Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)I. ÚS 164/2012
PDF · 298.44 KB
No categories available
I. ÚS 164/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť A. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. V., K., ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011, a takto
rozhodol:
1. Základné právo A. N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 128/2011
z 24. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. A. N. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom
tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. I. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 18. apríla 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť A. N. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola sústredená na tvrdenie, že
najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju
ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa domáhal
v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ
v sťažnosti najskôr predostrel stručnú genézu dlhotrvajúcej právnej veci o zrušenie práva
spoločného nájmu bytu, pri súdnom prerokovaní ktorej vystupoval ako účastník konania –
žalovaný, pričom ako žalobca vystupoval jeho brat J. N. (ďalej len ,,žalobca“):
«Rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 14 C 657/97
z 31.5.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 16 Co 267/99 zo 6.4.2000, bolo
rozhodnuté tak, že bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu účastníkov k predmetnému
bytu, za výlučného nájomcu bol určený žalobca a sťažovateľ bol zaviazaný byt vypratať
do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.
Proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal generálny
prokurátor na podnet sťažovateľa mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26.3.2002 tak, že zrušil rozsudok odvolacieho súdu
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 200/02
z 23.9.2002, v ktorom krajský súd ako odvolací súd vychádzal z právneho názoru
vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, bol rozsudok okresného
súdu sp. zn. 14 C 657/97 z 31.5.1999 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Ako uviedol najvyšší súd ako dovolací súd vo vyššie uvedenom rozsudku, v prípade,
že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky
zániku nájmu bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu bytu
zaniklo. Ako ďalej uvádza najvyšší súd, pre posúdenie, či došlo k trvalému opusteniu
spoločnej domácnosti je rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a
už ju trvale neobnoviť. Táto bude daná v prípade, ak nájomca výslovne prehlásil, že
spoločnú domácnosť natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do
spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť.
Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uviedol v uznesení
z 23.9.2002, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, že v ďalšom konaní
bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovným výsluchom účastníkov zistiť okolnosti
odchodu žalobcu z predmetného bytu. Ďalej uviedol, že povinnosťou účastníkov bude
tvrdené skutočnosti aj preukázať dôkazmi, ktoré súd vykoná. Ak skutkové zistenia
(na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia) budú také, že žalobca opustil
spoločnú domácnosť, má to ten následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo, a
že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu, preto žalobe nebude možné
vyhovieť. Ak sa však takáto skutočnosť nepreukáže, bude potrebné vychádzať z toho, že
právo spoločného nájmu trvá a v tom prípade súd prvého stupňa opätovne posúdi stav,
ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu.»
3. Podľa názoru sťažovateľa by za tejto situácie a vysloveného právneho názoru
žalobca uniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že v rozhodnom období nemal v úmysle trvale
opustiť spoločnú domácnosť len vtedy, ak by preukázal, že aj po uzavretí manželstva
so svojou manželkou 7. januára 1995 mal v úmysle trvale žiť so svojím bratom
(sťažovateľom) a zároveň by mal v úmysle spolu so svojím bratom (sťažovateľom)
spoločne uhrádzať náklady na svoje (spoločné) potreby. Sťažovateľ tvrdí, že žalobca
uzavretím manželstva so svojou manželkou A. vytvorili trvalé životné spoločenstvo
a spoločnú domácnosť. Je teda pojmovo aj logicky vylúčené, aby aj po vzniku spoločnej
domácnosti so svojou manželkou A. a dvoma deťmi žalobca naďalej ostal členom spoločnej
domácnosti so svojím bratom (sťažovateľom). Sťažovateľ poukázal na to, že aj vypočutí
svedkovia potvrdili trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom, čím bolo preukázané,
že žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, čo malo za následok, že jeho právo
spoločného nájmu k bytu zaniklo a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného
bytu. Keďže žalobca zobral za tejto situácie návrh späť (okresný súd však konanie
nezastavil), sťažovateľ naopak podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd
vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov (najmä § 708, § 707 ods. 3, § 853 a § 115
Občianskeho zákonníka) a skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním určil, že
sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu.
4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 14 C 41/2003 z 18. júna 2009 rozhodol
tak, že zamietol návrh žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ako aj vzájomný
návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, pričom na odvolanie
sťažovateľa tento rozsudok potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 257/09
z 15. decembra 2010. Okresný súd, ako aj krajský súd tak rozhodli z dôvodu, že vykonaným
dokazovaním považovali za preukázané, že kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu
z 2. apríla 2001 (vklad povolený pod č. V 691/2001 z 25. apríla 2001) uzavretou medzi M.
K. a žalobcom a jeho manželkou došlo k prevodu vlastníctva predmetného bytu, a tým ex
lege zanikol pôvodný nájomný vzťah. Na dovolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší
súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou na ústavnom súde rozhodol tak, že
dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. Zásah do označených práv sťažovateľ
odôvodnil takto:
«K prvému dôvodu prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 2 OSP), najvyšší súd uviedol,
že dovolací súd vyslovil v tejto veci právny názor len vo vzťahu k zrušeniu práva spoločného
nájmu bytu, a nie aj vo vzťahu k určeniu, že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu, pretože
v tejto veci sťažovateľ podal vzájomný návrh až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu
a vrátení veci na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP teda podľa
najvyššieho súdu nie je daná.
K druhému dôvodu, na ktorom sťažovateľ zakladal prípustnosť dovolania (§ 237
písm. f) OSP), dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávnymi skutkovými
zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci sa nezakladá prípustnosť dovolania.
K odňatiu možnosti konať pred súdom najvyšší súd uviedol: ,,Obsah spisu nepotvrdzuje
opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol rozhodnúť o vzájomnej
žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom rozhodol tak, že ju
zamietol; právne závery z ktorých vychádzal, vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku.“
Takéto odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu procesne odmietajúceho
sťažovateľove dovolanie, podľa jeho názoru nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu ústavne akceptovateľné, pretože ním sťažovateľovi nebola poskytnutá ústavou
zaručená súdna ochrana a ani spravodlivé súdne konanie, ktoré mu zaručuje dohovor.
Konštatovanie nenaplnenia prípustnosti dovolania - odvolací súd sa odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu – tým, že v tejto veci dovolací súd nerozhodoval, je
rečou českého ústavného súdu ,,prepjatým formalismem“. Pôvodne všeobecné súdy –
vrátane dovolacieho súdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní - konali a rozhodovali
o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení výlučného nájomcu bytu a bytovej náhrade.
Po uplatnení vzájomného návrhu sťažovateľa sa predmetom konania stalo určenie,
že sťažovateľ ako žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu. Z tohto je zrejmé, že
otázka určenia výlučného nájomcu bola predmetom konania všeobecných súdov od
počiatku konania. Návrh na súd na zrušenie práva spoločného nájmu bytu bol podaný
8.7.1997, a žalobca sa ním domáhal, aby jeho súd určil za výlučného nájomcu bytu. Po
podaní vzájomného návrhu sťažovateľa 9.10.2008 sa zmenilo len to, že určenia výlučného
nájmu sa domáhal sťažovateľ.
Právny záver najvyššieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku mal pritom
z hľadiska prípustnosti dovolania význam práve pre správne posúdenie otázky trvalého
opustenia spoločnej domácnosti žalobcom, ktorou sťažovateľ odôvodňoval vznik jeho
výlučného nájmu k bytu. Preto je sťažovateľ názoru, že najvyšší súd ako dovolací súd
vyslovil názor aj vo veci určenia výlučného nájomcu bytu, od ktorého sa nižšie súdy
odchýlili a tým založili prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP.
Rovnako pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať
pred súdom, uznesenie najvyššieho súdu je aj v tomto smere zjavne formalistické a ústavne
neakceptovateľné. Najvyšší súd konštatuje, že súd prvého stupňa neodmietol rozhodnúť
o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom
rozhodol tak, že ju zamietol. Takéto odôvodnenie opätovne kladie dôraz na formu
rozhodnutia (zamietnutie vzájomného návrhu) a nezohľadňuje obsahovú stránku. Ak by sa
totiž najvyšší súd podrobne a vecne oboznámil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol
vzájomný návrh sťažovateľa, zistil by, že tak učinil preto, že aktuálny právny stav na Liste
vlastníctva bol taký, že žalobca bol vlastníkom bytu, a keďže nikto z účastníkov konania v
dôsledku uvedeného nie je nájomcom bytu, nemožno rozhodovať o výlučnom nájme bytu
sťažovateľom. Realita je teda taká, že prvostupňový súd (a v zhode s ním ani odvolací súd),
napriek rozsiahlo vykonanému dokazovaniu (výsluchy svedkov a účastníkov
na pojednávaniach 25.10.2004, 16.2.2006 a 25.5.2006, listinné dôkazy) v rozsudku, ktorým
zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, vykonané dôkazy nevyhodnotil a nezaujal žiaden
právny záver, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo k trvalému opusteniu spoločnej
domácnosti s právnym dôsledkom vzniku výlučného nájmu sťažovateľa. Inak povedané,
o vzájomnom návrhu sťažovateľa všeobecné súdy meritórne rozhodnúť odmietli.
Takéto konkrétne okolnosti súdenej veci sú podľa sťažovateľa bez pochybností
subsumovateľné pod zákonný termín odňatie možnosti konať pred súdom, a to bez ohľadu
na to, že prvostupňový súd formálne o vzájomnom návrhu rozhodol tak, že ho zamietol.
Uvažovanie najvyššieho súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia je
preto nielen ťažko pochopiteľné, ale je aj prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho
formalizmu a zároveň prejavom absencie zohľadnenia všetkých konkrétnych okolností
súdenej veci. Z uvedeného je zrejmé, že in concreto bolo dovolanie sťažovateľa procesne
prípustné, a preto bolo ústavnou (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj zákonnou povinnosťou
najvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť o ňom (§ 242 a nasl. OSP). Ak tak
najvyšší súd neurobil, priamo tým zasiahol do označených práv sťažovateľa.
Uznesenie najvyššieho súdu je však potrebné považovať za nesúladné s ústavou
a dohovorom aj pre porušenie princípov elementárnej spravodlivosti...
Závery najvyššieho súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú
súdnu ochranu sťažovateľovi. Záveru sťažovateľa o extrémnej nespravodlivosti uznesenia
najvyššieho súdu najlepšie nasvedčuje ilustrácia súdenej veci v časovej osi:
(i) január 1995 žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, keď uzavrel manželstvo,
(ii) napriek tomu okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 657/97 z 31.5.1999 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 16 Co 267/99 z 6.4.2000 zrušil právo
spoločného nájmu bytu účastníkov konania a za výlučného nájomcu určil žalobcu,
(iii) žalobca spolu s manželkou na základe uvedených rozsudkov odkúpili byt od M.
K. v roku 2001
(iv) na základe mimoriadneho dovolania podaného na podnet sťažovateľa, dovolací
súd rozsudkom zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského súdu pre nezákonnosť a následne
odvolací súd pre nezákonnosť zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie,
(v) následne do roku 2009 prvostupňový súd vykonával dokazovanie v intenciách
dôvodov zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu (ako aj zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu),
(vi) avšak o návrhu sťažovateľa na jeho určenie za výlučného nájomcu bytu
nerozhodol, keď dospel k záveru, že vlastníctvo bytu žalobcom je prekážkou tohto
rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že právny titul, na základe ktorého žalobca byt od M. K.
odkúpil bol ako nezákonný zrušený...
Aj napriek uvedeným súvislostiam, ktoré boli najvyššiemu súdu známe, a napriek
preukaznej prípustnosti dovolania, tento dovolanie procesne odmietol bez meritórneho
prejednania, čím poskytol nespravodlivú súdnu ochranu niekomu, komu nepatrí (žalobca).
Nenaplnil tým svoju povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv sťažovateľa (§ 1 OSP
v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru), keď in concreto poskytol vo vzťahu k predmetnému bytu
ochranu žalobcovi, ktorý byt opustil v roku 1995, na úkor sťažovateľa, ktorý byt po roku
1995 kompletne rekonštruoval a dodnes nepretržite užíva spolu so svojou rodinou –
manželkou a maloletou dcérou.»
5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva boli porušené uznesením
najvyššieho súdu, a aby toto zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať
aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.
II.
6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu
vo vyjadrení z 24. mája 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
pred ústavným súdom a navrhuje, aby sťažnosti vyhovené nebolo. K prijatej sťažnosti
po rekapitulácii dôvodov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uviedol, že ,,najvyšší súd
uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou
praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s vyslovenými závermi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe. Z uvedených dôvodov
navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“.
7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listom
z 22. mája 2012 taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný
súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky
na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu.
8. Po posúdení sťažnosti, uznesenia najvyššieho súdu, predchádzajúcich rozhodnutí
všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa, ako aj vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný
súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad
(m. m. PL. ÚS 15/98).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne
konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov
sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom
na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05,
I. ÚS 241/07). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí
aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu
(IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej
republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus
pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená
porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07).
12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný
súd oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tento po prepise
dôvodov skorších rozsudkov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a obsahu
dovolania na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:
,,Dovolací súd skúmal, či prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 ods. 2 O.s.p.
Dovolanie žalovaného by bolo prípustné podľa tohto ustanovenia vtedy, ak by sa odvolací
súd vo veci, v ktorej už rozhodoval dovolací súd, neriadil právnym názorom dovolacieho
súdu vysloveným v tejto veci.
V danom konaní, ktoré sa začalo z iniciatívy žalobcu podaním jeho žaloby, využil
žalovaný možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podal proti žalobcovi vzájomnú
žalobu... Ak žalovaný využije možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podá proti
žalobcovi vzájomnú žalobu, rozhoduje sa síce o žalobe a vzájomnej žalobe spoločne
v jednom konaní, napriek tomu ale ide o prejednanie dvoch, prípadne viacerých spojených
vecí. Okolnosť, že v každej z týchto vecí vystupujú tí istí účastníci konania (iba v opačnom
procesnom postavení), nemení nič na tom, že nejde o jednu (resp. tú istú) prejednávanú vec.
Aj v predmetnom občianskom súdnom konaní išlo po podaní vzájomnej žaloby o dve
veci: v prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia spoločného nájmu sporného
bytu, určenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného sporný byt
vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal určenia, že je výlučným
nájomcom sporného bytu.
To, že najvyšší súd už v tomto konaní rozhodoval neznamená, že rozhodoval v oboch
vyššie uvedených veciach. Najvyšší súd rozhodoval iba v prvej z nich – vo veci zrušenia
spoločného nájmu sporného bytu, určenia žalobcu za jeho nájomcu a uloženia povinnosti
žalovaného vypratať sporný byt. Len v tejto veci vyslovil najvyšší súd svoj záväzný právny
názor. Nerozhodoval (a nevyslovil záväzný právny názor v druhej veci), a to už len z toho
dôvodu, že žalovaný vzájomnú žalobu podal proti žalobcovi až po zrušujúcom rozsudku
najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.
Keďže najvyšší súd v tejto veci (vo veci určenia, že žalovaný je nájomcom sporného
bytu, v ktorej žalovaný podal dovolanie) žiadny právny názor nevyslovil, smeruje dovolanie
žalovaného proti rozsudku, prípustnosť ktorého z § 238 ods. 2 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolací súd ďalej skúmal, či prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237
O.s.p. Podľa názoru dovolateľa mu bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p... Z dovolania vyplýva názor žalovaného, že možnosť konať
pred súdom mu bola odňatá právnymi závermi súdov, ku ktorým dospeli, a na ktorých
založili svoje rozhodnutia. Dovolateľ tým namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno odôvodniť len procesne prípustné dovolanie, zároveň je zhodne
zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, nezakladá
procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje
procesné práva účastníka konania a z ničoho nemožno vyvodiť, že by mu procesným
postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať...
Žalovaný v dovolaní tvrdí, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu,
ktorým tento odmietol meritórne rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovaného. Obsah spisu
ale nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol
meritórne rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal
a meritórne o tom rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery, z ktorých pritom vychádzal,
vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku. I keby takéto závery neboli správne, išlo by
o nesprávne právne posúdenie veci, nie však o procesnú vadu konania zakladajúcu
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti
dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“
13. Pri posudzovaní dôvodnosti podanej sťažnosti bolo rozhodné skúmanie otázky, či
najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa nepostupoval ústavne nekonformným
spôsobom, teda či napadnutým uznesením nezasiahol do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odmietnutie dovolania
sťažovateľa ako neprípustného odôvodnil najvyšší súd v podstate tým, že vo veci, ktorá bola
predmetom dovolania (určenie výlučného nájmu bytu), žiaden právny názor skôr nevyslovil
[§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a že prípadné nesprávne
právne posúdenie v tejto veci ešte nezakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
14. Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
15. Právo na dovolanie v občianskom súdnom konaní nie je zaručené ani v ústave
a ani v dohovore, a ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Na druhej
strane sa však každé rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie v prvostupňovom konaní,
o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec
ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať
im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. Aj judikatúra
štrasburských orgánov ochrany práv potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty
na vytváranie odvolacích alebo dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie
existujú, garancie ustanovené v čl. 6 dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde
zaisťujú účastníkom konania účinné právo na prístup k súdom pre účely prerokovania
ich práv (napr. rozhodnutie z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la
Torre v. Španielsko, č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje,
že obmedzenie prístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude
sledovať legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi
použitými prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz
v. Poľsko z 19. júna 2001, č. 28249/95, § 55).
16. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania nepožíva
ústavnoprávnu ochranu, resp. inými slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok
ochrany práv do svojho právneho poriadku zakomponoval. To však nezbavuje súd
povinnosti interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho
štát vo svojom zákonodarstve vytvoril tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva
na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje obmedzenie práva na prístup k súdu v rámci
konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia
sú proporcionálne ochrane základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež
pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení.
Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec
jeho interpretácie a aplikácie. Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade
a aplikácii podmienok pripustenia dovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy
sleduje ochranu svojich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel konanie
o mimoriadnom opravnom prostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.).
Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa
ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky
prípustnosti dovolania preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou ustanovená
povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade)
aj účel daného typu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho
konania v organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až
do svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu,
musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní
vo veci svoju nezameniteľnú úlohu (m. m. I. ÚS 186/08).
17. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spor medzi sťažovateľom a jeho bratom
(žalobcom), ktorí v minulosti boli spoločnými nájomcami sporného bytu, začal v roku 1997
a dvakrát bol riešený postupne súdmi tvoriacimi sústavu všeobecného súdnictva (okresný –
krajský – najvyšší – krajský – okresný – krajský ̶najvyšší). Aj napriek tomu, že to
sťažovateľ nenamietal, nemožno neuviesť, že samotná dĺžka konania bola celkom zjavne
v rozpore s ústavnou požiadavkou na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej
lehote. Z pohľadu sťažnosti a posudzovania jej dôvodnosti v časti týkajúcej sa
konštatovanej neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP bolo podstatné
identifikovať predmet konania a dôvody zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002.
18. Predmetom konania začatého na návrh žalobcu v roku 1997 bolo zrušenie
spoločného nájmu bytu, v rámci ktorého súdy rozhodovali o (i) zrušení práva spoločného
nájmu bytu (ii) určení výlučného nájomcu bytu, (iii) bytovej náhrade pre sťažovateľa
a (iv) povinnosti sťažovateľa byt vypratať. Okresný súd rozsudkom z 31. mája 1999
(potvrdený krajským súdom 6. apríla 2000) rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu
bytu, určení žalobcu za výlučného nájomcu a povinnosti sťažovateľa byt vypratať do 15 dní
od zabezpečenia náhradného bytu. Následne najvyšší súd na základe mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na podnet sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002 zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského
súdu a v jeho odôvodnení v podstatnom uviedol:
,,Občiansky zákonník výslovne nerieši otázku, aké právne následky nastupujú
po opustení spoločnej domácnosti niektorým zo spoločných nájomcov, ktorí nie sú
manželmi. V ustanovení § 708 je citovaný len prvý odsek § 707. Je preto nevyhnutné použiť
ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie
(§ 853 Obč. zákonníka), teda § 708 a § 707 ods. 3 Obč. zákonníka. Z toho potom vyplýva, že
trvalým opustením spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov, prechádza jeho
právo na ostatných spoločných nájomcov, ak zostal len jeden spoločný nájomca, stáva
sa výlučným nájomcom bytu.
Z uvedeného vyplýva, že záver odvolacieho súdu, že by trvalým opustením bytu
žalobcom nedošlo k zániku jeho práva spoločného nájmu, pretože táto skutočnosť zakladá
zánik nájmu iba v prípade spoločného nájmu bytu manželov, je nesprávny. V prípade, že
žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku
bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo...
Pre posúdenie, či k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti došlo je pritom
rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Táto
bude daná v prípade, ak nájomca výslovne prehlásil, že spoločnú domácnosť natrvalo
opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá
vrátiť... .“
19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
tento vzájomný návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, považoval
za takú právnu vec, v ktorej skôr ako dovolací súd žiaden právny názor nevyslovil, a už len
z toho dôvodu sa od neho odvolací súd nemohol odchýliť. Takéto odôvodnenie je však
akceptovateľné iba cez prizmu časových súvislostí prípadu, teda že vzájomná žaloba bola
podaná až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu. Pokiaľ však ide o materiálne
hľadisko – teda o skúmanie toho, aký vlastne právny názor dovolací súd skôr vyslovil – je
zrejmé, že v zrušujúcom rozsudku z 26. marca 2002 dovolací súd jasne a zreteľne uviedol,
aké právne dôsledky má, resp. malo prípadné trvalé opustenie spoločnej domácnosti
žalobcom. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že ak po trvalom opustení spoločnej
domácnosti jedným zo spoločných nájomcov ostal len jeden spoločný nájomca, stáva sa
tento výlučným nájomcom bytu.
20. Je teda nepopierateľným faktom, že predmetom konania od jeho počiatku bolo
okrem otázky zrušenia práva spoločného nájmu bytu aj určenie osoby výlučného nájomcu
bytu a práve v tejto veci najvyšší súd vyslovil v roku 2002 záväzný právny názor. Rozdiel
medzi žalobou a vzájomnou žalobou preto nebol v charaktere veci, ktorá bola predmetom
konania, ale v tom, že v prvom prípade sa určenia výlučného nájmu bytu domáhal žalobca
a v druhom prípade sťažovateľ. Rozdiel teda spočíval v odlišnosti účastníkov konania
v rôznom procesnom postavení, ktorí sa však domáhali totožného výroku rozsudku. V tejto
časti predmetu konania je teda preukázateľne daná totožnosť veci, pokiaľ ide o žalobu
a vzájomnú žalobu, a teda odvolávanie sa najvyššieho súdu na časové súvislosti a neskoršie
podanie vzájomnej žaloby neobstojí. Inak povedané, je zrejmé, že v prípade sťažovateľa
existuje konkurencia skoršieho právneho názoru dovolacieho súdu a neskoršieho
právneho názoru odvolacieho súdu na otázku nájmu bytu sťažovateľom, v dôsledku čoho
pri materiálnom ponímaní základného práva na súdnu ochranu nemožno akceptovať záver
najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.
21. Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo
zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho
rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel
inštitútu viazanosti nižšieho súdu právnym názorom súdu vyššieho. Ústavný súd, ktorého
funkciou je ochrana ústavou zaručených základných práv jednotlivca, síce rešpektuje
právomoc najvyššieho súdu zvoliť zodpovedajúci výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ale len ak tento rešpektuje ochranu základných práv
jednotlivca. Tomu potom zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia § 238 ods. 2 OSP
v otázke prípustnosti dovolania, a to aj v súvislosti s § 243d ods. 1 OSP, ktorý v každom
prípade umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na
výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho
a dovolacieho súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu,
a to pod zorným uhlom námietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu
odvolacieho a dovolacieho súdu tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, ktorého integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné
ustanovenia (m. m. I. ÚS 186/08).
22. Prílišným formalizmom je poznamenané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
aj v časti odmietajúcej dovolanie sťažovateľa z dôvodu nenaplnenia dôvodu prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti sa najvyšší súd sústredil poukázať
na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej nesprávne právne posúdenie veci ešte
nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Podľa názoru ústavného súdu však okolnosti
súdenej veci vyžadovali v záujme spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania (§ 1 OSP) starostlivejšie preskúmanie sťažovateľom tvrdeného odňatia
možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je
totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také
riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné
s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení
23. In concreto nie je sporné, že okresný súd výrokom rozsudku vzájomnú žalobu
zamietol a odvolací súd tento jeho výrok potvrdil, čo na odôvodnenie neprípustnosti
dovolania z hľadiska § 237 písm. f) OSP skonštatoval najvyšší súd. Z odôvodnení týchto
rozsudkov však zároveň vyplýva, že tieto po zistení, že žalobca byt odkúpil od M. K. v roku
2001 (na základe rozsudku z roku 1999 o jeho určení za výlučného nájomcu bytu, ktorý bol
neskôr zrušený, pozn.), o uplatnenom vzájomnom návrhu sťažovateľa vecne nerozhodli,
pretože nevyhodnotili skutkový stav v tomto smere zistený vykonaným dokazovaním, a
tento nepodriadili pod príslušnú právnu normu. Okresný súd v zhode s odvolacím súdom
teda nedal sťažovateľovi odpoveď na otázku, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo v
roku 1995 k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti a či sa sťažovateľ v dôsledku
správania žalobcu stal alebo nestal výlučnom nájomcom bytu. Ústavný súd v tomto smere
iba pripomína, že dôsledky trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným zo spoločných
nájomcov bytu spočívajúce vo vzniku výlučného nájmu bytu zostávajúceho nájomcu
nastávajú ex lege a rozsudok súdu osvedčujúci túto právnu skutočnosť má deklaratórny
charakter.
24. Za týchto okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať sťažovateľovi
konkrétnu odpoveď na otázku, či nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému bytu
žalobcom (kúpnou zmluvou uzavretou na podklade neskôr zrušeného rozsudku nezákonne
určujúceho žalobcu za výlučného nájomcu bytu, pozn.) je pri materiálnom ponímaní
základného práva na súdnu ochranu takou prekážkou, pre ktorú súdy nemohli rozhodnúť
o určení jeho výlučného nájmu k predmetnému bytu, a to za situácie, keď dôsledky trvalého
opustenia spoločnej domácnosti nastávajú ex lege a otázka ne/platnosti právneho úkonu
môže byť riešená nielen v samostatnom konaní, ale aj ako prejudiciálna otázka. Podľa
názoru ústavného súdu bolo aj v tomto smere odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu iba formalizmom nevystihujúcim podstatu súdenej veci.
25. Ústavnému súdu neuniklo, že medzi sťažovateľom a žalobcom prebieha aj
konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia
konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku
(o vzájomnej žalobe sťažovateľa) uzavrel, že otázku žalovateľnosti nároku na určenie
výlučného nájmu bytu možno riešiť až potom, ako v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy
bude vydané právoplatné rozhodnutie. Takýto prístup však nemožno hodnotiť ako súladný
s ústavou a dohovorom formulovanou požiadavkou na spravodlivé a rýchle konanie.
Sťažovateľ sa nie vlastnou vinou ocitol v stave právnej neistoty trvajúcom viac ako
15 rokov (!!!), a to v otázke jeho práva k bytu, v ktorom trvale žije so svojou rodinou, teda
v otázke týkajúcej sa jeho života, bývania a súkromia. Primárnym pôvodcom jeho právnej
neistoty boli pritom práve všeobecné súdy, ktorých nezákonné rozsudky (okresný súd̶
sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999, odvolací súd ̶sp. zn. 16 Co 267/99 zo 6. apríla 2000)
viedli k uzavretiu kúpnej zmluvy k predmetnému bytu medzi jeho bratom (žalobcom)
a pôvodným prenajímateľom bytu, o neplatnosti ktorej ku dňu podania sťažnosti nebolo
rozhodnuté. Sťažovateľ sa tak nezavinene ocitol v kolotoči súdnych konaní na rôznych
stupňoch všeobecných súdov o v podstate banálnej právnej otázke nevykazujúcej zvýšenú
skutkovú či právnu zložitosť. Dôsledky vlastných nesprávnych a neskôr zrušených
rozhodnutí prejavujúce sa v právnom statuse sťažovateľa pritom všeobecné súdy
nedokázali za dlhé roky reparovať. Uvedený názor odvolacieho súdu o „navrhovanom
poradí“ súdnych sporov preto nemožno považovať za súladný s materiálnym (a nie
formálnym) prístupom k povinne poskytovanej súdnej ochrane účastníkovi občianskeho
súdneho konania.
26. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto
východiská (body 14 až 25 odôvodnenia tohto nálezu), potom jeho prístup nemožno
hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu
a právu na spravodlivé súdne konanie. Keďže najvyšší súd v napadnutom rozsudku
nepostupoval v intenciách uvedených východísk, ústavný súd prvým výrokom tohto nálezu
vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a druhým výrokom zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným,
presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu bolo procesne prípustné.
27. Keďže sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom
a v konaní bol úspešný, s poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde mu ústavný súd
priznal náhradu trov konania. V zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny jedna šestina
výpočtového základu za jeden úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom
a sťažovateľovi prislúcha náhrada trov konania v sume 323,50 € pozostávajúca z odmeny
za dva úkony právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť),
paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 15,26 € (2 x 7,63 €) a 20 % DPH v sume
53,92 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012