Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/253/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. V. H., bývajúceho

vo S., zastúpeného JUDr. I. Š., advokátom vo S., proti žalovanému R. S., a.s., P.,

zastúpenému JUDr. J. H., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Prešov pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 19. mája 2008, sp.zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 2. februára 2005, č.k. -65 uložil

žalovanému povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi v tomto znení : „Ospravedlňujeme

sa Vám za to, že v článku vydanom v denníku N. Č. dňa X. na strane 14 a 15 pod názvom :

„Prokuratúra a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného

prokurátora vo Svidníku“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“, sme

uverejnili vaše plné meno a priezvisko a plné meno a priezvisko vášho syna K. H..

Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 100 000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 46 860,-

Sk na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa domáhal ochrany osobnosti v

súvislosti s uverejnením článku, ktorý bol vydaný v denníku N. Č. dňa X. V texte článku bolo

uverejnené jeho plné meno a priezvisko, ako aj meno a priezvisko jeho nebohého syna K. H..

Podľa žalobcu od tragédie, pri ktorej zahynul jeho syn, uplynuli viac ako dva mesiace, kedy

sa pomery pomaly upokojili a na to ich vo večerných hodinách navštívil novinár denníka N.

Č., ktorý žiadal ich stanovisko. Po reakcii žalobcu vôbec nebolo spomenuté, že by v článku

malo byť uvedené plné meno a priezvisku žalobcu, ako aj jeho nebohého syna. Podľa

žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil, je žalobca ako okresný prokurátor vo Svidníku

verejným činiteľom a teda je povinný znášať zásah do svojho súkromia vo vyššej miere ako

radoví občania. Súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou žalovaného do tej miery, že

SR garantuje právo na ochranu súkromia osobnosti, ktoré v sebe obsahuje

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti na ochranu mena, práva

na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života. Hranica medzi

slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia musí existovať bez nadradenia jedného z

nich. Poukázal však na to, že v danom prípade bolo zrejmé, že informácie uvedené v článku

o osobe žalobcu nemajú súvislosť s výkonom jeho funkcie verejného činiteľa, ale išlo

o dopravnú nehodu, ktorej obeťou sa stal jeho syn a teda išlo o oblasť súkromného života

a rodiny žalobcu. Nemôže preto obstáť argument žalovaného ohľadom výkonu funkcie

žalobcu ako verejného činiteľa. Článok bol uverejnený po dvoch mesiacoch od nehody

a cieľom článku bola kritika súdov a prokuratúr vo veci vybavenia sťažností väzobne

stíhaného občana. Uvedenie plného mena a priezviska žalobcu bez súhlasu, napriek osobnému

kontaktu novinára s dôrazom na osobnú tragédiu žalobcu, bolo podľa názoru prvostupňového

súdu zásahom do jeho súkromia a súkromia jeho rodiny. Písomné ospravedlnenie žalovaného

považoval preto za primeraný nárok, pričom vzhľadom na to, že syn žalobcu je nebohý, podľa

žalobca ako rodič bol oprávnenou osobou na uplatnenie

obdobného nároku na ospravedlnenie. Pokiaľ išlo o žiadanú nemajetkovú ujmu, túto súd

prvého stupňa priznal v súlade s ustanovením , v rozsahu

100 000,- Sk pri zohľadnení intenzity zásahu do súkromia žalobcu. Zdôraznil, že išlo

o tragédiu rodiny, pričom článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov

s celoslovenskou pôsobnosťou. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142

ods. 3

Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

zo 17. januára 2007, sp.zn. odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil.

Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o ospravedlnení. V prevyšujúcej časti

rozsudok, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Zároveň

vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zastavenie odvolacieho

konania o odvolaní žalobcu odôvodnil tým, že tento svoje odvolanie proti rozsudku súdu

prvého stupňa zobral v celom rozsahu späť. So zreteľom na účinnú realizáciu späťvzatia

odvolania preto v súlade s ustanovením , odvolacie konanie o odvolaní

žalobcu zastavil. Po preskúmaní veci v napadnutých výrokoch dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je sčasti dôvodné. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 11 a 13 Občianskeho

zákonníka, ako aj článku 19 . Odvolací súd sa stotožnil

so záverom prezentovaným súdom prvého stupňa v tom zmysle, že označenie mena

a priezviska žalobcu a jeho nebohého syna v takto publikovanom tlačovom médiu

s celoslovenskou pôsobnosťou, bez jeho súhlasu so zdôraznením a opisom tragédie, ktorá sa

stala v jeho rodine, došlo k zásahu do súkromia žalobcu. Za dôvodné preto považoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi tak, ako

to upravuje ustanovenie . Zároveň však považoval

za potrebné prisvedčiť aj argumentácii žalovaného v tom zmysle, že žalobca pôsobiaci

vo svojej funkcii ako osoba verejne činná, je zároveň osobou verejného záujmu a ako taký aj

musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej osobnosti, než je tomu u ostatných

fyzických osôb. Táto okolnosť mala podľa odvolacieho súdu vplyv na posudzovanie

adekvátnosti a formy zadosťučinenia v nadväznosti na intenzitu vykonaného zásahu

do osobnostných práv žalobcu, tak ako to určuje ustanovenie § 13 ods. 1 v nadväznosti

na ods. 2 a 3 . S ohľadom na deklarované postavenie žalobcu ako

verejného činiteľa, u ktorého bolo potrebné zohľadniť vyššiu mieru tolerancie zásahov

do osobnostnej integrity, mal odvolací súd za to, že primeraným právnym prostriedkom

ochrany jeho práv je priznanie zadosťučinenia spočívajúceho v morálnom plnení a to

v písomnom ospravedlnení sa za takto spôsobený zásah. So zreteľom na prezentované

okolnosti odvolací súd túto formu zadosťučinenia v prospech žalobcu považoval za primeraný

nárok a v závislosti od uvedených podstatných skutočností rozsudok vo výroku o povinnosti

žalovaného ospravedlniť sa potvrdil ako vecne správny ( ) a v prevyšujúcej časti

ho zmenil postupom podľa tak, že žalobu zamietol. O trovách celého konania

účastníkov rozhodol podľa v nadväznosti na ustanovenie

S prihliadnutím na to, že obaja účastníci mali v tejto veci úspech len čiastočný,

vyslovil, že žiadny z nich nemá právo na náhradu vzniknutých trov.

Na dovolanie žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra

2007, sp.zn. , vyššieho označený rozsudok v časti, v ktorej rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec

mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konania. V preskúmavanej veci dovolací súd z obsahu

spisu zistil, že konanie pred odvolacím súdom trpelo inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá vada bránila dovolaciemu súdu vecne sa vysporiadať

s podaným dovolaním. Takouto vadou konania bola nepreskúmateľnosť rozsudku

odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok

dôvodov. Dovolací súd poukázal na to, že z ustanovenia , ktoré platí aj

pre odvolacie konanie ( ) vyplýva, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať

výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je

preukázať správnosť rozsudku a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

Podľa záveru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej

časti týmto požiadavkám nevyhovoval. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia

podrobne uviedol, z akých skutkových a najmä právnych dôvodov považoval nárok žalobcu

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný do výšky 100 000,- Sk.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplynulo, že tento považoval nárok žalobcu

na túto formu zadosťučinenia za nedôvodný a zamietol ho len s poukazom na deklarované

postavenie žalobcu ako verejného činiteľa, u ktorého je potrebné zohľadniť vyššiu mieru

tolerancie zásahov do osobnostnej integrity. Z napadnutého rozsudku však nebolo možné

zistiť, z čoho odvolací súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pri svojom

rozhodovaní riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany jeho

práv len vo forme priznanie ospravedlnenia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce právne úvahy súdu prvého stupňa o ním

priznanom nároku. Na základe uvedeného dovolací súd konštatoval, že odvolací súd sa

zodpovedajúcim spôsobom nevysporiadal s právnym záverom súdu prvého stupňa, z ktorého

tento súd vychádzal pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto odôvodnenie jeho rozsudku v dovolaním

napadnutom výroku nebolo možné považovať za zodpovedajúce zákonu. Odvolacie konanie

v dôsledku toho malo vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. l písm. b/ ). K uvedenej vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť podľa

ods. l veta druhá , i keď by ju dovolateľ nenamietal. Preto rozsudok Krajského súdu

v Prešove zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2

). S poukazom na ustanovenie v spojení s a

ods. 1 písm. b/ zrušil aj súvisiace rozhodnutie napadnutého rozhodnutia o trovách

konania.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 19. mája 2008, sp.zn. ,

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

100 000,- Sk a vo výroku o trovách konania. Žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho

konania 39 655,50 Sk, ktoré zaviazal zaplatiť žalovaného do troch dní. Mal za to, že

so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

na ochranu osobnosti žalobcu došlo, je primeraná suma 100 000,- Sk, ktorú určil súd prvého

stupňa. Prihliadol pritom na skutočnosť, že v článku bolo uvedené plné meno a priezvisko

žalobcu ako i jeho nebohého syna, článok bol zverejnený v jednom z najčítanejších denníkov

na území Slovenskej republiky a jeho celkový obsah s pripomenutím tragédie, týkajúcej sa

rodiny žalobcu, zasiahol závažne do jeho osobnostných práv. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal

v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že

rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou podľa , pretože mu ako

účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve

právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec a tiež právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Vytýkal odvolaciemu, ako aj prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal základným

predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a to, či morálna forma

zadosťučinenia podľa nebola postačujúca. V odôvodnení

rozsudkov súdov prvého i druhého stupňa podľa dovolateľa absentuje akákoľvek úvaha

o tom, prečo súdy nepovažovali priznanie morálneho zadosťučinenia za postačujúce. A to

napriek tomu, že žalovaný namietal, že súd prvého stupňa sa oprel iba o tvrdenia žalobcu

a žalovaný tieto resp. ich vierohodnosť spochybnil. Odvolací súd sa s touto námietkou

nevysporiadal a pokiaľ posudzoval vec „s ohľadom na vzniknuté následky“, neuviedol, o aké

následky malo ísť a z akých dôkazov mali vyplynúť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp.zn. (publikovaný v čísle 32/2003 časopisu Zo súdnej praxe), podľa

ktorého určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je síce predmetom voľnej úvahy súdu, čo

však neznamená, že je jeho ľubovôľou. Súd musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu

a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných

hľadiskách a relevantných dôkazoch. Samotná skutočnosť, že článok bol uverejnený

v najčítanejšom denníku neznamenalo, že rovnako čítaný bol aj sporný článok. Považoval

odôvodnenie súdov (prvého i druhého stupňa) za neúplné, pretože boli opomenuté okolnosti,

za ktorých (k údajnému) porušeniu práva došlo a to skutočností v prospech žalovaného. Bol

toho názoru, že súd bol povinný hodnotiť aj skutočnosti v prospech žalovaného. Odvolací

súd, ale aj súd prvého stupňa opomenuli, že uverejnené informácie boli pravdivé, pričom zlý

úmysel autora článku nikto netvrdil a v konaní ani nepreukazoval. Neboli uverejnené žiadne

informácie o tom, že by bol žalobca zainteresovaný na protiprávnom konaní orgánov verejnej

moci. Uverejnené informácie sa týkali veci verejného záujmu, nakoľko išlo o informácie

týkajúce sa ústavnosti a zákonnosti postupu orgánov verejnej moci v oblasti ochrany

základných práv a slobôd. Navyše, uverejnenie informácie týkajúcej sa žalobcu malo

relevanciu k tomuto verejnému záujmu z hľadiska práva verejnosti na informácie. Všetky

tieto skutočnosti (opomenutie relevantných námietok žalobcu, nesubstancovanosť záverov

odvolacieho súdu, opomenutie skutočností svedčiacich v prospech žalovaného) podľa názoru

dovolateľa spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tým aj vadu podľa § 237

písm. f/

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného odmietnuť ako neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí

vadou uvedenou v

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

prvostupňový ako aj odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade

s právnymi predpismi a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu

právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Z obsahu dovolania žalovaného je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ vyvodzuje z toho, že prvostupňový súd i odvolací súd sa nevysporiadal

so všetkými námietkami tvrdenými žalovaným v konaní a v dôsledku toho sú i rozhodnutia

oboch súdov nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z týchto skutočností vyvodzuje, že

konanie trpí vadou, uvedenou v hore citovanom

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ().

Vada konania uvedená v znamená porušenie

Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď

). To však neznačí, že by vždy zároveň platil aj opak. Slovenskej

republiky neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu

a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky uvedených pochybení upravuje tento procesný kódex aj

podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.

S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania (viď

); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných procesných vád - (len)

v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/

), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto

povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).

V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery Ústavného

súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad )

treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké

dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe

súdov.

Keďže dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len

v osobitne zákonom stanovených prípadoch napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu – smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti

( ), dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

Slovenskej republiky. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z

Slovenskej republiky, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní

posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia

musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli

zachované označené ústavné práva (porovnaj ).

V prejednávanej veci preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ

len žalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,

aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (ako i súdu prvého stupňa) nevykazoval znaky odňatia možnosti žalovaného konať

pred súdom ( ). Zo spisu totiž vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku

súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania ako aj

predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane

vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

Dovolateľ ďalej súdom nižších stupňov vytýka, že vykonané dôkazy nesprávne

vyhodnotili. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd nezakladá procesnú vadu v zmysle

Obdobne pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali

z neúplných skutkových zistení, ide o námietku, ktorá ani len nepoukazuje na procesnú vadu

v zmysle ustanovenia Táto námietka by mohla byť zohľadnená len, ak by bolo

jeho dovolanie procesne prípustné, sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa procesne

neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( ,

ods. 1 a ). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2009

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková