Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9b1/372850.069af2.pdf
PDF · 127.79 KB
No categories available
5Cdo/253/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 253/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. V. H., bývajúceho
vo S., zastúpeného JUDr. I. Š., advokátom vo S., proti žalovanému R. S., a.s., P.,
zastúpenému JUDr. J. H., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp.zn. 9 C 245/2003, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 19. mája 2008, sp.zn. 2 Co 180/2007, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 2. februára 2005, č.k. 9 C 245/2003-65 uložil
žalovanému povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi v tomto znení : „Ospravedlňujeme
sa Vám za to, že v článku vydanom v denníku N. Č. dňa X. na strane 14 a 15 pod názvom :
„Prokuratúra a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného
prokurátora vo Svidníku“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“, sme
uverejnili vaše plné meno a priezvisko a plné meno a priezvisko vášho syna K. H..
Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 100 000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 46 860,-
Sk na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa domáhal ochrany osobnosti v
súvislosti s uverejnením článku, ktorý bol vydaný v denníku N. Č. dňa X. V texte článku bolo
uverejnené jeho plné meno a priezvisko, ako aj meno a priezvisko jeho nebohého syna K. H..
Podľa žalobcu od tragédie, pri ktorej zahynul jeho syn, uplynuli viac ako dva mesiace, kedy
sa pomery pomaly upokojili a na to ich vo večerných hodinách navštívil novinár denníka N.
Č., ktorý žiadal ich stanovisko. Po reakcii žalobcu vôbec nebolo spomenuté, že by v článku
malo byť uvedené plné meno a priezvisku žalobcu, ako aj jeho nebohého syna. Podľa
žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil, je žalobca ako okresný prokurátor vo Svidníku
verejným činiteľom a teda je povinný znášať zásah do svojho súkromia vo vyššej miere ako
radoví občania. Súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou žalovaného do tej miery, že
článok 19 Ústavy SR garantuje právo na ochranu súkromia osobnosti, ktoré v sebe obsahuje
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti na ochranu mena, práva
na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života. Hranica medzi
slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia musí existovať bez nadradenia jedného z
nich. Poukázal však na to, že v danom prípade bolo zrejmé, že informácie uvedené v článku
o osobe žalobcu nemajú súvislosť s výkonom jeho funkcie verejného činiteľa, ale išlo
o dopravnú nehodu, ktorej obeťou sa stal jeho syn a teda išlo o oblasť súkromného života
a rodiny žalobcu. Nemôže preto obstáť argument žalovaného ohľadom výkonu funkcie
žalobcu ako verejného činiteľa. Článok bol uverejnený po dvoch mesiacoch od nehody
a cieľom článku bola kritika súdov a prokuratúr vo veci vybavenia sťažností väzobne
stíhaného občana. Uvedenie plného mena a priezviska žalobcu bez súhlasu, napriek osobnému
kontaktu novinára s dôrazom na osobnú tragédiu žalobcu, bolo podľa názoru prvostupňového
súdu zásahom do jeho súkromia a súkromia jeho rodiny. Písomné ospravedlnenie žalovaného
považoval preto za primeraný nárok, pričom vzhľadom na to, že syn žalobcu je nebohý, podľa
§ 15 Občianskeho zákonníka žalobca ako rodič bol oprávnenou osobou na uplatnenie
obdobného nároku na ospravedlnenie. Pokiaľ išlo o žiadanú nemajetkovú ujmu, túto súd
prvého stupňa priznal v súlade s ustanovením § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka v rozsahu
100 000,- Sk pri zohľadnení intenzity zásahu do súkromia žalobcu. Zdôraznil, že išlo
o tragédiu rodiny, pričom článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov
s celoslovenskou pôsobnosťou. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142
ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
zo 17. januára 2007, sp.zn. 1 Co 375/05 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil.
Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o ospravedlnení. V prevyšujúcej časti
rozsudok, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Zároveň
vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zastavenie odvolacieho
konania o odvolaní žalobcu odôvodnil tým, že tento svoje odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa zobral v celom rozsahu späť. So zreteľom na účinnú realizáciu späťvzatia
odvolania preto v súlade s ustanovením § 207 ods. 2, 3 O.s.p. odvolacie konanie o odvolaní
žalobcu zastavil. Po preskúmaní veci v napadnutých výrokoch dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je sčasti dôvodné. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka, ako aj článku 19 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom prezentovaným súdom prvého stupňa v tom zmysle, že označenie mena
a priezviska žalobcu a jeho nebohého syna v takto publikovanom tlačovom médiu
s celoslovenskou pôsobnosťou, bez jeho súhlasu so zdôraznením a opisom tragédie, ktorá sa
stala v jeho rodine, došlo k zásahu do súkromia žalobcu. Za dôvodné preto považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi tak, ako
to upravuje ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň však považoval
za potrebné prisvedčiť aj argumentácii žalovaného v tom zmysle, že žalobca pôsobiaci
vo svojej funkcii ako osoba verejne činná, je zároveň osobou verejného záujmu a ako taký aj
musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej osobnosti, než je tomu u ostatných
fyzických osôb. Táto okolnosť mala podľa odvolacieho súdu vplyv na posudzovanie
adekvátnosti a formy zadosťučinenia v nadväznosti na intenzitu vykonaného zásahu
do osobnostných práv žalobcu, tak ako to určuje ustanovenie § 13 ods. 1 v nadväznosti
na ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na deklarované postavenie žalobcu ako
verejného činiteľa, u ktorého bolo potrebné zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov
do osobnostnej integrity, mal odvolací súd za to, že primeraným právnym prostriedkom
ochrany jeho práv je priznanie zadosťučinenia spočívajúceho v morálnom plnení a to
v písomnom ospravedlnení sa za takto spôsobený zásah. So zreteľom na prezentované
okolnosti odvolací súd túto formu zadosťučinenia v prospech žalobcu považoval za primeraný
nárok a v závislosti od uvedených podstatných skutočností rozsudok vo výroku o povinnosti
žalovaného ospravedlniť sa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.) a v prevyšujúcej časti
ho zmenil postupom podľa § 220 O.s.p. tak, že žalobu zamietol. O trovách celého konania
účastníkov rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 2
O.s.p. S prihliadnutím na to, že obaja účastníci mali v tejto veci úspech len čiastočný,
vyslovil, že žiadny z nich nemá právo na náhradu vzniknutých trov.
Na dovolanie žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra
2007, sp.zn. 5 Cdo 185/2007, vyššieho označený rozsudok v časti, v ktorej rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec
mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konania. V preskúmavanej veci dovolací súd z obsahu
spisu zistil, že konanie pred odvolacím súdom trpelo inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá vada bránila dovolaciemu súdu vecne sa vysporiadať
s podaným dovolaním. Takouto vadou konania bola nepreskúmateľnosť rozsudku
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov. Dovolací súd poukázal na to, že z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré platí aj
pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 3 O.s.p.) vyplýva, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať
výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je
preukázať správnosť rozsudku a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Podľa záveru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej
časti týmto požiadavkám nevyhovoval. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia
podrobne uviedol, z akých skutkových a najmä právnych dôvodov považoval nárok žalobcu
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný do výšky 100 000,- Sk.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplynulo, že tento považoval nárok žalobcu
na túto formu zadosťučinenia za nedôvodný a zamietol ho len s poukazom na deklarované
postavenie žalobcu ako verejného činiteľa, u ktorého je potrebné zohľadniť vyššiu mieru
tolerancie zásahov do osobnostnej integrity. Z napadnutého rozsudku však nebolo možné
zistiť, z čoho odvolací súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany jeho
práv len vo forme priznanie ospravedlnenia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce právne úvahy súdu prvého stupňa o ním
priznanom nároku. Na základe uvedeného dovolací súd konštatoval, že odvolací súd sa
zodpovedajúcim spôsobom nevysporiadal s právnym záverom súdu prvého stupňa, z ktorého
tento súd vychádzal pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto odôvodnenie jeho rozsudku v dovolaním
napadnutom výroku nebolo možné považovať za zodpovedajúce zákonu. Odvolacie konanie
v dôsledku toho malo vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. l písm. b/ O.s.p.). K uvedenej vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť podľa § 242
ods. l veta druhá O.s.p., i keď by ju dovolateľ nenamietal. Preto rozsudok Krajského súdu
v Prešove zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2
O.s.p.). S poukazom na ustanovenie § 243c O.s.p. v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p. a § 212
ods. 1 písm. b/ O.s.p. zrušil aj súvisiace rozhodnutie napadnutého rozhodnutia o trovách
konania.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 19. mája 2008, sp.zn. 2 Co 180/2007,
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
100 000,- Sk a vo výroku o trovách konania. Žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania 39 655,50 Sk, ktoré zaviazal zaplatiť žalovaného do troch dní. Mal za to, že
so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
na ochranu osobnosti žalobcu došlo, je primeraná suma 100 000,- Sk, ktorú určil súd prvého
stupňa. Prihliadol pritom na skutočnosť, že v článku bolo uvedené plné meno a priezvisko
žalobcu ako i jeho nebohého syna, článok bol zverejnený v jednom z najčítanejších denníkov
na území Slovenskej republiky a jeho celkový obsah s pripomenutím tragédie, týkajúcej sa
rodiny žalobcu, zasiahol závažne do jeho osobnostných práv. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal
v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že
rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože mu ako
účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve
právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec a tiež právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Vytýkal odvolaciemu, ako aj prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal základným
predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a to, či morálna forma
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebola postačujúca. V odôvodnení
rozsudkov súdov prvého i druhého stupňa podľa dovolateľa absentuje akákoľvek úvaha
o tom, prečo súdy nepovažovali priznanie morálneho zadosťučinenia za postačujúce. A to
napriek tomu, že žalovaný namietal, že súd prvého stupňa sa oprel iba o tvrdenia žalobcu
a žalovaný tieto resp. ich vierohodnosť spochybnil. Odvolací súd sa s touto námietkou
nevysporiadal a pokiaľ posudzoval vec „s ohľadom na vzniknuté následky“, neuviedol, o aké
následky malo ísť a z akých dôkazov mali vyplynúť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4 Cdo 15/03 (publikovaný v čísle 32/2003 časopisu Zo súdnej praxe), podľa
ktorého určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je síce predmetom voľnej úvahy súdu, čo
však neznamená, že je jeho ľubovôľou. Súd musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu
a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách a relevantných dôkazoch. Samotná skutočnosť, že článok bol uverejnený
v najčítanejšom denníku neznamenalo, že rovnako čítaný bol aj sporný článok. Považoval
odôvodnenie súdov (prvého i druhého stupňa) za neúplné, pretože boli opomenuté okolnosti,
za ktorých (k údajnému) porušeniu práva došlo a to skutočností v prospech žalovaného. Bol
toho názoru, že súd bol povinný hodnotiť aj skutočnosti v prospech žalovaného. Odvolací
súd, ale aj súd prvého stupňa opomenuli, že uverejnené informácie boli pravdivé, pričom zlý
úmysel autora článku nikto netvrdil a v konaní ani nepreukazoval. Neboli uverejnené žiadne
informácie o tom, že by bol žalobca zainteresovaný na protiprávnom konaní orgánov verejnej
moci. Uverejnené informácie sa týkali veci verejného záujmu, nakoľko išlo o informácie
týkajúce sa ústavnosti a zákonnosti postupu orgánov verejnej moci v oblasti ochrany
základných práv a slobôd. Navyše, uverejnenie informácie týkajúcej sa žalobcu malo
relevanciu k tomuto verejnému záujmu z hľadiska práva verejnosti na informácie. Všetky
tieto skutočnosti (opomenutie relevantných námietok žalobcu, nesubstancovanosť záverov
odvolacieho súdu, opomenutie skutočností svedčiacich v prospech žalovaného) podľa názoru
dovolateľa spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tým aj vadu podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného odmietnuť ako neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
prvostupňový ako aj odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade
s právnymi predpismi a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu
právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Z obsahu dovolania žalovaného je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. vyvodzuje z toho, že prvostupňový súd i odvolací súd sa nevysporiadal
so všetkými námietkami tvrdenými žalovaným v konaní a v dôsledku toho sú i rozhodnutia
oboch súdov nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z týchto skutočností vyvodzuje, že
konanie trpí vadou, uvedenou v hore citovanom § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď
II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava Slovenskej
republiky neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky uvedených pochybení upravuje tento procesný kódex aj
podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237
O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných procesných vád - (len)
v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto
povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).
V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery Ústavného
súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad II. ÚS 261/06)
treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké
dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe
súdov.
Keďže dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len
v osobitne zákonom stanovených prípadoch napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu – smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti
(§ 159 ods. 1 O.s.p.), dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní
posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia
musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli
zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05).
V prejednávanej veci preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ
len žalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,
aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným
princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (ako i súdu prvého stupňa) nevykazoval znaky odňatia možnosti žalovaného konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Zo spisu totiž vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku
súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania ako aj
predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane
vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel
k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Dovolateľ ďalej súdom nižších stupňov vytýka, že vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd nezakladá procesnú vadu v zmysle
§ 237 O.s.p. Obdobne pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali
z neúplných skutkových zistení, ide o námietku, ktorá ani len nepoukazuje na procesnú vadu
v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Táto námietka by mohla byť zohľadnená len, ak by bolo
jeho dovolanie procesne prípustné, sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2009
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková