Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 507/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou

Mgr. Ing. E. S., N., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov

v súdnom konaní podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 26.

júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a podľa Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 26. júna 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vedenom okresným súdom pod sp. zn. vystupuje

v procesnom postavení odporkyne. V predmetnom konaní sa uskutočnilo niekoľko

pojednávaní pre účely prerokovania veci samej a vykonania dôkazov.

Na pojednávaní konanom 5. júna 2012 účastníci po poučení podľa § 120 ods. 4

(ďalej aj „OSP“) uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie

dokazovania, a po oboznámení obsahu súdneho spisu a výzve okresného súdu podľa § 118

ods. 4 zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci,

pričom právna zástupkyňa sťažovateľky svoj záverečný návrh predložila aj v písomnom

vyhotovení. Následne okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a zároveň

odročil pojednávanie na 26. jún 2012 pre účely vyhláseniu rozsudku (ďalej aj „uznesenie

z 5. júna 2012“).

Dňa 25. júna 2012 okresný súd telefonicky kontaktoval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a oznámil jej, že 26. júna 2012 rozsudok nevyhlási a uvedené uznesenie

plánuje zrušiť a vo veci nariadiť nový termín pojednávania.

Na pojednávaní konanom 26. júna 2012 okresný súd prítomným oznámil,

že po zistení, že právna zástupkyňa sťažovateľky až v rámci konečného návrhu predniesla

takú právnu argumentáciu, ktorú neprezentovala počas celého konania, je potrebné

poskytnúť priestor na vyjadrenie sa k nej aj právnej zástupkyni navrhovateľov. Z tohto

dôvodu vyhlásil uznesenie, ktorým zrušil svoje uznesenie z 5. júna 2012. Okresný súd

zároveň poučil prítomných, že odvolanie proti uzneseniu nie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania (ďalej aj „uznesenie z 26. júna 2012“).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že dodatočným zrušením uznesenia z 5. júna 2012

uznesením z 12. júna 2012 došlo nielen k popretiu účelu a významu ustanovení § 118 ods. 4

a , a teda i k zásahu do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu,

ale aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov súdneho konania v zmysle čl. 47 ods. 3

a listiny. V záverečnom návrhu totiž právna zástupkyňa sťažovateľky

vychádzajúc z vykonaného dokazovania a z povinnosti navrhovateľov uniesť dôkazné

bremeno pre úspech v konaní spochybnila aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov, keď

podľa jej názoru z doložených dôkazov, ako aj z tvrdení navrhovateľov vyplynulo, že ich

právny predchodca ku dňu svojej smrti nevlastnil sporné nehnuteľnosti v podiele 1/2

k celku. Táto právna argumentácia predstavovala výhradne rekapituláciu faktov

vplývajúcich z obsahu súdneho spisu. Podľa názoru sťažovateľky právna kvalifikácia veci

je vždy vecou súdu v súlade so zásadou iura novit curia, a preto niet žiadneho dôvodu, aby

právna argumentácia prednesená po výzve okresného súdu podľa bola

dôvodom na vykonanie takého zásahu, akým bolo zrušenie uznesenia o vyhlásení

dokazovania za skončené. Uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené základné

právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces garantované .

Poskytnutím priestoru navrhovateľom na doplnenie ďalších dôkazov a ich zvýhodnením

v predmetnom konaní bola porušená rovnosť účastníkov súdneho konania.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2012 bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa a základné právo na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a podľa listiny, aby uvedené uznesenie

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal návrhu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a podľa listiny uznesením okresného súdu

sp. zn. z 26. júna 2012 (ktorým zrušil svoje uznesenie z 5. júna 2012 o vyhlásení

dokazovania za skončené a o odročení pojednávania pre účely vyhlásenia rozsudku),

ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho postupu a nerešpektovania príslušných

ustanovení upravujúcich vedenie konania a dokazovanie,

resp. moment ukončenia dokazovania. Sťažovateľka namietala, že okresný súd zrušením

svojho predchádzajúceho uznesenia a následným poskytnutím možnosti navrhovateľom

doplniť ďalšie dôkazy porušil princíp rovnosti účastníkov súdneho konania ako súčasti

práva na spravodlivý proces.

Podľa ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Podľa súd je povinný... poučiť účastníkov, že všetky dôkazy

a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie..., pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd

neprihliada.

Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia okresného súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

V intenciách uvedenej judikatúry ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne

neprislúcha ani hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb,

listiny, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a iné), resp. ich dostatočnosť

pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol

nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú

zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú

najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rešpektujúc princíp kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi

podaniami, resp. vyjadreniami účastníkov konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je

rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť, a pokiaľ má k dispozícii potrebné právne

argumenty, pristúpi k rozhodovaniu vo veci samej.

Ústavný súd zároveň pripúšťa, že v niektorých prípadoch môže byť opätovné

„otvorenie“ konania potom, ako prvostupňový súd vydal uznesenie o vyhlásení dokazovania

za skončené, právne relevantné. O taký prípad môže ísť aj vtedy, keď vyjadrenie prednesené

účastníkom konania v jeho záverečnom návrhu, ktoré dovtedy nebolo prezentované (a na

ktoré reakcia druhého účastníka konania v zásade nie je prípustná, pozn.), považuje

prvostupňový súd za také, ktoré môže mať závažný vplyv na jeho rozhodovanie vo veci

samej, resp. na posúdenie samotnej prípustnosti rozhodovania vo veci samej s ohľadom na

splnenie procesných podmienok konania (vrátane procesnej spôsobilosti účastníka konania,

pozn.).

V posudzovanom prípade právna zástupkyňa sťažovateľky (odporkyne)

v záverečnom návrhu spochybnila aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov na podanie

žaloby z dôvodu, že ich právny predchodca ku dňu svojej smrti nevlastnil sporné

nehnuteľnosti v podiele 1/2 k celku a že dodatočné dedičské konanie po ich právnej

predchodkyni „bolo uskutočnené v rozpore so zákonom“. Po preskúmaní zápisnice

z pojednávania konaného 5. júna 2012 tvoriacej prílohu sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci

sťažovateľka tvrdí, že jej právna zástupkyňa vychádzala z obsahu súdneho spisu, ako aj

z pripojených dedičských spisov, vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach žiadna z nich

aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov nespochybnila. Naopak, z uvedenej zápisnice

vyplýva, že sťažovateľka sa viackrát snažila s navrhovateľmi dohodnúť na mimosúdnom

vyriešení daného sporu, avšak bezúspešne.

Splnenie procesných podmienok (vytvárajúcich zákonný rámec pre reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu) skúma súd počas celého konania. Postup súdu, ktorý

po prednesení záverečných návrhov účastníkmi konania a po vyhlásení dokazovania za

skončené v zmysle zruší svoje rozhodnutie s tým, že umožní niektorému

z účastníkov konania preukázať svoju procesnú spôsobilosť, nie je porušením princípu

rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý

proces); takýto postup má v konečnom dôsledku závažný vplyv na rozhodovanie súdu vo

veci samej.

Napokon, ústavný súd už aj v minulosti judikoval, že právo na súdnu ochranu nie je

absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti

podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam, akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom

konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené

náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (napr. ,

).

Podľa názoru ústavného súdu by v okolnostiach daného prípadu striktná interpretácia

príslušných ustanovení okresným súdom mohla mať znaky

prílišného právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho

štátu. Takáto interpretácia však neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera

samotný zmysel právnej úpravy.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie

okresného súdu z 26. júna 2012 nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu

zahrňujúceho aj princíp rovnosti účastníkov konania, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu

z 26. júna 2012 a porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a podľa listiny, sťažnosť ako celok odmietol podľa

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na to

bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012