Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 703/2016
PDF · 158.58 KB
No categories available
I. ÚS 703/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3,
Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V č. k. 24 C 270/2014-279 z 24. júna 2015 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 604/2015-329 z 28. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. novembra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených
čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 24 C 270/2014-279 z 24. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 604/2015-329 z 28. júna
2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
účastníkom konania o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 160 000 €,
v ktorom okresný súd rozsudkom z 24. júna 2015 zaviazal žalovaného, aby upustil a zdržal
sa neoprávnených zásahov, ako aj uverejnil ospravedlnenie tak, ako to je špecifikované
vo výroku rozsudku, a aby mu zaplatil nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa následne krajský súd rozsudkom z 28. júna
2016 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.
3. Sťažovateľ namieta závery oboch rozsudkov o primeranosti priznanej
nemajetkovej ujmy v sume 5 000 € a podrobne opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu,
pri ktorých malo dôjsť k porušeniu práva na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti a dobrej povesti pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života tým, že
konajúce súdy sa «nezaoberali všetkými atribútmi účelu náhrady nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ má za ta, že zmyslom ústavnoprávnej a medzinárodnej úpravy ľudských práv
a základných slobôd je priznanie účinnej ochrany takýmto právam. Účinná ochrana
v prípade zásahov do ústavného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti,
osobnej cti je premietnutá v ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v podobe inštitútu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a preto jej posudzovanie má aj ústavnoprávny
rozmer vo vzťahu k tzv. osobnostným právam.
Sťažovateľ si nevie predstaviť prípad nepodloženejšieho, svojvoľnejšieho a horšieho
zásahu do práva na česť, dôstojnosť, dobrú povesť ako článok
s názvom , kde bol bez akéhokoľvek základu a absolútne
nepravdivo zaradený medzi „zvučné mená v slovenskom podsvetí“, v ktorom sa
pojednávalo o svedectvách proti osobám z podsvetia, medzi ktorými bol absolútne
nedôvodne začlenený aj sťažovateľ. Sťažovateľ pritom nedal ani v najmenšom príčinu
zverejnenia úplne nepravdivej informácie a napriek tomu sa stal objektom komerčného
záujmu vydavateľa píšuceho o sťažovateľovi ako človeku s nízkou hodnotou začleneného do
organizácie všeobecne spoločnosťou odsudzovanej, ktorej podstata existencie je založená
na neprekonateľnom kontraste s postavením a úlohami prokuratúry...
Máme za to, že inštitút nemajetkovej ujmy je jediným právne efektívnym regulátorom
printových médií, keď si porovnaním uvedomíme, že neželané správanie jednotlivca napriek
ľudským právam a slobodám je regulované normami trestného, či správneho práva
s príslušnými trestami a sankciami, rovnako tak správanie podnikateľov napriek slobode
podnikania v rámci predpisov súťažného práva, hospodárskej súťaže, zákonom o reklame,
či zákonom o ochrane spotrebiteľa ďalej podmienky vysielateľov napriek slobode prejavu
právomocami Rady pre vysielanie a retransmisiu a sankciami podľa zákona č. 308/2002
Z.z., avšak na regulovanie želaného správania vydavateľov printových médií neexistujú
obdobné sankcie, čo môže byť vykompenzované inštitútom nemajetkovej ujmy v rámci
právomoci súdov. V súvislosti s preventívno-sankčným účelom predmetného inštitútu,
priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je v danom prípade in concreto pre vydavateľa
nijakým spôsobom citeľná, keď zoberieme do úvahy len skutočnosť, že týždenník
(ako len jedno médium z portfólia médií vydavateľa) je najčítanejším a teda aj
najpredávanejším týždenníkom na Slovensku s prihliadnutím aj na príjmy z reklamy, ktorú
na svojich stránkach prezentuje, a že jeho vydavateľ má v predmete podnikania aj iné
činnosti a teda aj ďalšie zdroje príjmov.».
4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci samej
vyslovil, že rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu „boli porušené
základné práva, a to podľa čl. 19 ods. 1, 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd sťažovateľa a následne zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/604/2015-329 zo dňa 28.06.2016 v celom rozsahu
a prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby vec znova prejednal a rozhodol“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy.
9. Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ktorými sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
12. V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu podliehal revíznej
právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.
Oprávnenie podať odvolanie sťažovateľ aj skutočne využil a krajský súd rozhodnutie
okresného súdu aj preskúmal. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
ústavným súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127
ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci
krajského súdu.
13. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku
okresného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
14. Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku
krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje tvrdenie sťažovateľa
o tom, že súbežne s podanou sťažnosťou ústavnému súdu podal sťažovateľ vo veci aj
dovolanie. Následným dopytom na okresnom súde si ústavný súd overil, že 4. novembra
2016 mu bolo doručené dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
ktoré vzhľadom na potrebu vykonania prípravných úkonov súvisiacich s prerokovaním
dovolania zatiaľ nebolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložené.
15. Ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 419 až § 457 Civilného
sporového poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako
účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na
to, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný
stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu
16. V tejto spojitosti už ústavný súd viackrát vyslovil právny názor (mutatis mutandis
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v zmysle ktorého považuje
lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v posudzovanom prípade
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54 a pod.).
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ
mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie
ochrany svojich práv. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 404/08,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016