Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 229 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (244)I. ÚS 117/07
PDF · 351.36 KB
No categories available
I. ÚS 117/07
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 117/07-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou
JUDr. T. P., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999
(tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...) a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutiami o udelení súhlasu na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla
1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999
(tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99
z 10. januára 2000 (tel. linka...) p o r u š i l základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa
čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv
a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o udelení súhlasu na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999
(tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...) a z 9. júla 1999 (tel. linka...) s a z r u š u j ú .
3. JUDr. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €
(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. JUDr. P. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 €
(slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P.
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 117/07-14 z 28. júna 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej
len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o udelení
súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky č. p. 0029/99
zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...),
z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím krajského súdu
č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...).
2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že 23. marca 2007 sa pri nahliadnutí
do spisu krajského súdu v súčasnosti vedeného pod sp. zn. KS-D-5-29/2004 (pôvodne
č. p. 0029/99) oboznámil s rozhodnutiami krajského súdu označenými v sťažnosti, ktorými
bol krajským súdom podľa § 36 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom do 30. apríla 2000 (ďalej len „zákon
o Policajnom zbore“) udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej
prevádzky na viacerých telefónnych linkách k osobe sťažovateľa, pričom niektoré s týchto
rozhodnutí boli vydané k telefónnym linkám vedeným na meno JUDr. T. P. Namietal,
že vydaním týchto rozhodnutí krajského súdu boli porušené jeho práva označené
v sťažnosti. Uviedol, že ,,všetky rozhodnutia sudcu krajského súdu, ktorými udelil súhlas na
odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky sú nezákonné, pretože sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ani jedno rozhodnutie neobsahuje relevantné
odôvodnenie rozhodnutia sudcu s uvedením konkrétnych skutkových a právnych dôvodov.
Dôvody žiadostí, na základe ktorých rozhodoval sudca sú doslova absurdné, od prvého do
posledného slova vymyslené, ktoré robia z ústavného činiteľa - sudcu zločinca
medzinárodného formátu. Ani dôvody žiadostí neobsahujú žiadne dôkazy o protiprávnom
konaní sťažovateľa, ale ide len o súhrn nezmyselných policajných výmyslov. Sudca bez
akéhokoľvek overenia absurdných dôvodov žiadostí, tieto nekriticky prijal a vydal
rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, ktorým bolo hrubo a dlhodobo neoprávnene
zasahované do práva na súkromie sťažovateľa a jeho rodinných príslušníkov. Nemožno mať
žiadne pochybnosti o tom, že rozhodnutie sudu musí mať formálne, ale aj obsahové
náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutie sudcu neobsahuje žiadne poučenie o opravných
prostriedkov (pozitívne alebo negatívne). Vydanie rozhodnutia o udelení súhlasu
na odpočúvanie, má v podstate v praxi dva následky. Dochádza k tomu, že možno
uskutočňovať odpočúvanie telefonických rozhovorov a zároveň odpočúvaním telefonických
rozhovorov, ktoré uskutočňuje na základe rozhodnutia sudcu sa získavajú dôkazy, ktoré sú
potom použiteľné v rámci trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej
telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému
faktu odpočúvania jeho rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jeho práva
na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.
Sťažovateľ ako dotknutá osoba nemal možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným
súdom v súvislosti s faktom, že jeho rozhovory boli odpočúvané, pretože rozhodnutia sudcu
ani len nenaznačujú možnosť preskúmania tohto rozhodnutia využitím riadnych opravných
prostriedkov. Proti sťažovateľovi nebolo vedené trestné konanie, v rámci ktorého by mohol
namietať nezákonnosť odpočúvania.“
3. K porušeniu práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)
sťažovateľ uviedol, že aj keď sudca vydával rozhodnutia podľa zákona o Policajnom zbore,
jeho rozhodnutia museli byť odôvodnené tak, ako to je v prípade postupu sudcu podľa
zákona o ochrane pred odpočúvaním a podľa Trestného poriadku. Súd podľa sťažovateľa
totiž ,,pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie
telekomunikačnej techniky poskytuje ochranu dotknutému účastníkovi pred svojvoľným
a neoprávneným zásahom do práva na súkromie. Práve preto sa vyžaduje dôsledné
preskúmanie dôvodov žiadosti a podrobné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia po skutkovej
a právnej stránke, s uvedením konkrétnych a relevantných skutočností odôvodňujúcich
zásah do práva na súkromie. Napadnuté rozhodnutia sudcu krajského súdu žiadne
odôvodnenia neobsahujú a sudca neuniesol ťarchu ochrany základných práv a slobôd.“.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu,
ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na súkromie,
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života.
4. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0029/99 vydaním rozhodnutí o udelení súhlasu
na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo 6. apríla 1999 (tel.
linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel.
linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...), z 10. januára 2000 (tel. linka...) porušil jeho
základné právo na súkromie podľa čl. 22 ods. l a 2 ústavy, čl. 13 listiny, právo podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. l listiny a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru. Zároveň žiadal, aby
ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 000 000 Sk (33 193,92,- eur) a náhradu trov konania. Žiadosť o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že samotné ,,zrušenie rozhodnutí nepostačuje
na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením namietaných základných práv sťažovateľa preto,
že k odpočúvaniu jeho telefonických rozhovorov a teda aj k zásahu do jeho práva
na súkromie, už došlo a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do predošlého stavu.
Priznania spravodlivého finančného zadosťučinenia sa sťažovateľ domáha z dôvodu
emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitov krivdy, bezmocnosti
a poníženia sťažovateľa. Sťažovateľ pociťuje krivdu z akceptovania skutkov, ktoré sa
nestali, z konania, ktorého sa sťažovateľ nedopustil, v rozhodnutiach sudcu, ktoré sú
predmetom sťažnosti. Sťažovateľ pociťuje bezmocnosť pri postupe mocenských štruktúr
štátu (súd, polícia), ktoré pri realizácii svojho podlého zámeru odstrániť sťažovateľa ako
ústavného činiteľa v postavení sudcu všeobecného súdu z profesionálneho a spoločenského
života používajú nezákonné postupy, vymyslené skutky a porušujú základné práva spôsobom
typickým pre totalitné a diktátorské režimy. Pre sťažovateľa bolo ponižujúce oznamovať
a vysvetľovať rodinným príslušníkom, známym a priateľom, že ich vzájomné telefonické
rozhovory boli odpočúvané. Táto skutočnosť bola a je dôvodom hlbokej straty dôvery
k osobe sťažovateľa. Spôsob zásahu do súkromia otriasol dôverou sťažovateľa
v dodržiavanie základných princípov právneho štátu súdmi a políciou v Slovenskej
republike.“.
II.
5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa k prijatej
sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu
kompletný spisový materiál. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k meritu veci
3. októbra 2007 uviedol, že ,,vzhľadom k tomu, že mi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu
(sp. zn. 0029/99), treba zvážiť, či odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností
je v súlade s ust. § 88 Tr. por... Až po oboznámení so spisovým materiálom 0029/99 sa
budem môcť kvalifikovane vyjadriť či krajský súd vydaním rozhodnutia pod sp. zn. 0029/99
porušil základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a iné. Mám však za to, že sumu
1 000 000,- Sk nepovažujem za primerané finančné zadosťučinenie v prípade úspešnosti
sťažnosti. Vzhľadom na uvedené podľa § 30 ods. 2 zák. o ústavnom súde, trvám na ústnom
pojednávaní pred Ústavným súdom SR.“.
Vo svojom ďalšom vyjadrení k prijatej sťažnosti zo 17. júna 2008 predseda krajského
súdu oznámil ústavnému súdu, že vzhľadom na zaneprázdnenosť mení svoje rozhodnutie
a netrvá na ústnom pojednávaní.
6. Po prijatí veci na ďalšie konanie právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila,
že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania a zároveň si vyčíslila
trovy konania. Ďalším podaním k sťažnosti, ktoré z hľadiska jeho obsahu bolo v podstate
doplnením sťažnosti, uviedla, že sudca krajského súdu vydal súhlas na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky na základe žiadosti Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, a nie na základe žiadosti Policajného zboru, a teda sudca krajského
súdu rozhodoval na základe žiadosti podanej neoprávneným orgánom.
7. Ústavný súd si na zistenie všetkých rozhodných skutočností pre svoje rozhodnutie
vyžiadal od krajského súdu kompletný spisový materiál vedený pod sp. zn. KS-D-5-29/2004
(pôvodne vedený pod č. p. 0029/99). Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo svojej
rozhodovacej činnosti už rozhodoval v inom konaní o zásahu do práv inej sťažovateľky
(ktorá v tomto konaní vystupuje ako právna zástupkyňa sťažovateľa), niektorými z tých
rozhodnutí krajského súdu, ktoré namietal aj sťažovateľ v tomto konaní. V tomto inom
konaní ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008.
Po podrobnom posúdení obsahu spisu vedeného na krajskom súde, sťažnosti,
vyjadrení k nej a podania k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí k záveru,
že sťažnosť je v rozhodujúcej časti dôvodná.
III.
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť
dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných
súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.
Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu
nesmie uplatniť. V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky štátne orgány
oprávnené konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Všeobecný súd (krajský súd) je pri svojom rozhodovaní
viazaný nielen zákonom, ale predovšetkým ústavou, ústavným zákonom (listina)
a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(dohovor), a to v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 153 a čl. 154c
ods. 1 ústavy. Rovnako je všeobecný súd povinný rešpektovať ústavou zakotvenú prednosť
dohovoru pred zákonom. Z uvedeného potom nevyhnutne vyplýva, že aplikácia každej
zákonnej normy (v tomto prípade ustanovenia § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore) musí
byť realizovaná takým spôsobom, ktorý bude v medziach ústavy a ktorý bude zároveň
rešpektovať princíp prednosti dohovoru pred zákonom. Tieto základné atribúty ústavnosti
však konajúci krajský súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľa
nerešpektoval.
9. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto
nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov,
či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou
sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných
telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. Analogický obsah právu
na súkromie priznáva aj listina v čl. 13.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,
verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva
každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Relevantná zákonná právna úprava, podľa ktorej postupoval krajský súd, bola
v rozhodnom čase obsiahnutá v zákone o Policajnom zbore, konkrétne v § 36 a § 37. Podľa
§ 36 ods. 1 zákona o Policajnom zbore (v znení účinnom do 30. apríla 2000) pri plnení úloh
v boji proti terorizmu, v boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä
organizovaných foriem trestnej činnosti, pri odhaľovaní trestnej činnosti organizovanej
v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou,
držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov a jadrových
materiálov, s falšovaním a pozmeňovaním peňazí, známok a cenných papierov, pri
odhaľovaní iných obzvlášť závažných trestných činov, pri poskytovaní ochrany a pomoci
ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi podľa osobitného predpisu, pri odhaľovaní
daňových únikov a nezákonných finančných operácií, pri odhaľovaní úmyselných trestných
činov podľa druhého a tretieho oddielu tretej hlavy druhej časti Trestného zákona, za ktoré
možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dva roky, alebo iných
úmyselných trestných činov, ktorých stíhanie upravuje medzinárodná zmluva, ktorou je
Slovenská republika viazaná, a pri zisťovaní ich páchateľov je Policajný zbor oprávnený
používať informačno-technické prostriedky. Ustanovenie predchádzajúcej vety sa
nepoužije, ak ide o styk medzi obvineným a jeho obhajcom.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor môže použiť
informačno-technické prostriedky len v prípadoch, keď odhaľovanie trestných činov
uvedených v § 36, zisťovanie ich páchateľov a zabezpečovanie nevyhnutných dôkazov
pre trestné konanie by bolo iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Podľa § 37
ods. 2 zákona o Policajnom zbore informačno-technické prostriedky možno použiť len na
základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu a len na nevyhnutný čas, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom vydania súhlasu. Podľa § 37 ods. 3
zákona o Policajnom zbore sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačno-technických
prostriedkov, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac
o ďalších šesť mesiacov. Podľa § 37 ods. 5 zákona o policajnom zbore žiadosť na použitie
informačno-technických prostriedkov predkladá Policajný zbor písomne súdu; žiadosť musí
obsahovať údaje o osobe, ktorej sa použitie informačno-technického prostriedku týka, druh
informačno-technického prostriedku, miesto, čas trvania a dôvody jeho použitia.
11. Zmysel zákonnej požiadavky nutnosti predchádzajúceho súhlasu sudcu
všeobecného súdu na použitie informačno-technického prostriedku treba vidieť v tom,
že úlohou sudcu pri takomto rozhodovaní je, aby súc viazaný ústavou a dohovorom posúdil,
či použitie informačno-technického prostriedku, ktorého sa dožaduje Policajný zbor (zložka
mocenského aparátu štátu) a ktorým dochádza k zásahu do základných práv a slobôd, je
v medziach ústavy a zároveň, či je konformný s požiadavkami dohovoru zakotvujúcimi
tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do
súkromného života každého jednotlivca. Z doktríny štrasburských orgánov ochrany práva,
ktorú si ústavný súd osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej
norme, môže v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ústavou,
resp. dohovorom.
IV.
12. Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z podstaty veci
možno považovať za zásah do práva na súkromie fyzickej osoby. V súvislosti s rozvojom
telekomunikačných technológií a najmä rozvojom mobilnej siete treba považovať
komunikáciu medzi rôznymi osobami prostredníctvom telekomunikačnej prevádzky
za jeden z hlavných kanálov medziľudskej výmeny informácií. Súčasťou práva na súkromie
je nepochybne aj dôvernosť obsahu informácií šírených takýmto spôsobom, a to nielen
vo verbálnej forme, ale aj vo forme zasielaných písomných či obrazových správ. Osoba
komunikujúca s inou osobou má ako adresát ústavou (ale aj listinou a dohovorom)
garantovaných práv legitímne očakávanie, že obsah ich vzájomnej komunikácie ostane
dôverného charakteru, neprístupný tretím osobám. Ďalej to znamená aj to, že dôverný obsah
tejto komunikácie môžu ďalej šíriť len tieto komunikujúce osoby. Je zrejmé, že obsahom
takejto komunikácie môžu byť informácie zo súkromného, rodinného, pracovného,
služobného či spoločenského života.
13. Zásah do práva na súkromie sa skúma v určitej postupnosti, pričom doktrína
štrasburských orgánov ochrany práva uvádza tri základné kritéria posudzovania - legalita,
legitimita a proporcionalita. S ohľadom na už uvedené (bod 12 odôvodnenia tohto nálezu)
nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom
do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy, ako aj čl. 13 listiny, kde je to výslovne
uvedené. Článok 8 dohovoru síce hovorí len o súkromnom živote a korešpondencii, avšak
štrasburské orgány ochrany práva za súčasť súkromného života a korešpondencie považujú
aj telefonické hovory (Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990, Klass a ostatní c. Spolková
republika Nemecko zo 6. septembra 1978, Amann c. Švajčiarsko zo 16. februára
2000). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej
linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku
volajú (Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990). Legalita zásahu do práva na súkromie
znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci
legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom
sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho
následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom
zásahu do práva na súkromie. Legitimita zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2
dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to
v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojov a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia
a morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov
z dôvodu ochrany ich práv a slobôd. Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu
možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť
miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú
spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom (I. ÚS 274/05, ale
aj III. ÚS 80/08).
14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa. Z hľadiska
legality zásahu možno konštatovať, že Policajný zbor, ktorý krajskému súdu predkladal
žiadosť, ako aj sudca krajského súdu, konali a rozhodovali na základe platnej a účinnej
právnej normy, ktorá takéto konanie a rozhodovanie umožňovala. Právny základ pre
rozhodnutie teda existoval. Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie
však nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy
vyššej právnej sily (body 8 a 11 odôvodnenia tohto nálezu). V predmetnej veci sudca nikdy
nemohol konať z úradnej moci, ale len na základe písomnej žiadosti Policajného zboru,
ktorá musela obsahovať požadované údaje, súčasťou ktorých boli aj dôvody na udelenie
súhlasu sudcu. Vychádzajúc z času zásahov do práv sťažovateľa (roky 1999 až 2000)
a z termínu, kedy sa sťažovateľ dozvedel o zásahu do jeho práv (23. marca 2007), možno
konštatovať, že sťažovateľ sa v čase, keď sa o svojom odpočúvaní dozvedel, už nemohol
nijak relevantne brániť proti takémuto zásahu do svojich práv. Mal však minimálne právo
dozvedieť sa dôvody zaznamenávania a odpočúvanie jeho telekomunikačnej prevádzky,
teda v súvislosti s akou trestnou činnosťou, na akých skutkových základoch a z akých
ďalších dôvodov boli tieto rozhodnutia vydané. To sa však ani po takmer siedmich rokoch
od skončenia jeho odpočúvania nedozvedel práve preto, že tieto rozhodnutia neobsahujú
v podstate žiadne odôvodnenie. Sudca všeobecného súdu sa obmedzil iba na odkaz na
právnu normu, podľa ktorej rozhodoval, identifikáciu orgánu, ktorý ho o rozhodnutie žiadal,
určenie času trvania súhlasu a konštatovanie, že získanie informácií iným spôsobom je
neúčinné, resp. podstatne sťažené. Rozhodnutie krajského súdu z 9. júla 1999 navyše
uvádza, že ,,... vykonávaním magnetických záznamov na tel. linke sú získavané informácie,
ktoré sa stali nevyhnutnými dôkazmi pre účely trestného konania“. V rozhodnutí
z 18. októbra 1999 sudca krajského súdu navyše argumentoval takto: „Zo žiadosti vyplýva,
že vykonávaním magnetických záznamov na mobilnej telefónnej linke sa potvrdzujú
podozrenia z naplňovania skutkovej podstaty trestných činov JUDr. P. P... predsedu
Okresného súdu Žilina, ktorý uvedený mobilný telefón používa. Na preukázanie tohto
podozrenia z trestnej činnosti je potrebné pokračovať vo vykonávaní ITP.“
Z takto formulovaných dôvodov rozhodnutí krajského súdu, za situácie, keď voči
sťažovateľovi nebolo na základe získaných informácií vznesené obvinenie za konkrétny
trestný čin, sa sťažovateľ ani po rokoch nemohol dozvedieť o dôvodoch zásahov do jeho
práva na súkromie. V prípade odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky
ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo
na preskúmanie opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Voči rozhodnutiam
krajského súdu však sťažovateľ takúto možnosť nemal, a to z toho dôvodu, že odpočúvané
telefonické hovory sa nestali dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, keďže proti nemu
ani nebolo vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin. Aj s prihliadnutím na uvedené treba
konštatovať, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádzala do úvahy
v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých
dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní (III. ÚS 80/08).
Na rozdiel od písomného príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky, ktorý mohol v relevantnom čase v súlade s § 88 ods. 1 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) vydať predseda senátu
a v prípravnom konaní prokurátor a ktorý musel byť podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku
odôvodnený, zákon o Policajnom zbore v prípade rozhodnutia podľa § 36 a § 37
nezakotvoval, aby ho bolo potrebné odôvodniť. Táto podmienka bola výslovne kladená
len na písomnú žiadosť Policajného zboru. Ústavný súd však zotrvávajúc na svojej
doterajšej judikatúre konštatuje, že nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že tak ako príkaz
na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydaný podľa § 80
Trestného poriadku, aj rozhodnutie podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore musí byť
riadne odôvodnené. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva,
dotknuté osoby nemajú možnosť podať proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok
a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne (ak vôbec), keď už zásah do práva
na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o jeho preskúmanie až dodatočne.
Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania rozhodnutia podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom
zbore si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami
boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie.
Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie
spravidla nepreskúmateľné, a tým aj svojvoľné. Vzhľadom na utajený charakter
odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd (sudcu) k vydaniu rozhodnutia,
ktorým bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky
podľa zákona o Policajnom zbore, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia
sa dotknuté osoby môžu o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli,
dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej
zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože
práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci (mutatis
mutandis I. ÚS 241/07). V prípade namietaných rozhodnutí krajského súdu neboli splnené
elementárne požiadavky na ich odôvodnenie, čo zakladá porušenie práva sťažovateľa
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Krajským súdom zvolenú podobu odôvodnenia ústavný súd považuje
za nedostatočnú a formálnu, pretože oboznámenie sa s obsahom namietaných rozhodnutí
sťažovateľovi neodkrylo súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil
odôvodnenosť takéhoto zásahu do jeho práva na súkromie. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd považuje namietané rozhodnutia krajského súdu za neodôvodnené a nelegálne. Uvedené
tvrdenie ústavný súd odvodzuje od závažnosti takéhoto zásahu do súkromnej sféry
jednotlivca, ako aj od potreby byť informovaný o dôvodnosti takýchto zásahov. Napokon je
nepochybné, že ak žiadosť príslušného orgánu o udelenie súhlasu podľa zákona
o Policajnom zbore musela obsahovať dôvody, o to viac muselo tieto dôvody obsahovať
rozhodnutie sudcu, bez ktorého by odpočúvanie nebolo možné realizovať. Ústavný súd
zároveň podotýka, že sudca vydávajúci namietané rozhodnutia si bol do istej miery vedomý
potreby uvedenia dôvodov ich vydania, čo je zrejmé z ich obsahu. Na druhej strane je však
potrebné uviesť, že len chabé náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných
práv sťažovateľa nemožno akceptovať (III. ÚS 80/08).
15. Legitimitu zásahu do práv sťažovateľa posudzoval ústavný súd s prihliadnutím
na čl. 8 ods. 2 dohovoru, keďže ústava výslovne neuvádza prípady, kedy je zásah do práva
na súkromie legitímny. Dohovor zakladá legitimitu zásahu do práva na súkromie len
v prípadoch, že to vyžaduje záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V iných prípadoch je štátny orgán
(teda aj súd) povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva na rešpektovanie
súkromného života a korešpondencie. Z obsahu rozhodnutí krajského súdu možno vyvodiť
iba toľko, že zrejme sú vydané v ,,záujme predchádzania zločinnosti“ sťažovateľa. Rovnako
je však zrejmé, že záujem na predchádzaní zločinnosti legitimizuje zásah do práva
na rešpektovanie súkromného života podľa dohovoru len vtedy, ak ide o záujem
na predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah
do tohto práva informácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver
o dôvodnom podozrení osoby z trestnej činnosti (zločinnosti). Z obsahu rozhodnutí
krajského súdu však nerezultuje žiaden konkrétny záver o takomto konaní sťažovateľa.
Ústavný súd rešpektuje, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky
nemusí vždy viesť k získaniu informácií postačujúcich na vznesenie obvinenia voči
konkrétnej odpočúvanej osobe, avšak oprávnene si kladie otázku, kde sú hranice, keď sa
zásah do práva na rešpektovanie súkromného života stáva nelegitímnym. Krajský súd, ktorý
rozhodoval o žiadosti Policajného zboru, zodpovedal za to, že jeho rozhodnutiami bude
poskytnutá náležitá ochrana právam sťažovateľa. Absencia získania relevantných informácií
o ,,zločinnosti“ sťažovateľa v čase výkonu odpočúvania a zaznamenávania
telekomunikačnej prevádzky na základe označených rozhodnutí krajského súdu, počas viac
ako dvanástich mesiacov ich trvania, vedie nevyhnutne k záveru o nelegitimite tohto zásahu.
Taktiež vedie k závažným pochybnostiam o existencii ústavne akceptovateľného (a najmä
reálne daného) dôvodu na tak zásadný zásah do práv sťažovateľa.
16. Napokon pokiaľ ide o proporcionalitu zásahu, ústavný súd uvádza, že zásah
je prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia
legitímneho cieľa. Nevyhnutnosť potom musí skúmať všeobecný súd (krajský súd)
s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s dôrazom na skutočnosť, či tieto neumožňujú
dosiahnuť stanovený cieľ (predchádzanie zločinnosti) inak, než zásahom do práva
na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie. Proporcionalitu zásahu vo vzťahu
k sťažovateľovi však ústavný súd zodpovedne posúdiť nemohol, a to vzhľadom na absenciu
akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu v tomto smere.
17. Zhrnúc uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd vydaním rozhodnutí,
ktorými dal súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky
sťažovateľa, porušil jeho označené práva. Zásah do jeho práva na súkromie a práva
na rešpektovanie súkromného života je daný predovšetkým absenciou legitímneho dôvodu
na takýto zásah. Ústavný súd konštatuje, že bremeno preukázania legitimity zásahu je na
pleciach krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutia na žiadosť Policajného zboru vydal.
Rovnako je na pleciach krajského súdu bremeno preukázania proporcionality
(nevyhnutnosti) zásahu. Tieto bremená však krajský súd neuniesol, keďže z jeho rozhodnutí
nemožno vyčítať žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala legitimitu
a proporcionalitu zásahu do práv sťažovateľa. Uvedené je o to závažnejšie, že krajský súd
opakovane predlžoval svoj súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej
prevádzky bez toho, aby po tak dlho trvajúcom odpočúvaní boli zistené skutočnosti
preukazujúce legitimitu zásahu. Absencia relevantného odôvodnenia rozhodnutí (aj napriek
tomu, že zákonná úprava výslovne odôvodnenie nevyžadovala) zakladá porušenie práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ani po takmer siedmich rokoch od
ukončenia odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky sa sťažovateľ
nedozvedel dôvody, pre ktoré sudca krajského súdu súhlasil s jeho odpočúvaním.
Závažnosť zásahu do práv sťažovateľa je daná aj skutočnosťou, že sťažovateľ v čase
zásahu do jeho práv vykonával funkciu sudcu všeobecného súdu. Nezávislosť každého
sudcu, ktorá je imanentným znakom súdnej moci v právnom štáte, nemôže byť bez
legitímneho dôvodu, ktorý v prípade sťažovateľa absentoval, vystavovaná ústavne
neprípustným zásahom realizovaným mocenskými orgánmi štátu (Policajný zbor) ani vtedy,
ak tieto sú vykonávané na základe súhlasu súdu (krajského súdu).
18. Za týchto okolností potom neostalo ústavnému súdu iné ako nálezom vysloviť,
že rozhodnutiami krajského súdu o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie
telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...),
zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...),
z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99 z 10. januára
2000 (tel. linka...) boli porušené ústavou, listinou a dohovorom garantované práva
sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu). Vzhľadom na dôvody už uvedené bolo bez právneho
významu bližšie sa zaoberať podaním právnej zástupkyne sťažovateľa k sťažnosti, ktorým
poukazovala na to, že sudca krajského súdu rozhodoval na základe žiadosti neoprávneného
orgánu.
19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd vyslovil porušenie označených práv celkom šiestimi rozhodnutiami krajského súdu.
Keďže však tri z nich - rozhodnutia z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999
(tel. linka...) a 10. januára 2000 (tel. linka...), už ústavný súd zrušil iným svojim nálezom
(III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008), nemohol tieto rozhodnutia zrušiť opakovane. Preto ústavný
súd týmto nálezom zrušil len tri rozhodnutia uvedené v bode 2 výroku nálezu, ktoré ku dňu
jeho rozhodovania ešte zrušené neboli. Keďže odpočúvanie telefonických hovorov
sťažovateľa na základe označených rozhodnutí krajského súdu sa už uskutočnilo,
neprichádzalo do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde, pretože o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie
telekomunikačnej prevádzky podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore rozhodoval
sudca krajského súdu predtým, ako sa s odpočúvaním začalo.
V.
20. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj svoj návrh na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €). Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné
zadosťučinenie ústavný súd spravidla neprizná vtedy, keď sa spolu so zrušením
rozhodnutia, ktorým boli porušené práva alebo slobody vec vracia na ďalšie konanie.
V prípade sťažovateľa však po zrušení rozhodnutia vzhľadom na dôvody uvedené v bode 19
tohto nálezu vrátenie veci neprichádzalo do úvahy. Dôsledky rozhodnutí krajského súdu
však nemožno napraviť len vyslovením, že nimi došlo k porušeniu práv sťažovateľa, a ich
zrušením. Dôsledkom zrušených rozhodnutí bol ústavne neprípustný zásah najmä do práva
sťažovateľa na súkromie, resp. práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Porušenie
ústavných práv sťažovateľa malo za následok, že informácie súkromnej povahy, ktoré mali
dôverný charakter sa viac než rok dostávali bez legitímneho dôvodu do dispozičnej sféry
iných osôb, a s ohľadom na to, že boli aj zaznamenávané, ostali v dispozičnej sfére týchto
osôb aj po skončení odpočúvania. Tento fakt nemožno napraviť či odstrániť ani zrušením
predmetných rozhodnutí.
Časť dôvodov uvádzaných sťažovateľom (strata dôvery priateľov a známych) síce
bola len tvrdená bez toho, aby sťažovateľ ponúkol dôkazy na podporu svojich tvrdení, avšak
v zásade ústavný súd konštatuje, že požiadavka na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia je dôvodná a opodstatnená. Navrhovanú výšku však ústavný súd aj
vzhľadom svoju doterajšiu judikatúru nepovažoval za primeranú, a preto priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (bod 3 výroku nálezu).
Zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel
(bod 5 výroku nálezu).
21. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
jeho právna zástupkyňa vyčíslila v celkovej sume 6 296 Sk (2 úkony právnej pomoci
po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálne
výdavky po 178 Sk). S poukazom na § 20 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 €,
čo zodpovedá uplatnenej sume v slovenských korunách (bod 4 výroku nálezu). Priznanú
náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného
súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009