Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/34/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. V. S., bývajúceho

v K., proti ţalovanému S., so sídlom v K., o uloženie povinnosti a priznanie nemajetkovej

ujmy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. októbra 2010, sp. zn. , 1 Co

177/2009, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 3. marca 2009 č.k. -178 zamietol

ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému zdrţať sa prijímania

nových členov - ţiadateľov o byt a to aţ do uspokojenia doterajších členov S. - ţiadateľov

o byt a tieţ uloţenia povinnosti ţalovanému, zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu

435 000,-- Sk a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe rozhodnutím

o prijatí za člena S. z 24. mája 1984 bol ţalobca uznesením Predstavenstva č. X., na základe

jeho prihlášky z 22. mája 1984 a splnenia podmienok vstupu, prijatý za člena druţstva.

Písomnými výzvami z 27. februára 1985 a následne v roku 1987 bol ţalobca pre potreby

zostavovania poradovníkov uchádzačov o byt vyzvaný ţalovaným na záväzné vyjadrenie sa

o tom, v ktorom roku bude mať záujem o pridelenie druţstevného bytu a koľko izbového, na

ktoré ţalobca nereagoval. V súvislosti so spracovaním poradovníka na rok 1992 bol ţalobca

opätovne ţalovaným vyzvaný, aby vrátil vyplnenú návratku, ktorou vyjadrí svoj záujem

o zaradenie do poradovníka na rok 1992, v ktorom uvedie zároveň koľko izbový byt poţaduje

2

prideliť. Na toto doţiadanie ţalobca reagoval oznámením svojho záujmu o zaradenie do

poradovníka na rok 1992 a o pridelenie 1- izbovej bytovej jednotky. Dňa 21. januára 1995 bol

ţalobca predvolaný na bytové oddelenie a podľa poznámky zapísanej na predvolaní sa

ţalobca na toto predvolanie aj dostavil a zúčastnil sa ohliadky bytu s tým, ţe ţalobca svoj

záujem o ponúknutý byt mal ţalovanému oznámiť, čo sa však nestalo. Súd prvého stupňa

ohľadne prednesu ţalobcu, v ktorom tento konštatoval porušenie ustanovenia § 5

antidiskriminačného zákona uviedol, ţe charakter vzťahu ţalobcu ako člena druţstva

a ţalovaného ako spoločenstva zaloţeného za účelom podnikania alebo zabezpečenia

hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov, v konkrétnom prípade

ţalovaného, v zmysle článku 2 ods. 1 Stanov S. zaloţeného za účelom hospodárenia s bytmi,

obstarávania bytov a zároveň vykonávania správy bytových domov na základe zmlúv

o výkone správy, sa jedná o vzťah medzi členom a druţstvom, teda vzťah obchodnoprávny,

v ktorom ţalovaný je podnikateľským subjektom a z toho vyvodil záver, ţe sa nejedná

o situáciu predpokladanú ustanovením § 5 písm. d/ antidiskriminačného zákona. Z uvedeného

vyvodil, ţe v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe

uvedená zásada sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi

a ţalobca neuviedol a ani nepreukázal, ţe by bolo ustanovené osobitným zákonom právo

člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi. Súd prvého stupňa taktieţ

konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania

všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale zameriava sa len na oblasti

v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi

na ktoré odkazuje. Konštatoval, ţe pre vzťah ţalobcu ako člena druţstva a ţalovaného ako

bytového druţstva je určujúci a jedná sa o vzťah obchodnoprávny, na

ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto vzťahu nemôţe

vzťahovať. Druţstvo je podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím druţstva sa

do popredia dostáva najmä majetkovoprávny aspekt členstva. S poukazom na tento názor

uzavrel, ţe vo veci nezistil, ţe by v danom prípade prideľovaním bytov po neplatičoch za

rovnakých podmienok pre členov ako aj nečlenov bytového druţstva dochádzalo

k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe ţiadnym osobitným zákonom nebolo

ustanovené právo člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi, keďţe takýto byt

sa nepovaţuje za byt v uţívaniaschopnom stave na pridelenie akého má právo člen bytového

druţstva v zmysle článku 12 ods. 1 písm. E a písm. F Stanov druţstva.

3

Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. októbra 2010, sp. zn.

, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom

na ustanovenie , účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. marca 2009 v časti týkajúcej sa určenia výšky

súdneho poplatku za odvolanie tak, ţe túto určil sumou 499 Eur. V odôvodnení rozsudku

uviedol, ţe súd prvého stupňa správne vyhodnotil podmienky pre poskytnutie ochrany podľa

zákona o rovnakom zaobchádzaní a správne rozhodol, pokiaľ nárok ţalobcu uplatnený podľa

tohto zákona ako nedôvodný zamietol. Za vecne správne a výstiţné povaţoval aj dôvody

prvostupňového rozsudku v ktorých konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje

zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale

zameriava sa len na oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb

ustanovenými zákonmi, pričom v tomto prípade pre vzťah ţalobcu ako člena bytového

druţstva a ţalovaného je určujúci , vzhľadom k tomu, ţe ide o vzťah

obchodnoprávny, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto

vzťahu nemôţe vzťahovať. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe ţalobca svoj nárok uplatnený

v ţalobe upravoval na výzvu súdu podaním zo 6. februára 2006 (č.I. 14) a v takomto znení ho

odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 10. júla 2006 (č.l. 25) kvalifikoval ako nárok

na ochranu práva porušeného nedodrţiavaním zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti

s prideľovaním bytov ţalovaným, keď konštatoval, ţe petit jeho ţaloby v plnom rozsahu

zodpovedá ustanoveniu a ním uplatnená ţaloba má aj

všeobecné náleţitosti uvedené v a sú v ňom aj popísané skutočnosti

na ktorých ţalobca svoj nárok zakladá. Mal za to, ţe označenie odporcu zodpovedá aj zneniu

, pretoţe ţalovaným má byť osoba, o ktorej ţalobca tvrdí,

ţe porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Ţalobca si takúto právnu kvalifikáciu svojho

nároku počas ďalšieho konania osvojil, čo potvrdil aj v písomnom podaní z 22. augusta 2006

(č.l. 32). Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak nárok ţalobcu posudzoval podľa

podmienok (antidiskriminačný zákon). Ţalobca v konaní

nepreukázal, ale ani netvrdil, ţe by jeho nárok vychádzal z diskriminácie z niektorého z tých

dôvodov, ktoré antidiskriminačný zákon vymedzuje. Z obsahu jeho skutkových tvrdení

moţno vyvodiť, ţe tento svoj nárok odvodzuje od porušenia práva ţalovaného ako bytového

druţstva voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov. Porušenie takéhoto práva však

nepredstavuje diskrimináciu z dôvodu vymedzeného a rovnako ani

nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemoţno

ţalobe ţalobcu v ňom vymedzeným petitom vyhovieť a to ani v prípade, ak by tento v konaní

uniesol dôkazné bremeno a preukázal, ţe zo strany ţalovaného skutočne došlo k porušeniu

iného právneho predpisu resp. stanov druţstva. Ţalobcom konkretizovaným petitom ţaloby

totiţ moţno vyhovieť iba za predpokladu splnenia podmienok pre poskytnutie ochrany podľa

antidiskriminačného zákona. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca, navrhol oba rozsudky súdov

niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, ţe

Krajský súd v Košiciach poprel zákonné znenie a účel antidiskriminačného zákona

č. v znení oznámenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 18. októbra 2005 č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko

vychádzal z nesprávneho právneho predpisu. Krajský súd a okresný súd mu neposkytli

ochranu proti rozdielnemu zaobchádzaniu bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia

ktoré zaručuje , , , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu,

článok 21 ods. 1 Charty základných práv a článok 26 o Medzinárodnom pakte o občianskych

a politických právach. Tým, ţe mu súd odmietol poskytnúť ochranu a právo domáhať sa

nápravy protiprávneho stavu, porušil jeho právo na súd a spravodlivé súdne konanie a došlo

preto k porušeniu , Európskeho dohovoru a a

ods. 2 v znení oznámenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 18. októbra 2005 č. Za arbitrárny povaţuje záver krajského súdu, ţe

antidiskriminačný zákon poskytuje ochranu pred diskrimináciou iba z konkrétne zákonom

vymedzených dôvodov v § 2 ods. 1 a taktieţ vymedzuje okruh vzťahov pri ktorých

k diskriminácii môţe dôjsť a takto vymedzený rozsah právnej ochrany znamená, ţe

na základe neho nemoţno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného dôvodu, alebo v inej

oblasti. Za neopodstatnený povaţuje tieţ záver súdu, ţe v konaní nepreukázal ani netvrdil, ţe

nárok vychádzal z diskriminácie z niektorých z dôvodov, ktoré antidiskriminačný zákon

vymedzuje. Poukázal na to, ţe z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie. Preto zastáva názor, ţe Krajský súd v Košiciach

porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR, keď mu odmietol

poskytnúť ochranu podľa antidiskriminačného zákona. Krajský súd nedal odpoveď

na základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania, nezaoberal sa jeho jednotlivými

námietkami v odvolaní uvedenými, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Bolo

povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky

námietky uvedené v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne

neodôvodnené, vychádza z nesprávneho právneho predpisu, čím sa reálne nezabezpečilo

uplatnenie základného práva podľa a práva podľa Dohovoru.

Pokiaľ krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe za vecne správny záver

a výstiţné povaţuje aj dôvody prvostupňového rozsudku v časti v ktorých konštatoval, ţe

antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých

oblastiach spoločenského ţivota, ale len oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojní

s právami osôb ustanovených osobitnými zákonmi pričom pre vzťah ţalobcu ako člena

bytového druţstva a ţalovaného je určujúci , takýto záver súdu je

arbitrárny a nemá oporu v antidiskriminačnom zákone a v jeho znení v čase podania návrhu

na začatie konania. Na daný prípad sa vzťahuje antidiskriminačný zákon a preto došlo

k porušeniu § 5 ods. 2 písm. d/ antidiskriminačného zákona v spojení s ustanovením § 685

ods. 2 v spojení s článkom 12 písm. E, F stanov odporcu.

Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal pri závere, ţe všetky pridelené

byty po neplatičoch neboli schopné uţívania, keď súd nevykonal ohliadku jednotlivých

pridelených bytov a nepribral ani znalca na ich posúdenie. Aţ zo samotného rozhodnutia súdu

sa dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave. K dôkazu na základe

ktorého súd dospel k takému záveru sa nemal moţnosť vyjadriť a s týmto zistením sa mal

moţnosť oboznámiť aţ prostredníctvom samotného rozhodnutia okresného súdu. Týmto

postupom okresný súd mu ako účastníkovi konania odňal moţnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa

k dôkazu, ktorý vykonal a z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Ďalej dovolateľ uviedol, ţe

na verejné vyhlásenie rozsudku (odvolacieho súdu – pozn. dovolacieho súdu) nebol

predvolaný ani nebol o tomto úkone upovedomený, čím došlo k porušeniu práva na verejné

vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany upravené v

Slovenskej republiky k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní

súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čI. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1

ods. 1 a , keď aj Ústavný súd pri svojom

rozhodovaní sa doposiaľ odvolával na doterajšiu judikatúru a v nadväznosti na ňu opakovane

uvádzal, ţe verejné vyhlásenie rozsudku predpokladá povinnosť všeobecného súdu

6

upovedomiť účastníkov konania. Právo na verejné vyhlásenie rozsudku by tak bolo iba

iluzórne a nemalo by reálny základ, keby všeobecný súd nebol povinný predpísaným

spôsobom umoţniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku. Bolo

preto povinnosťou krajského súdu umoţniť mu zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku.

Namietol tieţ, ţe odvolací súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie § 2 ods. 1 zákona

č. v znení (antidiskriminačného zákona), ktoré

v doterajšom konaní nebolo pouţité a na ktorého znenie sa ani neodvolával, pričom

dovolateľa nevyzval k moţnosti pouţitia tohto zákona, napriek tomu, ţe bol povinný tak

urobiť a vyzvať ho na vyjadrenie sa k jeho pouţitiu. Keďţe tak neurobil, zaťaţil konanie

vadou v zmysle V dôvodoch uvedených v obsiahlom dovolaní v 113

bodoch rozoberá skutkový a právny stav veci a uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí

s rozhodnutiami súdov niţších stupňov a pre ktoré ţiada, aby dovolací súd zrušil oba

rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom z obsahu dovolania moţno

vyvodiť, ţe dôvodnosť dovolania vyvodzuje okrem konkrétne namietaného ustanovenia § 237

písm. f/ aj z ustanovenia ,

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie

povaţuje za vecne správne, spočívajúce na správnej právnej kvalifikácii a netrpí ţiadnymi

vadami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý má právnické vzdelanie

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( a nasl. ).

V zmysle , dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 , je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo k ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je

podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len

na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Pokiaľ ide o procesné vady podľa

aţ e/ a , ţalobca v dovolaní ani nenamietal, a tieto v dovolacom konaní

ani nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

V predmetnej veci dovolateľ namietal existenciu vady podľa

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ktorú mal

odvolací súd zaloţiť tým, ţe ho nepredvolal na vyhlásenie rozsudku, odôvodnenie rozsudku je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, dovolateľ nemal moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom a súd ho nevyzval vyjadriť sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 2

ods. 1

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní

realizácia tých procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ došlo k odňatiu

moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe sa tak stalo v dôsledku postupu súdu, 3/ a to voči

účastníkovi konania. Vzhľadom ku skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich

ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti

konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje

účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných

mu na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi

neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Podľa , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd

nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa , rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne; vyhlasuje ho predseda

senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu

s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia.

Podľa , vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Z ustanovenia vyplýva, ţe ak tento zákon neustanovuje inak,

pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa.

Podľa , v znení účinného od 15. októbra

2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008, v ostatných prípadoch

moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s bez nariadenia

pojednávania. Rozsudok v súlade s a verejne vyhlásil, pričom oznámenie

o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 4. októbra 2010, teda

desať dní vopred. Nemal preto povinnosť predvolávať účastníkov konania v zmysle § 115

Odvolací súd neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom

rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného

prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, ţe by išlo o dôleţitý verejný záujem

(Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry ESĽP

nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať

verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade

nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôleţitý verejný záujem

a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia

pojednávanie z dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod.

(porovnaj dôvodovú správu k zmenám účinným od 15. októbra 2008).

Tým, ţe odvolací súd nedoručil ţalobcovi predvolanie na vyhlásenie rozsudku

do vlastných rúk, mu neodňal moţnosť konať pred súdom.

neukladá súdu takto predvolávať účastníkov konania na vyhlásenie rozsudku v prípade, ak

rozhoduje bez nariadenia ústneho pojednávania ako v tomto prípade.

10

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä

pokiaľ ide o úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou

riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia f/ , dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla 2003 „Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez

toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd

povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Nemoţno totiţ opomenúť, ţe

, ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text

doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové

ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

11

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním

vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe

podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa

sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu

sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môţe zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,

ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude

verejnosťou vítané (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219

ods. 2 je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,

ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to

po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito

závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť

dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore

so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery

odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene

musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov

práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 14 strán) uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán v prejednávanej veci, výpovede svedkov vypočutých v konaní, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení pouţitých

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa

primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, prečo na prejednávanú vec nie je

moţné aplikovať ustanovenia a prečo nebolo moţné uplatnenému

12

petitu, ktorým ţalobca ţiadal zakázať ţalovanému prijímať ďalšie osoby za nových členov

bytového druţstva a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy, vyhovieť. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa

v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa, ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v ţiadnom prípade nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.

Dovolací súd poznamenáva, ţe odvolanie ţalobcu obsahovalo 96 bodov a preto nebolo moţné

(s prihliadnutím na ich jednotlivý obsah), ale najmä účelné a pre zrozumiteľnosť odôvodnenia

rozsudku vhodné polemizovať s kaţdým tam uvádzaným argumentom. Podľa dovolacieho

súdu nebol vadný postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to, ţe odôvodnenie rozhodnutia

súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotoţnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa

obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na podporu ich

správnosti doplnil ďalšie dôvody. Ţalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci

významné skutočnosti, s ktorými by sa uţ nevyporiadal súd prvého stupňa.

Neobstojí potom ani ďalší dôvod uvádzaný v dovolaní (bod 112), ktorým mal odvolací

súd odňať ţalobcovi moţnosť konať pred súdom tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa

k pouţitiu ustanovenia

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa navyše

poukázal na to, ţe z ustanovenia a (antidiskriminačný

zákon) vyplýva, ţe antidiskriminačný zákon poskytuje ochranu pred diskrimináciou iba

z konkrétne zákonom vymenovaných dôvodov v § 2 ods. 1 a taktieţ vymedzuje okruh

konkrétnych vzťahov pri ktorých k diskriminácii môţe dôjsť a takto vymedzený právny

rozsah právnej ochrany znamená, ţe na základe neho nemoţno poskytovať ochranu

pri porušení práva z iného dôvodu, alebo v inej oblasti. Reagoval tak nielen na citáciu tohto

ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (por. č.l. 186 spisu), ale aj

na „záverečné vyjadrenie“ ţalobcu z 12. januára 2009 k svojmu návrhu na začatie konania

(bod 25 a 28), vyjadrenie zástupkyne ţalovaného na pojednávaní dňa 14. januára 2009

(č.l. 168 p.v.) a v neposlednom rade tým reagoval na odvolanie ţalovaného proti rozsudku

13

súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom odvolaní (por. jeho bod 46, 49) poukazuje práve na toto

ustanovenie, od ktorého (okrem iných) svoj nárok uplatnený v ţalobe, odvodzuje.

Dovolací súd tu však povaţuje za potrebné uviesť, ţe s účinnosťou od 15. októbra 2008

() v ustanovení O.s.p

ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci

rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia

vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu

č. , bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník konania tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej

aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.

Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ

po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať

pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd

mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej vedci však nejde o tento prípad. Ako bolo uţ vyššie uvedené,

ustanovením sa zaoberal vo svojom odôvodnení uţ súd

prvého stupňa, pričom toto ustanovenie bolo jedným z ďalších, ktorým súd prvého stupňa

odôvodnil zamietavé rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd vo svojom odôvodnení

rozsudku taktieţ citoval toto ustanovenie, pričom zdôraznil správnosť jeho pouţitia a výkladu

súdom prvého stupňa, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu ani na základe tohto ustanovenia

nie je moţné ţalobcovi priznať úspech v konaní. Tvrdenie ţalobcu, ţe k pouţitiu tohto

ustanovenia sa nemal moţnosť vyjadriť sa nezakladá na pravde, pretoţe (ako bolo uţ vyššie

uvedené) to bol práve ţalobca, ktorý sa niekoľkokrát dovolával svojho nároku práve aj

s poukazom na ustanovenie

14

Odvolací súd preto neporušil ustanovenie , ak nevyzval ţalobcu, aby

sa vyjadril k pouţitiu ustanovenia a nevytvoril mu tak

procesnú prekáţku, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia

Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe v predmetnom konaní bol porušený princíp

kontradiktórnosti konania, podstatou ktorého je právo účastníkov konania reagovať

na argumenty a námietky protistrany. Zo zápisníc z pojednávaní vyplýva, ţe ţalobca sa

zúčastňoval na pojednávaniach, mal moţnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj

zaujať stanovisko k vyjadreniam ţalovaného a svedkov. Dovolací súd po posúdení priebehu

konania dospel k záveru, ţe tento princíp porušený nebol.

Ţalobca konkrétne namieta, ţe aţ z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa

dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave (inak okolnosť

pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatná – pozn. dovolacieho súdu). Z obsahu spisu však

vyplýva, ţe zástupkyňa ţalovaného túto skutočnosť uvádzala uţ na pojednávaní konanom

na súde prvého stupňa 22. októbra 2008, keď uviedla, ...“na strane 2 Koncepcie je uvedené, ţe

ţiadateľom o pridelenie bytu po neplatičoch môţe byť aj nie člen druţstva. Uvádza, ţe takéto

byty boli ponúkané aj členom druţstva a konkrétne aj navrhovateľovi, pričom zo strany

členov druţstva dochádzalo k tej situácii, ţe členovia druţstva odmietali takéto byty

z dôvodu, ţe tieto byty boli značným spôsobom zdevastované. Preto druţstvo pristúpilo

k vypracovaniu koncepcie podľa ktorej sa takéto byty mohli prideľovať aj nečlenom

druţstva“. (por. č.l. 138). Ţalobca na toto vyjadrenie nereagoval na tomto ani ďalšom

pojednávaní, ale ani v jednom z 35 bodov vo svojom „záverečnom vyjadrení k návrhu

na začatie konania“ z 12. januára 2009. Rovnako na pojednávaní 14. januára 2009 uviedol

svedok V. M., ...“Koncepcia bola zaloţená na tom princípe, ţe záujemca o pridelenie bytu po

neplatičovi .... musel súhlasiť so stavom bytu po neplatičovi takým, v akom stave byt bol,

pričom tieto byty boli väčšinou zdevastované a zároveň súhlasiť s tým, ţe k termínu

pridelenia takéhoto bytu uhradí celý dlh, ktorý na byte bol.“... (č.l. 166 p.v.). Zo spisu

vyplýva, ţe ţalobca na tomto pojednávaní kládol otázky, no ani v jednom prípade na tieto

uvádzané skutočnosti nereagoval.

Pokiaľ ţalobca spochybňuje záver súdu o tom, ţe na prejednávanú vec nemoţno

aplikovať ustanovenia (antidiskriminačný zákon), v skutočnosti

15

spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu

uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn. – dovolací súd sa hodnotením

dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa

(por. R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa

v ňom nevykonáva ( ) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať

dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle V súvislosti s vyššie

uvedeným treba ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny

súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade

so zákonom a jeho postup nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom

v zmysle ustanovenia Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných

práv priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom obhájenia jeho práv a právom

chránených záujmov.

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení

veci, prípadne, ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

16

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová