Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 430/2016
PDF · 318.79 KB
No categories available
III. ÚS 430/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
JUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma
a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla
2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„Základné práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 15 Co 32/2012-147 zo dňa 22.4.2013 porušené boli.
Ústavný súd zrušuje rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 85/2014 zo dňa 26.10.2015
a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 32/2012-147 zo dňa 22.4.2013 a vec
vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bola
ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 5 C 24/2012, v ktorom sa domáhala proti ako žalovanej
(ďalej len „žalovaná“) určenia, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou domu súp. č.
na parc. č. , ako aj pozemku parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
538 mzapísaného na v katastrálnom území Humenné (ďalej len
„nehnuteľnosť“).
Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že zápis vlastníckych práv na
v katastrálnom území , podľa ktorého je sťažovateľka podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v 6/10 k celku a žalovaná v 4/10 k celku, nezodpovedá
skutočnosti. Sťažovateľka nadobudla k nehnuteľnosti 24. mája 1991 vlastnícke právo
udelením príklepu na verejnej dražbe prevádzkovej jednotky
. Je síce pravdou, že sťažovateľka uzatvorila so žalovanou kúpnu
zmluvu o predaji časti tejto nehnuteľnosti v podiele 4/10 k celku 11. decembra 1991, avšak
táto zmluva nebola následne nikdy registrovaná bývalým štátnym notárstvom a podľa nej
nebol povolený ani vklad vlastníckeho práva, v dôsledku čoho po uplynutí troch rokov
od jej uzatvorenia nastúpila právna domnienka, podľa ktorej zmluvné strany od zmluvy
odstúpili podľa § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ bývalé Štátne notárstvo
(ďalej len „bývalé štátne notárstvo“) vydalo 26. novembra 1999 rozhodnutie
o registrácii kúpnej zmluvy, rozhodovalo o registrácii neexistujúcej zmluvy, keďže zmluva
bola uzatvorená až 11. decembra 1991, v dôsledku čoho na základe týchto skutočností
nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu 4/10 k celku žalovanou.
Žalovaná tvrdila, že kúpna zmluva bola uzatvorená 26. novembra 1991 a v rovnaký
deň i riadne registrovaná bývalým štátnym notárstvom, manželia sťažovateľky i žalovanej
udelili s jej uzatvorením súhlas 26. novembra 1991. Poukázala i na to, že výrobné družstvo
, zastúpené manželom sťažovateľky ako predsedom a sťažovateľkou ako
členkou predstavenstva, so žalovanou, ktorá bola zamestnancom tohto výrobného družstva,
uzatvorilo 26. novembra 1991 dohodu, na základe ktorej pôvodne poskytnutá pôžička týmto
družstvom sťažovateľke v apríli 1991 (ďalej len „zmluva o pôžičke“) sa rozdelila medzi
sťažovateľku a žalovanú v pomere 6/10 k 4/10. Žalovaná ďalej uviedla, že na bývalom
štátnom notárstve v súvislosti s podpisovaním kúpnej zmluvy týkajúcej sa tejto
nehnuteľnosti bola iba raz, a to 26. novembra 1991.
Okresný súd vo veci rozhodol najprv rozsudkom zo 14. júna 2006 tak, že
žalobu zamietol, tento rozsudok však bol zrušený krajským súdom uznesením
č. k. 5 Co 41/2006-73 z 30. januára 2007. V poradí druhý raz okresný súd rozhodol
po doplnení dokazovania výsluchom notára (ktorý zmluvu
registroval), a (manžela žalovanej a manžela
sťažovateľky) rozsudkom z 28. novembra 2007, ktorým opäť žalobu zamietol. Krajský súd
uznesením sp. zn. 5 Co 24/2008 z 22. mája 2008 aj toto rozhodnutie okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd znova rozhodol rozsudkom
č. k. 8 C 281/2005-208 z 2. februára 2009 a žalobe vyhovel. Tento jeho rozsudok bol
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 potvrdený. O dovolaní
žalovanej proti tomuto rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Cdo 38/2010 z 19. mája 2010 a dovolanie odmietol ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. O sťažnosti žalovanej proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 doručenej ústavnému súdu rozhodol
ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 412/2010-26 z 25. januára 2011 tak, že konštatoval
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009
z 22. októbra 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 115/2011 z 30. decembra 2011 zrušil rozsudok
okresného súdu č. k. 8 C 281/2005-208 z 2. februára 2009 a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
Okresný súd naposledy vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 24/2012-65 z 12. júla
2012, žalobe sťažovateľky vyhovel a žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy
konania.
Poukázal na to, že tomuto konaniu predchádzalo konanie pred okresným súdom
sp. zn. 7 C 936/99, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom
okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 936/99-56 z 23. mája 2000 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 336/00-72 z 20. novembra 2001 síce žalobu zamietol, keď dospel
k záveru, že samotná kúpna zmluva je platným právnym úkonom, avšak z odôvodenia jeho
rozhodnutia vyplýva, že bývalé štátne notárstvo porušilo ustanovenie § 63 ods. 1 a § 64
ods. 1 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „notársky poriadok“), keď vydalo rozhodnutie
o registrácii kúpnej zmluvy, hoci zmluva v čase jeho rozhodovania uzatvorená nebola,
pretože uzatvorená bola až 11. decembra 1991. Toto zistenie však nemalo vplyv
na zamietnutie žaloby, pretože predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy.
Okresný súd zistil, že na kúpnej zmluve pod podpismi zmluvných strán je overovacia
doložka, z ktorej vyplýva, že podľa knihy na overovanie č. 1972-1981/91 túto listinu
pred štátnym notárom vlastnoručne podpísali sťažovateľka i žalovaná a pod touto doložkou
nasleduje pečiatka bývalého štátneho notárstva, dátum 11. decembra 1991 a podpis notára.
V overovacej knihe pod poradovým číslom 1972/1975 je overený podpis sťažovateľky
s dátumom 11. decembra 1991, pod por. č. podpis žalovanej s dátumom 11. decembra
1991 a pod por. č. a podpisy ich manželov. Pri vyhodnocovaní výsledkov
dokazovania okresný súd potom vychádzal z toho, že overovacia doložka má dôkaznú silu
verejnej listiny. Zo spisu bývalého štátneho notárstva R I 1263/1991 o registrácii tejto
kúpnej zmluvy okresný súd zistil, že zmluva bola registrovaná 26. novembra 1991,
keď bolo vydané rozhodnutie o jej registrácii. Žalovaná a jej manžel v konaní tvrdili,
že zmluvu podpísali na bývalom štátnom notárstve 26. novembra 1991 sťažovateľka a jej
manžel, že sa tak stalo 11. decembra 1991, pričom sťažovateľka predložila súdu doklad
o tom, že 26. novembra 1991 bola ubytovaná v Hotely Lux v Banskej Bystrici.
Notár si na konkrétne okolnosti spisovania a registrácie zmluvy presne
nespomínal, vyjadril sa však v tom zmysle, že nie je možné, aby registroval zmluvu, ktorá
nebola podpísaná. Výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil okresný súd tak,
že považoval za preukázané, že kúpna zmluva bola uzatvorená 11. decembra 1991, nikdy
nebola registrovaná, a preto žalobe vyhovel.
Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 zmenil rozsudok
okresného súdu č. k. 5 C 24/2012-65 z 12. júla 2012, žalobu zamietol a zaviazal
sťažovateľku na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Aj krajský súd
považoval za rozhodujúcu otázku preukázanie momentu uzatvorenia kúpnej zmluvy, t. j. či
k jej uzatvoreniu došlo 26. novembra 1991 alebo 11. decembra 1991. Krajský súd takto
rozhodol po čiastočnom zopakovaní a doplnení dokazovania, keď dospel k záveru,
že okresný súd riadne nevyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, pretože ich
vyhodnotil neúplne a jednostranne. Okresný súd najmä nevzal do úvahy listinný dôkaz –
návrh na registráciu zmluvy podaný bývalému štátnemu notárstvu. Tento návrh bývalému
štátnemu notárstvu predložili a podpísali sťažovateľka i žalovaná a datovaný bol
26. novembra 1991. Vyplýva z neho, že do predtlačeného formulára návrhu bol rukou
dopísaný údaj, podľa ktorého sťažovateľka a žalovaná predkladajú bývalému štátnemu
notárstvu kúpnu zmluvu napísanú 26. novembra 1991. Sťažovateľka i žalovaná týmto
návrhom žiadali registráciu zmluvy z 26. novembra 1991. Sťažovateľka teda nevyvrátila, že
by bola zmluva podpísaná 26. novembra 1991. Navyše, registrujúci notár vo výpovedi pred
odvolacím súdom uviedol, že došlo k chybe v texte overovacej doložky, keď namiesto textu
„predo mnou vlastnoručne podpísali“ mal byť text „uznali svoj popis za vlastný“.
Krajský súd ďalej najmä nepovažoval za vierohodný dôkaz, ktorým sťažovateľka
preukazovala svoje ubytovanie 26. novembra 1991 v Hotely Lux v Banskej Bystrici
(pretože táto listina bola iba overeným odpisom hotelového účtu a nie je z nej zrejmé, kedy
a kým bola vystavená) a zohľadnil existenciu a obsah zmluvy o pôžičke a najmä dohody,
z ktorej vyplýva, že na splácaní pôžičky sa budú sťažovateľka a žalovaná podieľať v
pomere 6/10 k 4/10. Po vyhodnotení výsledkov doplneného a zopakovaného dokazovania
krajský súd uzavrel, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by k uzatvoreniu kúpnej
zmluvy došlo až 11. decembra 1991, neuniesla preto dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jej
tvrdenie, že kúpna zmluva bola registrovaná prv, než bola uzatvorená.
Rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 nadobudol
právoplatnosť 4. júna 2013.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 tak, že dovolanie
sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Nezistil existenciu vady konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) ani sťažovateľkou výslovne namietanej vady podľa § 237 písm. f) OSP, ku ktorej
malo dôjsť tým, že odvolací súd vyvodil z vykonaných dôkazov opačné skutkové závery
bez toho, aby náležite a úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie. Konštatoval,
že sťažovateľkou vytýkané nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov odvolacím súdom
nepatrí medzi spôsobilé dovolacie dôvody, pretože nimi sú iba tie dovolacie dôvody, ktoré
sú uvedené v § 241 ods. 1 OSP. Pokiaľ sťažovateľka uplatnila dovolací dôvod spočívajúci
v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], jeho existencia nebola
najvyšším súdom zistená a najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odvolacím
súdom.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 nadobudol
právoplatnosť 15. decembra 2015.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 odôvodnila tým, že krajský súd rozhodol
bez dôkladného vykonania, resp. zopakovania dokazovania, t. j. bez toho, aby si pre zmenu
rozhodnutia zabezpečil rovnaký skutkový podklad. Hoci sťažovateľka krajskému súdu
navrhovala vykonať znalecké dokazovanie na otázku, či bola alebo nebola kúpna zmluva
podpísaná prv, než na ňu bola pripojená overovacia doložka, krajský súd tento dôkaz
odmietol vykonať. Krajský súd nezohľadnil ani sťažovateľkou predložené mikroskopom
vyhotovené fotografie miesta, kde sa na zmluve prekrývajú podpisy zmluvných strán
a overovacej doložky, z ktorých podľa názoru sťažovateľky je zrejmé, že zmluva bola
najprv opatrená pečiatkou a až následne podpisovaná zmluvnými stranami. Jeho
rozhodnutie je i nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a prekvapivé. Obdobne sťažovateľka
odôvodnila i dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd však toto
zamietol, keď dospel k nesprávnemu záveru o (ne)existencii vady konania podľa § 237
ods. 1 písm. f) OSP, pretože odňatím možnosti konať pred súdom je i nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a porušenie dvojinštančnosti konania. Najvyšší
súd sa navyše vôbec nezaoberal žiadosťou sťažovateľky, aby posúdil otázku, či odvolací
súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu pre iné hodnotenie dôkazov a odlišné
skutkové závery. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, čo mieni pod odňatím
možnosti konať pred súdom a čo mieni inou vadou konania majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu je potom aj posudzovanie danosti dovolacích dôvodov
zmätočné a nekonzistentné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti rozsudku
krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013 a jednak proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala
proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku
ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala
proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013, a dospel k záveru,
že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade dovolaciemu súdu.
Dovolací súd vo veci o podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom najvyššieho
súdu č. k. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015. Najvyšší súd ako súd dovolací bol súdom,
ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľky bolo prípustné a dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá
smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2012-147 z 22. apríla 2013.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014
z 26. októbra 2015. V tejto časti sťažnosti ústavnému súd na jej prejednanie patrí právomoc,
avšak považuje ju za zjavne neopodstatnenú.
Najvyšší súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015 takto:
„Prípustnosť podania dovolania v danej veci vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1
O. s. p,, pretože dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil
rozsudok sudu prvého stupňa vo veci samej a žalobu zamietol.
Dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. najskôr skúmal, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenovane v § 237 O.s.p. O vadu
v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatri do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
pred ním konať. ...
Žalobkyňa namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd
prvého stupňa nevykonal ňou navrhnutý dôkaz. Mala zo to, že odvolací súd vyvodil
z dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom opačné skutkové závery bez toho, aby náležite
a úplne vykonal, resp. zopakoval dokazovanie, teda bez toho, aby si pre svoje skutkové
závery premietnuté do napadnutého rozhodnutia zabezpečil rovnaký podklad, čím je jeho
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. ...
Dovolací súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom toho, aby
odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a na ním založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom
rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda
skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe
ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného
prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním,
ktoré vykonal súd prvého stupňa, ale aj sám veci vykonal potrebné dokazovanie
(zopakovanie alebo doplnenie). Námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu
zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí. ...
Pokiaľ žalobkyňa odôvodnila svoje dovolanie tým, že odvolací súd nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,
ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až e) O. s. p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie § 243a ods.2, veda druhá O. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Z § 132 O.s.p, vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného
hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má
z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité
obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania
je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať,
prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie
(§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie
je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe
súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje
rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Pokiaľ dovolateľka dáva do súvislosti nesprávne hodnotenie dôkazov s nevykonaním
ňou navrhnutých dôkazov, ako bolo vyššie uvedené, rozhodnutiu súdu vo veci samej, musí
predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie
zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne
konanie (II. ÚS 52/03).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí
svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhom žalobkyne na vykonanie
ďalšieho dokazovania znaleckým posudkom uviedol, že návrh (ako aj ďalšie) zamietol
s poukazom na to, že aj prípadné znalecké dokazovanie na otázku, čo bolo skôr, či pečiatka
alebo podpisy na zmluve, by nezmenilo doterajší stav, pretože podstatné bolo nie kedy bola
pečiatka, ale kedy bola zmluva registrovaná, riadne s uvedením registračných
identifikačných údajov o registrácii. Nakoľko odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysvetlil, prečo žalobkyňou navrhnuté dôkazy nevykonal, nemožno jeho
rozhodnutie považovať za neodôvodnené, svojvoľné a tým aj vybočujúce z rámca
spravodlivého procesu.
K námietke žalobkyne, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
nepreskúmateľnosťou (arbitrárnosťou), čo by z pohľadu súdu mohlo byť aj vadou konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05), Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a
právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). ...
Žalobkyňa v dovolaní ďalej namietala, že rozhodnutie odvolacieho sudu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľka nenamieta nesprávnosť použitia
správneho právneho predpisu alebo jeho nesprávnu aplikáciu, ale záver o správnych
skutkových zisteniach, z ktorých mal vyvodiť odvolací súd nesprávne právne závery.
Dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý
po doplnení dokazovania dospel k skutkovým zisteniam, ktoré opodstatňovali záver, že je tu
dôvod pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd za základ pre svoje rozhodnutie zvolil skutkové
zistenia vyplývajúce z podkladov v spise, a sám doplnil dokazovanie ako je hore uvedené.
Treba uviesť, že vo veci bolo vzhľadom na dĺžku času (konanie o určenie vlastníckeho práva
začalo na návrh žalobkyne podaný dňa 23. decembra 2005 na Okresnom súde Humenné
pod č. k. 8 C 281/2005, keď mu predchádzalo konanie vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy
medzi žalobkyňou a žalovanou, vedené na Okresnom súdu Humenné pod č. k. 7 C 936/1999,
v ktorom bola žaloba žalobkyne zamietnutá rozsudkom z 23. mája 2000 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2001), vykonané rozsiahle
dokazovanie na ustálenie skutkového stavu, ktorý mal odraz v právnom posúdení veci
z hľadiska predmetu konania. Dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci
odvolacím súdom (založené na skutkovom základe, že žalobkyňa nepreukázala svoje
tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa 11. decembra 1991, keď k jej registrácií
došlo už dňa 26. novembra 1991) je správne a v plnom rozsahu na podrobné odôvodnenie
tohto záveru v rozsudku odvolacieho súdu poukazuje a stotožňuje sa s ním. Z uvedeného
vyplýva, žalobkyňa neopodstatnene namietala existenciu dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na to dovolanie žalobkyne zamietol s poukazom
na ustanovenie § 243b ods. 1 O.s.p.“
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015
odôvodnila tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní posudzoval
danosť dovolacích dôvodov zmätočne a nekonzistentne, nevyporiadal sa riadne s jej
uplatnenými dovolacími dôvodmi, ktoré spočívali v tom, že krajský súd rozhodol
bez dôkladného zopakovania dokazovania, nevyhovel návrhu sťažovateľky na vykonanie
znaleckého dokazovania, nevzal do úvahy sťažovateľkou predložené mikroskopom
vyhotovené fotografie časti zmluvy (miesta prekrytia podpisov z overovacej doložky)
a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky vyplýva,
najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky
zamietol.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 ods. 1; b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Ako z dovolania sťažovateľky vyplýva, v podanom dovolaní uplatnila jednak
dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP, t. j. že
v konaní došlo k vade tým, že sťažovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, a jednak dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie
krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Ako ďalej z dovolania sťažovateľky vyplýva, k naplneniu prvého z uplatnených
dovolacích dôvodov [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP – odňatie
možnosti konať pred súdom] malo dôjsť tým, že krajský súd riadne nezopakoval
dokazovanie, nevyhovel dôkaznému návrhu sťažovateľky, nevzal do úvahy sťažovateľkou
predložený dôkaz a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Rovnako však z dovolania
sťažovateľky vyplýva, že vo vzťahu k druhému uplatňovanému dovolaciemu dôvodu [§ 241
ods. 2 písm. c) OSP – rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci]
sťažovateľka dovolaciemu súdu nepredložila žiadnu argumentáciu a nevysvetlila, v čom
nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom malo podľa jej názoru spočívať.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal ďalej posúdením postupu najvyššieho
súdu vo vzťahu k prvému zo sťažovateľkou uplatnených dovolacích dôvodov a jeho záveru,
podľa ktorého najvyšší súd nezistil, že by krajský súd riadne nezopakoval dokazovanie;
nevyhovenie dôkaznému návrhu sťažovateľky (na nariadenie znaleckého dokazovania)
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, keď krajský súd tento svoj
postup i riadne odôvodnil; tvrdené nezohľadnenie sťažovateľkou predloženého dôkazu
pri vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania nenapĺňa dovolací dôvod, pretože ide
o otázku vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s princípom voľného
hodnotenia dôkazov, teda dôvod skutkový; nedostatočne odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu vo veci sťažovateľky zistené nebolo.
Najvyšší súd tieto jednotlivé svoje právne závery podrobne odôvodnil. Vo vzťahu
k spôsobu doplnenia, resp. zopakovania dokazovania odvolacím súdom uviedol, že
„z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa zaoberal nielen dokazovaním, ktoré vykonal súd
prvého stupňa, ale aj sám vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo
doplnenie); námietka, že v tomto smere je postup odvolacieho súdu zaťažený vadou podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí“; vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu vyhodnoteniu
výsledkov vykonaného dokazovania odvolacím súdom, že „nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až e) O. s. p.“, a dodal, že „pre tento záver
svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veta druhá O. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd
nevykonáva dokazovanie“, a pokiaľ „najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak
nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom,
lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady
doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil...“;
vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu navrhovaného sťažovateľkou najvyšší súd uviedol, že
„súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhnuté dôkazy a nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie
je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie
o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120
ods. 1 O. s. p.)“; vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu
rozhodnutia odvolacieho súdu konštatoval, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.).“.
Vo vzťahu k druhému sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd
konštatoval, že „právne posúdenie veci odvolacím súdom založené na skutkovom základe,
že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že zmluva bola podpísaná dňa
11. decembra 1991, keď k jej registrácií došlo už dňa 26. novembra 1991 je správne“.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že dovolací súd sa zaoberal
všetkými dovolacími dôvodmi, ktoré bolo možné v dovolacom konaní uplatniť [§ 241 ods.
2 písm. a) – c) OSP].
Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať závery
rozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd. Naopak,
právne názory v ňom vyslovené sú súčasťou stabilnej rozhodovacej praxe (okrem
rozhodnutí, na ktoré poukázal najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, napr. aj
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016