Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 166/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 20, čl. 46

ods. 1 a , ako aj namietaného porušenia práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre nedostatok právomocí na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2013 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. jeho rozsudkom

zo 16. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. júna 2012 ako žalovaný zaviazaný

na zaplatenie istiny v sume 11 446,20 € s príslušenstvom. O odvolaní, ktoré sťažovateľ proti

označenému rozsudku podal, rozhodol krajský súd namietaným rozhodnutím

sp. zn. zo 16. októbra 2013, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil.

V sťažnosti sťažovateľ namieta, že označeným rozhodnutím krajského súdu

a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu, právo

na kontradiktórne konanie, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo

na spravodlivé súdne konanie“ a tiež „právo vlastniť majetok“.

Sťažovateľ prezentované námietky opiera o túto argumentáciu:

«Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práva

na prístup k súdu podľa SR v spojení s Dohovoru ako

i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa SR

v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa

SR v spojitostí s Dohovoru.

Máme za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je náležité odôvodnené,

a preto došlo k porušeniu . Dohovoru ako i SR.

Poukazujeme aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky:

„Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu,

ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci. ()“

„Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa , a práva podľa dohovoru je aj

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. ()“

Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa relevantnými námietkami a návrhmi účastníka konania

a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

Odvolací súd sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s odvolacou

námietkou sťažovateľa, ktorou napádal zaujatosť konajúceho súdu.

Takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne

rozporuplné, nelogické a formalistické. Navyše takýmto postupom dochádza k porušeniu

práva na prístup k súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa malo preto podrobne vysporiadať

s hlavnou odvolacou námietkou sťažovateľa, ktorou napádal zaujatosť súdu. V tomto smere

je potrebné zvýrazniť i legitímne očakávania účastníka

Máme tiež za to, že napadnutým rozhodnutím bol porušený princíp kontradiktórnosti,

ktorý podľa konštantnej judikatúry ESĽP je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho

konania: „... jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho

kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy

a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa

s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho

rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. /Mantovanelli c. Francúzsko/.“

„To sa týka nielen predmetu konania, ale aj akejkoľvek inej otázky, ktorú treba

v konaní riešiť, vrátane otázok procesných. (B. Repík: Ľudské práva v súdnom konaní,

Manz, Bratislava 1999, s. 160-161)“

Podstata kontradiktórneho súdneho procesu sa zakladá na tom, že súd nemôže

rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie, nejedná sa však len o argumenty

protistrany, ale aj o argumenty súdu. Porušením princípu kontradiktórnosti je aj taký

postup súdu, ktorý rozhodne na základe právnej argumentácie, ktorú žiaden z účastníkov

konania netvrdil a nemožno ich dôvodiť ani z rozhodnutí súdov nižších inštancií, a to bez

toho, aby pred svojim rozhodnutím umožnil vyjadriť sa účastníkom konania k tejto právnej

argumentácií (ktorú mieni súd aplikovať). Jedná sa o tzv. prekvapivé rozhodnutie.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom, že „vydanie prekvapivého

rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôsledne neriadil ustanovením

. ktoré mu ukladalo pred vydaním svojho rozhodnutia vyzvať účastníkov,

aby sa k aplikácií tejto novej právnej normy vyjadril. Takýmto postup dovolací súd odňal

sťažovateľovi právo konať pred súdom, a tým porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1

SR. V uvedených súvislostiach poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu SR,

spis. č. z 27.10.2010 uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR

a súdov SR vo veciach občianskoprávnych 3/2011 ako Rozhodnutie č. 33: „Pokiaľ odvolací

súd nevyzval účastníka konania v zmysle

v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru

odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť

pred súdom konať v zmysle “

Takýmto postupom došlo k porušeniu SR ako i

Dohovoru, keďže „prekvapivé“ rozhodnutie vždy zasahuje do práva účastníkov

na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia

poskytnúť sťažovateľovi priestor na to, aby sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia mal

možnosť vyjadriť sa k právnej argumentácií, na základe ktorej mienil založiť svoje

rozhodnutie. V rámci využitia tohto práva by sťažovateľ napríklad mohla argumentovať aj

inými rozhodnutiami súdov vyšších inštancií a teda vychádzajú z diametrálne odlišnej

argumentácie, než na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie.

Porušenie princípu kontradiktórnosti spočíva i v tom, že sťažovateľovi ako

odvolateľovi nebolo zaslané vyjadrenie k odvolaniu, a teda nemohol reagovať na

argumenty druhej strany.

B/ Právo vlastniť majetok - a k Protokolu č. 1

Sťažovateľ namieta aj porušenie práva vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie

majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľ mal právo na pokojné

užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného súdu.

Porušenie vidíme v tom, že vydaním napadnutého rozsudku je sťažovateľ povinný zaplatiť

žalovanú čiastku. Všeobecný súd tým zasiahol do jeho práva na pokojné užívanie majetku,

pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle

a arbitrárnosti.»

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu

navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základných práv zaručených , ods. a a práv zaručených

ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2013 a konaním, ktoré mu prechádzalo, označené

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal tiež

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými

fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

zaručených , a a práv zaručených

dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovateľ pritom v sťažnosti prezentuje

dve roviny ťažiskových argumentačných námietok. V prvom rade vidí sťažovateľ porušenie

svojich práv v postupe konajúceho súdu, ktorý prijal rozhodnutie obsahujúce nedostatočné

odôvodnenie, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho „právo na prístup k súdu“.

V ďalšom bode argumentácie kvalifikuje sťažovateľ namietané rozhodnutie ako tzv.

„prekvapivé rozhodnutie“, ktoré bolo vydané na základe vlastnej argumentácie súdu, ktorú

nepredniesol žiaden z účastníkov konania a ani súd predchádzajúcej inštancie a ktorú súd

aplikoval bez toho, aby účastníkom konania poskytol možnosť sa k nej vyjadriť. Odkazujúc

na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky označuje sťažovateľ takýto procesný

postup súdu za odňatie možnosti konať pred súdom a zároveň porušenie princípu

kontradiktórnosti konania. V závere sťažovateľ podporuje svoju argumentáciu o porušení

označeného princípu tvrdením, že mu bola odňatá možnosť reagovať na argumenty

protistrany, keď mu nebolo doručené vyjadrenie protistrany k odvolaniu.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Jedným z ťažiskových argumentov, na ktorých sťažovateľ zakladá dôvodnosť svojej

sťažnosti, je námietka, že mu zmieneným „prekvapivým rozhodnutím“ bola odňatá možnosť

konať pred súdom.

Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že námietka odňatia možnosti konať

pred súdom patrí k dovolacím dôvodom, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

čo s ohľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu o sťažnosti konať

a o nej rozhodnúť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny

orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania

záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,

pretože touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia

ústavnosti (napr. ).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie limitujúce

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd iba

v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku až

po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany konajúcich súdov naprávať,

resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom

súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127

ods. 1 , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho

konania.

Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, proti namietanému pochybeniu krajského súdu

v odvolacom konaní sťažovateľ disponuje dostupným a účinným právnym prostriedkom

nápravy – dovolaním (ustanovenia a nasledujúcich ). Ústavný súd dopytom

na prvostupňovom súde zistil, že sťažovateľ do času rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti dovolanie nepodal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd

k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné

prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Sťažnosť preto ústavný súd odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014