Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_29Co-25-2026.pdf
PDF · 120.6 KB
Case nature
Area
Subarea
29Co/25/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: Mgr. Ivana Šlesarová a JUDr. Boris Šiška, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, E., zastúpený: VESTENICKÁ & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom: Ševčenkova 5, Bratislava, IČO: 50 217 020, proti žalovanému: F. G., nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. H. X, E., zastúpený advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, so sídlom E. Belluša 8, Piešťany, IČO: 175 454 55, o zaplatenie sumy 91.403,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 38C/82/2021-209 zo dňa 3.11.2025, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 40 ods. 1, § 50a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a čl. 8 základných princípov, § 132 ods. 1, § 137 písm. a), § 149, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 až 3, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil tým, že po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie hmotnoprávne postavenie, z ktorého subjektu vyplýva ním uplatňované právo, pričom súd túto legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu. Z predložených listinných dôkazov, najmä z viacerých faktúr a dohody o uznaní dlhu zo dňa 31.12.2021, vyplynulo, že stavebný materiál a práce si objednávala prevažne spoločnosť P&M service group s.r.o., prípadne žalobca, avšak žalobca súdu nepreukázal žiadny doklad o ich reálnej úhrade. Súd prvej inštancie preto dospel k skutkovému záveru, že finančné prostriedky na rekonštrukciu predmetného bytu nevynaložil žalobca ako fyzická osoba. Keďže sa v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal, zistenia preukázali, že takouto osobou nie je žalobca, a preto nie je oprávnený podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej poukázal na to, že ústna dohoda o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu je pre nedostatok písomnej formy neplatná a iný zmluvný vzťah medzi stranami, ktorý by prípadný nárok odôvodňoval (napríklad nájomný vzťah), nebol dokazovaním preukázaný. Zároveň súd prvej inštancie dodal, že zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania dohodou o vysporiadaní záväzkov predloženou až na pojednávaní dňa 3.11.2025, pričom využil inštitút sudcovskej koncentrácie konania. Tento procesný postup odôvodnil tým, že prostriedok nebol uplatnený včas a javil sa ako špekulatívny, keďže žalobca ako jediný konateľ a spoločník danej spoločnosti musel mať tento doklad k dispozícii už pred začatím konania. Súd prvej inštancie tak pre zistený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobu zamietol bez toho, aby sa ďalej zaoberal skúmaním rozsahu samotného
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP s tým, že žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, a preto má voči žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň uviedol, že v konaní nebol tvrdený a ani nezistil dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania. Dodal, že o samotnej výške náhrady trov konania bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že napadnutý rozsudok je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj neúplného a nesprávne hodnoteného skutkového stavu. Súd prvej inštancie ignoroval viaceré vykonané dôkazy, neopodstatnene odmietol doplnenie dokazovania a v rozpore s ustálenou judikatúrou dospel k chybnému záveru o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie. V konaní zostalo nesporné, že mal v úmysle byt nadobudnúť do vlastníctva na základe ústnej dohody so žalovaným za kúpnu cenu 50.000 eur. V tejto súvislosti uhradil dňa 3.3.2021 na požiadanie žalovaného bývalému vlastníkovi (ŽSR) sumu 2.503,30 eura ako časť kúpnej ceny, čo žalovaný výslovne potvrdil vo svojom liste zo dňa 3.8.2021. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný prostredníctvom svojej zástupkyne odovzdal žalobcovi kľúče od bytu za účelom jeho rekonštrukcie, pričom žalobca dočasne platil aj nájomné a služby, čo potvrdzuje existenciu minimálne implicitnej dohody o užívaní a rekonštruovaní bytu. Žalobca mal za to, že v konaní množstvom dôkazov preukázal, že rekonštrukciu realizoval a financoval práve on. Poukázal najmä na svedecké výpovede syna žalovaného a zástupkyne žalovaného, ako aj na SMS komunikáciu a samotný list žalovaného zo dňa 3.8.2021, v ktorom žalovaný uznal vykonanú rekonštrukciu a deklaroval ochotu uhradiť za ňu sumu 30.000 eur. Týmto písomným prejavom žalovaný priamo uznal žalobcu za subjekt, voči ktorému má záväzok. Tento list je zásadným dôkazom, že je aktívne legitimovaný, ak by ním nebol, žalovaný by predsa neadresoval takýto list práve jemu a neponúkal mu uhradiť 30.000 eur. Poukázal tiež na predložené znalecké posudky, z ktorých posudok I. H. určil zhodnotenie bytu na sumu 88.900 eur a posudok I. J. vyčíslil hodnotu vstupov na 66.054,62 eura, čím bolo objektívne preukázané zhodnotenie cudzej veci. Súdu prvej inštancie vytkol mimoriadne formalistický postup, keď sa sústredil výlučne na údajnú absenciu priamych dokladov o úhrade niektorých faktúr dodávateľom. Do konania predložil množstvo faktúr, vrátane faktúry na 14.400 eur za podlahárske práce vystavenej priamo na jeho osobu, a dohodu o uznaní dlhu zo dňa 31.12.2021, ktorou uznal svoj záväzok voči hlavnému dodávateľovi vo výške 67.500 eur. Na vyvrátenie záverov súdu prvej inštancie žalobca v odvolacom konaní predložil ako nový dôkaz potvrdenie o zaplatení tohto dlhu zo dňa 31.12.2023 spolu s bankovými dokladmi, z ktorých má vyplývať, že záväzok v plnom rozsahu uhradil. Ďalej namietal, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal s nespochybniteľnými čiastkovými plneniami, a to s pohľadávkou 14.400 eur za podlahárske práce a najmä s preukázateľne uhradenou sumou 2.503,30 eura za kúpnu cenu, pričom upozornil, že žalovaný mu túto sumu po podaní žaloby postupne uhradil, na čo žalobca reagoval čiastočným späťvzatím žaloby v tejto časti. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s rozdielom medzi hodnotou zhodnotenia podľa posudkov a sumami na účtovných dokladoch, čo žalobca odôvodnil tým, že časť prác vykonal osobne a drobný materiál či pomocné práce boli realizované bez formálnych dokladov, čo je pri takýchto rekonštrukciách bežné. Predmetom bezdôvodného obohatenia nie je samotný peňažný výdavok podmienený predložením pokladničných blokov ku každej položke, ale objektívne zhodnotenie cudzej veci. Upozornil na zjavný rozpor napadnutého rozsudku s predchádzajúcim právoplatným uznesením Okresného súdu Trnava (sp. zn. 30C/15/2021) a potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave (sp. zn. 11Co/8/2022) vydanými v konaní o zabezpečovacom opatrení. V týchto rozhodnutiach súdy na základe rovnakých skutkových okolností konštatovali, že nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia je hodnoverne osvedčený, pričom súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal, čím narušil princíp právnej istoty a zásadu jednotného rozhodovania súdov. Vo vzťahu k posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie ďalej namietal, že súd prvej inštancie síce formálne správne aplikoval ustanovenie § 456 Občianskeho zákonníka, avšak nesprávne posúdil, kto je skutočne ochudobneným subjektom. Súdu vytkol príliš formalistický výklad, ktorým prakticky podmienil preukázanie legitimácie predložením pokladničných blokov či výpisov z účtu na každú jednu položku rekonštrukcie. Dôkazy preukazujú, že to bol práve on, kto do veci vložil svoj čas, organizačné zabezpečenie, práce objednal a ekonomicky ich znášal, čoho nespochybniteľným dôkazom je aj formálne uznanie dlhu vo výške 67.500 eur voči dodávateľovi. Z logiky súdu by vyplýval absurdný záver, že obohatenie by nebol legitimovaný vymáhať nikto, keďže žalovaný nič neplatil a samotný dodávateľ rekonštrukcie nemá voči žalovanému žiadny zmluvný vzťah.
Argumentoval, že z jeho strany išlo o plnenie namiesto žalovaného z neplatného právneho úkonu, čím vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s jednoznačným základom v hmotnom práve podľa § 454 a § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie navyše nesprávne rozložil dôkazné bremeno, keď od neho fakticky požadoval preukázať negatívnu skutočnosť, že tieto náklady neuhradil nikto iný, hoci žalovaný žiadnu inú osobu neoznačil a nepredložil dôkazy, ktoré by spochybnili žalobcove investície. Vyjadril nepochopenie nad tým, prečo súd v odôvodnení venoval taký rozsiahly priestor konštatovaniu neplatnosti ústnej dohody o budúcej kúpnej zmluve. Pre absenciu písomnej formy túto neplatnosť od začiatku konania sám uznával, nedomáhal sa nahradenia prejavu vôle žalovaného a práve od tejto neplatnosti odvíjal svoj mimokontraktuálny nárok. Za rovnako irelevantnú pre posúdenie podstaty veci označil aj úvahu súdu o neexistencii nájomného vzťahu. Inštitút bezdôvodného obohatenia slúži na ochranu práve v takých situáciách, keď jedna strana investuje prostriedky v očakávaní budúceho kontraktu, ktorý sa nakoniec neuskutoční, a preto skutočnosť, že si strany zmluvný režim dostatočne právne neošetrili, nemôže viesť k úplnej strate jeho právnej ochrany a odvádzať pozornosť od merita nároku. Zároveň poukázal aj na ľudský a ekonomický rozmer sporu. Rekonštrukcia pre neho nebola bežným výdavkom, ale zásadnou životnou investíciou realizovanou v dôvere voči žalovanému a v očakávaní spoločného bývania s rodinou, pričom prevzatie týchto ekonomických záväzkov s obetovaním úspor ho priviedlo do finančnej tiesne. Zamietnutie žaloby z formálneho dôvodu, ktorý nereflektuje podstatu inštitútu bezdôvodného obohatenia, považuje za zjavne nespravodlivé, keďže po rokoch zostáva bez náhrady za trvalo zabudované investície, zatiaľ čo žalovaný si bezdôvodne ponecháva zhodnotený majetok. Napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení a nedostatočne zistenom skutkovom stave, ktorým mu súd odňal možnosť domôcť sa svojho práva.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania a právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Podané odvolanie považoval za nedôvodné, pričom uviedol, že súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav a svoje zamietavé rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil, s čím sa plne stotožňuje. Žalobca v konaní nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázal vznesený nárok, ktorý nesie znaky špekulatívneho konania. Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré žalobca predložil až v odvolacom konaní, žalovaný ich označil za účelové a nedôveryhodné. Zdôraznil, že dokazovanie bolo pred súdom prvej inštancie uzatvorené bez toho, aby ich žalobca predložil, pričom tieto novoty priamo s vecou nesúvisia a vznesený nárok jednoznačne nepreukazujú. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 366 CSP upravujúce uplatňovanie novôt v odvolacom konaní a uviedol, že v danom prípade žalobca nepreukázal splnenie ani jednej zo zákonných podmienok, za ktorých možno nové prostriedky procesného útoku použiť v odvolaní, a tieto podmienky podľa neho neexistujú ani objektívne.
5. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), potom čo zistil, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že žalobca použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie (procesného) postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku, ktorým bola v celom rozsahu zamietnutá žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 91.403,30 eura s príslušenstvom.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 91.403,30 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91.403,30 eura od 20.10.2021 do zaplatenia, ako aj náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 495 eur a 616,68 eura. Vo veci bol Okresným súdom Banská Bystrica ako súdom upomínacím vydaný platobný rozkaz sp. zn. 36Up/1711/2021 zo dňa 2.11.2021. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného, podanému proti platobnému rozkazu, vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie sumy 2503,30 eura (č. l. 83 rub listu), s úpravou žalobného petitu v časti uplatnenej istiny, ako aj uplatneného príslušenstva. Následne Okresný súd Banská Bystrica vec postúpil súdu prvej inštancie.
8. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
9. Podľa § 380 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný (1). Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (2).
10. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).
14. Prejednanie a rozhodnutie veci napriek tomu, že žalobca svojim dispozičným úkonom vzal žalobný návrh celkom alebo sčasti späť, je potrebné považovať za vadu konania, pretože na prejedanie a rozhodnutie iným spôsobom ako úplným alebo čiastočným zastavením konania nie sú splnené procesné podmienky, medzi ktoré patrí žaloba. Späťvzatie žaloby (hoci i čiastočné), pokiaľ nebolo rozhodnuté o jeho nepripustení, vytvára rovnakú procesnú situáciu, ako konanie, ktoré trpí nedostatkom žaloby. Ide o porušenie procesným podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uvedené. V danom prípade však žalobca ako odvolateľ na túto vadu konania v obsahu odvolania výslovne upozornil.
15. Súd prvej inštancie sa s uvedeným dispozičným procesným úkonom žalobcu dôsledne nezaoberal. Neujasnil si čo zostalo predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby doručenom dňa 27.12.2021, či sú úroky z omeškania zmenou žaloby alebo len vyčíslením už uplatneného nároku po čiastočnom späťvzatí, ani to, či žalobca vzal späť aj úroky z omeškania, ktoré uplatnil do zaplatenia (v žalobe z celej uplatnenej sumy). Súd prvej inštancie sa tak opomenul zaoberať čiastočným späťvzatím žaloby, keď žalobu meritórne celú zamietol, hoci na to nemal splnené procesné podmienky. V danom prípade
je potrebné posudzovať čiastočné späťvzatie žaloby podľa obsahu a zo strany súdu prvej inštancie je nevyhnutné ujasniť si, čo ostalo predmetom konania.
16. Odvolateľ namietal v odvolaní predovšetkým skutočnosť, že súd prvej inštancie ignoroval viaceré vykonané dôkazy, pričom v rozpore s ustálenou judikatúrou dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.
17. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008). Správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého priebehu konania a hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku daného rozhodnutia. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS 383/06, I.ÚS 117/07).
18. V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy súd hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon (CSP) nepredpisuje pravidlá, z ktorých by mal súd vychádzať pri hodnotení jednotlivých dôkazov a ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery konajúceho sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
19. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu súd uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). Osoby dotknuté rozhodnutím príslušného súdu majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých konajúci súd vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto súdneho rozhodnutia.
20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre vyvodenie svojho záveru a svoje rozhodnutie (napadnutý rozsudok) odôvodnil formalisticky, v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. V súlade s cit. ustanovením musí konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí byť v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, pre ktoré práve takto rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie zároveň musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.
21. Súd prvej inštancie vo veci síce vykonal kľúčové dôkazy pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie (list zo dňa 3.8.2021, výpoveď syna žalovaného, svedkyne K. L. M., znalecké posudky), avšak tieto žiadnym spôsobom nevyhodnotil, t. j. nevenoval náležitú pozornosť kľúčovým dôkazom z hľadiska ustálenia aktívnej vecnej legitimácie. Tým, že sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal s uvedenými dôkazmi, zaťažil konanie vadou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. V bode 25. napadnutého rozsudku učinil záver, podľa ktorého bolo nepochybne v konaní zistené, že žalobca ako fyzická osoba neuhradil náklady, ktoré vznikli vykonanou rekonštrukciou, avšak takýto záver podľa odvolacieho súdu z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva a je v rozpore s obsahom spisu. Súd prvej inštancie tak neposúdil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, i vo vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie aj predčasné. Súd prvej inštancie v rozpore s § 191 ods. 1 CSP nevyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti na vec vzťahujúce sa relevantné dôkazy, v dôsledku čoho uprel žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces do takej miery, že porušil právo na spravodlivý súdny proces.
22. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je ho treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto nepreskúmateľné rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá vadu súdneho konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, nakoľko jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V odôvodnení rozsudku, okrem iného súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
23. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie aj na to, že základným pravidlom plynúcim už zo všeobecného ustanovenia § 451 je pritom vydanie majetkového prospechu získaného obohateným subjektom, t. j. peňažné vyjadrenie ekonomickej hodnoty ním získaného majetkového prínosu ku dňu získania tohto bezdôvodného prínosu - obohatenia, keď bezdôvodné obohatenie spočívajúce v investícii do cudzej nehnuteľnosti (bytu) predstavuje majetkový prospech vo výške reálneho trhového zhodnotenia ceny nehnuteľnosti, nie (teda) vo výške vynaložených peňažných prostriedkov alebo jej aktuálnej obdoby (sumy) potrebnej na dosiahnutie rovnakého výsledku investície. Za bezdôvodné obohatenie je možné považovať len ten prospech, o ktorý obohatený subjekt na úkor druhého buď zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, ak by sa tak za bežných okolností stalo (čo platí pre plnenia realizované za inak povinného vlastníka bytu).
24. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, a to z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, so sústredením sa na sporné otázky (predovšetkým však na otázku aktívnej vecnej legitimácie z pohľadu nevyhodnotených dôkazov), ako aj odvolacie argumenty žalobcu, skutkový stav opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité ustanovenia a následne opätovne vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a
ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súčasne súd prvej inštancie procesne predpísaným spôsobom rozhodne o čiastočnom späťvzatí žaloby, následne ustáli predmet konania, pričom v rámci nového rozhodnutia o náhrade trov konania zohľadní aj ustanovenie § 256 CSP (ako aj § 255 CSP).
26. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nebol daný dôvod na rozhodovanie o náhrade trov odvolacieho konania. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o nároku na náhradu trov prvoinštačného, ako aj odvolacieho konania.
27. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).