Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 89 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (96)PL. ÚS 10/2014
PDF · 1.14 MB
No categories available
PL. ÚS 10/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa
spravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh skupiny 31
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady
Slovenskej republiky Martinom Poliačikom, na začatie konania o súlade § 58 ods. 5 až 7
a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov, § 116 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a takto
rozhodol:
1. Ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z.
o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 76a ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3
a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. októbra
2012 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo ,,navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6
zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), § 116 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a § 76a ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl.
19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov
2. V úvodnej časti svojho návrhu skupina poslancov uvádza, že napadnuté
ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ukladajú poskytovateľom
elektronických komunikácií povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje
a údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ide
o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom
internetu, a počas 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie. Poukazujú, že
predmetom uchovávania je niekoľko desiatok údajov, ktoré príloha č. 2 zákona
o elektronických komunikáciách pre ich nepreberné množstvo ďalej rozdeľuje do kategórií
identifikácia zdroja komunikácie; identifikácia adresáta komunikácie; identifikácia dátumu,
času a trvania komunikácie; identifikácia typu komunikácie; identifikácia použitého
komunikačného zariadenia a identifikácia polohy komunikujúceho. V rovnakom rozsahu
majú poskytovatelia elektronických komunikácií uchovávať aj údaje súvisiace
s neúspešnými pokusmi o volanie.
3. Podľa názoru skupiny poslancov „zavedenie povinnosti uchovávať údaje podľa
vyššie uvedených ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide
o plošne sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť
a čestnosť. Každý deň je o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to s kým
telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal,
aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia a mnoho ďalších.
Kombináciou týchto informácií dokážeme opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku,
ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych,
záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá... Na základe údajov,
ktoré sa takto uchovávajú, je možné zostaviť dokonalý osobnostný, komunikačný a pohybový
profil jednotlivca, odhaľujúci radu podstatných charakteristík jeho identity a chovania,
inými slovami odhaľujú podstatnú časť jeho súkromia.“.
4. Vo svojom návrhu skupina poslancov ďalej poukazuje na skutočnosť, že „ako
zásah do súkromného života je podľa judikatúry ESĽP potrebné chápať ako kontrolu obsahu
pošty a telefónnych hovorov (Rozsudok ESĽP vo veci Klaas proti Nemecku), tak aj
zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb, či uchovávanie informácií, že daná osoba
telefonovala s určitou osobou. Nie je pri tom rozhodujúce, či uchovávané údaje boli
nejakým spôsobom použité alebo zverejnené (najmä Rozsudok ESĽP vo veci Copland proti
Spojenému kráľovstvu). Zásahom do základných práv, a teda aj do súkromného života, sa
rozumie nie len bezprostredný zásah (napr. oboznámenie sa s uchovávanými údajmi), ale aj
také opatrenia štátnych orgánov, z ktorých možno predvídať, že ich následkom bude
obmedzenie základných práv a slobôd.“.
5. V súvislosti so zásahom napadnutých ustanovení zákona o elektronických
komunikáciách do práva na súkromie skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že
„uchovávanie údajov po dobu 6, resp. 12, mesiacov znamená latentné nebezpečenstvo
ďalších bezprostredných zásahov štátnych orgánov. Navyše, štát neuchováva prevádzkové a
lokalizačné údaje sám, ale používa k tomu súkromné osoby poskytujúce telekomunikačné
služby, pričom riziko možného zneužitia uchovávaných údajov je vyššie ako pri ich
uchovávaní štátom, a to v dôsledku veľkého počtu súkromných osôb poskytujúcich
telekomunikačné služby, a taktiež väčšieho počtu zamestnancov týchto súkromných osôb,
ktorí prichádzajú do styku s uchovávanými údajmi... Preventívne plošné uchovávanie
telekomunikačných údajov predstavuje vážny zásah, resp. obmedzenie základných práv.“.
Skupina poslancov ďalej dodáva, že „z ústavného poriadku plynie, že k obmedzeniu osobnej
integrity a súkromia (t. j. k prelomeniu ochrany) môže zo strany verejnej moci dôjsť iba
celkom výnimočne, a to iba vtedy, keď je to nevyhnutné a účel sledovaného verejného
záujmu nemožno dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah, ktorý je
protiústavný. Zásah do súkromia je teda v zásade obmedzený predovšetkým nevyhnutnosťou
takéhoto postupu. K tomu, aby neboli prekročené medze nevyhnutnosti, musí existovať
systém adekvátnych a dostatočných záruk skladajúci sa z tomu zodpovedajúcich právnych
predpisov a účinnej kontroly ich dodržiavania. Skryté sledovanie orgánmi verejnej moci,
s ohľadom na vyššie uvedené základné právo na ochranu súkromia, je preto možné vždy iba
v legitímnom záujme a na základe zákona.“.
6. Podľa navrhovateľov sú napadnuté ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách „v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv
a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na
ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy)“. Ďalej konštatujú, že „opodstatnenosť každého
zásahu do základných práv a slobôd sa v demokratickom a právnom štáte posudzuje na
základe kumulatívneho splnenia troch základných kritérií, a to legality, legitimity
a proporcionality takéhoto zásahu (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 117/07,
PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07)“.
7. Skupina poslancov v podanom návrhu tvrdí, že napadnutá právna úprava ohrozuje
samotnú podstatu „práva na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ“.
V návrhu skupina poslancov uvádza, že príslušné základné práva jednotlivca
prostredníctvom napadnutej právnej úpravy štát obmedzuje spôsobom, ktorý „najmä
ohrozuje ich samotnú podstatu“, keďže „podľa posledných výskumov Inštitútu Maxa
Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv na odhaľovanie
závažných trestných činov v Európe“.
8. Skupina poslancov v návrhu konštatuje, že „obmedzenie, ktoré znamená zásah do
určitého práva, musí byť vždy primerané vzhľadom k významu tohto práva. Zásah je
prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia
legitímneho cieľa... Obmedzenie základných práv je teda prípustné iba vtedy, pokiaľ je to k
dosiahnutiu zamýšľaného cieľa vhodné a nevyhnutné, a s tým spojený zásah nie je vzhľadom
na svoju intenzitu v nepomere k významu veci a ujme, ktorú spôsobí dotknutým osobám.“.
9. V návrhu navrhovatelia podrobujú napadnuté ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách testu proporcionality.
10. Pokiaľ ide o existenciu legálneho cieľa, ktorým možno odôvodniť zásah
do základného práva, v návrhu skupina poslancov konštatuje: „Uchovávaním údajov štát
sleduje cieľ, ktorým je zaistenie národnej bezpečnosti, obrany a verejnej bezpečností.
Úprava teda sleduje spoločenský významný cieľ.“
11. Pokiaľ ide o posúdenie vhodnosti napadnutej právnej úpravy na dosiahnutie
sledovaného cieľa, navrhovatelia v návrhu uvádzajú: „... sme presvedčení, že od
predmetných údajov nemožno očakávať dlhodobý a pozitívny vplyv na zníženie kriminality
a zvýšenie bezpečnosti v spoločnosti. Existuje totiž viacero spôsobov, ako sa vyhnúť
uchovávaniu dát. Stačí si zvoliť iný spôsob komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľ
monitorovaný.“ Ďalej navrhovatelia uvádzajú: «Vzhľadom na vymedzenie, resp.
nevymedzenie pojmov „internetová elektronická pošta“ a „telefonovanie prostredníctvom
internetu“ nebudú osobitne uchovávané údaje pri požití napr.: blogu, sociálnych sieti
(napr. Facebook), webov umožňujúcich zdieľanie videí (napr. Youtube), rýchlych správ
(IM), IRC (Internet relay chat), peer to peer (P2P) komunikácie, nakoľko tieto nepoužívajú
protokoly predpokladané ZoEK, resp. šifrujú komunikáciu.»
12. Vo svojom návrhu skupina poslancov uvádza aj ďalšie spôsoby, akými sa možno
vyhnúť uchovávaniu údajov, v dôsledku čoho napadnutá právna úprava zákona
o elektronických komunikáciách nemôže byť spôsobilá dosahovať zamýšľaný cieľ boja proti
závažnej trestnej činnosti. Sú nimi napríklad „... použitie telefónnej búdky alebo tzv.
anonymných predplatených telefónnych kariet. Ide o také karty, pri kúpe ktorých nie je
nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť.“. V návrhu skupina poslancov tiež uvádza:
„Vyhnúť sa uchovávaniu možno aj oveľa sofistikovanejším spôsobom, a to použitím
komerčných služieb na anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR),
či systému JAP (JonDo). Komerčné služby na anonymizáciu komunikácie sú založené
prevažne na systéme proxy serverov.“ Napokon dodáva: „Vzhľadom na množstvo
uvedených, ale aj ďalších spôsobov, akými sa možno vyhnúť uchovávaniu údajov, je zrejme,
že právna úprava nemôže dosahovať svoj cieľ, a to boj proti organizovanému zločinu
a terorizmu, nakoľko práve tieto osoby najlepšie poznajú spôsoby ako sa takémuto
uchovávaniu údajov efektívne vyhnúť. Zásah do súkromia sa tak paradoxne viac dotkne
osôb, ktoré s trestnou činnosťou nemajú nič spoločné, ako osôb, ktoré ju páchajú a majú
zvýšený záujem komunikovať anonymne. Tieto osoby totiž nemajú dôvod meniť svoje osobné
návyky, keďže sú čestnými a bezúhonnými občanmi...“
13. Skupina poslancov v návrhu rovnako spochybňuje aj nevyhnutnosť napadnutej
právnej úpravy pre dosiahnutie cieľa. Jej nevyhnutnosť spochybňujú navrhovatelia
vzhľadom na súčasné štúdie, predovšetkým kriminologickú štúdiu Inštitútu Maxa Plancka
„Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung?“ (Kriminologická štúdia
Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung
http://vds.brauchts.net/MPI_VDS_Studie.pdf), ktorá poukazuje na to, že zbieranie
prevádzkových a lokalizačných údajov „vôbec nevedie k lepšiemu odhaľovaniu závažnej
trestnej činnosti“, a to napríklad z dôvodu rozsahu dnes uchovávaných údajov či doby, po
ktorú sa údaje majú uchovávať, ako aj z dôvodu existencie menej invazívnych, ale
rovnocenne efektívnych spôsobov boja proti závažnej kriminalite (ako napr. § 90 Trestného
poriadku).
14. V súvislosti s porovnaním miery zásahov do ústavou chránených hodnôt
vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy navrhovatelia uvádzajú: „Závažnosť
a rozsah zásahu je nutné posudzovať podľa toho, koľko a ktorí nositelia základných práv
ním budú dotknutí a v akej intenzite. Intenzita zásahu závisí okrem iného od druhu, rozsahu
a zamýšľaného použitia uchovávaných údajov. Pri zisťovaní možností použitia uchovaných
údajov je treba zohľadniť aké negatívne dôsledky hrozia dotknutým osobám alebo akých sa
môžu dôvodne obávať. Ďalej je dôležité posúdiť využiteľnosť a použiteľnosť údajov, a to
najmä s ohľadom na skutočnosť, že získané údaje môžu byť kombinované s ďalšími údajmi,
čím môžu byť získavané kvalitatívne hodnotnejšie údaje.
Pri posudzovaní závažnosti zásahu do práva na súkromie je nutné sa predovšetkým
zaoberať tým, do akej miery je možná identifikácia alebo zachovanie anonymity dotknutej
osoby s ohľadom na uchovávané údaje. Vzhľadom na to, že majú slúžiť hlavne
na vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie taxatívne vymenovaných trestných činov, nemožno
predpokladať anonymitu týchto údajov, v opačnom prípade by uchovávanie nemalo
v podstate žiaden zmysel.
Často sa uvádza, že uchovávanie toľko prevádzkových a lokalizačných údajov
nepredstavuje tak vážny zásah do základných práv a slobôd ako prípadné uchovávanie
obsahu telekomunikácie. Správnosť tohto tvrdenia však nemožno posudzovať iba podľa
druhu uchovávaných údajov, ale i z hľadiska ich užitočnosti a ich možného použitia.
To súvisí jednak s účelom ich uchovávania a ďalej aj s možnosťou ich spracovania
a prepojenia s ďalšími údajmi. V konkrétnom prípade môže byť tak zásah do súkromia
závažnejší pokiaľ pôjde o uchovávanie a využívanie prevádzkových a lokalizačných údajov,
ako keby šlo o uchovávania obsahu komunikácie (porovnaj bod 27, Pl. ÚS 42/11, ÚS ČR).
Ako príklad možno uviesť telefonát medzi dvoma osobami, ktorý nie je obsahovo dôležitý,
avšak o súkromí týchto osôb nám môžu viac povedať údaje z hľadiska miesta, doby
uskutočneného hovoru a identifikácie telefonujúcich osôb, ako z hľadiska predmetu
samotného hovoru.
Ukladanie, triedenie a vyhodnocovanie prevádzkových a lokalizačných údajov a ich
spájanie s ďalšími informáciami je možné vykonávať automaticky s pomocou vyhľadávača.
Čo zvyšuje riziko zneužitia a závažnosť dopadu spracovania týchto údajov na súkromie
jednotlivca.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že hodnota informácií získaných na základe
prevádzkových a lokalizačných údajov môže byť porovnateľná s hodnotou informácií
získaných z obsahu komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Z toho môžeme
vyvodiť, že prevádzkové a lokalizačné údaje je potrebne chrániť rovnako dobre ako údaje
o obsahu komunikácie.
Pri pospájaní jednotlivých uchovávaných údajov a pri spojení týchto údajov
s ďalšími informáciami môžeme odhaliť podstatnú časť súkromia dotknutej osoby. Umožni
to odhaliť kontakty dotknutej osoby. Na základe toho, ako často dotknutá osoba komunikuje
s inými ľuďmi, je možné zostaviť sieť jej priateľov alebo aj jej pracovných vzťahov. Ak
dotknutá osoba často volá s inou osobou počas určitého kratšieho časového obdobia môže
to znamenať relatívnu dôležitosť volaného pre volajúceho. V rade prípadov sa dá z identity
adresáta telefonátu alebo emailu odhaliť citlivý údaj o volajúcom či odosielateľovi. Ak je
adresátom telefonátu lekár špecialista, tak sa dá predpokladať, že volajúci bude mať
zrejme zdravotný problém z oblasti, ktorej sa daný špecialista venuje. Taktiež pri emaily,
ktorého adresátom je niekto@anonymny alkoholici.sk sa dá predpokladať, že dotyčný je
alkoholik. Pri použití mobilného telefónu je zas možné zistiť napr. miesta pobytu a pohybu,
kto sa kde a kedy s niekým stretol. Ak dvaja ľudia, ktorí medzi sebou zvyčajne komunikujú
z určitej geografickej oblasti zrazu na pár dní zmenia oblasť, z ktorej zvyčajne komunikujú,
tak sa dá predpokladať, že išli na dovolenku alebo na pracovnú cestu.“
15. Vyššiu mieru intenzity zásahu do práva na súkromie skupina poslancov
vo svojom návrhu odôvodňuje aj rozsahom okruhu osôb, voči ktorým sa povinnosť
uchovávať údaje vzťahuje. „Z okruhu osôb, ktorých údaje sú takto preventívne uchovávané,
nie sú dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou mlčanlivosti (napr.
advokáti, lekári). Z prevádzkových a lokalizačných údajov je totiž veľmi jednoduché zistiť
množstvo údajov, ktoré inak podliehajú prísnej dôvernosti, ako napr. zoznamy
klientov/pacientov určitého advokáta/lekára, či frekvenciu a intenzitu ich kontaktu. Ako sme
už vyššie spomenuli, oproti iným inštitútom, nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto
preventívne zbierané, dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou
mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári), alebo ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak
vykonávajú určitú činnosť (vzťah obhajca a advokát). Vzniká teda absurdná situácia, a síce,
že fyzicky sledovať (§ 113 ods. 3 TP) a odpočúvať (§ 115 ods. 1 TP) komunikáciu
obvineného so svojím obhajcom nemožno, žiadne ustanovenie však nezakazuje použitie
rovnakých informácií získaných na základe plošného monitoringu. Hoci všetky inštitúty
rovnako „sledujú" predmetnú komunikáciu obvineného so svojím obhajcom.“
16. Podľa navrhovateľov „To, že uchovávanie údajov vnímajú aj ľudia ako výrazný
zásah do práva na súkromný život dokazujú aj zahraničné prieskumy. Takéto zásahy do
súkromia sú mimoriadne závažné, pretože jednotlivec nepredstavuje žiadnu charakteristiku
odôvodňujúcu takýto zásah a pretože, aj keď sa správa zákonným spôsobom, môže byť
zastrašený z dôvodu rizika zneužitia a z dôvodu pocitu, že je pod dohľadom (rozhodnutie
nemeckého spolkového Ústavného súdu, sp. zn. 1 BvR 518/02, bod 117).“.
17. Skupina poslancov vo svojom návrhu rovnako poukazuje, že napadnuté
ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách zasahujú aj do slobody prejavu
a slobody tlače, „... keďže novinári nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu
komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby tak ohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia
vitálne podporuje obe tieto slobody. Každá priama komunikácia s takouto osobou, alebo
všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami (napr. prezvonenie tesne pred, či po
tajnom stretnutí odhaľujúce polohu stretnutia) spôsobuje, že novinár si musí nachádzať
úplne odlišné spôsoby komunikácie. To iste platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať
elektronickej komunikácií, ak chcú v skutočnosti zachovať tajnosť svojho klienta
(psychológovia, manželský poradcovia, psychoterapeuti, alkoholické liečebne a pod).“.
18. Skupina poslancov napadnutej právnej úprave napokon vytýka neexistenciu
adekvátnych a dostatočných záruk proti zneužitiu uchovávaných údajov a vo svojom návrhu
ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o bezpečnosť údajov, zákonodarca musí stanoviť vysoký štandard
bezpečnosti, ktorý bude zodpovedať aktuálnemu stavu poznatkov na tomto úseku a nebude
určovaný vlastným uvážením súkromných poskytovateľov, ktorí budú zohľadňovať
predovšetkým ekonomické hľadisko.
Zákonodarca síce stanovil bezpečnostné opatrenia v § 64 ZoEK, avšak iba veľmi
všeobecne a konkrétne opatrenia ponecháva na poskytovateľov. Pritom ak zoberieme do
úvahy to, že zo strany štátu nie je poskytovaná žiadna finančná kompenzácia
za uchovávanie údajov, tak potom dôjdeme k záveru, že podniky, ktoré sa snažia
minimalizovať svoje náklady, nebudú chcieť a ani nebudú môcť urobiť dostatočné
bezpečnostné opatrenia, ktoré sú dosť finančne náročné (porovnaj ústavnosť kompenzácie
v prípade odpočúvania, Nález, sp. zn. PL ÚS 23/06). Navyše, k zneužitiu uchovávaných
údajov môže dôjsť aj samotným poskytovateľom a to najmä za účelom marketingu svojich
služieb.“
19. Podľa skupiny poslancov „Zabezpečenie osobných údajov je všade v Európe
problematické a úniky týchto údajov sú veľmi časté, Podľa spoločnosti Ponemon Institute,
ktorá urobila výskum v 785 britských spoločnostiach zameraných na informačné
technológie, priznalo celých 55 % týchto spoločností stratu údajov, 49 % z nich
zaznamenalo viac ako dva prípady počas posledných dvoch rokov. Pri veľkom množstve
spoločností zabezpečujúcich telekomunikáciu (najmä v prípade internetu) sa nedá očakávať
u každého z nich zodpovedajúce zabezpečenia prevádzkových a lokalizačných údajov.
V konečnom dôsledku by najefektívnejšou ochranou proti možnému zneužitiu údajov bolo,
keby sa tieto údaje vôbec neuchovávali.“.
20. Záruky proti zneužitiu uchovávaných údajov je podľa skupiny poslancov
potrebné posudzovať «... nielen z hľadiska technických požiadaviek bezpečnosti, ale aj
z hľadiska právnej „bezpečnosti“, a teda, či je na sprístupnenie takýchto údajov potrebný
súdny príkaz vydaný v súlade s účelom uchovávania údajov a či sa pri uchovávaní a použití
údajov zachováva transparentnosť».
21. Skupina poslancov dodáva: „Súdny príkaz je síce potrebný na sprístupnenie
údajov, avšak je otázne, či je vydávaný na účely ustanovené v § 58 ods. 7 ZEK, nakoľko
v § 116 TP, je ustanovené, že súdny príkaz možno vydať pre úmyselný trestný čin. Ak by sme
uplatnili zásadu lex posterior derogat legi priori, tak pri výklade § 116 TP by súdy takýto
príkaz mali vydať len pre trestné činy stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK a nie pre každý
úmyselný trestný čin. Ak však zoberieme do úvahy ročnú štatistiku žiadostí o sprístupnenie
uchovávaných údajov (Tab. 1), tak vzhľadom na počet prípadov, v ktorých sa požadované
údaje poskytli oprávneným orgánom štátu, môžeme dôvodne predpokladať, že sa súdny
príkaz vydáva aj pre iné úmyselné trestné činy ako sú stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK.“
22. Podľa navrhovateľov „Zákonodarca musí pri uchovávaní a použití údajov
stanoviť jasné pravidla transparentnosti. Sem patrí najmä zásada otvorenosti pri
zhromažďovaní a použití osobných údajov, a teda zhromažďovanie a použitie osobných
údajov by sa malo diať s vedomím dotknutej osoby, okrem prípadu, ak by tým došlo
k zmareniu vyšetrovania. Aj v prípade zhromaždenia alebo použitia údajov bez vedomia
dotknutej osoby by mal zákonodarca stanoviť aspoň povinnosť dodatočného informovania.
Avšak orgánom oprávneným k využitiu prevádzkových a lokalizačných údajov nebola
stanovená povinnosť dodatočného informovania dotknutej osoby. Takáto povinnosť však
podľa § 88 ods. 8 TP existuje pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo
zvukových záznamov, pričom tieto dva inštitúty predstavujú porovnateľný zásah
do súkromia.“.
23. V súvislosti s napádanými ustanoveniam Trestného poriadku skupina poslancov
vo svojom návrhu ďalej uvádza: „... hodnota informácií získaných z prevádzkových
a lokalizačných údajov je porovnateľná s hodnotou informácií získaných z obsahu
komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Postup ustanovený Trestným
poriadkom v súvislosti s príkazom na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie však
túto skutočnosť ignoruje. Neobsahuje totiž žiadne garancie práv porovnateľné s tými, ktoré
predpokladá Trestný poriadok v § 115 pre odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky. Bez akéhokoľvek relevantného dôvodu sa procesný postup pri použití týchto
dvoch, inštitútov značne líši. V prípade príkazu na zistenie a oznámenie údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je priveľmi všeobecný a vágny, čo možno,
vzhľadom na informácie, ktoré možno získať z daných údajov, považovať za ústavne
neprijateľné (porovnaj bod 27, PL ÚS 42/11, ÚS ČR).
Údaje podľa § 116 TP môžu byť poskytnuté pre všetky trestné konania vedené pre
akýkoľvek úmyselný trestný čin. Takéto všeobecné obmedzenie je v rozpore so znením
ZoEK, ktoré je neporovnateľne užšie. Empirické údaje však naznačujú, že sudcovia
uplatňujú rozsah trestných činov podľa § 116TP (viď Tab. 1).
Navyše k poskytovaniu týchto údajov nedochádza iba vtedy, ak účel trestného
konania nemožno dosiahnuť inak a zákonná úprava neposkytuje dostatočné garancie na to,
aby nedošlo k použitiu týchto údajov k inému než zákonom predpokladanému účelu
absentuje jasná a detailná úprava minimálnych požiadaviek na zabezpečenie uchovávaných
údajov (postupy vedúce k ochrane ich celistvosti, dôvernosti ako aj k ich zničeniu).
Napokon, účinná ochrana pred nezákonným zásahom do základných ľudských práv a slobôd
dotknutých osôb by mala byť zaručená aj prostredníctvom povinnosti dodatočne informovať
o tom, že jej prevádzkové a lokalizačné údaje boli poskytnuté orgánom činným v trestnom
konaní.“
24. Navrhovatelia napokon dodávajú: «Nehovoriac o tom, že podniky, ktoré takéto
informácie sprístupňujú sú často veľmi malé spoločností (pripojenie na internet), u ktorých
je „bezpodozrievavá úslužnosť“ voči štátnym orgánom pomerne vysoká. Predmet
telekomunikačného tajomstva (§ 63 ZoEK) tak podľa bežnej praxe býva sprístupňovaný aj
v priestupkovom konaní (viď príloha č. 1). Policajný zbor mimo trestného konania svoje
protiprávne a protiústavné žiadostí odôvodňuje § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore (ZoPZ) alebo dokonca všeobecnou povinnosťou súčinnosti podľa § 76
ZoPZ, resp. § 76a ZoPZ. Generálny advokát Jäaskinen pritom v prípade Bonnier Audio C
461/10 výslovne pripomína, že: „k tomu, aby bylo zpřístupnění osobních údajů možné,
vyžaduje unijní právo, aby povinnost uchovávaní byla stanovená vnitrostátními právními
předpisy, které upřesni kategorie uchovávaných údajů, účel uchovávaní, dobu uchovávaní
a osoby, které mohou mít k údajům přístup. Využívaní databází, které existují k jistým
účelům, než které byly takto stanovený zákonodárcem, by bylo v rozporu se zásadami
ochrany osobních údajů.“»
I.2 Návrh na rozhodnutie
25. Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavný
súd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom v konaní vo veci samej nálezom
takto rozhodol:
„Ustanovenie § 58 ods. 5, 6, 7 a § 63 ods. 6 zákona NR SR Č. 351/2011 Z. z.
o elektronických komunikáciách, § 116 zákona NR SR č. 301/2005 Trestného poriadku
a § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore nie je v súlade s čl. 13 ods. 4,
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22, čl. 26 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, 3, čl. 13,
čl. 17 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,
čl. 8. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11, 52
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.“
26. Skupina poslancov rovnako navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej aj ,,Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl. 5 a čl. 6 Smernice Rady č. 2006/24/ES o uchovávaní
údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných
elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (ďalej len
„smernica 2006/24/ES“).
27. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením
č. k. PL. ÚS 10/2014 29 z 23. apríla 2014 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Predmetným uznesením zároveň pozastavil
účinnosť § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách.
II. Ďalší priebeh konania
28. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39
ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal k tomuto návrhu stanovisko Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej aj
„vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili aj
k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
29. Listom z 8. júla 2014 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, že
národná rada netrvá na ústnom pojednávaní a k predmetnej veci stanovisko zaujímať
nebude.
II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky
30. Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpeného ministrom
spravodlivosti Slovenskej republiky, je obsiahnuté v prípise ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 38669/2014/21 zo 16. júla 2014. Vláda vo svojom stanovisku
navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nevyhovel, a zároveň oznámila, že
netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
31. V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:
«Podľa § 58 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej
len „ZEK“) je každá osoba alebo sieť (ďalej len „podnik“), ktorá poskytuje elektronickú
komunikačnú službu, povinná uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje
komunikujúcich strán v zákonom stanovenej lehote, pričom v ustanovení § 58 ods. 7 ZEK je
presne vymedzený a špecifikovaný účel, na aký sa predmetné údaje uchovávajú. Ide
o vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov súvisiacich s terorizmom,
nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením
utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením.
Pokiaľ sa týka uchovávania určitých údajov, je potrebné upozorniť na skutočnosť,
že všetky údaje, ktoré ZEK vymenováva, sú údaje prevádzkové (údaje vzťahujúce sa na
užívateľa a na konkrétny prenos informácie, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správ
a fakturácie), lokalizačné (údaje, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia)
a údaje komunikujúcich strán (telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby,
osobné údaje fyzickej osoby), teda predmetom uchovávania nie je obsah správ. Tieto údaje
sú zároveň telekomunikačným tajomstvom a ZEK presne definuje komu, za akých okolností
a na základe akého postupu môžu byť uchovávané údaje sprístupnené. Povinnosť uchovať
vymedzené údaje nemožno chápať samostatne bez zákonného mechanizmu prístupu k nim.
§ 58 ods. 7 ZEK preto priamo odkazuje na ustanovenie § 63 ods. 6 ZEK, v ktorom sú
podmienky sprístupnenia definované. Podľa § 63 ods. 6 ZEK je podnik povinný poskytnúť
inému orgánu štátu údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, a to na účely
plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov. ZEK presne vymedzuje, kto je iný orgán
štátu, pričom ide o ozbrojený bezpečnostný zbor, ozbrojený zbor a štátny orgán, ktorý
v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi plní úlohy na úseku ochrany ústavného
zriadenia, obrany štátu, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu (napr. Slovenská
informačná služba, Vojenské spravodajstvo atď.). ZEK priamo upravuje taktiež procesný
postup sprístupnenia informácií. Údaje môžu byť poskytnuté len na základe písomnej
žiadosti a so súhlasom súdu alebo na príkaz súdu. ZEK je previazaný so zákonom č.
301/2005 Z. z. Trestným poriadkom (ďalej len „trestný poriadok“) a so zákonom
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred
odpočúvaním) v znení neskorších predpisov.
§ 116 Trestného poriadku upravuje osobitnú formu informačného technického
prostriedku (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky), ktorý v konaní
o úmyselnom trestnom čine umožňuje získanie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje
ochrana osobných údajov v prípade, ak sú takéto údaje potrebné na objasnenie skutočností
dôležitých pre trestné konanie. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného
stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora,
ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami.
Z pohľadu základných zásad trestného konania upravených v § 2 Trestného
poriadku, konkrétne zásady upravenej v ods. 2, v zmysle ktorej „do základných práv
a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej
na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich
súkromie“, ako i v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) možno
považovať ustanovenie § 116 Trestného poriadku za súladné s ústavou, keďže predstavuje
ústavne predpokladanú výnimku zásahu do garantovaných práv a slobôd, a to vymedzením
ustanoveného cieľa, ktorým je objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
Pokiaľ ide o vhodnosť inštitútu uchovávania údajov na účel vyšetrovania,
odhaľovania a stíhania závažných trestných činov, s tvrdením navrhovateľa, že zbieranie
týchto údajov nemá žiaden pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov
v Európe, sa nemožno stotožniť. Neexistuje menej závažný prostriedok, ktorý by rovnako
efektívne napĺňal vymedzený cieľ. Z hodnotiacej správy Európskej komisie o smernici
o uchovávaní údajov [K0M(20ii) 225 z 18. apríla 2011] vyplýva, že členské štáty považujú
uchovávanie údajov na účely predchádzania a boja proti zločinnosti za prinajmenšom
cenné a v niektorých prípadoch priam nevyhnutné. Uchovávanie údajov sa ukázalo ako
nevyhnutné pri takých činnostiach, ako sú zabezpečovanie a rekonštrukcia dôkazov alebo
stôp pri určovaní spolupáchateľstva pri trestnom čine, pričom v niektorých prípadoch
uchovávané údaje poskytujú jediný spôsob usvedčenia páchateľa, a to napr. v tak závažných
prípadoch ako sú prípady sexuálneho zneužívania detí alebo prechovávania detskej
pornografie. Prístup k výpisom z prevádzky telefónnych hovorov je nenahraditeľný zdroj
informácií pre odhaľovanie trestnej činnosti terorizmu a niektorých foriem účasti na
terorizme, ktoré nie je možné získať iným spôsobom. Trestná činnosť súvisiaca s terorizmom
je vysoko latentná, uzatvorená v komunitách, kde prienik zvonku je takmer nemožný.
Telefonické výpisy prispievajú ku komplexnému zmonitorovaniu kontaktov a ich prepojení
na zahraničné teroristické zoskupenia.
Vhodnosť uchovávania údajov na stanovené účely ďalej potvrdzuje skutočnosť, že ich
využitím sa redukuje, resp. zefektívňuje potreba invazívnejších vyšetrovacích metód (napr.
odpočúvanie, domová prehliadka atď.).
Čo sa týka namietaného ustanovenia § 76a zákona NRSR č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“), podľa ktorého je
policajný zbor pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený žiadať údaje od
právnických osôb a fyzických osôb , ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete
a elektronické komunikačné služby, je potrebné uviesť, že priebeh odhaľovania
a dokumentovania trestnej činnosti prebieha na základe zákonom stanovených postupov,
a teda na základe platných právnych predpisov. Základným procesným predpisom pre
oblasť trestnej činnosti je Trestný poriadok, ktorý upravuje postup orgánov činných
v trestnom konaní a súdov. Ako bolo už vyššie uvedené, Trestný poriadok vcelku konkrétne
upravuje postup pri získavaní informácií o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, a
teda v žiadnom prípade nemôže ísť o svojvôľu policajného zboru v procese vyšetrovania
trestnej činností.
Jedinú výnimku z uvedených princípov ZEK povoľuje v prípade údajov potrebných
pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách, kedy sa
postupuje podľa § 76 ods. 4 a 5 zákona o PZ. V prípade pátraní po nezvestných osobách, je
policajný zbor oprávnený žiadať predmetné informácie len s predchádzajúcim súhlasom
príbuzného v priamom rade, resp. ďalších blízkych osôb tak ako to zákon o PZ stanovuje
v § 76 ods. 4. Ak ide o pátranie po odcudzenom motorovom vozidle, v ktorom sa v čase
odcudzenia nachádzalo telekomunikačné zariadenie, je policajný zbor oprávnený žiadať
o prevádzkové a lokalizačné údaje na základe písomnej žiadosti majiteľa, prevádzkovateľa
alebo držiteľa telekomunikačného zariadenia. V oboch prípadoch je teda potrebný súhlas,
resp. žiadosť dotknutej osoby, resp. osoby blízkej.
Navrhovateľ vo svojom návrhu konštatuje, že „... samotný zber podlieha
minimálnemu počtu pravidiel. Systém uchovávania údajov neobsahuje takmer žiadne
záruky proti ich zneužívaniu a hlavná úloha je ponechaná súkromným spoločnostiam, ktoré
majú prirodzene skôr záujem na minimalizácii nákladov, keďže im štát túto činnosť
neuhrádza.“. Podľa § 58 ZEK je podnik pri uchovávaní údajov povinný zabezpečiť, aby:
uchovávané údaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu
a ochrane ako údaje podnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo
služieb,
údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam
na ochranu údajov proti zničeniu, strate, zmene alebo protiprávnemu uchovaniu,
spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,
údaje podliehali technickým a organizačným opatreniam, ktoré zabezpečia, aby
údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na základe poverenia
podniku a orgánom činným v trestnom konaní, súdom alebo iným orgánom štátu,
údaje boli na konci obdobia určeného na ich uchovávanie zlikvidované, okrem
údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.
Z uvedených ustanovení teda jednoznačne vyplývajú povinnosti a zásady, ktoré sú
podniky povinné dodržiavať pri uchovávaní a poskytovaní údajov.
Je v najvyššom záujme podnikov, aby ochrane údajov venovali maximálnu pozornosť,
a to jednak zo zákonných dôvodov (ZEK, zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov v znení neskorších predpisov), ako aj z dôvodu dôvery zákazníkov, keďže únikom
osobných údajov z rôznych dôvodov utrpí dobré meno podniku, čo môže mať vo vysoko
konkurenčnom prostredí, akým je telekomunikačný trh, veľmi negatívne dopady
na budúcnosť podniku.
V súvislosti s úhradou nákladov zo strany štátu, existuje množstvo situácií, kedy je
podnik povinný plniť si svoje zákonné povinnosti bez toho, aby takto vzniknuté náklady boli
kompenzované štátom (napr. ochrana osobných údajov klientov bankami, lekármi atď.).
Argument navrhovateľa, že „... k zneužitiu uchovávaných údajov môže dôjsť aj
samotným poskytovateľom, a to najmä za účelom marketingu svojich služieb...“ je
v kontexte problematiky uchovávania údajov pre potreby vyšetrovania trestných činov
irelevantný. Podniky majú prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich
strán štandardne k dispozícii, nakoľko ide o údaje, ktoré sú potrebné pre poskytovanie
služieb, resp. sietí a súvisia napríklad s fakturáciou.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno teda právnu úpravu ZEK, ako i Trestného
poriadku a zákona o PZ považovať za súladné s ústavou a ostatnými medzinárodnými
dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.»
II.3 Doplnenie návrhu skupiny poslancov
32. Dňa 13. apríla 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie návrhu skupiny
poslancov, v ktorom poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Digital Rights
Ireland C 293/12 a Kärntner Landesregierung C 594/12 z 8. apríla 2014, a podanie, ktorým
oznamuje, že netrvá na ústnom prerokovaní veci a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
III. Základné východiská pre rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov
III.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov, napadnutá právna
úprava a súvisiace ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a charty
33. Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6
zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona
o Policajnom zbore s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7
ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11
a čl. 52 ods. 1 charty.
34. Skupina poslancov tvrdí, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách ustanovujúce povinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií
uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňa
uskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú
elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu, a počas 12 mesiacov, ak ide
o ostatné druhy komunikácie, a to v rozsahu, v akom ich vytvára alebo spracúva pri
poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými pokusmi
o volanie, a povinnosť podniku tieto údaje na základe písomnej žiadosti bezodkladne
poskytnúť za stanovených podmienok orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému
orgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich
s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom
a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným
zoskupením sú v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty.
35. Ustanovenia Trestného poriadku, ktoré navrhovatelia napádajú pre ich nesúlad
s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty, zakladajú orgánom činným
v trestnom konaní oprávnenie, aby v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin na účely
objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie získali od poskytovateľov
elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú
inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných
údajov.
36. Ustanovenia zákona o Policajnom zbore, ktoré skupina poslancov napáda pre ich
nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty, zakladajú pre
Policajný zbor oprávnenie žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy
Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb
a fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické
komunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán spôsobom
umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.
37. Podľa § 58 ods. 5, 6 a 7 zákona o elektronických komunikáciách:
„(5) Podnik je povinný na účely podľa odseku 7 uchovávať prevádzkové údaje,
lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas
a) 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu
a telefonovanie prostredníctvom internetu, a
b) 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie.
(6) Údaje podľa odseku 5 podnik uchováva v rozsahu, v akom ich vytvára alebo
spracúva pri poskytovaní služby alebo siete. Podnik uchováva údaje podľa odseku 5
súvisiace s neúspešnými pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá,
ak ide o telefónne údaje alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Neuchovávajú sa
údaje, ktoré sa týkajú nespojených volaní. Zoznam údajov, ktoré je podnik povinný
uchovávať podľa tohto odseku a odseku 5, je uvedený v prílohe č. 2.
(7) Údaje uchovávané podľa odsekov 5 a 6 spolu s údajmi účastníka v rozsahu podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) je podnik povinný na základe písomnej žiadosti a bezodkladne
poskytnúť za podmienok ustanovených v § 63 ods. 6 orgánom činným v trestnom konaní,
súdu a inému orgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov
súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou,
únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným
zoskupením; údaje a informácie môže podnik uchovávať len v elektronickej podobe.“
38. Podľa § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách:
„(6) Podnik je povinný poskytnúť inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 na účely
plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov na základe písomnej žiadosti a so súhlasom
súdu alebo na príkaz súdu podľa osobitných predpisov údaje, ktoré sú predmetom
telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d); v prípade údajov potrebných
pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje
podľa osobitného predpisu. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje inému orgánu štátu
podľa § 55 ods. 6 v písomnej forme alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme
a zrozumiteľným spôsobom. Náklady na hmotné nosiče, ktoré sú potrebné na poskytnutie
údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.“
39. V prílohe č. 2 s označením „Kategórie uchovávaných údajov“ zákona
o elektronických komunikáciách sa uvádza:
„A. Údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie:
1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne
spojenie:
a) telefónne číslo volajúceho,
b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo
alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,
2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie
prostredníctvom internetu:
a) pridelené označenie užívateľa,
b) označenie užívateľa a telefónne číslo pridelené každej komunikácii, ktorá
vstupuje do verejnej telefónnej siete,
c) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo
alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa a adresa internetového
protokolu (IP), ktorá mu bola v čase komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo
telefónne číslo.
B. Údaje potrebné na identifikáciu adresáta komunikácie:
1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne
spojenie:
c) volené číslo alebo čísla (volané telefónne číslo alebo čísla) a v prípadoch, keď
sú poskytnuté doplnkové služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo
alebo čísla, na ktoré je volanie smerované,
d) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo
alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,
2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom
internetu:
a) označenie užívateľa alebo telefónne číslo určených príjemcov telefónneho
volania,
b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo
alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktorý je určeným
príjemcom komunikácie.
C. Údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie:
1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne
spojenie: dátum a čas začatia a ukončenia komunikácie,
2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie
prostredníctvom internetu:
e) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v
určitom časovom pásme spolu s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii
pridelil poskytovateľ služby pripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo
registrovaného užívateľa,
f) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej
pošty alebo telefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme.
D. Údaje potrebné na identifikáciu typu komunikácie:
1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne
spojenie: používaná telefónna služba,
2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom
internetu: používaná internetová služba.
E. Údaje potrebné na identifikáciu koncového zariadenia užívateľov alebo ich
údajného zariadenia:
1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete: číslo volajúceho
a volaného,
2. ak ide o mobilné telefónne spojenie:
g) číslo volajúceho a volaného,
h) IMSI volajúceho,
i) IMEI volajúceho,
j) IMSI volaného,
k) IMEI volaného,
l) v prípade predplatených anonymných služieb dátum a čas počiatočnej
aktivácie služby a označenie bunky, z ktorej sa vykonala aktivácia služby,
3. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie
prostredníctvom internetu:
a) telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial up
prístup),
b) digitálna účastnícka prípojka alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.
F. Údaje potrebné na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia:
1. údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie,
2. údaje identifikujúce zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas
obdobia uchovávania údajov o komunikácii.“
40. Podľa § 116 Trestného poriadku:
„(1) V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin možno vydať príkaz na zistenie
a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom
telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ktoré sú
potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
(2) Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť
odôvodnený aj skutkovými okolnosťami; príkaz sa doručí osobám uvedeným v odseku 3.
(3) Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré zabezpečujú telekomunikačnú
prevádzku, oznámia predsedovi senátu a v prípravnom konaní prokurátorovi alebo
policajtovi údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke.
(4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa primerane vzťahujú na obsahové údaje alebo
prevádzkové údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.“
41. Podľa § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore:
„Policajný zbor je pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený
žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas
nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré poskytujú
elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, prevádzkové údaje
a údaje komunikujúcich strán podľa osobitného predpisu spôsobom umožňujúcim diaľkový,
nepretržitý a priamy prístup. Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré poskytujú elektronické
komunikácie, sú povinné písomnej žiadosti Policajného zboru bez zbytočného odkladu
vyhovieť.“
42. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného
poriadku a zákona o Policajnom zbore sú podľa názoru navrhovateľov v rozpore s čl. 16
ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 7 ods. 1,
čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11 charty
v spojení s čl. 52 ods. 1 charty.
43. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
44. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
45. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe.
46. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
47. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo
iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Obdobné je znenie čl. 13 listiny.
48. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené.
49. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha
povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
50. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
51. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právo
vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
52. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
53. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
54. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
55. Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon
týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia
alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií
alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
56. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a komunikácie.
57. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho
týkajú. Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu
dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má
právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.
Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.
58. Podľa čl. 11 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania
orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.
59. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných
v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.
Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť
len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré
sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
III.2 Položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
60. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru Európskej
únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl.
5 a čl. 6 smernice 2006/24/ES. Skupina poslancov vyjadrila pochybnosť o tom, či samotný
princíp retencie údajov podľa čl. 3, rozsah povinnej retencie podľa čl. 5 a doba povinnej
retencie podľa čl. 6 smernice 2006/24/ES sú v súlade s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty.
Posúdenie otázky platnosti príslušných ustanovení samotnej smernice 2006/24/ES skupina
poslancov navrhuje z dôvodu, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore boli prijaté pre účely
implementácie smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.
61. Identická predbežná otázka týkajúca sa platnosti smernice 2006/24/ES sa po
podaní návrhu skupiny poslancov už stala predmetom konania pred Súdnym dvorom. Súdny
dvor svojím rozsudkom v spojených veciach C 293/12 a C 594/12 Digital Rights Ireland
Ltd z 8. 4. 2014 (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications,
Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C 293/12 a C
594/12, EU:C:2014:238) vyslovil neplatnosť smernice 2006/24/ES z dôvodu, že
normotvorca Európskej únie (ďalej aj ,,Únia“) pri prijatí tejto smernice prekročil hranice,
ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality so zreteľom na čl. 7, 8 a čl. 52 ods. 1
charty. Keďže predbežná otázka, s ktorou skupina poslancov navrhuje ústavnému súdu
obrátiť sa na Súdny dvor, už bola Súdnym dvorom rozhodnutá, ústavný súd tomuto návrhu
skupiny poslancov nevyhovel.
III.3 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o elektronických
komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s ustanoveniami
charty
62. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Preto i po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii zostávajú
referenčným rámcom prieskumu ústavného súdu normy ústavného poriadku Slovenskej
republiky. Ústavný súd však nemôže neprihliadnuť na dopad práva Európskej únie
na tvorbu, aplikáciu a výklad vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy, ktorej vznik,
pôsobenie a účel majú svoj pôvod v práve Európskej únie (porovnaj nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 25). Právo Európskej únie má uvedený dopad na
vnútroštátne právo v prípade, ak vnútroštátna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva
Európskej únie. Je potrebné uviesť, že aj po zrušení platnosti smernice 2006/24/ES sa
napadnutá práva úprava Slovenskej republiky prijatá pre účely jej implementácie nedostala
mimo rámec pôsobnosti práva Európskej únie.
63. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne
vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štáty
konkretizujú Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17
– 35, ďalej len „vysvetlivky“), ktoré sa majú podľa čl. 6 ods. 1 tretieho pododseku Zmluvy
o Európskej únii riadne zohľadniť a na ktoré sa má podľa čl. 52 ods. 7 charty náležite pri jej
výklade prihliadať (pozri napr. aj rozsudok DEB, C 279/09, EU:C:2010:811, bod 32). Podľa
vysvetliviek k čl. 51 charty, ktoré poukazujú na judikatúru Súdneho dvora, „povinnosť
rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne
vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie“. Ak vnútroštátna právna úprava
patrí do pôsobnosti práva Únie, základné práva zaručené chartou musia byť dodržané a
nemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva
zaručené chartou (pozri rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C 617/10,
EU:C:2013:105, bod 21). Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných
práv zaručených chartou.
64. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 51 charty,
upresňuje situácie, kedy konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva
Európskej únie. Je to tak v troch situáciách, a to ak členské štáty preberajú (implementujú)
právo Únie (pozri rozsudok Hubert Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und
Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321), ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovania
únijných pravidiel prípustnú samotným právom Únie [pozri rozsudok Elliniki Radiophonia
Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia
Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“), C 260/89
EU:C:1991:254] a napokon ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva Únie
[pozri rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente
Regione Lazio („Annibaldi“), C 309/96, EU:C:1997:631]. O tretiu situáciu ide vtedy, ak sa
v konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna norma
práva Európskej únie (pozri rozsudok Karner, C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53;
rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C 617/10, EU:C:2013:105).
65. Napadnutá vnútroštátna právna úprava, konkrétne ustanovenia § 58 ods. 5 až 7
a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, boli prijaté pre účely implementácie
smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Do vyhlásenia smernice
2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom tak napadnuté ustanovenia zákona
o elektronických komunikáciách spadali pod prvú situáciu, kedy konanie členských štátov
spadá do rozsahu pôsobnosti práva Európskej únie, konkrétne, ak členské štáty preberajú
(implementujú) právo Únie.
66. Podľa čl. 3 zrušenej smernice 2006/24/ES „Členské štáty odchylne od článkov 5,
6 a 9 smernice 2002/58/ES prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že údaje uvedené v článku 5
tejto smernice sa uchovávajú v súlade s jej ustanoveniami v rozsahu, v akom sú vytvárané
alebo spracúvané poskytovateľmi verejne dostupných elektronických komunikačných služieb
alebo verejnej komunikačnej siete v ich pôsobnosti v rámci procesu poskytovania
príslušných komunikačných služieb.“. Súdnym dvorom zrušená smernica 2006/24/ES
predstavovala výnimku z uplatňovania ustanovení Smernice Rady č. 2002/58/ES z 12. júla
2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore
elektronických komunikácií [smernica o súkromí a elektronických komunikáciách; (ďalej
len „smernica 2002/58/ES“)] zavádzajúcich povinnosť zabezpečiť primeranú úroveň ochrany
základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania
osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore (pozri čl. 1 smernice
2002/58/ES). Zrušená smernica 2006/24/ES predstavovala derogáciu z ustanovení smernice
2002/58/ES. Cieľom zrušenej smernice bolo zosúladiť právnu úpravu členských štátov
zavádzajúcu povinnosti poskytovateľom verejne dostupných elektronických komunikačných
služieb alebo verejných komunikačných sietí v súvislosti s uchovávaním určitých údajov,
ktoré oni vytvárajú alebo spracovávajú, aby zabezpečili dostupnosť týchto údajov na účely
vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov (čl. 1 ods. 1 smernice
2006/24/ES), keďže niektoré členské štáty prijali podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES
právne predpisy ustanovujúce poskytovateľom služieb povinnosť uchovávať údaje
na predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov a právne a technické
odlišnosti v tejto vnútroštátnej úprave sú prekážkou vnútorného trhu elektronických
komunikácií.
67. Napokon, podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES „Členské štáty môžu prijať
legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5,
článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie
predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na
zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a
na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené
používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice
95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu medzi iným, okrem iného prijať legislatívne
opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov
ustanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade
so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6
ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“ Smernica 2002/58/ES v citovanom ustanovení pripúšťa
výnimku z uplatnenia jej ustanovení zavádzajúcich povinnosť poskytovateľov
elektronických komunikácií vymazať prevádzkové údaje a údaje o polohe vytvorené
používaním elektronických komunikačných služieb alebo zabezpečiť ich anonymnosť, ak už
nie sú naďalej potrebné na účely prenosu komunikácie, s výnimkou údajov potrebných na
účtovanie alebo pre poplatky za prepojenie, z dôvodu zabezpečenia primeranej úrovne
ochrany základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie v oblasti spracovávania
osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore.
68. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak aj po
vyhlásení smernice 2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom ostávajú vo sfére pôsobnosti
práva Európskej únie, keďže predstavujú výnimku z uplatňovania únijných pravidiel
(smernice 2002/58/ES) prípustnú samotným právom Únie (čl. 15 ods. 1 smernice.
2002/58/ES). Rovnako tak aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore je potrebné z dôvodu ich povahy a cieľov, ktoré sledujú, považovať za
úpravu spadajúcu do rámca pôsobnosti čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES (pozri v tomto
ohľade: rozsudok Kreshnik Ymeraga a iní proti Ministre du Travail, de l'Emploi et de
l'Immigration, C 87/12, EU:C:2013:291, bod 41; rozsudok Cruciano Siragusa proti
Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo, C 206/13,
EU:C:2014:126, bod 25). V rámci ústavného prieskumu napadnutých ustanovení zákona
o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore musí
preto ústavný súd zohľadniť aj znenie relevantných ustanovení charty, konkrétne v rozsahu
návrhu skupiny poslancov, predovšetkým čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty a príslušnú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.
69. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda
konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať
a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak
vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu
základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú
judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014). Charta (Ú. v. EÚ C 326, 26. 10.
2012, s. 391 ̶407) síce nebola prijatá vo forme medzinárodnej zmluvy, nadobudnutím
platnosti Lisabonskej zmluvy sa však stala právne záväznou súčasťou primárneho práva
Európskej únie s rovnakou právnou silou ako zmluvy, na ktorých je Únia založená (čl. 6
ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy). Postavenie zmlúv, na ktorých
je Únia založená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie),
v právnom poriadku Slovenskej republiky upravujú čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy.
Článok 1 ods. 2 ústavy upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako
aj jej ďalšie medzinárodné záväzky. Článok 7 ods. 5 ústavy vymenúva kategórie
medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Do kategórií medzinárodných
zmlúv uvedených v tomto ustanovení možno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých je
založená Únia. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia
založená, je preto potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať také
postavenie, aké ústava v čl. 7 ods. 5 priznáva uvedeným kategóriám medzinárodných
zmlúv. Konkrétne charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať
postavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách.
70. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Z citovaného textu vyplýva, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a
ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj
o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].
71. Národná rada uznesením č. 365 z 1. júla 2003 vyslovila súhlas so Zmluvou
o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (ďalej len „zmluva o pristúpení“)
a súčasne rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval
26. augusta 2003, platnosť nadobudla 1. mája 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky bola uverejnená pod č. 185/2004 Z. z. Súčasťou zmluvy o pristúpení bola aj
zmena a doplnenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.
72. Uznesením č. 809 z 10. apríla 2008 národná rada vyslovila súhlas s Lisabonskou
zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení
Európskeho spoločenstva (touto zmluvou došlo okrem iných zmien k premenovaniu
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie
a k nadobudnutiu právnej záväznosti charty priznaním jej rovnakej právnej sily, ako majú
zmluvy, na ktorých je Únia založená; konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii
a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, teda znenie so zapracovanými zmenami zavedenými
Lisabonskou zmluvou bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie C 83
z 30. marca 2010, pozn.), a zároveň rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky
ratifikačnú listinu podpísal 12. mája 2008 a Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1.
decembra 2009. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola uverejnená pod č. 486/2009
Z. z.
73. Na tomto základe možno do subkategórie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7
ods. 5 ústavy zaradiť aj zmluvu o pristúpení a jej prostredníctvom Zmluvu o založení
Európskeho spoločenstva a Zmluvu o Európskej únii a Lisabonskú zmluvu, ktorá
premenovala Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní
Európskej únie. Na základe čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, ktorý priznáva charte
rovnakú právnu silu, ako majú zmluvy, na ktorých je Únia založená, možno charte priznať
v právnom poriadku Slovenskej republiky rovnaké postavenie, ako majú medzinárodné
zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Ide zároveň nepochybne o zmluvy, ktoré spĺňajú kritériá
ustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy.
74. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá v súlade s princípom
pacta sunt servanda požaduje, aby základné práva a slobody podľa ústavy boli vykladané
a uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014)
a príslušnej judikatúry k nim vydanej (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014), základné práva
a slobody podľa ústavy je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úprava
spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať aj v zmysle a duchu charty
a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej.
75. Povinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia ústavy
v zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej, v prípade, ak
vnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vyplýva aj z čl. 4 ods. 3
Zmluvy o Európskej únii, ktorý inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
76. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na svoju predchádzajúcu
judikatúru (PL. ÚS 3/09), podľa ktorej v prípade, ak v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy ústavný súd zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo niektoré jeho
ustanovenia nie sú v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nie je v zásade už potrebné
preskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelia
navrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakým
právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna úprava nie
je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Takýto „samo obmedzujúci“ prístup
k výkonu svojej právomoci ústavný súd odôvodňuje tým, že po vyslovení nesúladu
s ústavou alebo ústavnými zákonmi zaniká predmet konania o súlade právnych predpisov
vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.
III.4 Základná charakteristika práva na súkromie, všeobecne k východiskám
a kritériám posudzovania zásahu do súkromia
(právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7
ods. 1 listiny, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, právo na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny, právo na ochranu osobných údajov
podľa čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny, právo na rešpektovanie súkromného života a
korešpondencie podľa čl. 8 dohovoru, právo na rešpektovanie súkromného života
podľa čl. 7 charty a právo na ochranu osobných údajov podľa čl. 8 charty)
77. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
78. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
79. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe.
80. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy
a čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností
a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným
spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo
správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
81. Uvedené ustanovenia ústavy a listiny zakotvujú právo na ochranu súkromia.
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 274/05) ochrana súkromia je
zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a listiny vrátane čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 22
ústavy, čl. 10 ods. 3 a čl. 13 listiny. Súkromím sa chápe predovšetkým sféra života človeka,
do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobe
možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú
za súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať
sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia
na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovým rozhodnutím
v tomto smere bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)
vo veci Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj na
prípady, keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený
tzv. pozitívny záväzok štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali
porušenie práva na súkromie (III. ÚS 133/2010).
82. S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava
svojím znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd
ustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98,
83. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.
84. Naproti zneniu ústavy a listiny ochrana práva na súkromie je v dohovore
sústredená do jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je
potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 24/2014) a príslušnú
judikatúru k nim vydanú, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany práva
na súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.
85. Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje
mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný
skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej
odpovedi na túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho
legitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi pri
niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie
nepokračuje.
86. Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo
na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život.
Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život
vymedziť ako a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené
s menšinovou sexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu
korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.
87. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Malone proti UK (č. 8691/79 z 2. 8. 1984)
pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa
súkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromný
život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa
i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci,
a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný
dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne
aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. 12. 1992).
Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s Dohovorom
Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných
údajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republiku
platnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo forme
Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.), ktorého
účelom je „zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru
rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie
pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom...“ (čl. 1 Dohovoru o ochrane
jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohto
dohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého
identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“.
88. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na rešpektovanie
súkromného života podľa čl. 8 dohovoru označil za zásahy do súkromia jednotlivca zásahy
v podobe kontroly dát, obsahu pošty či odpočúvaní telefónnych rozhovorov (rozhodnutie
ESĽP vo veci Klass a další proti Nemecku, č. 5029/71, zo 6. 9. 1978; rozhodnutie ESĽP
vo veci Leander proti Švédsku, č. 9248/81, z 26. 3. 1987; rozhodnutie ESĽP vo veci Kruslin
proti Francúzsku, č. 11801/85, z 24. 4. 1990; rozhodnutie ESĽP vo veci Kopp proti
Švajčiarsku, č. 23224/94, z 25. 3. 1998), zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb
(rozhodnutie ESĽP vo veci P.G. a J.H. proti UK, č. 44787/98, z 25. 9. 2001) zisťovanie
údajov o telefónnom spojení (rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku,
zo 16. 2. 2000, č. 27798/95) alebo uchovávanie údajov DNA jednotlivcov v databázach
obvinených (rozhodnutie ESĽP vo veci S. a Marper proti UK, č. 30562/04 a 30566/04,
zo 4. 12. 2008). V rozhodnutí vo veci Rotaru proti Rumunsku (č. 28314/95 zo 4. 5. 2000)
ESĽP vyvodil z práva na súkromný život i pozitívnu povinnosť štátu zlikvidovať údaje,
ktoré o osobe z jej súkromnej sféry štát zhromaždil a spracoval.
89. Obdobný prístup k ochrane súkromia zastáva aj judikatúra zahraničných
ústavných súdov. Napríklad Spolkový ústavný súd Nemecka prostredníctvom práva
na informačné sebaurčenie garantuje ochranu nielen obsahu predávaných informácií, ale
chráni rovnako aj vonkajšie okolnosti, za ktorých sa uskutočňujú – t. j. miesto, čas,
účastníkov, druh a spôsob komunikácie, pretože poznanie okolností uskutočnenej
komunikácie môže v spojení s ďalšími údajmi samo osebe indikovať samotný obsah
komunikácie a za pomoci skúmania týchto údajov a ich analýzy možno zhotoviť
individuálne profily účastníkov danej komunikácie [napr. rozhodnutie z 27. 7. 2005,
BVerfGE 113, 348 (Vorbeugende Telekommunikationsüberwachung) alebo z 27. 2. 2008,
BVerfGE 120, 274 (Grundrecht auf Computerschutz)].
90. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len
na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto
podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie
právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona
judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje
pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda dôraz kladie na kvalitu relevantnej
právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,
že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu
do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať
občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita
zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie.
91. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva
na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len
záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem
spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho
blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv a slobôd).
92. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi
právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení
legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je
možný len vtedy, keď to je nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek
kladených na demokratickú spoločnosť. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
rozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri zásahoch do práva na súkromie v súlade
s dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi „všeobecnej nevyhnutnosti“. Termín
„nevyhnutný“ nie je pritom podľa názoru ESĽP až taký flexibilný, aby sa mohol
interpretovať ako „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“, ale musí sa spájať s existenciou
„naliehavej spoločenskej potreby“ vykonať daný zásah. Pre výklad pojmu „demokratická
spoločnosť“ je zasa pre ESĽP dôležité jej spojenie s pluralizmom, toleranciou a duševnou
slobodou.
93. Aj ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí
zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému
legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť aj
podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00). Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom
takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
94. Na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zásahu do základného práva alebo
slobody ústavný súd obdobne ako ESĽP podrobuje napadnutú právnu úpravu testu
proporcionality.
95. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej
právnej úpravy je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom
je test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate
aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou
sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).
Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej
drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of
subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou
úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova
(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly
onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt
vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m.
PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).
96. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore spadajú do pôsobnosti
práva Európskej únie, nemožno opomenúť príslušné ustanovenia charty a judikatúru
Súdneho dvora.
97. Článok 7 charty zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného života, obydlia
a komunikácie. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho
týkajú. Podľa judikatúry Súdneho dvora čl. 7 a 8 charty uznávajú dodržiavanie práva
na ochranu súkromného života v súvislosti so spracúvaním osobných údajov (rozsudok
Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen, C 92/09 a C 93/09,
EU:C:2010:662, body 47, 52). Korene práva na ochranu osobných údajov ležia v práve na
súkromie [PEERS, S. – HERVEY, T. – KENNER, J. – WARD, A. (ed.) The EU Charter of
Fundamental Rights. A Commentary. Oxford and Portland, Oregon : Hart Publishing, 2014.
ISBN (Hart Publishing): 978 1 84946 308 9, s. 228].
98. Spojitosť medzi právom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranu
osobných údajov podľa čl. 8 charty spočíva v koncepte informačného sebaurčenia, ktorý
implikuje nutnosť existencie kontroly jednotlivca nad informáciami dotýkajúcimi sa jeho
osoby. Koncept informačného sebaurčenia spočíva v nároku jednotlivca určiť, kedy, ako
a v akom rozsahu budú informácie o ňom sprístupnené ostatným. Koncept informačného
sebaurčenia sa zakladá na existencii súhlasu jednotlivca so spracovaním údajov o jeho
osobe. Ak by ochrana osobných údajov mala spočívať len v informačnom sebaurčení
jednotlivca a právo na súkromie by spočívalo v práve na informačné sebaurčenie, tak medzi
právom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 8
charty by nebol zásadný rozdiel. Koncept ochrany osobných údajov uplatňovaný v rámci
Európskej únie, ako aj Rady Európy však ide nad rámec konceptu informačného
sebaurčenia.
99. Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatickom
spracovávaní osobných údajov požaduje súhlas dotknutej osoby pri spracovaní osobných
údajov len v čl. 15 ods. 3, a to vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim pomoc dotknutým
osobám, ktoré sú rezidentmi inej krajiny. Koncept súhlasu dotknutej osoby so spracovaním
osobných údajov nehrá v Dohovore Rady Európy č. 108 kľúčovú úlohu. Obdobne je to tak
aj v rámci Eúrópskej únie. Sekundárna úprava Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných
údajov (na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 8 charty) považuje súhlas dotknutej osoby so
spracovaním osobných údajov len za jeden z viacerých možných základov prípustného
(legálneho) spracovania osobných údajov (pozri tiež čl. 7 Dohovoru Rady Európy č. 108).
Sekundárna normotvorba Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov [Smernica
Rady č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom
pohybe týchto údajov (ďalej len ,,smernica 95/46/EHS“) a smernica 2002/58/ES] zavádza
úpravu ochrany osobných údajov, ktorá ide nad rámec požiadavky súhlasu dotknutej osoby
so spracovaním osobných údajov. Sekundárna únijná úprava ochrany osobných údajov
zavádza systém záruk (kontroly a vyváženosti, angl. „check and balances“), ktorý má
zabezpečiť legalitu (prípustnosť) procesu spracovania osobných údajov aj bez existencie
predchádzajúceho výslovného súhlasu dotknutej osoby.
100. Podľa judikatúry Súdneho dvora obmedzenia, ktorými možno legitímne
obmedziť práva zaručené čl. 7 a čl. 8 charty, zodpovedajú obmedzeniam prípustným podľa
čl.8 dohovoru (rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land
Hessen, C 92/09 a C 93/09, EU:C:2010:662, bod 52). Súdny dvor zároveň dodáva, že
dodržiavanie práva na ochranu súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných
údajov, ktoré uznávajú čl. 7 a čl. 8 charty, možno obmedziť za podmienok vyplývajúcich
z čl. 8 ods. 2 charty a čl. 52 ods. 1 charty [rozsudok Asociación Nacional de
Establecimientos Financieros de Crédito (ASNEF) a Federación de Comercio Electrónico y
Marketing Directo (FECEMD) proti Administración del Estado, C 468/10 a C 469/10,
EU:C:2011:777, bod 42]. Akýkoľvek zásah do výkonu práv uznaných čl. 7 a čl. 8 charty je
preto potrebné považovať za prípustný, len pokiaľ spadá pod obmedzenia prípustné čl. 8
ods. 2 charty, čl. 52 ods. 1 charty a čl. 8 ods. 2 dohovoru (okrem už spomenutých rozsudkov
Súdneho dvora pozri aj rozsudok Michael Schwarz proti Stadt Bochum, C 291/12,
EU:C:2013:670, body 32 ̶34).
101. Súdny dvor v rozhodnutí v spojených veciach C 293/12 a C 594/12 Digital
Rights Ireland Ltd, ktorým zrušil platnosť smernice 2006/24/ES, poukázal na skutočnosť, že
prípustnosť uchovávať osobné údaje bez súhlasu dotknutých osôb je možná len v prípade, ak
poskytovatelia verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejnej
komunikačnej siete majú povinnosť dodržať určité zásady ochrany a bezpečnosti údajov,
podľa ktorých členské štáty dbajú na to, aby sa prijali vhodné technické a organizačné
opatrenia proti náhodnému alebo nezákonnému zničeniu, ako aj proti strate či náhodnej
zmene údajov.
102. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for
Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C
293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 54) právna úprava uchovávania údajov musí
stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatrenia
a ukladajúce minimálne požiadavky spôsobom, aby osoby, ktorých údaje boli uchované,
mali dostatočné záruky umožňujúce účinne chrániť ich osobné údaje proti rizikám zneužitia,
ako aj proti akémukoľvek nezákonnému prístupu a akémukoľvek nezákonnému použitiu
týchto údajov (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP z 1. 7. 2008, Liberty a i. v.
Spojené kráľovstvo, č. 58243/00, body 62 a 63; Rotaru v. Rumunsko, už citovaný, body 57
až 59, ako aj S a Marper v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 99). Nevyhnutnosť
disponovať takými zárukami je pritom podľa Súdneho dvora o to dôležitejšia, keď sú osobné
údaje spracovávané automaticky a keď existuje značné riziko nezákonného prístupu k týmto
údajom (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP, S a Marper v. Spojené
kráľovstvo, už citovaný, bod 103, ako aj M. K. v. Francúzsko, č. 19522/09, bod 35 z 18. 4.
2013).
103. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for
Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C
293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 65) právna úprava uchovávania osobných údajov
musí stanovovať jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah zásahu do základných práv
zakotvených v čl. 7 a 8 charty. Zásah do týchto základných práv musí byť presne
vymedzený ustanoveniami, ktoré majú zaručiť, že sa tento zásah obmedzí iba na to
najnevyhnutnejšie. Právna úprava uchovávania osobných údajov musí stanovovať pravidlá,
ktoré jasným a reštriktívnym spôsobom upravujú ochranu a bezpečnosť predmetných
údajov, aby sa zaručila ich úplná integrita a dôvernosť (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd
proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner
Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 66). Právna úprava
uchovávania osobných údajov musí zaručovať, že poskytovatelia verejne dostupných
elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí uplatnia
mimoriadne vysokú úroveň ochrany a bezpečnosti osobných údajov pomocou
technologických a organizačných opatrení.
IV. Analýza napadnutej právnej úpravy a závery
IV.1 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona
o elektronických komunikáciách s právom na ochranu súkromia
O existencii zásahu do práva na súkromie
104. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ustanovujú
povinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií uchovávať prevádzkové údaje,
lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán v rozsahu, v akom ich vytvárajú alebo
spracuvávajú pri poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými
pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá, ak ide o telefónne údaje,
alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Podľa § 57 ods. 1 zákona o elektronických
komunikáciách sa prevádzkovými údajmi rozumejú údaje vzťahujúce sa na užívateľa a na
konkrétny prenos informácií v sieti a vznikajúce pri tomto prenose, ktoré sa spracúvajú na
účely prenosu správy v sieti alebo na účely fakturácie. Podľa § 57 ods. 2 toho istého zákona
sa lokalizačnými údajmi rozumejú údaje spracúvané v sieti alebo prostredníctvom služby,
ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejnej služby. Zoznam
údajov, ktoré je poskytovateľ elektronických komunikácií povinný uchovávať, je podrobne
vymedzený v prílohe č. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ide o údaje potrebné
na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu adresáta
komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie, údaje
potrebné na identifikáciu typu komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu koncového
zariadenia užívateľov alebo ich údajného zariadenia a údaje potrebné na identifikáciu
polohy mobilného koncového zariadenia.
105. Konkrétne, pokiaľ ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete
a mobilné telefónne spojenie, poskytovatelia elektronickej komunikácie sú povinní
uchovávať telefónne číslo volajúceho a volaného v prípadoch, keď sú poskytnuté doplnkové
služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo alebo čísla, na ktoré je
volanie smerované, meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu, alebo obchodné meno
a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, dátum a čas
začatia a ukončenia komunikácie, používaná telefónna služba, ak ide o mobilné telefónne
spojenie IMSI volajúceho a volaného, IMEI volajúceho a volaného, v prípade mobilného
koncového zariadenia údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie či údaje identifikujúce
zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas obdobia uchovávania údajov
o komunikácii. Pokiaľ ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu
a telefonovanie prostredníctvom internetu, poskytovatelia elektronickej komunikácie sú
povinní uchovávať pridelené označenie užívateľa, označenie užívateľa a telefónne číslo
pridelené každej komunikácii, ktorá vstupuje do verejnej telefónnej siete, meno, priezvisko
a adresu trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka
alebo registrovaného užívateľa a adresu internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v čase
komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo telefónne číslo, označenie užívateľa alebo
telefónne číslo určených príjemcov telefónneho volania, meno, priezvisko a adresu trvalého
pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo
registrovaného užívateľa, ktorý je určeným príjemcom komunikácie, dátum a čas
prihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v určitom časovom pásme spolu
s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii pridelil poskytovateľ služby
pripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo registrovaného užívateľa,
dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej pošty alebo
telefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme, používanú internetovú
službu, telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial up prístup)
a digitálnu účastnícku prípojku alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.
Poskytovatelia elektronických komunikácií majú povinnosť uchovávať v podstate všetky
údaje týkajúce sa komunikujúcich strán s výnimkou obsahu samotnej komunikácie.
106. Aj napriek tomu, že zákonom o elektronických komunikáciách ustanovená
povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán sa
nevzťahuje na obsahy jednotlivých komunikácií, z uvedených údajov o užívateľoch,
adresátoch, presnom dátume, čase a trvaní komunikácie, type komunikácie, údajov
vzťahujúcich sa na identifikáciu koncového zariadenia či údajov potrebných na identifikáciu
polohy mobilného koncového zariadenia možno v ich vzájomnej kombinácii zostaviť
pomerne podrobné informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti, osobných
záľubách, zdravotnom stave, sexualite, sklonoch či slabostiach jednotlivých osôb. Aj
z údajov, ktoré majú poskytovatelia elektronických komunikácií povinnosť uchovávať,
možno vyvodiť dostatočné obsahové závery spadajúce do súkromnej sféry jednotlivca.
Z uvedených údajov možno až s 90 % pravdepodobnosťou napr. zistiť, s kým, ako často,
v akých hodinách sa daný jednotlivec stretáva, kto sú jeho najbližší známi, priatelia
či kolegovia z práce alebo akým aktivitám a v akých hodinách sa venuje [porovnaj štúdiu
Massachusetts Institute of Technology (MIT), Relationship Inference, dostupnú
na http://reality.media.mit.edu/dyads.php]. Zber a uchovávanie prevádzkových údajov,
lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tak predstavuje významný zásah do
práva na súkromie. Z týchto dôvodov je preto nevyhnutné pod rozsah ochrany základného
práva na rešpektovanie súkromného života zahrnúť nielen ochranu samotného obsahu
elektronickej komunikácie, ale rovnako tak aj prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje
komunikujúcich strán na ňu sa vzťahujúce.
107. Podľa judikatúry ESĽP (pozri najmä rozsudky ESĽP zo 16. 2. 2000, Amann
v. Švajčiarsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 II, § 65, ako aj zo 4. 5. 2000, Rotaru
v. Rumunsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 V, § 43) a judikatúry Súdneho dvora
(rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen, C 92/09
a C 93/09, EU:C:2010:662, bod 52) dodržiavanie práva na ochranu osobného života
v súvislosti so spracúvaním osobných údajov, tak ako vyplýva z čl. 8 dohovoru, resp. čl. 7
a 8 charty, sa vzťahuje na všetky informácie týkajúce sa identifikovanej alebo
identifikovateľnej fyzickej osoby. Právna úprava ukladajúca povinnosť poskytovateľom
elektronických komunikácii uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje
komunikujúcich strán sa odchyľuje od systému ochrany práva na rešpektovanie súkromného
života zavedeného smernicami 95/46/ES a 2002/58/ES, ktorý požaduje dôvernosť
komunikácie a prevádzkových údajov, ako aj povinnosť vymazať alebo anonymizovať tieto
údaje, ak už nie sú potrebné na prenos komunikácie, s výnimkou, že sú tieto údaje potrebné
na účely fakturácie, a to aj v tomto prípade iba počas doby, keď táto potreba pretrváva.
Z toho vyplýva, že povinnosť uložená poskytovateľom elektronických komunikácií počas
určitého obdobia uchovávať údaje týkajúce sa súkromného života osoby a jej komunikácie
predstavuje ako taká zásah do práva na súkromie. Značná intenzita zásahu do práva na
súkromie je navyše daná skutočnosťou, že napadnutá právna úprava zavádza plošné
a preventívne uchovávanie predmetných údajov komunikujúcich strán, čo ma za následok,
že sa dotýka obrovského a nepredvídateľného počtu účastníkov komunikácie. Právna úprava
umožňujúca príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k týmto údajom predstavuje
dodatočný zásah do tohto základného práva [pozri v tejto súvislosti rozsudky ESĽP
Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, séria A 116, § 48; Rotaru v. Rumunsko (GC), 28341/95, §
46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), 54934/00, § 79, ESĽP 2006
XI]. Značná intenzita zásahu do práva na súkromie je daná rovnako skutočnosťou, že
uchovávané údaje a ich neskoršie použitie bez toho, aby účastník alebo registrovaný
užívateľ boli o tom informovaní, môže v povedomí dotknutých osôb vyvolať pocit, že ich
súkromný život je predmetom neustáleho sledovania (pozri rozsudok Digital Rights Ireland
Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner
Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 37).
108. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách preto
predstavujú zásah do práva na súkromie, a je ich potrebné posúdiť z hľadiska uvádzaných
ústavnoprávnych požiadaviek kladených na právnu úpravu umožňujúcu zásah do tohto
základného práva. Vzhľadom na vysokú intenzitu zásahu do práva na súkromie je nutné
splnenie uvedených požiadaviek posudzovať podľa čo najprísnejších kritérií.
O odôvodnení zásahu do práva na súkromie
109. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí
dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený
cieľ. Právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov nemajú charakter absolútneho
práva, t. j. zákonodarca ich môže obmedziť, avšak len za podmienky, že ide o také
obmedzenia, ktoré dbajú na jeho podstatu a zmysel a sú použité len na ustanovený legitímny
cieľ.
110. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd
uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv
a slobôd, pričom na základe zásady proporcionality sú takéto obmedzenia možné len vtedy,
ak sú nevyhnutné a skutočne spĺňajú ciele všeobecného záujmu uznané Úniou, alebo
potrebu chrániť práva a slobody iných.
111. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromie
zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
112. Skupina poslancov tvrdí, že napadnutou právnou úpravou dochádza
k neprípustnému zásahu do samotnej podstaty základného práva na rešpektovanie
súkromného života a práva na ochranu osobných údajov, keďže „podľa posledných
výskumov Inštitútu Maxa Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv
na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe“.
113. V súvislosti s namietaným zásahom do samotnej podstaty základného práva
na rešpektovanie súkromného života je potrebné konštatovať, že hoci uchovávanie údajov
predstavuje zvlášť závažný zásah do tohto práva, nie je spôsobilé zasiahnuť do samotnej
podstaty tohto práva, pretože napadnutá právna úprava neumožňuje oboznámiť sa so
samotným obsahom elektronickej komunikácie (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd
proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner
Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 39). Uchovávanie
prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tiež nemôže
zasahovať do podstaty základného práva na ochranu osobných údajov ako zložky práva na
súkromie, pretože zákon o elektronických komunikáciách v § 58 ods. 10 zavádza pre
poskytovateľov elektronických komunikácií pri uchovávaní údajov povinnosť dodržať určité
zásady ochrany a bezpečnosti údajov, podľa ktorých majú zabezpečiť, aby a) uchovávané
údaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu a ochrane ako údaje
podnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo služieb, b) údaje
podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam na ochranu
údajov proti náhodnému alebo protiprávnemu zničeniu, náhodnej strate alebo zmene,
neoprávnenému alebo protiprávnemu uchovaniu, spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,
c) údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam, ktoré
zabezpečia, aby údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na
základe poverenia alebo splnomocnenia podniku a orgánom činným v trestnom konaní,
súdu alebo iným orgánom štátu a ich povereným alebo inak oprávneným príslušníkom alebo
zamestnancom, d) údaje na konci obdobia určeného na ich uchovávanie boli zlikvidované
okrem údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.
114. Pokiaľ ide o otázku, či uvedený zásah zodpovedá cieľu všeobecného záujmu,
treba uviesť, že cieľom napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách
ustanovujúcich poskytovateľom elektronických komunikácií povinnosť uchovávať
prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán a povinnosť poskytnúť
ich orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 zákona
o elektronických komunikáciách je, ako to vyplýva z § 58 ods. 7 zákona o elektronických
komunikáciách, zabezpečiť dostupnosť týchto údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania a
stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním,
organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s
trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Cieľom napadnutých ustanovení
zákona o elektronických komunikáciách je teda podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti
a v konečnom dôsledku tak chrániť verejnú bezpečnosť.
115. Predchádzanie zločinnosti a verejná bezpečnosť predstavujú podľa čl. 8 ods. 2
dohovoru legitímne ciele, v záujme dosiahnutia ktorých je prípustné zasiahnuť do výkonu
práva na súkromie. Podľa judikatúry Súdneho dvora boj proti medzinárodnému terorizmu
s cieľom zachovať mier a medzinárodnú bezpečnosť predstavuje cieľ všeobecného záujmu
Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada
a Komisia, C 402/05 P a C 415/05 P, EU:C:2008:461, bod 363, ako aj Al Aqsa/Rada,
C 539/10 P a C 550/10 P, EU:C:2012:711, bod 130). To isté platí, pokiaľ ide o boj proti
závažnej trestnej činnosti na účely zabezpečenia verejnej bezpečnosti (pozri v tomto zmysle
rozsudok Tsakouridis, C 145/09, EU:C:2010:708, body 46 a 47). Vychádzajúc z uvedeného
je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava požadujúca uchovávanie údajov na
účely ich prípadného sprístupnenia príslušným štátnym orgánom sleduje legitímny cieľ
všeobecného záujmu.
116. Za týchto podmienok je potrebné preskúmať primeranosť (proporcionalitu)
konštatovaného zásahu. Je potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia zákona
o elektronických komunikáciách sú jednak vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov
a jednak nevyhnutné na ich dosiahnutie, t. j. či neprekračujú hranice toho, čo je primerané
a potrebné na uskutočnenie týchto cieľov. Vzhľadom na dôležitosť ochrany osobných údajov
so zreteľom na základné právo na rešpektovanie súkromného života je potrebné pristúpiť k
prísnej kontrole dodržania kritérií proporcionality konštatovaného zásahu.
117. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či uchovávanie prevádzkových údajov,
lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán na účely ich prípadného sprístupnenia
príslušným orgánom je vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa, je potrebné konštatovať,
že vzhľadom na značný nárast možností elektronickej komunikácie ponúkajú údaje, ktoré sa
majú uchovávať podľa § 58 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách a prílohy č. 2
tohto zákona konkretizujúcej kategórie uchovávaných údajov príslušným vnútroštátnym
orgánom podľa § 58 ods. 7 v spojitosti s § 55 ods. 6 tohto zákona dodatočné možnosti na
objasnenie závažných trestných činov taxatívne vymedzených v § 58 ods. 7 tohto zákona a
v tomto ohľade predstavujú užitočný nástroj pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania
predmetných trestných činov (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for
Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C
293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 49). Uchovávanie týchto údajov teda možno
považovať za prostriedok, ktorý je vhodný a spôsobilý na dosiahnutie sledovaných cieľov.
118. Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, na ktorú vo svojom
návrhu poukazuje skupina poslancov, že existuje viacero spôsobov, ako sa vyhnúť
uchovávaniu dát, napríklad zvolením iného spôsobu komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľ
monitorovaný, napríklad použitím blogu, sociálnych sietí (napr. facebook), webov
umožňujúcich zdieľanie videí (napr. youtube), rýchlych správ (IM), IRC (Internet relay
chat), peer to peer (P2P) komunikácie, keďže tieto nepoužívajú protokoly predpokladané
zákonom o elektronických komunikáciách, resp. šifrujú komunikáciu, či použitím telefónnej
búdky alebo tzv. anonymných predplatených telefónnych kariet (kariet, pri kúpe ktorých nie
je nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť), alebo použitím komerčných služieb na
anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR) či systému JAP
(JonDo), v dôsledku čoho by napadnutá právna úprava nemala byť vhodná na dosiahnutie
sledovaného cieľa, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, pretože práve osoby
páchajúce takúto trestnú činnosť najlepšie poznajú spôsoby, ako sa uchovávaniu údajov
efektívne vyhnúť. Hoci je pravda, že táto okolnosť môže obmedziť účinnosť (efektivitu)
uchovávania údajov pri dosahovaní sledovaného cieľa, nemôže viesť k nespôsobilosti tohto
opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ.
119. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uchovávania vybraných údajov pre dosiahnutie
verejnej bezpečnosti, je potrebné konštatovať, že hoci účinnosť boja proti závažnej trestnej
činnosti môže vo veľkej miere závisieť od použitia moderných vyšetrovacích technológií,
ani tento cieľ všeobecného záujmu, nech je akokoľvek zásadný, nemôže sám osebe
odôvodniť to, aby sa opatrenie uchovávania zavedené napadnutými ustanoveniami zákona o
elektronických komunikáciách považovalo za nevyhnutné na účely uvedeného boja (pozri
rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and
Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12,
EU:C:2014:238, bod 51). Ochrana práva na súkromie vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia
v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné
(rozsudok IPI, C 473/12, EU:C:2013:715, bod 39).
120. V súvislosti s otázkou, či zásah, ktorý predstavuje napadnutá úprava zákona
o elektronických komunikáciách, je obmedzený na to najnevyhnutnejšie, treba uviesť, že
táto úprava podľa svojho § 58 ods. 5 v spojení s prílohou č. 2 zákona o elektronických
komunikáciách konkretizujúcou kategórie uchovávaných údajov ukladá povinnosť
uchovávať všetky prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán
týkajúce sa telefónneho spojenia prostredníctvom pevnej siete a mobilného telefónneho
spojenia, pripojenia k internetu, internetovej elektronickej pošty, ako aj telefonovania
prostredníctvom internetu. Vzťahuje sa tak na všetky prostriedky elektronickej komunikácie,
ktorých používanie je veľmi rozšírené a ktoré majú rastúci význam pre každodenný život
jednotlivca. Uvedená úprava sa pritom vzťahuje na všetkých účastníkov a registrovaných
užívateľov. Uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov
komunikujúcich strán sa všeobecným spôsobom týka všetkých osôb používajúcich
elektronické komunikačné služby bez toho, aby sa tieto osoby, ktorých údaje sa uchovávajú,
aspoň nepriamo nachádzali v situácii, ktorá by mohla viesť k trestnému stíhaniu. Uplatňuje
sa teda aj na osoby, pri ktorých nie je dôvod domnievať sa, že by ich konanie mohlo mať
aspoň nepriamu alebo vzdialenú súvislosť so závažnými trestnými činmi. Navyše,
neustanovuje žiadnu výnimku, takže sa uplatňuje aj na osoby, ktorých komunikácia podľa
príslušnej právnej úpravy podlieha služobnému tajomstvu alebo právom ustanovenej či
uznanej povinnosti mlčanlivosti.
121. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách smerujúce
k podpore boja proti závažnej trestnej činnosti nevyžadujú žiadnu súvislosť medzi údajmi,
ktorých uchovávanie ustanovujú, a hrozbou pre verejnú bezpečnosť. Uchovávanie sa
neobmedzuje ani na údaje z určitého časového obdobia a/alebo z určitej zemepisnej oblasti
či na okruh osôb, ktoré by akýmkoľvek spôsobom bolo možné spájať so závažnými
trestnými činmi, ani na osoby, ktorých uchovávané údaje by z iných dôvodov mohli prispieť
k predchádzaniu, odhaľovaniu alebo stíhaniu závažných trestných činov.
122. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava zákona o elektronických
komunikáciách predstavuje závažný zásah do práva na súkromie, pričom ju nemožno
považovať za úpravu nevyhnutnú pre dosiahnutie sledovaného cieľa. Cieľ sledovaný
napadnutou právnou úpravou podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom
dôsledku verejnú bezpečnosť možno dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujú
menej intenzívny zásah do práva na súkromie, ako je nástroj v podobe plošného
a preventívneho uchovávania predmetných údajov. Za primeranejší nástroj dosiahnutia
sledovaných cieľov možno považovať napríklad tzv. data freezing, ktorý po splnení
stanovených podmienok umožňuje sledovať a uchovávať potrebné a vybrané údaje iba
u konkrétneho, vopred určeného účastníka komunikácie. Taktiež je potrebné dodať,
že napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách by predstavovala
o niečo primeranejší nástroj dosiahnutia sledovaných cieľov, ak by poskytovala dostatočné
záruky a prostriedky ochrany dotknutých jednotlivcov umožňujúce účinne chrániť osobné
údaje proti rizikám ich úniku, zneužitia či proti akémukoľvek nezákonnému prístupu
a akémukoľvek nezákonnému použitiu týchto údajov.
123. V súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa bezpečnosti a ochrany údajov
uchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikácií treba (aj napriek skutočnosti
reflektovanej ústavným súdom v bode 113) konštatovať, že napadnutá právna úprava zákona
o elektronických komunikáciách neustanovuje dostatočné záruky, ako to požaduje čl. 19
ods. 3 a čl. 22 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 8 charty, ktoré by umožňovali
zabezpečenie účinnej ochrany uchovávaných údajov pred rizikom zneužitia, ako aj pred
akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným použitím týchto údajov.
Napadnutá právna úprava napríklad neustanovuje špecifické pravidlá prispôsobené veľkému
množstvu údajov, ktorých uchovávanie ukladá, citlivej povahe týchto údajov, ako aj riziku
nezákonného prístupu k nim, pričom tieto pravidlá by jasným a reštriktívnym spôsobom
upravovali ochranu a bezpečnosť predmetných údajov, aby sa zaručila ich úplná integrita a
dôvernosť.
124. Ustanovenie § 58 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách nezaručuje,
že poskytovatelia elektronických komunikácií uplatnia mimoriadne vysokú úroveň ochrany
a bezpečnosti pomocou technologických a organizačných opatrení, pretože § 56 ods. 2
daného zákona umožňuje prevádzkovateľom elektronických komunikácií pri stanovení
úrovne bezpečnosti, ktorú uplatňujú, zohľadniť ekonomické úvahy, pokiaľ ide o náklady na
vykonanie bezpečnostných opatrení. Ustanovenie § 56 ods. 2 zákona o elektronických
komunikáciách požaduje zo strany prevádzkovateľov elektronických komunikácií prijať
opatrenia, ktoré musia zabezpečiť takú úroveň bezpečnosti služieb, ktorá je primeraná
existujúcemu riziku s ohľadom na stav techniky a náklady na ich realizáciu.
125. Vzhľadom na všetky predchádzajúce konštatovania je potrebné konštatovať, že
zákonodarca pri prijatí napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách
prekročil hranice, ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality.
126. Keďže napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách nie sú
v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné pristúpiť k ich preskúmaniu aj
s ohľadom na čl. 25 ústavy a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.
IV.2 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore s právom na ochranu súkromia
127. Napadnuté ustanovenia Trestného poriadku zakladajú orgánom činným
v trestnom konaní oprávnenie, aby na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné
konanie získali od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo
na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Napadnuté ustanovenia zákona o Policajnom
zbore zakladajú pre Policajný zbor pre účely odhaľovania a dokumentovania trestnej
činnosti oprávnenie v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a
na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy požadovať od poskytovateľov elektronických
komunikácií údaje o uskutočnenej komunikačnej prevádzke podľa zákona o elektronických
komunikáciách spôsobom, ktorý umožňuje diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.
128. Prístup orgánov verejnej moci k týmto údajom bez súhlasu užívateľov týchto
služieb sa vzhľadom na možnosť odvodiť z týchto údajov informácie o mieste, čase,
a účastníkoch komunikácie, ako aj o spôsobe ich komunikácie bezprostredne a citeľne
dotýka ich práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, pretože ich
v tomto rozsahu zbavuje možnosti, aby sami rozhodli, či tieto informácie sprístupnia iným
osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti
Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner
Landesregierung a iní, C 293/12 a C 594/12, EU:C:2014:238, bod 35) a judikatúry ESĽP
[rozsudky ESĽP vo veci Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, séria A 116, bod 48; Rotaru
v. Rumunsko [GC], č. 28341/95, bod 46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko
(rozh.), č. 54934/00, bod 79, ESĽP 2006 XI] prístup príslušných vnútroštátnych orgánov
k údajom týkajúcim sa súkromného života osôb a ich komunikácie predstavuje zásah do
základného práva na rešpektovanie súkromného života.
129. Pre prípustnosť takéhoto zásahu sa vyžaduje splnenie podmienok vyplývajúcich
z ústavného poriadku. Ide predovšetkým o to, aby predmetné obmedzenie bolo stanovené na
základe zákona a aby jeho právna úprava spĺňala požiadavku určitosti vyplývajúcu zo
zásady právneho štátu, teda aby bola presná a jasná vo svojej formulácii a súčasne
predvídateľná v zmysle, aby potencionálne dotknutým jednotlivcom poskytovala dostatočnú
informáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich základného práva
(pozri rozhodnutie ESĽP z 27. decembra 2005 vo veci Sallinen v. Fínsko; obdobne III. ÚS
172/2010). Zároveň musí obmedzenie práva na súkromie v podobe práva na informačné
sebaurčenie sledovať ústavne aprobovaný účel, ktorým je ochrana iného základného práva
alebo verejného statku, pričom pri posúdení vzájomnej kolízie týchto hodnôt je potrebné
dodržať imperatív minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, berúc pritom ohľad na
ich podstatu a zmysel. Zásah do základného práva tak musí obstáť z hľadiska
proporcionality, ktorej posúdenie pozostáva podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z
troch krokov. Prvý krok pozostáva z posúdenia spôsobilosti (alebo vhodnosti) konkrétneho
opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ, čím sa rozumie, či posudzované opatrenie je vôbec
schopné dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva
alebo verejného statku. Druhým krokom je posúdenie potrebnosti (nevyhnutnosti)
z hľadiska, či pri výbere prostriedku bol použitý ten z nich, ktorý je k základnému právu
najšetrnejší. V poslednom treťom kroku je predmetom posúdenia proporcionalita v užšom
zmysle, teda či ujma na základnom práve nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovanému
cieľu, t. j. že opatrenie obmedzujúce základné právo alebo slobodu nesmie svojimi
negatívnymi dôsledkami prevyšovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem
na uplatňovaní týchto opatrení z dôvodu dosiahnutia sledovaných cieľov.
130. Z hľadiska uvedených kritérií je potrebné konštatovať, že opatrenie spočívajúce
v oprávnení orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov
elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú
inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných
údajov, má zákonný základ v napadnutých ustanoveniach Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore. Zákonný základ prípustného zásahu do práva na súkromie však musí
spĺňať podmienku istého stupňa materiálnej kvality. Z doktríny ESĽP, ktorú si ústavný súd
osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme, môže
v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ústavou, resp. dohovorom.
(I. ÚS 117/07). Oprávnené zásahy do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom len
v súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo
slobodu jednotlivca (PL. ÚS 43/95).
131. Účelom oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať
od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo
na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, je najmä nutnosť zistenia či preverenia
skutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Je
potrebné konštatovať, že takéto opatrenie sleduje ústavne aprobovaný verejný záujem,
ktorým je boj proti trestnej činnosti, čo má význam pre zabezpečenie verejnej bezpečnosti.
Takýto účel odôvodňuje zásah do základného práva. Predmetný verejný záujem obstojí aj
ako legitímny cieľ odôvodňujúci zásah do základného práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje, ak to je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné,
zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života v záujme ochrany práv a slobôd
iných, národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu štátu, predchádzania
nepokojom a zločinnosti či ochrany zdravia a morálky. Účel, ktorý sledujú napadnuté
ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, obstojí aj ako účel
aprobovaný právom Európskej únie. Podľa čl. 15 smernice 2002/58/ES členské štáty môžu
prijať legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú základné práva a slobody a najmä právo na
súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom
komunikačnom sektore, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané
opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j.
bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie
a stíhanie trestných činov alebo neoprávneného používania elektronického komunikačného
systému podľa čl. 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel podľa toho istého ustanovenia
smernice 2002/58/ES členské štáty môžu okrem iného prijať legislatívne opatrenia
umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie za splnenia ďalších podmienok.
132. Rovnako je možné konštatovať, že opatrenie spočívajúce v oprávnení orgánov
činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií
zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je spôsobilé
dosiahnuť sledovaný cieľ. Obstojí teda aj v prvom kroku testu proporcionality. Ústavný súd
preto pristúpil k posúdeniu splnenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného
opatrenia.
133. V úvode posúdenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia je
potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore
vymedzujú nielen to, čo je predmetom platnej právnej úpravy oprávnenia orgánov činných
v trestnom konaní, a to požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácii zistenie
a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ale aj to, čo predmetom
takejto právnej úpravy nie je. Predmetné opatrenie predstavuje negatívny zásah do práva na
rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie užívateľov
elektronických komunikácií nielen kvôli samotnému oznámeniu údajov o uskutočnenej
elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní, ale rovnako aj kvôli ďalšej
dispozícii s nimi, napríklad ich sprístupnením ďalším osobám alebo zneužitím na iné účely.
Je preto potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore poskytujú z hľadiska základného práva na rešpektovanie súkromného
života v podobe práva na informačné sebaurčenie, resp. práva na ochranu osobných údajov,
dostatočné garancie proti zneužitiu predmetných údajov počas celého trvania trestného
konania. Týmito garanciami je potrebné rozumieť stanovenie podmienok, za ktorých majú
mať príslušné orgány prístup k údajom o uskutočnenej elektronickej prevádzke, ako aj
účinnej kontroly ich dodržiavania (nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 23). K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia osôb zo strany
verejnej moci môže dôjsť iba veľmi výnimočne, ak je to akceptované z pohľadu zákonnej
existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli (porovnaj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 36; rovnako tiež nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 631/05, bod 26). Nevyhnutnosť, aby prijaté
opatrenia zasahujúce do práva na súkromie obsahovali takéto záruky, sa pre jednotlivcov
stáva naliehavejšou práve v dnešnej dobe, kedy vďaka enormnému rozvoju a výskytu
nových informačných technológií a elektronickej komunikácie (v tzv. kyberpriestore) je
predovšetkým vďaka rozvoju internetu a mobilnej komunikácie každú minútu
zaznamenávané, zhromažďované a fakticky sprístupňované enormné množstvo dát, údajov
a informácií, ktoré zasahujú aj do súkromnej sféry každého jednotlivca, a to aj napriek
tomu, že on sám do nej vedome nikoho pustiť nechcel (porovnaj nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/11, bod 50).
134. Zo znenia napadnutých ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že oprávnenie
orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických
komunikácii zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii je
podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k objasneniu skutočností dôležitých
pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Zo znenia napadnutých
ustanovení zákona o Policajnom zbore vyplýva, že oprávnenie Policajného zboru požadovať
od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
elektronickej komunikácii spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup je
podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k odhaleniu a dokumentovaniu
trestnej činnosti a môže byť uskutočnené len v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej
úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy. Oprávnenie orgánov
činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o elektronickej
komunikácii sa teda netýka len určitej kategórie úmyselných trestných činov, a to tak, ako to
ustanovuje § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, t. j. trestných činov
súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou,
únikom a ohrozením utajovaných skutočností a trestných činov spáchaných nebezpečným
zoskupením, ale akýchkoľvek úmyselných trestných činov (v prípade napadnutého
ustanovenia Trestného poriadku), resp. trestných činov (v prípade napadnutého ustanovenia
zákona o Policajnom zbore). Podľa ústavného súdu takto vymedzený okruh trestných činov,
pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania ktorých možno zasiahnuť do základného
práva na informačné sebaurčenie, upravuje medze tohto základného práva veľmi široko
a neurčito. Umožňuje požiadať a použiť predmetné údaje zo strany orgánov činných
v trestnom konaní stále, ak je možné nájsť určitú súvislosť s prebiehajúcim konaním
o úmyselnom trestnom čine, resp. trestnom čine. Miera intenzity zásahu do práva na
súkromie spôsobená uchovávaním a následným sprístupnením údajov o uskutočnenej
elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní však požaduje, aby
oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov
potrebných na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo len
na najzávažnejšie trestné činy. Je síce pravda, že príkaz na zistenie a oznámenie údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva podľa § 116 ods. 2 Trestného poriadku
predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie na návrh prokurátora, a teda ochrana základných práv a slobôd podlieha
v prípade sprístupnenia údajov o elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom
konaní kontrole zo strany nezávislého a nestranného súdu, ktorý by mal v každom
jednotlivom prípade posúdiť, či zistenie predmetných údajov nie je vzhľadom na závažnosť
trestného činu, možnosť dosiahnuť účel trestného konania inak alebo z iného dôvodu
neprimeraným zásahom do práva na súkromie, napríklad tým, ako na to poukázala aj
skupina poslancov vo svojom návrhu, že by predmetné ustanovenie § 116 ods. 1 Trestného
poriadku vykladal v spojitosti s § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, a teda
za úmyselné trestné činy, vo vzťahu ku ktorým by bolo možné požadovať oznámenie
predmetných údajov, by príslušný súd považoval len trestné činy taxatívne vymenované
v § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Takáto garancia umožňujúca
poskytnúť ochranu pred neprimeraným zásahom do práva na súkromie s ohľadom
na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu nemôže preklenúť nedostatok spočívajúci
v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy tým, že požaduje
od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého verejného záujmu
na obmedzení základného práva alebo slobody v prípade jednotlivých trestných činov.
Takýto postup súdov by nezodpovedal ani čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje upraviť
medze základných práv a slobôd, resp. obmedzenie výkonu práva a slobôd, jedine zákonom.
Len zákonodarca je ústavne legitimovaný na to, aby na základe svojho uváženia pri
rešpektovaní princípu proporcionality priznal stanoveniu určitej povinnosti prednosť
aprobovaného verejného záujmu pred základným právom. Ponechanie určenia ústavne
súladného obmedzenia základných práv a slobôd iba na rozhodovaciu prax súdov by nebolo
zlučiteľné ani s požiadavkou právnej istoty, lebo prípadný zásah do práva na súkromie nie je
z dôvodu neurčitosti súčasnej právnej úpravy pre jednotlivca predvídateľný v takej miere,
ktorá by zodpovedala závažnosti prípadných negatívnych dôsledkov pre právo na súkromie.
Ak zákonodarca ustanovil ako podmienku pre zistenie údajov o uskutočnenej komunikačnej
prevádzke, že musí viesť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie pre
úmyselný trestný čin (resp. trestný čin), vytvoril tým základ pre obmedzenie práva
na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie v takej miere, ktorá opomína
požiadavku nevyhnutnosti takéhoto zásahu s ohľadom na ním sledovaný cieľ (porovnaj
nález sp. zn. Pl. ÚS. 42/11, body 24, 25; nález sp. zn. II. ÚS 789/06, bod 16). Oprávnenie
orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
komunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do tohto
základného práva, považované za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevencie
a odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku boja proti trestnej činnosti
môže dôjsť jedine vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahu
k základnému právu šetrnejší prostriedok.
135. O riziku užívania oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať
zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke od prevádzkovateľov
elektronických komunikácií ako bežného alebo rutinného prostriedku na vyšetrovanie aj
menej závažnej trestnej činnosti, ako je trestná činnosť vymedzená v § 58 ods. 7 zákona
o elektronických komunikáciách, svedčia aj relevantné štatistické údaje. Podľa ročnej
štatistiky žiadostí o sprístupnenie uchovávaných údajov, tak ako to uvádza skupina
poslancov v podanom návrhu, predstavoval počet vyžiadaní si údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke v roku 2009 číslo 5214 a v roku 2010 číslo 7417 (porovnaj
so správou Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 18. apríla 2011 s názvom
„Hodnotiaca správa o smernici o uchovávaní údajov“, prístupnej na eur lex.europa.eu,
CELEX: 52011DC0225, predmetné oficiálne údaje si Komisia vyžiadala od Slovenskej
republiky).
136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti, napadnutá
právna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany orgánov
činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá obsahujúce
minimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by zaručovali, že
nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené legitímne ciele.
Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie procedúry vedúcej
k ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich zničenia (nález
sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom do práva na
súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti dodatočne
informovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že prevádzkové
a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli oznámené
orgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať k dispozícii
právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho prieskumu
postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní s predmetnými
údajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo zákonom
ustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejto
informácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdenie
príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale
podliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 27;
rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1
BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod,
pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť
údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať,
pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahu
k nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v oboch
prípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej
úpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115
Trestného poriadku, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva
na súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľné
s tými, ktoré sú obsiahnuté v § 115 Trestného poriadku.
137. Zákonodarca by mal napokon rovnako zvážiť aj účelnosť ustanovenia
podrobnejších pravidiel pre obsah príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej
komunikačnej prevádzke, prípadne ustanoviť určité formálne náležitosti samotnej žiadosti
zo strany orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie. Zmyslom vymedzenia
nevyhnutných obsahových náležitostí priamo na úrovni zákona je zabezpečiť, aby súd pri
svojom rozhodovaní disponoval všetkými potrebnými informáciami, ktoré sú pre orgány
činné v trestnom konaní bez väčších ťažkostí dostupné, napr. informáciami o užívateľovi
alebo majiteľovi užívateľskej adresy či zariadenia, pokiaľ je takéto údaje možné získať
od príslušného poskytovateľa komunikačných služieb bez toho, aby tým došlo k ohrozeniu
účelu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje požiadavku dôslednosti
a efektivity súdnej kontroly, a to s ohľadom na povahu daného konania, ktoré
nepredpokladá účasť protistrany pred rozhodnutím súdu. Úloha súdu tak spočíva
i vo „vyvažovaní“ procesnej situácie, pričom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície
„pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný (nález sp. zn. Pl. ÚS 789/06,
bod 17).
138. Z uvedených skutočností je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté ustanovenia
neobstoja v druhom kroku testu proporcionality, lebo nepodmieňujú zisťovanie údajov o
uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných v trestnom konaní
požiadavkou nevyhnutnosti a pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly,
ktoré by umožňovali účinnú ochranu základného práva na informačné sebaurčenie
dotknutých osôb v priebehu celého obdobia, počas ktorého tieto orgány disponujú
predmetnými údajmi. Pre úplnosť posúdenia ústavnosti napadnutých ustanovení je potrebné
uviesť, že by neprešli ani cez tretí krok testu proporcionality, ktorého podstatou je posúdenie
proporcionality v užšom zmysle. Napadnuté ustanovenia totiž neprikladajú žiaden význam
povahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu,
že tieto skutočnosti sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania v
kolízii stojaceho základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu na
predchádzaní a postihovaní trestných činov. Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v
prípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom vo svojom
rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť. Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzenie
možnosti vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115
Trestného poriadku iba pre trestné konanie o zločine, korupcii, trestných činoch
extrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine
legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom
na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.
139. Vzhľadom na záver, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné
preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov so zreteľom na čl. 25 ústavy
a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.
V.
140. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,
že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,
ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy
vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť
ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
141. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov
1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Dňom uverejnenia v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky zároveň zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu
č. k. PL. ÚS 10/2014 29 z 23. apríla 2014 v časti týkajúcej sa pozastavenia účinnosti § 58
ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách uverejneného
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 128/2014 Z. z. Vzhľadom na účinky
ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy (pozri predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu) sa
však účinnosť ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických
komunikáciách neobnovuje.
142. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej rady
do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
uviesť § 58 ods. 5, 6 a 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116
Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore do súladu s čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru.
143. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nebolo potrebné
preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s čl. 26 ústavy, čl. 10
dohovoru a čl. 11 charty, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu, a preto tejto časti návrhu
skupiny poslancov nevyhovel.
144. Ústavný súd vychádzajúc z čl. 125 ods. 1 ústavy a svojej doterajšej judikatúry
(PL. ÚS 3/09) nevyhovel návrhu poslancov ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutých
ustanovení príslušných zákonov s čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty, pretože
vyslovením ich nesúladu s ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru uvedenými vo výroku
tohto nálezu sa z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy (strata
účinnosti napadnutej právnej úpravy a po márnom uplynutí šiestich mesiacov aj prípadná
strata ich platnosti) naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov, čím sa zároveň
odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015