Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/10/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa N. C., zastúpeného

JUDr. M. V., proti odporcovi H. M., zastúpenému JUDr. J. K., o zaplatenie 14 060 634,60 €,

za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa JUDr. M. B., vedenej na Okresnom

súde Bratislava I pod sp.zn. , v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. júna 2007 č.k. -250 a proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája 2009 sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa

13. júna 2007 č.k. -250 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája

2009 sp.zn. , z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. júna 2007, č.k. -250 zamietol

návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia 14 060 634,60 € z titulu

náhrady škody alebo z titulu bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľovi, ktorý vo veci nebol

úspešný, uložil zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 237.800,67 € k rukám

právneho zástupcu JUDr. J. K., CSc. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie

po právnej stránke oprel o ustanovenie § 415, § 420, § 420 ods. 1, 3, § 417 ods. 1, 2, § 451

ods. 1, , keď dospel k záveru, že námietka odporcu

o nedostatku aktívnej legitimácie a postavenia pôvodného vedľajšieho účastníka konania

v čase rozhodovania ( ) nie je dôvodná a že nebolo potrebné akceptovať

vznesenú námietku premlčania odporcu, keď tento žiadnu škodu nespôsobil a ani sa

bezdôvodne neobohatil. Vykonaným dokazovaním (oboznámením sa s listinnými dôkazmi,

výsluchom svedkov Ing. P. T., Ing. D. M.), mal za preukázané, že odporca si nepočínal v

rozpore s ustanovením a navrhovateľ, na ktorom bola v zmysle

dôkazná povinnosť, nepreukázal akú prevenčnú povinnosť mal odporca porušiť.

Navyše navrhovateľ poukazoval zo strany odporcu

na porušenie povinnosti podľa (stavebný zákon), ale porušenie

prevenčnej povinnosti sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu len

pokiaľ sa nedokáže porušenie podľa určitého konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho

zákonníka alebo iného zákona. Dospel k záveru, že zodpovednosť odporcu nie je daná ani

v zmysle . V súvislosti s poruchovým stavom na "H." to bol

navrhovateľ, ktorému hrozila škoda na stavbe, ktorú realizoval

a tento ju aj odvracal. Navrhovateľ nemá ale nárok na náhradu účelne vynaložených

nákladov, ani na náhradu škody, ktorú pritom utrpel s poukazom na ustanovenie § 419

. Nárok podľa tohto ustanovenia môže smerovať proti tomu, kto

spôsobil hroziace nebezpečenstvo, ale aj proti tomu, v koho záujme tento subjekt konal.

V danom prípade navrhovateľ konal vo svojom záujme a sám svojimi stavebnými prácami

spôsobil poruchový stav. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že aj keď podľa názoru

navrhovateľa išlo o vážne ohrozenie, nedomáhal sa v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho

zákonníka na súde, aby ohrozovateľovi (odporcovi) bola uložená povinnosť vykonať vhodné

a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody. Ďalej súd prvého stupňa dospel

k záveru, že neboli naplnené ani základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

v zmysle a to porušenie právnej povinnosti a následne potom

ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V konaní nebolo ničím

preukázané, keď dôkazná povinnosť bola na navrhovateľovi (svedecké výpovede práve

preukázali opak), že skolaudovaná stavba v roku 1991 mala tvoriť oporný múr hradného

vrchu, že pri jej výstavbe a následne pri jej užívaní odporca porušil svoje povinnosti v zmysle

, resp. v zmysle . Skutočnosť, že

uvedená stavba nemala slúžiť na upevnenie a podporu hradného masívu, vyplýva nepriamo

z postupnosti stavebných premien na území H.- Z., z Kolaudačného rozhodnutia Obvodného

úradu životného prostredia B., B. zo dňa

19. septembra 1991 sp.zn. OVŽP č. 177 4/1991-Ja/1/H, ktoré bolo vydané na stavbu s názvom

"H.", ktorá zahŕňa aj objekt "S.", ale aj toho, že slovné spojenie "oporný múr" v tomto

rozhodnutí uvedené nie je. Tieto skutočnosti boli potvrdené Ing. P. T., ktorý vo svojej

svedeckej výpovedi uviedol: "písal som

vo svojom posudku, že je to oporný múr a schodisko aspoň z vizuálneho pohľadu.

Po podrobnom študovaní som zistil, že tá konštrukcia, ktorú som pôvodne uvádzal ako oporný

múr, bola strašne subtílna, nebola dimenzovaná na účely opornej konštrukcie. Rozhodne to

nemalo statickú funkciu takú, aby to plnilo opornú konštrukciu", a rovnako aj svedeckou

výpoveďou Ing. D. M., ktorý uviedol, že "hradné schody neboli zvlášť stavané". Súd prvého

stupňa poukázal aj na to, že listinné dôkazy založené navrhovateľom, a to stanovisko statika

Ing. M. H. zo dňa 21. mája 2007, Ing. O. G. zo dňa 18. mája 2007 a Ing. J. U., preukazujú len

skutočnosť, že tzv. "H." bola trvalá stavba. Pokiaľ by ale nedošlo k stavebným prácam zo

strany navrhovateľa, nedošlo by na tejto trvalej stavbe

k poruchovým stavom. Rovnako súd dospel k záveru, že v danom prípade sa odporca ani voči

pôvodne označeným navrhovateľom 1/ Z., 2/ G. v zmysle § 451 a § 454 Občianskeho

zákonníka bezdôvodne neobohatil. Bezdôvodn é obohatenie podľa pôvodných navrhovateľov

malo spočívať v tom, že plnili za odporcu to, čo mal odporca podľa práva plniť sám.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca nebol povinný na žiadne plnenie,

nakoľko žiadna povinnosť plniť mu nebola uložená ani zákonom, ani rozhodnutím súdu, či

iného orgánu, ale naopak, povinnosť plniť mali samotní pôvodne označení navrhovatelia

v zmysle ustanovenia , podľa ktorého: komu škoda hrozí, je

povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. O trovách

konania rozhodol podľa a

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 7. mája 2009

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 50 959,96 €

k rukám JUDr. J. K. CSc., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Po oboznámení sa

s obsahom spisu mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa, vzhľadom na vykonané

dokazovanie, riadne zistil skutkový stav veci v zmysle a vec správne

právne posúdil, keď s poukazom na citované ustanovenia § 415, § 417 ods. 1, 2, § 419, § 420

ods. 1, 3 , dospel k záveru že neboli naplnené základné predpoklady

vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Rovnako sa stotožnil s právnym záverom

prvostupňového súdu v tom, že odporca sa na úkor navrhovateľa v zmysle § 451 ods. 1, § 454

Občianskeho zákona bezdôvodne neobohatil. Preto sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2

v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a napadnutý

rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil. Odvolanie podané

navrhovateľom vyhodnotil plnom rozsahu ako nedôvodné, keď námietky v ňom uvedené

považoval za právne irelevantné. V tomto odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré by neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a s ktorými by sa prvostupňový

súd nevysporiadal ( ). Listinné dôkazy založené navrhovateľom

k odvolaniu (technická správa - architektúra H.z roku 1985), neboli podľa názoru odvolacieho

súdu dôkazmi v zmysle , keď tieto dôkazy objektívne existujú od

roku 1985 a právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že

ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň odvolací súd poukázal i

na to, že účastníci boli riadne súdom prvého stupňa poučení ( ) na

povinnosť predloženia a oznámenia všetkých dôkazov a skutočností najneskôr do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej (č.l. 244 spisu). Z vyššie uvedeného dôvodu potom odvolací súd na

tieto listinné dôkazy, predložené až v odvolacom konan í, neprihliadol. Čo sa týka námietky

odvolateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhované dokazovanie (výsluch svedka

Doc. M., ohliadku mesta), odvolací súd poukázal na to, že rozhodovanie o tom, ktorý z

navrhovaných dôkazov bude vykonaný, je výlučne na rozhodnutí súdu a nie na účastníkoch

konania ( ) a preto nevykonanie dôkazov podľa predstáv účastníka nie je

postupom, ktorým by súd odňal možnosť konať pred ním. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s

Proti týmto rozsudkom, ako okresného, tak aj krajského súdu, s poukazom

na ustanovenie v spojení s , podal

na základe podnetu navrhovateľa mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej

republiky, ktorý navrhol uvedené rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že konajúce súdy zaťažili konanie procesnou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci tým, že v odôvodnení rozsudkov

opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné

pre právne posúdenie, či je zodpovednosť odporcu (čo do právneho základu) daná. Naopak,

zaoberali sa hodnotením pravdivosti takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú

pre právne posúdenie veci žiadny význam. Bol toho právneho názoru, že ak súd vôbec

nevyhodnotí takú skutočnosť, ktorá je účastníkom tvrdená a medzi účastníkmi sporná, a ktorá

je podstatná pre právne posúdenie, či je základ nároku uplatneného v žalobe daný, ide o inú

vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie veci. V tejto súvislosti poukázal

na to, že konajúce súdy sa zamerali (a to nesprávne) na hodnotenie sporného tvrdenia, či

stavba hradné schody mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr hradného kopca. Význam

takéhoto skutkového zistenia považoval pre posúdenie veci iba za zdanlivý a tento zásadným

spôsobom odviedol pozornosť od riešenia tých skutkových otázok, ktoré boli pre posúdenie

veci významné. V danom prípade (ako aj súdy na základe vykonaného dokazovania

konštatujú) stavebnou činnosťou navrhovateľa (jeho právneho predchodcu) vznikol zosuv

stavby odporcu (hradných schodov) umiestnenej na kopci nad objektmi navrhovateľa. Je

zrejmé, že uvedené malo za následok vznik škody u odporcu na jeho stavbe hradné schody

tým, že došlo k ich statickému poškodeniu (túto škodu odstránil navrhovateľ statickým

upevnením hradných schodov, nakoľko ale zodpovednosť za túto škodu neuznal, požadoval

náhradu vynaložených nákladov od odporcu ako bezdôvodné obohatenia), ale aj

u navrhovateľa tým, že musel pozastaviť stavebnú činnosť na vlastnej stavbe ohrozenej

zosúvajúcimi sa hradnými schodmi. Podstatná skutková okolnosť pre posúdenie

zodpovednostných vzťahov je potom to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala

technicky správne statické podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či

stavba mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Inými slovami,

hradné schody mali byt' staticky podložené tak, že žiadnou stavebnou činnosťou v ich okolí,

vykonanou lege artis, nedôjde k ich zosunu. Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa

vyplýva, že k porušeniu hradných schodov došlo stavebnou činnosťou navrhovateľa, avšak

nebol učinený žiadny skutkový záver súdov o tom, že by žalobca staval v rozpore

so stavebným povolením, v rozpore s právnymi predpismi, inak ako lege artis, alebo že by

stavebné povolenie bolo vydané po technickej stránke nesprávne (nota bene správnosť

stavebného povolenia sa prezumuje). Inak povedané, skutkový záver súdu je iba ten, že

navrhovateľ svojou činnosťou spôsobil zosuv hradných schodov, nie je však konštatované, že

zosuv spôsobil porušením právnej povinnosti. Pri uvedených skutkových záveroch je potom

jednoznačné, že súd mal vyhodnotiť, či stavba hradné schody bola alebo nebola správne

staticky podložená (navrhovateľ tvrdil, že nebola, odporca tvrdil, že bola), pretože ak hradné

schody boli správne staticky podložené, potom navrhovateľ, hoci žiadnu právnu povinnosť

pri stavebnej činnosti neporušil, má objektívnu zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho

zákonníka a odporcovi zodpovedá za škodu spôsobenú na stavbe hradné schody. To znamená,

že náklady ním vynaložené na statické zabezpečenie hradných schodov sú iba formou

náhrady spôsobenej škody uvedením veci do pôvodného stavu (§ 442 ods. 3 Občianskeho

zákonníka) a nie bezdôvodným obohatením odporcu. Ak hradné schody neboli správne

staticky podložené, potom je navrhovateľ deliberovaný z objektívnej zodpovednosti za škodu

spôsobenú stavebnou činnosťou. Deliberácia spočíva v tom, že škoda vznikla konaním

odporcu ( ), nakoľko za konanie v právnom zmysle sa

považuje aj opomenutie zhotoviť stavbu správnym technickým postupom a stavbu

v technicky spôsobilom stave udržiavať. Preto v prípade, že hradné schody neboli správne

staticky podložené (a v spôsobilom stave udržiavané), potom odporca zodpovedá

navrhovateľovi za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 Občianskeho

zákonníka), keď navrhovateľovi škoda vznikla v dôsledku pozastavenia výstavby vlastnej

stavby. Odporca je zároveň povinný uhradiť navrhovateľovi náhrady, ktoré tento vynaložil

na opravu hradného múra, ktorá oprava bola vykonaná so súhlasom odporcu (súhlas daný

primátorom J. M., číslo listu 38). Inými slovami zodpovednosť za škodu spôsobenú statickým

narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej činnosti stavebníka susednej

stavby, môže byt' stavebníkovi susednej stavby pričítaná buď vtedy, ak stavebník pri

stavebnej činnosti porušil právnu povinnosť (subjektívna zodpovednosť podľa

) alebo ak stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť

neporušil, za predpokladu neporušenia kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky

narušenej stavby (objektívna zodpovednosť podľa ). Naopak,

za škodu spôsobenú statickým narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej

činnosťou stavebníka susednej stavby, zodpovedá vlastník staticky narušenej stavby, ak

stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť neporušil, za predpokladu porušenia

kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky narušenej stavby (subjektívna zodpovednosť

podľa ). Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že sporné

skutkové tvrdenie (či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce

súdy žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili. V odôvodnení rozsudku

súdu prvého stupňa sa síce stručne spomína, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca porušil

pri výstavbe hradných schodov svoju povinnosť, avšak v tom zmysle, že hradné schody

nepodložil tak, aby slúžili "na podporu hradného masívu". Správne mali však konajúce súdy

prijať jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky

podložená tak, že stavebnou činnosť v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia právnej

povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení

skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že

stavebnou činnosť na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť

nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia a

na skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť odporcu za škodu

a za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v prípade kladnej

odpovede návrh zamietnuť. Ak konajúce súdy nevyhodnotili podstatný skutkový záver, ktorý

bol medzi stranami sporný a ktorý bol pre rozhodnutie veci zásadný, zaťažili konanie vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Mimoriadny dovolateľ namietal aj to, že

konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa

z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojím

významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu

v odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody. Navrhovateľ až v priebehu odvolacieho

konania získal projektovú dokumentáciu stavby hradné schody (technická správa -

architektúra H.z roku 1985). Tento dôkaz navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania

predložiť alebo navrhnúť nemohol, nakoľko odporca vo svojich vyjadreniach

na pojednávaní existenciu takejto listiny poprel. Prípustnosť takého dôkazu v odvolacom

konaní je preto v zmysle daná. Význam uvedeného dôkazu je značný, nakoľko

v projektovej dokumentácii sa nachádza informácia o spôsobe plánovaného podloženia stavby

hradné schody, ktorá nekorešponduje s výsledkami znaleckého dokazovania o skutočnom

podložení stavby (číslo listu 284 - technická správa odkazuje na geologický posudok

a upozorňuje na nutnosť založenia stavby do skalnatého podlažia).

Navrhovateľ sa v celom rozsahu stotožnil a argumentáciou mimoriadneho

dovolateľa.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podľa v spojení s ako nedôvodné

zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Bol toho názoru, že nie sú dané

dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, nakoľko ako prvostupňový, tak aj odvolací

súd rozhodli v danej veci v súlade so zákonom. Poukazoval na to, že žalobca netvrdil, že

hradné schody boli nesprávne vystavané bez ohľadu na to, či mali slúžiť ako oporný múr

celého hradného kopca, ale práve naopak, že navrhovateľ v priebehu sporu tvrdil, že hradné

schody mali byť postavené ako oporný múr celého hradného kopca a ako oporný múr

neboli správne vystavané. V konaní neboli predložené také listinné dôkazy, resp.

vo svedeckých výpovediach neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,

že stavba hradných schodov nemajúca charakter oporného múru hradného svahu, nemala

správne statické podloženie, resp. že by nebola správne udržiavaná. Na stavbu hradné

schody bolo riadne vydané kolaudačné rozhodnutie a odporca neporušil žiadnu povinnosť

ako základ hmotnoprávnej podmienky pre priznanie náhrady škody. Bol toho názor, že

v konaní nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení Nebolo

totiž vôbec preukázané, kedy boli navrhovateľovi predmetné technické správy, ktoré chcel

použiť ako dôkaz v odvolacom konaní, doručené a tieto boli predložené len vo fotokópii.

Tieto existovali už od roku 1985 a aplikácia ustanovenia preto

neprichádzala do úvahy. Okrem toho ani obsah uvedených listín nemohol mať vplyv na iné

rozhodnutie odvolacieho súdu.

Vedľajší účastník na strane navrhovateľa sa k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného včas

generálnym prokurátorom ( ) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( a ) a dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v a tiež tzv. iných

procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada

najvyšší súd nielen v konaní o dovolaní (viď ), ale aj v konaní

o mimoriadnom dovolaní (viď v spojení s ) bez zreteľa

na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené.

Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto

veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Osobitne sa pritom sústredil na námietku mimoriadneho

dovolateľa spočívajúcu v tom, že navrhovateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať

tým, že tento nevykonal dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý až v odvolacom konaní.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia f/ sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právnym poriadok priznáva.

Z ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci

samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol

označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní uvedenej námietky mimoriadneho

dovolateľa dospel k záveru, že tento dôvodne namieta odňatie možnosti navrhovateľovi konať

pred odvolacím súdom v súvislosti s nevykonaním vykonania nových dôkazov v odvolacom

konaní v zmysle

Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že listinné dôkazy

založené navrhovateľom k odvolaniu (technická správa - architektúra H.z roku 1985), nie sú

dôkazmi v zmysle , keď tieto dôkazy objektívne existujú od roku

1985 a právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich

nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,

že pre posúdenie dôvodnosti uplatnenia skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa v prejednávanej veci je právne irelevantné, či tieto dôkazy

objektívne existovali od roku 1985 alebo vznikli neskôr. Podstatná je skutočnosť, či ich

účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu

prvého stupňa, s ktorou sa odvolací súd (ktorý rozhodoval bez nariadenia pojednávania)

vysporiadal len tak, že právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným spôsobom

nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd

nechal bez povšimnutia a ani nereagova l na tvrdenia navrhovateľa, ktorý poukazoval na postoj

odporcu v konaní, ktorý existenciu takýchto listinných dôkazov popieral a nezaoberal sa ani

časom a spôsobom, akým sa tieto dostali do dispozičnej sféry navrhovateľa, hoci tento

okolnosti ich nadobudnutia podrobne opísal. Bez zistenia a následného vyhodnotenia týchto

podstatných skutkových okolností nie je totiž možné právne posúdiť, či navrhovateľ tieto

dôkazy nemohol označiť alebo predložiť bez svojej viny do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Dôvodná je preto námietka mimoriadneho dovolateľa, že postupom odvolacieho súdu

bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také

vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného

skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade

s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie skutkového stavu

veci je v rozpore s vetou treťou ; ak súdom neboli vôbec zisťované

rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to

i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať

z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci

došlo.

Z ustanovenia vyplýva, že súd vykonáva dokazovanie

na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

Podľa účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že

predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi,

aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje

za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti

listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní

ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred jeho

skončením).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o mimoriadnom

dovolaní (rovnako ako konanie o dovolaní) má prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní

o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2

veta druhá a ). O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie, si môže

urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania môže usudzovať zo zápisnice

o pojednávaní ( ).

Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 5. februára 2007

(č.l. 182 spisu), zo dňa 30. apríla 2007 (č.l. 210 spisu) a zo dňa 13. júna 2007 (č.l. 240 spisu)

nevyplýva, že by súd na pojednávaní okrem prednesov právnych zástupcov účastníkov

konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkov Ing. E. T., Ing. P. T.

a Ing. D. M. vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením ,

hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza viacero listinných

dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho stavu vychádzal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že vykonávanie dôkazov

na pojednávaní, je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky

sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom

( ) , ide o tzv. inú vadu konania v zmysle Povinnosť

vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie § 118 ods.1

Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti, vyplývajúcej

pre súd z ustanovenia z dôvodu, že nie je možné na začiatku nového

pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli zákonom predpísaným

spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou

uvedenou v ustanovení , ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd,

ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s námietkami mimoriadneho

dovolateľa o výskyte ďalšej tzv. inej vady, ktorá mala za následok nesprávne právne

rozhodnutie vo veci v zmysle Za podstatnú skutkovú okolnosť

pre posúdenie zodpovednostných vzťahov medzi účastníkmi konania aj dovolací súd

považoval to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala technicky správne statické

podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či stavba mala alebo nemala

slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa

vyplýva, že k porušeniu hradných schodov došlo stavebnou činnosťou navrhovateľa, avšak

nebol učinený žiadny skutkový záver súdov o tom, že by navrhovateľ staval v rozpore

so stavebným povolením, v rozpore s právnymi predpismi, inak ako lege artis, alebo, že by

stavebné povolenie bolo vydané po technickej stránke nesprávne. Preto mimoriadny dovolateľ

dôvodne namietal, že pri uvedených skutkových záveroch mal súd vyhodnotiť, či stavba

hradné schody bola alebo nebola správne staticky podložená (navrhovateľ tvrdil, že nebola,

odporca tvrdil, že bola), pretože ak hradné schody boli správne staticky podložené, potom

navrhovateľ, hoci žiadnu právnu povinnosť pri stavebnej činnosti neporušil, má objektívnu

zodpovednosť podľa . Ak hradné schody neboli správne

staticky podložené, potom je navrhovateľ deliberovaný z objektívnej zodpovednosti za škodu

spôsobenú stavebnou činnosťou. V prípade, že hradné schody neboli správne staticky

podložené (a v spôsobilom stave udržiavané), potom odporca zodpovedá navrhovateľovi

za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti ( ). Odporca

je zároveň povinný uhradiť navrhovateľovi náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na opravu

hradného múra, ktorá oprava bola vykonaná so súhlasom odporcu (súhlas daný primátorom J.

M.). Dôvodná je aj námietka, že sporné skutkové tvrdenie (či hradné schody boli alebo neboli

správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym spôsobom

v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa síce

stručne spomína, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca porušil pri výstavbe hradných

schodov svoju povinnosť, avšak v tom zmysle, že hradné schody nepodložil tak, aby slúžili

"na podporu hradného masívu". Správne mali však konajúce súdy prijať jednoznačne

formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky podložená tak, že

stavebnou činnosť v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia právnej povinnosti pri

stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení skutkového

záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že stavebnou

činnosťou na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť nemohlo,

mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia , a

na skutkový stav, t j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť odporcu za škodu

a za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v prípade kladnej

odpovede návrh zamietnuť.

Z uvedených dôvodov vyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky

dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa v spojení s ,

, keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania

a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia

a v spojení s 243i ods. 2 napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného ako aj dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júna 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová