Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 3/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca

spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov I. a III. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovených v náleze sp. zn. z 2. júla 2014

a uzneseniach sp. zn. z 24. februára 2016 a sp. zn.

zo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ku ktorému dospel pri prerokovaní sťažnosti obchodnej spoločnosti

, v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Návrh sa z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa v zjednocovacom

uznesení má vysporiadať s relevantnou právnou dilemou, či v konaní o ústavnej sťažnosti

(a1) akceptovať také napadnuté uznesenia, ktorými Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“) odmieta mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných

dôvodov z toho dôvodu, že účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne

dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), alebo (b1) deklarovať takéto odmietacie uznesenia najvyššieho

súdu za porušujúce základné právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“). Obdobne, či (a2) vyhovieť ústavnej sťažnosti proti

zrušujúcemu rozsudku najvyššieho súdu z konania o mimoriadnom dovolaní, v ktorom

nebolo podnecovateľom využité tzv. zmätočné dovolanie, a takýto rozsudok najvyššieho

súdu zrušiť pre porušenie právnej istoty, alebo (b2) ústavnú sťažnosť postavenú na tejto

argumentácii odmietnuť. V širšom zmysle ide o mieru rozlišovania medzi dovolaním pre

zmätočnosť, inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie. Ústavný súd tento právny

problém považuje za potrebné vyriešiť na účely ústavne akceptovateľného rozhodnutia

dobiehajúcich vecí z už neúčinného a pre formovanie

interpretácie nového . Ústavný súd vychádza zo skutočnosti,

že v konkrétnom individuálnom prípade môžu nastať dôvody, že podanie mimoriadneho

dovolania a kasácia dovolaním napadnutého rozhodnutia môžu byť ústavne akceptovateľné.

Všeobecná charakteristika sťažnosti, v súvislosti s ktorou dospel II. senát

k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí

I. a III. senátu

2. Uznesením ústavného súdu č. k. -13 zo 7. apríla 2016 bola prijatá

na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2015.

2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „žalobca“) uplatnil voči

sťažovateľke ako žalovanej nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia spolu s mimoriadnym zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,

a to všetko z dôvodu škody na zdraví utrpenej následkom ťažkého úrazu 15. novembra 2004

pri nehode motorového vozidla.

2.2 Ešte pred podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) žalobca 5. apríla 2006 vyzval sťažovateľku na uzatvorenie dohody podľa § 6 ods. 1

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia a o zmene a doplnení

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za

bolesť“). Žalobca okrem iného požadoval náhradu za mimoriadne zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia vo výške 50 %, s čím sťažovateľka nesúhlasila.

2.3 Rozsudkom okresného súdu č. k. -186 z 13. apríla 2012 bola

sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako bolestné sumu 3 246,40 € s úrokom

z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 9 487 € od 17. júla 2006 do 8. augusta 2006

a zo sumy 3 246,40 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Ďalej bola sťažovateľka zaviazaná

zaplatiť žalobcovi za sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadne zvýšenie sumu

31 317,97 € s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 52 214,21 € od 17. júla

2006 do 8. augusta 2006 a zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006 do zaplatenia. Okresný súd

určil výšku mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumou 15 664,26 €.

2.4 Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 28. júna 2012 odvolanie, a to

čo do úroku z omeškania za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia

priznaného zo sumy 15 664,26 € vo výške 7 % ročne od 17. júla 2006 do zaplatenia.

Argumentovala, že keďže nárok na náhradu mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia vzniká až rozhodnutím súdu o jeho priznaní a o jeho výške alebo

uzatvorením dohody podľa § 6 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť, k uzatvoreniu ktorej

nedošlo, nemohla sa dostať do omeškania s jeho úhradou.

2.5 Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.

-233 z 25. júla 2013 bol potvrdený rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti týkajúcej sa úrokov z omeškania vo výške 7 % zo sumy 15 664,26 € od 17. júla 2006

do zaplatenia. Podľa názoru krajského súdu súd môže zvýšiť náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia, ale o takomto zvýšení môže uzatvoriť poskytovateľ náhrady

a poškodený dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na

možnosť uzatvorenia dohody ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o náhrade za bolesť priamo

určuje dobu splatnosti navrhovanej výšky náhrady na 3 mesiace od podania návrhu na

vyrovnanie, nie od uzatvorenia dohody, resp. neprijatia návrhu adresátom. Žalobca listom

z 5. apríla 2006 podal návrh na dohodu o vyrovnaní. Keďže k uzatvoreniu dohody do

uplynutia 3 mesiacov od podania návrhu, teda do 5. júla 2006, nedošlo, sťažovateľka sa od

6. júla 2006 dostala do omeškania a žalobcovi vzniklo právo požadovať od nej aj úroky

z omeškania.

2.6 Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej aj „generálny prokurátor“) podal proti rozsudku okresného súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu mimoriadne dovolanie, a to výlučne na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci podľa . Podľa názoru generálneho

prokurátora o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd, pričom

je možné aj uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.

2.7 Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2015 bolo

mimoriadne dovolanie odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľka nevyužila „dostupný

mimoriadny opravný prostriedok“. Podľa názoru najvyššieho súdu na procesné vady

konania podľa je dovolací súd povinný prihliadať ex lege vždy, teda bez

ohľadu na to, či boli, alebo neboli v odvolaní namietané. Preto je opodstatnený záver, že

v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného

postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité

vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto

zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Zo spisu

nevyplýva, že by sťažovateľka sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne

predvídavo, starostlivo a obozretne, keď nepodala dovolanie proti rozsudku krajského súdu,

a teda nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý

bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

3. Otázkou, ktorá je predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,

v tomto prípade je, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako

súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého

najvyšší súd argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom

konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti

niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté

rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní

o dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak

dotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa , a to aj v prípade,

keď generálny prokurátor namieta v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne

hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa § 243f ods. 1 písm. c) (nesprávne právne

posúdenie veci) .

II.

Prehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých

sťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní

Nález sp. zn. z 2. júla 2014

4. Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. z 2. júla 2014

rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti

tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)

(nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

5. Tretí senát dospel k týmto záverom:

«Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je

však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právny istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahol

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. decembra

2003, sťažnosť č. 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas

s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou

odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. januára

2007, sťažnosť č. 20887/03, § 29).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom zároveň toto odstránenie

nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom

občianskeho súdneho konania vyjadreným v . Súčasne tento účel sleduje ochranu

účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými

procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu

ochranu). Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho

dovolania ustanovené (). ...

Pre účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa

výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu

a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)

], ktoré videl v tom, že tieto súdy na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenie

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s , teda neustálili, že zmluva o dielo je

v časti dohody o zhotovení druhej etapy diela neplatná pre neurčitosť. Argumentoval tým,

že je zo zisteného skutkové stavu zrejmé, že dohoda o zhotovení druhej etapy diela nie je

dostatočne určitá a že neurčitosť písomnej dohody nie je možné prekonať ani metódami

výkladu obsahu právneho úkonu. Ak by boli konajúce súdy vec správne právne posúdili a na

vec aplikovali ustanovenie , potom by museli vyhodnotiť,

že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné (odstúpiť možno iba od platnej zmluvy),

a teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody založenej na ním tvrdených skutkových

okolnostiach. Z textu zmluvy podľa názoru generálneho prokurátora objektívne nie je

možné určiť čas plnenia zmluvných záväzkov vo vzťahu k druhej etape dodávky. Ďalej tiež

argumentoval tým, že z textu zmluvy nie je možné určiť právny osud zmluvných záväzkov

pre prípad, že rozpočtové prostriedky nebudú obstarávateľovi nikdy pridelené. Pre prípad,

že by sa dovolací súd nestotožnil s tým, že zmluvy o dielo je v časti druhej etapy plnenie

neplatná pre jej neurčitosť, potom podľa názoru generálneho prokurátora bolo potrebné

ustáliť, že záväzok týkajúci sa tejto druhej etapy je podmienený.

Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel

k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia

zákona s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody,

medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania

mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné

pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré

v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už

hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému

záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom

prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň

„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej

právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa

na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného

práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec

nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie

je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného

v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým

rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by

nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka

ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.

Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného

rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je

legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých

relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje

využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny

názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by

právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti

pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by

nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by

neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu , pretože

absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je

v až .

Ústavný súd po preskúmaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako

aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že

v danom prípade absentuje závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho

dovolania. V tejto súvislosti je symptomatickým aj to, že sám generálny prokurátor

„identifikoval“ porušenie zákona v alternatívach, čo samo osebe indikuje, že sám generálny

prokurátor si nebol istým tým, že k akému porušeniu zákona došlo, respektíve tým, že v čom

nesprávne právne posúdenie spočívalo.

Najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania podľa názoru

ústavného súdu pochybil, ak nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Ako už bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali

akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný

exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku.»

5.1 Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona

(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu

vyjadreného v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné

predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné

porušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa , ktoré

sú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho

senátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.

6. Pre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze

sp. zn. tretí senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho

dovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. , ktorý bol

publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu s touto právnou vetou: „Princíp

stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej

istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým Najvyšší súd

Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník

konania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne

súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e

ods. 1 ), následkom čoho došlo k porušeniu základného

práva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález

sp. zn. nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené

mimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj

sťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku

vzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.

Uznesenie sp. zn. z 24. februára 2016

7. Tretí senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn.

z 24. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal porušenie svojich ústavných práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014 z dôvodu, že

najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243e

ods. 1 a (nesprávne právne posúdenie veci) v podstate tým, že

„v danej veci účastník... dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

nepodal. ... opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora,

ktoré má iný účel a podmienky.“.

7.1 Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia k citovaným právnym záverom

najvyššieho súdu, pre ktoré odmietol mimoriadne dovolanie, uviedol:

«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej

úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla aj do

rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok na

podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. ...

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na

jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp. že

opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania

nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel

a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013). ...

Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. -22 z 18. marca 2015

k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.

Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia

a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho

dovolania v zmysle až ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“.

Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku

toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku

z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005, Tripon

proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti Rusku

z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti

mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,

proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,

proti Slovenskej republike z roku 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel

k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj

s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo

odôvodnil v zmysle , čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto

jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (podobne

napr. , , , ).»

7.2 Totožné závery vyslovil tretí senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení

sp. zn. z 24. februára 2016.

Uznesenie sp. zn. zo 17. februára 2016

8. Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn.

zo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných

práv o. i. uznesením sp. zn. z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1

písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) ako neprípustné s odôvodnením, že

„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. . Bez ohľadu na to, v akej procesnej

forme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia taxatívne

vymenované v ... Dovolaním možno v tomto prípade napadnúť aj uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama

nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu

samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesné neprípustná dodatočná

aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania

podnecovaného navrhovateľkou... Jednou z podmienok možnosti podania mimoriadneho

dovolania podľa je ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Uznesením Krajského súdu v Žiline

z 20. decembra 2013 sp. zn. odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin

z 24. júla 2013 č. k. -33 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že

v prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania

a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15-dňovej lehote stanovenej na podanie odporu

počítanej od dňa doručenia platobnému rozkazu vedľajšiemu účastníkovi a preto súd

prvého stupňa svojim postupom, tým, že odmietol odpor proti platobnému rozkazu, odňal

vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka napriek takémuto

rozhodnutiu má možnosť v ďalšom konaní využiť svoje práva v konaní a svojou

argumentáciou a poukazom už na ustálenú judikatúru chrániť svoje práva v konaní a tým

dosiahnuť v konaní inými právnymi prostriedkami ovplyvniť ďalšie konanie súdu prvého

stupňa a prípadne ďalšie jeho rozhodnutie.“.

8.1 Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:

«17. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je

však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená

žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla

znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný

prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy

fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod

52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu

odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod

29).

18. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom (

a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona

rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená

zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného

charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de

facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov

na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

19. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora

podávať mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného v bode 17 ESĽP opakovane potvrdil,

že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej

istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej

chyby. „(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in

disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je

dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde

je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia

ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,

s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto

rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.

20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)

prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu (sp. zn. z 21. októbra 2015, sp. zn.

z 12. novembra 2015 a sp. zn. z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo

odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –

zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...

23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i

právnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska

ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným

rozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými

rozhodnutiami sp. zn. a sp. zn. nebolo v hre konečné

„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania

môže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má

súvislosť s ustanovením . ...»

III.

Autoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu k inštitútu

mimoriadneho dovolania

9. PLz. : „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa

Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

10. R 94/2015 spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle až :

„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je

v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto

možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“

IV.

Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.

(ako aj vo veciach sp. zn. a sp. zn. )

11. Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)

ústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať

ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo

na prístup k súdu zaručené v chráni aj procesnú-právnu pozíciu

účastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne

dovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je

súčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.

koncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective

remedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak

to síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými

slovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal

nárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona

a z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne

akceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) a tiež z domáceho prostredia, že mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný

inštitút, je v „živých“ veciach stále platný a aplikovateľný, teda

platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou hodnotou právnej istoty na jednej strane

a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na strane druhej. (Text právnej úpravy

obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom „normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu

do právnej istoty druhého účastníka konania.) Momentom uchopenia veci generálnym

prokurátorom podaním mimoriadneho dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv

účastníkov. Inými slovami, ak už v niekoho prospech podá generálny prokurátor

mimoriadne dovolanie, tak potom má mať prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa

neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou

prijatému zákonu s tým, že signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový

problém v civilnom procesnom práve majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej

republiky, exekutívou a v tomto špecifickom prípade aj generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.

11.1 Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1

, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku

rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej

konkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.) a z požiadavky zabezpečiť

reálnosť prístupu (, , ) k jednotlivým zákonom

upraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne

vety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho

vyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho

uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z , aj keď, prirodzene, nie

každé porušenie zákona je porušením . (To nie je samozrejmé, pretože

ústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších

inštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa

subjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na

súdnu ochranu priamo [II. ÚS 42/01 ‒Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

podané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok

nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa

navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež ], ale aj nepriamo

tým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie

o mimoriadnom dovolaní [III. ÚS 40/04 ‒Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,

tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity ( )

domáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež ].

11.2 V náleze sp. zn. ústavný súd vyjadril vrátane právnych viet

mnohé myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie

mimoriadneho dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok

„MCdo“, pretože najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu

spočívajúcu v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie,

čím porušil právnu istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej

vady využitím inej.) V náleze sa uvádza, že « zaručuje každému

právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom

alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre v podstate

rozširujúcim výkladom tohto ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo

účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej

svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. , č. 108/2002

Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej

judikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v vždy vtedy,

keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (, č. 2/94

Zb. ÚS). Praktickému presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem

iného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj

právu na opravný prostriedok (porov. napr. , č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých

opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda

tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne

dovolanie upravené v (porov. , č.

ÚS).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. (č. 7/96

Zb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov

právneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd

obmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré

sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval

a doplnil, že právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné

rozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu

takého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti

a záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.

Vo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť

rozhodovania súdov (porov. ). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah

rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich

napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo

v rozhodnutí (porov. ).

Úlohou zákonodarcu (porov. a ) je tak vyvážiť a zabezpečiť

praktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46

ods. 1 , a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane

a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným

súdnym rozhodnutím.

S požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv

vyplývajúcich z súvisí aj úprava spôsobu rozhodovania o opravnom

prostriedku. Ustanovenia v zásade nezaväzujú zákonodarcu upraviť žiadny

konkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave

širokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo

revízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém

opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1998). Vždy je

však potrebné vnímať, že procesná úprava má vytvárať len rámec na presadenie

súkromných subjektívnych práv a nemá sa stať účelom sama pre seba. Ústavnoprávne

problematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom

bolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda

nastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (, č. 3/97

Zb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah

do iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa ).

Je zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv.

kasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na

jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného

stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom

novej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia.

Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že

zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo

najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom,

aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho

opravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť

vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova

alebo ďalej konať.

Vyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní

právnej istoty reprezentovanej ich právoplatnosťou je v zmysle uvedených právnych záverov

ústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. , časť III.B),

ktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu opravnému

prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle viazané

zákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov

na súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle .

Požiadavky vyslovené v citovanej judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom

rade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre

všeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Všeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných

prostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov –

rovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na

jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti

súdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu

rozhodnutia predchádza, na strane druhej.

Táto požiadavka nevyhnutne neznamená, ako tvrdí sťažovateľka, že by sa

ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku mali

vykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo

priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe

právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného

výkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve

vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z . Úlohou

všeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich

prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade

všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú

podľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou

zákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie

podmienok konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého

dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr.

a tiež , č. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe

mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti

a dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie,

využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď

okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia,

alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom,

aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému)

rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym

názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval. Podľa zistení

ústavného súdu uvedené závery do svojej rozhodovacej činnosti čiastočne prevzal i najvyšší

súd (porov. napr. ).

Z ustanovenia potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez

splnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku

vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (,

č. ÚS). Inými slovami, zaručuje právnu istotu vyjadrenú

právoplatnosťou a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť

rozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného

zákonom“, nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné

subjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa

.

Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným

rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6

dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti

Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle

preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva

zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty,

ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú

vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že

právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že

nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného

rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej

rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie

mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,

nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym

opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je

dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je

prípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,

rozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku,

sťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13

a 14).

Zákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až

) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len

právoplatné rozhodnutie súdu. V dôsledku toho sa na mimoriadne dovolanie vzťahujú

všetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky, ako aj požiadavky na ne

vyplývajúce z judikatúry ESĽP. (...)

Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 243f

ods. 1 písm. b) sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona

upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M.,

Ficová, S., a kol. . Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687).

Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie

ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto

odmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne

vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to

nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení

(porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H.

BECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len

v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy

pritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná

spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia [porov.

verba legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla

mať za následok“ v ].

Kým odlíšenie inej vady konania od tzv. dôvodov zmätočnosti spravidla nespôsobuje

zásadnejší problém (vzhľadom na taxatívny výpočet dôvodov zmätočnosti v ),

problematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho

posúdenia. Ešte problematickejším potom môže byť vzťah inej vady konania a zisťovania

skutkového stavu.».

11.3 Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní

mimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie

dôvody.

11.4 Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho

prokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014

a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že

«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,

ako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,

ktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti

a zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami

nespravodlivého procesu konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred

postupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.

Generálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len

zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj

osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči

súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.

Nezasahuje do nezávislosti súdu.

Mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,

s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených

prípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne

musí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné

pristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za

kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v .

Podanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej

rozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo

štátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti

predchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249

vecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,

pričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 2010-

2011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.

V roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť

podnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho

dovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam

súdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).

Pri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že

údaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme

nerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).

Z mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd

vyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných

v roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91

(83,5 %).».

11.5 Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.

Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej

správe z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo

upozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho

dovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre

rekodifikáciu . Nový , ktorý je

účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu

dovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred

Európskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných

rozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

ako aj najvyššieho súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie

mimoriadneho dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie

sťažnosti podľa a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie

nie je považované za taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP

vyčerpať. Ďalej upozorňuje na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného

prostriedku vystavujú riziku jeho napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.

11.6 Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho

dovolania, ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene nastať, možno rýchlo

rozptýliť tým, že aj keď už nie je účinný , tak to nezbavuje

ústavný súd riadne rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.

11.7 Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. rozsiahlo

poukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných

mimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí

v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri

rozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej

republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11

a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých ESĽP vyslovil

porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s.,

bolo zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, teda práva na pokojné užívanie majetku, a to tým, že

došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné

plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru

ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím

vydaným na základe mimoriadneho dovolania, konkrétne do princípu právnej istoty ako

zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn. ústavný súd povolil obnovu

konania vo veci obchodnej spoločnosti COMPCAR, s. r. o., vedenej pod sp. zn.

.

11.8 Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky

pred ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie

svojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch

prípadoch boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov

zrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že

týmto krokom došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú

judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných

súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných

prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád

konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny

systém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré

by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych

rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania

o mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by

nebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom

na uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného

a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom

právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.

11.9 Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov

Benátskej komisie, ktorá vo svojej správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na

právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania

akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo

odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho

orgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie

generálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak

povedané, tzv. odvolanie v prestrojení.

11.10 Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože

v ňom sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie

dovolania suspenzívny účinok (porov. – zákon

č. I/1911) a sťažnosti pre porušenie zákona nebolo. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona

č. o zľudovení súdnictva (porov. jeho ). Judikatúra sa

zjednocovala prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom

spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo

sa objektívne právo, zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu

napríklad niet z doby neslobody judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože

tá bola dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa

tak zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú

viazané na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom

procesu po prijatí novely , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov, sa tak ponechala

podmienka právoplatnosti na podanie dovolania a zvláštnym previazaním dovolania

a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte

skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej sťažnosti v roku 2002.

11.11 Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. (bod 11): „Zložitý

vzťah dovolania podľa (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež

tým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii)

dovolaním podľa možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným

rozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa

splýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj

ústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po

rozhodnutí súdu dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj

proti rozhodnutiu dovolacieho súdu (, , ,

). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za

účinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo

zároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“

11.12 Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvojinštitútovosti“

dovolania a jeho väzbu na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že

ak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na

základe extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa , tak táto musí byť

využitá. Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.

V súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod

podania dovolania ( a ) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť

dovolania.

11.13 Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva

dovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.

zjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,

tak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že

„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.

11.14 Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné,

lebo o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný

súd rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie

zo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského

súdu je jasná jeho prípustnosť (t. j. akoby ústavný súd rozhodoval len

PORUŠENÉ/NEVYHOVUJE). Priamu prípustnosť možno označiť aj technickou

prípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.

11.15 Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor

podal mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c)

, teda že v konaní došlo k inej [(ne)zmätočnej] vade alebo že vec bola nesprávne právne

posúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať od účastníka podanie iného prostriedku

nápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by

prostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal

podnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne

neodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania

pred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)

11.16 Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané

pre (ne)zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený

právny názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,

zo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je

istou formou prípustnosti (a contrario ), a (c) z toho, že ak prípustnosť

vyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok, dovolanie podľa ,

nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa .

11.17 Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo

dovolanie priamo prípustné a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka,

a tak kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.

11.18 Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať

dovolanie podľa . Úprimne možno odpovedať, že v zásade len

v kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.

zmätočné dovolanie.

11.19 Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívne“ bývalý

, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje

rozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne

ako na platné, ústavne súladné právo.

11.20 Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu

by nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz.

z 18. marca 2015 a najvyššieho súdu sp. zn. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom

zjednotenia je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží

a taktiež intenzity procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní a sprostredkovane aj

o rozlišovaní medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež

rozsudky ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej

republike a Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike].

Obdobne zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .) nie je

úplným popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou

a zmätočnosťou, ale jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto

pohľadu upúta, ako senát „3Cdo“, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta

mimoriadne dovolania podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu § 237

ods. 1 písm. f) .

11.21 Vzhľadom na už uvedené zaujal druhý senát ústavného súdu právny názor,

ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu

navrhovanom uznesení o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd

Slovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237

) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci

podanie dovolania podľa a nebolo prípustné.“

V.

Konanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

12. Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru

vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na

zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení

odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením

pléna ústavného súdu.

12.1 Dňa 9. novembra 2016 plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí

prerokovalo návrh druhého senátu ústavného súdu na zjednotenie už popísaných

odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

12.2 Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych

názorov, tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či

je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,

argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov

procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň

dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne

dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal

dovolanie z dôvodov podľa , a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta

v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa

(nesprávne právne posúdenie veci).

12.3 Plénum ústavného súdu o už citovanom návrhu stanoviska druhého senátu

ústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov hlasovalo, pričom tento návrh

v hlasovaní nezískal požadovanú väčšinu, t. j. plénum ústavného súdu návrh druhého senátu

ústavného súdu zamietlo ( ).

12.4 Z toho dôvodu je druhý senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi

závermi prvého a tretieho senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú

právoplatne judikované), a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej

istoty tých sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti

v obdobných/totožných veciach) prelamovať právne názory prvého a tretieho senátu

ústavného súdu (na prelomenie už vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov

ústavného súdu na konkrétnu právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného

súdu s týmito právnymi názormi slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych

názorov podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016