Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 50 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)II. ÚS 148/09
PDF · 289.82 KB
No categories available
II. ÚS 148/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu
podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Prešove pod sp. zn. 2 Co 180/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2008 faxom a 2. septembra 2008 poštou doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a na
súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 180/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 27. augusta 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 bola sťažovateľke ako žalovanej uložená
povinnosť písomne sa ospravedlniť JUDr. V. H. (ďalej len „žalobca“) a zaplatiť mu
100 000 Sk. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka uverejnením mena a priezviska
žalobcu a jeho syna v denníku Nový čas 24. októbra 2001 v príspevku pod názvom
„Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“ porušila právo žalobcu na ochranu
osobnosti. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.
1 Co 375/05 zo 17. januára 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený vo výroku
o povinnosti ospravedlniť sa a sčasti zmenený, a to vo výroku o povinnosti zaplatiť
100 000 Sk tak, že v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľka podala proti
potvrdzujúcej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007
sťažnosť ústavnému súdu doručenú 10. mája 2007, a to pre porušenie čl. 26, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 10 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žalobca zasa podal proti
zamietajúcej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007
dovolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 5 Cdo 185/2007 z 26. septembra 2007 bolo dovolaniu žalobcu vyhovené a napadnutá
časť rozsudku krajského súdu bola zrušená, pričom v tomto rozsahu bola vec vrátená na
ďalšie konanie. Krajský súd, konajúc vo veci ďalej novým rozsudkom sp. zn. 2 Co 180/2007
z 19. mája 2008, potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 aj
vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk.
Podľa názoru sťažovateľky neskorší rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007
z 19. mája 2008 je v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je dané
tým, že okresný súd v skutočnosti nebol miestne príslušný konať vo veci. Svoju miestnu
príslušnosť vyvodzoval z ustanovenia § 87 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého popri všeobecnom súde žalovaného (sťažovateľky) je miestne príslušný aj súd,
v obvode ktorého je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je žalovaná, ak
sa spor týka tejto zložky. Sťažovateľka ako v spore žalovaná však žiadnu nižšiu zložku
v obvode okresného súdu nemá.
Porušenie základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a práva na
slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že v skutočnosti
inkriminovanou časťou uverejneného článku nedošlo k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu základného práva žalobcu na súkromie. Okrem toho uverejnenie mena
a priezviska žalobcu a jeho syna nemožno považovať za uverejnenie údajov z intímnej sféry
žalobcu. Tlači nemožno uprieť právo prinášať správy o trestných konaniach
a o pochybeniach orgánov verejnej moci a uverejňovať všetky relevantné informácie s tým
súvisiace. V danom prípade boli predmetom informovania fakty o čine, ktorého obeťou bol
žalobcov syn. Tento čin sa vyšetruje ako trestný čin, v ktorom dochádza k porušovaniu
ústavných práv, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za súčasť intímneho života
žalobcu či jeho syna. Navyše, žalobcu treba považovať ako prokurátora okresnej
prokuratúry za osobu verejného záujmu, ktorá požíva zníženú ochranu osobnostných práv.
Možno zhrnúť, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia (intímnej sféry) žalobcu
a jeho syna, pretože uverejnené namietané údaje sa týkali otázok legitímneho verejného
záujmu a osôb verejného záujmu, pričom zo strany sťažovateľky išlo o legitímny výkon
slobody prejavu. Napokon je podstatné aj to, že krajský súd neaplikoval štandard ochrany
slobody prejavu, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že uverejnené informácie neboli
nepravdivé a novinári nekonali v zlom úmysle.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
poukazuje sťažovateľka na to, že všetky dosiaľ uvedené námietky napriek tomu, že smerovali
proti skoršiemu rozsudku krajského súdu, sa týkajú aj neskoršieho rozsudku, lebo tieto vady
sú implicitne prítomné aj v tomto neskoršom rozsudku. Osobitne vo vzťahu k výroku
neskoršieho rozsudku treba uviesť, že neboli preukázané v konaní skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že nepostačilo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hoci
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať iba výnimočne a má subsidiárny
charakter. Všeobecné súdy sa pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu
v peniazoch opreli iba o tvrdenia žalobcu, ktoré však neboli vierohodné. Priznaná suma je
za daných okolností neprimeraná, pretože predstavuje tretinu maximálnej výšky
odškodnenia za násilné trestné činy, ktorými bola spôsobená škoda na zdraví, vrátane
znásilnenia. Pritom intenzita zásahu sťažovateľky je absolútne neporovnateľná s intenzitou
zásahu pri násilnom trestnom čine. Krajský súd sa s uvedenými relevantnými námietkami
vôbec nevysporiadal, keďže sa nezaoberal základným predpokladom na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy, teda tým, či morálna forma zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, je alebo nie je postačujúca. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch bola priznaná automaticky bez zvažovania dvoch proti sebe stojacich práv
a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi. Ďalej, hoci sťažovateľka namietala, že sa
okresný súd oprel iba o tvrdenia žalobcu, ktoré sťažovateľka spochybnila, krajský súd sa
námietkou nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou. Napokon krajskému súdu nevadilo, že
okresný súd vychádzal z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu o telefonátoch
známych, ktorí mu údajne pripomínali tragédiu. Závery krajského súdu nie sú
preskúmateľné, lebo pokiaľ posudzoval vec „s ohľadom na vzniknuté následky“, neuviedol,
o aké následky malo ísť a z akých dôkazov mali vyplynúť. Určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená,
že je jeho ľubovôľou, pretože musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu. Samotná
skutočnosť, že článok bol uverejnený v najčítanejšom denníku, neznamená, že rovnako
čítaný bol aj článok. Opomenulo sa, že denník Nový čas čítajú rôzne typy čitateľov, ktorí
informácie selektujú a sústreďujú sa len na niektoré z nich, a na iné nereflektujú.
V konečnom dôsledku treba poukázať na to, že všeobecné súdy opomenuli zohľadniť
relevantné skutočnosti, za ktorých k (údajnému) porušeniu práva došlo, a to v skutočnosti
v prospech sťažovateľky. Všeobecné súdy sú totiž podľa ustálenej súdnej praxe povinné
zohľadňovať skutočnosti tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného, a to konkrétne, že
uverejnené informácie boli pravdivé (čo nebolo namietané, pričom zlý úmysel autora nikto
netvrdil ani nepreukázal), neboli uverejnené žiadne informácie o tom, že by bol žalobca
zainteresovaný na protiprávnom konaní orgánov verejnej moci, uverejnené informácie sa
týkali otázok legitímneho verejného záujmu, lebo išlo o informácie týkajúce sa ústavnosti
a zákonnosti postupu orgánov verejnej moci a súčasne informácie týkajúce sa žalobcu mali
relevanciu vo vzťahu k otázkam verejného záujmu z hľadiska práva verejnosti na
informácie. Pritom sťažovateľka konala v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné
a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
2 Co 180/2007 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 19. mája 2008 zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 vyplýva, že
sťažovateľke bola uložená povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za to, že v článku
vydanom v denníku Nový čas 24. októbra 2001 na strane 14 a 15 pod názvom „Prokuratúra
a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného
prokurátora vo S.“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“, bolo uverejnené
plné meno a priezvisko žalobcu a plné meno a priezvisko jeho syna. Okrem toho bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk a náhradu trov konania.
V prevyšujúcej časti (pokiaľ žalobca považoval zaplatenie celkom 200 000 Sk) bola žaloba
zamietnutá. Vo vzťahu k povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk poukazuje
okresný súd na intenzitu zásahu do súkromia žalobcu. Keďže išlo o tragédiu jeho a jeho
rodiny, pričom článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou
pôsobnosťou, je nepochybné, že telefonáty známych po prekonaní jednej z najťažších chvíľ
v živote rodiny žalobcu odôvodňujú okrem výroku o ospravedlnení aj priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy vo finančnej podobe.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 375/05-128 zo 17. januára 2007 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 245/03-65 z 2. februára 2005 vo
výroku o ospravedlnení, pričom v prevyšujúcej vyhovujúcej časti bol rozsudok zmenený tak,
že sa žaloba v tejto časti zamietla. Účastníkom nebola priznaná náhrada trov konania.
Vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku poukazuje krajský súd na ustanovenie § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, ako aj na čl. 19 ústavy. Zdôrazňuje, že je potrebné prisvedčiť
argumentácii sťažovateľky v tom zmysle, že žalobca pôsobiaci vo svojej funkcii ako osoba
verejne činná je zároveň osobou verejného záujmu a ako taká musí zniesť vyššiu mieru
zásahu do integrity svojej osobnosti, než je to u ostatných fyzických osôb. Táto okolnosť má
vplyv na posudzovanie adekvátnosti a formy zadosťučinenia v nadväznosti na intenzitu
zásahu do osobnostných práv žalobcu. S ohľadom na deklarované postavenie žalobcu ako
verejného činiteľa, u ktorého treba zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov do
osobnostnej integrity, bol krajský súd toho názoru, že primeraným právnym prostriedkom
ochrany jeho práv je priznanie zadosťučinenia spočívajúceho v morálnom plnení, a to
v písomnom ospravedlnení za takýto zásah. So zreteľom na prezentované okolnosti krajský
súd túto formu zadosťučinenia v prospech žalobcu považoval za primeraný nárok.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 185/2007 z 26. septembra 2007 vyplýva,
že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007 v časti,
v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol, a v tomto rozsahu
bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok krajského
súdu v dovolaním napadnutej časti treba považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku podrobne uviedol, na základe akých skutkových a najmä právnych dôvodov
považoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do výšky
100 000 Sk za dôvodný. Naproti tomu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že
tento považoval nárok žalobcu na túto formu zadosťučinenia za nedôvodný a zamietol ho
len s poukazom na deklarované postavenie žalobcu ako verejného činiteľa, u ktorého treba
zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov do osobnostnej integrity. Z rozsudku však
nemožno zistiť, z čoho krajský súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pritom
riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany práva žalobcu
len vo forme ospravedlnenia. Krajský súd neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce
právne úvahy okresného súdu o priznanom nároku. Možno preto konštatovať, že krajský súd
sa nevysporiadal zodpovedajúcim spôsobom s právnym záverom okresného súdu, z ktorého
tento vychádzal pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu s
ohľadom na napadnutý výrok považovať za zodpovedajúce zákonu.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 180/2007-224 z 19. mája 2008 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 245/03-65 z 2. februára 2005 vo výroku
o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk, ako aj vo výroku o trovách
konania. Podľa názoru krajského súdu so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo, je primeraná
suma 100 000 Sk priznaná okresným súdom. Intenzita zásahu do súkromia žalobcu
inkriminovaným článkom upriamujúcim pozornosť na nepochybne veľkú tragédiu jeho
a rodiny je s ohľadom na vzniknuté následky závažným zásahom. Vzhľadom na to, že
v článku bolo uvedené plné meno a priezvisko žalobcu a jeho syna, bol tým žalobca vo
svojom okolí plne identifikovaný. Je taktiež zrejmé, že článok bol zverejnený v jednom
z najčítanejších denníkov, vzhľadom na obsah bol aj článkom čítaným a jeho celkový obsah
vrátane pripomenutia tragédie týkajúcej sa rodiny žalobcu zasiahol do osobnostných práv
žalobcu. Za tejto situácie je správny záver okresného súdu, podľa ktorého primeraným
právnym prostriedkom ochrany práv žalobcu okrem už priznaného zadosťučinenia v podobe
písomného ospravedlnenia je aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v rozsahu 100 000 Sk.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 253/2008 z 24. februára 2009, ktorý si
ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008. Sťažovateľka prípustnosť
podaného dovolania oprela o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
a tvrdila, že jej bola ako účastníčke konania odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred
súdom spočívajúca v práve právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec, ako aj
v práve na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vytýkala krajskému súdu a okresnému súdu, že
sa nezaoberali základným predpokladom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to tým,
či morálna forma zadosťučinenia nebola postačujúca. So zreteľom na sťažovateľkou
tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Z obsahu dovolania je pritom zrejmé, že sťažovateľka vyvodzuje
prípustnosť dovolania z toho, že sa súdy dostatočne nevysporiadali so všetkými námietkami
sťažovateľky uplatnenými v konaní, v dôsledku čoho majú byť rozsudky okresného súdu
a krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vada konania podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. To však neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava neupravuje,
aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich
možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu
ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku
procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam
a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých
možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími,
taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky
súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy
majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje
Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád –
(len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvodpozri § 241 ods. 2
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré
je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania
nezakladá). V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery
ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (napr. II. ÚS 261/06) treba dodať, že je
vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú
procesné nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho
konania. Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne
(len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti
a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces a tiež
o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na
princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu
vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž
vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené
ústavné práva. Preto najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len sťažovateľkou zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného
súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania
nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný
nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval
znaky odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol
rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania, ako aj predchádzajúceho dovolacieho rozsudku a citoval
právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne
závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ale ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že
skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy, a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 292/08-35 z 18. septembra 2008 vyplýva, že
ním bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku
krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007. Sťažovateľka namietala, že došlo
k porušeniu základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1,
2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu
tvrdenie sťažovateľky o porušení označených článkov ústavy a dohovoru je zjavne
neopodstatnené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie čl. 48
ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 180/2007, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že o žalobe žalobkyne o ochranu osobnosti
konal miestne nepríslušný okresný súd, čo znamená, že nekonal zákonný sudca. K tomu
ústavný súd dodáva, že to isté sa vzťahuje aj na odvolacie konanie, lebo pri správnom
vymedzení miestne príslušného súdu prvého stupňa by bol miestne príslušný aj na druhom
stupni iný odvolací súd.
Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým ustanovenie
§ 237 Občianskeho súdneho poriadku. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby ich
prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho
vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný
sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad (...) neposkytuje ochranu základnému
právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, a preto nie je ani
ústavne akceptovateľný (II. ÚS 136/08).
Treba konštatovať, že námietka sťažovateľky, podľa ktorej vo veci konali miestne
nepríslušné všeobecné súdy, je námietkou porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy požíva ochranu v dovolacom
konaní prostredníctvom ustanovenia § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo možné domáhať sa ochrany označeného
základného práva dovolaním proti rozsudku krajského súdu, pričom prípustnosť dovolania
vyplývala z citovaného § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.
Ako to je zrejmé z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto
ochranu neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z úvah už
uvedených, proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým
je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba poznamenať, že sťažovateľka skutočne dovolanie proti rozsudku krajského
súdu aj podala, nie však na základe § 237 písm. g), ale iba na základe § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Inak povedané, v podanom dovolaní porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočívajúce v tom, že vo veci konali miestne nepríslušné
všeobecné súdy, nenamietala. Najvyšší súd aj napriek tomu bol z úradnej moci povinný
skúmať existenciu všetkých dôvodov zmätočnosti uvedených v ustanovení § 237
Občianskeho súdneho poriadku, teda aj bez výslovnej námietky sťažovateľky (§ 242 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku).
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha
vyslovenia porušenia čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 180/2007. Túto časť
sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Predovšetkým treba v zásadnej rovine uviesť, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
9 C 245/03 z 2. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05
zo 17. januára 2007 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky ospravedlniť sa
žalobcovi. Na tomto rozhodnutí sa nič nezmenilo ani konaním vedeným ústavným súdom,
keďže uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 292/08-35 z 18. septembra 2008 bola sťažnosť
podaná sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu odmietnutá.
Možno urobiť predbežný záver, že už uvedenými právoplatnými rozhodnutiami bolo
ustálené, že sťažovateľka porušila uverejnením inkriminovaného článku označené
osobnostné práva žalobcu v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ústavný súd
nemohol preto znova hodnotiť skutkové a právne otázky, ktoré už boli právoplatnými
rozhodnutiami vyriešené. Naopak, bolo jeho povinnosťou z týchto rozhodnutí vychádzať
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Prieskumná právomoc ústavného súdu je daná iba v rozsahu problémov riešených
neskorším rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008, ktorým bolo
právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk ako
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Sťažovateľka v daných súvislostiach namieta, že sa nepreukázali v konaní
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by v danom prípade nepostačilo zadosťučinenie podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ospravedlnenie). Priznanú finančnú čiastku považuje
za neprimerane vysokú, a to najmä v porovnaní s odškodňovaním poskytovaným obetiam
násilných trestných činov. Finančná náhrada bola priznaná bez zvažovania dvoch proti sebe
stojacich práv a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi, pričom všeobecné súdy
vychádzali z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu. Závery krajského súdu nie
sú preto ani preskúmateľné. Hoci určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
predmetom voľnej úvahy všeobecného súdu, neznamená to ľubovôľu. Ani argument
o uverejnení inkriminovaného článku v najčítanejšom denníku nie je dostatočný.
Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že rozsudky okresného súdu sp. zn.
9 C 245/03 z 2. februára 2005 a krajského súdu č. k. 2 Co 180/2007-224 z 19. mája 2008
tvoria jeden celok a treba ich aj takto hodnotiť a posudzovať. Možno pritom konštatovať, že
všeobecné súdy vyhodnotili intenzitu zásahu sťažovateľky do osobnostných práv žalobcu
ako závažnú s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o rodinnú tragédiu a že inkriminovaný
článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou.
Relevantná bola aj skutočnosť, že žalobca a jeho syn boli v článku uvedení plnými menami
a priezviskami. Uvedené zistenia boli dostatočné podľa právneho názoru všeobecných
súdov na záver o tom, že v danom prípade nepostačovalo na odškodnenie vzniknutej ujmy
iba ospravedlnenie bez peňažnej náhrady spôsobenej nemateriálnej ujmy.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno rozsudky všeobecných súdov a ich
odôvodnenie považovať v okolnostiach daného prípadu ani za arbitrárne, ale ani za zjavne
neodôvodnené. Tak peňažné odškodňovanie nemateriálnej ujmy v prípadoch zásahov do
práv na ochranu osobnosti, ako aj stanovenie výšky odškodnenia je do značnej miery vecou
voľnej úvahy súdov. Vzhľadom na argumenty uvedené v rozsudkoch nemožno konštatovať,
že by sa medze voľnej úvahy prekročili a žeby závery všeobecných súdov bolo možné
hodnotiť z tohto pohľadu ako prejav ľubovôle.
V súvislosti s argumentom sťažovateľky o neprimeranosti priznanej peňažnej sumy
v porovnaní s odškodňovaním obetí násilných trestných činov (zákon č. 255/1998 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov
– ďalej len „zákon o odškodňovaní“) treba uviesť, že takéto porovnanie nemožno
považovať za relevantné. Zákon o odškodňovaní dáva štátu možnosť zmierniť ujmu, ktorú
utrpeli obete úmyselných násilných trestných činov. Na takéto odškodnenie nie je právny
nárok a poškodený ho môže dostať iba v prípade, ak mu škoda nebola plne uhradená inak
(§ 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona o odškodňovaní). Ide teda len o fakultatívne zmiernenie
škody, resp. ujmy. Zákon o odškodňovaní teda vôbec neupravuje rozsah odškodňovacej
povinnosti osoby, ktorá škodu spôsobila.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009