Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 46 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)IV. ÚS 283/2011
PDF · 476.38 KB
No categories available
IV. ÚS 283/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 283/2011-104
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,
Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Krajského súdu v Trnave takto
rozhodol:
1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í
solidárne uhradiť trovy konania v sume 417,99 €
(slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu
advokáta JUDr. Jozefa Holiča, Poľovnícka 4, Bernolákovo, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 24. júna 2011
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4,
Bernolákovo, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 51
ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
37 C 86/2007 z 28. októbra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 64/2010
z 27. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 24/2011
z 20. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky uznesením sp. zn. IV. ÚS 283/2011 zo 7. júla
2011 odmietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv garantovaných
ústavou a dohovorom
- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 37 C 86/2007 z 28. októbra 2009 odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie,
- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú a
- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú a vo vzťahu k namietanému výroku označeného rozhodnutia
o trovách dovolacieho konania odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania vedeného ústavným súdom
pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011 podala sťažnosť č. 17127/12 Európskemu súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorej namietala, že jej vec nebola spravodlivo a verejne
prerokovaná, pretože
- vyjadrenie (ďalej len „žalovaný“) k jej odvolaniu jej nebolo doručené,
- odvolacie konanie prebehlo bez ústneho pojednávania a
- rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.
O sťažnosti sťažovateľky rozhodol ESĽP rozsudkom Trančíková proti Slovenskej
republike z 13. januára 2015, v ktorom konštatoval porušenie jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia označeného rozsudku ESĽP
z 13. januára 2015 vyplýva, že námietku sťažovateľky týkajúcu sa verejného vyhlásenia
rozsudku odvolacieho súdu ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. Z odôvodnenia
označeného rozhodnutia ESĽP, predovšetkým z jeho bodov 39 a nasl. vyplýva, že
opomenutím povinnosti doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke
k jej odvolaniu došlo podľa názoru ESĽP k popretiu jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s týmto záverom ESĽP zdôraznil, že konkrétny
význam dotknutého vyjadrenia je v posudzovanom prípade málo dôležitý, keďže je
na účastníkoch konania, aby posúdili, či si predmetný dokument (vyjadrenie žalovaného
k odvolaniu sťažovateľky) vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Z uvedeného
dôvodu je podľa názoru ESĽP právne nevýznamná skutočnosť, či vyjadrenie obsahovalo
novú argumentáciu. Okrem toho bolo podľa názoru ESĽP bez pochýb, že vyjadrenie
žalovaného bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť
preto daná možnosť oboznámiť sa s ním. ESĽP sa v predmetnej veci sťažovateľky zaoberal
aj prípadnou existenciou osobitných okolností, ktoré by nedoručenie vyjadrenia žalovaného
sťažovateľke ospravedlňovali. Po zistení, že sa nepreukázalo, že umožnenie sťažovateľke
oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a prípadne sa k nemu vyjadriť, by nemalo žiaden
vplyv na výsledok konania, či už preto, lebo prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu,
alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu, ESĽP dospel k záveru o porušení práva
sťažovateľky zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver sa ESĽP už
osobitne nezaoberal námietkou porušenia práv sťažovateľky, ku ktorému malo dôjsť tým,
že odvolací súd rozhodol v jej veci bez nariadenia ústneho pojednávania.
Podľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť
návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej
organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná (ďalej len „orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde sa v tomto
prípade nepoužije.
V nadväznosti na rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike
z 13. januára 2015 a uplatniac postup podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
sťažovateľka ústavnému súdu doručila 9. októbra 2015 návrh na obnovu konania, ktorým sa
domáha obnovy konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011
a zrušenia uznesenia ústavného súdu zo 7. júla 2011, ktorým ústavný súd jej (pôvodnú)
sťažnosť odmietol.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia
orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania
napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí
a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie
rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie
účelu obnovy konania.
Vychádzajúc z odôvodnenia predmetného rozsudku ESĽP z 13. januára 2015,
ústavný súd dospel k záveru, že v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na obnovu
konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní nálezom sp. zn. III. ÚS 650/2015
z 24. februára 2016 povolil. Súčasne na účely opätovného preskúmania pôvodných
sťažnostných námietok sťažovateľky ďalším výrokom zrušil napadnuté uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/2011 zo 7. júla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po povolení obnovy konania bola vec sťažovateľky v súlade s čl. II bodom 7
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2016 – 28. 2. 2017
pridelená II. senátu ústavného súdu, ktorý o nej konal a rozhodoval v zložení uvedenom
v záhlaví tohto nálezu.
Na základe uvedených právnych východísk v intenciách nálezu sp. zn.
III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 ústavný súd v rozsahu námietok sťažovateľky
uvedených v sťažnosti opätovne preskúmal v jej právnej veci vydané napadnuté rozhodnutia
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
okresnému súdu okrem iného domáhala vydania veci – nákladného motorového vozidla
značky (ďalej len „sporné vozidlo“) proti žalovanému.
Okresný súd rozsudkom č. k. 37 C 86/2007-101 z 28. októbra 2009 žalobu
sťažovateľky zamietol. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 64/2010-166 z 27. októbra
2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal ju nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 148,61 €.
Rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla dovolaním. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla 2011 bolo jej dovolanie ako neprípustné odmietnuté
a sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume
77,29 €.
Sťažovateľka nesúhlasí so závermi všeobecných súdov, že sporné vozidlo bolo
súčasťou konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „úpadca“),
a preto mohlo byť správcom konkurznej podstaty predané.
Podľa názoru sťažovateľky nedošlo právne relevantným spôsobom k vneseniu
nepeňažného vkladu jej manželom
, do majetku úpadcu z dôvodu, že «podľa § 59 ods. 3 OBZ (dnes § 59
ods. 4 OBZ) „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ nebola uzatvorená
medzi sťažovateľkou (jej manželom) a v zmysle, ako bolo
dohodnuté v čl. IV bod 5 Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992.
Pokiaľ by došlo k platnému a účinnému vneseniu majetku ako nepeňažný vklad do
spoločnosti, tento „nepeňažný vklad“ musel byť zapísaný do Obchodného registra
spoločnosti (ďalej len OR) podľa vtedy platného § 27 ods. 2 (dnes § 27 ods. 3 OBZ) a § 28
ods. 2 písm. c) s poukazom na ust. §§ 58, 59 a 488 OBZ.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že v základnom imaní úpadcu bola stále uvádzaná
len suma 200 000 Sk, čo sú peňažné vklady spoločníkov. Podľa jej názoru aj z tejto
skutočnosti vyplýva, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu, keďže nedošlo
kzvýšeniu základného imania o tento nepeňažný vklad. Ďalším argumentom v prospech
záveru sťažovateľky o tom, že nedošlo platne k vneseniu nepeňažného vkladu
do spoločnosti úpadcu, je skutočnosť, že nikdy nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu sporného
vozidla, pričom podľa v tom čase platného a účinného § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
resp. podľa § 483 Obchodného zákonníka k platnému prevodu hnuteľného majetku bolo
potrebné odovzdanie a prevzatie predmetnej hnuteľnej veci.
Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997,
na ktorý sa poukazuje v odôvodneniach všetkých troch napádaných rozhodnutí,
sťažovateľka tvrdí, že „nemá oporu v zákone, lebo vo výroku tohto rozsudku (nie je
vyznačená žiadna hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť § 159 ods. 2 O. s. p.), preto tento
rozsudok nie je rozsudkom na vymožiteľnosť plnenia“.
Sťažovateľka taktiež nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu
a s výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorými bola zaviazaná nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho, resp. dovolacieho konania. Vo vzťahu k výroku rozsudku
krajského súdu o povinnosti nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v celkovej
sume 148,61 € uvádza: «Sme toho názoru, že v tomto prípade ide o svojvôľu súdu, lebo SKP
mal požiadať súd o ustanovenie správcovi „osobitného správcu“ podľa § 9 ods. 1 ZKV,
alebo ustanoviť SKP „zástupcu“ podľa § 9 ods. 2 ZKV, a preto podľa nášho názoru, trovy
sa SKP nepriznávajú, nakoľko z nezákonne speňaženého majetku získal odmenu len
oficiálne viac ako 60 000 000 Mil. Sk...»
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje aj
tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odvolací súd vo veci rozhodol
bez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu s takýmto postupom.
Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „nemal právo konať a rozhodovať
bez nariadenia pojednávania, lebo na takýto postup súdu neboli splnené podmienky podľa
§ 6101 ods. 2 O. s. p., čo malo za následok, že žalobkyni bolo odopreté právo vyjadriť sa
k dôvodom, ktoré odporca uvádzal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, čo malo za následok
porušenie práva na spravodlivý súdny proces – vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
uvádzaných (odporcom) účastníkom konania“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Trnave, porušovateľ
v 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo
sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46 ako
aj garantovaný podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom.
Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR
č. k. 3 Cdo 24/2011 zo dňa 20. 4. 2011, zruší Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24 Co 64/2010 zo dňa 27. 10. 2010 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu v Trnave sp. zn.
37 C 86/2007-101 zo dňa 28. 10. 2009 a vec vráti týmto súdom na ďalšie konanie.
ÚS SR sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
30 000 Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty (opotrebovanie zničenie)
hnuteľného majetku, za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní
a rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade, ktorými rozhodnutiami bolo umožnené
beztrestne scudzovanie hnuteľnosti žalovanými v 1. a v 2. rade.
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané
primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 30 000,- Eur...
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,96 Eur...»
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
IV. ÚS 283/2011 z 2. februára 2017 ju v časti namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie, v časti namietaného porušenia čl. 51 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vo zvyšnej časti
sťažnosť prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského
súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili,
či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 169/17 z 30. marca 2017 ústavnému
súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a zároveň sa vyjadril
ku kľúčovej námietke sťažovateľky, podľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej
odvolaniu, ktorým napadla prvostupňový rozsudok, jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu, podľa ktorej môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému
prostriedku druhého účastníka konania v niektorých prípadoch právne irelevantná. Predseda
krajského súdu zdôraznil, že vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka
by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ má vyjadrenie
k odvolaniu zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto kontexte ďalej
poukázal na to, že iný pohľad na realizáciu práva účastníka konania oboznámiť sa
s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály a opakujúci sa
proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania,
pričom takýto pohľad by mohol nadobudnúť až znaky prílišného právneho formalizmu,
ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. S odkazom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci sťažovateľky predseda krajského súdu zároveň dospel v zhode
s najvyšším súdom k záveru, že v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku sa
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových častí
nevyplýva, že by krajský súd k prijatiu záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobkyne.
Dňa 21. apríla 2017 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie predsedníčky
najvyššieho súdu č. k. KP 3/2017-18, Cpj 14/2017 k jednotlivým dovolacím námietkam
sťažovateľky. K námietke, podľa ktorej bola sťažovateľke odňatá možnosť konať
pred súdom tým, že odvolací súd prejednal jej vec a rozhodol o nej bez nariadenia
pojednávania, najvyšší súd uviedol:
„... podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie iba vtedy, ak ide o prípady
uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.; v ostatných prípadoch môže ale odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie
§ 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie
nenariadi, rozhoduje súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie
pojednávania ani nesúhlasom účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia
pojednávania. Otázku súhlasu alebo nesúhlasu účastníka konania s prejednaním odvolania
bez nariadenia odvolacieho súdu nepovažoval najvyšší súd za významnú aj preto, lebo
ústavne akceptovateľný je (aj taký) postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil
na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie,
po jeho odročení na neskorší termín, ale vec prejednal a rozhodol po 15. októbri 2008
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (i keď sa účastník konania v danej veci jeho
nariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich
z § 156 ods. 3 O. s. p. (IV. ÚS 362/09).“
K námietke, podľa ktorej sťažovateľka nebola upovedomená o verejnom vyhlásení
rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zdôraznil, že «v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p.
o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade
zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku
upovedomení spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 156 ods. 3 O. s. p. (viď „zoznam
vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia pojednávania“ založený
v spise na č. l. 165)», a uzavrel, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu,
nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu
(ďalej aj „OSP“).
K sťažovateľkou vytýkanej vade spočívajúcej v nezohľadnení procesných
nesprávností v procese vykonávania dokazovania, vyhodnocovania jeho výsledkov
a zisťovania rozhodujúcich skutočností najvyšší súd uviedol:
„... prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo
do 30. júna 2016 nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v
judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012. Dodáva, že do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).“
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej jej odvolací súd odňal možnosť konať pred
súdom tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, ktorým napadla
prvostupňový rozsudok, najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil:
«Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku podal vysvetlenie, prečo
sťažovateľke nedoručil repliku žalovaného k jej odvolaniu. Dovolací súd k tomu zaujal
právny záver, ktorý aj primerane odôvodnil. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom
uznesení poukázal na postupný vývoj judikatúry najvyššieho súdu a tiež ústavného súdu
v tejto otázke (I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 462/2010). Vyslovil názor,
podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne druhej procesnej
strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne irelevantné, lebo predmetné
vyjadrenie - ako vyplýva zo spisu - nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu
o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa vyjadrenie
žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových časti nevyplýva, že
by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.
5.2. Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval v čase predchádzajúcom rozhodnutiu
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v inej veci tej istej žalobkyne, preto
ani nemohol reagovať na právne závery v ňom vyjadrené. V rozhodnutí z 13. januára 2015
vo veci Trančíková proti Slovenskej republike sa ESĽP zaoberal aj opodstatnenosťou
námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu účastníka stojaceho na opačnej procesnej
strane v rámci odvolacieho konania. V tomto rozhodnutí dospel ESĽP k názoru, že aj keď
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by
sa účastník už nebol vyjadril v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide
o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému
účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia.
5.3. Ústavnosť právneho názoru, ktorý vyjadril najvyšší súd v sťažnosťou
napadnutom rozhodnutí, bude posudzovaná ústavným súdom. Možno predpokladať, že
ústavný súd zaujme stanovisko aj v otázke vzájomného vzťahu (v istom zmysle si
kolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej strane zásad
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady hospodárnosti
konania. S prihliadnutím na tieto zásady pôjde zrejme o vyriešenie otázky, či má byť
výlučne len na účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné
písomné vyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam
vyjadrenia pre konanie a rozhodnutie, t.j. aby v primeranej miere zohľadňoval obsah
podaní účastníkov konania, v nadväznosti naň uskutočňoval nevyhnutnú selekciu a podľa jej
výsledku doručoval protistrane len tie vyjadrenia účastníka konania, ktoré môžu mať
skutočný vplyv na rozhodnutie súdu. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu je aj tu
rozhodujúce nie formálne, ale materiálne hľadisko, ktoré vedie k záveru, podľa ktorého
ústavnoprávny rozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým
sa sťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma. V súvislosti s tým najvyšší súd
poukazuje na rozhodnutia ESĽP vo veciach Hanzl a Špadrna proti Českej republike,
Matošek proti Českej republike a Cavajda proti Českej republike, v ktorých ESĽP využil
právomoc podľa čl. 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru vyhlásiť za neprijateľnú každú
individuálnu sťažnosť, ak sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.
5.4. Je pravdou, že odvolacím súdom realizovaný procesný postup v danej veci
nezodpovedal formalistickej požiadavke na doručenie každého vyjadrenia účastníka
konania protistrane, z materiálneho hľadiska ale - podľa názoru najvyššieho súdu - nemal
jeho procesný postup negatívny dopad v podobe sťažovateľkinej procesnej ujmy.»
Na základe uvedených skutočností predsedníčka najvyššieho súdu v záverečnej časti
svojho vyjadrenia vyslovila názor o tom, že námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňuje
porušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom, sú bezdôvodné. Predsedníčka
najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Podaním z 24. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vyzval žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 37 C 86/2007
(ďalej len „dotknutá osoba“) na prípadné vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľky. Podaním
doručeným ústavnému súdu 11. mája 2017 dotknutá osoba oznámila, že vyjadrenie
k sťažnosti sťažovateľky podávať nebude.
Sťažovateľka na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu z 18. mája 2017
podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2017 zareagovala na vyjadrenia krajského
súdu a najvyššieho súdu, ktoré jej ústavný súd zaslal pre informáciu a prípadné zaujatie
stanoviska. V podstatnej časti svojho podania sťažovateľka prezentovala argumenty,
z ktorých podľa jej názoru možno dôvodne urobiť záver, že „do základného imania
vnesené... predmetné nákladné vozidlo“ nebolo, keďže „nebolo
vo vlastníctve, ani v držbe “.
V konkrétnostiach sťažovateľka zdôrazňuje, že tento záver preukazujú aj vyjadrenia
spoločníkov „adresované Slovenskej sporiteľni a. s., ako aj výpis z
(je v spise – pozri základné imanie). Aj audítori:
vo svojich audítorských správach za rok 1992; 1993; 1994 konštatujú, že im na požiadanie
nebol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí sprivatizovaného majetku, ktorá úloha
spoločnosťou do dnešného dňa nesplnená nebola!“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že rešpektuje zásadu subsidiarity, ktorou sa riadi ústavný
súd pri svojej rozhodovacej činnosti, avšak zároveň uvádza, že k jej aplikácii možno
pristúpiť len za predpokladu, že „všeobecné súdy práva účastníka, ústavou chránené
a medzinárodnými zmluvami garantované, realizujú, akceptujú a procesne uplatňujú! Ak sa
dodržujú a striktne oddelene od ľudských práv a základných slobôd oddeľujú nemôže
ústavný súd tvrdiť, že zásada subsidiarity mu bráni preskúmavať spravodlivý proces
všeobecného súdu.“.
K zásade verejnosti, ktorú sťažovateľka nepovažuje za absolútnu, a ku konštatovaniu,
podľa ktorého nezaujatie stanoviska k vyjadreniu druhého účastníka konania nie je vždy
porušením základných práv, zdôrazňuje, že „ak... od podanej žaloby sa koná zjavne
porušujúc práva účastníka už nemožno uvažovať o procesných účinkoch či výnimkách, ktoré
možno realizovať iba vo veci, kde celé konanie je vedené snahou legalizovať zbavenie
majetku a jeho manželky (sťažovateľky)...“.
S prihliadnutím na rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí časti sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka žiada, aby ústavný
súd „sťažnosť prejednal na ústnom pojednávaní“.
Na základe žiadosti sťažovateľky ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie
na 14. september 2017.
Podaním doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2017 sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o upustenie od ústneho pojednávania,
na základe čoho ústavný súd pojednávanie nariadené na 14. september 2017 zrušil a vec
prejednal na neverejnom zasadnutí senátu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Časťou sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľka namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdom rovní.
V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... v jeho prítomnosti...
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 Námietky sťažovateľky
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny odvolaním
sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľky
o vydanie veci zamietnutá. Sťažovateľka prostredníctvom svojej sťažnostnej argumentácie
spochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne napáda
procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania na prejednanie
odvolania, v (ne)vyhlásení napadnutého rozsudku verejne a v nedoručení vyjadrenia
žalovaného k jej odvolaniu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka napáda ďalej aj výroky
napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu týkajúce sa náhrady trov
odvolacieho konania a dovolacieho konania.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo v súlade s § 243b ods. 5 OSP
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského
súdu odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nesprávne“
z dôvodu, že sa ním najvyšší súd nedostatočným spôsobom vysporiadal ňou uvádzanými
dovolacími dôvodmi. Prípustnosť dovolania odôvodňovala tým, že krajský súd
v napadnutom konaní:
- rozhodnutie vo veci samej nevyhlásil verejne (ďalej aj „námietka nevyhlásenia
rozhodnutia verejne“),
- nezaslal jej na vedomie a zaujatie stanoviska vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu
(ďalej aj „námietka nedoručenia vyjadrenia žalovaného“) a
- o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek jej nesúhlasu
s takýmto postupom (ďalej aj „námietka rozhodovania odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania“),
- právne a skutkové závery obsiahnuté v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho
súdu sú nesprávne (ďalej aj „námietka nesprávnosti skutkových a právnych záverov“).
II.2 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc
zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Okrem uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá
okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania
a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou
súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť
svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.
Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný,
a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09,
Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať
postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných
ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým
v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.
Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c
ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie
práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých
komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa
rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“
(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny (civilný)
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V okolnostiach posudzovanej veci
sťažovateľky procesné podmienky dovolacieho konania upravovali ustanovenia v tom čase
platného a účinného § 236 a nasl. OSP.
Občiansky súdny poriadok platný a účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu
o dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu obsahoval podrobnú
úpravu procesných nedostatkov, ktoré sa môžu v konaní pred všeobecnými súdmi
vyskytnúť, ako aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť
v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími taxatívne vymenovanými procesnými
vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal Občiansky súdny poriadok priamo
prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú (boli) zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Zo všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne
vyplýva (vyplývalo), že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považoval ústavný súd za kľúčové
vysporiadať sa s námietkou sťažovateľky o nevyhlásení rozsudku krajského súdu verejne
a s námietkou, že jej krajským súdom nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jej
odvolaniu proti rozsudku prvého stupňa.
II.4 K námietke nevyhlásenia rozsudku krajského súdu verejne
K sťažovateľkou namietanému vadnému postupu krajského súdu, ktorý podľa jej
tvrdenia nevyhlásil napadnutý rozsudok verejne, v dôsledku čoho jej mala byť odňatá
možnosť konať pred súdom, a teda mal byť naplnený dovolací dôvod v súlade s § 237
písm. f) OSP, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
«Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 27. októbra 2010 (č. k. 164 spisu) vyplýva, že
odvolací súd 27. októbra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia
ústneho pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento
procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste
verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3
O. s. p. (viď „zoznam vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia
pojednávania“ založený v spise na č. l. 165).»
S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, v ktorom sa konštatuje, že krajský súd dodržal zákonom ustanovený procesný postup
pre vyhlasovanie rozsudkov vo veciach, v ktorých všeobecný súd koná bez nariadenia
ústneho pojednávania, ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu, ktorý
rešpektoval procesno-právne predpisy (dodržanie postupu ustanoveného v § 156 ods. 3
OSP) nemohlo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu odňatia možnosti sťažovateľky konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom uznesení preto podľa názoru ústavného súdu v tejto časti napĺňa atribúty
ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje túto
námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že
tento jeho záver korešponduje so zisteniami a záverom Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorého táto námietka sťažovateľky nemala náležitý skutkový základ, keďže
v rozpore s jej tvrdeniami bol napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený
v súlade s príslušnými vnútroštátnymi pravidlami. Na základe týchto zistení Európskeho
súdu pre ľudské práva námietku sťažovateľky o nevyhlásení napadnutého rozsudku
krajského súdu verejne zamietol ako zjavne nepodloženú v súlade s čl. 35 ods. 3 písm. a)
a ods. 4 dohovoru (pozri body 25 – 31 rozsudku ESĽP z 13. 1. 2015).
II.5 K námietke nedoručenia vyjadrenia žalovaného
Podľa sťažovateľky jej bola odňatá možnosť konať pred súdom aj z dôvodu
(ďalšieho) procesného pochybenia krajského súdu, ktoré spočívalo v tom, že jej nebolo
doručené vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, čím mal byť podľa jej názoru naplnený
dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke sťažovateľky uviedol:
„Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010
sp. zn. IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že
prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatných
účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť
vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho
súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 O. s. p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.
Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť
druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka
konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez
nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku
poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by
malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie
k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu
práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi
znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného
účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru dovolacieho súdu
by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia
ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu
rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto dôvodov
dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej
strany k jeho odvolaniu. Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu
žalobkyne druhej procesnej strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne
irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení dovolaním
napadnutého rozsudku sa vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho
jednotlivých obsahových častí nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.“
Analyzujúc svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na námietku sťažovateľky,
podľa ktorej nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu smerujúcemu proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej práv garantovaných
ústavou a dohovorom, ústavný súd konštatuje, že vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel
k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania
vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces
(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012), a možno ho kvalifikovať
ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje
vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.
Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán
(m. m. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).
Zároveň ústavný súd ale konštatuje, že argumenty uvádzané najvyšším súdom
v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia korešpondujú s právnymi názormi,
ktoré vyslovil v niektorých svojich rozhodnutiach. Na základe týchto právnych názorov
ústavný súd pripustil (IV. ÚS 19/2012), že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska
účastníka konania, ktorý podal odvolanie k vyjadreniu druhého účastníka konania, k jeho
odvolaniu pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná. O taký prípad ide podľa názoru
ústavného súdu vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje
rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Možno poukázať aj na uznesenie sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. decembra 2010, v ktorom
ústavný súd akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie
bezodkladne ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu
vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili;
iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 OSP a ani z iných jeho
ustanovení) nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť
odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska
vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide
o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť
vyjadrenie k opravnému prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi
konania.
V kontraste s dosiaľ prezentovanými právnymi názormi ústavného súdu
a najvyššieho súdu možno poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov širšieho konceptu spravodlivého
procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis
proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997,
bod 23). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ďalej uvádza, že „koncept
spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so
všetkými predloženými dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“
(Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný, bod 24).
V posudzovanej veci sťažovateľky ESĽP zdôraznil, že konkrétny význam dotknutého
vyjadrenia je len málo dôležitý, keďže je na účastníkoch konania, aby posúdili, či si
dokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Súčasne reagoval na argument vlády
Slovenskej republiky, ktorá poukázala na prípad Ringier Axel Springer Slovakia
(rozhodnutie ESĽP zo 4. 10. 2011, sťažnosť č. 35090/07) a uviedol, že prípad sťažovateľky
sa líši od citovaného prípadu, v ktorom sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že
nedoručené vyjadrenie bolo akýmkoľvek odôvodneným názorom, ktorý skutočne mal alebo
aspoň mohol mať akýkoľvek relevantný vplyv na napadnuté rozhodnutie, zatiaľ čo
v prípade sťažovateľky nebolo pochýb o tom, že vyjadrenie žalovaného predstavovalo
riadnu právnu a skutkovú argumentáciu. Na základe uvedeného Európsky súd pre ľudské
práva dospel k záveru, že v sťažovateľkinej veci sa nepreukázalo, že v prípade, ak by mala
sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k odvolaniu a prípadne
k nemu zaujať stanovisko, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok konania či už preto, lebo
prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu.
Na tomto základe Európsky súd pre ľudské práva uzavrel, že opomenutím povinnosti
doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke došlo k popretiu jej práva
na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13.
1. 2015, body 43, 44, 46 a 47).
Záver Európskeho súdu pre ľudské práva prezentovaný v rozsudku týkajúcom sa veci
sťažovateľky je nepochybne prejavom formalistického prístupu k chápaniu práva na
kontradiktórnosť konania, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý súdny proces v súlade
s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rešpektujúc autoritu Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
nemieni v tomto rozhodnutí zásadnejšie polemizovať so závermi štrasburského súdu
vyjadrenými v jeho rozsudku Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 či
ich dokonca spochybňovať. Napriek tomu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,
že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je vo vzťahu k vymedzovaniu
obsahu práva na kontradiktórnosť konania a jeho uplatňovaniu v právno-aplikačnej praxi
celkom jednotná, resp. jednoznačná, naopak možno v nej objaviť aj prvky inkompatibility,
čo objektívne vyvoláva interpretačné a aplikačné problémy v judikatúre najvyšších súdnych
orgánov členských štátov Rady Európy.
V nadväznosti na uvedené konštatovanie ústavný súd poukazuje na to, že Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre už pripustil, že právo na kontradiktórne konanie
nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností
prejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej
republike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).
V niektorých výnimočných prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva
v minulosti aj k záveru, že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní
a nemožnosť sťažovateľa zaujať k nemu stanovisko nemožno kvalifikovať ako porušenie
práva na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva tak rozhodol v prípade, keď by
priznanie tých práv a možností vyjadriť sa, ktorých bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený,
nemalo podľa jeho názoru žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup
nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok ESĽP z 28.6.2016 vo veci Čičmanec
proti Slovenskej republike, bod 60). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je dôležitou
aj skutočnosť, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu,
že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by doručenie uvedeného
vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie (porovnaj rozsudok vo veci Verdú
Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 43432/02, body 25 a 27).
Podstatnou pre rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právas o neporušení práva
na kontradiktórnosť konania z dôvodu nedoručenia vyjadrenia druhého účastníka konania
bola v niektorých prípadoch aj absencia argumentácie sťažovateľa o tom, že by mu
nedoručením vyjadrenia druhého účastníka a nemožnosťou zaujať k nemu stanovisko bola
spôsobená škoda (ujma, pozri už citovaný rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku,
bod 28). V posudzovanom kontexte Európsky súd pre ľudské práva dokonca uplatňuje
postup podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru, t. j. vyhlasuje za neprijateľnú každú
individuálnu sťažnosť predloženú podľa čl. 34 dohovoru, ak dospeje k záveru, že sťažovateľ
neutrpel podstatnú ujmu s výnimkou prípadov, keď dodržiavanie ľudských práv zaručených
dohovorom a jeho protokolmi vyžaduje preskúmanie podstaty sťažnosti, a za predpokladu,
že žiaden prípad nemôže byť odmietnutý z uvedeného dôvodu, ak nebol riadne preskúmaný
domácim súdom. Európsky súd pre ľudské práva teda s prihliadnutím na obsah zaslaných
vyjadrení, v ktorých súdy ako účastníci konania pred Ústavným súdom Českej republiky
odkazovali na argumentáciu obsiahnutú vo svojich rozhodnutiach, a berúc do úvahy
absenciu argumentov sťažovateľa, ktorými sa v reakcii na vyjadrenia súdov proti nim mienil
brániť, uznal, že nedoručenie vyjadrení súdov mu nespôsobilo podstatnú ujmu (rozhodnutie
ESĽP vo veci Holub proti Českej republike zo 14. 12. 2010, sťažnosť č. 24880/05; obdobne
aj Čavajda proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 17696/07
a Matoušek proti Českej republike, rozhodnutie z 29. 3. 2011, sťažnosť č. 9965/08).
Na druhej strane je ústavnému súdu známy aj právny názor Európskeho súdu pre
ľudské práva, na základe ktorého neakceptuje (odmieta) argument o rozpore formalistického
uplatňovania práva na kontradiktórnosť konania so zásadou hospodárnosti konania
a zdôrazňuje, že povinnosť prejednania veci v primeranej lehote v súlade s čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vykladať spôsobom porušujúcim iné procesné práva zaručené čl. 6 ods.
1 dohovoru (rozsudok vo veci BENET PRAHA, spol. s r. o., proti Českej republike,
sťažnosti č. 33908/04, 7937/05, 25249/05, 29402/05 a č. 33571/06, rozsudok z 24. 2. 2011,
bod 141).
Súbežná existencia tak formálneho, ako i materiálneho prístupu k vymedzovaniu
obsahových komponentov práva na kontradiktórnosť konania a tým aj k vymedzovaniu jeho
obsahu pri jeho uplatňovaní v právno-aplikačnej praxi si z dôvodu objektívnej vzájomnej
inkompatibility postojov účastníkov (kontradiktórneho) konania vyžaduje precízne určiť
pravidlá, kedy sa môže vo veci konajúci vnútroštátny súd (uplatňujúc materiálny prístup
k právu na kontradiktórne konanie) odkloniť z dôvodu procesnej ekonómie, či iného
relevantného dôvodu od príliš formalistického prístupu k uplatňovaniu práva
na kontradiktórnosť konania. Podľa názoru ústavného súdu takéto precízne a jednoznačné
pravidlá sa dosiaľ nepodarilo vytvoriť ani prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poznamenáva, že otázkou „vzájomného
vzťahu (v istom zmysle si kolidujúcich) zásad občianskeho súdneho konania, a to na jednej
strane zásad kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, na druhej strane zásady
hospodárnosti konania“ sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaoberal aj
najvyšší súd zdôrazňujúc, že v podstate ide o riešenie otázky, „či má byť výlučne len
na účastníkovi konania, aby posúdil, či a do akej miery je pre neho významné písomné
vyjadrenie protistrany, alebo či je na súde, aby zohľadnil reálny význam vyjadrenia
pre konanie a rozhodnutie“. Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení priklonil k materiálnemu
prístupu k uplatňovaniu zásad kontradiktórnosti konania zdôrazňujúc, že „ústavnoprávny
rozmer nemá v praxi každý, čo aj nesprávny postup súdu, ale iba ten, ktorým sa
sťažovateľovi spôsobuje podstatná procesná ujma“.
Ústavnému súdu je taktiež blízky materiálny prístup k uplatňovaniu zásad
kontradiktórnosti konania. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky však ústavný súd
považuje za vhodné a potrebné rešpektovať závery vyslovené v rozsudku Trančíková proti
Slovenskej republike z 13. januára 2015, t. j. akceptovať primárne formalistický prístup
k chápaniu práva na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý súdny
proces v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vo veci sťažovateľky ESĽP v označenom
rozsudku uplatnil.
Na tomto základe ústavný súd zohľadňujúc právne názory vyslovené v rozsudku
ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 dospel k záveru, že
postupom odvolacieho súdu, spočívajúcom v tom, že nedoručil sťažovateľke vyjadrenie
žalovaného k jej odvolaniu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, a teda jej svojím
postupom ani neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného, krajský súd porušil
jednu z požiadaviek spravodlivého procesu, a síce požiadavku zaistenia kontradiktórnosti
konania. Rovnako nerešpektoval požiadavku kontradiktórnosti konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces ani najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý svojím rozhodnutím
procesné pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľkou namietaným postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní,
ktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní
okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy
za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto
možnosťou disponuje druhý účastník (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, už citovaný,
Komanický proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45).
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva
na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
zdôrazňuje, že pojem „v prítomnosti“ účastníka je potrebné vykladať nie doslovne, ale
funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť
vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné
právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať nie len nariadením
pojednávania, ale aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa
k veci (v okolnostiach prejednávaného prípadu možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu
žalovaného) napríklad aj písomne (m. m. II. ÚS 499/2012). V sťažovateľkinej veci však
s prihliadnutím na dosiaľ uvedené táto minimálna procesná požiadavka vyplývajúca z čl. 48
ods. 2 ústavy zo strany krajského súdu v rámci odvolacieho konania dodržaná nebola.
Procesné pochybenie krajského súdu neodstránil ani najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti nálezu
posudzovaná námietka sťažovateľky o závažnom procesnom pochybení krajského súdu,
ktorý jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu a nedal jej tým ani možnosť
zaujať k nemu stanovisko, pričom najvyšší súd toto procesné pochybenie odvolacieho súdu
nenapravil, je opodstatnená.
Na tomto východiskovom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
napadnutým uznesením a krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť účastníkov
v konaní zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
rozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 z 20. apríla
2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude
predovšetkým po vrátení veci doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu
na prípadné zaujatie stanoviska a až následne vo veci opätovne rozhodnúť.
Keďže ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu zrušil, ďalšími námietkami, ktorými sťažovateľka odôvodňovala
porušenie identických práv zaručených ústavou a dohovorom, sa (vychádzajúc aj zo zásady
minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorou sa vo svojej
judikatúre ústavný súd štandardne riadi, pozn.) nezaoberal (námietka rozhodovania
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, resp. námietka nesprávnosti skutkových
a právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávnosti rozhodovania o náhrade
trov odvolacieho a dovolacieho konania).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha aj priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 30 000 €, ktoré odôvodňuje aj stratou hnuteľného majetku, ku ktorej
došlo v dôsledku rozhodnutia všeobecných súdov v jej veci.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nevyhovel, pretože v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
považoval za dostatočné poskytnutie ochrany jej základných práv vyslovenie ich porušenia
a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (bod 4 výroku tohto
nálezu).
Už len pre úplnosť ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody,
ktorej sa sťažovateľka v rámci žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
okrem iných, domáha (m. m. II. ÚS 67/03, II. ÚS 834/2014).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd
priznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4, Bernolákovo.
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. mája 2017)
vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2010, ktorá bola 741 € (úkony právnej služby vykonané v roku 2011) a za I. polrok 2016
(úkon právnej služby vykonaný v roku 2017), ktorá bola 884 €.
Sťažovateľke ústavný súd priznal za 2 úkony vykonané v roku 2011 sumu 247 €
a režijný paušál 14,82 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a za 1 úkon vykonaný v roku 2017 sumu
147,33 € a režijný paušál 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Celková úhrada trov konania tak
predstavuje sumu 417,99 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania sú povinní zaplatiť sťažovateľke solidárne krajský súd
a najvyšší súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 Civilného sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2017