Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 148/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu

podľa , 2 a 4, a , ako aj

práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2008 faxom a 2. septembra 2008 poštou doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a na

súdnu ochranu podľa , 2 a 4, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 27. augusta 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 2. februára 2005 bola sťažovateľke ako žalovanej uložená

povinnosť písomne sa ospravedlniť JUDr. V. H. (ďalej len „žalobca“) a zaplatiť mu

100 000 Sk. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka uverejnením mena a priezviska

žalobcu a jeho syna v denníku Nový čas 24. októbra 2001 v príspevku pod názvom

„Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“ porušila právo žalobcu na ochranu

osobnosti. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený vo výroku

o povinnosti ospravedlniť sa a sčasti zmenený, a to vo výroku o povinnosti zaplatiť

100 000 Sk tak, že v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľka podala proti

potvrdzujúcej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007

sťažnosť ústavnému súdu doručenú 10. mája 2007, a to pre porušenie čl. 26, čl. 46 ods. 1

a , ako aj a dohovoru. Žalobca zasa podal proti

zamietajúcej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007

dovolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 26. septembra 2007 bolo dovolaniu žalobcu vyhovené a napadnutá

časť rozsudku krajského súdu bola zrušená, pričom v tomto rozsahu bola vec vrátená na

ďalšie konanie. Krajský súd, konajúc vo veci ďalej novým rozsudkom sp. zn.

z 19. mája 2008, potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2005 aj

vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk.

Podľa názoru sťažovateľky neskorší rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 19. mája 2008 je v rozpore s označenými článkami a dohovoru.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa je dané

tým, že okresný súd v skutočnosti nebol miestne príslušný konať vo veci. Svoju miestnu

príslušnosť vyvodzoval z ustanovenia , podľa

ktorého popri všeobecnom súde žalovaného (sťažovateľky) je miestne príslušný aj súd,

v obvode ktorého je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je žalovaná, ak

sa spor týka tejto zložky. Sťažovateľka ako v spore žalovaná však žiadnu nižšiu zložku

v obvode okresného súdu nemá.

Porušenie základného práva na slobodu prejavu podľa a práva na

slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že v skutočnosti

inkriminovanou časťou uverejneného článku nedošlo k neprimeranému obmedzeniu, či

dokonca popretiu základného práva žalobcu na súkromie. Okrem toho uverejnenie mena

a priezviska žalobcu a jeho syna nemožno považovať za uverejnenie údajov z intímnej sféry

žalobcu. Tlači nemožno uprieť právo prinášať správy o trestných konaniach

a o pochybeniach orgánov verejnej moci a uverejňovať všetky relevantné informácie s tým

súvisiace. V danom prípade boli predmetom informovania fakty o čine, ktorého obeťou bol

žalobcov syn. Tento čin sa vyšetruje ako trestný čin, v ktorom dochádza k porušovaniu

ústavných práv, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za súčasť intímneho života

žalobcu či jeho syna. Navyše, žalobcu treba považovať ako prokurátora okresnej

prokuratúry za osobu verejného záujmu, ktorá požíva zníženú ochranu osobnostných práv.

Možno zhrnúť, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia (intímnej sféry) žalobcu

a jeho syna, pretože uverejnené namietané údaje sa týkali otázok legitímneho verejného

záujmu a osôb verejného záujmu, pričom zo strany sťažovateľky išlo o legitímny výkon

slobody prejavu. Napokon je podstatné aj to, že krajský súd neaplikoval štandard ochrany

slobody prejavu, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že uverejnené informácie neboli

nepravdivé a novinári nekonali v zlom úmysle.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

poukazuje sťažovateľka na to, že všetky dosiaľ uvedené námietky napriek tomu, že smerovali

proti skoršiemu rozsudku krajského súdu, sa týkajú aj neskoršieho rozsudku, lebo tieto vady

sú implicitne prítomné aj v tomto neskoršom rozsudku. Osobitne vo vzťahu k výroku

neskoršieho rozsudku treba uviesť, že neboli preukázané v konaní skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že nepostačilo zadosťučinenie podľa , hoci

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať iba výnimočne a má subsidiárny

charakter. Všeobecné súdy sa pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu

v peniazoch opreli iba o tvrdenia žalobcu, ktoré však neboli vierohodné. Priznaná suma je

za daných okolností neprimeraná, pretože predstavuje tretinu maximálnej výšky

odškodnenia za násilné trestné činy, ktorými bola spôsobená škoda na zdraví, vrátane

znásilnenia. Pritom intenzita zásahu sťažovateľky je absolútne neporovnateľná s intenzitou

zásahu pri násilnom trestnom čine. Krajský súd sa s uvedenými relevantnými námietkami

vôbec nevysporiadal, keďže sa nezaoberal základným predpokladom na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy, teda tým, či morálna forma zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1

, je alebo nie je postačujúca. Náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch bola priznaná automaticky bez zvažovania dvoch proti sebe stojacich práv

a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi. Ďalej, hoci sťažovateľka namietala, že sa

okresný súd oprel iba o tvrdenia žalobcu, ktoré sťažovateľka spochybnila, krajský súd sa

námietkou nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou. Napokon krajskému súdu nevadilo, že

okresný súd vychádzal z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu o telefonátoch

známych, ktorí mu údajne pripomínali tragédiu. Závery krajského súdu nie sú

preskúmateľné, lebo pokiaľ posudzoval vec „s ohľadom na vzniknuté následky“, neuviedol,

o aké následky malo ísť a z akých dôkazov mali vyplynúť. Určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená,

že je jeho ľubovôľou, pretože musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu. Samotná

skutočnosť, že článok bol uverejnený v najčítanejšom denníku, neznamená, že rovnako

čítaný bol aj článok. Opomenulo sa, že denník Nový čas čítajú rôzne typy čitateľov, ktorí

informácie selektujú a sústreďujú sa len na niektoré z nich, a na iné nereflektujú.

V konečnom dôsledku treba poukázať na to, že všeobecné súdy opomenuli zohľadniť

relevantné skutočnosti, za ktorých k (údajnému) porušeniu práva došlo, a to v skutočnosti

v prospech sťažovateľky. Všeobecné súdy sú totiž podľa ustálenej súdnej praxe povinné

zohľadňovať skutočnosti tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného, a to konkrétne, že

uverejnené informácie boli pravdivé (čo nebolo namietané, pričom zlý úmysel autora nikto

netvrdil ani nepreukázal), neboli uverejnené žiadne informácie o tom, že by bol žalobca

zainteresovaný na protiprávnom konaní orgánov verejnej moci, uverejnené informácie sa

týkali otázok legitímneho verejného záujmu, lebo išlo o informácie týkajúce sa ústavnosti

a zákonnosti postupu orgánov verejnej moci a súčasne informácie týkajúce sa žalobcu mali

relevanciu vo vzťahu k otázkam verejného záujmu z hľadiska práva verejnosti na

informácie. Pritom sťažovateľka konala v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné

a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 19. mája 2008 zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2005 vyplýva, že

sťažovateľke bola uložená povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za to, že v článku

vydanom v denníku Nový čas 24. októbra 2001 na strane 14 a 15 pod názvom „Prokuratúra

a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného

prokurátora vo S.“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“, bolo uverejnené

plné meno a priezvisko žalobcu a plné meno a priezvisko jeho syna. Okrem toho bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk a náhradu trov konania.

V prevyšujúcej časti (pokiaľ žalobca považoval zaplatenie celkom 200 000 Sk) bola žaloba

zamietnutá. Vo vzťahu k povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk poukazuje

okresný súd na intenzitu zásahu do súkromia žalobcu. Keďže išlo o tragédiu jeho a jeho

rodiny, pričom článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou

pôsobnosťou, je nepochybné, že telefonáty známych po prekonaní jednej z najťažších chvíľ

v živote rodiny žalobcu odôvodňujú okrem výroku o ospravedlnení aj priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy vo finančnej podobe.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -128 zo 17. januára 2007 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -65 z 2. februára 2005 vo

výroku o ospravedlnení, pričom v prevyšujúcej vyhovujúcej časti bol rozsudok zmenený tak,

že sa žaloba v tejto časti zamietla. Účastníkom nebola priznaná náhrada trov konania.

Vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku poukazuje krajský súd na ustanovenie § 11 a § 13

, ako aj na . Zdôrazňuje, že je potrebné prisvedčiť

argumentácii sťažovateľky v tom zmysle, že žalobca pôsobiaci vo svojej funkcii ako osoba

verejne činná je zároveň osobou verejného záujmu a ako taká musí zniesť vyššiu mieru

zásahu do integrity svojej osobnosti, než je to u ostatných fyzických osôb. Táto okolnosť má

vplyv na posudzovanie adekvátnosti a formy zadosťučinenia v nadväznosti na intenzitu

zásahu do osobnostných práv žalobcu. S ohľadom na deklarované postavenie žalobcu ako

verejného činiteľa, u ktorého treba zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov do

osobnostnej integrity, bol krajský súd toho názoru, že primeraným právnym prostriedkom

ochrany jeho práv je priznanie zadosťučinenia spočívajúceho v morálnom plnení, a to

v písomnom ospravedlnení za takýto zásah. So zreteľom na prezentované okolnosti krajský

súd túto formu zadosťučinenia v prospech žalobcu považoval za primeraný nárok.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2007 vyplýva,

že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007 v časti,

v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol, a v tomto rozsahu

bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok krajského

súdu v dovolaním napadnutej časti treba považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci [ ]. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozsudku podrobne uviedol, na základe akých skutkových a najmä právnych dôvodov

považoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do výšky

100 000 Sk za dôvodný. Naproti tomu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že

tento považoval nárok žalobcu na túto formu zadosťučinenia za nedôvodný a zamietol ho

len s poukazom na deklarované postavenie žalobcu ako verejného činiteľa, u ktorého treba

zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov do osobnostnej integrity. Z rozsudku však

nemožno zistiť, z čoho krajský súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pritom

riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany práva žalobcu

len vo forme ospravedlnenia. Krajský súd neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce

právne úvahy okresného súdu o priznanom nároku. Možno preto konštatovať, že krajský súd

sa nevysporiadal zodpovedajúcim spôsobom s právnym záverom okresného súdu, z ktorého

tento vychádzal pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu s

ohľadom na napadnutý výrok považovať za zodpovedajúce zákonu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -224 z 19. mája 2008 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -65 z 2. februára 2005 vo výroku

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk, ako aj vo výroku o trovách

konania. Podľa názoru krajského súdu so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo, je primeraná

suma 100 000 Sk priznaná okresným súdom. Intenzita zásahu do súkromia žalobcu

inkriminovaným článkom upriamujúcim pozornosť na nepochybne veľkú tragédiu jeho

a rodiny je s ohľadom na vzniknuté následky závažným zásahom. Vzhľadom na to, že

v článku bolo uvedené plné meno a priezvisko žalobcu a jeho syna, bol tým žalobca vo

svojom okolí plne identifikovaný. Je taktiež zrejmé, že článok bol zverejnený v jednom

z najčítanejších denníkov, vzhľadom na obsah bol aj článkom čítaným a jeho celkový obsah

vrátane pripomenutia tragédie týkajúcej sa rodiny žalobcu zasiahol do osobnostných práv

žalobcu. Za tejto situácie je správny záver okresného súdu, podľa ktorého primeraným

právnym prostriedkom ochrany práv žalobcu okrem už priznaného zadosťučinenia v podobe

písomného ospravedlnenia je aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

v rozsahu 100 000 Sk.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2009, ktorý si

ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2008. Sťažovateľka prípustnosť

podaného dovolania oprela o ustanovenie

a tvrdila, že jej bola ako účastníčke konania odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred

súdom spočívajúca v práve právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec, ako aj

v práve na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vytýkala krajskému súdu a okresnému súdu, že

sa nezaoberali základným predpokladom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to tým,

či morálna forma zadosťučinenia nebola postačujúca. So zreteľom na sťažovateľkou

tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Z obsahu dovolania je pritom zrejmé, že sťažovateľka vyvodzuje

prípustnosť dovolania z toho, že sa súdy dostatočne nevysporiadali so všetkými námietkami

sťažovateľky uplatnenými v konaní, v dôsledku čoho majú byť rozsudky okresného súdu

a krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vada konania podľa § 237

písm. f) znamená porušenie , ako aj

ods. 1 dohovoru. To však neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. neupravuje,

aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich

možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu garantovaného práva na súdnu

ochranu obsahuje , ktorý predpokladá aj možnosť vzniku

procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam

a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých

možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími,

taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy

majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje

význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád –

(len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvodpozri § 241 ods. 2

písm. b) , ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré

je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania

nezakladá). V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery

ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (napr. ) treba dodať, že je

vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú

procesné nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho

konania. Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne

(len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces a tiež

o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa . Vzhľadom na

princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu

vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž

vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené

ústavné práva. Preto najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len sťažovateľkou zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty podľa , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania

nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný

nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval

znaky odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol

rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,

stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania, ako aj predchádzajúceho dovolacieho rozsudku a citoval

právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne

závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ale ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že

skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s , a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva podľa v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -35 z 18. septembra 2008 vyplýva, že

ním bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007. Sťažovateľka namietala, že došlo

k porušeniu základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1,

2 a 4, a , ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu

tvrdenie sťažovateľky o porušení označených článkov a dohovoru je zjavne

neopodstatnené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie čl. 48

ods. 1 v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. , nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že o žalobe žalobkyne o ochranu osobnosti

konal miestne nepríslušný okresný súd, čo znamená, že nekonal zákonný sudca. K tomu

ústavný súd dodáva, že to isté sa vzťahuje aj na odvolacie konanie, lebo pri správnom

vymedzení miestne príslušného súdu prvého stupňa by bol miestne príslušný aj na druhom

stupni iný odvolací súd.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

podľa až v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým ustanovenie

. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v treba vykladať tak, aby ich

prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom . Z toho

vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný

sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad (...) neposkytuje ochranu základnému

právu na zákonného sudcu podľa v dovolacom konaní, a preto nie je ani

ústavne akceptovateľný ().

Treba konštatovať, že námietka sťažovateľky, podľa ktorej vo veci konali miestne

nepríslušné všeobecné súdy, je námietkou porušenia , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu podľa požíva ochranu v dovolacom

konaní prostredníctvom ustanovenia .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo možné domáhať sa ochrany označeného

základného práva dovolaním proti rozsudku krajského súdu, pričom prípustnosť dovolania

vyplývala z citovaného .

Ako to je zrejmé z , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto

ochranu neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z úvah už

uvedených, proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky

na zákonného sudcu podľa mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým

je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba poznamenať, že sťažovateľka skutočne dovolanie proti rozsudku krajského

súdu aj podala, nie však na základe § 237 písm. g), ale iba na základe § 237 písm. f)

. Inak povedané, v podanom dovolaní porušenie základného

práva podľa spočívajúce v tom, že vo veci konali miestne nepríslušné

všeobecné súdy, nenamietala. Najvyšší súd aj napriek tomu bol z úradnej moci povinný

skúmať existenciu všetkých dôvodov zmätočnosti uvedených v ustanovení § 237

, teda aj bez výslovnej námietky sťažovateľky (

).

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha

vyslovenia porušenia , 2 a 4 a , ako aj a 2 a

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť

sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Predovšetkým treba v zásadnej rovine uviesť, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 2. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky ospravedlniť sa

žalobcovi. Na tomto rozhodnutí sa nič nezmenilo ani konaním vedeným ústavným súdom,

keďže uznesením ústavného súdu č. k. -35 z 18. septembra 2008 bola sťažnosť

podaná sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu odmietnutá.

Možno urobiť predbežný záver, že už uvedenými právoplatnými rozhodnutiami bolo

ustálené, že sťažovateľka porušila uverejnením inkriminovaného článku označené

osobnostné práva žalobcu v zmysle a nasl. . Ústavný súd

nemohol preto znova hodnotiť skutkové a právne otázky, ktoré už boli právoplatnými

rozhodnutiami vyriešené. Naopak, bolo jeho povinnosťou z týchto rozhodnutí vychádzať

( v spojení s ).

Prieskumná právomoc ústavného súdu je daná iba v rozsahu problémov riešených

neskorším rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2008, ktorým bolo

právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk ako

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľka v daných súvislostiach namieta, že sa nepreukázali v konaní

skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by v danom prípade nepostačilo zadosťučinenie podľa

(ospravedlnenie). Priznanú finančnú čiastku považuje

za neprimerane vysokú, a to najmä v porovnaní s odškodňovaním poskytovaným obetiam

násilných trestných činov. Finančná náhrada bola priznaná bez zvažovania dvoch proti sebe

stojacich práv a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi, pričom všeobecné súdy

vychádzali z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu. Závery krajského súdu nie

sú preto ani preskúmateľné. Hoci určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

predmetom voľnej úvahy všeobecného súdu, neznamená to ľubovôľu. Ani argument

o uverejnení inkriminovaného článku v najčítanejšom denníku nie je dostatočný.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že rozsudky okresného súdu sp. zn.

z 2. februára 2005 a krajského súdu č. k. -224 z 19. mája 2008

tvoria jeden celok a treba ich aj takto hodnotiť a posudzovať. Možno pritom konštatovať, že

všeobecné súdy vyhodnotili intenzitu zásahu sťažovateľky do osobnostných práv žalobcu

ako závažnú s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o rodinnú tragédiu a že inkriminovaný

článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou.

Relevantná bola aj skutočnosť, že žalobca a jeho syn boli v článku uvedení plnými menami

a priezviskami. Uvedené zistenia boli dostatočné podľa právneho názoru všeobecných

súdov na záver o tom, že v danom prípade nepostačovalo na odškodnenie vzniknutej ujmy

iba ospravedlnenie bez peňažnej náhrady spôsobenej nemateriálnej ujmy.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno rozsudky všeobecných súdov a ich

odôvodnenie považovať v okolnostiach daného prípadu ani za arbitrárne, ale ani za zjavne

neodôvodnené. Tak peňažné odškodňovanie nemateriálnej ujmy v prípadoch zásahov do

práv na ochranu osobnosti, ako aj stanovenie výšky odškodnenia je do značnej miery vecou

voľnej úvahy súdov. Vzhľadom na argumenty uvedené v rozsudkoch nemožno konštatovať,

že by sa medze voľnej úvahy prekročili a žeby závery všeobecných súdov bolo možné

hodnotiť z tohto pohľadu ako prejav ľubovôle.

V súvislosti s argumentom sťažovateľky o neprimeranosti priznanej peňažnej sumy

v porovnaní s odškodňovaním obetí násilných trestných činov (

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov

– ďalej len „zákon o odškodňovaní“) treba uviesť, že takéto porovnanie nemožno

považovať za relevantné. Zákon o odškodňovaní dáva štátu možnosť zmierniť ujmu, ktorú

utrpeli obete úmyselných násilných trestných činov. Na takéto odškodnenie nie je právny

nárok a poškodený ho môže dostať iba v prípade, ak mu škoda nebola plne uhradená inak

(§ 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona o odškodňovaní). Ide teda len o fakultatívne zmiernenie

škody, resp. ujmy. Zákon o odškodňovaní teda vôbec neupravuje rozsah odškodňovacej

povinnosti osoby, ktorá škodu spôsobila.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009