Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 164/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť A. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. V., K., ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. novembra 2011, a takto

rozhodol:

1. Základné právo A. N. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 24. novembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. A. N. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom

tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. I. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

sp. zn. z 18. apríla 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť A. N. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. novembra 2011 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola sústredená na tvrdenie, že

najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju

ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), čoho sa domáhal

v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ

v sťažnosti najskôr predostrel stručnú genézu dlhotrvajúcej právnej veci o zrušenie práva

spoločného nájmu bytu, pri súdnom prerokovaní ktorej vystupoval ako účastník konania –

žalovaný, pričom ako žalobca vystupoval jeho brat J. N. (ďalej len ,,žalobca“):

«Rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn.

z 31.5.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. zo 6.4.2000, bolo

rozhodnuté tak, že bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu účastníkov k predmetnému

bytu, za výlučného nájomcu bol určený žalobca a sťažovateľ bol zaviazaný byt vypratať

do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.

Proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal generálny

prokurátor na podnet sťažovateľa mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26.3.2002 tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu

a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 23.9.2002, v ktorom krajský súd ako odvolací súd vychádzal z právneho názoru

vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, bol rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 31.5.1999 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Ako uviedol najvyšší súd ako dovolací súd vo vyššie uvedenom rozsudku, v prípade,

že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky

zániku nájmu bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu bytu

zaniklo. Ako ďalej uvádza najvyšší súd, pre posúdenie, či došlo k trvalému opusteniu

spoločnej domácnosti je rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a

už ju trvale neobnoviť. Táto bude daná v prípade, ak nájomca výslovne prehlásil, že

spoločnú domácnosť natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do

spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť.

Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uviedol v uznesení

z 23.9.2002, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, že v ďalšom konaní

bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovným výsluchom účastníkov zistiť okolnosti

odchodu žalobcu z predmetného bytu. Ďalej uviedol, že povinnosťou účastníkov bude

tvrdené skutočnosti aj preukázať dôkazmi, ktoré súd vykoná. Ak skutkové zistenia

(na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia) budú také, že žalobca opustil

spoločnú domácnosť, má to ten následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo, a

že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu, preto žalobe nebude možné

vyhovieť. Ak sa však takáto skutočnosť nepreukáže, bude potrebné vychádzať z toho, že

právo spoločného nájmu trvá a v tom prípade súd prvého stupňa opätovne posúdi stav,

ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu.»

3. Podľa názoru sťažovateľa by za tejto situácie a vysloveného právneho názoru

žalobca uniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že v rozhodnom období nemal v úmysle trvale

opustiť spoločnú domácnosť len vtedy, ak by preukázal, že aj po uzavretí manželstva

so svojou manželkou 7. januára 1995 mal v úmysle trvale žiť so svojím bratom

(sťažovateľom) a zároveň by mal v úmysle spolu so svojím bratom (sťažovateľom)

spoločne uhrádzať náklady na svoje (spoločné) potreby. Sťažovateľ tvrdí, že žalobca

uzavretím manželstva so svojou manželkou A. vytvorili trvalé životné spoločenstvo

a spoločnú domácnosť. Je teda pojmovo aj logicky vylúčené, aby aj po vzniku spoločnej

domácnosti so svojou manželkou A. a dvoma deťmi žalobca naďalej ostal členom spoločnej

domácnosti so svojím bratom (sťažovateľom). Sťažovateľ poukázal na to, že aj vypočutí

svedkovia potvrdili trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom, čím bolo preukázané,

že žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, čo malo za následok, že jeho právo

spoločného nájmu k bytu zaniklo a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného

bytu. Keďže žalobca zobral za tejto situácie návrh späť (okresný súd však konanie

nezastavil), sťažovateľ naopak podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd

vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov (najmä § 708, § 707 ods. 3, § 853 a § 115

) a skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním určil, že

sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu.

4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2009 rozhodol

tak, že zamietol návrh žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ako aj vzájomný

návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, pričom na odvolanie

sťažovateľa tento rozsudok potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. decembra 2010. Okresný súd, ako aj krajský súd tak rozhodli z dôvodu, že vykonaným

dokazovaním považovali za preukázané, že kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu

z 2. apríla 2001 (vklad povolený pod č. V 691/2001 z 25. apríla 2001) uzavretou medzi M.

K. a žalobcom a jeho manželkou došlo k prevodu vlastníctva predmetného bytu, a tým ex

lege zanikol pôvodný nájomný vzťah. Na dovolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší

súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou na ústavnom súde rozhodol tak, že

dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. Zásah do označených práv sťažovateľ

odôvodnil takto:

«K prvému dôvodu prípustnosti dovolania ( ), najvyšší súd uviedol,

že dovolací súd vyslovil v tejto veci právny názor len vo vzťahu k zrušeniu práva spoločného

nájmu bytu, a nie aj vo vzťahu k určeniu, že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu, pretože

v tejto veci sťažovateľ podal vzájomný návrh až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu

a vrátení veci na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania podľa teda podľa

najvyššieho súdu nie je daná.

K druhému dôvodu, na ktorom sťažovateľ zakladal prípustnosť dovolania (§ 237

písm. f) ), dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávnymi skutkovými

zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci sa nezakladá prípustnosť dovolania.

K odňatiu možnosti konať pred súdom najvyšší súd uviedol: ,,Obsah spisu nepotvrdzuje

opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol rozhodnúť o vzájomnej

žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom rozhodol tak, že ju

zamietol; právne závery z ktorých vychádzal, vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku.“

Takéto odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu procesne odmietajúceho

sťažovateľove dovolanie, podľa jeho názoru nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu ústavne akceptovateľné, pretože ním sťažovateľovi nebola poskytnutá

zaručená súdna ochrana a ani spravodlivé súdne konanie, ktoré mu zaručuje dohovor.

Konštatovanie nenaplnenia prípustnosti dovolania - odvolací súd sa odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu – tým, že v tejto veci dovolací súd nerozhodoval, je

rečou českého ústavného súdu ,,prepjatým formalismem“. Pôvodne všeobecné súdy –

vrátane dovolacieho súdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní - konali a rozhodovali

o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení výlučného nájomcu bytu a bytovej náhrade.

Po uplatnení vzájomného návrhu sťažovateľa sa predmetom konania stalo určenie,

že sťažovateľ ako žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu. Z tohto je zrejmé, že

otázka určenia výlučného nájomcu bola predmetom konania všeobecných súdov od

počiatku konania. Návrh na súd na zrušenie práva spoločného nájmu bytu bol podaný

8.7.1997, a žalobca sa ním domáhal, aby jeho súd určil za výlučného nájomcu bytu. Po

podaní vzájomného návrhu sťažovateľa 9.10.2008 sa zmenilo len to, že určenia výlučného

nájmu sa domáhal sťažovateľ.

Právny záver najvyššieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku mal pritom

z hľadiska prípustnosti dovolania význam práve pre správne posúdenie otázky trvalého

opustenia spoločnej domácnosti žalobcom, ktorou sťažovateľ odôvodňoval vznik jeho

výlučného nájmu k bytu. Preto je sťažovateľ názoru, že najvyšší súd ako dovolací súd

vyslovil názor aj vo veci určenia výlučného nájomcu bytu, od ktorého sa nižšie súdy

odchýlili a tým založili prípustnosť dovolania podľa .

Rovnako pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať

pred súdom, uznesenie najvyššieho súdu je aj v tomto smere zjavne formalistické a ústavne

neakceptovateľné. Najvyšší súd konštatuje, že súd prvého stupňa neodmietol rozhodnúť

o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom

rozhodol tak, že ju zamietol. Takéto odôvodnenie opätovne kladie dôraz na formu

rozhodnutia (zamietnutie vzájomného návrhu) a nezohľadňuje obsahovú stránku. Ak by sa

totiž najvyšší súd podrobne a vecne oboznámil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol

vzájomný návrh sťažovateľa, zistil by, že tak učinil preto, že aktuálny právny stav na Liste

vlastníctva bol taký, že žalobca bol vlastníkom bytu, a keďže nikto z účastníkov konania v

dôsledku uvedeného nie je nájomcom bytu, nemožno rozhodovať o výlučnom nájme bytu

sťažovateľom. Realita je teda taká, že prvostupňový súd (a v zhode s ním ani odvolací súd),

napriek rozsiahlo vykonanému dokazovaniu (výsluchy svedkov a účastníkov

na pojednávaniach 25.10.2004, 16.2.2006 a 25.5.2006, listinné dôkazy) v rozsudku, ktorým

zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, vykonané dôkazy nevyhodnotil a nezaujal žiaden

právny záver, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo k trvalému opusteniu spoločnej

domácnosti s právnym dôsledkom vzniku výlučného nájmu sťažovateľa. Inak povedané,

o vzájomnom návrhu sťažovateľa všeobecné súdy meritórne rozhodnúť odmietli.

Takéto konkrétne okolnosti súdenej veci sú podľa sťažovateľa bez pochybností

subsumovateľné pod zákonný termín odňatie možnosti konať pred súdom, a to bez ohľadu

na to, že prvostupňový súd formálne o vzájomnom návrhu rozhodol tak, že ho zamietol.

Uvažovanie najvyššieho súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia je

preto nielen ťažko pochopiteľné, ale je aj prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho

formalizmu a zároveň prejavom absencie zohľadnenia všetkých konkrétnych okolností

súdenej veci. Z uvedeného je zrejmé, že in concreto bolo dovolanie sťažovateľa procesne

prípustné, a preto bolo ústavnou ( ), ako aj zákonnou povinnosťou

najvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť o ňom ( a nasl. ). Ak tak

najvyšší súd neurobil, priamo tým zasiahol do označených práv sťažovateľa.

Uznesenie najvyššieho súdu je však potrebné považovať za nesúladné s

a dohovorom aj pre porušenie princípov elementárnej spravodlivosti...

Závery najvyššieho súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú

súdnu ochranu sťažovateľovi. Záveru sťažovateľa o extrémnej nespravodlivosti uznesenia

najvyššieho súdu najlepšie nasvedčuje ilustrácia súdenej veci v časovej osi:

(i) január 1995 žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, keď uzavrel manželstvo,

(ii) napriek tomu okresný súd rozsudkom sp. zn. z 31.5.1999 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. z 6.4.2000 zrušil právo

spoločného nájmu bytu účastníkov konania a za výlučného nájomcu určil žalobcu,

(iii) žalobca spolu s manželkou na základe uvedených rozsudkov odkúpili byt od M.

K. v roku 2001

(iv) na základe mimoriadneho dovolania podaného na podnet sťažovateľa, dovolací

súd rozsudkom zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského súdu pre nezákonnosť a následne

odvolací súd pre nezákonnosť zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému

súdu na ďalšie konanie,

(v) následne do roku 2009 prvostupňový súd vykonával dokazovanie v intenciách

dôvodov zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu (ako aj zrušujúceho uznesenia odvolacieho

súdu),

(vi) avšak o návrhu sťažovateľa na jeho určenie za výlučného nájomcu bytu

nerozhodol, keď dospel k záveru, že vlastníctvo bytu žalobcom je prekážkou tohto

rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že právny titul, na základe ktorého žalobca byt od M. K.

odkúpil bol ako nezákonný zrušený...

Aj napriek uvedeným súvislostiam, ktoré boli najvyššiemu súdu známe, a napriek

preukaznej prípustnosti dovolania, tento dovolanie procesne odmietol bez meritórneho

prejednania, čím poskytol nespravodlivú súdnu ochranu niekomu, komu nepatrí (žalobca).

Nenaplnil tým svoju povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv sťažovateľa (

v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru), keď in concreto poskytol vo vzťahu k predmetnému bytu

ochranu žalobcovi, ktorý byt opustil v roku 1995, na úkor sťažovateľa, ktorý byt po roku

1995 kompletne rekonštruoval a dodnes nepretržite užíva spolu so svojou rodinou –

manželkou a maloletou dcérou.»

5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva boli porušené uznesením

najvyššieho súdu, a aby toto zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať

aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu

vo vyjadrení z 24. mája 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

pred ústavným súdom a navrhuje, aby sťažnosti vyhovené nebolo. K prijatej sťažnosti

po rekapitulácii dôvodov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uviedol, že ,,najvyšší súd

uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou

praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s vyslovenými závermi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe. Z uvedených dôvodov

navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listom

z 22. mája 2012 taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný

súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky

na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu.

8. Po posúdení sťažnosti, uznesenia najvyššieho súdu, predchádzajúcich rozhodnutí

všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa, ako aj vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný

súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad

(m. m. ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne

konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ,

). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí

aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu

(), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej

republiky (napr. ). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus

pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená

porušenie základných práv ().

12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný

súd oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tento po prepise

dôvodov skorších rozsudkov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a obsahu

dovolania na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:

,,Dovolací súd skúmal, či prípustnosť dovolania nevyplýva z

Dovolanie žalovaného by bolo prípustné podľa tohto ustanovenia vtedy, ak by sa odvolací

súd vo veci, v ktorej už rozhodoval dovolací súd, neriadil právnym názorom dovolacieho

súdu vysloveným v tejto veci.

V danom konaní, ktoré sa začalo z iniciatívy žalobcu podaním jeho žaloby, využil

žalovaný možnosť vyplývajúcu z a podal proti žalobcovi vzájomnú

žalobu... Ak žalovaný využije možnosť vyplývajúcu z a podá proti

žalobcovi vzájomnú žalobu, rozhoduje sa síce o žalobe a vzájomnej žalobe spoločne

v jednom konaní, napriek tomu ale ide o prejednanie dvoch, prípadne viacerých spojených

vecí. Okolnosť, že v každej z týchto vecí vystupujú tí istí účastníci konania (iba v opačnom

procesnom postavení), nemení nič na tom, že nejde o jednu (resp. tú istú) prejednávanú vec.

Aj v predmetnom občianskom súdnom konaní išlo po podaní vzájomnej žaloby o dve

veci: v prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia spoločného nájmu sporného

bytu, určenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného sporný byt

vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal určenia, že je výlučným

nájomcom sporného bytu.

To, že najvyšší súd už v tomto konaní rozhodoval neznamená, že rozhodoval v oboch

vyššie uvedených veciach. Najvyšší súd rozhodoval iba v prvej z nich – vo veci zrušenia

spoločného nájmu sporného bytu, určenia žalobcu za jeho nájomcu a uloženia povinnosti

žalovaného vypratať sporný byt. Len v tejto veci vyslovil najvyšší súd svoj záväzný právny

názor. Nerozhodoval (a nevyslovil záväzný právny názor v druhej veci), a to už len z toho

dôvodu, že žalovaný vzájomnú žalobu podal proti žalobcovi až po zrušujúcom rozsudku

najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.

Keďže najvyšší súd v tejto veci (vo veci určenia, že žalovaný je nájomcom sporného

bytu, v ktorej žalovaný podal dovolanie) žiadny právny názor nevyslovil, smeruje dovolanie

žalovaného proti rozsudku, prípustnosť ktorého z nemožno vyvodiť.

Dovolací súd ďalej skúmal, či prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237

Podľa názoru dovolateľa mu bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle .. Z dovolania vyplýva názor žalovaného, že možnosť konať

pred súdom mu bola odňatá právnymi závermi súdov, ku ktorým dospeli, a na ktorých

založili svoje rozhodnutia. Dovolateľ tým namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť len procesne prípustné dovolanie, zároveň je zhodne

zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, nezakladá

procesnú prípustnosť dovolania v zmysle

Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje

procesné práva účastníka konania a z ničoho nemožno vyvodiť, že by mu procesným

postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať...

Žalovaný v dovolaní tvrdí, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu,

ktorým tento odmietol meritórne rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovaného. Obsah spisu

ale nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol

meritórne rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal

a meritórne o tom rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery, z ktorých pritom vychádzal,

vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku. I keby takéto závery neboli správne, išlo by

o nesprávne právne posúdenie veci, nie však o procesnú vadu konania zakladajúcu

prípustnosť dovolania podľa

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti

dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

13. Pri posudzovaní dôvodnosti podanej sťažnosti bolo rozhodné skúmanie otázky, či

najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa nepostupoval ústavne nekonformným

spôsobom, teda či napadnutým uznesením nezasiahol do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odmietnutie dovolania

sťažovateľa ako neprípustného odôvodnil najvyšší súd v podstate tým, že vo veci, ktorá bola

predmetom dovolania (určenie výlučného nájmu bytu), žiaden právny názor skôr nevyslovil

[ (ďalej aj „OSP“)] a že prípadné nesprávne

právne posúdenie v tejto veci ešte nezakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti

konať pred súdom [ ].

14. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

15. Právo na dovolanie v občianskom súdnom konaní nie je zaručené ani v ústave

a ani v dohovore, a ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Na druhej

strane sa však každé rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie v prvostupňovom konaní,

o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec

ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať

im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. Aj judikatúra

štrasburských orgánov ochrany práv potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty

na vytváranie odvolacích alebo dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie

existujú, garancie ustanovené v čl. 6 dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde

zaisťujú účastníkom konania účinné právo na prístup k súdom pre účely prerokovania

ich práv (napr. rozhodnutie z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la

Torre v. Španielsko, č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje,

že obmedzenie prístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude

sledovať legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi

použitými prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz

v. Poľsko z 19. júna 2001, č. 28249/95, § 55).

16. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania nepožíva

ústavnoprávnu ochranu, resp. inými slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok

ochrany práv do svojho právneho poriadku zakomponoval. To však nezbavuje súd

povinnosti interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho

štát vo svojom zákonodarstve vytvoril tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva

na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje obmedzenie práva na prístup k súdu v rámci

konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia

sú proporcionálne ochrane základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež

pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení.

Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec

jeho interpretácie a aplikácie. Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade

a aplikácii podmienok pripustenia dovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy

sleduje ochranu svojich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel konanie

o mimoriadnom opravnom prostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.).

Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa

ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky

prípustnosti dovolania preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ustanovená

povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade)

aj účel daného typu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho

konania v organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až

do svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu,

musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní

vo veci svoju nezameniteľnú úlohu (m. m. ).

17. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spor medzi sťažovateľom a jeho bratom

(žalobcom), ktorí v minulosti boli spoločnými nájomcami sporného bytu, začal v roku 1997

a dvakrát bol riešený postupne súdmi tvoriacimi sústavu všeobecného súdnictva (okresný –

krajský – najvyšší – krajský – okresný – krajský ̶najvyšší). Aj napriek tomu, že to

sťažovateľ nenamietal, nemožno neuviesť, že samotná dĺžka konania bola celkom zjavne

v rozpore s ústavnou požiadavkou na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej

lehote. Z pohľadu sťažnosti a posudzovania jej dôvodnosti v časti týkajúcej sa

konštatovanej neprípustnosti dovolania podľa bolo podstatné

identifikovať predmet konania a dôvody zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002.

18. Predmetom konania začatého na návrh žalobcu v roku 1997 bolo zrušenie

spoločného nájmu bytu, v rámci ktorého súdy rozhodovali o (i) zrušení práva spoločného

nájmu bytu (ii) určení výlučného nájomcu bytu, (iii) bytovej náhrade pre sťažovateľa

a (iv) povinnosti sťažovateľa byt vypratať. Okresný súd rozsudkom z 31. mája 1999

(potvrdený krajským súdom 6. apríla 2000) rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu

bytu, určení žalobcu za výlučného nájomcu a povinnosti sťažovateľa byt vypratať do 15 dní

od zabezpečenia náhradného bytu. Následne najvyšší súd na základe mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na podnet sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002 zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského

súdu a v jeho odôvodnení v podstatnom uviedol:

,, výslovne nerieši otázku, aké právne následky nastupujú

po opustení spoločnej domácnosti niektorým zo spoločných nájomcov, ktorí nie sú

manželmi. V ustanovení § 708 je citovaný len prvý odsek § 707. Je preto nevyhnutné použiť

ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie

(§ 853 Obč. zákonníka), teda § 708 a § 707 ods. 3 Obč. zákonníka. Z toho potom vyplýva, že

trvalým opustením spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov, prechádza jeho

právo na ostatných spoločných nájomcov, ak zostal len jeden spoločný nájomca, stáva

sa výlučným nájomcom bytu.

Z uvedeného vyplýva, že záver odvolacieho súdu, že by trvalým opustením bytu

žalobcom nedošlo k zániku jeho práva spoločného nájmu, pretože táto skutočnosť zakladá

zánik nájmu iba v prípade spoločného nájmu bytu manželov, je nesprávny. V prípade, že

žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku

bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo...

Pre posúdenie, či k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti došlo je pritom

rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Táto

bude daná v prípade, ak nájomca výslovne prehlásil, že spoločnú domácnosť natrvalo

opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá

vrátiť... .“

19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

tento vzájomný návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, považoval

za takú právnu vec, v ktorej skôr ako dovolací súd žiaden právny názor nevyslovil, a už len

z toho dôvodu sa od neho odvolací súd nemohol odchýliť. Takéto odôvodnenie je však

akceptovateľné iba cez prizmu časových súvislostí prípadu, teda že vzájomná žaloba bola

podaná až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu. Pokiaľ však ide o materiálne

hľadisko – teda o skúmanie toho, aký vlastne právny názor dovolací súd skôr vyslovil – je

zrejmé, že v zrušujúcom rozsudku z 26. marca 2002 dovolací súd jasne a zreteľne uviedol,

aké právne dôsledky má, resp. malo prípadné trvalé opustenie spoločnej domácnosti

žalobcom. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že ak po trvalom opustení spoločnej

domácnosti jedným zo spoločných nájomcov ostal len jeden spoločný nájomca, stáva sa

tento výlučným nájomcom bytu.

20. Je teda nepopierateľným faktom, že predmetom konania od jeho počiatku bolo

okrem otázky zrušenia práva spoločného nájmu bytu aj určenie osoby výlučného nájomcu

bytu a práve v tejto veci najvyšší súd vyslovil v roku 2002 záväzný právny názor. Rozdiel

medzi žalobou a vzájomnou žalobou preto nebol v charaktere veci, ktorá bola predmetom

konania, ale v tom, že v prvom prípade sa určenia výlučného nájmu bytu domáhal žalobca

a v druhom prípade sťažovateľ. Rozdiel teda spočíval v odlišnosti účastníkov konania

v rôznom procesnom postavení, ktorí sa však domáhali totožného výroku rozsudku. V tejto

časti predmetu konania je teda preukázateľne daná totožnosť veci, pokiaľ ide o žalobu

a vzájomnú žalobu, a teda odvolávanie sa najvyššieho súdu na časové súvislosti a neskoršie

podanie vzájomnej žaloby neobstojí. Inak povedané, je zrejmé, že v prípade sťažovateľa

existuje konkurencia skoršieho právneho názoru dovolacieho súdu a neskoršieho

právneho názoru odvolacieho súdu na otázku nájmu bytu sťažovateľom, v dôsledku čoho

pri materiálnom ponímaní základného práva na súdnu ochranu nemožno akceptovať záver

najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.

21. Ustanovenie má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo

zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho

rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel

inštitútu viazanosti nižšieho súdu právnym názorom súdu vyššieho. Ústavný súd, ktorého

funkciou je ochrana zaručených základných práv jednotlivca, síce rešpektuje

právomoc najvyššieho súdu zvoliť zodpovedajúci výklad príslušných ustanovení

, ale len ak tento rešpektuje ochranu základných práv

jednotlivca. Tomu potom zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia

v otázke prípustnosti dovolania, a to aj v súvislosti s , ktorý v každom

prípade umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na

výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho

a dovolacieho súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu,

a to pod zorným uhlom námietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu

odvolacieho a dovolacieho súdu tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, ktorého integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné

ustanovenia (m. m. ).

22. Prílišným formalizmom je poznamenané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

aj v časti odmietajúcej dovolanie sťažovateľa z dôvodu nenaplnenia dôvodu prípustnosti

dovolania podľa . V tejto súvislosti sa najvyšší súd sústredil poukázať

na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej nesprávne právne posúdenie veci ešte

nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Podľa názoru ústavného súdu však okolnosti

súdenej veci vyžadovali v záujme spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania ( ) starostlivejšie preskúmanie sťažovateľom tvrdeného odňatia

možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je

totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také

riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné

s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

().

23. In concreto nie je sporné, že okresný súd výrokom rozsudku vzájomnú žalobu

zamietol a odvolací súd tento jeho výrok potvrdil, čo na odôvodnenie neprípustnosti

dovolania z hľadiska skonštatoval najvyšší súd. Z odôvodnení týchto

rozsudkov však zároveň vyplýva, že tieto po zistení, že žalobca byt odkúpil od M. K. v roku

2001 (na základe rozsudku z roku 1999 o jeho určení za výlučného nájomcu bytu, ktorý bol

neskôr zrušený, pozn.), o uplatnenom vzájomnom návrhu sťažovateľa vecne nerozhodli,

pretože nevyhodnotili skutkový stav v tomto smere zistený vykonaným dokazovaním, a

tento nepodriadili pod príslušnú právnu normu. Okresný súd v zhode s odvolacím súdom

teda nedal sťažovateľovi odpoveď na otázku, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo v

roku 1995 k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti a či sa sťažovateľ v dôsledku

správania žalobcu stal alebo nestal výlučnom nájomcom bytu. Ústavný súd v tomto smere

iba pripomína, že dôsledky trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným zo spoločných

nájomcov bytu spočívajúce vo vzniku výlučného nájmu bytu zostávajúceho nájomcu

nastávajú ex lege a rozsudok súdu osvedčujúci túto právnu skutočnosť má deklaratórny

charakter.

24. Za týchto okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať sťažovateľovi

konkrétnu odpoveď na otázku, či nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému bytu

žalobcom (kúpnou zmluvou uzavretou na podklade neskôr zrušeného rozsudku nezákonne

určujúceho žalobcu za výlučného nájomcu bytu, pozn.) je pri materiálnom ponímaní

základného práva na súdnu ochranu takou prekážkou, pre ktorú súdy nemohli rozhodnúť

o určení jeho výlučného nájmu k predmetnému bytu, a to za situácie, keď dôsledky trvalého

opustenia spoločnej domácnosti nastávajú ex lege a otázka ne/platnosti právneho úkonu

môže byť riešená nielen v samostatnom konaní, ale aj ako prejudiciálna otázka. Podľa

názoru ústavného súdu bolo aj v tomto smere odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu iba formalizmom nevystihujúcim podstatu súdenej veci.

25. Ústavnému súdu neuniklo, že medzi sťažovateľom a žalobcom prebieha aj

konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia

konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku

(o vzájomnej žalobe sťažovateľa) uzavrel, že otázku žalovateľnosti nároku na určenie

výlučného nájmu bytu možno riešiť až potom, ako v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy

bude vydané právoplatné rozhodnutie. Takýto prístup však nemožno hodnotiť ako súladný

s a dohovorom formulovanou požiadavkou na spravodlivé a rýchle konanie.

Sťažovateľ sa nie vlastnou vinou ocitol v stave právnej neistoty trvajúcom viac ako

15 rokov (!!!), a to v otázke jeho práva k bytu, v ktorom trvale žije so svojou rodinou, teda

v otázke týkajúcej sa jeho života, bývania a súkromia. Primárnym pôvodcom jeho právnej

neistoty boli pritom práve všeobecné súdy, ktorých nezákonné rozsudky (okresný súd̶

sp. zn. z 31. mája 1999, odvolací súd ̶sp. zn. zo 6. apríla 2000)

viedli k uzavretiu kúpnej zmluvy k predmetnému bytu medzi jeho bratom (žalobcom)

a pôvodným prenajímateľom bytu, o neplatnosti ktorej ku dňu podania sťažnosti nebolo

rozhodnuté. Sťažovateľ sa tak nezavinene ocitol v kolotoči súdnych konaní na rôznych

stupňoch všeobecných súdov o v podstate banálnej právnej otázke nevykazujúcej zvýšenú

skutkovú či právnu zložitosť. Dôsledky vlastných nesprávnych a neskôr zrušených

rozhodnutí prejavujúce sa v právnom statuse sťažovateľa pritom všeobecné súdy

nedokázali za dlhé roky reparovať. Uvedený názor odvolacieho súdu o „navrhovanom

poradí“ súdnych sporov preto nemožno považovať za súladný s materiálnym (a nie

formálnym) prístupom k povinne poskytovanej súdnej ochrane účastníkovi občianskeho

súdneho konania.

26. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto

východiská (body 14 až 25 odôvodnenia tohto nálezu), potom jeho prístup nemožno

hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu

a právu na spravodlivé súdne konanie. Keďže najvyšší súd v napadnutom rozsudku

nepostupoval v intenciách uvedených východísk, ústavný súd prvým výrokom tohto nálezu

vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a druhým výrokom zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie [ , ].

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu

( ) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným,

presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu bolo procesne prípustné.

27. Keďže sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom

a v konaní bol úspešný, s poukazom na mu ústavný súd

priznal náhradu trov konania. V zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny jedna šestina

výpočtového základu za jeden úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom

a sťažovateľovi prislúcha náhrada trov konania v sume 323,50 € pozostávajúca z odmeny

za dva úkony právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť),

paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 15,26 € (2 x 7,63 €) a 20 % DPH v sume

53,92 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012