Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/1/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcu Š. W.,

bývajúceho v B. proti ţalovanej PhDr. D. F., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M. S.,

advokátkou so sídlom v B., o zaplatenie 110 834,49 EUR (3 339 000,-- Sk) s prísl., vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z

23. mája 2007 č. k. -290 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra

2008 sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 22.12.2005 sa ţalobca domáhal

zaplatenia sumy 3 339 000,-- Sk (110 834,49 EUR) s prísl. predstavujúcej bezdôvodné

obohatenie, ktoré mala získať ţalovaná nedodrţaním dohody uzavretej s ním v júli 2005.

V ţalobe uviedol, ţe podľa ústne uzavretej dohody poskytol ţalovanej finančné prostriedky

na kúpu bytu s tým, ţe neskôr tento byt na jeho výzvu prevedie naňho. V rozpore s dohodou

však byt na neho nepreviedla a poskytnuté finančné prostriedky v ţalovanej výške nevrátila.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 23. mája 2007 č.k. -290 ţalobu

zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 330 650,-- Sk

(10 975,57 EUR) na účet jej zástupkyne (advokátky) do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Zamietnutie ţaloby odôvodnil neunesením dôkazného bremena ţalobcom, keď vykonaným

dokazovaním nebola preukázaná jednak existencia ním tvrdenej dohody a jednak samotné

odovzdanie peňazí ţalovanej.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcu rozsudkom

zo 7. októbra 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uloţil

ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania 98 115,-- Sk

(3 256,82 EUR) do rúk zástupkyne ţalovanej do troch dní. Potvrdenie prvostupňového

rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so záverom súdu prvého stupňa,

ţe tvrdenia ţalobcu ohľadne samotného odovzdania peňazí ţalovanej neboli v konaní

preukázané.

Na základe podnetu ţalobcu podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského

súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Za inú vadu povaţoval nesprávne hodnotenie dôkazov oboma súdmi,

keď tieto nehodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a zjavne dospeli na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazoval na to, ţe súd prvého

stupňa nevzal do úvahy časť výpovede svedka M. A., ktorý vypovedal o okolnostiach

svedčiacich o tom, ţe ţalovaná sa vyjadrovala, ţe čaká na ţalobcu a na zvyšnú časť kúpnej

ceny a ţe po stretnutí so ţalobcom vloţila na svoj účet druhú časť kúpnej ceny, a nevzal do

úvahy ani výpoveď svedka J. A., ţe z druhej strany cesty pozoroval ţalobcu pri odovzdávaní

peňazí ţalovanej. Aj odvolaciemu súdu vyčítal, ţe nevzal do úvahy výpoveď svedka A. pred

prvostupňovým súdom, ale vychádzal z jeho neskoršej výpovede pred vyšetrovacím orgánom

a to bez odstránenia rozporov medzi týmito výpoveďami.

Ţalobca sa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu v plnom rozsahu

stotoţnil s jeho obsahom.

Ţalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok

ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky a ţe dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s ) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj

konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora nie je dôvodné.

Aj v konaní o mimoriadnom dovolaní je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom ( v spojení s ), za ktorý v prejednávanej veci

generálny prokurátor označil inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci / /. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú

správnosť napadnutých rozsudkov len z hľadiska tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Najprv však z úradnej povinnosti skúmal vady uvedené v , i keď neboli

dovolaním namietané, pričom z obsahu spisu ich existenciu nezistil.

Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za

podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo

včítane toho, čo uviedli účastníci ( ).

Vadou konania v zmysle citovaného ustanovenia môţe

byť akákoľvek vada konania (t. j. porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie

od začiatku aţ po jeho právoplatné skončenie), ak spĺňa súčasne podmienku, ţe mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nestačí teda, ţe len mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie, ako je to upravené pri dôvodoch odvolania v zmysle § 205 ods. 2

písm. b/ To či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí

vţdy od posúdenia konkrétneho prípadu. Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä

porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti

rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli

navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov,

(napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania,

svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore

s a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie

rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné

bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa

bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti.

Inou vadou v zmysle nie je samotné hodnotenie dôkazov

niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj

R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi

skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí

sudca uţ od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto

rozhodných skutočností potom môţe vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor.

Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných

a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude povaţovať za preukázané

poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre

nemôţe predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých

dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, ţe hodnotenie dôkazov

je zloţitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné

závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom

podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané

a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností

mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných

logických zásad. Ide o zásadu totoţnosti, ktorá vyţaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával

rovnaký význam pouţitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyţaduje, ţe v tom istom

čase a za tých istých podmienok nemôţe zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,

zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno

pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyţaduje, aby kaţdé pravdivé tvrdenie bolo

dostatočne odôvodnené.

Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj

jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí

jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých

zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska

druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr.

pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede

s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho

rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie

určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie

pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,

potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov,

a uváţi, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce

a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti

tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil

svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie

v záver, ţe pravdivosť skutkových tvrdení nemoţno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, ţe

rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť

preukázaná.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, ţe na nesprávnosť hodnotenia

dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno

v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní

najavo), potom nie je ani moţné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, ţe

súd mal uveriť inému svedkovi, ţe niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôleţitý, ţe

z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, ţe hodnotenie

dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, neţ z vyššie uvedených

dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť.

V prejednávanej veci je z obsahu mimoriadneho dovolania zrejmé, ţe generálny

prokurátor uplatnil ako dovolací dôvod inú vadu konania, za ktorú označil nesprávne

hodnotenie dôkazov prvostupňovým ako aj odvolacím súdom. Konkrétne poukázal

na hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov M. A. a J. A. vyčítajúc obom súdom, ţe ich

výpovede, resp. ich časti nevzali do úvahy. Z odôvodnenia rozsudkov prvostupňového i

odvolacieho súdu vyplýva, ţe oba súdy dostatočne, jasne a výstiţne vysvetlili akými úvahami

sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké poznatky z nich vyvodili. Poznatok

prvostupňového súdu, získaný výsluchom svedka M. A., ktorý tento súd povaţoval za

rozhodujúci, a to ţe svedok nevidel, ţe by ţalobca na stretnutí so ţalovanou jej odovzdával

nejaké peniaze, a s tým súvisiaci záver (aj v spojitosti s poznatkami plynúcimi z iných

dôkazov), ţe ţalobca nepreukázal svoje tvrdenie o odovzdaní ţalovanej sumy ţalovanej, bol

výsledkom hodnotenia tohto dôkazu. Od uvedeného poznatku sa neodklonil ani odvolací súd

doplnením dokazovania oboznámením dodatku k zápisnici o výsluchu menovaného svedka

pred vyšetrovacím orgánom, pričom zo zápisnice z odvolacieho pojednávania je zrejmé, ţe

účastníci prítomní na tomto pojednávaní nemali k doplnenému dokazovaniu ţiadne návrhy

a pripomienky. Rovnako poznatok prvostupňového súdu vyvodený z výsluchu svedka J. A.,

ţe vzhľadom na vzdialenosť miesta, kde mal stáť tento svedok, od miesta kde malo dôjsť

k odovzdaniu peňazí ţalobcom ţalovanej, a vzhľadom na obvyklý ruch ulice, svedok nemohol

vidieť, ako dva metre od bočného vchodu ţalobca odovzdáva ţalovanej peniaze

(i s prihliadnutím na skutočnosť, ţe ţalobca tohto svedka v ţalobe vôbec nespomínal), bol

výsledkom hodnotenia tohto dôkazu. Z povahy voľného hodnotenia dôkazov (ako činnosti

súdu vysvetlenej vyššie) vyplýva, ţe samo o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania, preto

ani nemôţe byť spôsobilým dovolacím dôvodom. Keďţe prvostupňovému ani odvolaciemu

súdu nemoţno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia,

mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti neboli z hľadiska existencie uplatneného

dovolacieho dôvodu právne relevantné. Pretoţe dovolací súd skúmajúci existenciu iných vád

konania aj z úradnej povinnosti, ţiadne takéto vady, ktoré by mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nezistil, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako

neopodstatnené zamietol.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďţe dovolateľ ani

ţalobca neboli v konaní úspešní a trovy ţalovanej pozostávajúce z odmeny jej právnej

zástupkyne za vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu nepovaţoval, vzhľadom na to, ţe bolo

len zhrnutím zo spisu zrejmých skutočností, za potrebné na účelné bránenie práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová