Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 267 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (282)804/362191.f050a8.pdf
PDF · 112.6 KB
No categories available
6MCdo/1/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča
a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcu Š. W.,
bývajúceho v B. proti ţalovanej PhDr. D. F., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M. S.,
advokátkou so sídlom v B., o zaplatenie 110 834,49 EUR (3 339 000,-- Sk) s prísl., vedenej
na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 15 C 284/2005, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z
23. mája 2007 č. k. 15 C 284/05-290 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra
2008 sp. zn. 5 Co 394/07 rozhodol
t a k t o :
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 22.12.2005 sa ţalobca domáhal
zaplatenia sumy 3 339 000,-- Sk (110 834,49 EUR) s prísl. predstavujúcej bezdôvodné
obohatenie, ktoré mala získať ţalovaná nedodrţaním dohody uzavretej s ním v júli 2005.
V ţalobe uviedol, ţe podľa ústne uzavretej dohody poskytol ţalovanej finančné prostriedky
na kúpu bytu s tým, ţe neskôr tento byt na jeho výzvu prevedie naňho. V rozpore s dohodou
však byt na neho nepreviedla a poskytnuté finančné prostriedky v ţalovanej výške nevrátila.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 23. mája 2007 č.k. 15 C 284/05-290 ţalobu
zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 330 650,-- Sk
(10 975,57 EUR) na účet jej zástupkyne (advokátky) do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Zamietnutie ţaloby odôvodnil neunesením dôkazného bremena ţalobcom, keď vykonaným
dokazovaním nebola preukázaná jednak existencia ním tvrdenej dohody a jednak samotné
odovzdanie peňazí ţalovanej.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcu rozsudkom
zo 7. októbra 2008 sp. zn. 5 Co 394/07 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania 98 115,-- Sk
(3 256,82 EUR) do rúk zástupkyne ţalovanej do troch dní. Potvrdenie prvostupňového
rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so záverom súdu prvého stupňa,
ţe tvrdenia ţalobcu ohľadne samotného odovzdania peňazí ţalovanej neboli v konaní
preukázané.
Na základe podnetu ţalobcu podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského
súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Za inú vadu povaţoval nesprávne hodnotenie dôkazov oboma súdmi,
keď tieto nehodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a zjavne dospeli na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazoval na to, ţe súd prvého
stupňa nevzal do úvahy časť výpovede svedka M. A., ktorý vypovedal o okolnostiach
svedčiacich o tom, ţe ţalovaná sa vyjadrovala, ţe čaká na ţalobcu a na zvyšnú časť kúpnej
ceny a ţe po stretnutí so ţalobcom vloţila na svoj účet druhú časť kúpnej ceny, a nevzal do
úvahy ani výpoveď svedka J. A., ţe z druhej strany cesty pozoroval ţalobcu pri odovzdávaní
peňazí ţalovanej. Aj odvolaciemu súdu vyčítal, ţe nevzal do úvahy výpoveď svedka A. pred
prvostupňovým súdom, ale vychádzal z jeho neskoršej výpovede pred vyšetrovacím orgánom
a to bez odstránenia rozporov medzi týmito výpoveďami.
Ţalobca sa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu v plnom rozsahu
stotoţnil s jeho obsahom.
Ţalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok
ako neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a ţe dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj
konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora nie je dôvodné.
Aj v konaní o mimoriadnom dovolaní je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím
dôvodom (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.), za ktorý v prejednávanej veci
generálny prokurátor označil inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci /§ 243f písm. b/ O.s.p./. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú
správnosť napadnutých rozsudkov len z hľadiska tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.
Najprv však z úradnej povinnosti skúmal vady uvedené v § 237 O.s.p., i keď neboli
dovolaním namietané, pričom z obsahu spisu ich existenciu nezistil.
Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za
podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo
včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Vadou konania v zmysle citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. môţe
byť akákoľvek vada konania (t. j. porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie
od začiatku aţ po jeho právoplatné skončenie), ak spĺňa súčasne podmienku, ţe mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nestačí teda, ţe len mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie, ako je to upravené pri dôvodoch odvolania v zmysle § 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p. To či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí
vţdy od posúdenia konkrétneho prípadu. Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä
porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti
rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli
navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov,
(napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania,
svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore
s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie
rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné
bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa
bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti.
Inou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. nie je samotné hodnotenie dôkazov
niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj
R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti
tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí
sudca uţ od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto
rozhodných skutočností potom môţe vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor.
Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných
a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude povaţovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre
nemôţe predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých
dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, ţe hodnotenie dôkazov
je zloţitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné
závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom
podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.
Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností
mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných
logických zásad. Ide o zásadu totoţnosti, ktorá vyţaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam pouţitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyţaduje, ţe v tom istom
čase a za tých istých podmienok nemôţe zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno
pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyţaduje, aby kaţdé pravdivé tvrdenie bolo
dostatočne odôvodnené.
Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj
jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí
jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska
druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr.
pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede
s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho
rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie
pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,
potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov,
a uváţi, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce
a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil
svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie
v záver, ţe pravdivosť skutkových tvrdení nemoţno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, ţe
rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, ţe na nesprávnosť hodnotenia
dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno
v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo), potom nie je ani moţné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, ţe
súd mal uveriť inému svedkovi, ţe niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôleţitý, ţe
z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, ţe hodnotenie
dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, neţ z vyššie uvedených
dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť.
V prejednávanej veci je z obsahu mimoriadneho dovolania zrejmé, ţe generálny
prokurátor uplatnil ako dovolací dôvod inú vadu konania, za ktorú označil nesprávne
hodnotenie dôkazov prvostupňovým ako aj odvolacím súdom. Konkrétne poukázal
na hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov M. A. a J. A. vyčítajúc obom súdom, ţe ich
výpovede, resp. ich časti nevzali do úvahy. Z odôvodnenia rozsudkov prvostupňového i
odvolacieho súdu vyplýva, ţe oba súdy dostatočne, jasne a výstiţne vysvetlili akými úvahami
sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké poznatky z nich vyvodili. Poznatok
prvostupňového súdu, získaný výsluchom svedka M. A., ktorý tento súd povaţoval za
rozhodujúci, a to ţe svedok nevidel, ţe by ţalobca na stretnutí so ţalovanou jej odovzdával
nejaké peniaze, a s tým súvisiaci záver (aj v spojitosti s poznatkami plynúcimi z iných
dôkazov), ţe ţalobca nepreukázal svoje tvrdenie o odovzdaní ţalovanej sumy ţalovanej, bol
výsledkom hodnotenia tohto dôkazu. Od uvedeného poznatku sa neodklonil ani odvolací súd
doplnením dokazovania oboznámením dodatku k zápisnici o výsluchu menovaného svedka
pred vyšetrovacím orgánom, pričom zo zápisnice z odvolacieho pojednávania je zrejmé, ţe
účastníci prítomní na tomto pojednávaní nemali k doplnenému dokazovaniu ţiadne návrhy
a pripomienky. Rovnako poznatok prvostupňového súdu vyvodený z výsluchu svedka J. A.,
ţe vzhľadom na vzdialenosť miesta, kde mal stáť tento svedok, od miesta kde malo dôjsť
k odovzdaniu peňazí ţalobcom ţalovanej, a vzhľadom na obvyklý ruch ulice, svedok nemohol
vidieť, ako dva metre od bočného vchodu ţalobca odovzdáva ţalovanej peniaze
(i s prihliadnutím na skutočnosť, ţe ţalobca tohto svedka v ţalobe vôbec nespomínal), bol
výsledkom hodnotenia tohto dôkazu. Z povahy voľného hodnotenia dôkazov (ako činnosti
súdu vysvetlenej vyššie) vyplýva, ţe samo o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania, preto
ani nemôţe byť spôsobilým dovolacím dôvodom. Keďţe prvostupňovému ani odvolaciemu
súdu nemoţno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia,
mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti neboli z hľadiska existencie uplatneného
dovolacieho dôvodu právne relevantné. Pretoţe dovolací súd skúmajúci existenciu iných vád
konania aj z úradnej povinnosti, ţiadne takéto vady, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezistil, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako
neopodstatnené zamietol.
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďţe dovolateľ ani
ţalobca neboli v konaní úspešní a trovy ţalovanej pozostávajúce z odmeny jej právnej
zástupkyne za vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu nepovaţoval, vzhľadom na to, ţe bolo
len zhrnutím zo spisu zrejmých skutočností, za potrebné na účelné bránenie práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová