Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 117/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22

ods. 1 a 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999

(tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...) a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutiami o udelení súhlasu na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla

1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999

(tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99

z 10. januára 2000 (tel. linka...) p o r u š i l základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa

a 2 a podľa Listiny základných práv

a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o udelení súhlasu na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999

(tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...) a z 9. júla 1999 (tel. linka...) s a z r u š u j ú .

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €

(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. P. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 €

(slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P.

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 28. júna 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej

len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o udelení

súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky č. p. 0029/99

zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...),

z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím krajského súdu

č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...).

2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že 23. marca 2007 sa pri nahliadnutí

do spisu krajského súdu v súčasnosti vedeného pod sp. zn. KS-D-5-29/2004 (pôvodne

č. p. 0029/99) oboznámil s rozhodnutiami krajského súdu označenými v sťažnosti, ktorými

bol krajským súdom podľa § 36 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Policajnom zbore v znení účinnom do 30. apríla 2000 (ďalej len „zákon

o Policajnom zbore“) udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej

prevádzky na viacerých telefónnych linkách k osobe sťažovateľa, pričom niektoré s týchto

rozhodnutí boli vydané k telefónnym linkám vedeným na meno JUDr. T. P. Namietal,

že vydaním týchto rozhodnutí krajského súdu boli porušené jeho práva označené

v sťažnosti. Uviedol, že ,,všetky rozhodnutia sudcu krajského súdu, ktorými udelil súhlas na

odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky sú nezákonné, pretože sú

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ani jedno rozhodnutie neobsahuje relevantné

odôvodnenie rozhodnutia sudcu s uvedením konkrétnych skutkových a právnych dôvodov.

Dôvody žiadostí, na základe ktorých rozhodoval sudca sú doslova absurdné, od prvého do

posledného slova vymyslené, ktoré robia z ústavného činiteľa - sudcu zločinca

medzinárodného formátu. Ani dôvody žiadostí neobsahujú žiadne dôkazy o protiprávnom

konaní sťažovateľa, ale ide len o súhrn nezmyselných policajných výmyslov. Sudca bez

akéhokoľvek overenia absurdných dôvodov žiadostí, tieto nekriticky prijal a vydal

rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, ktorým bolo hrubo a dlhodobo neoprávnene

zasahované do práva na súkromie sťažovateľa a jeho rodinných príslušníkov. Nemožno mať

žiadne pochybnosti o tom, že rozhodnutie sudu musí mať formálne, ale aj obsahové

náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutie sudcu neobsahuje žiadne poučenie o opravných

prostriedkov (pozitívne alebo negatívne). Vydanie rozhodnutia o udelení súhlasu

na odpočúvanie, má v podstate v praxi dva následky. Dochádza k tomu, že možno

uskutočňovať odpočúvanie telefonických rozhovorov a zároveň odpočúvaním telefonických

rozhovorov, ktoré uskutočňuje na základe rozhodnutia sudcu sa získavajú dôkazy, ktoré sú

potom použiteľné v rámci trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej

telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému

faktu odpočúvania jeho rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jeho práva

na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Sťažovateľ ako dotknutá osoba nemal možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným

súdom v súvislosti s faktom, že jeho rozhovory boli odpočúvané, pretože rozhodnutia sudcu

ani len nenaznačujú možnosť preskúmania tohto rozhodnutia využitím riadnych opravných

prostriedkov. Proti sťažovateľovi nebolo vedené trestné konanie, v rámci ktorého by mohol

namietať nezákonnosť odpočúvania.“

3. K porušeniu práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

sťažovateľ uviedol, že aj keď sudca vydával rozhodnutia podľa zákona o Policajnom zbore,

jeho rozhodnutia museli byť odôvodnené tak, ako to je v prípade postupu sudcu podľa

zákona o ochrane pred odpočúvaním a podľa . Súd podľa sťažovateľa

totiž ,,pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie

telekomunikačnej techniky poskytuje ochranu dotknutému účastníkovi pred svojvoľným

a neoprávneným zásahom do práva na súkromie. Práve preto sa vyžaduje dôsledné

preskúmanie dôvodov žiadosti a podrobné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia po skutkovej

a právnej stránke, s uvedením konkrétnych a relevantných skutočností odôvodňujúcich

zásah do práva na súkromie. Napadnuté rozhodnutia sudcu krajského súdu žiadne

odôvodnenia neobsahujú a sudca neuniesol ťarchu ochrany základných práv a slobôd.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu,

ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na súkromie,

práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života.

4. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0029/99 vydaním rozhodnutí o udelení súhlasu

na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo 6. apríla 1999 (tel.

linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel.

linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...), z 10. januára 2000 (tel. linka...) porušil jeho

základné právo na súkromie podľa ods. l a 2 , listiny, právo podľa

a 2 dohovoru a základné právo na spravodlivý proces podľa ,

čl. 36 ods. l listiny a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru. Zároveň žiadal, aby

ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 000 Sk (33 193,92,- eur) a náhradu trov konania. Žiadosť o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že samotné ,,zrušenie rozhodnutí nepostačuje

na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením namietaných základných práv sťažovateľa preto,

že k odpočúvaniu jeho telefonických rozhovorov a teda aj k zásahu do jeho práva

na súkromie, už došlo a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do predošlého stavu.

Priznania spravodlivého finančného zadosťučinenia sa sťažovateľ domáha z dôvodu

emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitov krivdy, bezmocnosti

a poníženia sťažovateľa. Sťažovateľ pociťuje krivdu z akceptovania skutkov, ktoré sa

nestali, z konania, ktorého sa sťažovateľ nedopustil, v rozhodnutiach sudcu, ktoré sú

predmetom sťažnosti. Sťažovateľ pociťuje bezmocnosť pri postupe mocenských štruktúr

štátu (súd, polícia), ktoré pri realizácii svojho podlého zámeru odstrániť sťažovateľa ako

ústavného činiteľa v postavení sudcu všeobecného súdu z profesionálneho a spoločenského

života používajú nezákonné postupy, vymyslené skutky a porušujú základné práva spôsobom

typickým pre totalitné a diktátorské režimy. Pre sťažovateľa bolo ponižujúce oznamovať

a vysvetľovať rodinným príslušníkom, známym a priateľom, že ich vzájomné telefonické

rozhovory boli odpočúvané. Táto skutočnosť bola a je dôvodom hlbokej straty dôvery

k osobe sťažovateľa. Spôsob zásahu do súkromia otriasol dôverou sťažovateľa

v dodržiavanie základných princípov právneho štátu súdmi a políciou v Slovenskej

republike.“.

II.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa k prijatej

sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu

kompletný spisový materiál. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k meritu veci

3. októbra 2007 uviedol, že ,,vzhľadom k tomu, že mi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu

(sp. zn. 0029/99), treba zvážiť, či odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností

je v súlade s ust. .. Až po oboznámení so spisovým materiálom 0029/99 sa

budem môcť kvalifikovane vyjadriť či krajský súd vydaním rozhodnutia pod sp. zn. 0029/99

porušil základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa , 2 Slovenskej

republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a iné. Mám však za to, že sumu

1 000 000,- Sk nepovažujem za primerané finančné zadosťučinenie v prípade úspešnosti

sťažnosti. Vzhľadom na uvedené podľa § 30 ods. 2 zák. o ústavnom súde, trvám na ústnom

pojednávaní pred Ústavným súdom SR.“.

Vo svojom ďalšom vyjadrení k prijatej sťažnosti zo 17. júna 2008 predseda krajského

súdu oznámil ústavnému súdu, že vzhľadom na zaneprázdnenosť mení svoje rozhodnutie

a netrvá na ústnom pojednávaní.

6. Po prijatí veci na ďalšie konanie právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila,

že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania a zároveň si vyčíslila

trovy konania. Ďalším podaním k sťažnosti, ktoré z hľadiska jeho obsahu bolo v podstate

doplnením sťažnosti, uviedla, že sudca krajského súdu vydal súhlas na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky na základe žiadosti Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, a nie na základe žiadosti Policajného zboru, a teda sudca krajského

súdu rozhodoval na základe žiadosti podanej neoprávneným orgánom.

7. Ústavný súd si na zistenie všetkých rozhodných skutočností pre svoje rozhodnutie

vyžiadal od krajského súdu kompletný spisový materiál vedený pod sp. zn. KS-D-5-29/2004

(pôvodne vedený pod č. p. 0029/99). Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo svojej

rozhodovacej činnosti už rozhodoval v inom konaní o zásahu do práv inej sťažovateľky

(ktorá v tomto konaní vystupuje ako právna zástupkyňa sťažovateľa), niektorými z tých

rozhodnutí krajského súdu, ktoré namietal aj sťažovateľ v tomto konaní. V tomto inom

konaní ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 27. mája 2008.

Po podrobnom posúdení obsahu spisu vedeného na krajskom súde, sťažnosti,

vyjadrení k nej a podania k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí k záveru,

že sťažnosť je v rozhodujúcej časti dôvodná.

III.

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť

dodržiavanie a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných

súdov. Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu

nesmie uplatniť. V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky štátne orgány

oprávnené konať len na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon ( ). Všeobecný súd (krajský súd) je pri svojom rozhodovaní

viazaný nielen zákonom, ale predovšetkým , ústavným zákonom (listina)

a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(dohovor), a to v súlade s v spojení s a 2, a c

ods. 1 . Rovnako je všeobecný súd povinný rešpektovať zakotvenú prednosť

dohovoru pred zákonom. Z uvedeného potom nevyhnutne vyplýva, že aplikácia každej

zákonnej normy (v tomto prípade ustanovenia § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore) musí

byť realizovaná takým spôsobom, ktorý bude v medziach a ktorý bude zároveň

rešpektovať princíp prednosti dohovoru pred zákonom. Tieto základné atribúty ústavnosti

však konajúci krajský súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľa

nerešpektoval.

9. Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa nikto

nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov,

či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou

sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných

telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. Analogický obsah právu

na súkromie priznáva aj listina v čl. 13.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán

nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade

so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,

verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva

každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Relevantná zákonná právna úprava, podľa ktorej postupoval krajský súd, bola

v rozhodnom čase obsiahnutá v zákone o Policajnom zbore, konkrétne v § 36 a § 37. Podľa

§ 36 ods. 1 zákona o Policajnom zbore (v znení účinnom do 30. apríla 2000) pri plnení úloh

v boji proti terorizmu, v boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä

organizovaných foriem trestnej činnosti, pri odhaľovaní trestnej činnosti organizovanej

v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou,

držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov a jadrových

materiálov, s falšovaním a pozmeňovaním peňazí, známok a cenných papierov, pri

odhaľovaní iných obzvlášť závažných trestných činov, pri poskytovaní ochrany a pomoci

ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi podľa osobitného predpisu, pri odhaľovaní

daňových únikov a nezákonných finančných operácií, pri odhaľovaní úmyselných trestných

činov podľa druhého a tretieho oddielu tretej hlavy druhej časti , za ktoré

možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dva roky, alebo iných

úmyselných trestných činov, ktorých stíhanie upravuje medzinárodná zmluva, ktorou je

Slovenská republika viazaná, a pri zisťovaní ich páchateľov je Policajný zbor oprávnený

používať informačno-technické prostriedky. Ustanovenie predchádzajúcej vety sa

nepoužije, ak ide o styk medzi obvineným a jeho obhajcom.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor môže použiť

informačno-technické prostriedky len v prípadoch, keď odhaľovanie trestných činov

uvedených v § 36, zisťovanie ich páchateľov a zabezpečovanie nevyhnutných dôkazov

pre trestné konanie by bolo iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Podľa § 37

ods. 2 zákona o Policajnom zbore informačno-technické prostriedky možno použiť len na

základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu a len na nevyhnutný čas, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom vydania súhlasu. Podľa § 37 ods. 3

zákona o Policajnom zbore sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačno-technických

prostriedkov, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac

o ďalších šesť mesiacov. Podľa § 37 ods. 5 zákona o policajnom zbore žiadosť na použitie

informačno-technických prostriedkov predkladá Policajný zbor písomne súdu; žiadosť musí

obsahovať údaje o osobe, ktorej sa použitie informačno-technického prostriedku týka, druh

informačno-technického prostriedku, miesto, čas trvania a dôvody jeho použitia.

11. Zmysel zákonnej požiadavky nutnosti predchádzajúceho súhlasu sudcu

všeobecného súdu na použitie informačno-technického prostriedku treba vidieť v tom,

že úlohou sudcu pri takomto rozhodovaní je, aby súc viazaný a dohovorom posúdil,

či použitie informačno-technického prostriedku, ktorého sa dožaduje Policajný zbor (zložka

mocenského aparátu štátu) a ktorým dochádza k zásahu do základných práv a slobôd, je

v medziach a zároveň, či je konformný s požiadavkami dohovoru zakotvujúcimi

tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do

súkromného života každého jednotlivca. Z doktríny štrasburských orgánov ochrany práva,

ktorú si ústavný súd osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej

norme, môže v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ,

resp. dohovorom.

IV.

12. Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z podstaty veci

možno považovať za zásah do práva na súkromie fyzickej osoby. V súvislosti s rozvojom

telekomunikačných technológií a najmä rozvojom mobilnej siete treba považovať

komunikáciu medzi rôznymi osobami prostredníctvom telekomunikačnej prevádzky

za jeden z hlavných kanálov medziľudskej výmeny informácií. Súčasťou práva na súkromie

je nepochybne aj dôvernosť obsahu informácií šírených takýmto spôsobom, a to nielen

vo verbálnej forme, ale aj vo forme zasielaných písomných či obrazových správ. Osoba

komunikujúca s inou osobou má ako adresát (ale aj listinou a dohovorom)

garantovaných práv legitímne očakávanie, že obsah ich vzájomnej komunikácie ostane

dôverného charakteru, neprístupný tretím osobám. Ďalej to znamená aj to, že dôverný obsah

tejto komunikácie môžu ďalej šíriť len tieto komunikujúce osoby. Je zrejmé, že obsahom

takejto komunikácie môžu byť informácie zo súkromného, rodinného, pracovného,

služobného či spoločenského života.

13. Zásah do práva na súkromie sa skúma v určitej postupnosti, pričom doktrína

štrasburských orgánov ochrany práva uvádza tri základné kritéria posudzovania - legalita,

legitimita a proporcionalita. S ohľadom na už uvedené (bod 12 odôvodnenia tohto nálezu)

nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom

do práva na súkromie tak podľa , ako aj listiny, kde je to výslovne

uvedené. Článok 8 dohovoru síce hovorí len o súkromnom živote a korešpondencii, avšak

štrasburské orgány ochrany práva za súčasť súkromného života a korešpondencie považujú

aj telefonické hovory (Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990, Klass a ostatní c. Spolková

republika Nemecko zo 6. septembra 1978, Amann c. Švajčiarsko zo 16. februára

2000). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej

linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku

volajú (Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990). Legalita zásahu do práva na súkromie

znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci

legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom

sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho

následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom

zásahu do práva na súkromie. Legitimita zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2

dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to

v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia

a morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov

z dôvodu ochrany ich práv a slobôd. Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu

možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť

miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú

spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom (, ale

aj ).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa. Z hľadiska

legality zásahu možno konštatovať, že Policajný zbor, ktorý krajskému súdu predkladal

žiadosť, ako aj sudca krajského súdu, konali a rozhodovali na základe platnej a účinnej

právnej normy, ktorá takéto konanie a rozhodovanie umožňovala. Právny základ pre

rozhodnutie teda existoval. Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie

však nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy

vyššej právnej sily (body 8 a 11 odôvodnenia tohto nálezu). V predmetnej veci sudca nikdy

nemohol konať z úradnej moci, ale len na základe písomnej žiadosti Policajného zboru,

ktorá musela obsahovať požadované údaje, súčasťou ktorých boli aj dôvody na udelenie

súhlasu sudcu. Vychádzajúc z času zásahov do práv sťažovateľa (roky 1999 až 2000)

a z termínu, kedy sa sťažovateľ dozvedel o zásahu do jeho práv (23. marca 2007), možno

konštatovať, že sťažovateľ sa v čase, keď sa o svojom odpočúvaní dozvedel, už nemohol

nijak relevantne brániť proti takémuto zásahu do svojich práv. Mal však minimálne právo

dozvedieť sa dôvody zaznamenávania a odpočúvanie jeho telekomunikačnej prevádzky,

teda v súvislosti s akou trestnou činnosťou, na akých skutkových základoch a z akých

ďalších dôvodov boli tieto rozhodnutia vydané. To sa však ani po takmer siedmich rokoch

od skončenia jeho odpočúvania nedozvedel práve preto, že tieto rozhodnutia neobsahujú

v podstate žiadne odôvodnenie. Sudca všeobecného súdu sa obmedzil iba na odkaz na

právnu normu, podľa ktorej rozhodoval, identifikáciu orgánu, ktorý ho o rozhodnutie žiadal,

určenie času trvania súhlasu a konštatovanie, že získanie informácií iným spôsobom je

neúčinné, resp. podstatne sťažené. Rozhodnutie krajského súdu z 9. júla 1999 navyše

uvádza, že ,,... vykonávaním magnetických záznamov na tel. linke sú získavané informácie,

ktoré sa stali nevyhnutnými dôkazmi pre účely trestného konania“. V rozhodnutí

z 18. októbra 1999 sudca krajského súdu navyše argumentoval takto: „Zo žiadosti vyplýva,

že vykonávaním magnetických záznamov na mobilnej telefónnej linke sa potvrdzujú

podozrenia z naplňovania skutkovej podstaty trestných činov JUDr. P. P... predsedu

Okresného súdu Žilina, ktorý uvedený mobilný telefón používa. Na preukázanie tohto

podozrenia z trestnej činnosti je potrebné pokračovať vo vykonávaní ITP.“

Z takto formulovaných dôvodov rozhodnutí krajského súdu, za situácie, keď voči

sťažovateľovi nebolo na základe získaných informácií vznesené obvinenie za konkrétny

trestný čin, sa sťažovateľ ani po rokoch nemohol dozvedieť o dôvodoch zásahov do jeho

práva na súkromie. V prípade odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky

ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo

na preskúmanie opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Voči rozhodnutiam

krajského súdu však sťažovateľ takúto možnosť nemal, a to z toho dôvodu, že odpočúvané

telefonické hovory sa nestali dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, keďže proti nemu

ani nebolo vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin. Aj s prihliadnutím na uvedené treba

konštatovať, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádzala do úvahy

v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých

dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní ().

Na rozdiel od písomného príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky, ktorý mohol v relevantnom čase v súlade s

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) vydať predseda senátu

a v prípravnom konaní prokurátor a ktorý musel byť podľa

odôvodnený, zákon o Policajnom zbore v prípade rozhodnutia podľa § 36 a § 37

nezakotvoval, aby ho bolo potrebné odôvodniť. Táto podmienka bola výslovne kladená

len na písomnú žiadosť Policajného zboru. Ústavný súd však zotrvávajúc na svojej

doterajšej judikatúre konštatuje, že nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že tak ako príkaz

na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydaný podľa § 80

, aj rozhodnutie podľa a zákona o Policajnom zbore musí byť

riadne odôvodnené. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva,

dotknuté osoby nemajú možnosť podať proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok

a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne (ak vôbec), keď už zásah do práva

na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o jeho preskúmanie až dodatočne.

Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania rozhodnutia podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom

zbore si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami

boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie.

Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie

spravidla nepreskúmateľné, a tým aj svojvoľné. Vzhľadom na utajený charakter

odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd (sudcu) k vydaniu rozhodnutia,

ktorým bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky

podľa zákona o Policajnom zbore, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia

sa dotknuté osoby môžu o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli,

dozvedieť len dodatočne (obdobne , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej

zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože

práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci (mutatis

mutandis ). V prípade namietaných rozhodnutí krajského súdu neboli splnené

elementárne požiadavky na ich odôvodnenie, čo zakladá porušenie práva sťažovateľa

na súdnu ochranu ( a listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Krajským súdom zvolenú podobu odôvodnenia ústavný súd považuje

za nedostatočnú a formálnu, pretože oboznámenie sa s obsahom namietaných rozhodnutí

sťažovateľovi neodkrylo súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil

odôvodnenosť takéhoto zásahu do jeho práva na súkromie. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd považuje namietané rozhodnutia krajského súdu za neodôvodnené a nelegálne. Uvedené

tvrdenie ústavný súd odvodzuje od závažnosti takéhoto zásahu do súkromnej sféry

jednotlivca, ako aj od potreby byť informovaný o dôvodnosti takýchto zásahov. Napokon je

nepochybné, že ak žiadosť príslušného orgánu o udelenie súhlasu podľa zákona

o Policajnom zbore musela obsahovať dôvody, o to viac muselo tieto dôvody obsahovať

rozhodnutie sudcu, bez ktorého by odpočúvanie nebolo možné realizovať. Ústavný súd

zároveň podotýka, že sudca vydávajúci namietané rozhodnutia si bol do istej miery vedomý

potreby uvedenia dôvodov ich vydania, čo je zrejmé z ich obsahu. Na druhej strane je však

potrebné uviesť, že len chabé náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných

práv sťažovateľa nemožno akceptovať ().

15. Legitimitu zásahu do práv sťažovateľa posudzoval ústavný súd s prihliadnutím

na dohovoru, keďže výslovne neuvádza prípady, kedy je zásah do práva

na súkromie legitímny. Dohovor zakladá legitimitu zásahu do práva na súkromie len

v prípadoch, že to vyžaduje záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V iných prípadoch je štátny orgán

(teda aj súd) povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva na rešpektovanie

súkromného života a korešpondencie. Z obsahu rozhodnutí krajského súdu možno vyvodiť

iba toľko, že zrejme sú vydané v ,,záujme predchádzania zločinnosti“ sťažovateľa. Rovnako

je však zrejmé, že záujem na predchádzaní zločinnosti legitimizuje zásah do práva

na rešpektovanie súkromného života podľa dohovoru len vtedy, ak ide o záujem

na predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah

do tohto práva informácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver

o dôvodnom podozrení osoby z trestnej činnosti (zločinnosti). Z obsahu rozhodnutí

krajského súdu však nerezultuje žiaden konkrétny záver o takomto konaní sťažovateľa.

Ústavný súd rešpektuje, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky

nemusí vždy viesť k získaniu informácií postačujúcich na vznesenie obvinenia voči

konkrétnej odpočúvanej osobe, avšak oprávnene si kladie otázku, kde sú hranice, keď sa

zásah do práva na rešpektovanie súkromného života stáva nelegitímnym. Krajský súd, ktorý

rozhodoval o žiadosti Policajného zboru, zodpovedal za to, že jeho rozhodnutiami bude

poskytnutá náležitá ochrana právam sťažovateľa. Absencia získania relevantných informácií

o ,,zločinnosti“ sťažovateľa v čase výkonu odpočúvania a zaznamenávania

telekomunikačnej prevádzky na základe označených rozhodnutí krajského súdu, počas viac

ako dvanástich mesiacov ich trvania, vedie nevyhnutne k záveru o nelegitimite tohto zásahu.

Taktiež vedie k závažným pochybnostiam o existencii ústavne akceptovateľného (a najmä

reálne daného) dôvodu na tak zásadný zásah do práv sťažovateľa.

16. Napokon pokiaľ ide o proporcionalitu zásahu, ústavný súd uvádza, že zásah

je prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia

legitímneho cieľa. Nevyhnutnosť potom musí skúmať všeobecný súd (krajský súd)

s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s dôrazom na skutočnosť, či tieto neumožňujú

dosiahnuť stanovený cieľ (predchádzanie zločinnosti) inak, než zásahom do práva

na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie. Proporcionalitu zásahu vo vzťahu

k sťažovateľovi však ústavný súd zodpovedne posúdiť nemohol, a to vzhľadom na absenciu

akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu v tomto smere.

17. Zhrnúc uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd vydaním rozhodnutí,

ktorými dal súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky

sťažovateľa, porušil jeho označené práva. Zásah do jeho práva na súkromie a práva

na rešpektovanie súkromného života je daný predovšetkým absenciou legitímneho dôvodu

na takýto zásah. Ústavný súd konštatuje, že bremeno preukázania legitimity zásahu je na

pleciach krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutia na žiadosť Policajného zboru vydal.

Rovnako je na pleciach krajského súdu bremeno preukázania proporcionality

(nevyhnutnosti) zásahu. Tieto bremená však krajský súd neuniesol, keďže z jeho rozhodnutí

nemožno vyčítať žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala legitimitu

a proporcionalitu zásahu do práv sťažovateľa. Uvedené je o to závažnejšie, že krajský súd

opakovane predlžoval svoj súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej

prevádzky bez toho, aby po tak dlho trvajúcom odpočúvaní boli zistené skutočnosti

preukazujúce legitimitu zásahu. Absencia relevantného odôvodnenia rozhodnutí (aj napriek

tomu, že zákonná úprava výslovne odôvodnenie nevyžadovala) zakladá porušenie práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ani po takmer siedmich rokoch od

ukončenia odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky sa sťažovateľ

nedozvedel dôvody, pre ktoré sudca krajského súdu súhlasil s jeho odpočúvaním.

Závažnosť zásahu do práv sťažovateľa je daná aj skutočnosťou, že sťažovateľ v čase

zásahu do jeho práv vykonával funkciu sudcu všeobecného súdu. Nezávislosť každého

sudcu, ktorá je imanentným znakom súdnej moci v právnom štáte, nemôže byť bez

legitímneho dôvodu, ktorý v prípade sťažovateľa absentoval, vystavovaná ústavne

neprípustným zásahom realizovaným mocenskými orgánmi štátu (Policajný zbor) ani vtedy,

ak tieto sú vykonávané na základe súhlasu súdu (krajského súdu).

18. Za týchto okolností potom neostalo ústavnému súdu iné ako nálezom vysloviť,

že rozhodnutiami krajského súdu o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie

telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...),

zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...),

z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99 z 10. januára

2000 (tel. linka...) boli porušené , listinou a dohovorom garantované práva

sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu). Vzhľadom na dôvody už uvedené bolo bez právneho

významu bližšie sa zaoberať podaním právnej zástupkyne sťažovateľa k sťažnosti, ktorým

poukazovala na to, že sudca krajského súdu rozhodoval na základe žiadosti neoprávneného

orgánu.

19. Podľa v spojení s ustanovením zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd vyslovil porušenie označených práv celkom šiestimi rozhodnutiami krajského súdu.

Keďže však tri z nich - rozhodnutia z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999

(tel. linka...) a 10. januára 2000 (tel. linka...), už ústavný súd zrušil iným svojim nálezom

( z 27. mája 2008), nemohol tieto rozhodnutia zrušiť opakovane. Preto ústavný

súd týmto nálezom zrušil len tri rozhodnutia uvedené v bode 2 výroku nálezu, ktoré ku dňu

jeho rozhodovania ešte zrušené neboli. Keďže odpočúvanie telefonických hovorov

sťažovateľa na základe označených rozhodnutí krajského súdu sa už uskutočnilo,

neprichádzalo do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)

, pretože o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie

telekomunikačnej prevádzky podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore rozhodoval

sudca krajského súdu predtým, ako sa s odpočúvaním začalo.

V.

20. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj svoj návrh na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €). Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné

zadosťučinenie ústavný súd spravidla neprizná vtedy, keď sa spolu so zrušením

rozhodnutia, ktorým boli porušené práva alebo slobody vec vracia na ďalšie konanie.

V prípade sťažovateľa však po zrušení rozhodnutia vzhľadom na dôvody uvedené v bode 19

tohto nálezu vrátenie veci neprichádzalo do úvahy. Dôsledky rozhodnutí krajského súdu

však nemožno napraviť len vyslovením, že nimi došlo k porušeniu práv sťažovateľa, a ich

zrušením. Dôsledkom zrušených rozhodnutí bol ústavne neprípustný zásah najmä do práva

sťažovateľa na súkromie, resp. práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Porušenie

ústavných práv sťažovateľa malo za následok, že informácie súkromnej povahy, ktoré mali

dôverný charakter sa viac než rok dostávali bez legitímneho dôvodu do dispozičnej sféry

iných osôb, a s ohľadom na to, že boli aj zaznamenávané, ostali v dispozičnej sfére týchto

osôb aj po skončení odpočúvania. Tento fakt nemožno napraviť či odstrániť ani zrušením

predmetných rozhodnutí.

Časť dôvodov uvádzaných sťažovateľom (strata dôvery priateľov a známych) síce

bola len tvrdená bez toho, aby sťažovateľ ponúkol dôkazy na podporu svojich tvrdení, avšak

v zásade ústavný súd konštatuje, že požiadavka na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia je dôvodná a opodstatnená. Navrhovanú výšku však ústavný súd aj

vzhľadom svoju doterajšiu judikatúru nepovažoval za primeranú, a preto priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel

(bod 5 výroku nálezu).

21. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

jeho právna zástupkyňa vyčíslila v celkovej sume 6 296 Sk (2 úkony právnej pomoci

po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálne

výdavky po 178 Sk). S poukazom na a

a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 €,

čo zodpovedá uplatnenej sume v slovenských korunách (bod 4 výroku nálezu). Priznanú

náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku). Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009