Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 87/2016
PDF · 111.99 KB
No categories available
II. ÚS 87/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sdo 52/2013 z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 52/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So
60/2012 z 13. augusta 2013 s odôvodnením, že v konaní sa sťažovateľ domáhal
preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci patriacej na konania
podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorej najvyšší súd nie je
dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd s poukazom na §
104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil.
3. Sťažovateľ namieta, že v danom prípade bolo porušené jeho ústavné právo na
spravodlivý proces v zmysle § 237 OSP. Podľa názoru sťažovateľa záver najvyššieho súdu
o potrebe zastavenia konania nie je ničím odôvodnený.
3.1 Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, napadnuté uznesenie a jemu
predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vrátil vec všeobecným súdom na
nové konanie a rozhodnutie, ďalej aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 33 000 eur a úhradu trov súdneho konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
6. Ústavný súd v úvode uvádza, že sťažovateľ nepriložil k sťažnosti splnomocnenie
na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladoval, že požiadal
Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene
a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov].
6.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutie
sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
6.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku
materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,
ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Ústavný súd vzhľadom na závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení
a sťažovateľove námietky odkazuje na uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára
2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve, pričom
konštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je
dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu“.
7.1 Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu prijaté v uvedenom uznesení sp. zn.
II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorých je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené
v tejto časti (§ 246c), pričom prvostupňovým súdom je spravidla krajský súd, niekedy
najvyšší súd (§ 246), a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je
prípustný (§ 246c) s podporou, že podľa tretej hlavy V. časti obnova konania, dovolanie
a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné (§ 250s), dáva veľmi silný textuálny základ pre
plauzibilnú, prijateľnú interpretáciu neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.
Postavenie lex specialis tejto normy voči norme v záhlaví § 237 OSP je značne posilnené
argumentom systematickým, teda silne autonómnym postavením V. časti Občianskeho
súdneho poriadku v rámci kódexu. Z ústavného hľadiska je doterajší konštantný výklad
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve plne akceptovateľný.
7.2 Z pohľadu vecného, v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd
prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania
v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od
začiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne
súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,
aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu
dovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach by
v konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosť
konania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom
dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už
plní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú
zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (Porov. Ficová, S.,
Števček, M. Občiansky súdny poriadok, komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733
a nasl.).
7.3 Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietol
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016