Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PLz. ÚS 3/2016
PDF · 600.09 KB
No categories available
PLz. ÚS 3/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 3/2016-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca
spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov I. a III. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovených v náleze sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014
a uzneseniach sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016 a sp. zn. I. ÚS 117/2016
zo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ku ktorému dospel pri prerokovaní sťažnosti obchodnej spoločnosti
, v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 296/2016, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Návrh sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa v zjednocovacom
uznesení má vysporiadať s relevantnou právnou dilemou, či v konaní o ústavnej sťažnosti
(a1) akceptovať také napadnuté uznesenia, ktorými Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) odmieta mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných
dôvodov z toho dôvodu, že účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne
dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), alebo (b1) deklarovať takéto odmietacie uznesenia najvyššieho
súdu za porušujúce základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). Obdobne, či (a2) vyhovieť ústavnej sťažnosti proti
zrušujúcemu rozsudku najvyššieho súdu z konania o mimoriadnom dovolaní, v ktorom
nebolo podnecovateľom využité tzv. zmätočné dovolanie, a takýto rozsudok najvyššieho
súdu zrušiť pre porušenie právnej istoty, alebo (b2) ústavnú sťažnosť postavenú na tejto
argumentácii odmietnuť. V širšom zmysle ide o mieru rozlišovania medzi dovolaním pre
zmätočnosť, inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie. Ústavný súd tento právny
problém považuje za potrebné vyriešiť na účely ústavne akceptovateľného rozhodnutia
dobiehajúcich vecí z už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku a pre formovanie
interpretácie nového Civilného sporového poriadku. Ústavný súd vychádza zo skutočnosti,
že v konkrétnom individuálnom prípade môžu nastať dôvody, že podanie mimoriadneho
dovolania a kasácia dovolaním napadnutého rozhodnutia môžu byť ústavne akceptovateľné.
Všeobecná charakteristika sťažnosti, v súvislosti s ktorou dospel II. senát
k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí
I. a III. senátu
2. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 296/2016-13 zo 7. apríla 2016 bola prijatá
na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
7 M Cdo 13/2014 z 25. novembra 2015.
2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „žalobca“) uplatnil voči
sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia spolu s mimoriadnym zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
a to všetko z dôvodu škody na zdraví utrpenej následkom ťažkého úrazu 15. novembra 2004
pri nehode motorového vozidla.
2.2 Ešte pred podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) žalobca 5. apríla 2006 vyzval sťažovateľku na uzatvorenie dohody podľa § 6 ods. 1
zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za
bolesť“). Žalobca okrem iného požadoval náhradu za mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia vo výške 50 %, s čím sťažovateľka nesúhlasila.
2.3 Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 59/2006-186 z 13. apríla 2012 bola
sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako bolestné sumu 3 246,40 € s úrokom
z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 9 487 € od 17. júla 2006 do 8. augusta 2006
a zo sumy 3 246,40 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Ďalej bola sťažovateľka zaviazaná
zaplatiť žalobcovi za sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadne zvýšenie sumu
31 317,97 € s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 52 214,21 € od 17. júla
2006 do 8. augusta 2006 a zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Okresný súd
určil výšku mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumou 15 664,26 €.
2.4 Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 28. júna 2012 odvolanie, a to
čo do úroku z omeškania za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
priznaného zo sumy 15 664,26 € vo výške 7 % ročne od 17. júla 2006 do zaplatenia.
Argumentovala, že keďže nárok na náhradu mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia vzniká až rozhodnutím súdu o jeho priznaní a o jeho výške alebo
uzatvorením dohody podľa § 6 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť, k uzatvoreniu ktorej
nedošlo, nemohla sa dostať do omeškania s jeho úhradou.
2.5 Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.
9 Co 513/2012-233 z 25. júla 2013 bol potvrdený rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti týkajúcej sa úrokov z omeškania vo výške 7 % zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006
do zaplatenia. Podľa názoru krajského súdu súd môže zvýšiť náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ale o takomto zvýšení môže uzatvoriť poskytovateľ náhrady
a poškodený dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na
možnosť uzatvorenia dohody ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o náhrade za bolesť priamo
určuje dobu splatnosti navrhovanej výšky náhrady na 3 mesiace od podania návrhu na
vyrovnanie, nie od uzatvorenia dohody, resp. neprijatia návrhu adresátom. Žalobca listom
z 5. apríla 2006 podal návrh na dohodu o vyrovnaní. Keďže k uzatvoreniu dohody do
uplynutia 3 mesiacov od podania návrhu, teda do 5. júla 2006, nedošlo, sťažovateľka sa od
6. júla 2006 dostala do omeškania a žalobcovi vzniklo právo požadovať od nej aj úroky
z omeškania.
2.6 Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej aj „generálny prokurátor“) podal proti rozsudku okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu mimoriadne dovolanie, a to výlučne na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Podľa názoru generálneho
prokurátora o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd, pričom
je možné aj uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
2.7 Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 13/2014 z 25. novembra 2015 bolo
mimoriadne dovolanie odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľka nevyužila „dostupný
mimoriadny opravný prostriedok“. Podľa názoru najvyššieho súdu na procesné vady
konania podľa § 237 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege vždy, teda bez
ohľadu na to, či boli, alebo neboli v odvolaní namietané. Preto je opodstatnený záver, že
v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného
postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité
vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto
zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Zo spisu
nevyplýva, že by sťažovateľka sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne
predvídavo, starostlivo a obozretne, keď nepodala dovolanie proti rozsudku krajského súdu,
a teda nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý
bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.
3. Otázkou, ktorá je predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,
v tomto prípade je, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého
najvyšší súd argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom
konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti
niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté
rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní
o dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak
dotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade,
keď generálny prokurátor namieta v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne
hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa § 243f ods. 1 písm. c) (nesprávne právne
posúdenie veci) OSP.
II.
Prehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých
sťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní
Nález sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014
4. Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014
rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2012 z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti
tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)
OSP (nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
5. Tretí senát dospel k týmto záverom:
«Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je
však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet
konania existujú dva rozličné názory, pretože právny istota v sebe zahŕňa požiadavku
rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená
žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahol
znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný
prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. decembra
2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas
s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou
odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. januára
2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie
nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom
občianskeho súdneho konania vyjadreným v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu
účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými
procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu
ochranu). Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho
dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99). ...
Pre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 OSP
výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu
a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)
OSP], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie § 37
ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“) s § 41 Obchodného zákonníka, teda neustálili, že zmluva o dielo je
v časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým,
že je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je
dostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami
výkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili a na
vec aplikovali ustanovenie § 37 ods. 1 Obchodného zákonníka, potom by museli vyhodnotiť,
že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej zmluvy),
a teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody založenej na ním tvrdených skutkových
okolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne nie je
možné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky. Ďalej tiež
argumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných záväzkov
pre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené. Pre prípad,
že by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy plnenie
neplatná pre jej neurčitosť, potom podľa názoru generálneho prokurátora bolo potrebné
ustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.
Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel
k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia
zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,
medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania
mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné
pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré
v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už
hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému
záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti
mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom
prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením
hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom
prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň
„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej
právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa
na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného
práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady
nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou
od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či
ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec
nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP
je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného
v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým
rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by
nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka
ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.
Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného
rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je
legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých
relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje
využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny
názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by
právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti
pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by
nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by
neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je
Ústavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako
aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že
v danom prípade absentuje závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho
dovolania. V tejto súvislosti je symptomatickým aj to, že sám generálny prokurátor
„identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny
prokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že v čom
nesprávne právne posúdenie spočívalo.
Najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania podľa názoru
ústavného súdu pochybil, ak nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali
akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný
exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku.»
5.1 Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona
(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu
vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné
predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné
porušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP, ktoré
sú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho
senátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.
6. Pre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze
sp. zn. III. ÚS 357/2013 tretí senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho
dovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. III. ÚS 179/2013, ktorý bol
publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu s touto právnou vetou: „Princíp
stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej
istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým Najvyšší súd
Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník
konania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne
súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), následkom čoho došlo k porušeniu základného
práva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález
sp. zn. III. ÚS 179/2013 nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené
mimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj
sťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku
vzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.
Uznesenie sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016
7. Tretí senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 104/2016
z 24. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal porušenie svojich ústavných práv
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2013 z 28. októbra 2014 z dôvodu, že
najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243e
ods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP v podstate tým, že
„v danej veci účastník... dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
nepodal. ... opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora,
ktoré má iný účel a podmienky.“.
7.1 Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia k citovaným právnym záverom
najvyššieho súdu, pre ktoré odmietol mimoriadne dovolanie, uviedol:
«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej
úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou
prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla aj do
rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok na
podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. ...
Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na
jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom
dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp. že
opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania
nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel
a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013). ...
Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. Plz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015
k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.
Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia
a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho
dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“.
Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát
konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku
toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku
z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005, Tripon
proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti Rusku
z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,
proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,
proti Slovenskej republike z roku 2015.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti
mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj
s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci
interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje
rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo
odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto
jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne
napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).»
7.2 Totožné závery vyslovil tretí senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení
sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. februára 2016.
Uznesenie sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016
8. Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016
zo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných
práv o. i. uznesením sp. zn. 7 M Cdo 17/2014 z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd
odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1
písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP ako neprípustné s odôvodnením, že
„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013. Bez ohľadu na to, v akej procesnej
forme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia taxatívne
vymenované v § 237 O. s. p. ... Dovolaním možno v tomto prípade napadnúť aj uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama
nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu
samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesné neprípustná dodatočná
aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania
podnecovaného navrhovateľkou... Jednou z podmienok možnosti podania mimoriadneho
dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p. je ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Uznesením Krajského súdu v Žiline
z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013 odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin
z 24. júla 2013 č. k. 9 C 169/2013-33 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že
v prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania
a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15-dňovej lehote stanovenej na podanie odporu
počítanej od dňa doručenia platobnému rozkazu vedľajšiemu účastníkovi a preto súd
prvého stupňa svojim postupom, tým, že odmietol odpor proti platobnému rozkazu, odňal
vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka napriek takémuto
rozhodnutiu má možnosť v ďalšom konaní využiť svoje práva v konaní a svojou
argumentáciou a poukazom už na ustálenú judikatúru chrániť svoje práva v konaní a tým
dosiahnuť v konaní inými právnymi prostriedkami ovplyvniť ďalšie konanie súdu prvého
stupňa a prípadne ďalšie jeho rozhodnutie.“.
8.1 Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:
«17. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je
však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet
konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku
rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená
žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla
znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný
prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy
fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod
52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu
odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie
právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod
29).
18. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti
s aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e
a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ
zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj
nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona
rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená
zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného
charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de
facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov
na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
19. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora
podávať mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného v bode 17 ESĽP opakovane potvrdil,
že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej
istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej
chyby. „(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in
disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je
dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde
je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“
právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,
preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)
pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»
(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia
ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,
s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní
a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto
rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.
20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)
prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom
období (R 36/2008).
22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach
najvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014
z 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo
odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –
zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny
prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak
sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku
čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...
23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis
mutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i
právnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska
ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným
rozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými
rozhodnutiami sp. zn. 7 MCdo 17/2014 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 nebolo v hre konečné
„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania
môže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má
súvislosť s ustanovením § 237 ods. 1 OSP. ...»
III.
Autoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu k inštitútu
mimoriadneho dovolania
9. PLz. ÚS 3/2015: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“
10. R 94/2015 spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP:
„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je
v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto
možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“
IV.
Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.
II. ÚS 296/2016 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 454/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016)
11. Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)
ústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať
ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo
na prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy chráni aj procesnú-právnu pozíciu
účastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne
dovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je
súčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.
koncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective
remedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak
to síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými
slovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal
nárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona
a z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne
akceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“) a tiež z domáceho prostredia, že mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný
inštitút, je Občiansky súdny poriadok v „živých“ veciach stále platný a aplikovateľný, teda
platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou hodnotou právnej istoty na jednej strane
a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na strane druhej. (Text právnej úpravy
obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom „normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu
do právnej istoty druhého účastníka konania.) Momentom uchopenia veci generálnym
prokurátorom podaním mimoriadneho dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv
účastníkov. Inými slovami, ak už v niekoho prospech podá generálny prokurátor
mimoriadne dovolanie, tak potom má mať prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa
neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou
prijatému zákonu s tým, že signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový
problém v civilnom procesnom práve majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej
republiky, exekutívou a v tomto špecifickom prípade aj generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.
11.1 Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1
ústavy, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku
rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej
konkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.) a z požiadavky zabezpečiť
reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom
upraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne
vety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho
vyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho
uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie
každé porušenie zákona je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. (To nie je samozrejmé, pretože
ústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších
inštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa
subjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na
súdnu ochranu priamo [II. ÚS 42/01 ‒Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
podané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok
nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa
navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež I. ÚS 178/08], ale aj nepriamo
tým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie
o mimoriadnom dovolaní [III. ÚS 40/04 ‒Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,
tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)
domáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež III. ÚS 202/02].
11.2 V náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012 ústavný súd vyjadril vrátane právnych viet
mnohé myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie
mimoriadneho dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok
„MCdo“, pretože najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu
spočívajúcu v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie,
čím porušil právnu istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej
vady využitím inej.) V náleze sa uvádza, že «článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému
právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom
alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre v podstate
rozširujúcim výkladom tohto ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo
účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej
svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002
Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej
judikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy,
keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94, č. 2/94
Zb. ÚS). Praktickému presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem
iného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj
právu na opravný prostriedok (porov. napr. I. ÚS 53/96, č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých
opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda
tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne
dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (porov. I. ÚS 178/08, č. 17/2009 Zb.
ÚS).
Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 (č. 7/96
Zb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov
právneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd
obmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré
sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.
V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval
a doplnil, že právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné
rozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu
takého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti
a záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.
Vo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť
rozhodovania súdov (porov. § 1 OSP). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah
rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich
napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo
v rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).
Úlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy) je tak vyvážiť a zabezpečiť
praktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46
ods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane
a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným
súdnym rozhodnutím.
S požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv
vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy súvisí aj úprava spôsobu rozhodovania o opravnom
prostriedku. Ustanovenia ústavy v zásade nezaväzujú zákonodarcu upraviť žiadny
konkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave
širokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo
revízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém
opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1998). Vždy je
však potrebné vnímať, že procesná úprava má vytvárať len rámec na presadenie
súkromných subjektívnych práv a nemá sa stať účelom sama pre seba. Ústavnoprávne
problematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom
bolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda
nastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 47/96, č. 3/97
Zb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah
do iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy).
Je zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv.
kasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na
jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného
stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom
novej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia.
Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že
zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,
zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo
najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom,
aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho
opravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť
vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova
alebo ďalej konať.
Vyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní
právnej istoty reprezentovanej ich právoplatnosťou je v zmysle uvedených právnych záverov
ústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. PL. ÚS 43/95, časť III.B),
ktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu opravnému
prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané
zákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov
na súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Požiadavky vyslovené v citovanej judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom
rade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre
všeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Všeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných
prostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov –
rovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na
jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti
súdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu
rozhodnutia predchádza, na strane druhej.
Táto požiadavka nevyhnutne neznamená, ako tvrdí sťažovateľka, že by sa
ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku mali
vykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo
priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe
právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného
výkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve
vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou
všeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich
prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade
všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú
podľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou
zákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie
podmienok konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého
dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr. II. ÚS 58/2010
a tiež I. ÚS 252/05, č. 17/2006 Zb. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe
mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti
a dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie,
využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď
okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia,
alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom,
aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému)
rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym
názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval. Podľa zistení
ústavného súdu uvedené závery do svojej rozhodovacej činnosti čiastočne prevzal i najvyšší
súd (porov. napr. 5 Cdo 253/2008).
Z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez
splnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku
vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03,
č. 20/2004 Zb. ÚS). Inými slovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú
právoplatnosťou a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť
rozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného
zákonom“, nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné
subjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa
Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným
rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6
dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti
Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle
preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva
zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty,
ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú
vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že
právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že
nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného
rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej
rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie
mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,
nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym
opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je
dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je
prípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,
rozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku,
sťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13
a 14).
Zákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až
§ 243i OSP) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len
právoplatné rozhodnutie súdu. V dôsledku toho sa na mimoriadne dovolanie vzťahujú
všetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky, ako aj požiadavky na ne
vyplývajúce z judikatúry ESĽP. (...)
Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 243f
ods. 1 písm. b) OSP sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona
upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M.,
Ficová, S., a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687).
Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie
ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto
odmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne
vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to
nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení
(porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H.
BECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len
v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy
pritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná
spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia [porov.
verba legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla
mať za následok“ v § 205 ods. 2 písm. b) OSP].
Kým odlíšenie inej vady konania od tzv. dôvodov zmätočnosti spravidla nespôsobuje
zásadnejší problém (vzhľadom na taxatívny výpočet dôvodov zmätočnosti v § 237 OSP),
problematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho
posúdenia. Ešte problematickejším potom môže byť vzťah inej vady konania a zisťovania
skutkového stavu.».
11.3 Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní
mimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie
dôvody.
11.4 Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho
prokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014
a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že
«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,
ako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,
ktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti
a zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami
nespravodlivého procesu konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred
postupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.
Generálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len
zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj
osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči
súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.
Nezasahuje do nezávislosti súdu.
Mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto
výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,
s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených
prípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne
musí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné
pristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za
kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v § 243e OSP.
Podanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej
rozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo
štátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
V roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti
predchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249
vecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,
pričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 2010-
2011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.
V roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť
podnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho
dovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam
súdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).
Pri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že
údaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme
nerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).
Z mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd
vyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných
v roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91
(83,5 %).».
11.5 Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.
Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej
správe z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo
upozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho
dovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre
rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Nový Civilný sporový poriadok, ktorý je
účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu
dovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred
Európskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných
rozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
ako aj najvyššieho súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie
mimoriadneho dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie
nie je považované za taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP
vyčerpať. Ďalej upozorňuje na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného
prostriedku vystavujú riziku jeho napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.
11.6 Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho
dovolania, ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene nastať, možno rýchlo
rozptýliť tým, že aj keď už nie je účinný Občiansky súdny poriadok, tak to nezbavuje
ústavný súd riadne rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.
11.7 Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 rozsiahlo
poukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných
mimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí
Civilného sporového poriadku v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri
rozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej
republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11
a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých ESĽP vyslovil
porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s.,
bolo zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, teda práva na pokojné užívanie majetku, a to tým, že
došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné
plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru
ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím
vydaným na základe mimoriadneho dovolania, konkrétne do princípu právnej istoty ako
zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2016 ústavný súd povolil obnovu
konania vo veci obchodnej spoločnosti COMPCAR, s. r. o., vedenej pod sp. zn.
11.8 Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky
pred ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie
svojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch
prípadoch boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov
zrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že
týmto krokom došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú
judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných
súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád
konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny
systém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré
by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych
rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania
o mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by
nebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom
na uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného
a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom
právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.
11.9 Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov
Benátskej komisie, ktorá vo svojej správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na
právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania
akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo
odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho
orgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie
generálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak
povedané, tzv. odvolanie v prestrojení.
11.10 Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože
v ňom sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie
dovolania suspenzívny účinok (porov. § 410 Civilného sporového poriadku – zákon
č. I/1911) a sťažnosti pre porušenie zákona nebolo. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona
č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa
zjednocovala prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom
spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo
sa objektívne právo, zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu
napríklad niet z doby neslobody judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože
tá bola dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa
tak zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú
viazané na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom
procesu po prijatí novely zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky
súdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov, sa tak ponechala
podmienka právoplatnosti na podanie dovolania a zvláštnym previazaním dovolania
a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte
skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej sťažnosti v roku 2002.
11.11 Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. II. ÚS 337/2016 (bod 11): „Zložitý
vzťah dovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež
tým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii)
dovolaním podľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným
rozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa § 237 OSP
splýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj
ústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po
rozhodnutí súdu dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj
proti rozhodnutiu dovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS 166/2014,
IV. ÚS 317/2013). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za
účinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo
zároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“
11.12 Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvojinštitútovosti“
dovolania a jeho väzbu na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že
ak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na
základe extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa § 237 písm. f) OSP, tak táto musí byť
využitá. Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.
V súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod
podania dovolania (§ 241 ods. 2 a § 243f ods. 1 OSP) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť
dovolania.
11.13 Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva
dovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.
zjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,
tak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že
„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.
11.14 Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné,
lebo o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný
súd rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie
zo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského
súdu je jasná jeho prípustnosť (t. j. akoby ústavný súd rozhodoval len
PORUŠENÉ/NEVYHOVUJE). Priamu prípustnosť možno označiť aj technickou
prípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.
11.15 Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor
podal mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c)
OSP, teda že v konaní došlo k inej [(ne)zmätočnej] vade alebo že vec bola nesprávne právne
posúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať od účastníka podanie iného prostriedku
nápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by
prostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal
podnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne
neodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania
pred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)
11.16 Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané
pre (ne)zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený
právny názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,
zo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je
istou formou prípustnosti (a contrario § 243f ods. 2 OSP), a (c) z toho, že ak prípustnosť
vyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok, dovolanie podľa § 237 OSP,
nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa § 243e ods. 2 OSP.
11.17 Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo
dovolanie priamo prípustné a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka,
a tak kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.
11.18 Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať
dovolanie podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP. Úprimne možno odpovedať, že v zásade len
v kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.
zmätočné dovolanie.
11.19 Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívne“ bývalý
Občiansky súdny poriadok, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje
rozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne
ako na platné, ústavne súladné právo.
11.20 Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu
by nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015
z 18. marca 2015 a najvyššieho súdu sp. zn. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom
zjednotenia je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží
a taktiež intenzity procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní a sprostredkovane aj
o rozlišovaní medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež
rozsudky ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej
republike a Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike].
Obdobne zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.) nie je
úplným popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou
a zmätočnosťou, ale jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto
pohľadu upúta, ako senát „3Cdo“, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta
mimoriadne dovolania podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu § 237
ods. 1 písm. f) OSP.
11.21 Vzhľadom na už uvedené zaujal druhý senát ústavného súdu právny názor,
ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu
navrhovanom uznesení o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd
Slovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237
Občianskeho súdneho poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci
podanie dovolania podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné.“
V.
Konanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov
12. Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou
rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru
vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na
zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení
odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením
pléna ústavného súdu.
12.1 Dňa 9. novembra 2016 plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí
prerokovalo návrh druhého senátu ústavného súdu na zjednotenie už popísaných
odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.
12.2 Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych
názorov, tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či
je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,
argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov
procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň
dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne
dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal
dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta
v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa
§ 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).
12.3 Plénum ústavného súdu o už citovanom návrhu stanoviska druhého senátu
ústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov hlasovalo, pričom tento návrh
v hlasovaní nezískal požadovanú väčšinu, t. j. plénum ústavného súdu návrh druhého senátu
ústavného súdu zamietlo (čl. 131 ods. 1 ústavy).
12.4 Z toho dôvodu je druhý senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi
závermi prvého a tretieho senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú
právoplatne judikované), a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej
istoty tých sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti
v obdobných/totožných veciach) prelamovať právne názory prvého a tretieho senátu
ústavného súdu (na prelomenie už vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov
ústavného súdu na konkrétnu právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného
súdu s týmito právnymi názormi slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych
názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016