Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 703/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3,

Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených a 2

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V č. k. -279 z 24. júna 2015 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -329 z 28. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. novembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených

a 2 (ďalej len ,a“) a a 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -279 z 24. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -329 z 28. júna

2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 160 000 €,

v ktorom okresný súd rozsudkom z 24. júna 2015 zaviazal žalovaného, aby upustil a zdržal

sa neoprávnených zásahov, ako aj uverejnil ospravedlnenie tak, ako to je špecifikované

vo výroku rozsudku, a aby mu zaplatil nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 € do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd návrh na náhradu nemajetkovej ujmy

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa následne krajský súd rozsudkom z 28. júna

2016 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

3. Sťažovateľ namieta závery oboch rozsudkov o primeranosti priznanej

nemajetkovej ujmy v sume 5 000 € a podrobne opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu,

pri ktorých malo dôjsť k porušeniu práva na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti a dobrej povesti pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života tým, že

konajúce súdy sa «nezaoberali všetkými atribútmi účelu náhrady nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ má za ta, že zmyslom ústavnoprávnej a medzinárodnej úpravy ľudských práv

a základných slobôd je priznanie účinnej ochrany takýmto právam. Účinná ochrana

v prípade zásahov do ústavného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti,

osobnej cti je premietnutá v ust. a v podobe inštitútu

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a preto jej posudzovanie má aj ústavnoprávny

rozmer vo vzťahu k tzv. osobnostným právam.

Sťažovateľ si nevie predstaviť prípad nepodloženejšieho, svojvoľnejšieho a horšieho

zásahu do práva na česť, dôstojnosť, dobrú povesť ako článok

s názvom , kde bol bez akéhokoľvek základu a absolútne

nepravdivo zaradený medzi „zvučné mená v slovenskom podsvetí“, v ktorom sa

pojednávalo o svedectvách proti osobám z podsvetia, medzi ktorými bol absolútne

nedôvodne začlenený aj sťažovateľ. Sťažovateľ pritom nedal ani v najmenšom príčinu

zverejnenia úplne nepravdivej informácie a napriek tomu sa stal objektom komerčného

záujmu vydavateľa píšuceho o sťažovateľovi ako človeku s nízkou hodnotou začleneného do

organizácie všeobecne spoločnosťou odsudzovanej, ktorej podstata existencie je založená

na neprekonateľnom kontraste s postavením a úlohami prokuratúry...

Máme za to, že inštitút nemajetkovej ujmy je jediným právne efektívnym regulátorom

printových médií, keď si porovnaním uvedomíme, že neželané správanie jednotlivca napriek

ľudským právam a slobodám je regulované normami trestného, či správneho práva

s príslušnými trestami a sankciami, rovnako tak správanie podnikateľov napriek slobode

podnikania v rámci predpisov súťažného práva, hospodárskej súťaže, zákonom o reklame,

či zákonom o ochrane spotrebiteľa ďalej podmienky vysielateľov napriek slobode prejavu

právomocami Rady pre vysielanie a retransmisiu a sankciami podľa

Z.z., avšak na regulovanie želaného správania vydavateľov printových médií neexistujú

obdobné sankcie, čo môže byť vykompenzované inštitútom nemajetkovej ujmy v rámci

právomoci súdov. V súvislosti s preventívno-sankčným účelom predmetného inštitútu,

priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je v danom prípade in concreto pre vydavateľa

nijakým spôsobom citeľná, keď zoberieme do úvahy len skutočnosť, že týždenník

(ako len jedno médium z portfólia médií vydavateľa) je najčítanejším a teda aj

najpredávanejším týždenníkom na Slovensku s prihliadnutím aj na príjmy z reklamy, ktorú

na svojich stránkach prezentuje, a že jeho vydavateľ má v predmete podnikania aj iné

činnosti a teda aj ďalšie zdroje príjmov.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci samej

vyslovil, že rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu „boli porušené

základné práva, a to podľa , 19 ods. 2 SR, ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd sťažovateľa a následne zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -329 zo dňa 28.06.2016 v celom rozsahu

a prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby vec znova prejednal a rozhodol“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

7. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy.

9. Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený

v znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv

sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ktorými sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

12. V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu podliehal revíznej

právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.

Oprávnenie podať odvolanie sťažovateľ aj skutočne využil a krajský súd rozhodnutie

okresného súdu aj preskúmal. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

ústavným súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127

ods. 1 , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci

krajského súdu.

13. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

okresného súdu podľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

14. Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku

krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje tvrdenie sťažovateľa

o tom, že súbežne s podanou sťažnosťou ústavnému súdu podal sťažovateľ vo veci aj

dovolanie. Následným dopytom na okresnom súde si ústavný súd overil, že 4. novembra

2016 mu bolo doručené dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

ktoré vzhľadom na potrebu vykonania prípravných úkonov súvisiacich s prerokovaním

dovolania zatiaľ nebolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložené.

15. daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,

t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 419 až § 457 Civilného

sporového poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,

ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako

účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na

to, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný

stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu

().

16. V tejto spojitosti už ústavný súd viackrát vyslovil právny názor (mutatis mutandis

, , , ), v zmysle ktorého považuje

lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v posudzovanom prípade

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54 a pod.).

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ

mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie

ochrany svojich práv. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa (obdobne napr. ,

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016