Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 283/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-104

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,

Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 27. októbra 2010 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a Krajského súdu v Trnave takto

rozhodol:

1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 27. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. apríla 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. októbra 2010

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. apríla 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í

solidárne uhradiť trovy konania v sume 417,99 €

(slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu

advokáta JUDr. Jozefa Holiča, Poľovnícka 4, Bernolákovo, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 24. júna 2011

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,

Bernolákovo, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 51

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky uznesením sp. zn. zo 7. júla

2011 odmietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv garantovaných

a dohovorom

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. októbra 2009 odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie,

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2010 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú a

- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2011 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú a vo vzťahu k namietanému výroku označeného rozhodnutia

o trovách dovolacieho konania odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania vedeného ústavným súdom

pod sp. zn. podala sťažnosť č. 17127/12 Európskemu súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorej namietala, že jej vec nebola spravodlivo a verejne

prerokovaná, pretože

- vyjadrenie (ďalej len „žalovaný“) k jej odvolaniu jej nebolo doručené,

- odvolacie konanie prebehlo bez ústneho pojednávania a

- rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.

O sťažnosti sťažovateľky rozhodol ESĽP rozsudkom Trančíková proti Slovenskej

republike z 13. januára 2015, v ktorom konštatoval porušenie jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia označeného rozsudku ESĽP

z 13. januára 2015 vyplýva, že námietku sťažovateľky týkajúcu sa verejného vyhlásenia

rozsudku odvolacieho súdu ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. Z odôvodnenia

označeného rozhodnutia ESĽP, predovšetkým z jeho bodov 39 a nasl. vyplýva, že

opomenutím povinnosti doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke

k jej odvolaniu došlo podľa názoru ESĽP k popretiu jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s týmto záverom ESĽP zdôraznil, že konkrétny

význam dotknutého vyjadrenia je v posudzovanom prípade málo dôležitý, keďže je

na účastníkoch konania, aby posúdili, či si predmetný dokument (vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu sťažovateľky) vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Z uvedeného

dôvodu je podľa názoru ESĽP právne nevýznamná skutočnosť, či vyjadrenie obsahovalo

novú argumentáciu. Okrem toho bolo podľa názoru ESĽP bez pochýb, že vyjadrenie

žalovaného bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť

preto daná možnosť oboznámiť sa s ním. ESĽP sa v predmetnej veci sťažovateľky zaoberal

aj prípadnou existenciou osobitných okolností, ktoré by nedoručenie vyjadrenia žalovaného

sťažovateľke ospravedlňovali. Po zistení, že sa nepreukázalo, že umožnenie sťažovateľke

oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a prípadne sa k nemu vyjadriť, by nemalo žiaden

vplyv na výsledok konania, či už preto, lebo prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu,

alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu, ESĽP dospel k záveru o porušení práva

sťažovateľky zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver sa ESĽP už

osobitne nezaoberal námietkou porušenia práv sťažovateľky, ku ktorému malo dôjsť tým,

že odvolací súd rozhodol v jej veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť

návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej

organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská

republika viazaná (ďalej len „orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie sa v tomto

prípade nepoužije.

V nadväznosti na rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike

z 13. januára 2015 a uplatniac postup podľa ,

sťažovateľka ústavnému súdu doručila 9. októbra 2015 návrh na obnovu konania, ktorým sa

domáha obnovy konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

a zrušenia uznesenia ústavného súdu zo 7. júla 2011, ktorým ústavný súd jej (pôvodnú)

sťažnosť odmietol.

Podľa ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia

orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania

napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí

a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie

rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru

vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie

účelu obnovy konania.

Vychádzajúc z odôvodnenia predmetného rozsudku ESĽP z 13. januára 2015,

ústavný súd dospel k záveru, že v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na obnovu

konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní nálezom sp. zn.

z 24. februára 2016 povolil. Súčasne na účely opätovného preskúmania pôvodných

sťažnostných námietok sťažovateľky ďalším výrokom zrušil napadnuté uznesenie

ústavného súdu sp. zn. zo 7. júla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po povolení obnovy konania bola vec sťažovateľky v súlade s čl. II bodom 7

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2016 – 28. 2. 2017

pridelená II. senátu ústavného súdu, ktorý o nej konal a rozhodoval v zložení uvedenom

v záhlaví tohto nálezu.

Na základe uvedených právnych východísk v intenciách nálezu sp. zn.

z 24. februára 2016 ústavný súd v rozsahu námietok sťažovateľky

uvedených v sťažnosti opätovne preskúmal v jej právnej veci vydané napadnuté rozhodnutia

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

okresnému súdu okrem iného domáhala vydania veci – nákladného motorového vozidla

značky (ďalej len „sporné vozidlo“) proti žalovanému.

Okresný súd rozsudkom č. k. -101 z 28. októbra 2009 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -166 z 27. októbra

2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal ju nahradiť

žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 148,61 €.

Rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla dovolaním. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. apríla 2011 bolo jej dovolanie ako neprípustné odmietnuté

a sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume

77,29 €.

Sťažovateľka nesúhlasí so závermi všeobecných súdov, že sporné vozidlo bolo

súčasťou konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „úpadca“),

a preto mohlo byť správcom konkurznej podstaty predané.

Podľa názoru sťažovateľky nedošlo právne relevantným spôsobom k vneseniu

nepeňažného vkladu jej manželom

, do majetku úpadcu z dôvodu, že «podľa (dnes

ods. 4 ) „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa a nasl. nebola uzatvorená

medzi sťažovateľkou (jej manželom) a v zmysle, ako bolo

dohodnuté v čl. IV bod 5 Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992.

Pokiaľ by došlo k platnému a účinnému vneseniu majetku ako nepeňažný vklad do

spoločnosti, tento „nepeňažný vklad“ musel byť zapísaný do Obchodného registra

spoločnosti (ďalej len OR) podľa vtedy platného (dnes ) a

ods. 2 písm. c) s poukazom na ust. §, 59 a 488 .».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že v základnom imaní úpadcu bola stále uvádzaná

len suma 200 000 Sk, čo sú peňažné vklady spoločníkov. Podľa jej názoru aj z tejto

skutočnosti vyplýva, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu, keďže nedošlo

kzvýšeniu základného imania o tento nepeňažný vklad. Ďalším argumentom v prospech

záveru sťažovateľky o tom, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu

do spoločnosti úpadcu, je skutočnosť, že nikdy nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu sporného

vozidla, pričom podľa v tom čase platného a účinného ,

resp. podľa k platnému prevodu hnuteľného majetku bolo

potrebné odovzdanie a prevzatie predmetnej hnuteľnej veci.

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 1997,

na ktorý sa poukazuje v odôvodneniach všetkých troch napádaných rozhodnutí,

sťažovateľka tvrdí, že „nemá oporu v zákone, lebo vo výroku tohto rozsudku (nie je

vyznačená žiadna hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť ), preto tento

rozsudok nie je rozsudkom na vymožiteľnosť plnenia“.

Sťažovateľka taktiež nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu

a s výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorými bola zaviazaná nahradiť

žalovanému trovy odvolacieho, resp. dovolacieho konania. Vo vzťahu k výroku rozsudku

krajského súdu o povinnosti nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v celkovej

sume 148,61 € uvádza: «Sme toho názoru, že v tomto prípade ide o svojvôľu súdu, lebo SKP

mal požiadať súd o ustanovenie správcovi „osobitného správcu“ podľa § 9 ods. 1 ZKV,

alebo ustanoviť SKP „zástupcu“ podľa § 9 ods. 2 ZKV, a preto podľa nášho názoru, trovy

sa SKP nepriznávajú, nakoľko z nezákonne speňaženého majetku získal odmenu len

oficiálne viac ako 60 000 000 Mil. Sk...»

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje aj

tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odvolací súd vo veci rozhodol

bez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu s takýmto postupom.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „nemal právo konať a rozhodovať

bez nariadenia pojednávania, lebo na takýto postup súdu neboli splnené podmienky podľa

, čo malo za následok, že žalobkyni bolo odopreté právo vyjadriť sa

k dôvodom, ktoré odporca uvádzal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, čo malo za následok

porušenie práva na spravodlivý súdny proces – vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

uvádzaných (odporcom) účastníkom konania“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Trnave, porušovateľ

v 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo

sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný SR v , 48, 47 a 46 ako

aj garantovaný podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom.

Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR

č. k. zo dňa 20. 4. 2011, zruší Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2010 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu v Trnave sp. zn.

-101 zo dňa 28. 10. 2009 a vec vráti týmto súdom na ďalšie konanie.

ÚS SR sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

30 000 Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty (opotrebovanie zničenie)

hnuteľného majetku, za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní

a rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade, ktorými rozhodnutiami bolo umožnené

beztrestne scudzovanie hnuteľnosti žalovanými v 1. a v 2. rade.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané

primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 30 000,- Eur...

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,96 Eur...»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 2. februára 2017 ju v časti namietaného porušenia základných práv

podľa , a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie, v časti namietaného porušenia napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vo zvyšnej časti

sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského

súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili,

či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 169/17 z 30. marca 2017 ústavnému

súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň sa vyjadril

ku kľúčovej námietke sťažovateľky, podľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej

odvolaniu, ktorým napadla prvostupňový rozsudok, jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť

ústavného súdu, podľa ktorej môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému

prostriedku druhého účastníka konania v niektorých prípadoch právne irelevantná. Predseda

krajského súdu zdôraznil, že vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka

by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ má vyjadrenie

k odvolaniu zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto kontexte ďalej

poukázal na to, že iný pohľad na realizáciu práva účastníka konania oboznámiť sa

s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály a opakujúci sa

proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania,

pričom takýto pohľad by mohol nadobudnúť až znaky prílišného právneho formalizmu,

ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. S odkazom na individuálne

okolnosti prejednávanej veci sťažovateľky predseda krajského súdu zároveň dospel v zhode

s najvyšším súdom k záveru, že v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku sa

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových častí

nevyplýva, že by krajský súd k prijatiu záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

žalobkyne.

Dňa 21. apríla 2017 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie predsedníčky

najvyššieho súdu č. k. -18, k jednotlivým dovolacím námietkam

sťažovateľky. K námietke, podľa ktorej bola sťažovateľke odňatá možnosť konať

pred súdom tým, že odvolací súd prejednal jej vec a rozhodol o nej bez nariadenia

pojednávania, najvyšší súd uviedol:

„... podľa v znení , ktorý nadobudol

účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie iba vtedy, ak ide o prípady

uvedené v ; v ostatných prípadoch môže ale odvolací súd rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie

, odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie

nenariadi, rozhoduje súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie

pojednávania ani nesúhlasom účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia

pojednávania. Otázku súhlasu alebo nesúhlasu účastníka konania s prejednaním odvolania

bez nariadenia odvolacieho súdu nepovažoval najvyšší súd za významnú aj preto, lebo

ústavne akceptovateľný je (aj taký) postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil

na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie,

po jeho odročení na neskorší termín, ale vec prejednal a rozhodol po 15. októbri 2008

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (i keď sa účastník konania v danej veci jeho

nariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich

z ().“

K námietke, podľa ktorej sťažovateľka nebola upovedomená o verejnom vyhlásení

rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zdôraznil, že «v zmysle

o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade

zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku

upovedomení spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu (viď „zoznam

vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia pojednávania“ založený

v spise na č. l. 165)», a uzavrel, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu,

nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu

(ďalej aj „OSP“).

K sťažovateľkou vytýkanej vade spočívajúcej v nezohľadnení procesných

nesprávností v procese vykonávania dokazovania, vyhodnocovania jeho výsledkov

a zisťovania rozhodujúcich skutočností najvyšší súd uviedol:

„... prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo

do 30. júna 2016 nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v

judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , . Dodáva, že do obsahu základného práva

podľa nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).“

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej jej odvolací súd odňal možnosť konať pred

súdom tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, ktorým napadla

prvostupňový rozsudok, najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil:

«Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku podal vysvetlenie, prečo

sťažovateľke nedoručil repliku žalovaného k jej odvolaniu. Dovolací súd k tomu zaujal

právny záver, ktorý aj primerane odôvodnil. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom

uznesení poukázal na postupný vývoj judikatúry najvyššieho súdu a tiež ústavného súdu

v tejto otázke (, , , ). Vyslovil názor,

podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne druhej procesnej

strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne irelevantné, lebo predmetné

vyjadrenie - ako vyplýva zo spisu - nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu

o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa vyjadrenie

žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových časti nevyplýva, že

by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.

5.2. Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval v čase predchádzajúcom rozhodnutiu

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v inej veci tej istej žalobkyne, preto

ani nemohol reagovať na právne závery v ňom vyjadrené. V rozhodnutí z 13. januára 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republike sa ESĽP zaoberal aj opodstatnenosťou

námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu účastníka stojaceho na opačnej procesnej

strane v rámci odvolacieho konania. V tomto rozhodnutí dospel ESĽP k názoru, že aj keď

vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by

sa účastník už nebol vyjadril v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide

o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému

účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková

argumentácia.

5.3. Ústavnosť právneho názoru, ktorý vyjadril najvyšší súd v sťažnosťou

napadnutom rozhodnutí, bude posudzovaná ústavným súdom. Možno predpokladať, že

ústavný súd zaujme stanovisko aj v otázke vzájomného vzťahu (v istom zmysle si

kolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej strane zásad

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady hospodárnosti

konania. S prihliadnutím na tieto zásady pôjde zrejme o vyriešenie otázky, či má byť

výlučne len na účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné

písomné vyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam

vyjadrenia pre konanie a rozhodnutie, t.j. aby v primeranej miere zohľadňoval obsah

podaní účastníkov konania, v nadväznosti naň uskutočňoval nevyhnutnú selekciu a podľa jej

výsledku doručoval protistrane len tie vyjadrenia účastníka konania, ktoré môžu mať

skutočný vplyv na rozhodnutie súdu. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu je aj tu

rozhodujúce nie formálne, ale materiálne hľadisko, ktoré vedie k záveru, podľa ktorého

ústavnoprávny rozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým

sa sťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma. V súvislosti s tým najvyšší súd

poukazuje na rozhodnutia ESĽP vo veciach Hanzl a Špadrna proti Českej republike,

Matošek proti Českej republike a Cavajda proti Českej republike, v ktorých ESĽP využil

právomoc podľa čl. 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru vyhlásiť za neprijateľnú každú

individuálnu sťažnosť, ak sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.

5.4. Je pravdou, že odvolacím súdom realizovaný procesný postup v danej veci

nezodpovedal formalistickej požiadavke na doručenie každého vyjadrenia účastníka

konania protistrane, z materiálneho hľadiska ale - podľa názoru najvyššieho súdu - nemal

jeho procesný postup negatívny dopad v podobe sťažovateľkinej procesnej ujmy.»

Na základe uvedených skutočností predsedníčka najvyššieho súdu v záverečnej časti

svojho vyjadrenia vyslovila názor o tom, že námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňuje

porušenie svojich práv garantovaných a dohovorom, sú bezdôvodné. Predsedníčka

najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Podaním z 24. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vyzval žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

(ďalej len „dotknutá osoba“) na prípadné vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľky. Podaním

doručeným ústavnému súdu 11. mája 2017 dotknutá osoba oznámila, že vyjadrenie

k sťažnosti sťažovateľky podávať nebude.

Sťažovateľka na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu z 18. mája 2017

podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2017 zareagovala na vyjadrenia krajského

súdu a najvyššieho súdu, ktoré jej ústavný súd zaslal pre informáciu a prípadné zaujatie

stanoviska. V podstatnej časti svojho podania sťažovateľka prezentovala argumenty,

z ktorých podľa jej názoru možno dôvodne urobiť záver, že „do základného imania

vnesené... predmetné nákladné vozidlo“ nebolo, keďže „nebolo

vo vlastníctve, ani v držbe “.

V konkrétnostiach sťažovateľka zdôrazňuje, že tento záver preukazujú aj vyjadrenia

spoločníkov „adresované Slovenskej sporiteľni a. s., ako aj výpis z

(je v spise – pozri základné imanie). Aj audítori:

vo svojich audítorských správach za rok 1992; 1993; 1994 konštatujú, že im na požiadanie

nebol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí sprivatizovaného majetku, ktorá úloha

spoločnosťou do dnešného dňa nesplnená nebola!“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že rešpektuje zásadu subsidiarity, ktorou sa riadi ústavný

súd pri svojej rozhodovacej činnosti, avšak zároveň uvádza, že k jej aplikácii možno

pristúpiť len za predpokladu, že „všeobecné súdy práva účastníka, chránené

a medzinárodnými zmluvami garantované, realizujú, akceptujú a procesne uplatňujú! Ak sa

dodržujú a striktne oddelene od ľudských práv a základných slobôd oddeľujú nemôže

ústavný súd tvrdiť, že zásada subsidiarity mu bráni preskúmavať spravodlivý proces

všeobecného súdu.“.

K zásade verejnosti, ktorú sťažovateľka nepovažuje za absolútnu, a ku konštatovaniu,

podľa ktorého nezaujatie stanoviska k vyjadreniu druhého účastníka konania nie je vždy

porušením základných práv, zdôrazňuje, že „ak... od podanej žaloby sa koná zjavne

porušujúc práva účastníka už nemožno uvažovať o procesných účinkoch či výnimkách, ktoré

možno realizovať iba vo veci, kde celé konanie je vedené snahou legalizovať zbavenie

majetku a jeho manželky (sťažovateľky)...“.

S prihliadnutím na rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí časti sťažnosti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka žiada, aby ústavný

súd „sťažnosť prejednal na ústnom pojednávaní“.

Na základe žiadosti sťažovateľky ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie

na 14. september 2017.

Podaním doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2017 sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o upustenie od ústneho pojednávania,

na základe čoho ústavný súd pojednávanie nariadené na 14. september 2017 zrušil a vec

prejednal na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Časťou sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľka namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdom rovní.

V súlade s každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... v jeho prítomnosti...

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 Námietky sťažovateľky

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny odvolaním

sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľky

o vydanie veci zamietnutá. Sťažovateľka prostredníctvom svojej sťažnostnej argumentácie

spochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne napáda

procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania na prejednanie

odvolania, v (ne)vyhlásení napadnutého rozsudku verejne a v nedoručení vyjadrenia

žalovaného k jej odvolaniu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka napáda ďalej aj výroky

napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu týkajúce sa náhrady trov

odvolacieho konania a dovolacieho konania.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo v súlade s

v spojení s dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského

súdu odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nesprávne“

z dôvodu, že sa ním najvyšší súd nedostatočným spôsobom vysporiadal ňou uvádzanými

dovolacími dôvodmi. Prípustnosť dovolania odôvodňovala tým, že krajský súd

v napadnutom konaní:

- rozhodnutie vo veci samej nevyhlásil verejne (ďalej aj „námietka nevyhlásenia

rozhodnutia verejne“),

- nezaslal jej na vedomie a zaujatie stanoviska vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu

(ďalej aj „námietka nedoručenia vyjadrenia žalovaného“) a

- o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu

s takýmto postupom (ďalej aj „námietka rozhodovania odvolacieho súdu bez nariadenia

pojednávania“),

- právne a skutkové závery obsiahnuté v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho

súdu sú nesprávne (ďalej aj „námietka nesprávnosti skutkových a právnych záverov“).

II.2 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc

zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Okrem uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá

okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania

a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť

svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.

Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný,

a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. ,

).

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(napr. , , ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny (civilný)

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V okolnostiach posudzovanej veci

sťažovateľky procesné podmienky dovolacieho konania upravovali ustanovenia v tom čase

platného a účinného a nasl. .

platný a účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu

o dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu obsahoval podrobnú

úpravu procesných nedostatkov, ktoré sa môžu v konaní pred všeobecnými súdmi

vyskytnúť, ako aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť

v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími taxatívne vymenovanými procesnými

vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal priamo

prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú (boli) zároveň aj

prípustným dovolacím dôvodom podľa . Zo všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne

vyplýva (vyplývalo), že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považoval ústavný súd za kľúčové

vysporiadať sa s námietkou sťažovateľky o nevyhlásení rozsudku krajského súdu verejne

a s námietkou, že jej krajským súdom nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jej

odvolaniu proti rozsudku prvého stupňa.

II.4 K námietke nevyhlásenia rozsudku krajského súdu verejne

K sťažovateľkou namietanému vadnému postupu krajského súdu, ktorý podľa jej

tvrdenia nevyhlásil napadnutý rozsudok verejne, v dôsledku čoho jej mala byť odňatá

možnosť konať pred súdom, a teda mal byť naplnený dovolací dôvod v súlade s § 237

písm. f) , najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 27. októbra 2010 (č. k. 164 spisu) vyplýva, že

odvolací súd 27. októbra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia

ústneho pojednávania. V zmysle o veciach, v ktorých súd rozhoduje

rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento

procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste

verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3

(viď „zoznam vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia

pojednávania“ založený v spise na č. l. 165).»

S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, v ktorom sa konštatuje, že krajský súd dodržal zákonom ustanovený procesný postup

pre vyhlasovanie rozsudkov vo veciach, v ktorých všeobecný súd koná bez nariadenia

ústneho pojednávania, ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu, ktorý

rešpektoval procesno-právne predpisy (dodržanie postupu ustanoveného v § 156 ods. 3

) nemohlo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu odňatia možnosti sťažovateľky konať

pred súdom podľa . Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení preto podľa názoru ústavného súdu v tejto časti napĺňa atribúty

ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje túto

námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že

tento jeho záver korešponduje so zisteniami a záverom Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorého táto námietka sťažovateľky nemala náležitý skutkový základ, keďže

v rozpore s jej tvrdeniami bol napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený

v súlade s príslušnými vnútroštátnymi pravidlami. Na základe týchto zistení Európskeho

súdu pre ľudské práva námietku sťažovateľky o nevyhlásení napadnutého rozsudku

krajského súdu verejne zamietol ako zjavne nepodloženú v súlade s čl. 35 ods. 3 písm. a)

a ods. 4 dohovoru (pozri body 25 – 31 rozsudku ESĽP z 13. 1. 2015).

II.5 K námietke nedoručenia vyjadrenia žalovaného

Podľa sťažovateľky jej bola odňatá možnosť konať pred súdom aj z dôvodu

(ďalšieho) procesného pochybenia krajského súdu, ktoré spočívalo v tom, že jej nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, čím mal byť podľa jej názoru naplnený

dovolací dôvod podľa .

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke sťažovateľky uviedol:

„Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010

sp. zn. , v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že

prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatných

účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť

vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho

súdneho poriadku ( a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.

Z nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť

druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka

konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez

nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku

poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by

malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie

k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu

práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi

znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu

by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia

ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu

rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto dôvodov

dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej

strany k jeho odvolaniu. Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu

žalobkyne druhej procesnej strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne

irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na

rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení dovolaním

napadnutého rozsudku sa vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho

jednotlivých obsahových častí nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.“

Analyzujúc svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na námietku sťažovateľky,

podľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu smerujúcemu proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej práv garantovaných

a dohovorom, ústavný súd konštatuje, že vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel

k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces

(m. m. , , , ), a možno ho kvalifikovať

ako odňatie možnosti konať pred súdom ().

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje

vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán

(m. m. , , ).

Zároveň ústavný súd ale konštatuje, že argumenty uvádzané najvyšším súdom

v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia korešpondujú s právnymi názormi,

ktoré vyslovil v niektorých svojich rozhodnutiach. Na základe týchto právnych názorov

ústavný súd pripustil (), že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska

účastníka konania, ktorý podal odvolanie k vyjadreniu druhého účastníka konania, k jeho

odvolaniu pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná. O taký prípad ide podľa názoru

ústavného súdu vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje

rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie

k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).

Možno poukázať aj na uznesenie sp. zn. z 20. decembra 2010, v ktorom

ústavný súd akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie

bezodkladne ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu

vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili;

iná povinnosť mu z ( a ani z iných jeho

ustanovení) nevyplýva. Z nevyplýva ani povinnosť

odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska

vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide

o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť

vyjadrenie k opravnému prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi

konania.

V kontraste s dosiaľ prezentovanými právnymi názormi ústavného súdu

a najvyššieho súdu možno poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov širšieho konceptu spravodlivého

procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis

proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997,

bod 23). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ďalej uvádza, že „koncept

spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so

všetkými predloženými dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“

(Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný, bod 24).

V posudzovanej veci sťažovateľky ESĽP zdôraznil, že konkrétny význam dotknutého

vyjadrenia je len málo dôležitý, keďže je na účastníkoch konania, aby posúdili, či si

dokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Súčasne reagoval na argument vlády

Slovenskej republiky, ktorá poukázala na prípad Ringier Axel Springer Slovakia

(rozhodnutie ESĽP zo 4. 10. 2011, sťažnosť č. 35090/07) a uviedol, že prípad sťažovateľky

sa líši od citovaného prípadu, v ktorom sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že

nedoručené vyjadrenie bolo akýmkoľvek odôvodneným názorom, ktorý skutočne mal alebo

aspoň mohol mať akýkoľvek relevantný vplyv na napadnuté rozhodnutie, zatiaľ čo

v prípade sťažovateľky nebolo pochýb o tom, že vyjadrenie žalovaného predstavovalo

riadnu právnu a skutkovú argumentáciu. Na základe uvedeného Európsky súd pre ľudské

práva dospel k záveru, že v sťažovateľkinej veci sa nepreukázalo, že v prípade, ak by mala

sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k odvolaniu a prípadne

k nemu zaujať stanovisko, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok konania či už preto, lebo

prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu.

Na tomto základe Európsky súd pre ľudské práva uzavrel, že opomenutím povinnosti

doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke došlo k popretiu jej práva

na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13.

1. 2015, body 43, 44, 46 a 47).

Záver Európskeho súdu pre ľudské práva prezentovaný v rozsudku týkajúcom sa veci

sťažovateľky je nepochybne prejavom formalistického prístupu k chápaniu práva na

kontradiktórnosť konania, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý súdny proces v súlade

s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rešpektujúc autoritu Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

nemieni v tomto rozhodnutí zásadnejšie polemizovať so závermi štrasburského súdu

vyjadrenými v jeho rozsudku Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 či

ich dokonca spochybňovať. Napriek tomu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,

že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je vo vzťahu k vymedzovaniu

obsahu práva na kontradiktórnosť konania a jeho uplatňovaniu v právno-aplikačnej praxi

celkom jednotná, resp. jednoznačná, naopak možno v nej objaviť aj prvky inkompatibility,

čo objektívne vyvoláva interpretačné a aplikačné problémy v judikatúre najvyšších súdnych

orgánov členských štátov Rady Európy.

V nadväznosti na uvedené konštatovanie ústavný súd poukazuje na to, že Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre už pripustil, že právo na kontradiktórne konanie

nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností

prejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej

republike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).

V niektorých výnimočných prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva

v minulosti aj k záveru, že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní

a nemožnosť sťažovateľa zaujať k nemu stanovisko nemožno kvalifikovať ako porušenie

práva na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva tak rozhodol v prípade, keď by

priznanie tých práv a možností vyjadriť sa, ktorých bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený,

nemalo podľa jeho názoru žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup

nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok ESĽP z 28.6.2016 vo veci Čičmanec

proti Slovenskej republike, bod 60). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je dôležitou

aj skutočnosť, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu,

že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by doručenie uvedeného

vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie (porovnaj rozsudok vo veci Verdú

Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 43432/02, body 25 a 27).

Podstatnou pre rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právas o neporušení práva

na kontradiktórnosť konania z dôvodu nedoručenia vyjadrenia druhého účastníka konania

bola v niektorých prípadoch aj absencia argumentácie sťažovateľa o tom, že by mu

nedoručením vyjadrenia druhého účastníka a nemožnosťou zaujať k nemu stanovisko bola

spôsobená škoda (ujma, pozri už citovaný rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku,

bod 28). V posudzovanom kontexte Európsky súd pre ľudské práva dokonca uplatňuje

postup podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru, t. j. vyhlasuje za neprijateľnú každú

individuálnu sťažnosť predloženú podľa čl. 34 dohovoru, ak dospeje k záveru, že sťažovateľ

neutrpel podstatnú ujmu s výnimkou prípadov, keď dodržiavanie ľudských práv zaručených

dohovorom a jeho protokolmi vyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti, a za predpokladu,

že žiaden prípad nemôže byť odmietnutý z uvedeného dôvodu, ak nebol riadne preskúmaný

domácim súdom. Európsky súd pre ľudské práva teda s prihliadnutím na obsah zaslaných

vyjadrení, v ktorých súdy ako účastníci konania pred Ústavným súdom Českej republiky

odkazovali na argumentáciu obsiahnutú vo svojich rozhodnutiach, a berúc do úvahy

absenciu argumentov sťažovateľa, ktorými sa v reakcii na vyjadrenia súdov proti nim mienil

brániť, uznal, že nedoručenie vyjadrení súdov mu nespôsobilo podstatnú ujmu (rozhodnutie

ESĽP vo veci Holub proti Českej republike zo 14. 12. 2010, sťažnosť č. 24880/05; obdobne

aj Čavajda proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 17696/07

a Matoušek proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 9965/08).

Na druhej strane je ústavnému súdu známy aj právny názor Európskeho súdu pre

ľudské práva, na základe ktorého neakceptuje (odmieta) argument o rozpore formalistického

uplatňovania práva na kontradiktórnosť konania so zásadou hospodárnosti konania

a zdôrazňuje, že povinnosť prejednania veci v primeranej lehote v súlade s čl. 6 ods. 1

dohovoru nemožno vykladať spôsobom porušujúcim iné procesné práva zaručené čl. 6 ods.

1 dohovoru (rozsudok vo veci BENET PRAHA, spol. s r. o., proti Českej republike,

sťažnosti č. 33908/04, 7937/05, 25249/05, 29402/05 a č. 33571/06, rozsudok z 24. 2. 2011,

bod 141).

Súbežná existencia tak formálneho, ako i materiálneho prístupu k vymedzovaniu

obsahových komponentov práva na kontradiktórnosť konania a tým aj k vymedzovaniu jeho

obsahu pri jeho uplatňovaní v právno-aplikačnej praxi si z dôvodu objektívnej vzájomnej

inkompatibility postojov účastníkov (kontradiktórneho) konania vyžaduje precízne určiť

pravidlá, kedy sa môže vo veci konajúci vnútroštátny súd (uplatňujúc materiálny prístup

k právu na kontradiktórne konanie) odkloniť z dôvodu procesnej ekonómie, či iného

relevantného dôvodu od príliš formalistického prístupu k uplatňovaniu práva

na kontradiktórnosť konania. Podľa názoru ústavného súdu takéto precízne a jednoznačné

pravidlá sa dosiaľ nepodarilo vytvoriť ani prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poznamenáva, že otázkou „vzájomného

vzťahu (v istom zmysle si kolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej

strane zásad kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady

hospodárnosti konania“ sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaoberal aj

najvyšší súd zdôrazňujúc, že v podstate ide o riešenie otázky, „či má byť výlučne len

na účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné písomné

vyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam vyjadrenia

pre konanie a rozhodnutie“. Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení priklonil k materiálnemu

prístupu k uplatňovaniu zásad kontradiktórnosti konania zdôrazňujúc, že „ústavnoprávny

rozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým sa

sťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma“.

Ústavnému súdu je taktiež blízky materiálny prístup k uplatňovaniu zásad

kontradiktórnosti konania. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky však ústavný súd

považuje za vhodné a potrebné rešpektovať závery vyslovené v rozsudku Trančíková proti

Slovenskej republike z 13. januára 2015, t. j. akceptovať primárne formalistický prístup

k chápaniu práva na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý súdny

proces v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vo veci sťažovateľky ESĽP v označenom

rozsudku uplatnil.

Na tomto základe ústavný súd zohľadňujúc právne názory vyslovené v rozsudku

ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 dospel k záveru, že

postupom odvolacieho súdu, spočívajúcom v tom, že nedoručil sťažovateľke vyjadrenie

žalovaného k jej odvolaniu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, a teda jej svojím

postupom ani neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného, krajský súd porušil

jednu z požiadaviek spravodlivého procesu, a síce požiadavku zaistenia kontradiktórnosti

konania. Rovnako nerešpektoval požiadavku kontradiktórnosti konania ako súčasti práva

na spravodlivý proces ani najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý svojím rozhodnutím

procesné pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľkou namietaným postupom

krajského súdu a najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní,

ktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní

okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy

za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto

možnosťou disponuje druhý účastník (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný,

Komanický proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45).

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva

na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného ústavný súd

zdôrazňuje, že pojem „v prítomnosti“ účastníka je potrebné vykladať nie doslovne, ale

funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť

vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné

právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať nie len nariadením

pojednávania, ale aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa

k veci (v okolnostiach prejednávaného prípadu možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu

žalovaného) napríklad aj písomne (m. m. ). V sťažovateľkinej veci však

s prihliadnutím na dosiaľ uvedené táto minimálna procesná požiadavka vyplývajúca z čl. 48

ods. 2 zo strany krajského súdu v rámci odvolacieho konania dodržaná nebola.

Procesné pochybenie krajského súdu neodstránil ani najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti nálezu

posudzovaná námietka sťažovateľky o závažnom procesnom pochybení krajského súdu,

ktorý jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu a nedal jej tým ani možnosť

zaujať k nemu stanovisko, pričom najvyšší súd toto procesné pochybenie odvolacieho súdu

nenapravil, je opodstatnená.

Na tomto východiskovom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

napadnutým uznesením a krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené a na rovnosť účastníkov

v konaní zaručené , ako aj jej základné právo na prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva

sťažovateľky podľa , , a dohovoru,

rozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla

2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2010 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude

predovšetkým po vrátení veci doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu

na prípadné zaujatie stanoviska a až následne vo veci opätovne rozhodnúť.

Keďže ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zrušil, ďalšími námietkami, ktorými sťažovateľka odôvodňovala

porušenie identických práv zaručených a dohovorom, sa (vychádzajúc aj zo zásady

minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorou sa vo svojej

judikatúre ústavný súd štandardne riadi, pozn.) nezaoberal (námietka rozhodovania

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, resp. námietka nesprávnosti skutkových

a právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávnosti rozhodovania o náhrade

trov odvolacieho a dovolacieho konania).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 30 000 €, ktoré odôvodňuje aj stratou hnuteľného majetku, ku ktorej

došlo v dôsledku rozhodnutia všeobecných súdov v jej veci.

V súlade s ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nevyhovel, pretože v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

považoval za dostatočné poskytnutie ochrany jej základných práv vyslovenie ich porušenia

a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (bod 4 výroku tohto

nálezu).

Už len pre úplnosť ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody,

ktorej sa sťažovateľka v rámci žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

okrem iných, domáha (m. m. , ).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd

priznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4, Bernolákovo.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. mája 2017)

vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2010, ktorá bola 741 € (úkony právnej služby vykonané v roku 2011) a za I. polrok 2016

(úkon právnej služby vykonaný v roku 2017), ktorá bola 884 €.

Sťažovateľke ústavný súd priznal za 2 úkony vykonané v roku 2011 sumu 247 €

a režijný paušál 14,82 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a za 1 úkon vykonaný v roku 2017 sumu

147,33 € a režijný paušál 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Celková úhrada trov konania tak

predstavuje sumu 417,99 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania sú povinní zaplatiť sťažovateľke solidárne krajský súd

a najvyšší súd na účet jej právneho zástupcu ( v spojení

s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017