Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1119 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1128)3a5/389562.74c277.pdf
PDF · 187.5 KB
No categories available
3Cdo/268/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 268/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. S. S., bývajúceho
v L., proti odporcom 1/ Ing. J. P. a 2/ M. P., obom bývajúcim v B. a zastúpeným
Advokátskou kanceláriou J., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 C 16/2008, o dovolaní odporcov 1/ a 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 23. mája 2012 sp. zn. 17 Co 57/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 19. decembra 2011
č.k. 5 C 16/2008-551 zaviazal odporcov 1/ a 2/, aby do 15 dní: a/ zaslali navrhovateľovi
doporučenú listovú zásielku v znení: „Ing. J. P. a M. P., bytom B. sa týmto ospravedlňujú Ing.
S. S., bytom L. za vedomé šírenie nepravdivých informácií listom z 2. februára 2001 na
Okresnom úrade v Novom Meste nad Váhom, odbor životného prostredia o tom, že Ing. S. S.
zlomil Ing. J. P. nohu“, b/ do podateľne Obce L. doručili list, v zmysle ktorého „Ing. J. P.
a M. P., bytom B. potvrdzujú, že vedome šírili o Ing. S. S., bytom L. nepravdivé informácie
o tom, že Ing. J. P. Ing. S. S. zlomil nohu“. Vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodol tiež
o náhrade trov štátu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení tohto rozsudku poukázal súd prvého stupňa na ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1
až 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že 25. apríla 2000 došlo k vzájomnej S. hádke
účastníkov konania, pri ktorej navrhovateľ vyrýľoval stromčeky a dva z nich hodil na
pozemok odporcov 1/ a 2/, pričom jedným z nich (podľa tvrdenia odporcov) mal odporkyni 1/
spôsobiť zlomeninu členka ľavej dolnej končatiny. Odporcovia tento konflikt spomenuli v ich
písomnom podaní adresovanom Okresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, odboru
životného prostredia, v ktorom výslovne uviedli, že navrhovateľ zlomil odporkyni 1/ nohu.
V konaní vypočutý svedok M. O. súdu potvrdil, že odporkyňa 1/ po dedine rozširovala
informáciu, že jej navrhovateľ zlomil nohu, svedok Ing. B. R. sa vyjadril tak, že o zlomení
nohy odporkyne 1/ navrhovateľom sa dozvedel na futbalovom zápase a svedok D. J.
dosvedčil, že občania sa ho pýtali, či navrhovateľ skutočne odporkyni 1/ zlomil nohu.
Svedkovia D. P. a M. P. potvrdili priebeh incidentu a zhodne uviedli, že pri ňom došlo
k zlomeniu nohy odporkyne 1/. Zo znaleckého posudku MUDr. J. R. súd zistil, že odporkyňa
1/ mala skutočne zlomenú nohu, pri absencii vonkajších prejavov zmliaždenín kože v mieste
údajného dopadu stromčeka ale nemožno jednoznačne konštatovať, že k zlomenine došlo
v rámci predmetného incidentu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že Televízia M. z iniciatívy
odporcov 1/ a 2/ odvysielala 8. októbra 2007 v relácii „P.“ reportáž „S. T.“ o vzájomných S.
dlhoročných sporoch účastníkov konania bez toho, aby navrhovateľovi bolo umožnené
vyjadriť sa k jej obsahu. Konštatoval, že navrhovateľ ako osoba činná v rámci regionálnej
samosprávy je osoba verejného záujmu a musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej
osobnosti. Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že primeraným právnym
prostriedkom ochrany práv navrhovateľa je priznanie zadosťučinenia spočívajúce (len) v
písomnom ospravedlnení sa. Pokiaľ navrhovateľ v konaní okrem nemateriálneho
zadosťučinenia žiadal priznať tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16
596,96 €, súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti konaním odporcov. Z týchto dôvodov
návrh v časti priznania nemajetkovej ujmy a v časti týkajúcej sa odvysielania ospravedlnenia
v rámci televíznej relácie „P.“ zamietol. O trovách konania štátu súd rozhodol súd podľa §
148 ods. 1 O.s.p. a o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa (výroku, ktorým bol návrh zamietnutý)
podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podali tiež odporcovia 1/ a 2/, ktorí
žiadali, aby odvolací súd výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bolo návrhu vyhovené,
buď zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne ako neopodstatnený, alebo zrušil a vec
v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 23. mája 2012 sp. zn. 17 Co 57/2012 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu
trov. V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba potvrdiť ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Konštatoval, že súd prvého stupňa
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vec po právnej stránke správne posúdil. V konaní
nebolo sporné, že medzi navrhovateľom a odporcami 1/ a 2/ došlo 25. apríla 2000 k S.
konfliktu, pri ktorom navrhovateľ hodil dva ním vyrýľované stromčeky na pozemok
odporcov. Sporné bolo, či odporcami šírená informácia, že odporkyni 1/ pri tom zlomil nohu,
je pravdivá alebo nepravdivá (to predpokladalo posúdiť, či jej navrhovateľ nohu skutočne
zlomil). Odporcovia na preukázanie ich tvrdení predložili súdu posudok MUDr. V. M..
Vzhľadom na to, že išlo len o listinný dôkaz (tento „posudok“ nevyžiadal súd), nebolo možné
považovať ho za rovnocenný so znaleckým posudkom vyhotoveným MUDr. J. R. (znalcom,
ktorého ustanovil súd). V danej veci je nepochybné, že odporkyňa 1/ mala skutočne zlomenú
nohu. Súdom ustanovený znalec ale so zreteľom na všetky okolnosti, predovšetkým charakter
zlomeniny a absenciu vonkajšieho zmliaždenia kože a svalov, nedospel k jednoznačnému
záveru, že by k tejto zlomenine mohlo dôjsť hodením stromčeka. Odvolací súd vzhľadom na
to konštatoval že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov a zlomením nohy odporkyne 1/. Túto
skutočnosť nemôžu zvrátiť ani svedecké výpovede, pretože tieto môžu preukazovať len
priebeh daného konfliktu, nie však medicínsky záver o tom, že pri konflikte (ne)došlo
k zlomeniu nohy odporkyne 1/. Pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne preukázané,
že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania sa navrhovateľa, sú nepravdivé
odporcami šírené informácie, že navrhovateľ zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd
poukázal aj na to, že rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 13. júna 2005 č.k. NM-13 T
175/03-150 bola odporkyňa 1/ oslobodená spod obžaloby pre trestný čin krivého obvinenia,
ktorého sa mala dopustiť tvrdeniami uvedenými v trestnom oznámení podanom na
navrhovateľa (podľa tohto rozsudku nemožno jednoznačne a bez pochybností dospieť k
záveru, že údaje, ktoré obžalovaná uviedla v trestnom oznámení sú lživé; odporkyňa 1/
vedome nikoho nepravdivo neinformovala a ani si nebola vedomá toho, že iného lživo
obviňuje z trestného činu). Odvolací súd v ďalšom uviedol, že pokiaľ ide o zásah do osobnosti
navrhovateľa odvysielaním relácie „P.“, odporcovia 1/ a 2/ nie sú pasívne vecne legitimovaní.
Na tomto základe dospel k záveru, že neopodstatnené je tak odvolanie navrhovateľa, ako aj
odporcov. V prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že
odporcovia o ňom šírili nepravdivú informáciu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
uzavrel, že morálna satisfakcia vo forme písomného ospravedlnenia je v tomto prípade
postačujúca a pre navrhovateľa predstavuje dostatočné a primerané morálne zadosťučinenie
(§ 13 Občianskeho zákonníka). Keďže z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
nevyplýva, že by mu zásah spôsobil závažnú ujmu na jeho osobnostných právach a že by
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nebolo postačujúce, bol návrh správne
zamietnutý v časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
(§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142
ods. 2 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali odporcovia 1/ a 2/ dovolanie.
Uviedli, že tento ich mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti výrokom rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým boli potvrdené výroky rozsudku prvostupňového súdu: 1. o ich
povinnosti ospravedlniť sa písomne navrhovateľovi, 2. o povinnosti navrhovateľa nahradiť
trovy štátu, 3. o ich povinnosti zaplatiť štátu náhradu trov a 4. o tom, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Podľa názoru dovolateľov došlo v konaní
k procesnej vade, v dôsledku ktorej im bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) a tiež k tzv. inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Napadnutý rozsudok tiež spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu ich možnosti pred súdom konať malo
dôjsť tým, že súd prvého stupňa vypočul svedkov Ing. Miroslava R., D. J.a, Ing. B. R. a M.
O. na pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom ale odporcovia 1/ a 2/ neboli prítomní. I keď
súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010 nariadil opätovné vypočutie týchto
svedkov, nepostupoval tak. Toto procesné pochybenie namietali dovolatelia aj v ich odvolaní
z 27. decembra 2011, odvolací súd sa však ich námietkou nezaoberal. K tzv. inej vade
konania došlo podľa ich názoru tým, že prvostupňový súd napriek ich návrhu nevykonal
dokazovanie výsluchom MUDr. V. M. a nevysporiadal sa svedeckými výpoveďami osôb,
ktoré boli priamo prítomné pri S. hádke a hodení vyrýľovaných stromčekov (D. P. a M. P.
ml.). Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s výsledkami dokazovania, ktoré bolo
na súde prvého stupňa vykonané videozáznamom. V ďalšom dovolatelia poukázali na to, že
navrhovateľ sa v konaní petitom svojho návrhu domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu mali
odporcovia zasiahnuť „vedomým“ šírení nepravdivej informácie o tom, že navrhovateľ zlomil
odporkyni 1/ nohu. Predmetom dokazovania mala byť vzhľadom na to otázka, či odporcovia
takto konali „vedome“, t.j. či vedeli, že šíria nepravdivú informáciu. Súdy nižších stupňov ale
dokazovanie týmto smerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali. Pokiaľ by však
také dokazovanie vykonali, museli by dospieť k záveru, že odporcovia vedomosť o tom
nemali, lebo na základe vyjadrení lekárov prvej pomoci boli presvedčení, že navrhovateľ
odporkyni 1/ nohu zlomil. To podľa názoru dovolateľov znamená, že navrhovateľ v konaní
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal „vedomosť“ šírenia predmetnej nepravdivej
informácie odporcami. Pokiaľ súdy napriek tomu jeho návrhu vyhoveli, rozhodli vecne
nesprávne a ich rozhodnutia sú zmätočné. Podľa názoru dovolateľov tým, že na konanie
navrhovateľa písomne upozornili Okresný úrad v Novom Meste nad Váhom v nimi podanom
odvolaní, len realizovali svoje ústavné právo na slobodu prejavu. Vzájomnú kolíziu tohto
práva a osobnostných práv navrhovateľa nevyriešili súdy správne, lebo bez testu
proporcionality a dostatočného skutkového opodstatnenia dali prednosť právu navrhovateľa
na ochranu osobnosti, ktoré malo ustúpiť ich právu na slobodu prejavu. V konaní nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti
navrhovateľa. Súdy pri rozhodovaní v podstatnej miere zohľadnili znalecký posudok
MUDr. J. R., ktorý ale tento posudok vypracoval bez toho, aby mal k dispozícii kompletnú
zdravotnú dokumentáciu odporkyne 1/ a navyše v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté
o námietke zaujatosti vznesenej proti nemu odporcami 1/ a 2/. Pokiaľ už súdy tento znalecký
posudok zohľadnili, mali postrehnúť, že znalec celkom nevylúčil možnosť, že zlomeninu
nohy odporkyne 1/ spôsobil náraz hodeného stromčeka, dokonca túto možnosť pripustil.
Z týchto dôvodov odporcovia žiadali napadnutý rozsudok buď zmeniť tak, že návrh sa
v celom rozsahu zamietne a odporcom sa prizná náhrada trov konania, alebo zrušiť (spolu
s rozsudkom súdu prvého stupňa) a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď IV. ÚS 238/07 a aktuálne tiež
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,
ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013). Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236
ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok
upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len
proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238
O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade
výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie odporcov 1/ a 2/
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené
v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť ich dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
So zreteľom na obsah dovolania, ale tiež vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.
ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní (ne)došlo k procesnej vade
(zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,
preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)
o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver
(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia
nenamietali a existencia týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť dovolania odporcov 1/ a 2/ preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť
si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby
im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Podstatná časť dovolania obsahuje námietku odporcov, že v odvolacom konaní
im bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd v nadväznosti na túto
námietku uvádza, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), to však ale bez ďalšieho
neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva
na spravodlivý súdny proces, pokiaľ k nemu vôbec dôjde, dosahuje intenzitu (až) vady
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade
s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) a ani toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže zabezpečiť, že každé konanie
bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho ustanoveniam a že
súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé
procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania
na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 237 O.s.p. ako prípady „zmätočnosti“, pripisuje Občiansky súdny poriadok
osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ ale považuje
– na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu
ale „iná vada“ prípustnosť dovolania nezakladá.
V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery ústavného
súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad II. ÚS 261/06) treba dodať, že je vždy
vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie
procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe
súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces, jednak
o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom
na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom
konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná
situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli
zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcami zdôrazňované právo
na prejednanie veci bez porušenia procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale
musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom
a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov
nižších stupňov.
Dovolatelia porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces vyvodzujú z viacerých
(nimi tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa ich názoru došlo
v odvolacom konaní. Zo spisu ale nevyplýva, že by v konaní na súdoch nižších stupňov bola
dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom vo forme, spôsobom a v intenzite, ktorá
by bola relevantná z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. K tomuto záveru dospel dovolací súd
z nasledovných dôvodov:
1.1. V dovolaní sa namieta, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami
svedkov Ing. M. R., D. J., Ing. B. R. a M. O. na pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom
neboli odporcovia 1/ a 2/ prítomní. I keď súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010
nariadil ich opätovné vypočutie, týchto svedkov už nevypočul. Predmetné pochybenie
namietali dovolatelia aj v ich odvolaní, odvolací súd sa ale touto námietkou nezaoberal.
Tvrdenie odporcov 1/ a 2/, že menovaní svedkovia boli vypočutí v ich neprítomnosti,
má oporu v spise. Zápisnica z pojednávania 19. októbra 2005, ktorá je v spise založená
na č.l. 70 spisu, toto tvrdenie potvrdzuje. Rovnako opodstatnene je dovolateľmi namietané, že
súd prvého stupňa nariadil opätovné vypočutie týchto svedkov uznesením z 10. februára 2010
(č.l. 217), ich výsluch ale napokon nevykonal.
Dovolací súd pri úvahe, či predmetným postupom súdu (ne)došlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vzal na zreteľ materiálne hľadisko, to znamená reálny
dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu odporcov. Zohľadnil, že skutkové
okolnosti, o ktorých vypovedali títo svedkovia (o šírení informácie o zlomení nohy odporkyne
1/ navrhovateľom), odporcovia v dovolaní nespochybňujú, namietajú však, že predmetnú
informáciu nešírili vedome ako nepravdivú. Navyše, konštantná judikatúra najvyššieho súdu
už dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom
pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok
konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. júna 1992 sp. zn.
2 Cdo 29/1992 publikovaný ako judikát R 39/1993). Odporcom 1/ a 2/ bola táto procesná
možnosť vytvorená.
Pokiaľ dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že na ich námietku týkajúcu
sa výsluchu svedkov 19. októbra 2005 náležite nereagoval, dovolací súd uvádza, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia. Predmetnou námietkou odporcovia namietajú, že odôvodnenie potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné (k tomu viď tiež ďalej 1.2.).
Z pohľadu prípustnosti dovolania treba uviesť, že bez ohľadu na to, či predmetná námietka
odporcov bola alebo nebola uplatnená v ich odvolaní, absencia reakcie na ňu v odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezakladá procesnú vadu, ktorá by svojou
závažnosťou a stupňom intenzity viedla k odňatiu možnosti odporcov pred súdom konať.
1.2. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdia, že k odňatiu ich možnosti pred súdom konať
došlo v dôsledku nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd
uvádza, že Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením.
Už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 najvyšší súd uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu
možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie
možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej
rozhodovacej činnosti súdu ...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 201/2011).
„Postupom súdu“ (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie samotný priebeh konania, spôsob vedenia
konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť,
nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť
konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,
pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval
uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 158/2002). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu, podľa
ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V inom prípade ústavný súd
pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania vedeného
na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Cdo 51/2012, rozhodnutie v ktorom spočíva na právnom
názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v uznesení
z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 110/2013 konštatoval, že „právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru“. Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších uzneseniach (viď napríklad
sp. zn. III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012, I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013
a I. ÚS 33/201).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho
nepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá ale
prípustnosť dovolania nezakladá.
1.3. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo
(alebo podľa názoru dovolateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia vykonaného
dokazovania.
I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné
zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie
je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012,
5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999). Tým, že súd prvého stupňa napriek návrhu odporcov nevykonal
dokazovanie výsluchom MUDr. V. M., neodňal odporcom možnosť pred súdom konať.
Dovolatelia tiež na viacerých miestach ich mimoriadneho opravného prostriedku
nesúhlasia so závermi súdov, že účastník na jednej alebo druhej procesnej strane (ne)uniesol
dôkazné bremeno a spochybňujú správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že
v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci
samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa
hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1
vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh
rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti
tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania.
V preskúmavanom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie
§ 11 Občianskeho zákonníka. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť
na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal ochrany pred šírením
nepravdivej informácie, že odporkyni 1/ zlomil nohu; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť
a preukázať, že jej nohu nezlomil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v rámci svojej procesnej obrany
tvrdili niečo iné, bolo na nich, aby preukázali svoje tvrdenia. Výsledkami vykonaného
dokazovania bol preukázaný skutkový dej, v rámci ktorého malo (podľa tvrdenia odporcov)
dôjsť k zlomeniu nohy odporkyne 1/, súd prvého stupňa ale nemal za preukázané, že
navrhovateľ v rámci tohto deja zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd sa s ním stotožnil.
Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdili opak (že odporkyni 1/ zlomil nohu), zaťažovalo ich v tomto
smere dôkazné bremeno, teda (procesná) povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Rozhodnutia
súdov oboch nižších stupňov sú založené na závere, že odporcovia tvrdenia, ktoré by mohli
viesť k úplnému zamietnutiu navrhovateľovho návrhu nepreukázali. Ak súdy v niektorom
smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení dôkazného bremena,
vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.;
vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, že nesprávne hodnotenie
dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012).
Dovolací súd opakuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti
hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru
vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu
súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.
Či už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa vykonané
aj videozáznamom a znaleckým posudkom MUDr. J. R., odborným písomným vyjadrením
MUDr. V. M. a výpoveďami svedkov D. P. a M. P. ml.) boli súdmi vyhodnotené správne
alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
Dovolatelia osobitne vyjadrili svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané
znaleckým posudkom. K tejto časti ich argumentácie je potrebné uviesť, že ak je súdu
v konaní predložený posudok, ktorého vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol
vypracovaný na základe požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok
v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto „posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako
listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu. Najvyšší súd už v uznesení
sp. zn. 3 Cdo 116/2012 uviedol, že „pokiaľ súd v procese vyhodnocovania výsledkov
vykonaného dokazovania prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam
vyplývajúcim zo znaleckého posudku (§ 127 O.s.p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel
na základe ′posudku′ vyhotoveného nie po nariadení súdom, ale na požiadanie niektorého
z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že súd neodníme
účastníkovi konania možnosť pred ním konať tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov“. Nadväzujúc na tieto závery dovolací súd pre účely
preskúmavanej veci uvádza, že ak pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania
prizná súd stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich zisteniam vyplývajúcim
zo znaleckého posudku (§ 127 O.s.p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe posudku
vyhotoveného znalcom v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o návrhu na jeho vylúčenie (§ 17
ods. 1 O.s.p.), nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle
Námietka dovolateľov, že predmetom dokazovania mala byť otázka, či odporcovia
„vedome“ šírili nepravdivú informáciu o navrhovateľovi, a že súdy dokazovanie týmto
smerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali, sa týka úplnosti skutkových záverov
súdov a správnosti ich právneho posúdenia. Neúplné zistenie rozhodujúcich skutkových
okolností môže viesť k tzv. inej vade konania (viď bod 9.2. nálezu ústavného súdu
zo 4. septembra 2013 sp. zn. II. ÚS 591/2012) a vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. To isté treba konštatovať
aj vo vzťahu k námietke dovolateľov, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa, resp. že
nebola celkom jednoznačne vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi konaním
navrhovateľa a zlomením nohy odporkyne 1/.
1.4. Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery,
na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p.,
pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená
v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale
môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne
posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012), lebo nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Názor, v zmysle
ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v § 237 O.s.p.,
je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010,
sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011
a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Nesprávnosť právneho posúdenia veci, je dovolateľmi vytýkaná aj v tej časti
dovolania, v ktorej odporcovia 1/ a 2/ namietajú, že tým, čo uviedli v odvolaní podanom
Okresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, len realizovali svoje ústavné právo na slobodu
prejavu a že súdy vec nesprávne posúdili, lebo bez testu proporcionality a dostatočného
opodstatnenia uprednostnili právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, i keď prednosť mala
byť daná ich právu na slobodu prejavu.
Túto časť odôvodnenia uzatvára dovolací súd konštatovaním, že i keby tvrdenia
dovolateľov o nesprávnosti právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná
nesprávnosť právneho posúdenia by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže dovolanie odporcov 1/ a 2/ nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
2. Odporcovia 1/ a 2/ výslovne uviedli, že ich dovolanie smeruje aj proti výroku
odvolacieho súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy štátu.
Uvedeným výrokom nebolo z procesného hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho
postavenia odporcov 1/ a 2/ (viď R 50/1999). Dovolací súd preto ich dovolanie v tejto časti
odmietol ako podané subjektmi, ktoré nie sú oprávnené podať dovolanie (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
3. Dovolaním je napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti odporcov 1/ a 2/ zaplatiť štátu
náhradu trov.
Táto časť dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý
výrok má ale povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto prípustnosť
dovolania v tejto časti posudzoval podľa ustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania
smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. je výslovne uvedené, že dovolanie proti uzneseniu
o trovách nie je prípustné. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách prichádza
do úvahy len z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (R 117/1999); tieto dôvody ale
v dovolacom konaní neboli preukázané. Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ v tejto
časti odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
4. Dovolanie napokon smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Aj táto časť dovolania smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.) a bolo ním rozhodnuté o trovách; procesné
vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli ani v tomto prípade zistené.
Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ aj v tejto časti odmietol ako smerujúce
proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 239 ods. 3
a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
5. Zo všetkých uvedených dôvodov (1. až 4.) dospel najvyšší súd k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie odporcov neprípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie
odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.).
6. V dovolacom konaní odporcovia 1/ a 2/ nemali úspech a nevzniklo im právo
na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný,
nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. októbra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková