Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/268/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. S. S., bývajúceho

v L., proti odporcom 1/ Ing. J. P. a 2/ M. P., obom bývajúcim v B. a zastúpeným

Advokátskou kanceláriou J., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na

Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. , o dovolaní odporcov 1/ a 2/

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 23. mája 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 19. decembra 2011

č.k. -551 zaviazal odporcov 1/ a 2/, aby do 15 dní: a/ zaslali navrhovateľovi

doporučenú listovú zásielku v znení: „Ing. J. P. a M. P., bytom B. sa týmto ospravedlňujú Ing.

S. S., bytom L. za vedomé šírenie nepravdivých informácií listom z 2. februára 2001 na

Okresnom úrade v Novom Meste nad Váhom, odbor životného prostredia o tom, že Ing. S. S.

zlomil Ing. J. P. nohu“, b/ do podateľne Obce L. doručili list, v zmysle ktorého „Ing. J. P.

a M. P., bytom B. potvrdzujú, že vedome šírili o Ing. S. S., bytom L. nepravdivé informácie

o tom, že Ing. J. P. Ing. S. S. zlomil nohu“. Vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodol tiež

o náhrade trov štátu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení tohto rozsudku poukázal súd prvého stupňa na ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1

až 3 a uviedol, že 25. apríla 2000 došlo k vzájomnej S. hádke

účastníkov konania, pri ktorej navrhovateľ vyrýľoval stromčeky a dva z nich hodil na

pozemok odporcov 1/ a 2/, pričom jedným z nich (podľa tvrdenia odporcov) mal odporkyni 1/

spôsobiť zlomeninu členka ľavej dolnej končatiny. Odporcovia tento konflikt spomenuli v ich

písomnom podaní adresovanom Okresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, odboru

životného prostredia, v ktorom výslovne uviedli, že navrhovateľ zlomil odporkyni 1/ nohu.

V konaní vypočutý svedok M. O. súdu potvrdil, že odporkyňa 1/ po dedine rozširovala

informáciu, že jej navrhovateľ zlomil nohu, svedok Ing. B. R. sa vyjadril tak, že o zlomení

nohy odporkyne 1/ navrhovateľom sa dozvedel na futbalovom zápase a svedok D. J.

dosvedčil, že občania sa ho pýtali, či navrhovateľ skutočne odporkyni 1/ zlomil nohu.

Svedkovia D. P. a M. P. potvrdili priebeh incidentu a zhodne uviedli, že pri ňom došlo

k zlomeniu nohy odporkyne 1/. Zo znaleckého posudku MUDr. J. R. súd zistil, že odporkyňa

1/ mala skutočne zlomenú nohu, pri absencii vonkajších prejavov zmliaždenín kože v mieste

údajného dopadu stromčeka ale nemožno jednoznačne konštatovať, že k zlomenine došlo

v rámci predmetného incidentu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že Televízia M. z iniciatívy

odporcov 1/ a 2/ odvysielala 8. októbra 2007 v relácii „P.“ reportáž „S. T.“ o vzájomných S.

dlhoročných sporoch účastníkov konania bez toho, aby navrhovateľovi bolo umožnené

vyjadriť sa k jej obsahu. Konštatoval, že navrhovateľ ako osoba činná v rámci regionálnej

samosprávy je osoba verejného záujmu a musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej

osobnosti. Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že primeraným právnym

prostriedkom ochrany práv navrhovateľa je priznanie zadosťučinenia spočívajúce (len) v

písomnom ospravedlnení sa. Pokiaľ navrhovateľ v konaní okrem nemateriálneho

zadosťučinenia žiadal priznať tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16

596,96 €, súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ

nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti konaním odporcov. Z týchto dôvodov

návrh v časti priznania nemajetkovej ujmy a v časti týkajúcej sa odvysielania ospravedlnenia

v rámci televíznej relácie „P.“ zamietol. O trovách konania štátu súd rozhodol súd podľa §

148 ods. 1 a o trovách konania podľa

Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa (výroku, ktorým bol návrh zamietnutý)

podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podali tiež odporcovia 1/ a 2/, ktorí

žiadali, aby odvolací súd výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bolo návrhu vyhovené,

buď zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne ako neopodstatnený, alebo zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 23. mája 2012 sp. zn. napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu

trov. V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa , bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

treba potvrdiť ako vecne správny ( ). Konštatoval, že súd prvého stupňa

vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vec po právnej stránke správne posúdil. V konaní

nebolo sporné, že medzi navrhovateľom a odporcami 1/ a 2/ došlo 25. apríla 2000 k S.

konfliktu, pri ktorom navrhovateľ hodil dva ním vyrýľované stromčeky na pozemok

odporcov. Sporné bolo, či odporcami šírená informácia, že odporkyni 1/ pri tom zlomil nohu,

je pravdivá alebo nepravdivá (to predpokladalo posúdiť, či jej navrhovateľ nohu skutočne

zlomil). Odporcovia na preukázanie ich tvrdení predložili súdu posudok MUDr. V. M..

Vzhľadom na to, že išlo len o listinný dôkaz (tento „posudok“ nevyžiadal súd), nebolo možné

považovať ho za rovnocenný so znaleckým posudkom vyhotoveným MUDr. J. R. (znalcom,

ktorého ustanovil súd). V danej veci je nepochybné, že odporkyňa 1/ mala skutočne zlomenú

nohu. Súdom ustanovený znalec ale so zreteľom na všetky okolnosti, predovšetkým charakter

zlomeniny a absenciu vonkajšieho zmliaždenia kože a svalov, nedospel k jednoznačnému

záveru, že by k tejto zlomenine mohlo dôjsť hodením stromčeka. Odvolací súd vzhľadom na

to konštatoval že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní nebola preukázaná

príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov a zlomením nohy odporkyne 1/. Túto

skutočnosť nemôžu zvrátiť ani svedecké výpovede, pretože tieto môžu preukazovať len

priebeh daného konfliktu, nie však medicínsky záver o tom, že pri konflikte (ne)došlo

k zlomeniu nohy odporkyne 1/. Pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne preukázané,

že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania sa navrhovateľa, sú nepravdivé

odporcami šírené informácie, že navrhovateľ zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd

poukázal aj na to, že rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 13. júna 2005 č.k.

175/03-150 bola odporkyňa 1/ oslobodená spod obžaloby pre trestný čin krivého obvinenia,

ktorého sa mala dopustiť tvrdeniami uvedenými v trestnom oznámení podanom na

navrhovateľa (podľa tohto rozsudku nemožno jednoznačne a bez pochybností dospieť k

záveru, že údaje, ktoré obžalovaná uviedla v trestnom oznámení sú lživé; odporkyňa 1/

vedome nikoho nepravdivo neinformovala a ani si nebola vedomá toho, že iného lživo

obviňuje z trestného činu). Odvolací súd v ďalšom uviedol, že pokiaľ ide o zásah do osobnosti

navrhovateľa odvysielaním relácie „P.“, odporcovia 1/ a 2/ nie sú pasívne vecne legitimovaní.

Na tomto základe dospel k záveru, že neopodstatnené je tak odvolanie navrhovateľa, ako aj

odporcov. V prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že

odporcovia o ňom šírili nepravdivú informáciu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

uzavrel, že morálna satisfakcia vo forme písomného ospravedlnenia je v tomto prípade

postačujúca a pre navrhovateľa predstavuje dostatočné a primerané morálne zadosťučinenie

( ). Keďže z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa

nevyplýva, že by mu zásah spôsobil závažnú ujmu na jeho osobnostných právach a že by

morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nebolo postačujúce, bol návrh správne

zamietnutý v časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil

( ). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa a a

ods. 2

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali odporcovia 1/ a 2/ dovolanie.

Uviedli, že tento ich mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti výrokom rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým boli potvrdené výroky rozsudku prvostupňového súdu: 1. o ich

povinnosti ospravedlniť sa písomne navrhovateľovi, 2. o povinnosti navrhovateľa nahradiť

trovy štátu, 3. o ich povinnosti zaplatiť štátu náhradu trov a 4. o tom, že žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Podľa názoru dovolateľov došlo v konaní

k procesnej vade, v dôsledku ktorej im bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ) a tiež k tzv. inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Napadnutý rozsudok tiež spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). K odňatiu ich možnosti pred súdom konať malo

dôjsť tým, že súd prvého stupňa vypočul svedkov Ing. Miroslava R., D. J.a, Ing. B. R. a M.

O. na pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom ale odporcovia 1/ a 2/ neboli prítomní. I keď

súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010 nariadil opätovné vypočutie týchto

svedkov, nepostupoval tak. Toto procesné pochybenie namietali dovolatelia aj v ich odvolaní

z 27. decembra 2011, odvolací súd sa však ich námietkou nezaoberal. K tzv. inej vade

konania došlo podľa ich názoru tým, že prvostupňový súd napriek ich návrhu nevykonal

dokazovanie výsluchom MUDr. V. M. a nevysporiadal sa svedeckými výpoveďami osôb,

ktoré boli priamo prítomné pri S. hádke a hodení vyrýľovaných stromčekov (D. P. a M. P.

ml.). Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s výsledkami dokazovania, ktoré bolo

na súde prvého stupňa vykonané videozáznamom. V ďalšom dovolatelia poukázali na to, že

navrhovateľ sa v konaní petitom svojho návrhu domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu mali

odporcovia zasiahnuť „vedomým“ šírení nepravdivej informácie o tom, že navrhovateľ zlomil

odporkyni 1/ nohu. Predmetom dokazovania mala byť vzhľadom na to otázka, či odporcovia

takto konali „vedome“, t.j. či vedeli, že šíria nepravdivú informáciu. Súdy nižších stupňov ale

dokazovanie týmto smerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali. Pokiaľ by však

také dokazovanie vykonali, museli by dospieť k záveru, že odporcovia vedomosť o tom

nemali, lebo na základe vyjadrení lekárov prvej pomoci boli presvedčení, že navrhovateľ

odporkyni 1/ nohu zlomil. To podľa názoru dovolateľov znamená, že navrhovateľ v konaní

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal „vedomosť“ šírenia predmetnej nepravdivej

informácie odporcami. Pokiaľ súdy napriek tomu jeho návrhu vyhoveli, rozhodli vecne

nesprávne a ich rozhodnutia sú zmätočné. Podľa názoru dovolateľov tým, že na konanie

navrhovateľa písomne upozornili Okresný úrad v Novom Meste nad Váhom v nimi podanom

odvolaní, len realizovali svoje ústavné právo na slobodu prejavu. Vzájomnú kolíziu tohto

práva a osobnostných práv navrhovateľa nevyriešili súdy správne, lebo bez testu

proporcionality a dostatočného skutkového opodstatnenia dali prednosť právu navrhovateľa

na ochranu osobnosti, ktoré malo ustúpiť ich právu na slobodu prejavu. V konaní nebola

preukázaná ani príčinná súvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti

navrhovateľa. Súdy pri rozhodovaní v podstatnej miere zohľadnili znalecký posudok

MUDr. J. R., ktorý ale tento posudok vypracoval bez toho, aby mal k dispozícii kompletnú

zdravotnú dokumentáciu odporkyne 1/ a navyše v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté

o námietke zaujatosti vznesenej proti nemu odporcami 1/ a 2/. Pokiaľ už súdy tento znalecký

posudok zohľadnili, mali postrehnúť, že znalec celkom nevylúčil možnosť, že zlomeninu

nohy odporkyne 1/ spôsobil náraz hodeného stromčeka, dokonca túto možnosť pripustil.

Z týchto dôvodov odporcovia žiadali napadnutý rozsudok buď zmeniť tak, že návrh sa

v celom rozsahu zamietne a odporcom sa prizná náhrada trov konania, alebo zrušiť (spolu

s rozsudkom súdu prvého stupňa) a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( )

zastúpení v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním

možno napadnúť.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď a aktuálne tiež

).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania

(). Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236

ods. 1 ). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len

proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238

(pokiaľ ide o rozsudok) a (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade

výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď ).

1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie odporcov 1/ a /

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené

v Prípustnosť ich dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania, ale tiež vzhľadom na veta druhá

ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní (ne)došlo k procesnej vade

(zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,

preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania

v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)

o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver

(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolatelia

nenamietali a existencia týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Prípustnosť dovolania odporcov 1/ a 2/ preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť

si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby

im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Podstatná časť dovolania obsahuje námietku odporcov, že v odvolacom konaní

im bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd v nadväznosti na túto

námietku uvádza, že vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

(ďalej len „“) aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), to však ale bez ďalšieho

neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva

na spravodlivý súdny proces, pokiaľ k nemu vôbec dôjde, dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade

s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného

práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov () a ani toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže zabezpečiť, že každé konanie

bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho ustanoveniam a že

súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé

procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v ako prípady „zmätočnosti“, pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť

dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ ale považuje

– na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací

dôvod (viď ); v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu

ale „iná vada“ prípustnosť dovolania nezakladá.

V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery ústavného

súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad ) treba dodať, že je vždy

vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie

procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe

súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces, jednak

o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa . Vzhľadom

na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery obmedzuje

právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky v dovolacom

konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná

situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli

zachované označené ústavné práva (porovnaj a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcami zdôrazňované právo

na prejednanie veci bez porušenia procesných ustanovení , ale

musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom

a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov

nižších stupňov.

Dovolatelia porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces vyvodzujú z viacerých

(nimi tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa ich názoru došlo

v odvolacom konaní. Zo spisu ale nevyplýva, že by v konaní na súdoch nižších stupňov bola

dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom vo forme, spôsobom a v intenzite, ktorá

by bola relevantná z hľadiska K tomuto záveru dospel dovolací súd

z nasledovných dôvodov:

1.1. V dovolaní sa namieta, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami

svedkov Ing. M. R., D. J., Ing. B. R. a M. O. na pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom

neboli odporcovia 1/ a 2/ prítomní. I keď súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010

nariadil ich opätovné vypočutie, týchto svedkov už nevypočul. Predmetné pochybenie

namietali dovolatelia aj v ich odvolaní, odvolací súd sa ale touto námietkou nezaoberal.

Tvrdenie odporcov 1/ a 2/, že menovaní svedkovia boli vypočutí v ich neprítomnosti,

má oporu v spise. Zápisnica z pojednávania 19. októbra 2005, ktorá je v spise založená

na č.l. 70 spisu, toto tvrdenie potvrdzuje. Rovnako opodstatnene je dovolateľmi namietané, že

súd prvého stupňa nariadil opätovné vypočutie týchto svedkov uznesením z 10. februára 2010

(č.l. 217), ich výsluch ale napokon nevykonal.

Dovolací súd pri úvahe, či predmetným postupom súdu (ne)došlo k procesnej vade

konania v zmysle vzal na zreteľ materiálne hľadisko, to znamená reálny

dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu odporcov. Zohľadnil, že skutkové

okolnosti, o ktorých vypovedali títo svedkovia (o šírení informácie o zlomení nohy odporkyne

1/ navrhovateľom), odporcovia v dovolaní nespochybňujú, namietajú však, že predmetnú

informáciu nešírili vedome ako nepravdivú. Navyše, konštantná judikatúra najvyššieho súdu

už dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237

písm. f/ nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom

pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok

konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,

odvolanie“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. júna 1992 sp. zn.

publikovaný ako judikát R 39/1993). Odporcom 1/ a 2/ bola táto procesná

možnosť vytvorená.

Pokiaľ dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že na ich námietku týkajúcu

sa výsluchu svedkov 19. októbra 2005 náležite nereagoval, dovolací súd uvádza, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia. Predmetnou námietkou odporcovia namietajú, že odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné (k tomu viď tiež ďalej 1.2.).

Z pohľadu prípustnosti dovolania treba uviesť, že bez ohľadu na to, či predmetná námietka

odporcov bola alebo nebola uplatnená v ich odvolaní, absencia reakcie na ňu v odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezakladá procesnú vadu, ktorá by svojou

závažnosťou a stupňom intenzity viedla k odňatiu možnosti odporcov pred súdom konať.

1.2. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdia, že k odňatiu ich možnosti pred súdom konať

došlo v dôsledku nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd

uvádza, že neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú

v ustanovení so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením.

Už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 najvyšší súd uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu

možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci

(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie

možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej

rozhodovacej činnosti súdu ...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

„Postupom súdu“ ( ) sa rozumie samotný priebeh konania, spôsob vedenia

konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť,

nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť

konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec.

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,

pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval

uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. , , ,

, , , ,

a ). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu, podľa

ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle ,

potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení z 30. januára 2013

sp. zn. ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov

priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “. V inom prípade ústavný súd

pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania vedeného

na najvyššom súde pod sp. zn. , rozhodnutie v ktorom spočíva na právnom

názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle , v uznesení

z 13. februára 2013 sp. zn. konštatoval, že „právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru“. Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších uzneseniach (viď napríklad

sp. zn. , , , ,

a ).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho

nepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), ktorá ale

prípustnosť dovolania nezakladá.

1.3. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo

(alebo podľa názoru dovolateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia vykonaného

dokazovania.

I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené. Ani neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné

zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie

je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. , , , ,

, a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999). Tým, že súd prvého stupňa napriek návrhu odporcov nevykonal

dokazovanie výsluchom MUDr. V. M., neodňal odporcom možnosť pred súdom konať.

Dovolatelia tiež na viacerých miestach ich mimoriadneho opravného prostriedku

nesúhlasia so závermi súdov, že účastník na jednej alebo druhej procesnej strane (ne)uniesol

dôkazné bremeno a spochybňujú správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že

v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci

samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci

samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa

hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1

vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh

rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti

tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej

normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania.

V preskúmavanom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie

. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť

na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti

prejednávanej veci. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal ochrany pred šírením

nepravdivej informácie, že odporkyni 1/ zlomil nohu; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť

a preukázať, že jej nohu nezlomil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v rámci svojej procesnej obrany

tvrdili niečo iné, bolo na nich, aby preukázali svoje tvrdenia. Výsledkami vykonaného

dokazovania bol preukázaný skutkový dej, v rámci ktorého malo (podľa tvrdenia odporcov)

dôjsť k zlomeniu nohy odporkyne 1/, súd prvého stupňa ale nemal za preukázané, že

navrhovateľ v rámci tohto deja zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd sa s ním stotožnil.

Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdili opak (že odporkyni 1/ zlomil nohu), zaťažovalo ich v tomto

smere dôkazné bremeno, teda (procesná) povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Rozhodnutia

súdov oboch nižších stupňov sú založené na závere, že odporcovia tvrdenia, ktoré by mohli

viesť k úplnému zamietnutiu navrhovateľovho návrhu nepreukázali. Ak súdy v niektorom

smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení dôkazného bremena,

vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v ;

vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.

Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, že nesprávne hodnotenie

dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (porovnaj napríklad

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , a ).

Dovolací súd opakuje, že do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti

hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237

(viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru

vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu

súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.

Či už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa vykonané

aj videozáznamom a znaleckým posudkom MUDr. J. R., odborným písomným vyjadrením

MUDr. V. M. a výpoveďami svedkov D. P. a M. P. ml.) boli súdmi vyhodnotené správne

alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

Dovolatelia osobitne vyjadrili svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané

znaleckým posudkom. K tejto časti ich argumentácie je potrebné uviesť, že ak je súdu

v konaní predložený posudok, ktorého vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol

vypracovaný na základe požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok

v zmysle Aj takýmto „posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako

listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu. Najvyšší súd už v uznesení

sp. zn. uviedol, že „pokiaľ súd v procese vyhodnocovania výsledkov

vykonaného dokazovania prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam

vyplývajúcim zo znaleckého posudku ( ) takým zisteniam, ku ktorým dospel

na základe ′posudku′ vyhotoveného nie po nariadení súdom, ale na požiadanie niektorého

z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania

v zmysle Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že súd neodníme

účastníkovi konania možnosť pred ním konať tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov“. Nadväzujúc na tieto závery dovolací súd pre účely

preskúmavanej veci uvádza, že ak pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania

prizná súd stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich zisteniam vyplývajúcim

zo znaleckého posudku ( ) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe posudku

vyhotoveného znalcom v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o návrhu na jeho vylúčenie (§ 17

ods. 1 ), nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle

Námietka dovolateľov, že predmetom dokazovania mala byť otázka, či odporcovia

„vedome“ šírili nepravdivú informáciu o navrhovateľovi, a že súdy dokazovanie týmto

smerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali, sa týka úplnosti skutkových záverov

súdov a správnosti ich právneho posúdenia. Neúplné zistenie rozhodujúcich skutkových

okolností môže viesť k tzv. inej vade konania (viď bod 9.2. nálezu ústavného súdu

zo 4. septembra 2013 sp. zn. ) a vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k procesnej vade konania v zmysle To isté treba konštatovať

aj vo vzťahu k námietke dovolateľov, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa, resp. že

nebola celkom jednoznačne vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi konaním

navrhovateľa a zlomením nohy odporkyne 1/.

1.4. Vadu konania v zmysle neboli spôsobilé založiť ani právne závery,

na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa ,

pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená

v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod ( ), ktorý ale

môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne

posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012), lebo nemá základ vo vade

konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Názor, v zmysle

ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v ,

je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).

Nesprávnosť právneho posúdenia veci, je dovolateľmi vytýkaná aj v tej časti

dovolania, v ktorej odporcovia 1/ a 2/ namietajú, že tým, čo uviedli v odvolaní podanom

Okresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, len realizovali svoje ústavné právo na slobodu

prejavu a že súdy vec nesprávne posúdili, lebo bez testu proporcionality a dostatočného

opodstatnenia uprednostnili právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, i keď prednosť mala

byť daná ich právu na slobodu prejavu.

Túto časť odôvodnenia uzatvára dovolací súd konštatovaním, že i keby tvrdenia

dovolateľov o nesprávnosti právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná

nesprávnosť právneho posúdenia by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

Keďže dovolanie odporcov 1/ a 2/ nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

2. Odporcovia 1/ a 2/ výslovne uviedli, že ich dovolanie smeruje aj proti výroku

odvolacieho súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy štátu.

Uvedeným výrokom nebolo z procesného hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho

postavenia odporcov 1/ a 2/ (viď R 50/1999). Dovolací súd preto ich dovolanie v tejto časti

odmietol ako podané subjektmi, ktoré nie sú oprávnené podať dovolanie (

v spojení s ).

3. Dovolaním je napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti odporcov 1/ a 2/ zaplatiť štátu

náhradu trov.

Táto časť dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý

výrok má ale povahu uznesenia (viď ). Dovolací súd preto prípustnosť

dovolania v tejto časti posudzoval podľa ustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania

smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V ustanovení je výslovne uvedené, že dovolanie proti uzneseniu

o trovách nie je prípustné. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách prichádza

do úvahy len z dôvodov uvedených v (R 117/1999); tieto dôvody ale

v dovolacom konaní neboli preukázané. Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ v tejto

časti odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b

ods. 5 v spojení s ).

4. Dovolanie napokon smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Aj táto časť dovolania smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

má povahu uznesenia (viď ) a bolo ním rozhodnuté o trovách; procesné

vady konania v zmysle neboli ani v tomto prípade zistené.

Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ aj v tejto časti odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním ( ,

a ).

5. Zo všetkých uvedených dôvodov (1. až 4.) dospel najvyšší súd k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporcov neprípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie

odmietol ( v spojení s a ).

6. V dovolacom konaní odporcovia 1/ a 2/ nemali úspech a nevzniklo im právo

na náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení s

a ). Navrhovateľovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný,

nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. októbra 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková