Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 27. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. F. T., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P.,

Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie

podľa a 2 a podľa Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazmi na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky Krajskej prokuratúry v Prešove sp. zn.

z 23. marca 2000 a sp. zn. z 22. septembra 2000 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. F. T. na súkromie podľa a 2 Slovenskej

republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Krajskej

prokuratúry v Prešove na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky z 23. marca

2000 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. a príkazom na predĺženie

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky z 22. septembra 2000 vydaným

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Príkazy Krajskej prokuratúry v Prešove na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky z 23. marca 2000 sp. zn. a na predĺženie

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky z 22. septembra 2000 sp. zn.

II KO 001-50/00 s a z r u š u j ú .

3. Ing. F. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc

eur), ktoré j e p o v i n n á Krajská prokuratúra v Prešove vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. F. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 (slovom

dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajská prokuratúra v Prešove

p o v i n n á vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. K. M. P., Advokátska

kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 z 30. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. T., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Advokátska kancelária, Ž. (ďalej len

„advokátka“), doručenú ústavnému súdu 17. septembra 2009 (ďalej len „sťažnosť

zo 17. septembra 2009“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa

a 2 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky Krajskej prokuratúry

v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. z 23. marca 2000.

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 18. januára 2011 prijal podľa § 25

ods. 3 na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného

advokátkou, doručenú mu 20. decembra 2010 (ďalej len „sťažnosť z 20. decembra 2010“)

pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa a 2 a

podľa listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom

krajskej prokuratúry sp. zn. z 22. septembra 2000.

Ústavný súd uznesením č. k. -34 zo 14. júna 2011 spojil obe označené

sťažnosti na spoločné konanie vedené pod sp. zn. v záujme hospodárnosti

konania, pretože sa týkajú toho istého účastníka a zároveň spolu skutkovo súvisia.

Z obsahu sťažnosti z 20. decembra 2010 a jej príloh vyplýva že sťažovateľ bol a aj

v súčasnosti je jediným „užívateľom účastníckej telefónnej stanice č. ...“.

Dňa 20. júla 2009 podľa svojho vyjadrenia sťažovateľ «získal do fyzickej dispozície

kópiu „nariadenia“ odpočúvania a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych

hovorov účastníckej telefónnej stanice ...».

Príkaz z 23. marca 2000 vydala krajská prokuratúra pod sp. zn.

a týkal sa spoločnosti T., spol. s r. o., M., „Ing. D. M.“, pričom doba, po ktorú sa malo

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonávať, bola ohraničená časovým

úsekom od 23. marca 2000 do 23. septembra 2000. V uvedenom období bol sťažovateľ

jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti T., spol. s r. o., M., vystupujúcej od 5. apríla

2001 pod obchodným menom R., spol. s r. o., Ž., a ako jediný užíval predmetnú

„účastnícku telefónnu stanicu“, ktorej sa daný príkaz týkal.

Sťažovateľ uviedol, že predmetný príkaz v rozpore s vtedy účinným § 88 ods. 2

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) neobsahuje odôvodnenie, z ktorého by bolo možné

zistiť „vecné a právne dôvody“ zásahu do priznaných práv sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa je príkaz krajskej prokuratúry nezákonný, keďže je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Sťažovateľ uviedol, že sa nemôže domáhať

ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, pretože proti nemu nebolo vedené trestné

konanie, v rámci ktorého by mohol vzniesť námietku nezákonnosti odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky.

Krajská prokuratúra mala podľa názoru sťažovateľa pri vydaní príkazu poskytnúť

ochranu „dotknutému účastníkovi pred svojvoľným a neoprávneným zásahom do práva

na súkromie“ a podrobne odôvodniť príkaz „po skutkovej a právnej stránke s uvedením

konkrétnych a relevantných skutočností odôvodňujúcich zásah do práva na súkromie“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že krajská prokuratúra „v konaní pod sp. zn. vydaním

rozhodnutia o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky telefónnych

hovorov účastníckej telefónnej stanice ...“ z 23. marca 2000 porušila jeho označené

základné práva zaručené a listinou a práva zaručené dohovorom, uvedené

„rozhodnutie“ zrušil a prikázal krajskej prokuratúre zaplatiť mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“), a to prostredníctvom riaditeľky jej

organizačného a kontrolného odboru (ďalej len „riaditeľka odboru“), ktorá v liste sp. zn.

XV/2 Spr 16/10 z 15. júna 2010 doručenom ústavnému súdu 23. júna 2010 uviedla, že

predmetný príkaz bol vydaný v rámci trestného konania následne vedeného na Krajskom

súde v Prešove pod sp. zn. , ktoré sa vyznačovalo pomernou náročnosťou

dokazovania, pretože išlo „v podstate o jednu z prvých trestných vecí v rámci republiky, kde

bola odhalená trestná činnosť v rámci činnosti organizovaných skupín, vykonávajúcich

trestnú činnosť na území celej Slovenskej republiky“. Zabezpečenie informácií o uvedenej

trestnej činnosti vzhľadom na jej organizovaný charakter bolo možné realizovať len

prostredníctvom inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Vzhľadom

na „vtedajšiu celkovú spoločenskú situáciu“ a tomu zodpovedajúcu „situáciu v policajnom

zbore“ orgány činné v trestnom konaní aj pri vydávaní „rozhodnutí“ uplatňovali taktiku

eliminujúcu únik dôležitých informácií.

Riaditeľka odboru uviedla, že predmetný príkaz bol vydaný na podklade

„operatívnych materiálov“ nachádzajúcich sa v spise príslušného trestného konania a

zodpovedal zákonným požiadavkám ustanovení , pričom bolo

dôvodné predpokladať, vzhľadom na „operatívne informácie“, že prispeje k objasneniu

okolností dôležitých pre trestné konanie. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky realizované na základe tohto príkazu predstavujúce zásah do základných práv

spojených so súkromím osoby boli podľa vyjadrenia riaditeľky odboru vykonané na základe

zákona, v súlade so zákonom a na účely ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, ako aj ochrany práv a slobôd iných.

V tomto kontexte bolo vo vyjadrení poukázané na „bezpečnostnú situáciu

v republike v tomto období, rozsiahlu kriminalitu, najmä pokiaľ ide o násilné trestné činy

páchané organizovanými skupinami“, a tiež na skutočnosť, že „odhaľovať túto trestnú

činnosť bolo mimoriadne náročné, pretože spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom

konaní nechceli nielen svedkovia, ale ani poškodení“.

V závere vyjadrenia bolo zdôraznené, že „ochrana ľudských a základných slobôd

nemôže byť bezbrehá. Nie je predsa možné, aby orgány činné v trestnom konaní, ktoré

vystupujú na ochranu štátu a jeho občanov, mali absolútne zviazané ruky a boli nútené

vo svojich rozhodnutiach uvádzať okolnosti, ktorými sami môžu zmariť zamýšľaný úkon.

Pritom konanie orgánov činných v trestnom konaní smeruje nielen k odhaľovaniu trestnej

činnosti a potrestaniu páchateľov, ale aj k ochrane práv a bezpečnosti celej spoločnosti.

Preto právo jedného občana na ochranu tajomstva prepravovaných správ nemôže

zasahovať do práv ďalších subjektov, práva na bezpečnosť a ochranu zdravia a aj majetku,

alebo byť uprednostňované pred ich právom na ochranu zdravia a majetku.“.

Listom z 29. septembra 2010 doručeným ústavnému súdu 5. októbra 2010 GP SR

oznámila, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu GP SR predložil sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

stanovisko doručené ústavnému súdu 19. júla 2010, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru

ani z obsahu predmetného vyjadrenia a ani zo samotného príkazu nie je možné zistiť

dôvody opodstatňujúce vydanie príkazu. Argumentáciu týkajúcu sa okolností „celkovej

spoločenskej situácie dokonca situácie v policajnom zbore“ považoval sťažovateľ

za irelevantnú a uviedol, že „V kritickom období predsa nebolo vyhlásené žiadne stanné

právo, resp. iný stav, ktorý by odôvodňoval zásahy do ústavných práv občanov bez

relevantných dôvodov.“.

Sťažovateľ v stanovisku zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a špecifikoval výšku uplatnených trov právneho zastúpenia v celkovej

sume 245,70 €.

Z obsahu sťažnosti z 20. decembra 2010 a jej príloh vyplýva že príkazom krajskej

prokuratúry sp. zn. z 22. septembra 2000 (ďalej len „príkaz

z 22. septembra 2000“) bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice „..., firma T. spol. s r.o., Ing. D.

M.“, a to o časový úsek ďalších troch mesiacov ohraničený dátumom 22. december 2000.

Sťažovateľ uviedol, že aj v danom období bol výlučným užívateľom predmetnej účastníckej

telefónnej stanice. Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetný príkaz získal prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne 28. októbra 2010.

Sťažovateľ bol toho názoru, že aj príkaz z 22. septembra 2000 neobsahuje dostatočné

odôvodnenie poskytujúce „vecné a právne argumenty pre zásah do priznaných

práv sťažovateľa“, je preto nepreskúmateľný, a teda nezákonný, v čom videl sťažovateľ

porušenie označených základných práv zaručených a listinou a práv zaručených

dohovorom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby

ústavný súd v náleze vyslovil, že krajská prokuratúra „v konaní pod sp. zn. II KO-001-

50/00 vydaním rozhodnutia o predĺžení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej

prevádzky telefónnych hovorov účastníckej telefónnej stanice ...“ z 22. septembra 2000

porušila jeho označené základné práva zaručené a listinou a práva zaručené

dohovorom, uvedené „rozhodnutie“ zrušil a prikázal krajskej prokuratúre zaplatiť mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila krajská prokuratúra listom

č. k. -2464 z 25. marca 2011 doručeným ústavnému súdu 30. marca 2011.

Z vyjadrenia krajskej prokuratúry okrem iného vyplýva:

«Z podkladov predložených prokurátorovi pre potreby vydania príkazu

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky bolo evidentné, že Ing. F. T. mal

dokonalé prepojenie na jednotlivých členov organizovanej skupiny, ktorá zorganizovala

zavraždenie M. H. ...

Prokurátor v odôvodnení príkazu sp. zn.: zo dňa 22. 9. 2000

poukázal na skutočnosť, že predĺženie lehoty odpočúvania a záznamu telekomunikačnej

prevádzky si vyžaduje skutočnosť, že manželka obv. J. S., J. S. sa prostredníctvom

mobilného telefónu s číslom ... kontaktuje s Ing. F. T. ako aj s inými osobami s cieľom

pôsobiť na vyšetrovanie...

Zo skutočností zabezpečených realizáciou príkazu prokurátora sp. zn.: II. KO 001-

6/2000 dňa 22. 3. 2000 bolo zistené, že Ing. F. T. má prepojenie na sudcu a bývalého

predsedu Okresného súdu v Žiline, JUDr. P. P. ako aj na advokáta JUDr. M. K. s cieľom

vyvíjať aktivity smerujúce k prepusteniu obv. J. S. z väzby na slobodu. V prípade úspešnosti

uvedených aktivít sa obv. J. S. mohol dostať z väzby na slobodu, čím by došlo

k zastrašovaniu svedkov a tým k takmer istému zmareniu vyšetrovania.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ popiera, že by sa vôbec niekedy stretol s J. S.,

na základe skutočností zabezpečených v rámci vyšetrovania bolo zistené, že práve J. S. sa

kontaktovala so sťažovateľom s cieľom poskytnúť mu finančné prostriedky, aby sťažovateľ

tak mohol poskytnúť úplatok konkrétnym osobám za účelom prepustenia obv. J. S. z väzby

na slobodu.

Takto zistené skutočnosti ohľadom kontaktovania sa sťažovateľa na konkrétne osoby

s cieľom vybaviť prepustenie obv. J. S. z väzby na slobodu boli v rozhodnom období

podkladom k pozastaveniu činnosti sudcu Okresného súdu v Žiline, JUDr. P. P. ...

V každom prípade musí zásah do práva na súkromie zo strany orgánov štátnej moci

spĺňať v zmysle doktríny štrasburských orgánov ochrany práva tri kritéria opodstatnenosti

zásahu do základného práva každého jednotlivca. Medzi spomenuté kritéria patrí legalita,

legitimita a proporcionalita.

Čo sa týka legality, v konkrétnom prípade bol zásah do práva na súkromie

sťažovateľa legalizovaný právnym rámcom, na základe ktorého bolo odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky realizované. Prokurátor vydal príkaz, resp. rozhodnutie,

ktorým predĺžil lehotu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky na základe

vtedy platného zákona, ktorým bolo ustanovenie o trestnom

konaní súdnom ()...

Čo sa týka legitimity je pravdou, že v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd možno okrem iného zasiahnuť do práva na súkromie aj

vtedy ak je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej, či verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojov a zločinnosti. V danom prípade bol zásah do práva na súkromie

legitimizovaný v záujme predchádzania zločinnosti.

Pokiaľ sa jedná o princíp proporcionality, je nevyhnutné poznamenať, že vzhľadom

na charakter závažnosti trestnej činnosti, ktorá bola predmetom trestného stíhania, zásah

do práva na súkromie sťažovateľa bol nevyhnutný, nebolo možné v tom čase objasňovať

predmetnú trestnú činnosť iným spôsobom ako realizáciou príkazu na odpočúvanie a

záznam telekomunikačnej prevádzky...

... právny akt prokurátora sp. zn.: zo dňa 22. 9. 2000 mal charakter

rozhodnutia, avšak vzhľadom na utajený spôsob realizácie, resp. režim v ktorom uvedené

rozhodnutie sa malo realizovať, jednalo sa o rozhodnutie sui generis. Znamená to teda, že

pri samotnom poučení o možnosti podania opravného prostriedku, resp. pripustenia

opravného prostriedku, by bolo nevyhnutné doručiť uvedený príkaz okrem policajného

orgánu, ktorý realizuje odposluchy aj dotknutým osobám, čím by sa v podstate zmaril

samotný cieľ, ktorý je sledovaný vydaním príkazu. Takýto postup zo strany prokurátora by

mal kontraproduktívny charakter k procesu zhromažďovania dôkazov...

Prokurátor rešpektujúc utajený charakter v rámci ktorého sa mal realizovať aj ním

vydaný príkaz sp. zn.: II. KO 001-6/2000 zo dňa 22. 3. 2000 a následne tiež rozhodnutie

sp. zn.: zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky, uviedol konkrétnu skutočnosť, ktorá bola podkladom

na vydanie spomenutých rozhodnutí...

V kontexte takto analyzovaných skutočností je potom možno zodpovedne konštatovať,

že prokurátor v rozhodnutí sp. zn.: zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky uviedol všetky tie relevantné

skutočnosti, ktoré boli v danom čase podstatné pre jeho vydanie, uviedol ich dostatočne

explicitným spôsobom, ktorý umožnil pochopiť odôvodnenosť zásahu do práv sťažovateľa...

Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, za predpokladu, že

Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovie sťažnosti sťažovateľa a nálezom zruší namietané

rozhodnutie prokurátora sp. zn.: zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, považujem sťažovateľom navrhovanú

výšku finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 € za neprimeranú, pretože časť dôvodov,

ktoré majú odôvodniť sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia, má iba

charakter tvrdenia, bez toho, aby sťažovateľ o týchto dôvodoch ponúkol relevantné

dôkazy.»

V predmetnom liste krajská prokuratúra vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd

rozhodol vo veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

K vyjadreniu krajskej prokuratúry poskytol sťažovateľ prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne stanovisko doručené ústavnému súdu 15. apríla 2011, v ktorom zotrval

na predchádzajúcich tvrdeniach obsiahnutých v sťažnosti z 20. decembra 2010. Sťažovateľ

v stanovisku zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci a

špecifikoval výšku uplatnených trov právneho zastúpenia v celkovej sume 261,82 €.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v prípade sťažnosti zo 17. septembra 2009

nesúhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania ústavný súd v zmysle ustanovenia

nariadil vo veci sťažovateľa ústne pojednávanie.

II.

Z obsahu sťažností a z k nim priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a zo spisového materiálu Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej

republiky v Prešove (ďalej len „KÚV PZ SR“) ústavný súd zistil tento skutkový stav

týkajúci sa predmetnej veci:

Vyšetrovateľ KÚV PZ SR v rámci trestného konania vedeného pre trestné činy

vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a), písm. c) a písm. g) a nedovoleného

ozbrojovania podľa v znení

neskorších predpisov predložil 22. marca 2000 krajskej prokuratúre „Návrh na nariadenie

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky“ (ďalej len „návrh“), v ktorom

uviedol, že dotknutá účastnícka stanica „...“ je „vedená na firmu T. spol. s r.o. na meno

Ing. D. M.“ a užíva ju sťažovateľ. Podľa odôvodnenia návrhu mal byť sťažovateľ podozrivý

z členstva v organizovanej skupine, ktorá pripravila a vykonala trestný čin vraždy a aj

v čase predloženia návrhu mal mať sťažovateľ prepojenie na ďalších členov tejto

organizovanej skupiny, čo podľa vyšetrovateľa odôvodňovalo predpoklad, že

prostredníctvom realizácie navrhovaného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej

prevádzky budú zistené skutočnosti dôležité pre vedené trestné konanie.

Dňa 23. marca 2000 vydal v zmysle ustanovenia prokurátor

krajskej prokuratúry v rámci trestného konania vedeného KÚV PZ SR pod sp. zn. KÚV-

344/97 pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. a), c) a g) zákona

č. v znení neskorších predpisov a iné príkaz z 23. marca 2000.

Uvedeným príkazom nariadil odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

účastníckej telefónnej stanice „..., firma T. spol. s r.o., Ing. D. M.“, a to na dobu šiestich

mesiacov – od 23. marca 2000 do 23. septembra 2000.

V odôvodnení tohto príkazu prokurátor uviedol, že vyšetrovateľ KÚV PZ SR doručil

krajskej prokuratúre návrh, ktorého dôvodom vydania mala byť skutočnosť, že informácie

významné pre trestné konanie nie je možné získať inými dôkaznými prostriedkami.

Prokurátor v závere príkazu konštatoval, že po preskúmaní dôvodov návrhu

vyšetrovateľa zistil jeho opodstatnenosť a splnenie zákonných požiadaviek ustanovení § 88

, preto návrhu vyhovel.

Následne, v zmysle ustanovení prokurátor krajskej

prokuratúry v rámci označeného trestného konania vydal príkaz z 22. septembra 2000,

ktorým nariadil predĺženie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej

telefónnej stanice sťažovateľa, a to o 3 mesiace, teda do 22. decembra 2000.

V odôvodnení príkazu prokurátor uviedol:

„Dňa 23.3.2000 podľa , bolo Krajskou prokuratúrou v Prešove

pod čís. II KO 001/2000 nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

mobilnej účastníckej stanice č. ... vedenej na firmu T. spol. s.r.o., Ing.D. M. Odpočúvanie

bolo nariadené na dobu šesť mesiacov, t.j. do 23.9.2000. Z doterajšieho priebehu

vyšetrovania ako aj z vyhodnotenia doterajšieho záznamu odpočúvania vyplývajú okolnosti

odôvodňujúce predĺženie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 88

ods. 2 . Z doterajšieho záznamu totiž vyplýva, že manželka obv. S. J. S.

sa prostredníctvom uvedeného mobilného telefónu kontaktuje s F. T. aj inými ľuďmi v snahe

pôsobiť na vyšetrovanie.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné rozhodnúť o predĺžení odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky o tri mesiace, t.j do 23.12.2000.“

Zo sťažovateľom predloženého informatívneho výpisu z Obchodného registra

Okresného súdu Žilina vyplýva, že sťažovateľ bol v čase od 29. júla 1998 do 4. apríla 2001

jediným spoločníkom a súčasne jediným konateľom spoločnosti R., spol. s r. o., Ž.

(pôvodný názov „T., spol. s r. o.“)

Z obsahu „Čestného prehlásenia“ Ing. D. M. z 22. februára 2010 predloženého

sťažovateľom vyplýva, že užívateľom účastníckej stanice ... v období od 23. marca 2000

do 22. decembra 2000 bol výlučne sťažovateľ.

Z obsahu vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS:VKE-19/OVOZTČ-BB-2000 (pôvodne

vedeného pod sp. zn. ), ktorého súčasťou boli aj prepisy záznamov

telekomunikačnej prevádzky telefónnej stanice ... a „úradný záznam“ vyhotovený

20. decembra 2000, ústavný súd zistil, že predmetné opočúvanie sa týkalo v označenom

čase práve osoby sťažovateľa.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa (účinného do 31. augusta 2000) v trestnom

konaní pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin alebo pre iný úmyselný trestný čin,

o ktorom na konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, alebo pre trestný čin

uvedený v osobitnom zákone môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor

nariadiť odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak možno dôvodne

predpokladať, že ňou budú oznámené skutočnosti významné pre trestné konanie.

Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky medzi obhajcom a obvineným sú

neprípustné.

Podľa príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky sa musí vydať písomne a odôvodniť. Súčasne v ňom musí byť

určená doba, po ktorú sa bude odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

vykonávať. Doba odpočúvania a záznamu nesmie trvať dlhšie ako 6 mesiacov. Túto dobu

môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor predĺžiť vždy na dobu ďalších

šiestich mesiacov. O vydaní príkazu a dĺžke doby odpočúvania a záznamu musí byť

upovedomená organizácia obstarávajúca prevádzku telekomunikačnej siete, v ktorej obvode

sa bude odpočúvanie a záznam vykonávať. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky robí policajný orgán.

Ochrana korešpondencie je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia.

Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach , naproti tomu ochrana

práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát

judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda

v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“).

Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

V štruktúre čl. 8 dohovoru sa odzrkadľuje tzv. negatívna povinnosť štátu spočívajúca

v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého nositeľa tohto práva.

Zatiaľ čo čl. 8 ods. 1 dohovoru jednoznačne garantuje adresátovi tejto právnej normy právo

na súkromie, odsek 2 citovaného článku prísne limituje a taxatívne vymedzuje povolené

zásahy štátu do súkromnej sféry jednotlivca. Vzhľadom na skutočnosť, o akej svedčí

závažnosť možných zásahov štátu do práva na súkromie, čo je veľakrát spojené

s následkami ťažko napraviteľnými, štrasburské orgány ochrany práva vnímajú v koncepcii

práva na súkromie aj pozitívnu povinnosť štátu podniknúť všetky kroky proti porušovaniu

tohto práva. Prelomovým rozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie ESĽP vo veci

Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj

na prípady, keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol

odvodený tzv. pozitívny záväzok štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by

znemožňovali porušenie práva na súkromie.

Súčasťou základného práva na súkromie podľa a listiny je aj

právo na ochranu informácií prenášaných prostredníctvom sietí rôznych telekomunikačných

operátorov, pričom použitím gramatického (jazykového) výkladu týchto právnych noriem je

táto skutočnosť nepochybná.

V čl. 8 ods. 1 dohovoru je ako súčasť práva na súkromie uvedená aj ochrana

korešpondencie. Uvedený pojem korešpondencie vykladá ESĽP veľmi široko. V rozsudku

vo veci Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990 ESĽP uviedol, že čl. 8 ods. 1 dohovoru

nepoužíva žiadne adjektívum, aby kvalifikoval slovo „korešpondencia“, pričom

konštatoval, že v kontexte s korešpondenciou formou telefonických hovorov nie je ani

potrebné takúto kvalifikáciu urobiť a jednoznačne uznal telefonické hovory za formu

korešpondencie chránenú čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Z hľadiska metodologického ESĽP pri sťažnostiach týkajúcich sa porušenia práva

na súkromie po uznaní, že ide o právo chránené čl. 8 dohovoru, najprv posudzuje kritérium

zákonnosti, potom legitímnosti a napokon proporcionality zásahu. Ak zistí nesúlad

so zákonom, potom už ďalšie dve podmienky neskúma a konštatuje porušenie čl. 8

dohovoru. Legalita zásahu štátu do tohto práva je determinovaná zákonom, čo predpokladá

aj čl. 8 ods. 2 dohovoru. Takýto zásah orgánu verejnej moci musí byť teda vždy súladný

so zákonom a predvídaný konkrétnou právnou normou. Legalita takýchto zásahov štátu

úzko súvisí s ich legitimitou, to znamená, že tieto zásahy sa môžu uplatniť len prípadoch

a okolnostiach, ktoré priamo vyplývajú z čl. 8 ods. 2 dohovoru, t. j. ak ide o záujem štátu,

spoločnosti alebo jednotlivca. Výber prostriedkov pri týchto zásahoch štátu do práva

na súkromie je ponechaný na voľnú úvahu orgánu verejnej moci, avšak pri dodržaní limitov

spočívajúcich v nevyhnutnosti daných zásahov a v dodržaní princípov a zásad vlastných

demokratickej spoločnosti (obdobne ).

Keďže sťažovateľ nenamietal označeným príkazmi len porušenie svojho práva

na súkromie, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, úlohou ústavného súdu v danej veci bolo skúmať, či zásah do súkromia

sťažovateľa vo forme odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej

telefónnej stanice užívaného jeho osobou bol v súlade s príslušnými právnymi predpismi,

ako aj to, či predmetný príkaz spĺňal elementárne parametre zákonnosti a ústavnosti.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej

zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože

práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Príkaz krajskej prokuratúry sp. zn. z 23. marca 2000 bol vydaný

podľa ustanovení na základe návrhu vyšetrovateľa vykonávajúceho

vyšetrovanie v prípravnom konaní. Príslušné ustanovenie vtedy účinného Trestného

poriadku ako jeden z predpokladov nariadenia tohto inštitútu vyžadovalo existenciu

dôvodného predpokladu, že realizáciou odpočúvania a záznamu telekomunikačnej

prevádzky budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie týkajúce sa vymedzenej

kategórie trestných činov (obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, iný úmyselný trestný čin,

o ktorom na konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, alebo trestný čin uvedený

v osobitnom zákone). K tomu v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy muselo pristúpiť

splnenie významného formálneho predpokladu, a to vydanie písomného príkazu prokurátora

obsahujúceho odôvodnenie a presné vymedzenie doby vykonávania nariadeného

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky.

Z uvedeného vyplýva, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky má

jednoznačný zmysel a význam a jeho využitie nie je možné spreneveriť na iný účel.

Sťažovateľ nemal možnosť sa proti takémuto odpočúvaniu brániť, keďže o obsahu príkazu

vydaného v roku 2000 sa dozvedel až so značným časovým odstupom. Toto zistenie spolu

so skutočnosťou, že z namietaného príkazu nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bol

vydaný, je kľúčovým problémom pri posúdení relevantnosti zásahov do práv sťažovateľa

na súkromie, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo

na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.

V prípade odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky ide o výrazný zásah

do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na preskúmanie

opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Voči príkazu krajskej prokuratúry však

sťažovateľ takúto možnosť nemal, a to z toho dôvodu, že nemal status strany trestného

konania. Za daných okolností treba zdôrazniť, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec

neprichádza do úvahy v prípadoch takto dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom

konaní (obdobne ).

Samotný ustanovuje požiadavku riadneho odôvodnenia príkazu

vydaného podľa . Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah

do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať proti takému príkazu opravný

prostriedok a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva

na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o jeho preskúmanie až dodatočne.

Preskúmateľnosť dôvodnosti jeho vydania si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu

argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky pre

tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne

skutočnosti je daný príkaz spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že

vzhľadom na utajený charakter odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť

v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie príkazu, lebo tieto by mohli

jeho účel zmariť. V skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter

odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli prokurátora k vydaniu príkazu,

ktorým bolo nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa Trestného

poriadku, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu

o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne

(obdobne ).

Príkaz z 23. marca 2000 obsahoval len veľmi strohé odôvodnenie, na základe ktorého

sa sťažovateľ mohol dodatočne dozvedieť len to, na základe žiadosti ktorého orgánu došlo

k odpočúvaniu a záznamu telefonických hovorov uskutočnených prostredníctvom

účastníckej telefónnej stanice užívanej jeho osobou, dobu platnosti udeleného súhlasu, ako

aj konštatáciu, že získanie relevantných informácií bolo iným spôsobom podstatne sťažené,

resp. nemožné. Krajskou prokuratúrou zvolenú podobu odôvodnenia ústavný súd považuje

za nedostatočnú a formálnu, pretože oboznámenie sa s obsahom odôvodnenia príkazu

sťažovateľovi neodkrylo súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil

odôvodnenosť takéhoto zásahu do jeho práva na súkromie. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd považuje namietaný príkaz za neodôvodnený a nelegálny. Len chabé náznaky

odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných práv sťažovateľa nemožno akceptovať.

Pokiaľ ide o príkaz z 22. septembra 2000, ústavný súd konštatuje, že

z formálnoprávneho hľadiska, teda z hľadiska kritérií kladených na adekvátnosť

odôvodnenia nariadeného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, sa tento

príkaz javí navonok ako ústavne akceptovateľný. Ústavný súd však nemohol opomenúť

zásadnú skutočnosť, že išlo o opatrenie nadväzujúce na predchádzajúci, prvotný príkaz

z 23. marca 2000, ktorým došlo k predĺženiu pôvodne určenej lehoty nariadeného

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice užívanej

sťažovateľom, pričom odôvodnenie tohto predĺženia sa opieralo práve o informácie získané

realizáciou predchádzajúceho nezákonného príkazu, čo nemožno v rovine materiálnej

ochrany ústavnosti v žiadnom prípade akceptovať. Ústavný súd preto aj príkaz

z 22. septembra 2000 kvalifikuje ako nelegálny.

Zistené nedostatky príkazov prokurátora krajskej prokuratúry spočívajúce

v nedodržaní kritéria legálnosti viedli ústavný súd v zhode s judikatúrou štrasburských

orgánov ochrany práva bez toho, aby pristúpil k skúmaniu ďalších dvoch hľadísk (kritérií

legitimity a proporcionality zásahu), k záveru, že príkazmi z 23. marca 2000 a

22. septembra 2000 boli porušené označené základné práva sťažovateľa garantované

, listinou, ako aj právo garantované dohovorom.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv

zaručených a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom, v zmysle citovaného

prvej vety v spojení s ustanovením

označené príkazy zrušil.

Podľa tretej vety ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením.

Keďže odpočúvanie a záznam telefonických hovorov sťažovateľa realizovaných

prostredníctvom účastníckej telefónnej stanice užívanej jeho osobou na základe označených

príkazov krajskej prokuratúry sa už uskutočnilo, neprichádza do úvahy vrátenie veci

na ďalšie konanie v zmysle , pretože

o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 88 Trestného

poriadku rozhodoval prokurátor predtým, ako sa s jeho realizáciou začalo.

Aj keď v danom špecifickom prípade nemožno postupovať doslovne v zmysle

ďalších nasledujúcich intencií označenej tretej vety , je ústavný súd

toho názoru, že spôsobilým na zavŕšenie ústavnej ochrany porušených práv sťažovateľa

na súkromie bude príkaz adresovaný porušovateľovi, a to zabezpečiť zlikvidovanie

všetkých záznamov a ich doslovných prepisov získaných realizáciou jeho nezákonných

príkazov.

Ústavný súd preto, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu prikázal krajskej

prokuratúre zabezpečiť zlikvidovanie všetkých záznamov získaných realizáciou označených

nezákonných príkazov, ako aj ich doslovných prepisov.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry môže priznať primerané finančné

zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vychádza

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď

priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne

okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, závažnosť porušenia základných práv sťažovateľa, ako

aj všetky okolnosti prípadu.

Sťažovateľ v obidvoch posudzovaných sťažnostiach požadoval priznanie finančného

zadosťučinenia v sume po 15 000 €, ktoré zhodne v obidvoch prípadoch odôvodnil

„z dôvodu emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitu krivdy,

bezmocnosti a poníženia sťažovateľa. Spôsob zásahu do súkromia otriasol dôverou

sťažovateľa pri dodržiavaní základných princípov právneho štátu orgánmi prokuratúry

Slovenskej republiky.“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy uvedené kritériá

považuje za primerané priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré je krajská

prokuratúra povinná vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho

právna zástupkyňa v prípade sťažnosti zo 17. septembra 2009 vyčíslila v celkovej sume

245,70 € (dva úkony právnej služby po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál po 6,95 €). Ústavný súd vychádzajúc z výšky

priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €, a z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov konštatuje, že náhrada za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2009 vrátane režijného paušálu bola uplatnená v súlade s uvedenými kritériami.

V prípade sťažnosti z 20. decembra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa

uplatňovanú náhradu trov konania vyčíslila v celkovej sume 261,82 € (2 úkony právnej

služby po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x

režijný paušál po 7,41 €).

Ústavný súd sa pri rozhodovaní o trovách konania riadi pravidlami vyplývajúcimi

z a , podľa ktorého trovy konania pred ústavným

súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho, avšak

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

V danom prípade ústavný súd rozhodoval v spojenom konaní o dvoch argumentačne

zhodných sťažnostiach, pričom sťažovateľ je v obidvoch prípadoch zastúpený tou istou

advokátkou. Berúc do úvahy aj požiadavku účelnosti vynaložených nákladov sťažovateľa

na právne zastúpenie priznal ústavný súd čiastočnú náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľovi v sume 245,70 €, ktorú je krajská prokuratúra povinná zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

(bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011