity štátu

podľa napadnutej právnej úpravy však naznačuje mimoriadnu náročnosť procesu legálneho

domáhania sa uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Napadnutá právna úprava poskytuje

mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia pohľadávky veriteľa voči držiteľovi

povolenia na výrobu a rozvod tepla so 100 % majetkovou účasťou štátu cestou núteného

výkonu rozhodnutia. Tento priestor v podstate tvorí škála možností pohybujúcich sa

v rozpätí od extrémnej, a tak aj neprimeranej právnej i faktickej náročnosti procesu

vedúceho k uspokojeniu vykonateľne judikovanej pohľadávky, až po jej právnu i faktickú

nevymožiteľnosť ().

65. Štát musí veľmi dôsledne zvažoval výhody, ktoré si ako vlastník sám

prostredníctvom právnej úpravy prizná. Neprimeraným zvýhodnením vlastnej majetkovo-

právnej pozície na úkor právneho statusu vlastníka majetkovej pohľadávky štát ústavne

neakceptovateľným spôsobom narúša ústavné a medzinárodnoprávne garancie ochrany

základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie majetku.

66. Bez spochybnenia konceptu zvýšenej miery ochrany majetku štátu pred jeho

odňatím z vlastníckej sféry štátu v záujme plnenia verejného záujmu ústavný súd už

konštatoval (), že je ústavne neprípustné, aby subjektom vystupujúcim

v právnych vzťahoch so štátom, ktorých predmetom je majetok, nebolo garantované

dostatočne efektívne a účinné uspokojenie ich majetkových nárokov. V opačnom prípade,

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je adresátom mocenského pôsobenia štátu

a podlieha jeho vrchnostenskému postaveniu, v právnych vzťahoch obsahujúcich povinnosť

štátu plniť môže len dúfať, že štát svoju povinnosť splní dobrovoľne, lebo inak jej právny

poriadok nezabezpečuje dôvodne očakávaný majetkový prospech využiteľný v právnom

priestore vymedzenom zákonným obsahom vlastníckeho práva.

67. Podľa ústavného súdu legislatívne riešenie exekučnej imunity majetku slúžiaceho

na výrobu tepla a jeho rozvod konečným odberateľom, vrátane domácnosti, by malo mať

takú podobu, ktorá na jednej strane rešpektuje verejný záujem na ochrane majetku

slúžiacom na výrobu a rozvod tepla konečným odberateľom, vrátane domácností, ale

na druhej strane umožňuje veriteľovi držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla domôcť sa

uspokojenia primeranej časti svojej pohľadávky z majetku neslúžiacom na výrobu a rozvod

tepla.

68. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia § 28a

a zákona o tepelnej energetike nie sú v súlade s a

dodatkového protokolu.

VI.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom

na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

69. Okresný súd odvolávajúc sa na nález ústavného súdu vo veci č. k.

-61 zo 4. júla 2012 v návrhu uvádza, že „... právo nútene vymôcť svoju

pohľadávku v exekučnom konaní je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu... právo

vlastniť majetok, s ktorým je napadnutá úprava exekučnej imunity v rozpore, zahŕňa v sebe

aj právo domôcť sa ochrany vlastníckeho práva v exekučnom konaní. Ak je však v rámci

exekučného konania aplikovaná právna úprava účinne znemožňujúca uspokojenie

judikovanej pohľadávky, ako je tomu v prípade ust. a Z.

z., je takáto úprava v rozpore s právom na súdnu ochranu podľa SR a

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

70. Efektívny nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie

podľa o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa (, ). To

zodpovedá aj judikatúre ESĽP, podľa ktorej výkon súdneho rozhodnutia je považovaný

za integrálnu súčasť prejednania veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon

rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva. Podľa ESĽP by totiž právo na spravodlivé

súdne konanie bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém umožňoval, aby meritórne

a záväzné súdne rozhodnutie zostalo neúčinné na ujmu jednej zo sporových strán (rozsudok

ESĽP z 19. 3. 1997 vo veci Hornsby proti Grécku, sťažnosť č. 18357/91, § 40). Európsky

súd pre ľudské práva ďalej uvádza, že omeškanie a brzdenie („delay“) výkonu rozhodnutia

môže byť v špeciálnych okolnostiach ospravedlniteľné, nesmie však znehodnocovať

a poškodzovať podstatu práva chráneného čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 28. 7.

1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť č. 22774/93, § 74; rozsudok ESĽP

zo 7. 5. 2002 vo veci Burdov proti Rusku, sťažnosť č. 59498/00, § 35).

71. Dôvody okresným súdom tvrdeného nesúladu exekučnej imunity majetku štátu

podľa napadnutej právnej úpravy so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru sú

v zásade totožné s dôvodmi, na ktorých okresný súd založil svoju argumentáciu na podporu

nesúladu rozsahu exekučnej imunity majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy

so základným právom vlastniť majetok podľa a 4 a s právom na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Kým základné právo vlastniť majetok

a právo na pokojné užívanie majetku orientujú právnu ochranu v hmotno-právnej sfére

veriteľa pohľadávky voči štátu, základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie zas majú zabezpečiť procesné garancie reálneho naplnenia práv hmotnej

povahy. Ústavný súd to zreteľne vyjadril názorom, podľa ktorého súčasťou vlastníckeho

práva podľa je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka

ochrany tohto základného práva, dôsledne rešpektovalo ústavné princípy právnej istoty,

rovnosti a zákazu diskriminácie (, ).

72. Exekučné konanie, v ktorom sú obligatórne aplikované právne normy účinne

znemožňujúce alebo výrazne oslabujúce efektívne uspokojenie vykonateľne prisúdenej

pohľadávky, negarantuje potrebné procesné záruky súdnej ochrany veriteľovho vlastníckeho

práva. Ak v exekučnom konaní exekučný súd dospeje k záveru, že majetok prichádzajúci

do úvahy na účel uspokojenia nie je možné podľa osobitných predpisov prostriedkami

núteného výkonu rozhodnutia postihnúť, je povinný podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného

poriadku exekučné konanie zastaviť. Obdobne, aj podľa napadnutého ustanovenia § 38ab

zákona o tepelnej energetike exekučný súd má zastaviť konania, ktoré postihujú majetok

podľa § 28a zákona o tepelnej energetike, a to dokonca aj vtedy, ak tieto konania boli začaté

pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Exekučné konanie, v ktorom veriteľ štátu

uplatnil svoj právoplatne a vykonateľne priznaný nárok, sa tak musí ukončiť procesným

rozhodnutím bez možnosti reálneho vymoženia judikovanej pohľadávky, procesne teda bez

meritórneho ukončenia.

73. Podľa ústavného súdu podstata konštatovanej neprimeranosti ochrany majetku

štátu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia vyplývajúcej z napadnutej právnej úpravy je,

že veriteľ štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo)

práve z dôvodov tejto reštrikcie stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie

svojej pohľadávky.

74. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku

štátu podľa a zákona o tepelnej energetike nie je v súlade s

a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je v okolnostiach posudzovaného návrhu logický dôsledok ich

nesúladu s a s dodatkového protokolu.

VI.3 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom

na rovnaké zaobchádzanie podľa a zákazom diskriminácie podľa

čl. 14 dohovoru

75. Podľa okresného súdu napadnuté ustanovenia zákona o tepelnej energetike

porušujú zákaz diskriminácie podľa a dohovoru, pretože „...

oprávnený v čase nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy už disponoval právoplatným

a vykonateľným rozhodnutím, ktoré si riadne uplatnil v exekučnom konaní, avšak aplikáciou

predmetných ustanovení sa tomuto exekučnému titulu prakticky odníma vzhľadom na rozsah

exekučnej imunity vyjadrený v § 28a uvedeného zákona jeho reálna vykonateľnosť. Stav,

kedy aplikáciou právnej úpravy sa vylučuje z exekúcie pohľadávka, ktorá je už vykonateľná,

Ústavný súd posúdil tak, že je v rozpore so zákonom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2

a Dohovoru. Hoci v spojení s priamo

nevylučujú z exekúcie pohľadávku oprávneného, ale následkom ich aplikácie nastane

prakticky nevymožiteľnosť tejto pohľadávky, a tak právny následok je prakticky rovnaký,

akoby táto právna úprava vylučovala z exekúcie pohľadávku oprávneného, hoci

zákonodarca v uvedenom prípade použil právne prostriedky, ktoré chránia pred exekúciou

majetok, a nie vylučujú pohľadávku oprávneného.“.

76. Ustanovenie má charakter všeobecného ústavného princípu;

ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou

a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom

v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu

ku všetkým subjektom práva, k ich základným právam a slobodám z hľadiska ich

uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti

predpokladané samotnou [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. )].

Z vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný

z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (, ). Vychádzajúc

z modelu materiálneho chápania rovnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké

rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú

rovnakú starostlivosť a rešpekt ( ). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt

ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ

pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie

v spoločnosti (). Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu

úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto

postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa

musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (, ).

Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem

v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely

takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie

().

77. Z argumentácie okresného súdu uvedenej v jeho návrhu možno vyvodiť,

že všetky námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu napadnutých ustanovení zákona

o tepelnej energetike s a dohovoru sú spojené s neprípustným

zásahom do základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

78. Podľa ústavného súdu exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej

úpravy pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza s jednou skupinou osôb (s držiteľmi

povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorí sú právnickou osobou so 100 % majetkovou

účasťou štátu) v porovnaní s inou skupinou (držiteľmi povolenia na výrobu a rozvod tepla,

ktorí sú právnickou osobou s nižšou majetkovou účasťou štátu, alebo bez majetkovej účasti

štátu) inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim do prvej skupiny priznáva exekučnú

imunitu ich majetku, osobám patriacim do druhej skupiny takúto exekučnú imunitu

nepriznáva, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti

(obe skupiny osôb v rámci svojej činnosti sledujú verejný účel spočívajúci vo výrobe

a rozvode tepla konečným odberateľom vrátane domácnosti), ktoré by odôvodňovali takéto

nerovnaké zaobchádzanie. V záujme efektívneho zamedzenia ohrozenia výroby tepla a jeho

rozvodu konečným odberateľom vrátane domácnosti by sa zákonodarcom zavedená

exekučná imunita majetku držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla mala vzťahovať

v rovnakom rozsahu na všetkých, aj neštátnych držiteľov tohto povolenia, pretože aj

v prípade neštátnych držiteľov tohto povolenia môže byť potencionálne ohrozená výroba

a rozvod tepla konečným odberateľom vrátane domácností, ak ich majetok nebude chránený

exekučnou imunitou.

79. Aj keď je princíp rovnosti v moderných demokraciách a podľa

fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne

rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Základné právo na rovnaké

zaobchádzanie, resp. ústavný zákaz diskriminácie je, rovnako ako iné garantované

práva, obmedziteľné za podmienok ustanovených v , 3 a 4 vrátane

rešpektovania princípu proporcionality. Pre ústavne prípustné obmedzenie základného práva

sa požaduje existencia legitímneho cieľa spočívajúceho v dôležitom verejnom záujme

a primeranosť prostriedku pre jeho dosiahnutie. Podľa ústavného súdu neexistuje ústavne

akceptovateľný dôvod na rozdielne zaobchádzanie s držiteľmi povolenia na výrobu a rozvod

tepla vzhľadom na to, či sú právnickými osobami so 100 % majetkovou účasťou štátu, alebo

sú právnickými osobami bez takejto účasti štátu. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci

konania.

80. Exekučná imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy napokon

pôsobí diskriminačne aj z dôvodu rozdielneho zaobchádzania medzi veriteľmi tých

držiteľov povolenia na výrobu a rozvod tepla, ktorí sú právnickými osobami so 100 %

majetkovou účasťou štátu (predstavujúcich jednu skupinu adresátov právnych noriem

regulujúcich nútený výkon rozhodnutí) a veriteľmi držiteľov povolení na výrobu a rozvod

tepla, ktorí nie sú právnickými osobami so 100 % majetkovou účasťou štátu

(predstavujúcich druhú skupinu adresátov právnych noriem regulujúcich nútený výkon

rozhodnutí). Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba až

v nemožnosti veriteľov štátu domôcť sa uspokojenia svojich vykonateľne potvrdených

pohľadávok, ak ich štát dobrovoľne neuspokojí. Ani pre rozdielne zaobchádzanie s týmito

skupinami osôb neexistuje podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľný dôvod. Takýto

dôvod neuvádzajú ani účastníci konania.

81. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku

štátu podľa a 38ab zákona o tepelnej energetike nie je v súlade s

a čl. 14 dohovoru.

VI.4 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho

štátu podľa

82. Z inter alia vyplýva povinnosť zákonodarcu pri výkone

svojich právomocí rešpektovať princípy materiálneho právneho štátu, okrem iného princíp

právnej istoty, spravodlivosti, proporcionality či primeranosti. Koncepcia materiálneho

právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá

má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej

legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom

(zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho

opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept

materiálneho právneho štátu (, obdobne aj napr. ).

83. Podľa ústavného súdu je napadnutá právna úprava v rozpore s koncepciou

materiálneho právneho štátu zakotvenou v , keďže nezaisťuje primeranosť

použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii

(exekučnej imunity majetku štátu slúžiacom na výrobu a rozvod tepla konečným

odberateľom, vrátane domácností) vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému

zákonodarcom (zamedzenie ohrozenia výroby a rozvodu tepla konečným odberateľom,

vrátane domácností) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi

a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu,

konkrétne s princípmi zákazu diskriminácie a proporcionality či primeranosti.

84. Článok 1 ods. 1 vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej

republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením

automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu princíp právneho štátu ustanovený v je základným ústavnoprávnym

princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc

v nesúlade s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti

ustanovený (). Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru

o uplatnení zákonodarnej právomoci národnej rady pri právnej regulácii exekučnej imunity

majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy v rozpore s čl. 12 ods. 2, s čl. 20 ods. 1

a s , vyslovil aj porušenie princípu právneho štátu plynúceho z

ods. 1 .

85. Napokon, napadnuté ustanovenie § 38ab zákona o tepelnej energetike nie je

v súlade s aj z dôvodu, že porušuje princíp zákazu retroaktivity právneho

predpisu, a tým aj ochranu nadobudnutých práv veriteľov držiteľa povolenia na výrobu

a rozvod tepla, ktorý je právnickou osobou so 100 % majetkovou účasťou štátu.

86. Podľa judikatúry ústavného súdu princíp zákazu retroaktivity a s ním spojená

ochrana nadobudnutých práv patrí do obsahu pojmu právny štát a predstavuje významnú

demokratickú záruku ochrany nadobudnutých práv občanov a právnej istoty.

V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí

z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho

ustanovenia by mali pôsobiť iba do budúcnosti a nie spätne do minulosti. Ústavný súd pri

posudzovaní spätnej pôsobnosti právnych predpisov vychádza zo zásady, že ten, kto konal

resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej

dôvere k nemu sklamaný (). Podstatným aspektom princípu zákazu

retroaktivity je ochrana nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala

rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať. Vo všeobecnom vyjadrení to

znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva, prípadne

zhoršiť jeho právne postavenie, na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.

Retroaktivita zavedená právnym predpisom, ktorý ruší nadobudnuté práva, prípadne

zhoršuje právne postavenie osôb, ktorým nadobudnuté práva patria, je z hľadiska právnej

istoty neprípustná (, ).

87. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku

štátu podľa § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike nie je v súlade ani s čl. 1 ods. 1

.

VI.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným

právom vlastniť majetok podľa

88. Okresný súd vo svojom návrhu namieta aj rozpor napadnutej právnej úpravy

s ustanovením , ktorý odôvodňuje spolu s rozporom s

a dodatkového protokolu tým, že veriteľova pohľadávka, „ktorej uspokojenia

sa domáha v prebiehajúcom exekučnom konaní, nebude môcť byť v podstate vymožená“.

89. Ustanovenie má však samostatnú skutkovú podstatu a jeho

účelom je zaručenie ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka. V danej veci

sa zásah do vlastníckeho práva síce týka konkrétnej pohľadávky, ktorá nebude môcť byť

vymožená, nejde však o priame vyvlastnenie ani vyvlastnenie de facto a okresný súd

v tomto smere svoj návrh ani nijako neodôvodnil.

90. Ústavný súd dospel k záveru, že nie je v danom prípade

aplikovateľný najmä pre zjavný nedostatok príčinnej súvislosti s namietaným nesúladom

s označeným článkom , a preto návrhu okresného súdu v tejto časti nevyhovel.

VII.

Závery

91. Ústavný súd v súlade so záverom nálezu sp. zn. považuje

za potrebné zopakovať, že exekučnú imunitu ako takú nepovažuje za ústavne

neakceptovateľnú, neakceptovateľný je však v danej veci jej takmer absolútny rozsah. Aby

bolo možné prijať výklad napadnutého ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike,

ktorý zaujala vláda vo svojom vyjadrení, a to, že „... Za majetok nepodliehajúci ochrane

exekučnou imunitou podľa § 28a zákona o tepelnej energetike je možné považovať

napríklad administratívne budovy držiteľa povolenia na výrobu a rozvod tepla, vozový park

takéhoto subjektu, ale aj akýkoľvek ďalší jeho majetok, ktorý nie je ani zariadením na

výrobu tepla, teda ktorý neslúži na premenu rôznych foriem energie na teplo a ani nie je

súčasťou sústavy tepelných zariadení držiteľa povolenia na rozvod tepla určenej na

dodávku tepla odberateľom. Tiež je tam možné zaradiť finančné aktíva, ktoré nesúvisia s

prevádzkovaním zariadení na výrobu a rozvoj tepla.“... muselo by to byť zo znenia

ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike vyvoditeľné. V skutočnosti však ani pri

extenzívnom a logickom výklade nemožno k takému záveru dospieť bez toho, že by toto

ustanovenie nebolo preformulované.

92. Ústavný súd si je vedomý, že zákonodarca majúc na zreteli ochranu verejného

záujmu v snahe vyriešiť niektoré majetkové problémy z minulosti po zrušení Fondu

národného majetku mal úmysel zabezpečiť ochranu majetku držiteľov povolenia na výrobu

a rozvod tepla ako právnickej osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu pred

prípadnou exekúciou. Nepovažuje však za ústavne akceptovateľné riešiť tento problém

prostredníctvom prijímania účelovej legislatívy zasahujúcej do základných práv iných

subjektov v takom rozsahu, že ich v podstate neguje.

93. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti taktiež považuje

za potrebné zdôrazniť, že z jeho pohľadu má ochrana ústavnosti pred ochranou verejného

záujmu prednosť, a preto z dôvodov uvedených v časti VI rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

VIII.

94. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

95. Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,

2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

96. Vychádzajúc z uvedených ustanovení bude úlohou národnej rady

do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

uviesť § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike do súladu s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2,

, , a dohovoru a dodatkového

protokolu.

97. Podľa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanovisko sudkyne Ivetta Macejková a Ľudmila Gajdošíková.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018