Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 430/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma

a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -147 z 22. apríla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -147 z 22. apríla

2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. októbra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné práva a slobody sťažovateľky podľa Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. -147 zo dňa 22.4.2013 porušené boli.

Ústavný súd zrušuje rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 26.10.2015

a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -147 zo dňa 22.4.2013 a vec

vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bola

ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. , v ktorom sa domáhala proti ako žalovanej

(ďalej len „žalovaná“) určenia, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou domu súp. č.

na parc. č. , ako aj pozemku parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

538 mzapísaného na v katastrálnom území Humenné (ďalej len

„nehnuteľnosť“).

Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že zápis vlastníckych práv na

v katastrálnom území , podľa ktorého je sťažovateľka podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v 6/10 k celku a žalovaná v 4/10 k celku, nezodpovedá

skutočnosti. Sťažovateľka nadobudla k nehnuteľnosti 24. mája 1991 vlastnícke právo

udelením príklepu na verejnej dražbe prevádzkovej jednotky

. Je síce pravdou, že sťažovateľka uzatvorila so žalovanou kúpnu

zmluvu o predaji časti tejto nehnuteľnosti v podiele 4/10 k celku 11. decembra 1991, avšak

táto zmluva nebola následne nikdy registrovaná bývalým štátnym notárstvom a podľa nej

nebol povolený ani vklad vlastníckeho práva, v dôsledku čoho po uplynutí troch rokov

od jej uzatvorenia nastúpila právna domnienka, podľa ktorej zmluvné strany od zmluvy

odstúpili podľa . Pokiaľ bývalé Štátne notárstvo

(ďalej len „bývalé štátne notárstvo“) vydalo 26. novembra 1999 rozhodnutie

o registrácii kúpnej zmluvy, rozhodovalo o registrácii neexistujúcej zmluvy, keďže zmluva

bola uzatvorená až 11. decembra 1991, v dôsledku čoho na základe týchto skutočností

nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu 4/10 k celku žalovanou.

Žalovaná tvrdila, že kúpna zmluva bola uzatvorená 26. novembra 1991 a v rovnaký

deň i riadne registrovaná bývalým štátnym notárstvom, manželia sťažovateľky i žalovanej

udelili s jej uzatvorením súhlas 26. novembra 1991. Poukázala i na to, že výrobné družstvo

, zastúpené manželom sťažovateľky ako predsedom a sťažovateľkou ako

členkou predstavenstva, so žalovanou, ktorá bola zamestnancom tohto výrobného družstva,

uzatvorilo 26. novembra 1991 dohodu, na základe ktorej pôvodne poskytnutá pôžička týmto

družstvom sťažovateľke v apríli 1991 (ďalej len „zmluva o pôžičke“) sa rozdelila medzi

sťažovateľku a žalovanú v pomere 6/10 k 4/10. Žalovaná ďalej uviedla, že na bývalom

štátnom notárstve v súvislosti s podpisovaním kúpnej zmluvy týkajúcej sa tejto

nehnuteľnosti bola iba raz, a to 26. novembra 1991.

Okresný súd vo veci rozhodol najprv rozsudkom zo 14. júna 2006 tak, že

žalobu zamietol, tento rozsudok však bol zrušený krajským súdom uznesením

č. k. -73 z 30. januára 2007. V poradí druhý raz okresný súd rozhodol

po doplnení dokazovania výsluchom notára (ktorý zmluvu

registroval), a (manžela žalovanej a manžela

sťažovateľky) rozsudkom z 28. novembra 2007, ktorým opäť žalobu zamietol. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 22. mája 2008 aj toto rozhodnutie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd znova rozhodol rozsudkom

č. k. -208 z 2. februára 2009 a žalobe vyhovel. Tento jeho rozsudok bol

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 potvrdený. O dovolaní

žalovanej proti tomuto rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 19. mája 2010 a dovolanie odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. O sťažnosti žalovanej proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 doručenej ústavnému súdu rozhodol

ústavný súd nálezom č. k. -26 z 25. januára 2011 tak, že konštatoval

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva

na vlastníctvo podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. októbra 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. decembra 2011 zrušil rozsudok

okresného súdu č. k. -208 z 2. februára 2009 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Okresný súd naposledy vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -65 z 12. júla

2012, žalobe sťažovateľky vyhovel a žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy

konania.

Poukázal na to, že tomuto konaniu predchádzalo konanie pred okresným súdom

sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom

okresný súd rozsudkom č. k. -56 z 23. mája 2000 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -72 z 20. novembra 2001 síce žalobu zamietol, keď dospel

k záveru, že samotná kúpna zmluva je platným právnym úkonom, avšak z odôvodenia jeho

rozhodnutia vyplýva, že bývalé štátne notárstvo porušilo ustanovenie § 63 ods. 1 a § 64

ods. 1 o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „notársky poriadok“), keď vydalo rozhodnutie

o registrácii kúpnej zmluvy, hoci zmluva v čase jeho rozhodovania uzatvorená nebola,

pretože uzatvorená bola až 11. decembra 1991. Toto zistenie však nemalo vplyv

na zamietnutie žaloby, pretože predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy.

Okresný súd zistil, že na kúpnej zmluve pod podpismi zmluvných strán je overovacia

doložka, z ktorej vyplýva, že podľa knihy na overovanie č. 1972-1981/91 túto listinu

pred štátnym notárom vlastnoručne podpísali sťažovateľka i žalovaná a pod touto doložkou

nasleduje pečiatka bývalého štátneho notárstva, dátum 11. decembra 1991 a podpis notára.

V overovacej knihe pod poradovým číslom 1972/1975 je overený podpis sťažovateľky

s dátumom 11. decembra 1991, pod por. č. podpis žalovanej s dátumom 11. decembra

1991 a pod por. č. a podpisy ich manželov. Pri vyhodnocovaní výsledkov

dokazovania okresný súd potom vychádzal z toho, že overovacia doložka má dôkaznú silu

verejnej listiny. Zo spisu bývalého štátneho notárstva R I 1263/1991 o registrácii tejto

kúpnej zmluvy okresný súd zistil, že zmluva bola registrovaná 26. novembra 1991,

keď bolo vydané rozhodnutie o jej registrácii. Žalovaná a jej manžel v konaní tvrdili,

že zmluvu podpísali na bývalom štátnom notárstve 26. novembra 1991 sťažovateľka a jej

manžel, že sa tak stalo 11. decembra 1991, pričom sťažovateľka predložila súdu doklad

o tom, že 26. novembra 1991 bola ubytovaná v Hotely Lux v Banskej Bystrici.

Notár si na konkrétne okolnosti spisovania a registrácie zmluvy presne

nespomínal, vyjadril sa však v tom zmysle, že nie je možné, aby registroval zmluvu, ktorá

nebola podpísaná. Výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil okresný súd tak,

že považoval za preukázané, že kúpna zmluva bola uzatvorená 11. decembra 1991, nikdy

nebola registrovaná, a preto žalobe vyhovel.

Krajský súd rozsudkom č. k. -147 z 22. apríla 2013 zmenil rozsudok

okresného súdu č. k. -65 z 12. júla 2012, žalobu zamietol a zaviazal

sťažovateľku na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Aj krajský súd

považoval za rozhodujúcu otázku preukázanie momentu uzatvorenia kúpnej zmluvy, t. j. či

k jej uzatvoreniu došlo 26. novembra 1991 alebo 11. decembra 1991. Krajský súd takto

rozhodol po čiastočnom zopakovaní a doplnení dokazovania, keď dospel k záveru,

že okresný súd riadne nevyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, pretože ich

vyhodnotil neúplne a jednostranne. Okresný súd najmä nevzal do úvahy listinný dôkaz –

návrh na registráciu zmluvy podaný bývalému štátnemu notárstvu. Tento návrh bývalému

štátnemu notárstvu predložili a podpísali sťažovateľka i žalovaná a datovaný bol

26. novembra 1991. Vyplýva z neho, že do predtlačeného formulára návrhu bol rukou

dopísaný údaj, podľa ktorého sťažovateľka a žalovaná predkladajú bývalému štátnemu

notárstvu kúpnu zmluvu napísanú 26. novembra 1991. Sťažovateľka i žalovaná týmto

návrhom žiadali registráciu zmluvy z 26. novembra 1991. Sťažovateľka teda nevyvrátila, že

by bola zmluva podpísaná 26. novembra 1991. Navyše, registrujúci notár vo výpovedi pred

odvolacím súdom uviedol, že došlo k chybe v texte overovacej doložky, keď namiesto textu

„predo mnou vlastnoručne podpísali“ mal byť text „uznali svoj popis za vlastný“.

Krajský súd ďalej najmä nepovažoval za vierohodný dôkaz, ktorým sťažovateľka

preukazovala svoje ubytovanie 26. novembra 1991 v Hotely Lux v Banskej Bystrici

(pretože táto listina bola iba overeným odpisom hotelového účtu a nie je z nej zrejmé, kedy

a kým bola vystavená) a zohľadnil existenciu a obsah zmluvy o pôžičke a najmä dohody,

z ktorej vyplýva, že na splácaní pôžičky sa budú sťažovateľka a žalovaná podieľať v

pomere 6/10 k 4/10. Po vyhodnotení výsledkov doplneného a zopakovaného dokazovania

krajský súd uzavrel, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by k uzatvoreniu kúpnej

zmluvy došlo až 11. decembra 1991, neuniesla preto dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jej

tvrdenie, že kúpna zmluva bola registrovaná prv, než bola uzatvorená.

Rozsudok krajského súdu č. k. -147 z 22. apríla 2013 nadobudol

právoplatnosť 4. júna 2013.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2015 tak, že dovolanie

sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Nezistil existenciu vady konania podľa (ďalej aj

„OSP“) ani sťažovateľkou výslovne namietanej vady podľa , ku ktorej

malo dôjsť tým, že odvolací súd vyvodil z vykonaných dôkazov opačné skutkové závery

bez toho, aby náležite a úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie. Konštatoval,

že sťažovateľkou vytýkané nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov odvolacím súdom

nepatrí medzi spôsobilé dovolacie dôvody, pretože nimi sú iba tie dovolacie dôvody, ktoré

sú uvedené v . Pokiaľ sťažovateľka uplatnila dovolací dôvod spočívajúci

v nesprávnom právnom posúdení veci [ ], jeho existencia nebola

najvyšším súdom zistená a najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odvolacím

súdom.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2015 nadobudol

právoplatnosť 15. decembra 2015.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -147 z 22. apríla 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2015 odôvodnila tým, že krajský súd rozhodol

bez dôkladného vykonania, resp. zopakovania dokazovania, t. j. bez toho, aby si pre zmenu

rozhodnutia zabezpečil rovnaký skutkový podklad. Hoci sťažovateľka krajskému súdu

navrhovala vykonať znalecké dokazovanie na otázku, či bola alebo nebola kúpna zmluva

podpísaná prv, než na ňu bola pripojená overovacia doložka, krajský súd tento dôkaz

odmietol vykonať. Krajský súd nezohľadnil ani sťažovateľkou predložené mikroskopom

vyhotovené fotografie miesta, kde sa na zmluve prekrývajú podpisy zmluvných strán

a overovacej doložky, z ktorých podľa názoru sťažovateľky je zrejmé, že zmluva bola

najprv opatrená pečiatkou a až následne podpisovaná zmluvnými stranami. Jeho

rozhodnutie je i nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a prekvapivé. Obdobne sťažovateľka

odôvodnila i dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd však toto

zamietol, keď dospel k nesprávnemu záveru o (ne)existencii vady konania podľa § 237

ods. 1 písm. f) , pretože odňatím možnosti konať pred súdom je i nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a porušenie dvojinštančnosti konania. Najvyšší

súd sa navyše vôbec nezaoberal žiadosťou sťažovateľky, aby posúdil otázku, či odvolací

súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu pre iné hodnotenie dôkazov a odlišné

skutkové závery. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, čo mieni pod odňatím

možnosti konať pred súdom a čo mieni inou vadou konania majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu je potom aj posudzovanie danosti dovolacích dôvodov

zmätočné a nekonzistentné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti rozsudku

krajského súdu č. k. -147 z 22. apríla 2013 a jednak proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala

proti rozsudku krajského súdu č. k. -147 z 22. apríla 2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku

ochrany zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala

proti rozsudku krajského súdu č. k. -147 z 22. apríla 2013, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade dovolaciemu súdu.

Dovolací súd vo veci o podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom najvyššieho

súdu č. k. z 26. októbra 2015. Najvyšší súd ako súd dovolací bol súdom,

ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľky bolo prípustné a dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá

smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. -147 z 22. apríla 2013.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2015. V tejto časti sťažnosti ústavnému súd na jej prejednanie patrí právomoc,

avšak považuje ju za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd odôvodnil rozsudok sp. zn. z 26. októbra 2015 takto:

„Prípustnosť podania dovolania v danej veci vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1

O. s. p,, pretože dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil

rozsudok sudu prvého stupňa vo veci samej a žalobu zamietol.

Dovolací súd v zmysle veta druhá najskôr skúmal, či v konaní

nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenovane v O vadu

v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatri do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať. ...

Žalobkyňa namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd

prvého stupňa nevykonal ňou navrhnutý dôkaz. Mala zo to, že odvolací súd vyvodil

z dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom opačné skutkové závery bez toho, aby náležite

a úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie, teda bez toho, aby si pre svoje skutkové

závery premietnuté do napadnutého rozhodnutia zabezpečil rovnaký podklad, čím je jeho

rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. ...

Dovolací súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom toho, aby

odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a na ním založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom

rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda

skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe

ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného

prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním,

ktoré vykonal súd prvého stupňa, ale aj sám veci vykonal potrebné dokazovanie

(zopakovanie alebo doplnenie). Námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu

zaťažený vadou podľa neobstojí. ...

Pokiaľ žalobkyňa odôvodnila svoje dovolanie tým, že odvolací súd nesprávne

vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,

ktoré sú vymedzené v ustanovení až e) Pre tento záver svedčí

i ustanovenie , veda druhá , ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Z § 132 O.s.p, vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného

hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má

z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité

obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Ťažisko dokazovania

je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať,

prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie

( až 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť

skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie

je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá

). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe

súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje

rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním

dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Pokiaľ dovolateľka dáva do súvislosti nesprávne hodnotenie dôkazov s nevykonaním

ňou navrhnutých dôkazov, ako bolo vyššie uvedené, rozhodnutiu súdu vo veci samej, musí

predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie

zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne

konanie ().

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv

žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo

rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi

konania ( ). Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí

svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné).

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhom žalobkyne na vykonanie

ďalšieho dokazovania znaleckým posudkom uviedol, že návrh (ako aj ďalšie) zamietol

s poukazom na to, že aj prípadné znalecké dokazovanie na otázku, čo bolo skôr, či pečiatka

alebo podpisy na zmluve, by nezmenilo doterajší stav, pretože podstatné bolo nie kedy bola

pečiatka, ale kedy bola zmluva registrovaná, riadne s uvedením registračných

identifikačných údajov o registrácii. Nakoľko odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysvetlil, prečo žalobkyňou navrhnuté dôkazy nevykonal, nemožno jeho

rozhodnutie považovať za neodôvodnené, svojvoľné a tým aj vybočujúce z rámca

spravodlivého procesu.

K námietke žalobkyne, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí

nepreskúmateľnosťou (arbitrárnosťou), čo by z pohľadu súdu mohlo byť aj vadou konania

v zmysle , dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé

súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (), Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a

právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). ...

Žalobkyňa v dovolaní ďalej namietala, že rozhodnutie odvolacieho sudu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľka nenamieta nesprávnosť použitia

správneho právneho predpisu alebo jeho nesprávnu aplikáciu, ale záver o správnych

skutkových zisteniach, z ktorých mal vyvodiť odvolací súd nesprávne právne závery.

Dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý

po doplnení dokazovania dospel k skutkovým zisteniam, ktoré opodstatňovali záver, že je tu

dôvod pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd za základ pre svoje rozhodnutie zvolil skutkové

zistenia vyplývajúce z podkladov v spise, a sám doplnil dokazovanie ako je hore uvedené.

Treba uviesť, že vo veci bolo vzhľadom na dĺžku času (konanie o určenie vlastníckeho práva

začalo na návrh žalobkyne podaný dňa 23. decembra 2005 na Okresnom súde Humenné

pod č. k. , keď mu predchádzalo konanie vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy

medzi žalobkyňou a žalovanou, vedené na Okresnom súdu Humenné pod č. k. ,

v ktorom bola žaloba žalobkyne zamietnutá rozsudkom z 23. mája 2000 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2001), vykonané rozsiahle

dokazovanie na ustálenie skutkového stavu, ktorý mal odraz v právnom posúdení veci

z hľadiska predmetu konania. Dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom (založené na skutkovom základe, že žalobkyňa nepreukázala svoje

tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa 11. decembra 1991, keď k jej registrácií

došlo už dňa 26. novembra 1991) je správne a v plnom rozsahu na podrobné odôvodnenie

tohto záveru v rozsudku odvolacieho súdu poukazuje a stotožňuje sa s ním. Z uvedeného

vyplýva, žalobkyňa neopodstatnene namietala existenciu dovolacieho dôvodu uvedeného

v Vzhľadom na to dovolanie žalobkyne zamietol s poukazom

na ustanovenie “

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2015

odôvodnila tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní posudzoval

danosť dovolacích dôvodov zmätočne a nekonzistentne, nevyporiadal sa riadne s jej

uplatnenými dovolacími dôvodmi, ktoré spočívali v tom, že krajský súd rozhodol

bez dôkladného zopakovania dokazovania, nevyhovel návrhu sťažovateľky na vykonanie

znaleckého dokazovania, nevzal do úvahy sťažovateľkou predložené mikroskopom

vyhotovené fotografie časti zmluvy (miesta prekrytia podpisov z overovacej doložky)

a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky vyplýva,

najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky

zamietol.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237 ods. 1; b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Ako z dovolania sťažovateľky vyplýva, v podanom dovolaní uplatnila jednak

dovolací dôvod uvedený v v spojení s , t. j. že

v konaní došlo k vade tým, že sťažovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, a jednak dovolací dôvod podľa , t. j. že rozhodnutie

krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ako ďalej z dovolania sťažovateľky vyplýva, k naplneniu prvého z uplatnených

dovolacích dôvodov [ v spojení s – odňatie

možnosti konať pred súdom] malo dôjsť tým, že krajský súd riadne nezopakoval

dokazovanie, nevyhovel dôkaznému návrhu sťažovateľky, nevzal do úvahy sťažovateľkou

predložený dôkaz a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Rovnako však z dovolania

sťažovateľky vyplýva, že vo vzťahu k druhému uplatňovanému dovolaciemu dôvodu [§ 241

ods. 2 písm. c) – rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci]

sťažovateľka dovolaciemu súdu nepredložila žiadnu argumentáciu a nevysvetlila, v čom

nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom malo podľa jej názoru spočívať.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal ďalej posúdením postupu najvyššieho

súdu vo vzťahu k prvému zo sťažovateľkou uplatnených dovolacích dôvodov a jeho záveru,

podľa ktorého najvyšší súd nezistil, že by krajský súd riadne nezopakoval dokazovanie;

nevyhovenie dôkaznému návrhu sťažovateľky (na nariadenie znaleckého dokazovania)

nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, keď krajský súd tento svoj

postup i riadne odôvodnil; tvrdené nezohľadnenie sťažovateľkou predloženého dôkazu

pri vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania nenapĺňa dovolací dôvod, pretože ide

o otázku vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s princípom voľného

hodnotenia dôkazov, teda dôvod skutkový; nedostatočne odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu vo veci sťažovateľky zistené nebolo.

Najvyšší súd tieto jednotlivé svoje právne závery podrobne odôvodnil. Vo vzťahu

k spôsobu doplnenia, resp. zopakovania dokazovania odvolacím súdom uviedol, že

„z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním, ktoré vykonal súd

prvého stupňa, ale aj sám vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie); námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu zaťažený vadou podľa

neobstojí“; vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu vyhodnoteniu

výsledkov vykonaného dokazovania odvolacím súdom, že „nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú

vymedzené v ustanovení až e) “, a dodal, že „pre tento záver

svedčí i ustanovenie , veta druhá , ktoré upravuje, že dovolací súd

nevykonáva dokazovanie“, a pokiaľ „najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak

nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom,

lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady

doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil...“;

vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu navrhovaného sťažovateľkou najvyšší súd uviedol, že

„súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhnuté dôkazy a nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie

je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie

o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120

ods. 1 )“; vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu

rozhodnutia odvolacieho súdu konštatoval, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ).“.

Vo vzťahu k druhému sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd

konštatoval, že „právne posúdenie veci odvolacím súdom založené na skutkovom základe,

že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa

11. decembra 1991, keď k jej registrácií došlo už dňa 26. novembra 1991 je správne“.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že dovolací súd sa zaoberal

všetkými dovolacími dôvodmi, ktoré bolo možné v dovolacom konaní uplatniť [§ 241 ods.

2 písm. a) – c) ].

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať závery

rozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd. Naopak,

právne názory v ňom vyslovené sú súčasťou stabilnej rozhodovacej praxe (okrem

rozhodnutí, na ktoré poukázal najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, napr. aj

).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016