Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 416 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (423)e9f/363643.403487.pdf
PDF · 223.15 KB
No categories available
4Cdo/34/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 34/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. V. S., bývajúceho
v K., proti ţalovanému S., so sídlom v K., o uloženie povinnosti a priznanie nemajetkovej
ujmy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 44 C 614/2005, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. októbra 2010, sp. zn. 1 Co 176/2009, 1 Co
177/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 3. marca 2009 č.k. 44 C 614/2005-178 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému zdrţať sa prijímania
nových členov - ţiadateľov o byt a to aţ do uspokojenia doterajších členov S. - ţiadateľov
o byt a tieţ uloţenia povinnosti ţalovanému, zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu
435 000,-- Sk a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe rozhodnutím
o prijatí za člena S. z 24. mája 1984 bol ţalobca uznesením Predstavenstva č. X., na základe
jeho prihlášky z 22. mája 1984 a splnenia podmienok vstupu, prijatý za člena druţstva.
Písomnými výzvami z 27. februára 1985 a následne v roku 1987 bol ţalobca pre potreby
zostavovania poradovníkov uchádzačov o byt vyzvaný ţalovaným na záväzné vyjadrenie sa
o tom, v ktorom roku bude mať záujem o pridelenie druţstevného bytu a koľko izbového, na
ktoré ţalobca nereagoval. V súvislosti so spracovaním poradovníka na rok 1992 bol ţalobca
opätovne ţalovaným vyzvaný, aby vrátil vyplnenú návratku, ktorou vyjadrí svoj záujem
o zaradenie do poradovníka na rok 1992, v ktorom uvedie zároveň koľko izbový byt poţaduje
prideliť. Na toto doţiadanie ţalobca reagoval oznámením svojho záujmu o zaradenie do
poradovníka na rok 1992 a o pridelenie 1- izbovej bytovej jednotky. Dňa 21. januára 1995 bol
ţalobca predvolaný na bytové oddelenie a podľa poznámky zapísanej na predvolaní sa
ţalobca na toto predvolanie aj dostavil a zúčastnil sa ohliadky bytu s tým, ţe ţalobca svoj
záujem o ponúknutý byt mal ţalovanému oznámiť, čo sa však nestalo. Súd prvého stupňa
ohľadne prednesu ţalobcu, v ktorom tento konštatoval porušenie ustanovenia § 5
antidiskriminačného zákona uviedol, ţe charakter vzťahu ţalobcu ako člena druţstva
a ţalovaného ako spoločenstva zaloţeného za účelom podnikania alebo zabezpečenia
hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov, v konkrétnom prípade
ţalovaného, v zmysle článku 2 ods. 1 Stanov S. zaloţeného za účelom hospodárenia s bytmi,
obstarávania bytov a zároveň vykonávania správy bytových domov na základe zmlúv
o výkone správy, sa jedná o vzťah medzi členom a druţstvom, teda vzťah obchodnoprávny,
v ktorom ţalovaný je podnikateľským subjektom a z toho vyvodil záver, ţe sa nejedná
o situáciu predpokladanú ustanovením § 5 písm. d/ antidiskriminačného zákona. Z uvedeného
vyvodil, ţe v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe
uvedená zásada sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi
a ţalobca neuviedol a ani nepreukázal, ţe by bolo ustanovené osobitným zákonom právo
člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi. Súd prvého stupňa taktieţ
konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania
všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale zameriava sa len na oblasti
v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi
na ktoré odkazuje. Konštatoval, ţe pre vzťah ţalobcu ako člena druţstva a ţalovaného ako
bytového druţstva je určujúci Obchodný zákonník a jedná sa o vzťah obchodnoprávny, na
ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto vzťahu nemôţe
vzťahovať. Druţstvo je podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím druţstva sa
do popredia dostáva najmä majetkovoprávny aspekt členstva. S poukazom na tento názor
uzavrel, ţe vo veci nezistil, ţe by v danom prípade prideľovaním bytov po neplatičoch za
rovnakých podmienok pre členov ako aj nečlenov bytového druţstva dochádzalo
k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe ţiadnym osobitným zákonom nebolo
ustanovené právo člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi, keďţe takýto byt
sa nepovaţuje za byt v uţívaniaschopnom stave na pridelenie akého má právo člen bytového
druţstva v zmysle článku 12 ods. 1 písm. E a písm. F Stanov druţstva.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. októbra 2010, sp. zn.
1 Co 176/2009, 1 Co 177/2009 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. marca 2009 v časti týkajúcej sa určenia výšky
súdneho poplatku za odvolanie tak, ţe túto určil sumou 499 Eur. V odôvodnení rozsudku
uviedol, ţe súd prvého stupňa správne vyhodnotil podmienky pre poskytnutie ochrany podľa
zákona o rovnakom zaobchádzaní a správne rozhodol, pokiaľ nárok ţalobcu uplatnený podľa
tohto zákona ako nedôvodný zamietol. Za vecne správne a výstiţné povaţoval aj dôvody
prvostupňového rozsudku v ktorých konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje
zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale
zameriava sa len na oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb
ustanovenými zákonmi, pričom v tomto prípade pre vzťah ţalobcu ako člena bytového
druţstva a ţalovaného je určujúci Obchodný zákonník, vzhľadom k tomu, ţe ide o vzťah
obchodnoprávny, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto
vzťahu nemôţe vzťahovať. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe ţalobca svoj nárok uplatnený
v ţalobe upravoval na výzvu súdu podaním zo 6. februára 2006 (č.I. 14) a v takomto znení ho
odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 10. júla 2006 (č.l. 25) kvalifikoval ako nárok
na ochranu práva porušeného nedodrţiavaním zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti
s prideľovaním bytov ţalovaným, keď konštatoval, ţe petit jeho ţaloby v plnom rozsahu
zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. a ním uplatnená ţaloba má aj
všeobecné náleţitosti uvedené v § 79 ods. 1 O.s.p. a sú v ňom aj popísané skutočnosti
na ktorých ţalobca svoj nárok zakladá. Mal za to, ţe označenie odporcu zodpovedá aj zneniu
§ 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z., pretoţe ţalovaným má byť osoba, o ktorej ţalobca tvrdí,
ţe porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Ţalobca si takúto právnu kvalifikáciu svojho
nároku počas ďalšieho konania osvojil, čo potvrdil aj v písomnom podaní z 22. augusta 2006
(č.l. 32). Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak nárok ţalobcu posudzoval podľa
podmienok zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Ţalobca v konaní
nepreukázal, ale ani netvrdil, ţe by jeho nárok vychádzal z diskriminácie z niektorého z tých
dôvodov, ktoré antidiskriminačný zákon vymedzuje. Z obsahu jeho skutkových tvrdení
moţno vyvodiť, ţe tento svoj nárok odvodzuje od porušenia práva ţalovaného ako bytového
druţstva voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov. Porušenie takéhoto práva však
nepredstavuje diskrimináciu z dôvodu vymedzeného zákonom č. 365/2004 Z.z. a rovnako ani
nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemoţno
ţalobe ţalobcu v ňom vymedzeným petitom vyhovieť a to ani v prípade, ak by tento v konaní
uniesol dôkazné bremeno a preukázal, ţe zo strany ţalovaného skutočne došlo k porušeniu
iného právneho predpisu resp. stanov druţstva. Ţalobcom konkretizovaným petitom ţaloby
totiţ moţno vyhovieť iba za predpokladu splnenia podmienok pre poskytnutie ochrany podľa
antidiskriminačného zákona. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca, navrhol oba rozsudky súdov
niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, ţe
Krajský súd v Košiciach poprel zákonné znenie a účel antidiskriminačného zákona
č. 365/2004 Z.z. v znení oznámenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 18. októbra 2005 č. 539/2005 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko
vychádzal z nesprávneho právneho predpisu. Krajský súd a okresný súd mu neposkytli
ochranu proti rozdielnemu zaobchádzaniu bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia
ktoré zaručuje článok 1 ods. 1, článok 12 ods. 1, článok 20 ods. 1 ústavy, článok 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu,
článok 21 ods. 1 Charty základných práv a článok 26 o Medzinárodnom pakte o občianskych
a politických právach. Tým, ţe mu súd odmietol poskytnúť ochranu a právo domáhať sa
nápravy protiprávneho stavu, porušil jeho právo na súd a spravodlivé súdne konanie a došlo
preto k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a § 2 ods. 1 a § 9
ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení oznámenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 18. októbra 2005 č. 539/2005 Z.z. Za arbitrárny povaţuje záver krajského súdu, ţe
antidiskriminačný zákon poskytuje ochranu pred diskrimináciou iba z konkrétne zákonom
vymedzených dôvodov v § 2 ods. 1 a taktieţ vymedzuje okruh vzťahov pri ktorých
k diskriminácii môţe dôjsť a takto vymedzený rozsah právnej ochrany znamená, ţe
na základe neho nemoţno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného dôvodu, alebo v inej
oblasti. Za neopodstatnený povaţuje tieţ záver súdu, ţe v konaní nepreukázal ani netvrdil, ţe
nárok vychádzal z diskriminácie z niektorých z dôvodov, ktoré antidiskriminačný zákon
vymedzuje. Poukázal na to, ţe z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie. Preto zastáva názor, ţe Krajský súd v Košiciach
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 ústavy SR, keď mu odmietol
poskytnúť ochranu podľa antidiskriminačného zákona. Krajský súd nedal odpoveď
na základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania, nezaoberal sa jeho jednotlivými
námietkami v odvolaní uvedenými, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Bolo
povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky
námietky uvedené v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne
neodôvodnené, vychádza z nesprávneho právneho predpisu, čím sa reálne nezabezpečilo
uplatnenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe za vecne správny záver
a výstiţné povaţuje aj dôvody prvostupňového rozsudku v časti v ktorých konštatoval, ţe
antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých
oblastiach spoločenského ţivota, ale len oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojní
s právami osôb ustanovených osobitnými zákonmi pričom pre vzťah ţalobcu ako člena
bytového druţstva a ţalovaného je určujúci Obchodný zákonník, takýto záver súdu je
arbitrárny a nemá oporu v antidiskriminačnom zákone a v jeho znení v čase podania návrhu
na začatie konania. Na daný prípad sa vzťahuje antidiskriminačný zákon a preto došlo
k porušeniu § 5 ods. 2 písm. d/ antidiskriminačného zákona v spojení s ustanovením § 685
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 12 písm. E, F stanov odporcu.
Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal pri závere, ţe všetky pridelené
byty po neplatičoch neboli schopné uţívania, keď súd nevykonal ohliadku jednotlivých
pridelených bytov a nepribral ani znalca na ich posúdenie. Aţ zo samotného rozhodnutia súdu
sa dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave. K dôkazu na základe
ktorého súd dospel k takému záveru sa nemal moţnosť vyjadriť a s týmto zistením sa mal
moţnosť oboznámiť aţ prostredníctvom samotného rozhodnutia okresného súdu. Týmto
postupom okresný súd mu ako účastníkovi konania odňal moţnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa
k dôkazu, ktorý vykonal a z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Ďalej dovolateľ uviedol, ţe
na verejné vyhlásenie rozsudku (odvolacieho súdu – pozn. dovolacieho súdu) nebol
predvolaný ani nebol o tomto úkone upovedomený, čím došlo k porušeniu práva na verejné
vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany upravené v čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní
súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čI. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keď aj Ústavný súd pri svojom
rozhodovaní sa doposiaľ odvolával na doterajšiu judikatúru a v nadväznosti na ňu opakovane
uvádzal, ţe verejné vyhlásenie rozsudku predpokladá povinnosť všeobecného súdu
upovedomiť účastníkov konania. Právo na verejné vyhlásenie rozsudku by tak bolo iba
iluzórne a nemalo by reálny základ, keby všeobecný súd nebol povinný predpísaným
spôsobom umoţniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku. Bolo
preto povinnosťou krajského súdu umoţniť mu zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku.
Namietol tieţ, ţe odvolací súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie § 2 ods. 1 zákona
č. 365/2004 Z.z. v znení zákona č. 400/2009 Z.z. (antidiskriminačného zákona), ktoré
v doterajšom konaní nebolo pouţité a na ktorého znenie sa ani neodvolával, pričom
dovolateľa nevyzval k moţnosti pouţitia tohto zákona, napriek tomu, ţe bol povinný tak
urobiť a vyzvať ho na vyjadrenie sa k jeho pouţitiu. Keďţe tak neurobil, zaťaţil konanie
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V dôvodoch uvedených v obsiahlom dovolaní v 113
bodoch rozoberá skutkový a právny stav veci a uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí
s rozhodnutiami súdov niţších stupňov a pre ktoré ţiada, aby dovolací súd zrušil oba
rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom z obsahu dovolania moţno
vyvodiť, ţe dôvodnosť dovolania vyvodzuje okrem konkrétne namietaného ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. aj z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie
povaţuje za vecne správne, spočívajúce na správnej právnej kvalifikácii a netrpí ţiadnymi
vadami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo k ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len
na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Pokiaľ ide o procesné vady podľa
§ 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p., ţalobca v dovolaní ani nenamietal, a tieto v dovolacom konaní
ani nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V predmetnej veci dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ktorú mal
odvolací súd zaloţiť tým, ţe ho nepredvolal na vyhlásenie rozsudku, odôvodnenie rozsudku je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, dovolateľ nemal moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a súd ho nevyzval vyjadriť sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 2
ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní
realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ došlo k odňatiu
moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe sa tak stalo v dôsledku postupu súdu, 3/ a to voči
účastníkovi konania. Vzhľadom ku skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich
ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti
konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje
účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Podľa § 115 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 156 ods. 1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne; vyhlasuje ho predseda
senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu
s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia.
Podľa § 156 ods. 3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, ţe ak tento zákon neustanovuje inak,
pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p., v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného od 15. októbra
2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008, v ostatných prípadoch
moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. verejne vyhlásil, pričom oznámenie
o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 4. októbra 2010, teda
desať dní vopred. Nemal preto povinnosť predvolávať účastníkov konania v zmysle § 115
O.s.p. Odvolací súd neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom
rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného
prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, ţe by išlo o dôleţitý verejný záujem
(Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry ESĽP
nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať
verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade
nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôleţitý verejný záujem
a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia
pojednávanie z dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych
súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod.
(porovnaj dôvodovú správu k zmenám účinným od 15. októbra 2008).
Tým, ţe odvolací súd nedoručil ţalobcovi predvolanie na vyhlásenie rozsudku
do vlastných rúk, mu neodňal moţnosť konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok
neukladá súdu takto predvolávať účastníkov konania na vyhlásenie rozsudku v prípade, ak
rozhoduje bez nariadenia ústneho pojednávania ako v tomto prípade.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou
riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd
povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Nemoţno totiţ opomenúť, ţe
zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text
§ 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové
ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí
súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním
vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe
podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania
o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa
sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu
sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môţe zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,
ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude
verejnosťou vítané (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,
ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to
po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito
závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť
dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore
so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery
odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene
musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov
práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 14 strán) uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán v prejednávanej veci, výpovede svedkov vypočutých v konaní, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení pouţitých
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa
primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, prečo na prejednávanú vec nie je
moţné aplikovať ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.z. a prečo nebolo moţné uplatnenému
petitu, ktorým ţalobca ţiadal zakázať ţalovanému prijímať ďalšie osoby za nových členov
bytového druţstva a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy, vyhovieť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa
v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa, ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.
Dovolací súd poznamenáva, ţe odvolanie ţalobcu obsahovalo 96 bodov a preto nebolo moţné
(s prihliadnutím na ich jednotlivý obsah), ale najmä účelné a pre zrozumiteľnosť odôvodnenia
rozsudku vhodné polemizovať s kaţdým tam uvádzaným argumentom. Podľa dovolacieho
súdu nebol vadný postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to, ţe odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotoţnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na podporu ich
správnosti doplnil ďalšie dôvody. Ţalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci
významné skutočnosti, s ktorými by sa uţ nevyporiadal súd prvého stupňa.
Neobstojí potom ani ďalší dôvod uvádzaný v dovolaní (bod 112), ktorým mal odvolací
súd odňať ţalobcovi moţnosť konať pred súdom tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa
k pouţitiu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa navyše
poukázal na to, ţe z ustanovenia § 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný
zákon) vyplýva, ţe antidiskriminačný zákon poskytuje ochranu pred diskrimináciou iba
z konkrétne zákonom vymenovaných dôvodov v § 2 ods. 1 a taktieţ vymedzuje okruh
konkrétnych vzťahov pri ktorých k diskriminácii môţe dôjsť a takto vymedzený právny
rozsah právnej ochrany znamená, ţe na základe neho nemoţno poskytovať ochranu
pri porušení práva z iného dôvodu, alebo v inej oblasti. Reagoval tak nielen na citáciu tohto
ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (por. č.l. 186 spisu), ale aj
na „záverečné vyjadrenie“ ţalobcu z 12. januára 2009 k svojmu návrhu na začatie konania
(bod 25 a 28), vyjadrenie zástupkyne ţalovaného na pojednávaní dňa 14. januára 2009
(č.l. 168 p.v.) a v neposlednom rade tým reagoval na odvolanie ţalovaného proti rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom odvolaní (por. jeho bod 46, 49) poukazuje práve na toto
ustanovenie, od ktorého (okrem iných) svoj nárok uplatnený v ţalobe, odvodzuje.
Dovolací súd tu však povaţuje za potrebné uviesť, ţe s účinnosťou od 15. októbra 2008
Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p
ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia
vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník konania tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej
aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ
po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej vedci však nejde o tento prípad. Ako bolo uţ vyššie uvedené,
ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. sa zaoberal vo svojom odôvodnení uţ súd
prvého stupňa, pričom toto ustanovenie bolo jedným z ďalších, ktorým súd prvého stupňa
odôvodnil zamietavé rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd vo svojom odôvodnení
rozsudku taktieţ citoval toto ustanovenie, pričom zdôraznil správnosť jeho pouţitia a výkladu
súdom prvého stupňa, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu ani na základe tohto ustanovenia
nie je moţné ţalobcovi priznať úspech v konaní. Tvrdenie ţalobcu, ţe k pouţitiu tohto
ustanovenia sa nemal moţnosť vyjadriť sa nezakladá na pravde, pretoţe (ako bolo uţ vyššie
uvedené) to bol práve ţalobca, ktorý sa niekoľkokrát dovolával svojho nároku práve aj
s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.
Odvolací súd preto neporušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., ak nevyzval ţalobcu, aby
sa vyjadril k pouţitiu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. a nevytvoril mu tak
procesnú prekáţku, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe v predmetnom konaní bol porušený princíp
kontradiktórnosti konania, podstatou ktorého je právo účastníkov konania reagovať
na argumenty a námietky protistrany. Zo zápisníc z pojednávaní vyplýva, ţe ţalobca sa
zúčastňoval na pojednávaniach, mal moţnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj
zaujať stanovisko k vyjadreniam ţalovaného a svedkov. Dovolací súd po posúdení priebehu
konania dospel k záveru, ţe tento princíp porušený nebol.
Ţalobca konkrétne namieta, ţe aţ z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa
dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave (inak okolnosť
pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatná – pozn. dovolacieho súdu). Z obsahu spisu však
vyplýva, ţe zástupkyňa ţalovaného túto skutočnosť uvádzala uţ na pojednávaní konanom
na súde prvého stupňa 22. októbra 2008, keď uviedla, ...“na strane 2 Koncepcie je uvedené, ţe
ţiadateľom o pridelenie bytu po neplatičoch môţe byť aj nie člen druţstva. Uvádza, ţe takéto
byty boli ponúkané aj členom druţstva a konkrétne aj navrhovateľovi, pričom zo strany
členov druţstva dochádzalo k tej situácii, ţe členovia druţstva odmietali takéto byty
z dôvodu, ţe tieto byty boli značným spôsobom zdevastované. Preto druţstvo pristúpilo
k vypracovaniu koncepcie podľa ktorej sa takéto byty mohli prideľovať aj nečlenom
druţstva“. (por. č.l. 138). Ţalobca na toto vyjadrenie nereagoval na tomto ani ďalšom
pojednávaní, ale ani v jednom z 35 bodov vo svojom „záverečnom vyjadrení k návrhu
na začatie konania“ z 12. januára 2009. Rovnako na pojednávaní 14. januára 2009 uviedol
svedok V. M., ...“Koncepcia bola zaloţená na tom princípe, ţe záujemca o pridelenie bytu po
neplatičovi .... musel súhlasiť so stavom bytu po neplatičovi takým, v akom stave byt bol,
pričom tieto byty boli väčšinou zdevastované a zároveň súhlasiť s tým, ţe k termínu
pridelenia takéhoto bytu uhradí celý dlh, ktorý na byte bol.“... (č.l. 166 p.v.). Zo spisu
vyplýva, ţe ţalobca na tomto pojednávaní kládol otázky, no ani v jednom prípade na tieto
uvádzané skutočnosti nereagoval.
Pokiaľ ţalobca spochybňuje záver súdu o tom, ţe na prejednávanú vec nemoţno
aplikovať ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), v skutočnosti
spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu
uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn. – dovolací súd sa hodnotením
dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
(por. R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa
v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať
dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie
uvedeným treba ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny
súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade
so zákonom a jeho postup nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom obhájenia jeho práv a právom
chránených záujmov.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne, ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júla 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová