Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 161/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2011 faxom a 20. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 3. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení

žalovanej) uzavrela 23. augusta 1996 so žalobkyňou zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej

bolo doživotné plnenie nároku z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume

4 508 Sk (149,64 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka výpoveďou z 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku

vypovedala a ako dôvod výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582

.

V konaní pred všeobecnými súdmi bola medzi jeho účastníkmi spornou najmä

právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa zakladajúca

právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je

zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú otázku ovplyvňuje

možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-66 z 28. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 149,64 € s príslušenstvom, keďže podľa

okresného súdu je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy

o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Podstatou

podaného odvolania bol jej nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku

a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci,

konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou

uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-96 z 10. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol rozsudok

okresného súdu v zmysle (ďalej aj „OSP“)

potvrdený ako vecne správny. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní malo dôjsť k vade podľa .

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 238

a . Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa ,

ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorou

sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd týmto uznesením porušil jej základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súde konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka svojou sťažnosťou napadla iba uznesenie

najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) sp. zn. z 3. októbra 2011, ústavný

súd sa zaoberal tými jej námietkami, ktoré nesmerovali proti napadnutému uzneseniu iba

v tom rozsahu, v akom súviseli s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší

súd odmietol podané dovolanie, hoci podľa sťažovateľky boli splnené podmienky podľa

. Navyše, najvyšší súd podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie

nedostatočne odôvodnil.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s jej

námietkami v súvislosti so skutkovým a právnym posúdením veci, s ktorými sa predtým

nevysporiadal ani odvolací súd (podľa sťažovateľky je záväzok niečo opakovane dávať

záväzkom na opakovanú činnosť, zmluva o dôchodku podľa

zakladajúca právo na dôchodok na doživotie je zmluvou na dobu neurčitú a podľa

sťažovateľky je zmluva navyše neplatná z dôvodu absencie podpisu oprávnenej osoby).

S týmto základným dôvodom dovolania sa dovolací súd podľa sťažovateľky vysporiadal len

konštatovaním, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako

celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa sťažovateľky „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací

súd svoje rozhodnutie (rozsudok krajského súdu, poznámka) neodôvodnil v súlade

s ustanovením , keď sa nevysporiadal

so žiadnou z našich námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal:

s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že záväzok niečo opakovane dávať je

záväzkom na opakovanú činnosť,

s právnou argumentáciou, podľa ktorej je zmluva o dôchodku podľa ustanovenia

, zakladajúca právo na dôchodok na doživotne, zmluvou

na dobu neurčitú, s právnou argumentáciou o neplatnosti zmluvy o dôchodku pre absenciu

podpisu oprávnenej osoby.“.

Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľky za námietky poukazujúce

na nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd najprv posúdil, či odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

krajského súdu spĺňa nároky kladené judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva.

Vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu najvyšší súd v napadnutom

uznesení okrem iného uviedol:

„Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovanej nie je ani postupom,

ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy

budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,

a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti

rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).“

Najvyšší súd preskúmal aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (otázku,

či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú) a okrem iného k tomu

uviedol, že „Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ),

nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f) či už je teda názor súdov nižších stupňov v tom, že záväzok niečo opakovane

dávať je alebo nie je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, súdy právnym

posúdením nezaložili procesnú vadu konania v zmysle .“.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či

nedostatočne zistený skutkový stav nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale

sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu v petite

sťažnosti označených práv v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky,

za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba

v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,

že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako

ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý

do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení.

Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn.

z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii, ako uplatnila sťažovateľka

vo svojej sťažnosti, citoval z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -124

z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého „konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný

názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy

dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).»

V označenom náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti (napr.

) ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval

a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania musel dať prednosť

ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti

konať pred súdom v zmysle . Z priložených rozhodnutí totiž vyplýva, že

krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného

súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah

odvolania a s odkazom na poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného

súdu, s ktorým sa stotožnil, pričom doplnil ďalšie dôvody na podporu jeho správnosti.

Krajský súd právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich správnosťou

nezaoberal). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že

skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva podľa

nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

sťažovateľky.

Najvyšší súd sa tak dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi

dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. V tomto rozsahu

(potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval

správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom

uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľky

smerujúce už aj proti rozsudku okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľky neboli

zodpovedané ani rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu

(argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo

neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy). Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej

podstate vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu (právny názor o dobe trvania zmluvy

o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba

namietaným porušením základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a nie

prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012