Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/40/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú E. H.H.,

bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

v N., dieťa rodičov matky – E. H.H. a otca - M. H.H., zastúpeného Mgr. E. B., advokátkou so

sídlom v B., o návrhu otca

na zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. ,

o dovolaní otca M. H. proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 25. mája 2011,

sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Námestovo rozsudkom z 8. februára 2011, č.k. -100 návrh

otca na zníţenie výţivného k maloletej dcére zamietol a rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe naposledy o výţivnom na maloletú E.

bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne č.k. -43 zo 7. júla

2006 (v rozvodovom konaní), v ktorom maloletá E. a maloletý M. boli zverené

do osobnej starostlivosti matky a na základe rodičovskej dohody sa otec zaviazal platiť

výţivné na maloletú E. vo výške 5 000,- Sk mesačne a na maloletého M. vo výške

7 000,- Sk mesačne. V tom čase bola matka nezamestnaná, evidovaná na úrade práce, poberala

podporu v nezamestnanosti vo výške 3 800,- Sk mesačne a otec bol zamestnaný, podľa jeho

výpovede vykazoval príjem 41 000,- Sk mesačne. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe

v súčasnej dobe došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ako aj na strane obidvoch

rodičov. Zistil, ţe matka je v súčasnej dobe v evidencii uchádzačov o zamestnanie

od 12. decembra 2009 a nepoberá dávky v hmotnej núdzi, ani iný príjem a otec uzavrel ďalšie

manţelstvo, z ktorého sa 14. mája 2010 sa narodila dcéra M. H.. Pokiaľ sa jedná o pracovné

zaradenie otca uviedol, ţe tento dokladoval, ţe je zamestnaný v spoločnosti B., s ktorou má

2

uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 13. marca 2008 so mzdovým dojednaním 15

000,- Sk (497,90 eur) za mesiac. Otec okrem toho pracuje aj doma, brigádnickou činnosťou

dosahuje príjem od 100 do 300 eur mesačne. Konštatoval, ţe aj keď deklarovaný príjem otca je

niţší, ako v čase posledného rozhodovania, vzhľadom na jeho vzdelanie a pracovnú prax v

predchádzajúcom období povaţoval za zrejmé, ţe tento môţe dosahovať príjem (v oblasti

informácií a komunikácií) vo výške 1572 €, minimálne však vo výške 1 000 € mesačne

(vychádzajúc z prehľadu platu z internetového portálu). Uzavrel, ţe je v reálnych moţnostiach

otca maloletej naďalej platiť výţivné

na maloletú E., ktorej výdavky z dôvodu, ţe je vo veku adolescentnom, musia byť rádovo

vyššie ako výdavky na jeho 9-mesačnú dcéru, o ktorej sám uviedol, ţe predstavujú výšku

195 €. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Ţiline na odvolanie otca maloletej rozsudkom z 25. mája 2011, sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania. V zhode s výsledkami konania pred súdom prvého

stupňa konštatoval, ţe k podstatnej zmene pomerov došlo na strane oboch rodičov, ale aj

na strane maloletého dieťaťa. Mal za to, ţe uzavretím nového manţelstva otca maloletej došlo

k podstatnej zmene pomerov na jeho strane v tom, ţe mu pribudla vyţivovacia povinnosť

k maloletej dcére M., ako aj k súčasnej manţelke, ktorá je na materskej dovolenke

a príjem z pracovného pomeru nedosahuje. Na druhej strane konštatoval, ţe v podstatnej

zmene pomerov došlo aj na strane oprávneného rodiča (matky), ktorá aj napriek snahe získať

si zamestnanie v regióne, v ktorom býva, je takáto moţnosť obmedzená a krátkodobá, pričom

v súčasnej dobe je nezamestnaná a nepoberá ani dávky v nezamestnanosti. V podstatnej

zmene pomerov došlo na strane maloletej, ktorá nie len tým, ţe je vekovo staršia a potrebuje

pre seba viac, nastúpila aj na vyšší stupeň školy, s čím súvisia aj zvýšené náklady

zo zabezpečenia jej všetkých potrieb súvisiacich s prípravou na budúce povolanie. Poukázal

na to, ţe miera potrieb dieťaťa je závislá najmä od jeho veku, zdravotného stavu, jeho fyzickej

a duševnej vyspelosti, spôsobov prípravy na budúce povolanie, záľub a záujmov. Uviedol, ţe

pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je nutné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé,

pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby vyskytujúce sa za dlhšie obdobie prípadne ktoré sa

vyskytujú len náhodne (v dobe letných prázdnin, školské výlety apod.). Povaţoval za potrebné

prihliadať aj na skutočnosť, ţe syn M. ukončil vzdelanie na strednej škole, zo strany otca je

podaný návrh na zrušenie vyţivovacej povinnosti a vo vzťahu k tomuto dieťaťu zanikne jeho

vyţivovacia povinnosť. Vychádzajúc z uvedených skutočností, s prihliadnutím

na okolnosti prejednávanej veci v zmysle podmienok uvedených v § 78 ods. 1 Zákona

o rodine v spojení s podmienkami uvedenými v § 62 ods. 1, 2,4, 5 Zákona o rodine, rozsudok

súdu prvého stupňa ako správny podľa potvrdil. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa ods. l v spojení s

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletej E. H..

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením tvrdiac, ţe postupom

odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na

spravodlivý proces v zmysle a nasl. a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je dostatočne odôvodnené. Poukázal na skutočnosť, ţe v predmetnom konaní sa domáhal

zohľadnenia podstatných zmien na jeho strane, keďţe sa mu podstatne zníţil príjem, pribudli

mu dve vyţivovacie povinnosti a úplne prišiel o prácu, pričom súd prvého stupňa odôvodnil

svoje zamietajúce rozhodnutie tým, ţe dovolateľ má dosahovať vyšší ako deklarovaný príjem

a odvolací súd konštatoval, ţe k podstatnej zmene pomerov došlo avšak na strane kaţdého

z účastníkov konania, a preto nie je dôvod na zmenu výšky výţivného. Mal za to, ţe pokiaľ

súd tieto zmeny len konštatoval, avšak nijako nezohľadnil, zaloţil tým arbitrárnosť

rozhodnutia. Uviedol, ţe nesprávnym rozhodnutím o posúdení pomerov na strane účastníkov

konania a nepremietnutím týchto podstatne zmenených pomerov do rozhodnutia súdu bez

akéhokoľvek vysvetlenia, je odopretím spravodlivosti a prístupu k súdu. Rozsudok

odvolacieho súdu napadol aj s poukazom na skutočnosť, ţe tým, ţe odvolací súd vo veci

nenariadil pojednávanie a neoboznámil odvolateľa s vyjadrením matky k odvolaniu, ku

ktorému mu neumoţnil sa vyjadriť, došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Matka maloletej E. H. vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd

dovolanie zamietol ako neprípustné.

Kolízny opatrovník uviedol, ţe sa v celom rozsahu pridrţiava vyjadrenia z 3. novembra

2011, doručeného súdu 4. novembra 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr

to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Osobitne však treba zdôrazniť, ţe podľa dovolanie nie je prípustné

vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje

prípustnosť dovolania ţalobcu proti rozsudku o zrušení výţivného.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa

rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zníţenia vyţivovacej povinnosti otca

k maloletej dcére). Nejde o rozsudok v zmysle , ani ods. 3 Nejde

ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi

dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok

nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky

rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné;

ako prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením a o prípad výnimky

z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia v predmetnej veci nejde.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,

veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ

v dovolaní namietal ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie svojich

práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd porušil princíp

dvojinštančnosti konania a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Dovolateľ namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, ţe odvolací súd dospel

k záveru, ţe k objektívnym a vyčísleným zmenám došlo, všetky tieto zmeny nevyhodnotil

a nepremietol do rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom. Dovolateľ v súvislosti

s tvrdením tejto procesnej vady konania namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález -30). Ústavný súd

vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v (

). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť

zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v , je

nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie poukázal (s odvolaním na predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Dolný

Kubín, č.k. -43 zo 7. júla 2006 o výţivnom na maloletú E. H.) na to,

ţe k zmene pomerov došlo, a to na strane otca maloletej (existencia ďalších dvoch

vyţivovacích povinností a zníţenie mesačného príjmu), ďalej na strane matky maloletej

(neexistencia ţiadneho príjmu) a rovnako aj samotnej maloletej E. H. (adolescentný vek). Súd

prvého stupňa následne tieto zmeny zhodnotil a dospel k záveru, ţe samotné zníţenie výšky

mesačného príjmu otca a vznik jeho nových vyţivovacích povinností (s poukazom na jeho

schopnosti a zručnosti, ţe je v jeho moţnostiach dosahovať vyšší príjem) vo vzťahu k zmene

pomerov na strane matky a maloletej, nepovaţuje za skutočnosť, ktorá by otca maloletej

oprávňovala na zníţenie výţivného. Samotný fakt, ţe dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v

rozsudku odvolacieho súdu nestotoţňuje neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá

poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd vzal do úvahy, ţe

k podstatnej zmene pomerov došlo nielen u otca maloletej, ako aj u matky maloletej

a samotnej maloletej E. H., a preto návrh na zníţenie výţivného nepovaţoval

za dôvodný. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

K uvedenej námietke dovolateľa treba dodať, ţe táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov

súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení aţ c) Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá , ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ

nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd

nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť

rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,

ktorý dôkazy hodnotil.

Podľa názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred súdom konať tieţ tým,

ţe mu nedoručil vyjadrenie matky maloletej k jeho odvolaniu smerujúcemu proti rozsudku

súdu prvého stupňa. Dovolací súd povaţuje túto námietku za nedôvodnú.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch zdôraznil, ţe nedoručenie

vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov

v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní

ako súčasti práva na spravodlivý proces (viď napríklad ). Zároveň ale Ústavný súd

Slovenskej republiky pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu

k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide

vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení

k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo

zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V náleze z 13. septembra 2011, sp.zn.

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, ţe pokiaľ súd nedoručí

účastníkovi konania vyjadrenie protistrany k jeho opravnému prostriedku a táto okolnosť

nemôţe mať ţiaden zásadný vplyv na výsledok konania, takýto postup súdu, aj keď nie je

v súlade s procesným kódexom, nemá takú intenzitu porušenia zákona a , na ktorú by

musel ústavný súd reagovať.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,

pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad

na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol

v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu by

takýto pohľad mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho

materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Z týchto dôvodov dovolací súd v ďalšom

vychádzal z názoru, ţe odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá sama skutočnosť, ţe

odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Pritom

zohľadnil aj tú skutočnosť, ţe predmetom konania bola starostlivosť súdu o maloleté dieťa.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danom prípade skutočnosť, ţe

vyjadrenie matky maloletej k odvolaniu otca maloletej nebolo doručené druhej procesnej

strane, bolo právne irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu (osobitne

z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku) – nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu o opravnom prostriedku dovolateľa. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu nevyplýva, ţe by odvolací súd k prijatiu svojich záverov, na ktorých spočíva jeho

potvrdzujúci rozsudok, viedlo práve vyjadrenie matky maloletej k odvolaniu otca maloletej,

pretoţe k otázke vzrastu nákladov na maloletú dcéru s ohľadom na jej vek, sa vyjadroval uţ

súd prvého stupňa. Preto vyjadrenie dovolateľa, ţe odvolací súd sa stotoţnil s vyjadrením

matky o vzraste nákladov maloletej povaţoval dovolací súd za nedôvodné.

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania otca maloletej nemoţno vyvodiť

zo ţiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení

s ods. l a ods. l písm. a/

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová