Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/258/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K., s.r.o., so sídlom v K.,

IČO: X., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom so sídlom v R., proti ţalovanému Mestu K., so

sídlom v K., IČO: X., zastúpenému JUDr. T. V., advokátkou so sídlom v K., o zaplatenie

272 131,24 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn.

, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. júna

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

1 164,49 € na účet JUDr. T. S., advokáta so sídlom v R..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 17. septembra 2007 č.k. -164

čiastočne vyhovel ţalobe podanej ţalobcom na súde 11. septembra 2000 a uloţil ţalovanému

povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní 8 189 226 Sk so 17,6 % úrokom od 1. januára 1997

do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy konania 613 944 Sk. V prevyšujúcej

časti, týkajúcej sa zaplatenia úrokov nad 17,6 %, ţalobu zamietol. Vychádzal z výsledkov

vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe Pozemné stavby T., š.p. v likvidácii

(právny predchodca ţalobcu) vykonali pre ţalovaného v rámci investičnej činnosti na akcii

„Sídlisko nad Nemocnicou K.“ stavebné práce v celkovom objeme 19 541 071 Sk, avšak

ţalovaný za ne uhradil iba 11 351 845 Sk. Vzhľadom na to zaviazal ţalovaného zaplatiť

ţalobcovi nezaplatenú čiastku. Vzťah medzi účastníkmi konania posúdil podľa § 631

2

majúc za to, ţe medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo

podľa tohto zákonníka. Námietku premlčania vznesenú ţalovaným nepovaţoval za dôvodnú,

lebo predmetná pohľadávka bola fakturovaná v mesiaci december 1996. O príslušenstve

pohľadávky rozhodol podľa a o náhrade trov konania

podľa

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. decembra 2008

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému uloţil

povinnosť zaplatiť ţalobcovi 29 240 Sk trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa a tieţ s ich právnym posúdením. Dôvody rozhodnutia

prvostupňového súdu povaţoval za správne, výstiţné a presvedčivé a v celom rozsahu

na ne poukázal. Dodal, ţe ţalovaným vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, lebo

štvorročná premlčacia doba ( ) začala plynúť 31. decembra 1996,

kedy boli práce vyfakturované a uplynula 31. decembra 2000. Výrok o trovách odvolacieho

konania odôvodnil

Na základe podnetu ţalovaného napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky

mimoriadnym dovolaním rozsudky súdov oboch niţších stupňov. Uviedol, ţe ich záver,

v zmysle ktorého právny vzťah účastníkov konania je zaloţený zmluvou o dielo podľa § 631

a na platenie úrokov z omeškania sa vzťahuje

, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa jeho názoru nebolo

moţné z vykonaného dokazovania zistiť, o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania išlo.

Súdy v danej veci dospeli k nepodloţenému záveru, ţe treba aplikovať tieto zákonné

ustanovenia, v rozpore s ale pri tom bliţšie dôvody nevysvetlili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) uznesením z 22. novembra 2010 sp. zn. napadnuté

rozsudky zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe

v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Takouto vadou je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia

(R 111/1998). Rozsudok súdu prvého stupňa nevyhovuje poţiadavkám ustanovenia § 157

ods. 2 , lebo v ňom absentuje špecifikácia jednotlivých dôkazov, z ktorých súdy

vyvodili svoje zistenia. Vzhľadom na neúplnosť dôvodov nemoţno posúdiť súlad medzi

skutkovými zisteniami súdov a ich právnym záverom, ţe účastníci konania uzavreli zmluvu

3

o dielo v zmysle . Vzhľadom na tieto nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa neprichádzala do úvahy aplikácia v znení

účinnom od 15. októbra 2008.

Okresný súd Trebišov, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom

z 8. marca 2011 č.k. -255 v spojení s opravným uznesením z 31. augusta 2011

č.k. -301 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní sumu

271 832,50 € s 20 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 1997 do zaplatenia a v rovnakej

lehote mu zaplatiť náhradu trov konania 24 228,98 € na účet jeho právneho zástupcu.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná. Vychádzal

z toho, ţe v danom prípade je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu, ktorý sa riadi

ustanoveniami a nasl. . Pre uzavretie zmluvy o dielo

sa nevyţadovala písomná forma a postačujúcou bola dohoda o jej podstatných náleţitostiach.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe právny predchodca ţalobcu

vykonával pre ţalovaného stavebné práce v rámci investičnej akcie „Sídlisko nad

Nemocnicou K.“. Po nadobudnutí účinnosti o obecnom zriadení

a o majetku obcí prebiehali rokovania o stavebnej činnosti medzi

právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným. Zúčastňovala sa ich aj Stavoinvesta K., ktorá

konala za investora najprv na základe zákona a neskôr na náklade mandátnej zmluvy

uzavretej 7. septembra 1993 s Mestom K.. Na stretnutí štatutárnych zástupcov právneho

predchodcu ţalobcu a ţalovaného, zastúpeného primátorom Ing. Š. P., bol 10. decembra 1991

prerokovaný ďalší postup prác a financovania komplexnej bytovej výstavby na uvedenom

sídlisku. Bolo dohodnuté, ţe dodávateľ v roku 1992 podá ţalovanému informáciu o ďalšej

stavebnej činnosti podľa projektu a rozpočtu a po pridelení limitu usmerní aj objemy. Po

oboznámení potrebných skutočností došlo začiatkom roku 1992 medzi ţalovaným a právnym

predchodcom ţalobcu nepochybne k uzavretiu zmluvy o dielo. Pri takejto dohode bolo

nesporné, akú stavebnú činnosť má dodávateľ pre ţalovaného vykonať podľa projektovej

dokumentácie a podľa rozpočtu s tým, ţe za investora bola poverená na všetky úkony

Stavoinvesta K.. V rokoch 1992 aţ 1996 dodávateľ stavebnú činnosť vykonával, túto

zákonným spôsobom odovzdal zisťovacími protokolmi o vykonaní stavebných prác

s presným súpisom vykonaných prác a dodávok tvrdených odberateľom. Nebol preto sporný

okruh, mnoţstvo a cena stavebných prác. To, či ţalovaný bol alebo nebol schopný zaplatiť za

vykonané práce a dodávky v roku 1996, je v danom prípade irelevantné. Podľa právneho

názoru súdu prvého stupňa treba vychádzať z toho, ţe ţalovaný bezdôvodne odmietol

4

prevziať celkové dielo. V zázname z 24. septembra 1996 ţalovaný uznal, ţe doposiaľ neboli

uhradené splátkové listy za vykonané práce a dodávky v sume 8 189 226 Sk a zaplatená bola

len suma 11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Konanie ţalovaného

povaţoval súd prvého stupňa za uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky. V nadväznosti na to

dospel k záveru, ţe ţalovanému bola opodstatnene predloţená konečná faktúra – dovtedy mu

boli vystavované a ním postupne preberané len zálohové listy, v ktorých boli potvrdzované

vykonané práce a ich hodnota. Ţalovaný zaplatil čiastočné úhrady v novembri 1992 vo výške

900 000 Sk a v auguste 1993 vo výške 100 000 Sk. Výsledky vykonaného dokazovanie

nepreukázali, ţe by došlo k zmene alebo ukončeniu daného zmluvného vzťahu; napokon,

netvrdil to ani ţalovaný. Podľa názoru súdu prvého stupňa nemôţe byť platnosť zmluvy

o dielo podmieňovaná nedostatkom finančných prostriedkov ţalovaného. Ţalovaným

vznesenú námietku premlčania posúdil súd prvého stupňa podľa ustanovení § 397 a 392 ods.

1 a dospel k záveru, ţe vystavovanie splátkových listov nie je

vyúčtovaním ceny diela, nemá ani náleţitosti daňového dokladu, preto aţ konečným

vyúčtovaním ceny diela (faktúrou č. X. z 30. decembra 1996) a jej nezaplatením v sume

8 189 226 Sk v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť právo na súde. Premlčacia

() doba preto plynula od tohto dátumu a právo bolo uplatnené na súde 11. septembra

2000, teda v rámci tejto doby. Podľa názoru súdu prvého stupňa došlo 24. septembra 1996

v písomnom zázname k písomnému uznaniu dlhu ţalovaným za dodávku stavebných prác

v sume 8 189 226 Sk, pričom tento zostatok ţalovaný potvrdil v prítomnosti S.. Pokiaľ ide

o úrok z meškania, súd prvého stupňa vychádzal z § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obchodného

zákonníka; dospel k záveru, ţe ţalovaný sa dostal do omeškania s peňaţným plnením (so

splatením ceny diela), preto je povinný zaplatiť od 1. januára 1997 úroky z omeškania o 1 %

vyššie ako poţadovali banky v roku 1992 za úvery v mieste sídla dlţníka. Keďţe priemerná

úroková sadzba na úvery v bankách v tomto roku bola 19 %, priznal súd ţalobcovi úroky

z omeškania vo výške 20 % ročne. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. júna 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

1 164,49 €. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ), rozsudok verejne vyhlásil ( ), verejné vyhlásenie

rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu ( ) a po oboznámení sa s vecou

dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne

posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a zaoberal sa aj jednotlivými odvolacími námietkami ţalovaného. K jeho

argumentácii, ţe vzťah, z ktorého je vyvodzovaný ţalobou uplatnený nárok, nemá

obchodnoprávnu povahu a nemal byť preto posudzovaný podľa ustanovení Obchodného

zákonníka, ale podľa Hospodárskeho zákonníka (v dôsledku čoho sa aj otázka premlčania

mala posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka), odvolací súd uviedol, ţe predmetný

vzťah sa aj podľa jeho názoru neriadil hospodárskou zmluvou č. X. a na ţalovaného neprešli

práva a povinnosti z tejto zmluvy. Ţalovaný nie je právnym nástupcom národného výboru,

ktorý túto zmluvu uzavrel. Správny je preto názor súdu prvého stupňa, ţe v roku 1992 vznikol

medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným nový právny vzťah zaloţený zmluvou

o dielo podľa , predmetom ktorej bolo pokračovanie v investičnej

výstavbe. Ţalovaný sám neuzavrel s dodávateľom ţiadnu zmluvu podľa Hospodárskeho

zákonníka. Medzi účastníkmi konania neexistoval teda vzťah upravený ustanoveniami

Hospodárskeho zákonníka, po nadobudnutí účinnosti bola však

uzavretá neformálna nová zmluva, ktorá je podľa obsahu zmluvou o dielo podľa ustanovení

a nasl. . Za nedôvodnú označil odvolací súd aj odvolaciu

námietku, ţe ţalovaný dlh konečnou faktúrou z decembra 1996 neuznal. Zo záznamu

z preberacieho konania nedokončenej stavby (č.l. 3 spisu) nepochybne vyplýva, ţe ţalovaný

stavbu nepreberá (odmieta prevziať), lebo nemá prostriedky na zabezpečenie finančného

krytia stavby. I keď takéto potvrdenie o neuhradení dlţnej sumy nie je uznaním dlhu, je

bezpochyby dôkazom o vedomosti ţalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ ţalovaný v odvolaní

namietal, ţe faktúra č. X. nemá náleţitosti podľa vyhlášky č. o fakturovaní

a platení dodávok pre investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd

poukázal na to, ţe táto vyhláška bola zrušená s činnosťou od 1. mája 1990. Pritom sama

skutočnosť, či konečná faktúra bola vystavená s vedomím alebo bez vedomia ţalovaného, je

právne irelevantná. K námietke, ţe konečná faktúra nebola ţalovanému doručená, odvolací

súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., z ktorého vyplýva, ţe faktúra bola doručená

osobne a nie je dôleţité, či ţalovaný zaevidoval takúto faktúru v došlej pošte. Súd prvého

stupňa správne rozhodol o úrokoch z omeškania s poukazom na § 369 a § 502 Obchodného

zákonníka a správne tieţ posudzoval otázku premlčania podľa ustanovení Obchodného

zákonníka s tým, ţe v danom prípade nedošlo k premlčaniu podľa tohto zákonníka. Zo

všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

6

ako vecne správny ( a ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z tvrdiac, ţe odvolací súd sa odchýlil od právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v tejto veci. Podľa názoru

dovolateľa je dovolanie prípustné aj v zmysle , lebo mu nebolo doručené

vyjadrenie, ktoré podal ţalobca k odvolaniu ţalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Na podporu názoru, ţe v dôsledku toho neprebehlo odvolacie konanie podľa zásad

spravodlivého súdneho konania, ţalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a tieţ na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková proti Slovenskej republike. V konaní došlo opätovne

aj k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ); odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je totiţ znovu

nedostatočné ( ), lebo z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane.

Napadnuté rozhodnutie tieţ spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), a to v otázke právnej povahy vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný ţalobou

uplatnený nárok. Ţalovaný, obdobne ako uţ v odvolacom konaní, namietol, ţe súd rozhodol

bez dostatočného zistenia skutkového stavu, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne

skutkové zistenia, opomenul rozhodné skutočnosti, v hodnotení dôkazov je logický rozpor

a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Záver súdov, ţe v roku

1992 bola uzavretá zmluva o dielo zakladajúca právny vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný

zákonník, nemá ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Nepodloţený je aj záver súdov, ţe

konečnou faktúrou bola vyúčtovaná dokončená stavba (súdy totiţ nevykonali dokazovanie

rozhodnutím o kolaudácii stavby, ktoré by preukázalo, ţe stavba nebola v roku 1996

dokončená). I keď prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne, jednotlivé

závery zaujaté odvolacím súdom k odvolacím námietkam nevystihujú podstatu odvolania.

Na bliţšie vysvetlenie tejto argumentácie ţalovaný uviedol, ţe počas konania zostala spornou

existencia konečnej faktúry č. X., ktorú ţalovaný ani nemá k dispozícii. Aj v konaní vypočutí

svedkovia (P. B. a Ing. D. N.) sa vyjadrili, ţe túto faktúru nikdy nevideli. Písomné

vyhotovenie tejto faktúry, existenciu ktorej potvrdil iba svedok JUDr. P. R., má – na rozdiel

od iných faktúr vystavených v danom prípade – nielen obsahové, ale aj formálne nedostatky

(chýbajúce pečiatky a podpisy). Z komplexu týchto okolností je zrejmé, ţe faktúra bola

vyhotovená bez súhlasu a vedomia ţalovaného. Svedok Ing. Š. P. poprel, ţe by v roku 1992

uzatváral zmluvu o dielo. Aj konečná faktúra č. X. bola vyhotovená na základe hospodárskej

zmluvy č. X.. Zmluvný vzťah zaloţený hospodárskou zmluvou, ako to podľa názoru

ţalovaného potvrdili aj výsledky vykonaného dokazovania (vrátane výpovede svedka P. B.

a listinného dôkazu – mandátnej zmluvy zo 7. septembra 1993, splátkových listov zaloţených

v spise na č.l. 75 aţ 113, záznamu z 9. januára 1996), bol zaloţený hospodárskou zmluvou

a jeho právna podstata zostala nezmenená aj po 1. januári 1992. Aj záznam z 10. decembra

1991 svedčí o tom, právny vzťah účastníkov konania bol zaloţený hospodárskou zmluvou

a predmetná investičná akcia bola pôvodne financovaná zo štátneho rozpočtu. Dokazovaním

nepodloţený je preto záver súdov, ţe došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo v zmysle

. Existenciu obchodnoprávneho vzťahu tvrdil v konaní ţalobca iba

účelovo, so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania. Právny vzťah účastníkov konania

mal byť preto podľa posudzovaný podľa ustanovení

Hospodárskeho zákonníka (R 63/1999). V tomto zmysle nie je teda „v súlade s vykonaným

dokazovaním“ záver súdov, ţe nedošlo k premlčaniu ţalobou uplatneného práva. Podľa

názoru ţalovaného k premlčaniu došlo, lebo išlo o právo vyvodzované z hospodársko-

právneho vzťahu. Záznam z preberacieho protokolu vyhotoveného 24. septembra 1996 „bol

vyhodnotený súdom mylne, pretoţe tento záznam neobsahuje uznanie záväzku dlţníkom ani

potvrdenie neuhradenia“. Uznanie dlhu poprel aj svedok P. B.. Dlh potvrdil veriteľ, nie

dlţník. Takéto „uznanie dlhu“ nemá zákonom predpísaný obsah. Pokiaľ odvolací súd „aj túto

časť rozsudku potvrdil“ s poukazom na a 502 , nesprávne

aplikoval právny predpis. Správne mal totiţ aplikovať § 763 ods. 1 Hospodárskeho

zákonníka, ustanovenia ktorého nepoznali úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky

(R 4/1999). Ţalovaný namietol aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý

vyvodzoval z toho, ţe základná škola uvedená v konečnej faktúre z 30. decembra 1996 bola

prevedená delimitačným protokolom o bezodplatnom odovzdaní majetku z 27. júla 2001. So

vznesenou námietkou pasívnej legitimácie sa ale odvolací súd nevysporiadal a odpoveď na ňu

v dovolaním napadnutom rozhodnutí nedal. Zo všetkých týchto dôvodov ţalovaný ţiadal, aby

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa boli

zrušené a vec aby bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe tento opravný prostriedok ţalovaného

je procesne neprípustný. Námietky obsiahnuté v dovolaní sa v prevaţnej miere týkajú

ţalovaným tvrdených neúplných skutkových zistení súdov, nenáleţitého vyhodnotenia

vykonaných dôkazov, nedostatočného vysvetlenia záverov súdov v odôvodneniach

rozhodnutí a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, ţe tieto námietky sa

týkajú okolností, ktoré by mohli byť významné, iba ak by dovolanie bolo procesne prípustné.

Prípustnosť podaného dovolania ale nevyplýva ani z (odvolací súd nebol

povinný doručiť ţalovanému vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného), ani z § 238

ods. 2 (súdy po zrušení rozsudku odvolacieho súdu napadnutého mimoriadnym

dovolaním odstránili vadu konania, ktorá bola dôvodom zrušenia, a v nasledujúcich

rozhodnutiach dostatočne vysvetlili, z ktorých skutkových zistení dospel k svojim právnym

záverom). Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné;

poţiadal tieţ o ním vyčíslenú náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

, bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238

ods. 1 a 3 , preto prípustnosť dovolania ţalovaného z týchto ustanovení nemoţno

vyvodiť.

1. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle

vychádzal z toho, ţe o odchýlenie sa od právneho názoru „dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci“ môţe ísť aj v prípade odchýlenia sa od právneho názoru „súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní“ vysloveného v tejto veci. Vzhľadom na to dovolací súd skúmal,

či sa súdy niţších stupňov (ne)odchýlili od právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v uznesení z 22. novembra 2010 sp. zn. .

Prípustnosť dovolania podľa zakladá, ak právny názor dovolacieho

súdu (súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní), ktorý bol vyslovený v jeho zrušujúcom

rozhodnutí, nebol v ďalšom konaní odvolacím súdom rešpektovaný. Toto ustanovenie

sa vzťahuje na názor dovolacieho súdu, ku ktorému dospel pri skúmaní otázok tak

hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej povahy (viď tieţ uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. novembra 2007 sp. zn. ). Aj podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky zodpovedá ustanoveniu taký výklad,

ktorý umoţní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov

na výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu (porovnaj

). Ustanovenie (rovnako v spojení

s ), ktoré zakotvuje záväznosť právneho názoru zaujatého v rozhodnutí

dovolacieho súdu, vedie súd niţšieho stupňa k tomu, aby neopakoval predchádzajúce

nedostatky procesného alebo hmotnoprávneho charakteru.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 22. novembra 2010

sp. zn. konštatoval, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky

sú nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím zrušujúcim uznesením viedol

súdy záväzne k tomu, aby rozhodnutie náleţite odôvodnili špecifikáciou jednotlivých

dôkazov, z ktorých sú vyvodzované rozhodujúce skutkové zistenia. Dovolanie ţalovaného

by vzhľadom na to bolo prípustné podľa vtedy, ak by súdy tento záväzný

pokyn nerešpektovali.

Z dôvodov vyššie uvedených pristúpil dovolací súd najskôr k posúdeniu, či sa súdy

oboch niţších stupňov po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 22. novembra 2010 sp. zn. opäť nedopustili vytýkanej vady, t.j. či sa vyhli

tomu, aby ich rozhodnutia boli nepreskúmateľné v dôsledku absencie špecifikácie dôkazov,

z ktorých vyvodili relevantné skutkové zistenia. Dovolací súd mal pri skúmaní prípustnosti

10

dovolania podľa na zreteli, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane, lebo prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd Trebišov po vrátení veci na ďalšie konanie dospel k opätovnému záveru

o opodstatnenosti ţaloby. V odôvodnení rozsudku z 8. marca 2011 č.k. -255

uviedol, ţe ţalobou je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu (§ 262 ods. 2 a 536

), ktorý bol zaloţený zmluvou o dielo. Vysvetlil, ţe k tomuto záveru

ho viedli výsledky dokazovania, osobitne dokazovania vykonaného záznamom zo stretnutia

štatutárnych zástupcov právneho predchodcu ţalobcu a ţalovaného, zastúpeného primátorom

Ing. Š. P. 10. decembra 1991 (tento záznam je v spise zaloţený na č.l. 221 spisu), na ktorom

boli prerokované smery a termíny spolupráce zainteresovaných strán. Dohodnuté bolo nielen

dofinancovanie roku 1991 v termíne do 20. januára 1992 a ďalší postup prác (odovzdanie

objektov obchodu a sluţieb do 31. januára 1991), ale aj to, ţe investor po získaní finančných

prostriedkov na komplexnú bytovú výstavbu poskytne dodávateľovi preddavok na nákup

materiálu vo výške 50 % prideleného limitu na rok 1992“, a tieţ to, ţe „investor v termíne do

1. januára 1992 po pridelení limitu spresní dodávateľovi finančné objemy na prestavanie

v roku 1992 na jednotlivé objekty v rámci sídliska. Súd prvého stupňa z tohto zistenia vyvodil

právny záver, ţe v danom skutkovom rámci a realizáciou dohodnutého došlo začiatkom roku

1992 k uzatvoreniu zmluvy o dielo, ktorá dostatočne špecifikovala, akú stavebnú činnosť má

dodávateľ vykonať a pre koho a podľa akej projektovej dokumentácie a rozpočtu ju má

vykonať. Ďalším skutkovým zistením prvostupňového súdu bolo, ţe v rokoch 1992 aţ 1996

dodávateľ stavebnú činnosť vykonával; k tomuto zisteniu dospel na podklade zisťovacích

protokolov o vykonaní stavebných prác s presným súpisom vykonaných prác a dodávok

tvrdených odberateľom a tieţ na podklade splátkových listov (viď č.l. 75 aţ 115 spisu). Ako

uviedol súd prvého stupňa, v zázname z 24. septembra 1996 (č.l. 174 spisu) ţalovaný priznal

svoju neschopnosť dokončiť financovanie stavby a potvrdil, ţe neuhradil splátkové listy za

vykonané práce a dodávky v hodnote 8 189 226 Sk a ţe zaplatená bola len suma

11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Z toho súd vyvodil, ţe ţalovaný tým

uznal dlh čo do dôvodu a výšky a ţe mu bola opodstatnene predloţená konečná faktúra.

V ďalšom súd prvého stupňa – s poukazom na konečné vyúčtovanie diela vo faktúre č. X.

z 30. decembra 1996 – uzavrel, ţe aţ na základe tejto faktúry a v dôsledku jej nezaplatenia

v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť svoje právo voči ţalovanému na súde;

11

aţ od tohto momentu začala plynúť premlčacia (4-ročná) doba, v dôsledku čoho jej uplatnenie

na súde 11. septembra 2000 bolo uplatnením v rámci tejto doby.

Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku z 28. júna 2012

sp. zn. stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

a podrobne sa zaoberal aj odvolacími námietkami ţalovaného. S poukazom na záznam

o rokovaní zástupcov dodávateľa a odberateľa v závere roka 1991 dospel aj odvolací súd

k záveru totoţnému so súdom prvého stupňa, ţe ţalobou uplatnený nárok

má obchodnoprávnu povahu a ţe správne bol posudzovaný podľa .

Predmetný vzťah sa aj podľa názoru odvolacieho súdu neriadil hospodárskou zmluvou

č. X. a na ţalovaného neprešli práva a záväzky z tejto zmluvy (ţalovaný nie je právnym

nástupcom národného výboru, ktorý túto zmluvu uzavrel). Vychádzajúc z uvedeného

záznamu dospel odvolací súd k zhodnému záveru, ţe v roku 1992 bola neformálne uzavretá

zmluva o dielo podľa a nasl. . Za nedôvodnú označil odvolací

súd aj odvolaciu námietku týkajúcu sa konečnej faktúry z decembra 1996. Zo záznamu

z preberacieho konania (č.l. 3 spisu) podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, ţe ţalovaný

stavbu nepreberá z dôvodu nedostatku potrebných finančných prostriedkov. Podľa jeho

právneho názoru potvrdenie o neuhradení nie je síce uznaním dlhu, je však dôkazom

o vedomosti ţalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ ţalovaný v odvolaní namietal, ţe faktúra

č. X. nemá náleţitosti podľa vyhlášky č. o fakturovaní a platení dodávok pre

investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd poukázal na to, ţe táto

vyhláška bola zrušená od 1. mája 1990. K námietke, ţe konečná faktúra nebola ţalovanému

doručená, odvolací súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., ktorý potvrdil jej prevzatie.

V rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania mohol Najvyšší súd Slovenskej

republiky posudzovať spôsob vyjadrenia a vysvetlenia vzťahu medzi skutkovými závermi

súdov a dôkazmi, z ktorých boli tieto závery vyvodené, len v rovine, ktorá je významná

z hľadiska (aţ keby dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné, mohol

by sa týmito okolnosťami zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241

ods. 2 ). Pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania dospel dovolací súd

k záveru, ţe súdom v danej veci nemoţno vytýkať nerešpektovanie právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatého v jeho zrušujúcom uznesení. Súdy oboch

niţších stupňov závery vyjadrené v tomto uznesení rešpektovali, odstránili vyčítaný

nedostatok tým, ţe primerane označili relevantné dôkazy a vysvetlili väzbu medzi nimi

12

a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodili. V neskoršom rozhodnutí sa ani odvolací súd

nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu rozhodnutiu.

Skutočnosť, ţe súdmi nebol zopakovaný ten nedostatok odôvodnenia, ktorý bol

vytknutý v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opodstatňuje záver,

ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia

nevyplýva.

2. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle ,

a to aj so zreteľom na obsah dovolania a , skúmal, či v konaní na súdoch

niţších stupňov nedošlo k procesným vadám, ktoré sú v taxatívne vymenované.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný – ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie)

dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovanému bola odňatá

moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom ( )

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

13

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť

sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy

a opravné prostriedky).

Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať

tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalobcu k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú

moţnosť zaujať stanovisko k tomuto procesnému úkonu ţalobcu. Senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ k danej problematike

zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia

z 20. apríla 2011 sp. zn. , z 13. októbra 2011 sp. zn.

a z 15. decembra 2011 sp. zn. ). Opakovane v nich uviedol, ţe absencia

vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná

(viď tieţ a ) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku

(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o opravnom prostriedku). V zmysle platí, ţe ak nejde o prípad uvedený

v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,

a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania

spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku.

Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov

konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť.

Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj ). Odňatie moţnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. februára 2012 sp. zn. ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,

pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

14

by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania

sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému

opakovaniu argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať

aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu

právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej

striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak,

popiera samotný zmysel právnej úpravy).

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného malo zásadný

vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu

k odvolaniu druhej procesnej strane (ţalovaného) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska

ustanovenia právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie – ako vyplýva

zo spisu – obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie ţalobcu a nemalo

zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku ţalovaného. Ţalobca

v tomto vyjadrení (č.l. 341 spisu) uviedol svoje výhrady voči dôvodom odvolania ţalovaného

(ktoré ţalobca označil za opakovanie tvrdení ţalovaného známych z jeho skorších prednesov

a vyjadrení) a konštatoval, ţe je správny záver súdov o tom, ţe predmetný právny vzťah

je vzťahom upraveným nie Hospodárskym zákonníkom (ale ),

ţalovaný v danom prípade nie je právnym nástupcom (štátu, resp. národného výboru) ako

subjektu, ktorý uzavrel hospodársku zmluvu a ţe daný právny vzťah bol zaloţený

aţ po účinnosti neformálnym konaním účastníkov, preto nedošlo

k premlčaniu práva v zmysle ustanovení tohto zákonníka. Z hľadiska obsahového ide teda

v tomto vyjadrení ţalobcu len o opakovanie všetkých jeho skorších argumentov, ktoré

uţ vysvetlil v konaní a podrobne v prítomnosti protistrany predniesol pred súdom

prostredníctvom svojho právneho zástupcu (viď zápisnicu o pojednávaní pred Okresným

súdom Trebišov zo 4. februára 2011, ktorá je v spise zaloţená na č.l. 225 aţ 231). Ţalovaný

teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii ţalobcu v tejto veci vedel, bol

s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim (viď č.l. 225 aţ 231 spisu). Obsah spisu v ničom

nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia ţalobcu – rozhodol

inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie ţalobcu

k odvolaniu ţalovaného.

15

Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe postupom, ktorý

namietal v dovolaní ţalovaný, nedošlo k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

3. K uplatneniu tzv. dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/

treba uviesť, ţe ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho súdu, ţe

dovolanie je procesne prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k tomuto záveru, platná

právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd posudzoval

opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek tomu, ţe boli uplatnené

v procesne neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka

na opačnej procesnej strane (porovnaj ).

Vyššie uţ bolo uvedené, ţe dovolanie nie je v danej veci prípustné podľa § 238

ods. 1 a 3 , ani podľa aţ e/ a Vzhľadom na obsah dovolania

treba osobitne uviesť, ţe nie je prípustné ani podľa (viď 1.) a

písm. f/ (viď 2.). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť tohto mimoriadneho opravného

prostriedku ţalovaného nemohol dovolací súd posudzovať opodstatnenosť ţalovaným

uplatnených dovolacích dôvodov. Povaţuje ale za potrebné zhrnúť, ţe:

3.1. nedoručením vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu ţalovaného odvolateľovi nedošlo

k vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania v zmysle ,

3.2. dovolateľom vytýkaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdov niţších stupňov

je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaná za tzv. inú vadu konania

(viď R 111/1998), ktorá ako dovolací dôvod ( ) môţe byť úspešne

uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní, sama ale prípustnosť dovolania nezakladá,

3.3. nesprávne právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie,

nezakladá prípustnosť dovolania (R 54/2012),

3.4. ţalovaným vytýkané neúplné skutkové zistenia súdov nie sú spôsobilé zaloţiť

prípustnosť dovolania (viď tieţ uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, , a ),

16

3.5. skutočnosť, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000); rozhodovanie o tom, ktoré

z dôkazov budú vykonané, patrí totiţ vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120

ods. l , ),

3.6. nesprávne hodnotenie dôkazov nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania (viď R 42/1993); z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru

vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu

súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov,

3.7. „inou vadou“ je napríklad aj neúplné alebo nesprávne zistenie skutkových

podkladov pre rozhodnutie súdu, porušenie zákonom predpísaného spôsobu vykonania

niektorého dôkazu, prehodnotenie skutkových zistení súdu prvého stupňa odvolacím súdom

bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania ( ); takáto vada je síce relevantný

dovolací dôvod v zmysle , avšak prípustnosť dovolania nezakladá.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie ţalovaného

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Ţalobca v dovolacom konaní podal návrh na rozhodnutie

o trovách tohto konania a poţadovanú náhradu vyčíslil sumou 1 164,49 €. Dovolací súd

mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta

za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie z 3. septembra 2012 k dovolaniu). Vychádzal z § 10

ods. 1 písm. a/ a vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb a ţalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho

konania v ním vyčíslenej výške 1 164,49 €, i keď mu vznikol nárok na túto náhradu vo výške

1 166,4 € [964,37 € (tarifná odmena) + 7,63 € (reţijný paušál) + 194,4 € (DPH) = 1 166,4 €].

17

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. januára 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková