Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
89a/389997.95a73d.pdf
PDF · 129.38 KB
No categories available
3Cdo/326/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 326/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. B., bývajúcej
v K., zastúpenej JUDr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi J., so sídlom v B.,
o zaplatenie 16 596,96 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7 Ct 15/2003, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 8. marca 2012 sp. zn. 9 Co 318/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. januára 2010 č.k. 7 Ct 15/2003-232
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby odporcovi bola uložená povinnosť
zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €, ktorú jej spôsobil porušením
princípu rovnakého zaobchádzania (§ 13 ods. 5 Zákonníka práce). Súd prvého stupňa
vychádzal z toho, že odporca navrhovateľku nediskriminoval, a to ani pre jej zdravotný stav
a vek; odporca dokonca toleroval, že navrhovateľka nedodržiavala striktne pracovný čas, lebo
sa starala o trvale invalidného manžela. Pokiaľ navrhovateľka videla diskriminačné konanie
odporcu v okolnostiach, za ktorých jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru, súd
opodstatnenosť tejto argumentácie neskúmal, lebo sa netýka diskriminačného konania.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. marca 2012
sp. zn. 9 Co 318/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny
(§ 219 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil
rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia adekvátne právne posúdil. Správne
na vec aplikoval § 13 Zákonníka práce a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že odporcom (zamestnávateľom) bola
diskriminovaná tak za trvania pracovnoprávneho vzťahu, ako aj pri prepúšťaní z pracovného
pomeru, v odvolaní ale uviedla, že do výpovede z pracovného pomeru nemala výhrady voči
jeho konaniu. Odvolací súd konštatoval, že významným faktorom ovplyvňujúcim pracovné
výkony navrhovateľky bolo to, že navrhovateľka bola odkázaná na používanie barly a starala
sa o ťažko postihnutého manžela. V konaní ale nebolo preukázané, že by odporca
navrhovateľku diskriminoval. Za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nemožno
považovať to, že navrhovateľke dal výpoveď z pracovného pomeru. Vykonané dokazovanie
aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázalo, že odporca bral ohľad na rodinnú a sociálnu
situáciu navrhovateľky napríklad tým, že netrval striktne na dodržiavaní fondu pracovného
času a pri prácach spojených s prenášaním ťažších bremien jej pomáhali spolupracovníčky.
V konaní vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že odporca bol vo vzťahu k navrhovateľke
ústretový a navrhovateľka nebola ukracovaná ani pri odmeňovaní zamestnancov. Odvolací
súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že v konaní sa nepreukázalo, že
odporca v prípade navrhovateľky porušil princíp rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľke
preto nevznikol nárok na ňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy. Z týchto dôvodov
napadnutý rozsudok potvrdil; o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie,
v ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Zastávala názor, že „počas priebehu konania (od podania návrhu
a počas priebehu celého konania vždy až po značnom časovom odstupe), konajúce súdy
nepostupovali pri prejednávaní veci podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a hoci boli navrhovateľke priznané prieťahy v konaní príslušnými funkcionármi
súdu, nemalo to žiadnu váhu pre prerokovanie veci v primeranom čase, čo je zrejmé
aj z dĺžky konania na odvolacom súde“. Súdy v nedostatočnej miere zohľadnili všetky
okolnosti vedúce k tomu, že jej odporca dal výpoveď z pracovného pomeru, lebo práve v nich
treba vidieť podstatu diskriminačného konania odporcu. Obsah jej vyjadrení zo 6. novembra
2005, 10. mája 2006 a 23. novembra 2009, ktoré sú založené v spise, zostal súdmi
nepovšimnutý. V priebehu dokazovania boli niektorí svedkovia vypočutí v rozpore
so zákonom – skôr vypočutí svedkovia vypovedali v prítomnosti svedkov, ktorých súd
vypočul až neskôr. Navyše, výpovede svedkov obsahujú vnútorné rozpory a súdy
ich nesprávne vyhodnotili (§ 132 a 133 O.s.p.). V danom prípade bolo na odporcovi, aby
preukázal, že sa voči navrhovateľke nedopustil diskriminačného konania; to ale odporca
ničím nepreukázal. Nesprávny je názor, v zmysle ktorého bolo na nej, aby preukázala
diskriminačné konanie odporcu. Z týchto dôvodov navrhovateľka žiadala, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a určil, že k diskriminačnému konaniu odporcu voči nej došlo,
a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy.
Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
ním možno napadnúť.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď IV. ÚS 238/07 a aktuálne tiež
III. ÚS 14/2013). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,
ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Mimoriadnej povahe tohto opravného
prostriedku zodpovedá aj jeho účel – dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád
prvostupňového alebo odvolacieho konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca
povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (viď bližšie I. ÚS 35/2013). Dovolanie teda nie
je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa
zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.), teda len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu
výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných
procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie navrhovateľky
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené
v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť jej dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
So zreteľom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania navrhovateľky mohla založiť
iba procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1
veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú
procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní
(ne)došlo k procesnej vade (zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania
významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho
subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim
je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. navrhovateľka nenamietala a existencia
týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
2. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) neupravuje, aké dôsledky majú
jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani
nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. ako prípady „zmätočnosti“, pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci“ ale považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len)
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V zmysle konštantnej
judikatúry najvyššieho súdu však „iná vada“ prípustnosť dovolania nezakladá.
K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza najvyšší súd nasledovné:
2.1. Pokiaľ pri vykonávaní dokazovania nie je zachovaný procesný postup upravený
v ustanoveniach § 125 až 131 O.s.p., ide o procesný postup vadný, zakladajúci tzv. inú
procesnú vadu, ktorá je významná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada
tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môže byť
úspešne uplatnený len v procesne prípustnom dovolaní. Sama tzv. iná vada prípustnosť
dovolania nezakladá (nejde o vadu vymenovanú v § 237 O.s.p.).
2.2. Prieťahy v konaní, ktorých existenciu navrhovateľka tvrdí, nie sú judikatúrou
najvyššieho súdu považované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, ale tiež napríklad uznesenie najvyššieho súdu
zo 7. marca 2012 sp. zn. 3 Cdo 100/2011, resp. z 23. mája 2012 sp. zn. 3 Cdo 28/2012).
Námietka navrhovateľky, že v konaní došlo k prieťahom [i keby prípadne bola
opodstatnená (pozn.: dovolací súd sa nezaoberal otázkou, či sa v konaní vyskytli prieťahy)],
sa v netýka okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
2.3. Navrhovateľka na viacerých miestach uvádza, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov tú alebo onú skutočnosť nevysvetľujú, prípadne sa ňou ani nezaoberajú. Pokiaľ
má touto námietkou na mysli, že napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, týkajú
sa jej výhrady preskúmateľnosti rozhodnutia.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,
pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval
uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 158/2002). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu, podľa
ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V inom prípade ústavný súd
pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania vedeného
na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Cdo 51/2012, rozhodnutie v ktorom spočíva na právnom
názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v uznesení
z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 110/2013 konštatoval, že právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších uzneseniach (viď napríklad sp. zn.
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012, I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013
a I. ÚS 33/201).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho
nepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá ale
prípustnosť dovolania nezakladá.
2.4. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania a správnosti
vyhodnotenia vykonaného dokazovania.
I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné
zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie
je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012,
6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999).
2.5. Dovolateľka nesúhlasí so závermi súdov, že neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala, že odporca v jej prípade porušil princíp rovnakého zaobchádzania. Podľa jej
názoru bolo práve na odporcovi, aby on sám preukázal, že voči nej nekonal diskriminačne
(§ 13 ods. 5 Zákonníka práce).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka bremeno tvrdenia a bremeno
dôkazu, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. V preskúmavanom prípade bol touto normou § 13 Zákonníka práce.
Treba však zdôrazniť, že bez ohľadu na to, či súdy toto ustanovenie interpretovali správne
alebo nesprávne, resp. či svoje rozhodnutia založili na správnych alebo nesprávnych záveroch
o unesení dôkazného bremena, námietka navrhovateľky sa týka okolnosti, ktorá nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
2.6. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že nesprávne hodnotenie
dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie
sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha
prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.
Či už teda výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne,
nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2.7. Pokiaľ by bola opodstatnená námietka dovolateľky, že súdy rozhodli bez toho,
aby zistili všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, mohla by sa týkať nanajvýš tzv. inej vady
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (teda nie procesnej vady v zmysle
§ 237 O.s.p., výlučne ktorá by v danom prípade mohla založiť prípustnosť dovolania
navrhovateľky). Ako už ale bolo uvedené, tzv. iná procesná vada nezakladá prípustnosť
dovolania.
2.8. Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery,
na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia (R 54/2012).
3. Dovolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní.
Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/201 a tiež
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.
Najvyšší súd konštatuje, že i keby tvrdenia dovolateľky o nesprávnosti právnych
záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli prípadne opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná okolnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
4. Z vyššie uvedených dôvodov (1. až 3.) dospel najvyšší súd k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľky neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie
odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal
správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
5. V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech a nevzniklo jej právo
na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal
dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť
trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková