Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 98/2010
PDF · 192.54 KB
No categories available
III. ÚS 98/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. O., P., toho času v Ústave na výkon väzby B.,
zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 138/2009 a jeho uznesením z 19. novembra
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. O. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2009 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a
práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako
aj práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 138/2009 a jeho
uznesením z 19. novembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola Krajskou prokuratúrou
v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaná na okresnom súde obžaloba
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d),
ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“).
Podľa názoru sťažovateľa už prípravné konanie v predmetnej veci bolo vedené
spôsobom vykazujúcim závažné nedostatky spočívajúce v procesných pochybeniach
orgánov činných v trestnom konaní „a s tým súvisiacimi neoprávnenými zásahmi
do ľudských práv a slobôd obžalovaného. Konkrétne sa jedná o právo stíhanej osoby
na vedenie trestného konania v materinskom jazyku.“ .
Na základe tvrdenia, že sťažovateľovi nebolo v prípravnom konaní zabezpečené
tlmočenie do jeho materinského jazyka – jazyka I., podal sťažovateľ okresnému súdu
podnet na „odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi späť do prípravného
konania. O podnete rozhodoval Okresný súd Bratislava I dňa 02. 11.2009 na verejnom
zasadnutí v rámci predbežného prejednania obžaloby. Verejného zasadnutia sa zároveň
zúčastnil prekladateľ z jazyka IGBO, ktorého zabezpečil obhajca obžalovaného. Nakoľko sa
jedná o verejne známu osobnosť (Hlavný predstaviteľ Ligy aktivistov za ľudské práva) mali
OČTK možnosť samostatne túto osobu zabezpečiť, čo sa však z dôvodu hrubého pochybenia
nestalo.“.
Na základe vyjadrení sťažovateľa okresný súd na verejnom zasadnutí konanom
2. novembra 2009 uznesením sp. zn. 1 T 116/2009 odmietol obžalobu a vrátil vec
prokurátorovi. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „vzal pri svojom rozhodovaní
do úvahy najmä skutočnosť, že obžalovanému nebola pretlmočená zápisnica o výsluchu
zo dňa 25.09.2009, a to z dôvodu skončenia pracovnej doby vo väznici. Pričom v písomnom
vyhotovení rozhodnutia sa nevyporiadal s ďalšími skutočnosťami uvádzanými obhajcom...“.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 2. novembra 2009 podala
sťažnosť prokurátorka krajskej prokuratúry priamo na verejnom zasadnutí „s tým, že
odôvodnenie sťažnosti zašle súdu dodatočne. Odôvodnenie sťažnosti prokurátorky zo dňa
09.11.2009 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené dňa 10.11.2009.
Prokurátorka v odôvodnení poukázala najmä na novú skutočnosť, ktorú osobne
na verejnom zasadnutí Okresného súdu neuviedla, a preto nebolo ani obžalovanému ani
jeho právnemu zástupcovi umožnené sa k nej vyjadriť.
Taktiež prokurátorka v odôvodnení sťažnosti poprela možnosť pochybenia na strane
OČTK, ktoré sa dôkladne nezaoberali právom obžalovaného na vedenie Trestného konania
v materinskom jazyku, pričom možnosti zabezpečiť tlmočníka do rodného jazyka
obžalovaného ani neskúmali. Týmto spôsobom odôvodnená sťažnosť prokurátorky Krajskej
prokuratúry bola však adresovaná len Okresnému súdu Bratislava I, a to bez ďalšej aktivity
súdu v tejto veci.
Práve z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, adresoval právny zástupca
taktiež dňa 09.11.2009 Okresnému súdu žiadosť o zaslanie odôvodnenia sťažnosti
prokurátora na adresu Advokátskej kancelárie. Avšak aj napriek snahe právneho zástupcu,
Okresný súd žiadosť právneho zástupcu hrubo opomenul, odôvodnenie sťažnosti nezaslal,
pričom zároveň spisový materiál predložil Krajskému súdu v Bratislave bez toho, aby o
tejto skutočnosti upovedomil obhajcu obžalovaného.
Taktiež zo strany Krajského súdu v Bratislave nebola vyvinutá žiadna aktivita
smerujúca k dodržaniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania, nakoľko ani
Krajský súd neupovedomil obžalovaného, ani právneho zástupcu obžalovaného
o uskutočnení neverejného zasadnutia v tejto veci. Krajský súd taktiež nezaslal odôvodnenie
sťažnosti obžalovanému ani jeho právnemu zástupcovi. Krajský súd teda vydal rozhodnutie
aj napriek úplnému vylúčeniu obžalovaného a jeho právneho zástupcu z procesu
rozhodovania o predmetnej sťažnosti prokurátora.“
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 2. novembra 2009 „absolútne nezohľadnil
vyjadrenia právneho zástupcu obžalovaného založené do spisu vedeného Okresným súdom
Bratislava I. Krajský súd, ako vyplýva z Uznesenia zo dňa 19.11.2009 vychádzal výlučne
z tvrdení prokurátorky uvedených v odôvodnení jej sťažnosti. Krajský súd tak svojím
postupom hrubo porušil zásadu rovností zbraní, nakoľko vzal za preukázané tvrdenia len
jednej zo strán konania, bez prihliadnutia na závažné okolnosti uvádzané druhým
účastníkom. Krajský súd teda nevenoval žiadnu pozornosť štúdiu spisového materiálu
trestnej veci a s jeho obsahom sa riadne neoboznámil, čo potvrdzuje najmä znenie
odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu.“ .
Sťažovateľ považuje uvedený postup za zásah do svojich už označených základných
práv.
V závere sťažnosti sťažovateľ formuloval svoj sťažnostný petit takto:
„Postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. 1T 116/2009
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 3To 138/2009 došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru, práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania v zmysle
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, ako aj právo sťažovateľa
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 138/2009 zo dňa 19.11.2009 sa
zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných
práv v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby v štádiu po podaní obžaloby, konkrétne
procesným postupom okresného súdu a krajského súdu pri prejednaní sťažnosti proti
rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí obžaloby pri jej predbežnom prejednaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou
hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom
zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza
do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).
Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby
preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. Predseda senátu alebo ním
poverený člen senátu podá správu, či obžaloba bola doručená oprávneným osobám
a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä
že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 306 ods. 2 Trestného poriadku odvolanie má odkladný účinok.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku
predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci alebo právo obhajoby, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä
pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ak vzniknú pochybnosti
o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy
opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj
prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
(napr. III. ÚS 79/02).
Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy limitujúce
právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa
ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno
na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného
trestného konania.
Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel
opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných
pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní
a súdov).
Obdobne, v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva
v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru vzhľadom na to, že
požiadavky čl. 6 ods. 3 dohovoru predstavujú osobitné aspekty práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa úloha súdu v rámci spoločného posúdenia podľa čl. 6
ods. 1 a 3 dohovoru sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania
(spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van
Mechelen a iní proti Holandsku, z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti
Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, §24).
Predmetom verejného zasadnutia konaného pred okresným súdom 2. novembra 2009
a následne na základe podanej sťažnosti tiež neverejného zasadnutia na krajskom súde
19. novembra 2009 nebolo rozhodovanie o merite sťažovateľovej trestnej veci vo vlastnom
slova zmysle – neriešila sa na ňom otázka opodstatnenosti obžaloby, ktorá kladie
sťažovateľovi za vinu spáchanie konkrétnych trestných činov. Účelom a predmetom
predbežného prejednania obžaloby je preskúmanie zákonnosti dôkazného materiálu a
zistenie, či je možné nariadiť vo veci hlavné pojednávanie, alebo existujú okolnosti
odôvodňujúce niektoré z rozhodnutí podľa § 244 ods. 1 Trestného poriadku (postúpenie
veci, zastavenie alebo prerušenie trestného stíhania, vrátenie veci prokurátorovi,
rozhodnutie o účasti zástupcu záujmového združenia občanov). Účelom predbežného
prejednania obžaloby je aj zistenie, či prokurátor a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine
a treste a prípadný postup podľa § 244 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
V sťažovateľovej veci bola v rámci predbežného prejednania obžaloby sporná
predovšetkým otázka zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní v rámci
prípravného konania, a to vo vzťahu k právu sťažovateľa na tlmočníka a na preklad spisu
do jeho materinského jazyka.
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna
úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci
uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných
práv a slobôd garantovaných ústavou, ako aj domáhať sa ochrany práv zaručených
dohovorom v ďalšom priebehu konania (na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov). Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva
na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti dôkazov obžaloby, ako aj zákonnosti
postupov orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom
pojednávaní pred okresným súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania
a dovolania) v trestnom konaní.
Právna úprava trestného konania vychádza zo zásady bezprostrednosti a ústnosti
konania pred súdom, ktorý riadi dokazovanie na hlavnom pojednávaní (§ 2 ods. 18
Trestného poriadku). Právna úprava dokazovania na hlavnom pojednávaní (§ 258 až § 273
Trestného poriadku) sa pritom riadi zásadami kontradiktórnosti a rovnosti zbraní
a umožňuje obhajobe aktívne sa podieľať na vykonávaní jednotlivých dôkazov, navrhovať
dôkazy, ako aj namietať nezákonnosť alebo spochybňovať vierohodnosť dôkazov proti
obžalovanému. Súd je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Obhajobe musí umožniť vyjadriť
sa ku každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 271
ods. 1 a § 272 ods. 2 Trestného poriadku). Pri hodnotení dôkazov môže prihliadať iba
na dôkazy získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). Vzhľadom
na štádium konania v sťažovateľovej trestnej veci, s prihliadnutím na právnu úpravu
dokazovania na hlavnom pojednávaní a na systém opravných prostriedkov v rámci úpravy
trestného konania pred súdom bude môcť sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti,
úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania,
pretože podkladom pre rozhodnutie súdu v jeho veci budú dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní (a nie v prípravnom konaní). Navyše, v právomoci súdu oprávneného konať
o prípadnom odvolaní obžalovaného a taktiež v právomoci súdu konajúceho o prípadnom
dovolaní je zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania,
ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby [§ 321 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku], resp. zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie
pre porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku].
Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ mal a má
v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany
svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej
veci. Za daných okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej fáze
prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných
súdov.
Nevyužitie uvedených možností ochrany označeného práva sťažovateľa nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127
ods. 1 ústavy).
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2010