Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 47 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)df0/364857.58a334.pdf
PDF · 133.89 KB
No categories available
3Cdo/23/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 23/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. P., bývajúceho v B.,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému
J. M., bývajúcemu v N., o ochranu osobnosti a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp. zn. 16 C 87/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 21. októbra 2010 sp. zn. 3 Co 111/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou podľa § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) domáhal
ochrany svojej osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že
žalovaný v písomnom podaní v konkurznom konaní (vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 3 K 238/1998) uviedol o žalobcovi v postavení správcu konkurznej podstaty
výrok: „Predaje majetku sa uskutočňovali tak, že dopredu bol známy víťaz verejného
ponukového konania“. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 23. marca 2010 č.k.
16 C 87/2009 – 156 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
1 465,61 € trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že
predpokladom úspešnosti v konaní o ochranu osobnosti je, že došlo k neprimeranému zásahu,
ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 OZ.
Podľa jeho názoru výrok, od ktorého žalobca odvodzoval uplatňovaný nárok, nespôsobil
žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach, pretože nebol urobený verejne, nedostal sa na
známosť širokej verejnosti, došlo k nemu v rámci úradného konania a zásah nevybočil
z rámca daného platnými právnymi predpismi. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 21. októbra 2010 sp. zn.
3 Co 111/2010 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci
samej a zmenil ho v časti výroku o trovách konania tak, že uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť žalovanému 1 108,11 € trov prvostupňového konania. Náhradu trov odvolacieho
konania žalovanému nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými závermi súdu
prvého stupňa ako i jeho právnym posúdením vo veci samej. Zmenu výšky priznanej náhrady
trov konania odvolací súd odôvodnil zmenou § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s účinnosťou od 1. júna
2009.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca a navrhoval, aby dovolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu nachádzal v tom, že mu odvolací súd nedoručil vyjadrenie žalovaného
k jeho odvolaniu, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho konania a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských
slobôd ako aj čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal
aj na rozsudok Európskeho súdu pre Ľudské práva z 27. apríla 2004 vydaného v právnej veci
p. Hudákovej a spol. c/a Slovenská republika. Naplnenie toho istého dovolacieho dôvodu
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) dovolateľ ďalej nachádzal v tzv. prekvapivosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, keďže proti jeho záverom nemal možnosť predložiť svoje právne
argumenty. V tejto súvislosti uviedol, že kým súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu, že
žalobca nepreukázal objektívnu spôsobilosť zásahu, tak odvolací súd rozhodnutie založil na
závere, že žalovaný vykonával svoje subjektívne právo primeraným spôsobom.
V neposlednom rade dovolateľ nachádzal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. aj v nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd
nevysvetlil, v čom spočívala primeranosť zásahu žalovaného a nevysporiadal sa s otázkou, či
žalovaný preukázal pravdivosť svojho skutkového tvrdenia.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je vecne správne a trval na tom, že nikdy neuvádzal nepravdivé skutkové tvrdenia a každé
svoje tvrdenie doložil listinnými dôkazmi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom,
pretože dovolaním možno napadnúť nie všetky právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, ale
len tie, voči ktorým podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať.
O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný na
pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
1. Žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že mu
odvolací súd nedoručil vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu, ktorým napadol
prvostupňový rozsudok. Odvolací súd tým údajne porušil princíp kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces.
Dovolací súd nepovažuje uvedenú námietku za opodstatnenú.
Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch dospel
k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára
stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie
možnosti konať súdom (I. ÚS 156/07).
Zároveň ale Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil, že v niektorej veci môže byť
absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne
irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil
svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010 sp. zn.
IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že prvostupňový
súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným účastníkom konania a ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania,
aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a
ods. 1 O.s.p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku
vyslovene nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania
spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku,
avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania,
malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku predložené druhému účastníkovi konania.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
druhého účastníka konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie
k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu
práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať
neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania
k vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom možnosť poznať obsah príslušného
vyjadrenia je zabezpečovaná aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu.
Podľa názoru dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho
formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným
formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych
stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej
úpravy). Za okolností teda, že zákon vyslovene neukladá povinnosť súdu doručovať
vyjadrenie k odvolaniu druhej procesnej strane a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojím
obsahom takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza dovolací súd
z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba
sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany
k jeho odvolaniu.
Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil
k skúmaniu, či vyjadrenie žalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
Dospel k záveru, že nedoručenie strohého vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu (viď
č.l. 177 spisu) druhej procesnej strane (žalobcovi) bolo v preskúmavanej veci právne
irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalobcu. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku (v ktorom sa vyjadrenie žalovaného k odvolaniu uvádza na str. 5 ods. 4 rozsudku)
nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalovaného
k odvolaniu žalobcu.
2. Žalobca ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že
odvolací súd založil svoje rozhodnutie na záveroch, ku ktorým nemal možnosť vyjadriť svoje
právne argumenty. Žalobca tvrdil, že kým súd prvého zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca
nepreukázal objektívnu spôsobilosť zásahu, tak odvolací súd rozhodnutie založil na závere, že
žalovaný vykonával svoje subjektívne právo primeraným spôsobom.
O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje
rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, za súčasného
naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu,
nemá účastník konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať
nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, nejavili
ako významné. V danom prípade oba súdy nižšieho stupňa dospeli k rovnakým právnym
záverom, že výrokom uvedeným v žalobe neboli porušené žalobcove osobnostné práva podľa
§ 11 OZ a argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach (a poukazoval na ne aj
dovolateľ v dovolaní) podporovali jeden a ten istý právny záver; preto nejde o tzv. prekvapivé
rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne žalobca domnieva. V tomto smere dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že proti právnemu záveru súdu prvého stupňa o neporušení
osobnostných práv, mal žalobca možnosť namietať v odvolaní proti rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorú aj využil a okrem iného v odvolaní právne zdôvodnil, prečo nepovažuje právny
záver prvostupňového súdu za správny.
3. Žalobca naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p nachádzal aj
v tom, že podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené, pretože
súd nevysvetlil, v čom spočívala primeranosť zásahu žalovaného a nevysporiadal sa
s otázkou, či žalovaný preukázal pravdivosť svojho skutkového tvrdenia.
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnost), treba uviesť, že nie každá procesná
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za
relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je
názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009
a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto
povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť
dovolania žalobcu, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. októbra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková