Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 14/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. V. – V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súkromie podľa čl. 16, na osobnú slobodu

podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48

ods. 2 v spojení s a 3 a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.

ll Cb/262/2008-155 z 20. januára 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.

k. -201 zo 14. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. V. – V., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2012 doručená sťažnosť Š. V. – V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súkromie podľa čl. 16, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práva na súdnu ochranu podľa a 2, a 2,

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. ll -155 z 20. januára 2010, postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -201

zo 14. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na okresnom

súde 4. júna 2008 žiadal zaviazať odporcu na zaplatenie požadovanej sumy

s príslušenstvom, ktorú si nárokoval voči žalovanému ako neuhradenú fakturovanú čiastku

vyplývajúcu z uzavretej zmluvy o dielo. Odporca nárok sťažovateľa neuznal, keďže podľa

neho fakturované práce neboli vôbec realizované. Po vykonaní dokazovania okresný súd

konštatoval, že uvedené práce mali byť vykonané nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo,

a keďže nedošlo k zmene pôvodnej zmluvy, nemôže navrhovateľ požadovať zaplatenie ním

tvrdených prác nad rámec zmluvy, a tiež konštatoval, že navrhovateľ ani neuniesol dôkazné

bremeno týkajúce sa ním tvrdeného vykonania prác navyše, a preto návrh ako nedôvodný

zamietol.

Rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným odvolaním.

V odvolaní argumentoval nesprávnym skutkovým zistením okresného súdu, poukázal

na nesprávne právne posúdenie veci, na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu a na odňatie možnosti konať pred súdom.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozhodnutie

v odvolacom konaní uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2010 potvrdil podľa

(ďalej len „OSP“) ako vo výroku vecne

správne rozhodnutie a pri zdôraznení relevantných skutočností odkázal na odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňového súdu.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie. Najvyšší súd

nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolacieho konania, a preto uznesením

sp. zn. z 31. mája 2012 jeho dovolanie odmietol. Podľa názoru dovolacieho

súdu rozhodnutie prvostupňového ani odvolacieho súdu nevykazujú vadu konania podľa

ustanovenia , t. j. že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať

pred súdom.

Podľa sťažovateľa všeobecné súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,

neposkytli právnu ochranu jeho oprávneným nárokom, a tým porušili jeho už namietané

práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza jednotlivé dôkazy, ktoré mali svedčiť v jeho

prospech. Vyjadruje tiež svoju nespokojnosť so spôsobom vykonávania dôkazov

všeobecnými súdmi, ako aj s nevykonaním niektorých iných dôkazov, najmä ohliadky

na mieste samom, a znaleckého dokazovania. K spôsobu vykonania dôkazov

a ku skutočnosti, že okresný súd z vlastnej iniciatívy nenariadil vykonanie aj iných dôkazov,

sťažovateľ dodáva:

„Sťažovateľ je toho názoru, že sťažnosťou dotknutý Krajsky súd v Žiline nesprávne

interpretoval a v rozpore s aplikoval na daný prípad príslušné zákonné

ustanovenia , , pričom následkom vyššie

uvedenej interpretácie zákona boli porušené a 3,

a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3

a .“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

po vykonaní potrebného dokazovania vydal tento nález:

«Základné právo Š. V. – V., K., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)

(ďalej len „“) a porušenie jeho základných práv

v , , ods. 1 a 5 a , 2 č. , 2, 3, a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) bolo porušené

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -201 zo dňa 14. 10.

2010, rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. -155 zo dňa 20. 1. 2010,

taktiež toto právo Š. V. – V., K., bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 31. 5. 2012.

Š. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.488,20 Eur (§ 10 ods. 1, §

14 ods. 2 písm. a), b), vyhlášky MS SR č. za dva úkony právnej

pomoci, a to prevzatie veci a podanie sťažnosti, hodnota jedného úkonu 612,45 Eur + 2 x

RP + 20 % DPH), ktoré je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Žiline a

Okresný súd v Žiline na účet advokáta JUDr. J. Ď., Ž., do 3 dní po právoplatnosti tohto

nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie nesprávnym zistením skutkového stavu a nedostatočnou interpretáciou a aplikáciou

noriem procesného práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ďalších jeho práv uvádzaných

v tejto sťažnosti.

Po posúdení rozsahu sťažovateľom označených práv ústavný súd uvádza, že

sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

a porušenie ďalších práv nijako nezdôvodňuje, zvlášť nie porušenie práv podľa čl. 16, čl. 17

ods. 1 a 5 , , 2 a 3, ako aj , preto sa ústavný súd obmedzil

na posúdenie otázky, či rozhodnutiami všeobecných súdov nedošlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením

okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného

súdu č. k. -155 z 20. januára 2010, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. , , , ,

). V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom

opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Sťažovateľ teda využil

možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv. Na základe

uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

Podstatou námietok sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu je, že súd

nesprávne interpretoval a v rozpore s aplikoval na daný prípad ustanovenie

ods. 1 , v zmysle ktorého účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Ku skutkovej stránke veci krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu

a k relevantným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že z protokolu na č. l. 13 až 16,

vyplýva, že žalovaný podpísal dňa 8. 9. 2007 zápis o odovzdaní a prevzatí prác na objekte

P., tiež z faktúry č. 3/2008 (č. l. 17) vyplýva, že žalobca vyúčtoval cenu práve za predmet

zmluvy o dielo č. 4/2006, čomu nasvedčujú aj ďalšie listiny, krycí list čerpania, (č. l. 18)

a súpis vykonaných prác (č. l. 19). Je teda zrejmé, že tam uvedené práce sa týkajú

dohodnutého predmetu zmluvy o dielo, v časti objektu - rekonštrukcia M. V konaní pred

okresným súdom, tvrdeniami žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu

na pojednávaní dňa 18. 9. 2009 (zápisnica z pojednávania č. l. 63) aj zo zápisu v stavebnom

denníku č. 231255 (č. l. 74), vyplynulo, že došlo k zväčšeniu rozsahu diela a už

realizovaním prvých dvoch etáp bol celkový rozsah diela vyčerpaný. Výslovne uviedol: „Čo

sa týka etáp B a D, tieto navrhovateľ skutočne nerealizoval a v tomto konaní ich ani

nežiada zaplatiť. Práce naviac starosta, prevzal a zaviazal sa ich kompenzovať zápisom v

stavebnom denníku, takže bol určitý záväzok, že tieto práce budú zaplatené.“ Aj výsluchom

svedka p. Ing. D. D., na pojednávaní dňa 28. 10. 2009 (zápisnica z pojednávania č. l. 107)

bolo tak prvostupňovému ako aj odvolaciemu súdu zrejmé, že žalobca v skutočnosti

neuplatňuje cenu za práce, ako sú špecifikované v uvedených dokladoch. Uviedol, že

fa č. 3/2008 je konečná faktúra a sú v nej doúčtované všetky práce, ktoré. Boli realizované

jednak na etape P. a tiež naviac práce, ktoré boli realizované na predchádzajúcich dvoch

etapách. Konečná suma tejto faktúry, bola prispôsobená podľa svedka v celkovej cene

podľa uzatvorenej zmluvy o dielo. Výslovne uviedol, že dodatok k zmluve ohľadne

realizovaných naviac prác uzatvorený nebol. Odvolací súd poukazuje, že svedok Ing. D. D.

sa zúčastňoval na prácach, podľa zmluvy o dielo č. 4/2006 od počiatku, t. z. že pripravoval

súťažné podklady, cenovú ponuku na účasť vo verejnom obstarávaní a na stavbe pôsobil

ako stavbyvedúci, t. z. že sa zaoberal stavbou od počiatku až do jej ukončenia. Z uvedeného

vyplýva,, že mal prehľad o skutočne realizovaných prácach, či boli vykonané práce

dohodnuté podľa zmluvy o dielo resp. práce, ktoré boli nad rámec dohodnutého predmetu

zmluvy o dielo. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné a preukázané tvrdenie žalobcu, že

mu patrí dohodnutá cena za predmet zmluvy o dielo minimálne v rozsahu 2/3 žalovanej

sumy ako cena za časť predmetu zmluvy o dielo za objekt P. za realizáciu vervy A, C. Ako

vyplynulo z dokazovania pred prvostupňovým súdom (vyjadrenie právneho zástupcu

žalobcu, výpoveď svedka), predmetom vyúčtovania vo faktúre č. 03/2008 nie je cena za

predmet zmluvy o dielo na objekte P. - vetva A, C a D, v skutočnosti je v tejto faktúre

vyúčtovaná cena za práce naviac, nad rámec dohody o predmete zmluvy o dielo podľa čl. II.

zmluvy o dielo č. 04/2006, ako správne vyhodnotil výsledky dokazovania aj prvostupňový

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z uvedeného napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu ako vecne správne rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené (§

219 ods. 1 ) a v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozsudku ( ).

Ak bola vykonanými dôkazmi vyvrátená v protokole prezentovaná skutočnosť -

odovzdanie prác podľa zmluvy o dielo (výpovednou svedka Ing. D. na pojednávaní dňa 28.

10. 2009, vyjadrením žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 18. 9. 2009 -

zápisnica z pojednávania č. l. 61 a nasl.), potom nebolo dôvodné vykonať dôkaz výsluchom

svedka Ing. P. G. - stavebný dozor a z rovnakých dôvodov nebolo potrebné vykonať

dokazovanie v zmysle , ako aj ohliadkou na mieste samom. Okrem toho,

že nebolo potrebné predmetné dôkazy vykonať, neboli zo strany žalobcu v prvostupňovom

konaní tieto dôkazy označené ( , ) a odvolacím súdom

nebola zistená výnimočnosť pre postup prvostupňového súdu v zmysle § 120 ods. 1 posledná

veta , aby pristúpil k vykonaniu aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci konania.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou, že neboli naplnené

zákonné predpoklady vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, čoho sa žalobca domáhal a z akých

dôvodov, prvostupňový súd sa v odôvodnení zaoberal obranou žalovaného, vyhodnotil

predložené, listinné dôkazy, dôkazy výsluchom svedkov a na základe vykonaného

dokazovania zreteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval v konaní za preukázané a ktoré

nie (č. l. 162, strana 8 až 11 napadnutého rozsudku). Rovnako z odôvodnenia napadnutého

rozsudku bolo zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd riadil.

Odôvodnenie rozsudku plne napĺňa zákonné predpoklady a odvolací

súd, stotožňujúc sa s týmito dôvodmi, za konštatácie ich vecnej správnosti, na odôvodnenie

napadnutého rozsudku napokon podľa odkázal. Ďalšie, v odvolaní

uvádzané dôkazy, neboli pred prvostupňovým súdom označené, preto sa nemohol

prvostupňový súd s týmito v odôvodnení vysporiadať. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 23. júna 2004, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a čl. .6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Krajský súd nezistil v konaní okresného súdu postup, ktorým by došlo k odňatiu práva

odvolateľa konať pred súdom.»

Odvolaním napadnuté rozhodnutie považoval krajský súd za dostatočne odôvodnené,

preto sa vo väčšine zhodol s úvahami okresného súdu prezentovanými v jeho rozsudku.

Krajský súd však neopomenul ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní

svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Na zdôraznenie správnosti

prvostupňového rozhodnutia preto doplnil svoje odôvodnenie reflektujúc na základné

argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd sa zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa a vysvetlil, ktoré dôkazy

a prečo považoval za relevantné na ozrejmenie skutkovej stránky veci a z akých dôvodov

nevykonal dokazovanie aj ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Z posudzovanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ očakáva, že ústavný súd prehodnotí

spôsob ustálenia skutkovej stránky veci všeobecnými súdmi. Ústavný súd poznamenáva, že

mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť

skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti,

pretože nie je prieskumným súdom ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové závery

v občianskoprávnom konaní prináleží podľa hodnotiť len všeobecným

súdom.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, pričom

právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a reagoval aj na odvolacie námietky

sťažovateľa.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa rozhodnutím

najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. mája 2012 odmietol. V tejto súvislosti ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia,

či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd „dospel k názoru, že

rozhodnutie prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a konania im predchádzajúce

nevykazujú vadu konania podľa ust. , t. j. že účastníkovi konania -

žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to, že

dovolací súd nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 ods. 1, 2

a 3 a ani podľa ust. , dovolanie žalobcu podľa ust.

v spojení s ust. odmietol, keďže smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“.

Sťažovateľ napriek tomu, že je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

nezdôvodnil všetky namietané porušenia základných práv a slobôd uvedené v sťažnosti,

okrem námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa . Podľa

ustanovenia ústavný súd je viazaný návrhom (petitom)

a podľa § 20 ods. 1 citovaného zákona sťažnosť musí obsahovať odôvodnenie a navrhované

dôkazy. V opačnom prípade ústavný súd nemá možnosť preskúmať vznesené námietky

porušenia ústavnosti. Sťažovateľ tiež nepredložil právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorého neústavnosť namietal. Predložil len prvú a poslednú stranu citovaného rozhodnutia

napriek tomu, že podľa takéto rozhodnutie má

predložiť. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti

žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného,

krajského ani najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami, jeho

sťažnosť odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013