Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 10/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa

spravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh skupiny 31

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady

Slovenskej republiky Martinom Poliačikom, na začatie konania o súlade § 58 ods. 5 až 7

a o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov, v znení neskorších predpisov

a o Policajnom

zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22

a , , a 3, a Listiny

základných práv a slobôd, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a takto

rozhodol:

1. Ustanovenia až 7 a

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 zákona

č. v znení neskorších predpisov a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3

a , , a 3 a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. októbra

2012 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“ alebo ,,navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

(ďalej len „“) o súlade až 7 a

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“),

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a

o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl.

19 ods. 2 a 3, a , , a 3, a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov

2. V úvodnej časti svojho návrhu skupina poslancov uvádza, že napadnuté

ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ukladajú poskytovateľom

elektronických komunikácií povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje

a údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ide

o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom

internetu, a počas 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie. Poukazujú, že

predmetom uchovávania je niekoľko desiatok údajov, ktoré príloha č. 2 zákona

o elektronických komunikáciách pre ich nepreberné množstvo ďalej rozdeľuje do kategórií

identifikácia zdroja komunikácie; identifikácia adresáta komunikácie; identifikácia dátumu,

času a trvania komunikácie; identifikácia typu komunikácie; identifikácia použitého

komunikačného zariadenia a identifikácia polohy komunikujúceho. V rovnakom rozsahu

majú poskytovatelia elektronických komunikácií uchovávať aj údaje súvisiace

s neúspešnými pokusmi o volanie.

3. Podľa názoru skupiny poslancov „zavedenie povinnosti uchovávať údaje podľa

vyššie uvedených ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide

o plošne sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť

a čestnosť. Každý deň je o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to s kým

telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal,

aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia a mnoho ďalších.

Kombináciou týchto informácií dokážeme opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku,

ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych,

záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá... Na základe údajov,

ktoré sa takto uchovávajú, je možné zostaviť dokonalý osobnostný, komunikačný a pohybový

profil jednotlivca, odhaľujúci radu podstatných charakteristík jeho identity a chovania,

inými slovami odhaľujú podstatnú časť jeho súkromia.“.

4. Vo svojom návrhu skupina poslancov ďalej poukazuje na skutočnosť, že „ako

zásah do súkromného života je podľa judikatúry ESĽP potrebné chápať ako kontrolu obsahu

pošty a telefónnych hovorov (Rozsudok ESĽP vo veci Klaas proti Nemecku), tak aj

zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb, či uchovávanie informácií, že daná osoba

telefonovala s určitou osobou. Nie je pri tom rozhodujúce, či uchovávané údaje boli

nejakým spôsobom použité alebo zverejnené (najmä Rozsudok ESĽP vo veci Copland proti

Spojenému kráľovstvu). Zásahom do základných práv, a teda aj do súkromného života, sa

rozumie nie len bezprostredný zásah (napr. oboznámenie sa s uchovávanými údajmi), ale aj

také opatrenia štátnych orgánov, z ktorých možno predvídať, že ich následkom bude

obmedzenie základných práv a slobôd.“.

5. V súvislosti so zásahom napadnutých ustanovení zákona o elektronických

komunikáciách do práva na súkromie skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že

„uchovávanie údajov po dobu 6, resp. 12, mesiacov znamená latentné nebezpečenstvo

ďalších bezprostredných zásahov štátnych orgánov. Navyše, štát neuchováva prevádzkové a

lokalizačné údaje sám, ale používa k tomu súkromné osoby poskytujúce telekomunikačné

služby, pričom riziko možného zneužitia uchovávaných údajov je vyššie ako pri ich

uchovávaní štátom, a to v dôsledku veľkého počtu súkromných osôb poskytujúcich

telekomunikačné služby, a taktiež väčšieho počtu zamestnancov týchto súkromných osôb,

ktorí prichádzajú do styku s uchovávanými údajmi... Preventívne plošné uchovávanie

telekomunikačných údajov predstavuje vážny zásah, resp. obmedzenie základných práv.“.

Skupina poslancov ďalej dodáva, že „z ústavného poriadku plynie, že k obmedzeniu osobnej

integrity a súkromia (t. j. k prelomeniu ochrany) môže zo strany verejnej moci dôjsť iba

celkom výnimočne, a to iba vtedy, keď je to nevyhnutné a účel sledovaného verejného

záujmu nemožno dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah, ktorý je

protiústavný. Zásah do súkromia je teda v zásade obmedzený predovšetkým nevyhnutnosťou

takéhoto postupu. K tomu, aby neboli prekročené medze nevyhnutnosti, musí existovať

systém adekvátnych a dostatočných záruk skladajúci sa z tomu zodpovedajúcich právnych

predpisov a účinnej kontroly ich dodržiavania. Skryté sledovanie orgánmi verejnej moci,

s ohľadom na vyššie uvedené základné právo na ochranu súkromia, je preto možné vždy iba

v legitímnom záujme a na základe zákona.“.

6. Podľa navrhovateľov sú napadnuté ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách „v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv

a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na

ustanovený cieľ ( )“. Ďalej konštatujú, že „opodstatnenosť každého

zásahu do základných práv a slobôd sa v demokratickom a právnom štáte posudzuje na

základe kumulatívneho splnenia troch základných kritérií, a to legality, legitimity

a proporcionality takéhoto zásahu (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. ,

, , , )“.

7. Skupina poslancov v podanom návrhu tvrdí, že napadnutá právna úprava ohrozuje

samotnú podstatu „práva na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ“.

V návrhu skupina poslancov uvádza, že príslušné základné práva jednotlivca

prostredníctvom napadnutej právnej úpravy štát obmedzuje spôsobom, ktorý „najmä

ohrozuje ich samotnú podstatu“, keďže „podľa posledných výskumov Inštitútu Maxa

Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv na odhaľovanie

závažných trestných činov v Európe“.

8. Skupina poslancov v návrhu konštatuje, že „obmedzenie, ktoré znamená zásah do

určitého práva, musí byť vždy primerané vzhľadom k významu tohto práva. Zásah je

prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia

legitímneho cieľa... Obmedzenie základných práv je teda prípustné iba vtedy, pokiaľ je to k

dosiahnutiu zamýšľaného cieľa vhodné a nevyhnutné, a s tým spojený zásah nie je vzhľadom

na svoju intenzitu v nepomere k významu veci a ujme, ktorú spôsobí dotknutým osobám.“.

9. V návrhu navrhovatelia podrobujú napadnuté ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách testu proporcionality.

10. Pokiaľ ide o existenciu legálneho cieľa, ktorým možno odôvodniť zásah

do základného práva, v návrhu skupina poslancov konštatuje: „Uchovávaním údajov štát

sleduje cieľ, ktorým je zaistenie národnej bezpečnosti, obrany a verejnej bezpečností.

Úprava teda sleduje spoločenský významný cieľ.“

11. Pokiaľ ide o posúdenie vhodnosti napadnutej právnej úpravy na dosiahnutie

sledovaného cieľa, navrhovatelia v návrhu uvádzajú: „... sme presvedčení, že od

predmetných údajov nemožno očakávať dlhodobý a pozitívny vplyv na zníženie kriminality

a zvýšenie bezpečnosti v spoločnosti. Existuje totiž viacero spôsobov, ako sa vyhnúť

uchovávaniu dát. Stačí si zvoliť iný spôsob komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľ

monitorovaný.“ Ďalej navrhovatelia uvádzajú: «Vzhľadom na vymedzenie, resp.

nevymedzenie pojmov „internetová elektronická pošta“ a „telefonovanie prostredníctvom

internetu“ nebudú osobitne uchovávané údaje pri požití napr.: blogu, sociálnych sieti

(napr. Facebook), webov umožňujúcich zdieľanie videí (napr. Youtube), rýchlych správ

(IM), IRC (Internet relay chat), peer to peer (P2P) komunikácie, nakoľko tieto nepoužívajú

protokoly predpokladané ZoEK, resp. šifrujú komunikáciu.»

12. Vo svojom návrhu skupina poslancov uvádza aj ďalšie spôsoby, akými sa možno

vyhnúť uchovávaniu údajov, v dôsledku čoho napadnutá právna úprava zákona

o elektronických komunikáciách nemôže byť spôsobilá dosahovať zamýšľaný cieľ boja proti

závažnej trestnej činnosti. Sú nimi napríklad „... použitie telefónnej búdky alebo tzv.

anonymných predplatených telefónnych kariet. Ide o také karty, pri kúpe ktorých nie je

nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť.“. V návrhu skupina poslancov tiež uvádza:

„Vyhnúť sa uchovávaniu možno aj oveľa sofistikovanejším spôsobom, a to použitím

komerčných služieb na anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR),

či systému JAP (JonDo). Komerčné služby na anonymizáciu komunikácie sú založené

prevažne na systéme proxy serverov.“ Napokon dodáva: „Vzhľadom na množstvo

uvedených, ale aj ďalších spôsobov, akými sa možno vyhnúť uchovávaniu údajov, je zrejme,

že právna úprava nemôže dosahovať svoj cieľ, a to boj proti organizovanému zločinu

a terorizmu, nakoľko práve tieto osoby najlepšie poznajú spôsoby ako sa takémuto

uchovávaniu údajov efektívne vyhnúť. Zásah do súkromia sa tak paradoxne viac dotkne

osôb, ktoré s trestnou činnosťou nemajú nič spoločné, ako osôb, ktoré ju páchajú a majú

zvýšený záujem komunikovať anonymne. Tieto osoby totiž nemajú dôvod meniť svoje osobné

návyky, keďže sú čestnými a bezúhonnými občanmi...“

13. Skupina poslancov v návrhu rovnako spochybňuje aj nevyhnutnosť napadnutej

právnej úpravy pre dosiahnutie cieľa. Jej nevyhnutnosť spochybňujú navrhovatelia

vzhľadom na súčasné štúdie, predovšetkým kriminologickú štúdiu Inštitútu Maxa Plancka

„Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung?“ (Kriminologická štúdia

Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung

http://vds.brauchts.net/MPI_VDS_Studie.pdf), ktorá poukazuje na to, že zbieranie

prevádzkových a lokalizačných údajov „vôbec nevedie k lepšiemu odhaľovaniu závažnej

trestnej činnosti“, a to napríklad z dôvodu rozsahu dnes uchovávaných údajov či doby, po

ktorú sa údaje majú uchovávať, ako aj z dôvodu existencie menej invazívnych, ale

rovnocenne efektívnych spôsobov boja proti závažnej kriminalite (ako napr. § 90 Trestného

poriadku).

14. V súvislosti s porovnaním miery zásahov do chránených hodnôt

vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy navrhovatelia uvádzajú: „Závažnosť

a rozsah zásahu je nutné posudzovať podľa toho, koľko a ktorí nositelia základných práv

ním budú dotknutí a v akej intenzite. Intenzita zásahu závisí okrem iného od druhu, rozsahu

a zamýšľaného použitia uchovávaných údajov. Pri zisťovaní možností použitia uchovaných

údajov je treba zohľadniť aké negatívne dôsledky hrozia dotknutým osobám alebo akých sa

môžu dôvodne obávať. Ďalej je dôležité posúdiť využiteľnosť a použiteľnosť údajov, a to

najmä s ohľadom na skutočnosť, že získané údaje môžu byť kombinované s ďalšími údajmi,

čím môžu byť získavané kvalitatívne hodnotnejšie údaje.

Pri posudzovaní závažnosti zásahu do práva na súkromie je nutné sa predovšetkým

zaoberať tým, do akej miery je možná identifikácia alebo zachovanie anonymity dotknutej

osoby s ohľadom na uchovávané údaje. Vzhľadom na to, že majú slúžiť hlavne

na vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie taxatívne vymenovaných trestných činov, nemožno

predpokladať anonymitu týchto údajov, v opačnom prípade by uchovávanie nemalo

v podstate žiaden zmysel.

Často sa uvádza, že uchovávanie toľko prevádzkových a lokalizačných údajov

nepredstavuje tak vážny zásah do základných práv a slobôd ako prípadné uchovávanie

obsahu telekomunikácie. Správnosť tohto tvrdenia však nemožno posudzovať iba podľa

druhu uchovávaných údajov, ale i z hľadiska ich užitočnosti a ich možného použitia.

To súvisí jednak s účelom ich uchovávania a ďalej aj s možnosťou ich spracovania

a prepojenia s ďalšími údajmi. V konkrétnom prípade môže byť tak zásah do súkromia

závažnejší pokiaľ pôjde o uchovávanie a využívanie prevádzkových a lokalizačných údajov,

ako keby šlo o uchovávania obsahu komunikácie (porovnaj bod 27, , ÚS ČR).

Ako príklad možno uviesť telefonát medzi dvoma osobami, ktorý nie je obsahovo dôležitý,

avšak o súkromí týchto osôb nám môžu viac povedať údaje z hľadiska miesta, doby

uskutočneného hovoru a identifikácie telefonujúcich osôb, ako z hľadiska predmetu

samotného hovoru.

Ukladanie, triedenie a vyhodnocovanie prevádzkových a lokalizačných údajov a ich

spájanie s ďalšími informáciami je možné vykonávať automaticky s pomocou vyhľadávača.

Čo zvyšuje riziko zneužitia a závažnosť dopadu spracovania týchto údajov na súkromie

jednotlivca.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že hodnota informácií získaných na základe

prevádzkových a lokalizačných údajov môže byť porovnateľná s hodnotou informácií

získaných z obsahu komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Z toho môžeme

vyvodiť, že prevádzkové a lokalizačné údaje je potrebne chrániť rovnako dobre ako údaje

o obsahu komunikácie.

Pri pospájaní jednotlivých uchovávaných údajov a pri spojení týchto údajov

s ďalšími informáciami môžeme odhaliť podstatnú časť súkromia dotknutej osoby. Umožni

to odhaliť kontakty dotknutej osoby. Na základe toho, ako často dotknutá osoba komunikuje

s inými ľuďmi, je možné zostaviť sieť jej priateľov alebo aj jej pracovných vzťahov. Ak

dotknutá osoba často volá s inou osobou počas určitého kratšieho časového obdobia môže

to znamenať relatívnu dôležitosť volaného pre volajúceho. V rade prípadov sa dá z identity

adresáta telefonátu alebo emailu odhaliť citlivý údaj o volajúcom či odosielateľovi. Ak je

adresátom telefonátu lekár špecialista, tak sa dá predpokladať, že volajúci bude mať

zrejme zdravotný problém z oblasti, ktorej sa daný špecialista venuje. Taktiež pri emaily,

ktorého adresátom je niekto@anonymny alkoholici.sk sa dá predpokladať, že dotyčný je

alkoholik. Pri použití mobilného telefónu je zas možné zistiť napr. miesta pobytu a pohybu,

kto sa kde a kedy s niekým stretol. Ak dvaja ľudia, ktorí medzi sebou zvyčajne komunikujú

z určitej geografickej oblasti zrazu na pár dní zmenia oblasť, z ktorej zvyčajne komunikujú,

tak sa dá predpokladať, že išli na dovolenku alebo na pracovnú cestu.“

15. Vyššiu mieru intenzity zásahu do práva na súkromie skupina poslancov

vo svojom návrhu odôvodňuje aj rozsahom okruhu osôb, voči ktorým sa povinnosť

uchovávať údaje vzťahuje. „Z okruhu osôb, ktorých údaje sú takto preventívne uchovávané,

nie sú dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou mlčanlivosti (napr.

advokáti, lekári). Z prevádzkových a lokalizačných údajov je totiž veľmi jednoduché zistiť

množstvo údajov, ktoré inak podliehajú prísnej dôvernosti, ako napr. zoznamy

klientov/pacientov určitého advokáta/lekára, či frekvenciu a intenzitu ich kontaktu. Ako sme

už vyššie spomenuli, oproti iným inštitútom, nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto

preventívne zbierané, dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou

mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári), alebo ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak

vykonávajú určitú činnosť (vzťah obhajca a advokát). Vzniká teda absurdná situácia, a síce,

že fyzicky sledovať ( ) a odpočúvať ( ) komunikáciu

obvineného so svojím obhajcom nemožno, žiadne ustanovenie však nezakazuje použitie

rovnakých informácií získaných na základe plošného monitoringu. Hoci všetky inštitúty

rovnako „sledujú" predmetnú komunikáciu obvineného so svojím obhajcom.“

16. Podľa navrhovateľov „To, že uchovávanie údajov vnímajú aj ľudia ako výrazný

zásah do práva na súkromný život dokazujú aj zahraničné prieskumy. Takéto zásahy do

súkromia sú mimoriadne závažné, pretože jednotlivec nepredstavuje žiadnu charakteristiku

odôvodňujúcu takýto zásah a pretože, aj keď sa správa zákonným spôsobom, môže byť

zastrašený z dôvodu rizika zneužitia a z dôvodu pocitu, že je pod dohľadom (rozhodnutie

nemeckého spolkového Ústavného súdu, sp. zn. , bod 117).“.

17. Skupina poslancov vo svojom návrhu rovnako poukazuje, že napadnuté

ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách zasahujú aj do slobody prejavu

a slobody tlače, „... keďže novinári nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu

komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby tak ohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia

vitálne podporuje obe tieto slobody. Každá priama komunikácia s takouto osobou, alebo

všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami (napr. prezvonenie tesne pred, či po

tajnom stretnutí odhaľujúce polohu stretnutia) spôsobuje, že novinár si musí nachádzať

úplne odlišné spôsoby komunikácie. To iste platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať

elektronickej komunikácií, ak chcú v skutočnosti zachovať tajnosť svojho klienta

(psychológovia, manželský poradcovia, psychoterapeuti, alkoholické liečebne a pod).“.

18. Skupina poslancov napadnutej právnej úprave napokon vytýka neexistenciu

adekvátnych a dostatočných záruk proti zneužitiu uchovávaných údajov a vo svojom návrhu

ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o bezpečnosť údajov, zákonodarca musí stanoviť vysoký štandard

bezpečnosti, ktorý bude zodpovedať aktuálnemu stavu poznatkov na tomto úseku a nebude

určovaný vlastným uvážením súkromných poskytovateľov, ktorí budú zohľadňovať

predovšetkým ekonomické hľadisko.

Zákonodarca síce stanovil bezpečnostné opatrenia v § 64 ZoEK, avšak iba veľmi

všeobecne a konkrétne opatrenia ponecháva na poskytovateľov. Pritom ak zoberieme do

úvahy to, že zo strany štátu nie je poskytovaná žiadna finančná kompenzácia

za uchovávanie údajov, tak potom dôjdeme k záveru, že podniky, ktoré sa snažia

minimalizovať svoje náklady, nebudú chcieť a ani nebudú môcť urobiť dostatočné

bezpečnostné opatrenia, ktoré sú dosť finančne náročné (porovnaj ústavnosť kompenzácie

v prípade odpočúvania, Nález, sp. zn. ). Navyše, k zneužitiu uchovávaných

údajov môže dôjsť aj samotným poskytovateľom a to najmä za účelom marketingu svojich

služieb.“

19. Podľa skupiny poslancov „Zabezpečenie osobných údajov je všade v Európe

problematické a úniky týchto údajov sú veľmi časté, Podľa spoločnosti Ponemon Institute,

ktorá urobila výskum v 785 britských spoločnostiach zameraných na informačné

technológie, priznalo celých 55 % týchto spoločností stratu údajov, 49 % z nich

zaznamenalo viac ako dva prípady počas posledných dvoch rokov. Pri veľkom množstve

spoločností zabezpečujúcich telekomunikáciu (najmä v prípade internetu) sa nedá očakávať

u každého z nich zodpovedajúce zabezpečenia prevádzkových a lokalizačných údajov.

V konečnom dôsledku by najefektívnejšou ochranou proti možnému zneužitiu údajov bolo,

keby sa tieto údaje vôbec neuchovávali.“.

20. Záruky proti zneužitiu uchovávaných údajov je podľa skupiny poslancov

potrebné posudzovať «... nielen z hľadiska technických požiadaviek bezpečnosti, ale aj

z hľadiska právnej „bezpečnosti“, a teda, či je na sprístupnenie takýchto údajov potrebný

súdny príkaz vydaný v súlade s účelom uchovávania údajov a či sa pri uchovávaní a použití

údajov zachováva transparentnosť».

21. Skupina poslancov dodáva: „Súdny príkaz je síce potrebný na sprístupnenie

údajov, avšak je otázne, či je vydávaný na účely ustanovené v § 58 ods. 7 ZEK, nakoľko

v , je ustanovené, že súdny príkaz možno vydať pre úmyselný trestný čin. Ak by sme

uplatnili zásadu lex posterior derogat legi priori, tak pri výklade by súdy takýto

príkaz mali vydať len pre trestné činy stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK a nie pre každý

úmyselný trestný čin. Ak však zoberieme do úvahy ročnú štatistiku žiadostí o sprístupnenie

uchovávaných údajov (Tab. 1), tak vzhľadom na počet prípadov, v ktorých sa požadované

údaje poskytli oprávneným orgánom štátu, môžeme dôvodne predpokladať, že sa súdny

príkaz vydáva aj pre iné úmyselné trestné činy ako sú stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK.“

22. Podľa navrhovateľov „Zákonodarca musí pri uchovávaní a použití údajov

stanoviť jasné pravidla transparentnosti. Sem patrí najmä zásada otvorenosti pri

zhromažďovaní a použití osobných údajov, a teda zhromažďovanie a použitie osobných

údajov by sa malo diať s vedomím dotknutej osoby, okrem prípadu, ak by tým došlo

k zmareniu vyšetrovania. Aj v prípade zhromaždenia alebo použitia údajov bez vedomia

dotknutej osoby by mal zákonodarca stanoviť aspoň povinnosť dodatočného informovania.

Avšak orgánom oprávneným k využitiu prevádzkových a lokalizačných údajov nebola

stanovená povinnosť dodatočného informovania dotknutej osoby. Takáto povinnosť však

podľa existuje pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo

zvukových záznamov, pričom tieto dva inštitúty predstavujú porovnateľný zásah

do súkromia.“.

23. V súvislosti s napádanými ustanoveniam skupina poslancov

vo svojom návrhu ďalej uvádza: „... hodnota informácií získaných z prevádzkových

a lokalizačných údajov je porovnateľná s hodnotou informácií získaných z obsahu

komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Postup ustanovený Trestným

poriadkom v súvislosti s príkazom na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie však

túto skutočnosť ignoruje. Neobsahuje totiž žiadne garancie práv porovnateľné s tými, ktoré

predpokladá v pre odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky. Bez akéhokoľvek relevantného dôvodu sa procesný postup pri použití týchto

dvoch, inštitútov značne líši. V prípade príkazu na zistenie a oznámenie údajov

o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je priveľmi všeobecný a vágny, čo možno,

vzhľadom na informácie, ktoré možno získať z daných údajov, považovať za ústavne

neprijateľné (porovnaj bod 27, , ÚS ČR).

Údaje podľa môžu byť poskytnuté pre všetky trestné konania vedené pre

akýkoľvek úmyselný trestný čin. Takéto všeobecné obmedzenie je v rozpore so znením

ZoEK, ktoré je neporovnateľne užšie. Empirické údaje však naznačujú, že sudcovia

uplatňujú rozsah trestných činov podľa § 116TP (viď Tab. 1).

Navyše k poskytovaniu týchto údajov nedochádza iba vtedy, ak účel trestného

konania nemožno dosiahnuť inak a zákonná úprava neposkytuje dostatočné garancie na to,

aby nedošlo k použitiu týchto údajov k inému než zákonom predpokladanému účelu

absentuje jasná a detailná úprava minimálnych požiadaviek na zabezpečenie uchovávaných

údajov (postupy vedúce k ochrane ich celistvosti, dôvernosti ako aj k ich zničeniu).

Napokon, účinná ochrana pred nezákonným zásahom do základných ľudských práv a slobôd

dotknutých osôb by mala byť zaručená aj prostredníctvom povinnosti dodatočne informovať

o tom, že jej prevádzkové a lokalizačné údaje boli poskytnuté orgánom činným v trestnom

konaní.“

24. Navrhovatelia napokon dodávajú: «Nehovoriac o tom, že podniky, ktoré takéto

informácie sprístupňujú sú často veľmi malé spoločností (pripojenie na internet), u ktorých

je „bezpodozrievavá úslužnosť“ voči štátnym orgánom pomerne vysoká. Predmet

telekomunikačného tajomstva (§ 63 ZoEK) tak podľa bežnej praxe býva sprístupňovaný aj

v priestupkovom konaní (viď príloha č. 1). Policajný zbor mimo trestného konania svoje

protiprávne a protiústavné žiadostí odôvodňuje

o Policajnom zbore (ZoPZ) alebo dokonca všeobecnou povinnosťou súčinnosti podľa § 76

ZoPZ, resp. § 76a ZoPZ. Generálny advokát Jäaskinen pritom v prípade Bonnier Audio C

461/10 výslovne pripomína, že: „k tomu, aby bylo řístupnění osobních údajů možné,

vyžaduje unijní právo, aby povinnost uchovávaní byla stanovená vnitrostátními právními

předpisy, které upřesni kategorie uchovávaných údajů, účel uchovávaní, dobu uchovávaní

a osoby, které mohou mít k údajům přístup. Využívaní databází, které existují k jistým

účelům, než které byly takto stanovený zákonodárcem, by bylo v rozporu se zásadami

ochrany osobních údajů.“»

I.2 Návrh na rozhodnutie

25. Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavný

súd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom v konaní vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„Ustanovenie , , a

o elektronických komunikáciách,

a o Policajnom zbore nie je v súlade s ,

, , 3, , SR, , , 3, ,

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,

čl. 8. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11, 52

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.“

26. Skupina poslancov rovnako navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej aj ,,Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl. 5 a čl. 6 Smernice Rady č. 2006/24/ES o uchovávaní

údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných

elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (ďalej len

„smernica 2006/24/ES“).

27. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. 29 z 23. apríla 2014 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Predmetným uznesením zároveň pozastavil

účinnosť § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách.

II. Ďalší priebeh konania

28. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39

ods. 1 vyžiadal k tomuto návrhu stanovisko Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej aj

„vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili aj

k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

29. Listom z 8. júla 2014 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, že

národná rada netrvá na ústnom pojednávaní a k predmetnej veci stanovisko zaujímať

nebude.

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

30. Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpeného ministrom

spravodlivosti Slovenskej republiky, je obsiahnuté v prípise ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 38669/2014/21 zo 16. júla 2014. Vláda vo svojom stanovisku

navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nevyhovel, a zároveň oznámila, že

netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

31. V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:

«Podľa o elektronických komunikáciách (ďalej

len „ZEK“) je každá osoba alebo sieť (ďalej len „podnik“), ktorá poskytuje elektronickú

komunikačnú službu, povinná uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje

komunikujúcich strán v zákonom stanovenej lehote, pričom v ustanovení § 58 ods. 7 ZEK je

presne vymedzený a špecifikovaný účel, na aký sa predmetné údaje uchovávajú. Ide

o vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov súvisiacich s terorizmom,

nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením

utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením.

Pokiaľ sa týka uchovávania určitých údajov, je potrebné upozorniť na skutočnosť,

že všetky údaje, ktoré ZEK vymenováva, sú údaje prevádzkové (údaje vzťahujúce sa na

užívateľa a na konkrétny prenos informácie, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správ

a fakturácie), lokalizačné (údaje, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia)

a údaje komunikujúcich strán (telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby,

osobné údaje fyzickej osoby), teda predmetom uchovávania nie je obsah správ. Tieto údaje

sú zároveň telekomunikačným tajomstvom a ZEK presne definuje komu, za akých okolností

a na základe akého postupu môžu byť uchovávané údaje sprístupnené. Povinnosť uchovať

vymedzené údaje nemožno chápať samostatne bez zákonného mechanizmu prístupu k nim.

§ 58 ods. 7 ZEK preto priamo odkazuje na ustanovenie § 63 ods. 6 ZEK, v ktorom sú

podmienky sprístupnenia definované. Podľa § 63 ods. 6 ZEK je podnik povinný poskytnúť

inému orgánu štátu údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, a to na účely

plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov. ZEK presne vymedzuje, kto je iný orgán

štátu, pričom ide o ozbrojený bezpečnostný zbor, ozbrojený zbor a štátny orgán, ktorý

v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi plní úlohy na úseku ochrany ústavného

zriadenia, obrany štátu, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu (napr. Slovenská

informačná služba, Vojenské spravodajstvo atď.). ZEK priamo upravuje taktiež procesný

postup sprístupnenia informácií. Údaje môžu byť poskytnuté len na základe písomnej

žiadosti a so súhlasom súdu alebo na príkaz súdu. ZEK je previazaný so zákonom č.

(ďalej len „“) a so zákonom

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov.

upravuje osobitnú formu informačného technického

prostriedku (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky), ktorý v konaní

o úmyselnom trestnom čine umožňuje získanie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej

prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje

ochrana osobných údajov v prípade, ak sú takéto údaje potrebné na objasnenie skutočností

dôležitých pre trestné konanie. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného

stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora,

ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami.

Z pohľadu základných zásad trestného konania upravených v § 2 Trestného

poriadku, konkrétne zásady upravenej v ods. 2, v zmysle ktorej „do základných práv

a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej

na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich

súkromie“, ako i v zmysle (ďalej len „“) možno

považovať ustanovenie za súladné s , keďže predstavuje

ústavne predpokladanú výnimku zásahu do garantovaných práv a slobôd, a to vymedzením

ustanoveného cieľa, ktorým je objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

Pokiaľ ide o vhodnosť inštitútu uchovávania údajov na účel vyšetrovania,

odhaľovania a stíhania závažných trestných činov, s tvrdením navrhovateľa, že zbieranie

týchto údajov nemá žiaden pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov

v Európe, sa nemožno stotožniť. Neexistuje menej závažný prostriedok, ktorý by rovnako

efektívne napĺňal vymedzený cieľ. Z hodnotiacej správy Európskej komisie o smernici

o uchovávaní údajov [K0M(20ii) 225 z 18. apríla 2011] vyplýva, že členské štáty považujú

uchovávanie údajov na účely predchádzania a boja proti zločinnosti za prinajmenšom

cenné a v niektorých prípadoch priam nevyhnutné. Uchovávanie údajov sa ukázalo ako

nevyhnutné pri takých činnostiach, ako sú zabezpečovanie a rekonštrukcia dôkazov alebo

stôp pri určovaní spolupáchateľstva pri trestnom čine, pričom v niektorých prípadoch

uchovávané údaje poskytujú jediný spôsob usvedčenia páchateľa, a to napr. v tak závažných

prípadoch ako sú prípady sexuálneho zneužívania detí alebo prechovávania detskej

pornografie. Prístup k výpisom z prevádzky telefónnych hovorov je nenahraditeľný zdroj

informácií pre odhaľovanie trestnej činnosti terorizmu a niektorých foriem účasti na

terorizme, ktoré nie je možné získať iným spôsobom. Trestná činnosť súvisiaca s terorizmom

je vysoko latentná, uzatvorená v komunitách, kde prienik zvonku je takmer nemožný.

Telefonické výpisy prispievajú ku komplexnému zmonitorovaniu kontaktov a ich prepojení

na zahraničné teroristické zoskupenia.

Vhodnosť uchovávania údajov na stanovené účely ďalej potvrdzuje skutočnosť, že ich

využitím sa redukuje, resp. zefektívňuje potreba invazívnejších vyšetrovacích metód (napr.

odpočúvanie, domová prehliadka atď.).

Čo sa týka namietaného ustanovenia

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“), podľa ktorého je

policajný zbor pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený žiadať údaje od

právnických osôb a fyzických osôb , ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete

a elektronické komunikačné služby, je potrebné uviesť, že priebeh odhaľovania

a dokumentovania trestnej činnosti prebieha na základe zákonom stanovených postupov,

a teda na základe platných právnych predpisov. Základným procesným predpisom pre

oblasť trestnej činnosti je , ktorý upravuje postup orgánov činných

v trestnom konaní a súdov. Ako bolo už vyššie uvedené, vcelku konkrétne

upravuje postup pri získavaní informácií o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, a

teda v žiadnom prípade nemôže ísť o svojvôľu policajného zboru v procese vyšetrovania

trestnej činností.

Jedinú výnimku z uvedených princípov ZEK povoľuje v prípade údajov potrebných

pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách, kedy sa

postupuje podľa § 76 ods. 4 a 5 zákona o PZ. V prípade pátraní po nezvestných osobách, je

policajný zbor oprávnený žiadať predmetné informácie len s predchádzajúcim súhlasom

príbuzného v priamom rade, resp. ďalších blízkych osôb tak ako to zákon o PZ stanovuje

v § 76 ods. 4. Ak ide o pátranie po odcudzenom motorovom vozidle, v ktorom sa v čase

odcudzenia nachádzalo telekomunikačné zariadenie, je policajný zbor oprávnený žiadať

o prevádzkové a lokalizačné údaje na základe písomnej žiadosti majiteľa, prevádzkovateľa

alebo držiteľa telekomunikačného zariadenia. V oboch prípadoch je teda potrebný súhlas,

resp. žiadosť dotknutej osoby, resp. osoby blízkej.

Navrhovateľ vo svojom návrhu konštatuje, že „... samotný zber podlieha

minimálnemu počtu pravidiel. Systém uchovávania údajov neobsahuje takmer žiadne

záruky proti ich zneužívaniu a hlavná úloha je ponechaná súkromným spoločnostiam, ktoré

majú prirodzene skôr záujem na minimalizácii nákladov, keďže im štát túto činnosť

neuhrádza.“. Podľa § 58 ZEK je podnik pri uchovávaní údajov povinný zabezpečiť, aby:

uchovávané údaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu

a ochrane ako údaje podnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo

služieb,

údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam

na ochranu údajov proti zničeniu, strate, zmene alebo protiprávnemu uchovaniu,

spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,

údaje podliehali technickým a organizačným opatreniam, ktoré zabezpečia, aby

údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na základe poverenia

podniku a orgánom činným v trestnom konaní, súdom alebo iným orgánom štátu,

údaje boli na konci obdobia určeného na ich uchovávanie zlikvidované, okrem

údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.

Z uvedených ustanovení teda jednoznačne vyplývajú povinnosti a zásady, ktoré sú

podniky povinné dodržiavať pri uchovávaní a poskytovaní údajov.

Je v najvyššom záujme podnikov, aby ochrane údajov venovali maximálnu pozornosť,

a to jednak zo zákonných dôvodov (ZEK, o ochrane osobných

údajov v znení neskorších predpisov), ako aj z dôvodu dôvery zákazníkov, keďže únikom

osobných údajov z rôznych dôvodov utrpí dobré meno podniku, čo môže mať vo vysoko

konkurenčnom prostredí, akým je telekomunikačný trh, veľmi negatívne dopady

na budúcnosť podniku.

V súvislosti s úhradou nákladov zo strany štátu, existuje množstvo situácií, kedy je

podnik povinný plniť si svoje zákonné povinnosti bez toho, aby takto vzniknuté náklady boli

kompenzované štátom (napr. ochrana osobných údajov klientov bankami, lekármi atď.).

Argument navrhovateľa, že „... k zneužitiu uchovávaných údajov môže dôjsť aj

samotným poskytovateľom, a to najmä za účelom marketingu svojich služieb...“ je

v kontexte problematiky uchovávania údajov pre potreby vyšetrovania trestných činov

irelevantný. Podniky majú prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich

strán štandardne k dispozícii, nakoľko ide o údaje, ktoré sú potrebné pre poskytovanie

služieb, resp. sietí a súvisia napríklad s fakturáciou.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno teda právnu úpravu ZEK, ako i Trestného

poriadku a zákona o PZ považovať za súladné s a ostatnými medzinárodnými

dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.»

II.3 Doplnenie návrhu skupiny poslancov

32. Dňa 13. apríla 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie návrhu skupiny

poslancov, v ktorom poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Digital Rights

Ireland C 293/12 a Kärntner Landesregierung C 594/12 z 8. apríla 2014, a podanie, ktorým

oznamuje, že netrvá na ústnom prerokovaní veci a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

III. Základné východiská pre rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov

III.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov, napadnutá právna

úprava a súvisiace ustanovenia , listiny, dohovoru a charty

33. Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6

zákona o elektronických komunikáciách, a zákona

o Policajnom zbore s , , a 3, a ,

ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11

a čl. 52 ods. 1 charty.

34. Skupina poslancov tvrdí, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách ustanovujúce povinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií

uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňa

uskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú

elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu, a počas 12 mesiacov, ak ide

o ostatné druhy komunikácie, a to v rozsahu, v akom ich vytvára alebo spracúva pri

poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými pokusmi

o volanie, a povinnosť podniku tieto údaje na základe písomnej žiadosti bezodkladne

poskytnúť za stanovených podmienok orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému

orgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich

s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom

a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným

zoskupením sú v rozpore s označenými ustanoveniami , listiny, dohovoru a charty.

35. Ustanovenia , ktoré navrhovatelia napádajú pre ich nesúlad

s označenými ustanoveniami , listiny, dohovoru a charty, zakladajú orgánom činným

v trestnom konaní oprávnenie, aby v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin na účely

objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie získali od poskytovateľov

elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú

inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných

údajov.

36. Ustanovenia zákona o Policajnom zbore, ktoré skupina poslancov napáda pre ich

nesúlad s označenými ustanoveniami , listiny, dohovoru a charty, zakladajú pre

Policajný zbor oprávnenie žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy

Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb

a fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické

komunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán spôsobom

umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

37. Podľa § 58 ods. 5, 6 a 7 zákona o elektronických komunikáciách:

„(5) Podnik je povinný na účely podľa odseku 7 uchovávať prevádzkové údaje,

lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas

a) 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu

a telefonovanie prostredníctvom internetu, a

b) 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie.

(6) Údaje podľa odseku 5 podnik uchováva v rozsahu, v akom ich vytvára alebo

spracúva pri poskytovaní služby alebo siete. Podnik uchováva údaje podľa odseku 5

súvisiace s neúspešnými pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá,

ak ide o telefónne údaje alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Neuchovávajú sa

údaje, ktoré sa týkajú nespojených volaní. Zoznam údajov, ktoré je podnik povinný

uchovávať podľa tohto odseku a odseku 5, je uvedený v prílohe č. 2.

(7) Údaje uchovávané podľa odsekov 5 a 6 spolu s údajmi účastníka v rozsahu podľa

§ 63 ods. 1 písm. b) je podnik povinný na základe písomnej žiadosti a bezodkladne

poskytnúť za podmienok ustanovených v § 63 ods. 6 orgánom činným v trestnom konaní,

súdu a inému orgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov

súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou,

únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným

zoskupením; údaje a informácie môže podnik uchovávať len v elektronickej podobe.“

38. Podľa § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách:

„(6) Podnik je povinný poskytnúť inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 na účely

plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov na základe písomnej žiadosti a so súhlasom

súdu alebo na príkaz súdu podľa osobitných predpisov údaje, ktoré sú predmetom

telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d); v prípade údajov potrebných

pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje

podľa osobitného predpisu. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje inému orgánu štátu

podľa § 55 ods. 6 v písomnej forme alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme

a zrozumiteľným spôsobom. Náklady na hmotné nosiče, ktoré sú potrebné na poskytnutie

údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.“

39. V prílohe č. 2 s označením „Kategórie uchovávaných údajov“ zákona

o elektronických komunikáciách sa uvádza:

„A. Údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne

spojenie:

a) telefónne číslo volajúceho,

b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo

alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,

2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie

prostredníctvom internetu:

a) pridelené označenie užívateľa,

b) označenie užívateľa a telefónne číslo pridelené každej komunikácii, ktorá

vstupuje do verejnej telefónnej siete,

c) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo

alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa a adresa internetového

protokolu (IP), ktorá mu bola v čase komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo

telefónne číslo.

B. Údaje potrebné na identifikáciu adresáta komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne

spojenie:

c) volené číslo alebo čísla (volané telefónne číslo alebo čísla) a v prípadoch, keď

sú poskytnuté doplnkové služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo

alebo čísla, na ktoré je volanie smerované,

d) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo

alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,

2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom

internetu:

a) označenie užívateľa alebo telefónne číslo určených príjemcov telefónneho

volania,

b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo

alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktorý je určeným

príjemcom komunikácie.

C. Údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne

spojenie: dátum a čas začatia a ukončenia komunikácie,

2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie

prostredníctvom internetu:

e) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v

určitom časovom pásme spolu s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii

pridelil poskytovateľ služby pripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo

registrovaného užívateľa,

f) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej

pošty alebo telefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme.

D. Údaje potrebné na identifikáciu typu komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne

spojenie: používaná telefónna služba,

2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom

internetu: používaná internetová služba.

E. Údaje potrebné na identifikáciu koncového zariadenia užívateľov alebo ich

údajného zariadenia:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete: číslo volajúceho

a volaného,

2. ak ide o mobilné telefónne spojenie:

g) číslo volajúceho a volaného,

h) IMSI volajúceho,

i) IMEI volajúceho,

j) IMSI volaného,

k) IMEI volaného,

l) v prípade predplatených anonymných služieb dátum a čas počiatočnej

aktivácie služby a označenie bunky, z ktorej sa vykonala aktivácia služby,

3. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie

prostredníctvom internetu:

a) telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial up

prístup),

b) digitálna účastnícka prípojka alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.

F. Údaje potrebné na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia:

1. údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie,

2. údaje identifikujúce zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas

obdobia uchovávania údajov o komunikácii.“

40. Podľa :

„(1) V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin možno vydať príkaz na zistenie

a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom

telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ktoré sú

potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

(2) Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej

prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť

odôvodnený aj skutkovými okolnosťami; príkaz sa doručí osobám uvedeným v odseku 3.

(3) Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré zabezpečujú telekomunikačnú

prevádzku, oznámia predsedovi senátu a v prípravnom konaní prokurátorovi alebo

policajtovi údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke.

(4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa primerane vzťahujú na obsahové údaje alebo

prevádzkové údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.“

41. Podľa § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore:

„Policajný zbor je pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený

žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas

nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré poskytujú

elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, prevádzkové údaje

a údaje komunikujúcich strán podľa osobitného predpisu spôsobom umožňujúcim diaľkový,

nepretržitý a priamy prístup. Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré poskytujú elektronické

komunikácie, sú povinné písomnej žiadosti Policajného zboru bez zbytočného odkladu

vyhovieť.“

42. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného

poriadku a zákona o Policajnom zbore sú podľa názoru navrhovateľov v rozpore s čl. 16

ods. 1, a 3, a v spojení s , ,

čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11 charty

v spojení s čl. 52 ods. 1 charty.

43. Podľa a listiny nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

44. Podľa a listiny každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

45. Podľa a listiny každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe.

46. Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

47. Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo

iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,

alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Obdobné je znenie čl. 13 listiny.

48. Podľa a listiny sloboda prejavu a právo

na informácie sú zaručené.

49. Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

50. Podľa cenzúra sa zakazuje.

51. Podľa a listiny slobodu prejavu a právo

vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného

poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

52. Podľa orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon.

53. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

54. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

55. Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon

týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti

alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia

alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií

alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

56. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a komunikácie.

57. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho

týkajú. Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu

dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má

právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.

Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.

58. Podľa čl. 11 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania

orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.

59. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných

v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.

Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť

len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré

sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

III.2 Položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

60. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru Európskej

únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl.

5 a čl. 6 smernice 2006/24/ES. Skupina poslancov vyjadrila pochybnosť o tom, či samotný

princíp retencie údajov podľa čl. 3, rozsah povinnej retencie podľa čl. 5 a doba povinnej

retencie podľa čl. 6 smernice 2006/24/ES sú v súlade s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty.

Posúdenie otázky platnosti príslušných ustanovení samotnej smernice 2006/24/ES skupina

poslancov navrhuje z dôvodu, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách, a zákona o Policajnom zbore boli prijaté pre účely

implementácie smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.

61. Identická predbežná otázka týkajúca sa platnosti smernice 2006/24/ES sa po

podaní návrhu skupiny poslancov už stala predmetom konania pred Súdnym dvorom. Súdny

dvor svojím rozsudkom v spojených veciach C 293/12 a C 594/12 Digital Rights Ireland

Ltd z 8. 4. 2014 (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications,

Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C 293/12 a C

594/12, EU:C:2014:238) vyslovil neplatnosť smernice 2006/24/ES z dôvodu, že

normotvorca Európskej únie (ďalej aj ,,Únia“) pri prijatí tejto smernice prekročil hranice,

ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality so zreteľom na čl. 7, 8 a čl. 52 ods. 1

charty. Keďže predbežná otázka, s ktorou skupina poslancov navrhuje ústavnému súdu

obrátiť sa na Súdny dvor, už bola Súdnym dvorom rozhodnutá, ústavný súd tomuto návrhu

skupiny poslancov nevyhovel.

III.3 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o elektronických

komunikáciách, a zákona o Policajnom zbore s ustanoveniami

charty

62. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto i po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii zostávajú

referenčným rámcom prieskumu ústavného súdu normy ústavného poriadku Slovenskej

republiky. Ústavný súd však nemôže neprihliadnuť na dopad práva Európskej únie

na tvorbu, aplikáciu a výklad vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy, ktorej vznik,

pôsobenie a účel majú svoj pôvod v práve Európskej únie (porovnaj nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 25). Právo Európskej únie má uvedený dopad na

vnútroštátne právo v prípade, ak vnútroštátna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva

Európskej únie. Je potrebné uviesť, že aj po zrušení platnosti smernice 2006/24/ES sa

napadnutá práva úprava Slovenskej republiky prijatá pre účely jej implementácie nedostala

mimo rámec pôsobnosti práva Európskej únie.

63. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štáty

konkretizujú Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17

– 35, ďalej len „vysvetlivky“), ktoré sa majú podľa čl. 6 ods. 1 tretieho pododseku Zmluvy

o Európskej únii riadne zohľadniť a na ktoré sa má podľa čl. 52 ods. 7 charty náležite pri jej

výklade prihliadať (pozri napr. aj rozsudok DEB, C 279/09, EU:C:2010:811, bod 32). Podľa

vysvetliviek k čl. 51 charty, ktoré poukazujú na judikatúru Súdneho dvora, „povinnosť

rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne

vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie“. Ak vnútroštátna právna úprava

patrí do pôsobnosti práva Únie, základné práva zaručené chartou musia byť dodržané a

nemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva

zaručené chartou (pozri rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C 617/10,

EU:C:2013:105, bod 21). Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných

práv zaručených chartou.

64. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 51 charty,

upresňuje situácie, kedy konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva

Európskej únie. Je to tak v troch situáciách, a to ak členské štáty preberajú (implementujú)

právo Únie (pozri rozsudok Hubert Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und

Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321), ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovania

únijných pravidiel prípustnú samotným právom Únie [pozri rozsudok Elliniki Radiophonia

Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia

Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“), C 260/89

EU:C:1991:254] a napokon ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva Únie

[pozri rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente

Regione Lazio („Annibaldi“), C 309/96, EU:C:1997:631]. O tretiu situáciu ide vtedy, ak sa

v konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna norma

práva Európskej únie (pozri rozsudok Karner, C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53;

rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C 617/10, EU:C:2013:105).

65. Napadnutá vnútroštátna právna úprava, konkrétne ustanovenia § 58 ods. 5 až 7

a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, boli prijaté pre účely implementácie

smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Do vyhlásenia smernice

2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom tak napadnuté ustanovenia zákona

o elektronických komunikáciách spadali pod prvú situáciu, kedy konanie členských štátov

spadá do rozsahu pôsobnosti práva Európskej únie, konkrétne, ak členské štáty preberajú

(implementujú) právo Únie.

66. Podľa čl. 3 zrušenej smernice 2006/24/ES „Členské štáty odchylne od článkov 5,

6 a 9 smernice 2002/58/ES prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že údaje uvedené v článku 5

tejto smernice sa uchovávajú v súlade s jej ustanoveniami v rozsahu, v akom sú vytvárané

alebo spracúvané poskytovateľmi verejne dostupných elektronických komunikačných služieb

alebo verejnej komunikačnej siete v ich pôsobnosti v rámci procesu poskytovania

príslušných komunikačných služieb.“. Súdnym dvorom zrušená smernica 2006/24/ES

predstavovala výnimku z uplatňovania ustanovení Smernice Rady č. 2002/58/ES z 12. júla

2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore

elektronických komunikácií [smernica o súkromí a elektronických komunikáciách; (ďalej

len „smernica 2002/58/ES“)] zavádzajúcich povinnosť zabezpečiť primeranú úroveň ochrany

základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania

osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore (pozri čl. 1 smernice

2002/58/ES). Zrušená smernica 2006/24/ES predstavovala derogáciu z ustanovení smernice

2002/58/ES. Cieľom zrušenej smernice bolo zosúladiť právnu úpravu členských štátov

zavádzajúcu povinnosti poskytovateľom verejne dostupných elektronických komunikačných

služieb alebo verejných komunikačných sietí v súvislosti s uchovávaním určitých údajov,

ktoré oni vytvárajú alebo spracovávajú, aby zabezpečili dostupnosť týchto údajov na účely

vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov (čl. 1 ods. 1 smernice

2006/24/ES), keďže niektoré členské štáty prijali podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES

právne predpisy ustanovujúce poskytovateľom služieb povinnosť uchovávať údaje

na predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov a právne a technické

odlišnosti v tejto vnútroštátnej úprave sú prekážkou vnútorného trhu elektronických

komunikácií.

67. Napokon, podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES „Členské štáty môžu prijať

legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5,

článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie

predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na

zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a

na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené

používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice

95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu medzi iným, okrem iného prijať legislatívne

opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov

ustanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade

so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6

ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“ Smernica 2002/58/ES v citovanom ustanovení pripúšťa

výnimku z uplatnenia jej ustanovení zavádzajúcich povinnosť poskytovateľov

elektronických komunikácií vymazať prevádzkové údaje a údaje o polohe vytvorené

používaním elektronických komunikačných služieb alebo zabezpečiť ich anonymnosť, ak už

nie sú naďalej potrebné na účely prenosu komunikácie, s výnimkou údajov potrebných na

účtovanie alebo pre poplatky za prepojenie, z dôvodu zabezpečenia primeranej úrovne

ochrany základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie v oblasti spracovávania

osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore.

68. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak aj po

vyhlásení smernice 2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom ostávajú vo sfére pôsobnosti

práva Európskej únie, keďže predstavujú výnimku z uplatňovania únijných pravidiel

(smernice 2002/58/ES) prípustnú samotným právom Únie (čl. 15 ods. 1 smernice.

2002/58/ES). Rovnako tak aj napadnuté ustanovenia a zákona

o Policajnom zbore je potrebné z dôvodu ich povahy a cieľov, ktoré sledujú, považovať za

úpravu spadajúcu do rámca pôsobnosti čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES (pozri v tomto

ohľade: rozsudok Kreshnik Ymeraga a iní proti Ministre du Travail, de l'Emploi et de

l'Immigration, C 87/12, EU:C:2013:291, bod 41; rozsudok Cruciano Siragusa proti

Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo, C 206/13,

EU:C:2014:126, bod 25). V rámci ústavného prieskumu napadnutých ustanovení zákona

o elektronických komunikáciách, a zákona o Policajnom zbore musí

preto ústavný súd zohľadniť aj znenie relevantných ustanovení charty, konkrétne v rozsahu

návrhu skupiny poslancov, predovšetkým čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty a príslušnú

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

69. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda

konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa je potrebné vykladať

a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách (, , , ). Ústavný súd tak

vždy, pokiaľ to svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu

základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú

judikatúru k nim vydanú (, ). Charta (Ú. v. EÚ C 326, 26. 10.

2012, s. 391 ̶407) síce nebola prijatá vo forme medzinárodnej zmluvy, nadobudnutím

platnosti Lisabonskej zmluvy sa však stala právne záväznou súčasťou primárneho práva

Európskej únie s rovnakou právnou silou ako zmluvy, na ktorých je Únia založená (čl. 6

ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy). Postavenie zmlúv, na ktorých

je Únia založená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie),

v právnom poriadku Slovenskej republiky upravujú a .

Článok 1 ods. 2 upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako

aj jej ďalšie medzinárodné záväzky. Článok 7 ods. 5 vymenúva kategórie

medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Do kategórií medzinárodných

zmlúv uvedených v tomto ustanovení možno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých je

založená Únia. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia

založená, je preto potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať také

postavenie, aké v priznáva uvedeným kategóriám medzinárodných

zmlúv. Konkrétne charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať

postavenie, aké majú podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách.

70. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Z citovaného textu vyplýva, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a

ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj

o právomoci podľa , a , pozn.].

71. Národná rada uznesením č. 365 z 1. júla 2003 vyslovila súhlas so Zmluvou

o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (ďalej len „zmluva o pristúpení“)

a súčasne rozhodla, že ide o zmluvu podľa , ktorá má prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval

26. augusta 2003, platnosť nadobudla 1. mája 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky bola uverejnená pod č. Súčasťou zmluvy o pristúpení bola aj

zmena a doplnenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.

72. Uznesením č. 809 z 10. apríla 2008 národná rada vyslovila súhlas s Lisabonskou

zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení

Európskeho spoločenstva (touto zmluvou došlo okrem iných zmien k premenovaniu

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie

a k nadobudnutiu právnej záväznosti charty priznaním jej rovnakej právnej sily, ako majú

zmluvy, na ktorých je Únia založená; konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii

a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, teda znenie so zapracovanými zmenami zavedenými

Lisabonskou zmluvou bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie C 83

z 30. marca 2010, pozn.), a zároveň rozhodla, že ide o zmluvu podľa ,

ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky

ratifikačnú listinu podpísal 12. mája 2008 a Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1.

decembra 2009. V Zbierke

Z. z.

73. Na tomto základe možno do subkategórie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7

ods. 5 zaradiť aj zmluvu o pristúpení a jej prostredníctvom Zmluvu o založení

Európskeho spoločenstva a Zmluvu o Európskej únii a Lisabonskú zmluvu, ktorá

premenovala Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní

Európskej únie. Na základe čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, ktorý priznáva charte

rovnakú právnu silu, ako majú zmluvy, na ktorých je Únia založená, možno charte priznať

v právnom poriadku Slovenskej republiky rovnaké postavenie, ako majú medzinárodné

zmluvy podľa . Ide zároveň nepochybne o zmluvy, ktoré spĺňajú kritériá

ustanovené v .

74. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá v súlade s princípom

pacta sunt servanda požaduje, aby základné práva a slobody podľa boli vykladané

a uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách (, , , )

a príslušnej judikatúry k nim vydanej (, ), základné práva

a slobody podľa je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úprava

spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať aj v zmysle a duchu charty

a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej.

75. Povinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia

v zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej, v prípade, ak

vnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vyplýva aj z čl. 4 ods. 3

Zmluvy o Európskej únii, ktorý inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky

opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov

vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

76. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na svoju predchádzajúcu

judikatúru (), podľa ktorej v prípade, ak v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

ústavný súd zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo niektoré jeho

ustanovenia nie sú v súlade s alebo ústavným zákonom, nie je v zásade už potrebné

preskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelia

navrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakým

právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna úprava nie

je v súlade s alebo ústavným zákonom. Takýto „samo obmedzujúci“ prístup

k výkonu svojej právomoci ústavný súd odôvodňuje tým, že po vyslovení nesúladu

s alebo ústavnými zákonmi zaniká predmet konania o súlade právnych predpisov

vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.

III.4 Základná charakteristika práva na súkromie, všeobecne k východiskám

a kritériám posudzovania zásahu do súkromia

(právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa a

ods. 1 listiny, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a

rodinného života podľa a listiny, právo na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov

podľa a listiny, právo na ochranu osobných údajov

podľa a listiny, právo na rešpektovanie súkromného života a

korešpondencie podľa čl. 8 dohovoru, právo na rešpektovanie súkromného života

podľa čl. 7 charty a právo na ochranu osobných údajov podľa čl. 8 charty)

77. Podľa a listiny nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

78. Podľa a listiny každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

79. Podľa a listiny každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe.

80. Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa

a čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností

a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným

spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo

správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

81. Uvedené ustanovenia a listiny zakotvujú právo na ochranu súkromia.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu () ochrana súkromia je

zakotvená vo viacerých ustanoveniach a listiny vrátane ,

, a listiny. Súkromím sa chápe predovšetkým sféra života človeka,

do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobe

možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú

za súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať

sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia

na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (). Prelomovým rozhodnutím

v tomto smere bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)

vo veci Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj na

prípady, keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený

tzv. pozitívny záväzok štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali

porušenie práva na súkromie ().

82. S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to

svojím znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd

ustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách a príslušnú judikatúru k nim vydanú (,

).

83. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán

nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

84. Naproti zneniu a listiny ochrana práva na súkromie je v dohovore

sústredená do jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa je

potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách (, , ) a príslušnú

judikatúru k nim vydanú, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany práva

na súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.

85. Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje

mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný

skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej

odpovedi na túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho

legitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi pri

niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie

nepokračuje.

86. Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo

na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život.

Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život

vymedziť ako a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené

s menšinovou sexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu

korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

87. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Malone proti UK (č. 8691/79 z 2. 8. 1984)

pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa

súkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromný

život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa

i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci,

a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný

dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne

aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. 12. 1992).

Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s Dohovorom

Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných

údajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republiku

platnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo forme

Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ), ktorého

účelom je „zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru

rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie

pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom...“ (čl. 1 Dohovoru o ochrane

jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohto

dohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého

identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“.

88. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na rešpektovanie

súkromného života podľa čl. 8 dohovoru označil za zásahy do súkromia jednotlivca zásahy

v podobe kontroly dát, obsahu pošty či odpočúvaní telefónnych rozhovorov (rozhodnutie

ESĽP vo veci Klass a další proti Nemecku, č. 5029/71, zo 6. 9. 1978; rozhodnutie ESĽP

vo veci Leander proti Švédsku, č. 9248/81, z 26. 3. 1987; rozhodnutie ESĽP vo veci Kruslin

proti Francúzsku, č. 11801/85, z 24. 4. 1990; rozhodnutie ESĽP vo veci Kopp proti

Švajčiarsku, č. 23224/94, z 25. 3. 1998), zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb

(rozhodnutie ESĽP vo veci P.G. a J.H. proti UK, č. 44787/98, z 25. 9. 2001) zisťovanie

údajov o telefónnom spojení (rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku,

zo 16. 2. 2000, č. 27798/95) alebo uchovávanie údajov DNA jednotlivcov v databázach

obvinených (rozhodnutie ESĽP vo veci S. a Marper proti UK, č. 30562/04 a 30566/04,

zo 4. 12. 2008). V rozhodnutí vo veci Rotaru proti Rumunsku (č. 28314/95 zo 4. 5. 2000)

ESĽP vyvodil z práva na súkromný život i pozitívnu povinnosť štátu zlikvidovať údaje,

ktoré o osobe z jej súkromnej sféry štát zhromaždil a spracoval.

89. Obdobný prístup k ochrane súkromia zastáva aj judikatúra zahraničných

ústavných súdov. Napríklad Spolkový ústavný súd Nemecka prostredníctvom práva

na informačné sebaurčenie garantuje ochranu nielen obsahu predávaných informácií, ale

chráni rovnako aj vonkajšie okolnosti, za ktorých sa uskutočňujú – t. j. miesto, čas,

účastníkov, druh a spôsob komunikácie, pretože poznanie okolností uskutočnenej

komunikácie môže v spojení s ďalšími údajmi samo osebe indikovať samotný obsah

komunikácie a za pomoci skúmania týchto údajov a ich analýzy možno zhotoviť

individuálne profily účastníkov danej komunikácie [napr. rozhodnutie z 27. 7. 2005,

BVerfGE 113, 348 (Vorbeugende Telekommunikationsüberwachung) alebo z 27. 2. 2008,

BVerfGE 120, 274 (Grundrecht auf Computerschutz)].

90. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len

na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto

podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie

právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona

judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje

pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda dôraz kladie na kvalitu relevantnej

právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,

že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu

do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať

občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita

zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie.

91. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva

na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len

záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem

spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho

blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv a slobôd).

92. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi

právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení

legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je

možný len vtedy, keď to je nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek

kladených na demokratickú spoločnosť. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri zásahoch do práva na súkromie v súlade

s dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi „všeobecnej nevyhnutnosti“. Termín

„nevyhnutný“ nie je pritom podľa názoru ESĽP až taký flexibilný, aby sa mohol

interpretovať ako „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“, ale musí sa spájať s existenciou

„naliehavej spoločenskej potreby“ vykonať daný zásah. Pre výklad pojmu „demokratická

spoločnosť“ je zasa pre ESĽP dôležité jej spojenie s pluralizmom, toleranciou a duševnou

slobodou.

93. Aj ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí

zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému

legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť aj

podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri ). Podľa pri

obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom

takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

94. Na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zásahu do základného práva alebo

slobody ústavný súd obdobne ako ESĽP podrobuje napadnutú právnu úpravu testu

proporcionality.

95. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej

právnej úpravy je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom

je test existencie nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate

aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou

sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).

Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej

drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of

subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou

úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly

onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených hodnôt

vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri , , m. m.

, m. m. ).

96. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách, a zákona o Policajnom zbore spadajú do pôsobnosti

práva Európskej únie, nemožno opomenúť príslušné ustanovenia charty a judikatúru

Súdneho dvora.

97. Článok 7 charty zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného života, obydlia

a komunikácie. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho

týkajú. Podľa judikatúry Súdneho dvora čl. 7 a 8 charty uznávajú dodržiavanie práva

na ochranu súkromného života v súvislosti so spracúvaním osobných údajov (rozsudok

Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen, C 92/09 a C 93/09,

EU:C:2010:662, body 47, 52). Korene práva na ochranu osobných údajov ležia v práve na

súkromie [PEERS, S. – HERVEY, T. – KENNER, J. – WARD, A. (ed.) The EU Charter of

Fundamental Rights. A Commentary. Oxford and Portland, Oregon : Hart Publishing, 2014.

ISBN (Hart Publishing): 978 1 84946 308 9, s. 228].

98. Spojitosť medzi právom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranu

osobných údajov podľa čl. 8 charty spočíva v koncepte informačného sebaurčenia, ktorý

implikuje nutnosť existencie kontroly jednotlivca nad informáciami dotýkajúcimi sa jeho

osoby. Koncept informačného sebaurčenia spočíva v nároku jednotlivca určiť, kedy, ako

a v akom rozsahu budú informácie o ňom sprístupnené ostatným. Koncept informačného

sebaurčenia sa zakladá na existencii súhlasu jednotlivca so spracovaním údajov o jeho

osobe. Ak by ochrana osobných údajov mala spočívať len v informačnom sebaurčení

jednotlivca a právo na súkromie by spočívalo v práve na informačné sebaurčenie, tak medzi

právom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 8

charty by nebol zásadný rozdiel. Koncept ochrany osobných údajov uplatňovaný v rámci

Európskej únie, ako aj Rady Európy však ide nad rámec konceptu informačného

sebaurčenia.

99. Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatickom

spracovávaní osobných údajov požaduje súhlas dotknutej osoby pri spracovaní osobných

údajov len v čl. 15 ods. 3, a to vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim pomoc dotknutým

osobám, ktoré sú rezidentmi inej krajiny. Koncept súhlasu dotknutej osoby so spracovaním

osobných údajov nehrá v Dohovore Rady Európy č. 108 kľúčovú úlohu. Obdobne je to tak

aj v rámci Eúrópskej únie. Sekundárna úprava Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných

údajov (na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 8 charty) považuje súhlas dotknutej osoby so

spracovaním osobných údajov len za jeden z viacerých možných základov prípustného

(legálneho) spracovania osobných údajov (pozri tiež čl. 7 Dohovoru Rady Európy č. 108).

Sekundárna normotvorba Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov [Smernica

Rady č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom

pohybe týchto údajov (ďalej len ,,smernica 95/46/EHS“) a smernica 2002/58/ES] zavádza

úpravu ochrany osobných údajov, ktorá ide nad rámec požiadavky súhlasu dotknutej osoby

so spracovaním osobných údajov. Sekundárna únijná úprava ochrany osobných údajov

zavádza systém záruk (kontroly a vyváženosti, angl. „check and balances“), ktorý má

zabezpečiť legalitu (prípustnosť) procesu spracovania osobných údajov aj bez existencie

predchádzajúceho výslovného súhlasu dotknutej osoby.

100. Podľa judikatúry Súdneho dvora obmedzenia, ktorými možno legitímne

obmedziť práva zaručené čl. 7 a čl. 8 charty, zodpovedajú obmedzeniam prípustným podľa

čl.8 dohovoru (rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land

Hessen, C 92/09 a C 93/09, EU:C:2010:662, bod 52). Súdny dvor zároveň dodáva, že

dodržiavanie práva na ochranu súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných

údajov, ktoré uznávajú čl. 7 a čl. 8 charty, možno obmedziť za podmienok vyplývajúcich

z čl. 8 ods. 2 charty a čl. 52 ods. 1 charty [rozsudok Asociación Nacional de

Establecimientos Financieros de Crédito (ASNEF) a Federación de Comercio Electrónico y

Marketing Directo (FECEMD) proti Administración del Estado, C 468/10 a C 469/10,

EU:C:2011:777, bod 42]. Akýkoľvek zásah do výkonu práv uznaných čl. 7 a čl. 8 charty je

preto potrebné považovať za prípustný, len pokiaľ spadá pod obmedzenia prípustné čl. 8

ods. 2 charty, čl. 52 ods. 1 charty a čl. 8 ods. 2 dohovoru (okrem už spomenutých rozsudkov

Súdneho dvora pozri aj rozsudok Michael Schwarz proti Stadt Bochum, C 291/12,

EU:C:2013:670, body 32 ̶34).

101. Súdny dvor v rozhodnutí v spojených veciach C 293/12 a C 594/12 Digital

Rights Ireland Ltd, ktorým zrušil platnosť smernice 2006/24/ES, poukázal na skutočnosť, že

prípustnosť uchovávať osobné údaje bez súhlasu dotknutých osôb je možná len v prípade, ak

poskytovatelia verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejnej

komunikačnej siete majú povinnosť dodržať určité zásady ochrany a bezpečnosti údajov,

podľa ktorých členské štáty dbajú na to, aby sa prijali vhodné technické a organizačné

opatrenia proti náhodnému alebo nezákonnému zničeniu, ako aj proti strate či náhodnej

zmene údajov.

102. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for

Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C

293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 54) právna úprava uchovávania údajov musí

stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatrenia

a ukladajúce minimálne požiadavky spôsobom, aby osoby, ktorých údaje boli uchované,

mali dostatočné záruky umožňujúce účinne chrániť ich osobné údaje proti rizikám zneužitia,

ako aj proti akémukoľvek nezákonnému prístupu a akémukoľvek nezákonnému použitiu

týchto údajov (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP z 1. 7. 2008, Liberty a i. v.

Spojené kráľovstvo, č. 58243/00, body 62 a 63; Rotaru v. Rumunsko, už citovaný, body 57

až 59, ako aj S a Marper v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 99). Nevyhnutnosť

disponovať takými zárukami je pritom podľa Súdneho dvora o to dôležitejšia, keď sú osobné

údaje spracovávané automaticky a keď existuje značné riziko nezákonného prístupu k týmto

údajom (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP, S a Marper v. Spojené

kráľovstvo, už citovaný, bod 103, ako aj M. K. v. Francúzsko, č. 19522/09, bod 35 z 18. 4.

2013).

103. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for

Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C

293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 65) právna úprava uchovávania osobných údajov

musí stanovovať jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah zásahu do základných práv

zakotvených v čl. 7 a 8 charty. Zásah do týchto základných práv musí byť presne

vymedzený ustanoveniami, ktoré majú zaručiť, že sa tento zásah obmedzí iba na to

najnevyhnutnejšie. Právna úprava uchovávania osobných údajov musí stanovovať pravidlá,

ktoré jasným a reštriktívnym spôsobom upravujú ochranu a bezpečnosť predmetných

údajov, aby sa zaručila ich úplná integrita a dôvernosť (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd

proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner

Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 66). Právna úprava

uchovávania osobných údajov musí zaručovať, že poskytovatelia verejne dostupných

elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí uplatnia

mimoriadne vysokú úroveň ochrany a bezpečnosti osobných údajov pomocou

technologických a organizačných opatrení.

IV. Analýza napadnutej právnej úpravy a závery

IV.1 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona

o elektronických komunikáciách s právom na ochranu súkromia

O existencii zásahu do práva na súkromie

104. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ustanovujú

povinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií uchovávať prevádzkové údaje,

lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán v rozsahu, v akom ich vytvárajú alebo

spracuvávajú pri poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými

pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá, ak ide o telefónne údaje,

alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Podľa § 57 ods. 1 zákona o elektronických

komunikáciách sa prevádzkovými údajmi rozumejú údaje vzťahujúce sa na užívateľa a na

konkrétny prenos informácií v sieti a vznikajúce pri tomto prenose, ktoré sa spracúvajú na

účely prenosu správy v sieti alebo na účely fakturácie. Podľa § 57 ods. 2 toho istého zákona

sa lokalizačnými údajmi rozumejú údaje spracúvané v sieti alebo prostredníctvom služby,

ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejnej služby. Zoznam

údajov, ktoré je poskytovateľ elektronických komunikácií povinný uchovávať, je podrobne

vymedzený v prílohe č. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ide o údaje potrebné

na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu adresáta

komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie, údaje

potrebné na identifikáciu typu komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu koncového

zariadenia užívateľov alebo ich údajného zariadenia a údaje potrebné na identifikáciu

polohy mobilného koncového zariadenia.

105. Konkrétne, pokiaľ ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete

a mobilné telefónne spojenie, poskytovatelia elektronickej komunikácie sú povinní

uchovávať telefónne číslo volajúceho a volaného v prípadoch, keď sú poskytnuté doplnkové

služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo alebo čísla, na ktoré je

volanie smerované, meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu, alebo obchodné meno

a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, dátum a čas

začatia a ukončenia komunikácie, používaná telefónna služba, ak ide o mobilné telefónne

spojenie IMSI volajúceho a volaného, IMEI volajúceho a volaného, v prípade mobilného

koncového zariadenia údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie či údaje identifikujúce

zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas obdobia uchovávania údajov

o komunikácii. Pokiaľ ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu

a telefonovanie prostredníctvom internetu, poskytovatelia elektronickej komunikácie sú

povinní uchovávať pridelené označenie užívateľa, označenie užívateľa a telefónne číslo

pridelené každej komunikácii, ktorá vstupuje do verejnej telefónnej siete, meno, priezvisko

a adresu trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka

alebo registrovaného užívateľa a adresu internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v čase

komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo telefónne číslo, označenie užívateľa alebo

telefónne číslo určených príjemcov telefónneho volania, meno, priezvisko a adresu trvalého

pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo

registrovaného užívateľa, ktorý je určeným príjemcom komunikácie, dátum a čas

prihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v určitom časovom pásme spolu

s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii pridelil poskytovateľ služby

pripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo registrovaného užívateľa,

dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej pošty alebo

telefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme, používanú internetovú

službu, telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial up prístup)

a digitálnu účastnícku prípojku alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.

Poskytovatelia elektronických komunikácií majú povinnosť uchovávať v podstate všetky

údaje týkajúce sa komunikujúcich strán s výnimkou obsahu samotnej komunikácie.

106. Aj napriek tomu, že zákonom o elektronických komunikáciách ustanovená

povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán sa

nevzťahuje na obsahy jednotlivých komunikácií, z uvedených údajov o užívateľoch,

adresátoch, presnom dátume, čase a trvaní komunikácie, type komunikácie, údajov

vzťahujúcich sa na identifikáciu koncového zariadenia či údajov potrebných na identifikáciu

polohy mobilného koncového zariadenia možno v ich vzájomnej kombinácii zostaviť

pomerne podrobné informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti, osobných

záľubách, zdravotnom stave, sexualite, sklonoch či slabostiach jednotlivých osôb. Aj

z údajov, ktoré majú poskytovatelia elektronických komunikácií povinnosť uchovávať,

možno vyvodiť dostatočné obsahové závery spadajúce do súkromnej sféry jednotlivca.

Z uvedených údajov možno až s 90 % pravdepodobnosťou napr. zistiť, s kým, ako často,

v akých hodinách sa daný jednotlivec stretáva, kto sú jeho najbližší známi, priatelia

či kolegovia z práce alebo akým aktivitám a v akých hodinách sa venuje [porovnaj štúdiu

Massachusetts Institute of Technology (MIT), Relationship Inference, dostupnú

na http://reality.media.mit.edu/dyads.php]. Zber a uchovávanie prevádzkových údajov,

lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tak predstavuje významný zásah do

práva na súkromie. Z týchto dôvodov je preto nevyhnutné pod rozsah ochrany základného

práva na rešpektovanie súkromného života zahrnúť nielen ochranu samotného obsahu

elektronickej komunikácie, ale rovnako tak aj prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje

komunikujúcich strán na ňu sa vzťahujúce.

107. Podľa judikatúry ESĽP (pozri najmä rozsudky ESĽP zo 16. 2. 2000, Amann

v. Švajčiarsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 II, § 65, ako aj zo 4. 5. 2000, Rotaru

v. Rumunsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 V, § 43) a judikatúry Súdneho dvora

(rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen, C 92/09

a C 93/09, EU:C:2010:662, bod 52) dodržiavanie práva na ochranu osobného života

v súvislosti so spracúvaním osobných údajov, tak ako vyplýva z čl. 8 dohovoru, resp. čl. 7

a 8 charty, sa vzťahuje na všetky informácie týkajúce sa identifikovanej alebo

identifikovateľnej fyzickej osoby. Právna úprava ukladajúca povinnosť poskytovateľom

elektronických komunikácii uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje

komunikujúcich strán sa odchyľuje od systému ochrany práva na rešpektovanie súkromného

života zavedeného smernicami 95/46/ES a 2002/58/ES, ktorý požaduje dôvernosť

komunikácie a prevádzkových údajov, ako aj povinnosť vymazať alebo anonymizovať tieto

údaje, ak už nie sú potrebné na prenos komunikácie, s výnimkou, že sú tieto údaje potrebné

na účely fakturácie, a to aj v tomto prípade iba počas doby, keď táto potreba pretrváva.

Z toho vyplýva, že povinnosť uložená poskytovateľom elektronických komunikácií počas

určitého obdobia uchovávať údaje týkajúce sa súkromného života osoby a jej komunikácie

predstavuje ako taká zásah do práva na súkromie. Značná intenzita zásahu do práva na

súkromie je navyše daná skutočnosťou, že napadnutá právna úprava zavádza plošné

a preventívne uchovávanie predmetných údajov komunikujúcich strán, čo ma za následok,

že sa dotýka obrovského a nepredvídateľného počtu účastníkov komunikácie. Právna úprava

umožňujúca príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k týmto údajom predstavuje

dodatočný zásah do tohto základného práva [pozri v tejto súvislosti rozsudky ESĽP

Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, séria A 116, § 48; Rotaru v. Rumunsko (GC), 28341/95, §

46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), 54934/00, § 79, ESĽP 2006

XI]. Značná intenzita zásahu do práva na súkromie je daná rovnako skutočnosťou, že

uchovávané údaje a ich neskoršie použitie bez toho, aby účastník alebo registrovaný

užívateľ boli o tom informovaní, môže v povedomí dotknutých osôb vyvolať pocit, že ich

súkromný život je predmetom neustáleho sledovania (pozri rozsudok Digital Rights Ireland

Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner

Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 37).

108. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách preto

predstavujú zásah do práva na súkromie, a je ich potrebné posúdiť z hľadiska uvádzaných

ústavnoprávnych požiadaviek kladených na právnu úpravu umožňujúcu zásah do tohto

základného práva. Vzhľadom na vysokú intenzitu zásahu do práva na súkromie je nutné

splnenie uvedených požiadaviek posudzovať podľa čo najprísnejších kritérií.

O odôvodnení zásahu do práva na súkromie

109. Podľa sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí

dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený

cieľ. Právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov nemajú charakter absolútneho

práva, t. j. zákonodarca ich môže obmedziť, avšak len za podmienky, že ide o také

obmedzenia, ktoré dbajú na jeho podstatu a zmysel a sú použité len na ustanovený legitímny

cieľ.

110. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd

uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv

a slobôd, pričom na základe zásady proporcionality sú takéto obmedzenia možné len vtedy,

ak sú nevyhnutné a skutočne spĺňajú ciele všeobecného záujmu uznané Úniou, alebo

potrebu chrániť práva a slobody iných.

111. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromie

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

112. Skupina poslancov tvrdí, že napadnutou právnou úpravou dochádza

k neprípustnému zásahu do samotnej podstaty základného práva na rešpektovanie

súkromného života a práva na ochranu osobných údajov, keďže „podľa posledných

výskumov Inštitútu Maxa Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv

na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe“.

113. V súvislosti s namietaným zásahom do samotnej podstaty základného práva

na rešpektovanie súkromného života je potrebné konštatovať, že hoci uchovávanie údajov

predstavuje zvlášť závažný zásah do tohto práva, nie je spôsobilé zasiahnuť do samotnej

podstaty tohto práva, pretože napadnutá právna úprava neumožňuje oboznámiť sa so

samotným obsahom elektronickej komunikácie (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd

proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner

Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 39). Uchovávanie

prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tiež nemôže

zasahovať do podstaty základného práva na ochranu osobných údajov ako zložky práva na

súkromie, pretože zákon o elektronických komunikáciách v § 58 ods. 10 zavádza pre

poskytovateľov elektronických komunikácií pri uchovávaní údajov povinnosť dodržať určité

zásady ochrany a bezpečnosti údajov, podľa ktorých majú zabezpečiť, aby a) uchovávané

údaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu a ochrane ako údaje

podnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo služieb, b) údaje

podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam na ochranu

údajov proti náhodnému alebo protiprávnemu zničeniu, náhodnej strate alebo zmene,

neoprávnenému alebo protiprávnemu uchovaniu, spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,

c) údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam, ktoré

zabezpečia, aby údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na

základe poverenia alebo splnomocnenia podniku a orgánom činným v trestnom konaní,

súdu alebo iným orgánom štátu a ich povereným alebo inak oprávneným príslušníkom alebo

zamestnancom, d) údaje na konci obdobia určeného na ich uchovávanie boli zlikvidované

okrem údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.

114. Pokiaľ ide o otázku, či uvedený zásah zodpovedá cieľu všeobecného záujmu,

treba uviesť, že cieľom napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách

ustanovujúcich poskytovateľom elektronických komunikácií povinnosť uchovávať

prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán a povinnosť poskytnúť

ich orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 zákona

o elektronických komunikáciách je, ako to vyplýva z § 58 ods. 7 zákona o elektronických

komunikáciách, zabezpečiť dostupnosť týchto údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania a

stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním,

organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s

trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Cieľom napadnutých ustanovení

zákona o elektronických komunikáciách je teda podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti

a v konečnom dôsledku tak chrániť verejnú bezpečnosť.

115. Predchádzanie zločinnosti a verejná bezpečnosť predstavujú podľa čl. 8 ods. 2

dohovoru legitímne ciele, v záujme dosiahnutia ktorých je prípustné zasiahnuť do výkonu

práva na súkromie. Podľa judikatúry Súdneho dvora boj proti medzinárodnému terorizmu

s cieľom zachovať mier a medzinárodnú bezpečnosť predstavuje cieľ všeobecného záujmu

Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada

a Komisia, C 402/05 P a C 415/05 P, EU:C:2008:461, bod 363, ako aj Al Aqsa/Rada,

C 539/10 P a C 550/10 P, EU:C:2012:711, bod 130). To isté platí, pokiaľ ide o boj proti

závažnej trestnej činnosti na účely zabezpečenia verejnej bezpečnosti (pozri v tomto zmysle

rozsudok Tsakouridis, C 145/09, EU:C:2010:708, body 46 a 47). Vychádzajúc z uvedeného

je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava požadujúca uchovávanie údajov na

účely ich prípadného sprístupnenia príslušným štátnym orgánom sleduje legitímny cieľ

všeobecného záujmu.

116. Za týchto podmienok je potrebné preskúmať primeranosť (proporcionalitu)

konštatovaného zásahu. Je potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia zákona

o elektronických komunikáciách sú jednak vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov

a jednak nevyhnutné na ich dosiahnutie, t. j. či neprekračujú hranice toho, čo je primerané

a potrebné na uskutočnenie týchto cieľov. Vzhľadom na dôležitosť ochrany osobných údajov

so zreteľom na základné právo na rešpektovanie súkromného života je potrebné pristúpiť k

prísnej kontrole dodržania kritérií proporcionality konštatovaného zásahu.

117. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či uchovávanie prevádzkových údajov,

lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán na účely ich prípadného sprístupnenia

príslušným orgánom je vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa, je potrebné konštatovať,

že vzhľadom na značný nárast možností elektronickej komunikácie ponúkajú údaje, ktoré sa

majú uchovávať podľa § 58 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách a prílohy č. 2

tohto zákona konkretizujúcej kategórie uchovávaných údajov príslušným vnútroštátnym

orgánom podľa § 58 ods. 7 v spojitosti s § 55 ods. 6 tohto zákona dodatočné možnosti na

objasnenie závažných trestných činov taxatívne vymedzených v § 58 ods. 7 tohto zákona a

v tomto ohľade predstavujú užitočný nástroj pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania

predmetných trestných činov (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for

Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C

293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 49). Uchovávanie týchto údajov teda možno

považovať za prostriedok, ktorý je vhodný a spôsobilý na dosiahnutie sledovaných cieľov.

118. Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, na ktorú vo svojom

návrhu poukazuje skupina poslancov, že existuje viacero spôsobov, ako sa vyhnúť

uchovávaniu dát, napríklad zvolením iného spôsobu komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľ

monitorovaný, napríklad použitím blogu, sociálnych sietí (napr. facebook), webov

umožňujúcich zdieľanie videí (napr. youtube), rýchlych správ (IM), IRC (Internet relay

chat), peer to peer (P2P) komunikácie, keďže tieto nepoužívajú protokoly predpokladané

zákonom o elektronických komunikáciách, resp. šifrujú komunikáciu, či použitím telefónnej

búdky alebo tzv. anonymných predplatených telefónnych kariet (kariet, pri kúpe ktorých nie

je nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť), alebo použitím komerčných služieb na

anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR) či systému JAP

(JonDo), v dôsledku čoho by napadnutá právna úprava nemala byť vhodná na dosiahnutie

sledovaného cieľa, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, pretože práve osoby

páchajúce takúto trestnú činnosť najlepšie poznajú spôsoby, ako sa uchovávaniu údajov

efektívne vyhnúť. Hoci je pravda, že táto okolnosť môže obmedziť účinnosť (efektivitu)

uchovávania údajov pri dosahovaní sledovaného cieľa, nemôže viesť k nespôsobilosti tohto

opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ.

119. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uchovávania vybraných údajov pre dosiahnutie

verejnej bezpečnosti, je potrebné konštatovať, že hoci účinnosť boja proti závažnej trestnej

činnosti môže vo veľkej miere závisieť od použitia moderných vyšetrovacích technológií,

ani tento cieľ všeobecného záujmu, nech je akokoľvek zásadný, nemôže sám osebe

odôvodniť to, aby sa opatrenie uchovávania zavedené napadnutými ustanoveniami zákona o

elektronických komunikáciách považovalo za nevyhnutné na účely uvedeného boja (pozri

rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and

Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12,

EU:C:2014:238, bod 51). Ochrana práva na súkromie vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia

v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné

(rozsudok IPI, C 473/12, EU:C:2013:715, bod 39).

120. V súvislosti s otázkou, či zásah, ktorý predstavuje napadnutá úprava zákona

o elektronických komunikáciách, je obmedzený na to najnevyhnutnejšie, treba uviesť, že

táto úprava podľa svojho § 58 ods. 5 v spojení s prílohou č. 2 zákona o elektronických

komunikáciách konkretizujúcou kategórie uchovávaných údajov ukladá povinnosť

uchovávať všetky prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán

týkajúce sa telefónneho spojenia prostredníctvom pevnej siete a mobilného telefónneho

spojenia, pripojenia k internetu, internetovej elektronickej pošty, ako aj telefonovania

prostredníctvom internetu. Vzťahuje sa tak na všetky prostriedky elektronickej komunikácie,

ktorých používanie je veľmi rozšírené a ktoré majú rastúci význam pre každodenný život

jednotlivca. Uvedená úprava sa pritom vzťahuje na všetkých účastníkov a registrovaných

užívateľov. Uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov

komunikujúcich strán sa všeobecným spôsobom týka všetkých osôb používajúcich

elektronické komunikačné služby bez toho, aby sa tieto osoby, ktorých údaje sa uchovávajú,

aspoň nepriamo nachádzali v situácii, ktorá by mohla viesť k trestnému stíhaniu. Uplatňuje

sa teda aj na osoby, pri ktorých nie je dôvod domnievať sa, že by ich konanie mohlo mať

aspoň nepriamu alebo vzdialenú súvislosť so závažnými trestnými činmi. Navyše,

neustanovuje žiadnu výnimku, takže sa uplatňuje aj na osoby, ktorých komunikácia podľa

príslušnej právnej úpravy podlieha služobnému tajomstvu alebo právom ustanovenej či

uznanej povinnosti mlčanlivosti.

121. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách smerujúce

k podpore boja proti závažnej trestnej činnosti nevyžadujú žiadnu súvislosť medzi údajmi,

ktorých uchovávanie ustanovujú, a hrozbou pre verejnú bezpečnosť. Uchovávanie sa

neobmedzuje ani na údaje z určitého časového obdobia a/alebo z určitej zemepisnej oblasti

či na okruh osôb, ktoré by akýmkoľvek spôsobom bolo možné spájať so závažnými

trestnými činmi, ani na osoby, ktorých uchovávané údaje by z iných dôvodov mohli prispieť

k predchádzaniu, odhaľovaniu alebo stíhaniu závažných trestných činov.

122. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava zákona o elektronických

komunikáciách predstavuje závažný zásah do práva na súkromie, pričom ju nemožno

považovať za úpravu nevyhnutnú pre dosiahnutie sledovaného cieľa. Cieľ sledovaný

napadnutou právnou úpravou podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom

dôsledku verejnú bezpečnosť možno dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujú

menej intenzívny zásah do práva na súkromie, ako je nástroj v podobe plošného

a preventívneho uchovávania predmetných údajov. Za primeranejší nástroj dosiahnutia

sledovaných cieľov možno považovať napríklad tzv. data freezing, ktorý po splnení

stanovených podmienok umožňuje sledovať a uchovávať potrebné a vybrané údaje iba

u konkrétneho, vopred určeného účastníka komunikácie. Taktiež je potrebné dodať,

že napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách by predstavovala

o niečo primeranejší nástroj dosiahnutia sledovaných cieľov, ak by poskytovala dostatočné

záruky a prostriedky ochrany dotknutých jednotlivcov umožňujúce účinne chrániť osobné

údaje proti rizikám ich úniku, zneužitia či proti akémukoľvek nezákonnému prístupu

a akémukoľvek nezákonnému použitiu týchto údajov.

123. V súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa bezpečnosti a ochrany údajov

uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikácií treba (aj napriek skutočnosti

reflektovanej ústavným súdom v bode 113) konštatovať, že napadnutá právna úprava zákona

o elektronických komunikáciách neustanovuje dostatočné záruky, ako to požaduje čl. 19

ods. 3 a , dohovoru a charty, ktoré by umožňovali

zabezpečenie účinnej ochrany uchovávaných údajov pred rizikom zneužitia, ako aj pred

akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným použitím týchto údajov.

Napadnutá právna úprava napríklad neustanovuje špecifické pravidlá prispôsobené veľkému

množstvu údajov, ktorých uchovávanie ukladá, citlivej povahe týchto údajov, ako aj riziku

nezákonného prístupu k nim, pričom tieto pravidlá by jasným a reštriktívnym spôsobom

upravovali ochranu a bezpečnosť predmetných údajov, aby sa zaručila ich úplná integrita a

dôvernosť.

124. Ustanovenie § 58 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách nezaručuje,

že poskytovatelia elektronických komunikácií uplatnia mimoriadne vysokú úroveň ochrany

a bezpečnosti pomocou technologických a organizačných opatrení, pretože § 56 ods. 2

daného zákona umožňuje prevádzkovateľom elektronických komunikácií pri stanovení

úrovne bezpečnosti, ktorú uplatňujú, zohľadniť ekonomické úvahy, pokiaľ ide o náklady na

vykonanie bezpečnostných opatrení. Ustanovenie § 56 ods. 2 zákona o elektronických

komunikáciách požaduje zo strany prevádzkovateľov elektronických komunikácií prijať

opatrenia, ktoré musia zabezpečiť takú úroveň bezpečnosti služieb, ktorá je primeraná

existujúcemu riziku s ohľadom na stav techniky a náklady na ich realizáciu.

125. Vzhľadom na všetky predchádzajúce konštatovania je potrebné konštatovať, že

zákonodarca pri prijatí napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách

prekročil hranice, ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality.

126. Keďže napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách nie sú

v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné pristúpiť k ich preskúmaniu aj

s ohľadom na a dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.

IV.2 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení a zákona

o Policajnom zbore s právom na ochranu súkromia

127. Napadnuté ustanovenia zakladajú orgánom činným

v trestnom konaní oprávnenie, aby na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné

konanie získali od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo

na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Napadnuté ustanovenia zákona o Policajnom

zbore zakladajú pre Policajný zbor pre účely odhaľovania a dokumentovania trestnej

činnosti oprávnenie v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a

na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy požadovať od poskytovateľov elektronických

komunikácií údaje o uskutočnenej komunikačnej prevádzke podľa zákona o elektronických

komunikáciách spôsobom, ktorý umožňuje diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

128. Prístup orgánov verejnej moci k týmto údajom bez súhlasu užívateľov týchto

služieb sa vzhľadom na možnosť odvodiť z týchto údajov informácie o mieste, čase,

a účastníkoch komunikácie, ako aj o spôsobe ich komunikácie bezprostredne a citeľne

dotýka ich práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, pretože ich

v tomto rozsahu zbavuje možnosti, aby sami rozhodli, či tieto informácie sprístupnia iným

osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti

Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner

Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 35) a judikatúry ESĽP

[rozsudky ESĽP vo veci Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, séria A 116, bod 48; Rotaru

v. Rumunsko [GC], č. 28341/95, bod 46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko

(rozh.), č. 54934/00, bod 79, ESĽP 2006 XI] prístup príslušných vnútroštátnych orgánov

k údajom týkajúcim sa súkromného života osôb a ich komunikácie predstavuje zásah do

základného práva na rešpektovanie súkromného života.

129. Pre prípustnosť takéhoto zásahu sa vyžaduje splnenie podmienok vyplývajúcich

z ústavného poriadku. Ide predovšetkým o to, aby predmetné obmedzenie bolo stanovené na

základe zákona a aby jeho právna úprava spĺňala požiadavku určitosti vyplývajúcu zo

zásady právneho štátu, teda aby bola presná a jasná vo svojej formulácii a súčasne

predvídateľná v zmysle, aby potencionálne dotknutým jednotlivcom poskytovala dostatočnú

informáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich základného práva

(pozri rozhodnutie ESĽP z 27. decembra 2005 vo veci Sallinen v. Fínsko; obdobne III. ÚS

172/2010). Zároveň musí obmedzenie práva na súkromie v podobe práva na informačné

sebaurčenie sledovať ústavne aprobovaný účel, ktorým je ochrana iného základného práva

alebo verejného statku, pričom pri posúdení vzájomnej kolízie týchto hodnôt je potrebné

dodržať imperatív minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, berúc pritom ohľad na

ich podstatu a zmysel. Zásah do základného práva tak musí obstáť z hľadiska

proporcionality, ktorej posúdenie pozostáva podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z

troch krokov. Prvý krok pozostáva z posúdenia spôsobilosti (alebo vhodnosti) konkrétneho

opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ, čím sa rozumie, či posudzované opatrenie je vôbec

schopné dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva

alebo verejného statku. Druhým krokom je posúdenie potrebnosti (nevyhnutnosti)

z hľadiska, či pri výbere prostriedku bol použitý ten z nich, ktorý je k základnému právu

najšetrnejší. V poslednom treťom kroku je predmetom posúdenia proporcionalita v užšom

zmysle, teda či ujma na základnom práve nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovanému

cieľu, t. j. že opatrenie obmedzujúce základné právo alebo slobodu nesmie svojimi

negatívnymi dôsledkami prevyšovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem

na uplatňovaní týchto opatrení z dôvodu dosiahnutia sledovaných cieľov.

130. Z hľadiska uvedených kritérií je potrebné konštatovať, že opatrenie spočívajúce

v oprávnení orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov

elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú

inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných

údajov, má zákonný základ v napadnutých ustanoveniach a zákona

o Policajnom zbore. Zákonný základ prípustného zásahu do práva na súkromie však musí

spĺňať podmienku istého stupňa materiálnej kvality. Z doktríny ESĽP, ktorú si ústavný súd

osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme, môže

v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných , resp. dohovorom.

(). Oprávnené zásahy do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom len

v súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo

slobodu jednotlivca ().

131. Účelom oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať

od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo

na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, je najmä nutnosť zistenia či preverenia

skutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Je

potrebné konštatovať, že takéto opatrenie sleduje ústavne aprobovaný verejný záujem,

ktorým je boj proti trestnej činnosti, čo má význam pre zabezpečenie verejnej bezpečnosti.

Takýto účel odôvodňuje zásah do základného práva. Predmetný verejný záujem obstojí aj

ako legitímny cieľ odôvodňujúci zásah do základného práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje, ak to je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné,

zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života v záujme ochrany práv a slobôd

iných, národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu štátu, predchádzania

nepokojom a zločinnosti či ochrany zdravia a morálky. Účel, ktorý sledujú napadnuté

ustanovenia a zákona o Policajnom zbore, obstojí aj ako účel

aprobovaný právom Európskej únie. Podľa čl. 15 smernice 2002/58/ES členské štáty môžu

prijať legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú základné práva a slobody a najmä právo na

súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom

komunikačnom sektore, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané

opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j.

bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie

a stíhanie trestných činov alebo neoprávneného používania elektronického komunikačného

systému podľa čl. 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel podľa toho istého ustanovenia

smernice 2002/58/ES členské štáty môžu okrem iného prijať legislatívne opatrenia

umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie za splnenia ďalších podmienok.

132. Rovnako je možné konštatovať, že opatrenie spočívajúce v oprávnení orgánov

činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií

zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je spôsobilé

dosiahnuť sledovaný cieľ. Obstojí teda aj v prvom kroku testu proporcionality. Ústavný súd

preto pristúpil k posúdeniu splnenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného

opatrenia.

133. V úvode posúdenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia je

potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia a zákona o Policajnom zbore

vymedzujú nielen to, čo je predmetom platnej právnej úpravy oprávnenia orgánov činných

v trestnom konaní, a to požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácii zistenie

a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ale aj to, čo predmetom

takejto právnej úpravy nie je. Predmetné opatrenie predstavuje negatívny zásah do práva na

rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie užívateľov

elektronických komunikácií nielen kvôli samotnému oznámeniu údajov o uskutočnenej

elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní, ale rovnako aj kvôli ďalšej

dispozícii s nimi, napríklad ich sprístupnením ďalším osobám alebo zneužitím na iné účely.

Je preto potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia a zákona

o Policajnom zbore poskytujú z hľadiska základného práva na rešpektovanie súkromného

života v podobe práva na informačné sebaurčenie, resp. práva na ochranu osobných údajov,

dostatočné garancie proti zneužitiu predmetných údajov počas celého trvania trestného

konania. Týmito garanciami je potrebné rozumieť stanovenie podmienok, za ktorých majú

mať príslušné orgány prístup k údajom o uskutočnenej elektronickej prevádzke, ako aj

účinnej kontroly ich dodržiavania (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , bod 23). K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia osôb zo strany

verejnej moci môže dôjsť iba veľmi výnimočne, ak je to akceptované z pohľadu zákonnej

existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli (porovnaj nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 36; rovnako tiež nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 26). Nevyhnutnosť, aby prijaté

opatrenia zasahujúce do práva na súkromie obsahovali takéto záruky, sa pre jednotlivcov

stáva naliehavejšou práve v dnešnej dobe, kedy vďaka enormnému rozvoju a výskytu

nových informačných technológií a elektronickej komunikácie (v tzv. kyberpriestore) je

predovšetkým vďaka rozvoju internetu a mobilnej komunikácie každú minútu

zaznamenávané, zhromažďované a fakticky sprístupňované enormné množstvo dát, údajov

a informácií, ktoré zasahujú aj do súkromnej sféry každého jednotlivca, a to aj napriek

tomu, že on sám do nej vedome nikoho pustiť nechcel (porovnaj nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 50).

134. Zo znenia napadnutých ustanovení vyplýva, že oprávnenie

orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických

komunikácii zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii je

podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k objasneniu skutočností dôležitých

pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Zo znenia napadnutých

ustanovení zákona o Policajnom zbore vyplýva, že oprávnenie Policajného zboru požadovať

od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

elektronickej komunikácii spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup je

podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k odhaleniu a dokumentovaniu

trestnej činnosti a môže byť uskutočnené len v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej

úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy. Oprávnenie orgánov

činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o elektronickej

komunikácii sa teda netýka len určitej kategórie úmyselných trestných činov, a to tak, ako to

ustanovuje § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, t. j. trestných činov

súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou,

únikom a ohrozením utajovaných skutočností a trestných činov spáchaných nebezpečným

zoskupením, ale akýchkoľvek úmyselných trestných činov (v prípade napadnutého

ustanovenia ), resp. trestných činov (v prípade napadnutého ustanovenia

zákona o Policajnom zbore). Podľa ústavného súdu takto vymedzený okruh trestných činov,

pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania ktorých možno zasiahnuť do základného

práva na informačné sebaurčenie, upravuje medze tohto základného práva veľmi široko

a neurčito. Umožňuje požiadať a použiť predmetné údaje zo strany orgánov činných

v trestnom konaní stále, ak je možné nájsť určitú súvislosť s prebiehajúcim konaním

o úmyselnom trestnom čine, resp. trestnom čine. Miera intenzity zásahu do práva na

súkromie spôsobená uchovávaním a následným sprístupnením údajov o uskutočnenej

elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní však požaduje, aby

oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov

potrebných na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo len

na najzávažnejšie trestné činy. Je síce pravda, že príkaz na zistenie a oznámenie údajov

o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva podľa

predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie na návrh prokurátora, a teda ochrana základných práv a slobôd podlieha

v prípade sprístupnenia údajov o elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom

konaní kontrole zo strany nezávislého a nestranného súdu, ktorý by mal v každom

jednotlivom prípade posúdiť, či zistenie predmetných údajov nie je vzhľadom na závažnosť

trestného činu, možnosť dosiahnuť účel trestného konania inak alebo z iného dôvodu

neprimeraným zásahom do práva na súkromie, napríklad tým, ako na to poukázala aj

skupina poslancov vo svojom návrhu, že by predmetné ustanovenie § 116 ods. 1 Trestného

poriadku vykladal v spojitosti s § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, a teda

za úmyselné trestné činy, vo vzťahu ku ktorým by bolo možné požadovať oznámenie

predmetných údajov, by príslušný súd považoval len trestné činy taxatívne vymenované

v § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Takáto garancia umožňujúca

poskytnúť ochranu pred neprimeraným zásahom do práva na súkromie s ohľadom

na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu nemôže preklenúť nedostatok spočívajúci

v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy tým, že požaduje

od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého verejného záujmu

na obmedzení základného práva alebo slobody v prípade jednotlivých trestných činov.

Takýto postup súdov by nezodpovedal ani , ktorý požaduje upraviť

medze základných práv a slobôd, resp. obmedzenie výkonu práva a slobôd, jedine zákonom.

Len zákonodarca je ústavne legitimovaný na to, aby na základe svojho uváženia pri

rešpektovaní princípu proporcionality priznal stanoveniu určitej povinnosti prednosť

aprobovaného verejného záujmu pred základným právom. Ponechanie určenia ústavne

súladného obmedzenia základných práv a slobôd iba na rozhodovaciu prax súdov by nebolo

zlučiteľné ani s požiadavkou právnej istoty, lebo prípadný zásah do práva na súkromie nie je

z dôvodu neurčitosti súčasnej právnej úpravy pre jednotlivca predvídateľný v takej miere,

ktorá by zodpovedala závažnosti prípadných negatívnych dôsledkov pre právo na súkromie.

Ak zákonodarca ustanovil ako podmienku pre zistenie údajov o uskutočnenej komunikačnej

prevádzke, že musí viesť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie pre

úmyselný trestný čin (resp. trestný čin), vytvoril tým základ pre obmedzenie práva

na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie v takej miere, ktorá opomína

požiadavku nevyhnutnosti takéhoto zásahu s ohľadom na ním sledovaný cieľ (porovnaj

nález sp. zn. Pl. ÚS. 42/11, body 24, 25; nález sp. zn. , bod 16). Oprávnenie

orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

komunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do tohto

základného práva, považované za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevencie

a odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku boja proti trestnej činnosti

môže dôjsť jedine vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahu

k základnému právu šetrnejší prostriedok.

135. O riziku užívania oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať

zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke od prevádzkovateľov

elektronických komunikácií ako bežného alebo rutinného prostriedku na vyšetrovanie aj

menej závažnej trestnej činnosti, ako je trestná činnosť vymedzená v § 58 ods. 7 zákona

o elektronických komunikáciách, svedčia aj relevantné štatistické údaje. Podľa ročnej

štatistiky žiadostí o sprístupnenie uchovávaných údajov, tak ako to uvádza skupina

poslancov v podanom návrhu, predstavoval počet vyžiadaní si údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke v roku 2009 číslo 5214 a v roku 2010 číslo 7417 (porovnaj

so správou Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 18. apríla 2011 s názvom

„Hodnotiaca správa o smernici o uchovávaní údajov“, prístupnej na eur lex.europa.eu,

CELEX: , predmetné oficiálne údaje si Komisia vyžiadala od Slovenskej

republiky).

136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti, napadnutá

právna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany orgánov

činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá obsahujúce

minimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by zaručovali, že

nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené legitímne ciele.

Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie procedúry vedúcej

k ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich zničenia (nález

sp. zn. , bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom do práva na

súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti dodatočne

informovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že prevádzkové

a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli oznámené

orgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať k dispozícii

právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho prieskumu

postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní s predmetnými

údajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo zákonom

ustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejto

informácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdenie

príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale

podliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. , bod 27;

rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. , , 1

BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť

údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať,

pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahu

k nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v oboch

prípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej

úpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115

, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva

na súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení a zákona

o Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľné

s tými, ktoré sú obsiahnuté v .

137. Zákonodarca by mal napokon rovnako zvážiť aj účelnosť ustanovenia

podrobnejších pravidiel pre obsah príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

komunikačnej prevádzke, prípadne ustanoviť určité formálne náležitosti samotnej žiadosti

zo strany orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie. Zmyslom vymedzenia

nevyhnutných obsahových náležitostí priamo na úrovni zákona je zabezpečiť, aby súd pri

svojom rozhodovaní disponoval všetkými potrebnými informáciami, ktoré sú pre orgány

činné v trestnom konaní bez väčších ťažkostí dostupné, napr. informáciami o užívateľovi

alebo majiteľovi užívateľskej adresy či zariadenia, pokiaľ je takéto údaje možné získať

od príslušného poskytovateľa komunikačných služieb bez toho, aby tým došlo k ohrozeniu

účelu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje požiadavku dôslednosti

a efektivity súdnej kontroly, a to s ohľadom na povahu daného konania, ktoré

nepredpokladá účasť protistrany pred rozhodnutím súdu. Úloha súdu tak spočíva

i vo „vyvažovaní“ procesnej situácie, pričom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície

„pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný (nález sp. zn. ,

bod 17).

138. Z uvedených skutočností je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté ustanovenia

neobstoja v druhom kroku testu proporcionality, lebo nepodmieňujú zisťovanie údajov o

uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných v trestnom konaní

požiadavkou nevyhnutnosti a pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly,

ktoré by umožňovali účinnú ochranu základného práva na informačné sebaurčenie

dotknutých osôb v priebehu celého obdobia, počas ktorého tieto orgány disponujú

predmetnými údajmi. Pre úplnosť posúdenia ústavnosti napadnutých ustanovení je potrebné

uviesť, že by neprešli ani cez tretí krok testu proporcionality, ktorého podstatou je posúdenie

proporcionality v užšom zmysle. Napadnuté ustanovenia totiž neprikladajú žiaden význam

povahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu,

že tieto skutočnosti sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania v

kolízii stojaceho základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu na

predchádzaní a postihovaní trestných činov. Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v

prípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom vo svojom

rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť. Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzenie

možnosti vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115

iba pre trestné konanie o zločine, korupcii, trestných činoch

extrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine

legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom

na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

139. Vzhľadom na záver, že napadnuté ustanovenia a zákona

o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné

preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov so zreteľom na

a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.

V.

140. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,

že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

141. Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov

1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Dňom uverejnenia v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky zároveň zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu

č. k. 29 z 23. apríla 2014 v časti týkajúcej sa pozastavenia účinnosti § 58

ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách uverejneného

v Zbierke Vzhľadom na účinky

ustanovenia (pozri predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu) sa

však účinnosť ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických

komunikáciách neobnovuje.

142. Vychádzajúc z uvedených ustanovení bude úlohou národnej rady

do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

uviesť § 58 ods. 5, 6 a 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116

a zákona o Policajnom zbore do súladu s ,

a 3 a v spojení s a dohovoru.

143. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, a zákona

o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nebolo potrebné

preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s ,

dohovoru a čl. 11 charty, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu, a preto tejto časti návrhu

skupiny poslancov nevyhovel.

144. Ústavný súd vychádzajúc z a svojej doterajšej judikatúry

() nevyhovel návrhu poslancov ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutých

ustanovení príslušných zákonov s čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty, pretože

vyslovením ich nesúladu s ustanoveniami , listiny a dohovoru uvedenými vo výroku

tohto nálezu sa z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z (strata

účinnosti napadnutej právnej úpravy a po márnom uplynutí šiestich mesiacov aj prípadná

strata ich platnosti) naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov, čím sa zároveň

odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015