Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/326/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. B., bývajúcej

v K., zastúpenej JUDr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi J., so sídlom v B.,

o zaplatenie 16 596,96 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.

zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 8. marca 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. januára 2010 č.k. -232

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby odporcovi bola uložená povinnosť

zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €, ktorú jej spôsobil porušením

princípu rovnakého zaobchádzania ( ). Súd prvého stupňa

vychádzal z toho, že odporca navrhovateľku nediskriminoval, a to ani pre jej zdravotný stav

a vek; odporca dokonca toleroval, že navrhovateľka nedodržiavala striktne pracovný čas, lebo

sa starala o trvale invalidného manžela. Pokiaľ navrhovateľka videla diskriminačné konanie

odporcu v okolnostiach, za ktorých jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru, súd

opodstatnenosť tejto argumentácie neskúmal, lebo sa netýka diskriminačného konania.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. marca 2012

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny

( ). V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil

rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia adekvátne právne posúdil. Správne

na vec aplikoval a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s

ods. 2 Navrhovateľka v konaní tvrdila, že odporcom (zamestnávateľom) bola

diskriminovaná tak za trvania pracovnoprávneho vzťahu, ako aj pri prepúšťaní z pracovného

pomeru, v odvolaní ale uviedla, že do výpovede z pracovného pomeru nemala výhrady voči

jeho konaniu. Odvolací súd konštatoval, že významným faktorom ovplyvňujúcim pracovné

výkony navrhovateľky bolo to, že navrhovateľka bola odkázaná na používanie barly a starala

sa o ťažko postihnutého manžela. V konaní ale nebolo preukázané, že by odporca

navrhovateľku diskriminoval. Za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nemožno

považovať to, že navrhovateľke dal výpoveď z pracovného pomeru. Vykonané dokazovanie

aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázalo, že odporca bral ohľad na rodinnú a sociálnu

situáciu navrhovateľky napríklad tým, že netrval striktne na dodržiavaní fondu pracovného

času a pri prácach spojených s prenášaním ťažších bremien jej pomáhali spolupracovníčky.

V konaní vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že odporca bol vo vzťahu k navrhovateľke

ústretový a navrhovateľka nebola ukracovaná ani pri odmeňovaní zamestnancov. Odvolací

súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že v konaní sa nepreukázalo, že

odporca v prípade navrhovateľky porušil princíp rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľke

preto nevznikol nárok na ňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy. Z týchto dôvodov

napadnutý rozsudok potvrdil; o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie,

v ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Zastávala názor, že „počas priebehu konania (od podania návrhu

a počas priebehu celého konania vždy až po značnom časovom odstupe), konajúce súdy

nepostupovali pri prejednávaní veci podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a hoci boli navrhovateľke priznané prieťahy v konaní príslušnými funkcionármi

súdu, nemalo to žiadnu váhu pre prerokovanie veci v primeranom čase, čo je zrejmé

aj z dĺžky konania na odvolacom súde“. Súdy v nedostatočnej miere zohľadnili všetky

okolnosti vedúce k tomu, že jej odporca dal výpoveď z pracovného pomeru, lebo práve v nich

treba vidieť podstatu diskriminačného konania odporcu. Obsah jej vyjadrení zo 6. novembra

2005, 10. mája 2006 a 23. novembra 2009, ktoré sú založené v spise, zostal súdmi

nepovšimnutý. V priebehu dokazovania boli niektorí svedkovia vypočutí v rozpore

so zákonom – skôr vypočutí svedkovia vypovedali v prítomnosti svedkov, ktorých súd

vypočul až neskôr. Navyše, výpovede svedkov obsahujú vnútorné rozpory a súdy

ich nesprávne vyhodnotili ( a 133 ). V danom prípade bolo na odporcovi, aby

preukázal, že sa voči navrhovateľke nedopustil diskriminačného konania; to ale odporca

ničím nepreukázal. Nesprávny je názor, v zmysle ktorého bolo na nej, aby preukázala

diskriminačné konanie odporcu. Z týchto dôvodov navrhovateľka žiadala, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok zmenil a určil, že k diskriminačnému konaniu odporcu voči nej došlo,

a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy.

Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( )

zastúpená v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

ním možno napadnúť.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď a aktuálne tiež

). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Mimoriadnej povahe tohto opravného

prostriedku zodpovedá aj jeho účel – dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád

prvostupňového alebo odvolacieho konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca

povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (viď bližšie ). Dovolanie teda nie

je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné

preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa

zákon ( ), teda len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu

výslovne uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide o rozsudok) a (pokiaľ

ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných

procesných vád (viď ).

1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie navrhovateľky

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené

v Prípustnosť jej dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania navrhovateľky mohla založiť

iba procesná vada konania uvedená v Vzhľadom na ustanovenie

veta druhá ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú

procesnú vadu uvedenú v sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní

(ne)došlo k procesnej vade (zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že nemá

žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom

dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania

významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že

prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho

subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim

je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle navrhovateľka nenamietala a existencia

týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

2. (ďalej len „“) neupravuje, aké dôsledky majú

jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani

nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v ako prípady „zmätočnosti“, pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci“ ale považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – (len)

za relevantný dovolací dôvod (viď ). V zmysle konštantnej

judikatúry najvyššieho súdu však „iná vada“ prípustnosť dovolania nezakladá.

K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza najvyšší súd nasledovné:

2.1. Pokiaľ pri vykonávaní dokazovania nie je zachovaný procesný postup upravený

v ustanoveniach až 131 , ide o procesný postup vadný, zakladajúci tzv. inú

procesnú vadu, ktorá je významná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada

tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ), ktorý ale môže byť

úspešne uplatnený len v procesne prípustnom dovolaní. Sama tzv. iná vada prípustnosť

dovolania nezakladá (nejde o vadu vymenovanú v ).

2.2. Prieťahy v konaní, ktorých existenciu navrhovateľka tvrdí, nie sú judikatúrou

najvyššieho súdu považované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, ale tiež napríklad uznesenie najvyššieho súdu

zo 7. marca 2012 sp. zn. , resp. z 23. mája 2012 sp. zn. ).

Námietka navrhovateľky, že v konaní došlo k prieťahom [i keby prípadne bola

opodstatnená (pozn.: dovolací súd sa nezaoberal otázkou, či sa v konaní vyskytli prieťahy)],

sa v netýka okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle

2.3. Navrhovateľka na viacerých miestach uvádza, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov tú alebo onú skutočnosť nevysvetľujú, prípadne sa ňou ani nezaoberajú. Pokiaľ

má touto námietkou na mysli, že napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, týkajú

sa jej výhrady preskúmateľnosti rozhodnutia.

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,

pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval

uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. , , ,

, , , ,

a ). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu, podľa

ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle ,

potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení z 30. januára 2013

sp. zn. ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov

priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “. V inom prípade ústavný súd

pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania vedeného

na najvyššom súde pod sp. zn. , rozhodnutie v ktorom spočíva na právnom

názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle , v uznesení

z 13. februára 2013 sp. zn. konštatoval, že právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších uzneseniach (viď napríklad sp. zn.

, , , ,

a ).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho

nepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), ktorá ale

prípustnosť dovolania nezakladá.

2.4. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania a správnosti

vyhodnotenia vykonaného dokazovania.

I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené. Ani neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné

zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie

je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu ( ), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999).

2.5. Dovolateľka nesúhlasí so závermi súdov, že neuniesla dôkazné bremeno

a nepreukázala, že odporca v jej prípade porušil princíp rovnakého zaobchádzania. Podľa jej

názoru bolo práve na odporcovi, aby on sám preukázal, že voči nej nekonal diskriminačne

( ).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka bremeno tvrdenia a bremeno

dôkazu, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer

účastníkov konania. V preskúmavanom prípade bol touto normou .

Treba však zdôrazniť, že bez ohľadu na to, či súdy toto ustanovenie interpretovali správne

alebo nesprávne, resp. či svoje rozhodnutia založili na správnych alebo nesprávnych záveroch

o unesení dôkazného bremena, námietka navrhovateľky sa týka okolnosti, ktorá nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

2.6. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že nesprávne hodnotenie

dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (porovnaj napríklad

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , a ).

Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993).

Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie

sa v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha

prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.

Či už teda výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne,

nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle

2.7. Pokiaľ by bola opodstatnená námietka dovolateľky, že súdy rozhodli bez toho,

aby zistili všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, mohla by sa týkať nanajvýš tzv. inej vady

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (teda nie procesnej vady v zmysle

, výlučne ktorá by v danom prípade mohla založiť prípustnosť dovolania

navrhovateľky). Ako už ale bolo uvedené, tzv. iná procesná vada nezakladá prípustnosť

dovolania.

2.8. Vadu konania v zmysle neboli spôsobilé založiť ani právne závery,

na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia (R 54/2012).

3. Dovolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní.

Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/201 a tiež

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

).

Najvyšší súd konštatuje, že i keby tvrdenia dovolateľky o nesprávnosti právnych

záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli prípadne opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná okolnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle

4. Z vyššie uvedených dôvodov (1. až 3.) dospel najvyšší súd k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľky neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie

odmietol ( v spojení s ) bez toho, aby skúmal

správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

5. V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech a nevzniklo jej právo

na náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení s

a ). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal

dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť

trovy dovolacieho konania ( v spojení s a

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková