Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)f22/383701.beb47d.pdf
PDF · 135.05 KB
No categories available
5Cdo/40/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 40/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú E. H.H.,
bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
v N., dieťa rodičov matky – E. H.H. a otca - M. H.H., zastúpeného Mgr. E. B., advokátkou so
sídlom v B., o návrhu otca
na zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 3 P 165/2010,
o dovolaní otca M. H. proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 25. mája 2011,
sp.zn. 7 CoP 38/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Námestovo rozsudkom z 8. februára 2011, č.k. 3 P 165/2010-100 návrh
otca na zníţenie výţivného k maloletej dcére zamietol a rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe naposledy o výţivnom na maloletú E.
bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne č.k. 8 C 8/2006-43 zo 7. júla
2006 (v rozvodovom konaní), v ktorom maloletá E. a maloletý M. boli zverené
do osobnej starostlivosti matky a na základe rodičovskej dohody sa otec zaviazal platiť
výţivné na maloletú E. vo výške 5 000,- Sk mesačne a na maloletého M. vo výške
7 000,- Sk mesačne. V tom čase bola matka nezamestnaná, evidovaná na úrade práce, poberala
podporu v nezamestnanosti vo výške 3 800,- Sk mesačne a otec bol zamestnaný, podľa jeho
výpovede vykazoval príjem 41 000,- Sk mesačne. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe
v súčasnej dobe došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ako aj na strane obidvoch
rodičov. Zistil, ţe matka je v súčasnej dobe v evidencii uchádzačov o zamestnanie
od 12. decembra 2009 a nepoberá dávky v hmotnej núdzi, ani iný príjem a otec uzavrel ďalšie
manţelstvo, z ktorého sa 14. mája 2010 sa narodila dcéra M. H.. Pokiaľ sa jedná o pracovné
zaradenie otca uviedol, ţe tento dokladoval, ţe je zamestnaný v spoločnosti B., s ktorou má
uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 13. marca 2008 so mzdovým dojednaním 15
000,- Sk (497,90 eur) za mesiac. Otec okrem toho pracuje aj doma, brigádnickou činnosťou
dosahuje príjem od 100 do 300 eur mesačne. Konštatoval, ţe aj keď deklarovaný príjem otca je
niţší, ako v čase posledného rozhodovania, vzhľadom na jeho vzdelanie a pracovnú prax v
predchádzajúcom období povaţoval za zrejmé, ţe tento môţe dosahovať príjem (v oblasti
informácií a komunikácií) vo výške 1572 €, minimálne však vo výške 1 000 € mesačne
(vychádzajúc z prehľadu platu z internetového portálu). Uzavrel, ţe je v reálnych moţnostiach
otca maloletej naďalej platiť výţivné
na maloletú E., ktorej výdavky z dôvodu, ţe je vo veku adolescentnom, musia byť rádovo
vyššie ako výdavky na jeho 9-mesačnú dcéru, o ktorej sám uviedol, ţe predstavujú výšku
195 €. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie otca maloletej rozsudkom z 25. mája 2011, sp.zn.
7 CoP 38/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania. V zhode s výsledkami konania pred súdom prvého
stupňa konštatoval, ţe k podstatnej zmene pomerov došlo na strane oboch rodičov, ale aj
na strane maloletého dieťaťa. Mal za to, ţe uzavretím nového manţelstva otca maloletej došlo
k podstatnej zmene pomerov na jeho strane v tom, ţe mu pribudla vyţivovacia povinnosť
k maloletej dcére M., ako aj k súčasnej manţelke, ktorá je na materskej dovolenke
a príjem z pracovného pomeru nedosahuje. Na druhej strane konštatoval, ţe v podstatnej
zmene pomerov došlo aj na strane oprávneného rodiča (matky), ktorá aj napriek snahe získať
si zamestnanie v regióne, v ktorom býva, je takáto moţnosť obmedzená a krátkodobá, pričom
v súčasnej dobe je nezamestnaná a nepoberá ani dávky v nezamestnanosti. V podstatnej
zmene pomerov došlo na strane maloletej, ktorá nie len tým, ţe je vekovo staršia a potrebuje
pre seba viac, nastúpila aj na vyšší stupeň školy, s čím súvisia aj zvýšené náklady
zo zabezpečenia jej všetkých potrieb súvisiacich s prípravou na budúce povolanie. Poukázal
na to, ţe miera potrieb dieťaťa je závislá najmä od jeho veku, zdravotného stavu, jeho fyzickej
a duševnej vyspelosti, spôsobov prípravy na budúce povolanie, záľub a záujmov. Uviedol, ţe
pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je nutné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé,
pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby vyskytujúce sa za dlhšie obdobie prípadne ktoré sa
vyskytujú len náhodne (v dobe letných prázdnin, školské výlety apod.). Povaţoval za potrebné
prihliadať aj na skutočnosť, ţe syn M. ukončil vzdelanie na strednej škole, zo strany otca je
podaný návrh na zrušenie vyţivovacej povinnosti a vo vzťahu k tomuto dieťaťu zanikne jeho
vyţivovacia povinnosť. Vychádzajúc z uvedených skutočností, s prihliadnutím
na okolnosti prejednávanej veci v zmysle podmienok uvedených v § 78 ods. 1 Zákona
o rodine v spojení s podmienkami uvedenými v § 62 ods. 1, 2,4, 5 Zákona o rodine, rozsudok
súdu prvého stupňa ako správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletej E. H..
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na
spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Poukázal na skutočnosť, ţe v predmetnom konaní sa domáhal
zohľadnenia podstatných zmien na jeho strane, keďţe sa mu podstatne zníţil príjem, pribudli
mu dve vyţivovacie povinnosti a úplne prišiel o prácu, pričom súd prvého stupňa odôvodnil
svoje zamietajúce rozhodnutie tým, ţe dovolateľ má dosahovať vyšší ako deklarovaný príjem
a odvolací súd konštatoval, ţe k podstatnej zmene pomerov došlo avšak na strane kaţdého
z účastníkov konania, a preto nie je dôvod na zmenu výšky výţivného. Mal za to, ţe pokiaľ
súd tieto zmeny len konštatoval, avšak nijako nezohľadnil, zaloţil tým arbitrárnosť
rozhodnutia. Uviedol, ţe nesprávnym rozhodnutím o posúdení pomerov na strane účastníkov
konania a nepremietnutím týchto podstatne zmenených pomerov do rozhodnutia súdu bez
akéhokoľvek vysvetlenia, je odopretím spravodlivosti a prístupu k súdu. Rozsudok
odvolacieho súdu napadol aj s poukazom na skutočnosť, ţe tým, ţe odvolací súd vo veci
nenariadil pojednávanie a neoboznámil odvolateľa s vyjadrením matky k odvolaniu, ku
ktorému mu neumoţnil sa vyjadriť, došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Matka maloletej E. H. vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd
dovolanie zamietol ako neprípustné.
Kolízny opatrovník uviedol, ţe sa v celom rozsahu pridrţiava vyjadrenia z 3. novembra
2011, doručeného súdu 4. novembra 2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Osobitne však treba zdôrazniť, ţe podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné
vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje
prípustnosť dovolania ţalobcu proti rozsudku o zrušení výţivného.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa
rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zníţenia vyţivovacej povinnosti otca
k maloletej dcére). Nejde o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, ods. 2 ani ods. 3 O.s.p. Nejde
ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok
nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky
rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné;
ako prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p. a o prípad výnimky
z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. v predmetnej veci nejde.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,
veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ
v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich
práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd porušil princíp
dvojinštančnosti konania a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Dovolateľ namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, ţe odvolací súd dospel
k záveru, ţe k objektívnym a vyčísleným zmenám došlo, všetky tieto zmeny nevyhodnotil
a nepremietol do rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom. Dovolateľ v súvislosti
s tvrdením tejto procesnej vady konania namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť
zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie poukázal (s odvolaním na predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Dolný
Kubín, č.k. 8 C 8/2006-43 zo 7. júla 2006 o výţivnom na maloletú E. H.) na to,
ţe k zmene pomerov došlo, a to na strane otca maloletej (existencia ďalších dvoch
vyţivovacích povinností a zníţenie mesačného príjmu), ďalej na strane matky maloletej
(neexistencia ţiadneho príjmu) a rovnako aj samotnej maloletej E. H. (adolescentný vek). Súd
prvého stupňa následne tieto zmeny zhodnotil a dospel k záveru, ţe samotné zníţenie výšky
mesačného príjmu otca a vznik jeho nových vyţivovacích povinností (s poukazom na jeho
schopnosti a zručnosti, ţe je v jeho moţnostiach dosahovať vyšší príjem) vo vzťahu k zmene
pomerov na strane matky a maloletej, nepovaţuje za skutočnosť, ktorá by otca maloletej
oprávňovala na zníţenie výţivného. Samotný fakt, ţe dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v
rozsudku odvolacieho súdu nestotoţňuje neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá
poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj
odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd vzal do úvahy, ţe
k podstatnej zmene pomerov došlo nielen u otca maloletej, ako aj u matky maloletej
a samotnej maloletej E. H., a preto návrh na zníţenie výţivného nepovaţoval
za dôvodný. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
K uvedenej námietke dovolateľa treba dodať, ţe táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov
súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) aţ c) O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ
nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd
nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť
rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.
Podľa názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred súdom konať tieţ tým,
ţe mu nedoručil vyjadrenie matky maloletej k jeho odvolaniu smerujúcemu proti rozsudku
súdu prvého stupňa. Dovolací súd povaţuje túto námietku za nedôvodnú.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch zdôraznil, ţe nedoručenie
vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov
v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní
ako súčasti práva na spravodlivý proces (viď napríklad I. ÚS 335/06). Zároveň ale Ústavný súd
Slovenskej republiky pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu
k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide
vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení
k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo
zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V náleze z 13. septembra 2011, sp.zn.
III. ÚS 296/2011 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, ţe pokiaľ súd nedoručí
účastníkovi konania vyjadrenie protistrany k jeho opravnému prostriedku a táto okolnosť
nemôţe mať ţiaden zásadný vplyv na výsledok konania, takýto postup súdu, aj keď nie je
v súlade s procesným kódexom, nemá takú intenzitu porušenia zákona a ústavy, na ktorú by
musel ústavný súd reagovať.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,
pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad
na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol
v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného
účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu by
takýto pohľad mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho
materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Z týchto dôvodov dovolací súd v ďalšom
vychádzal z názoru, ţe odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá sama skutočnosť, ţe
odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Pritom
zohľadnil aj tú skutočnosť, ţe predmetom konania bola starostlivosť súdu o maloleté dieťa.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danom prípade skutočnosť, ţe
vyjadrenie matky maloletej k odvolaniu otca maloletej nebolo doručené druhej procesnej
strane, bolo právne irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu (osobitne
z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku) – nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu o opravnom prostriedku dovolateľa. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu nevyplýva, ţe by odvolací súd k prijatiu svojich záverov, na ktorých spočíva jeho
potvrdzujúci rozsudok, viedlo práve vyjadrenie matky maloletej k odvolaniu otca maloletej,
pretoţe k otázke vzrastu nákladov na maloletú dcéru s ohľadom na jej vek, sa vyjadroval uţ
súd prvého stupňa. Preto vyjadrenie dovolateľa, ţe odvolací súd sa stotoţnil s vyjadrením
matky o vzraste nákladov maloletej povaţoval dovolací súd za nedôvodné.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania otca maloletej nemoţno vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. l O.s.p. a § 146 ods. l O.s.p. písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová