Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 364/2018
PDF · 255.84 KB
No categories available
III. ÚS 364/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2018 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír
Bžán, s. r. o., Námestie Ľudovíta Štúra 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Radomír Bžán, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 78/2017-438 z 29. novembra 2017
v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 23 Cb 355/2015-290
z 20. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. februára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský
súd“) č. k. 3 Cob 78/2017-438 z 29. novembra 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok
krajského súdu“) v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len ,,okresný
súd“) č. k. 23 Cb 355/2015-290 z 20. septembra 2016 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok
okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v prvej časti sťažnosti zhrnula svoju základnú argumentáciu a v tejto
časti uviedla: «Ust. § 228 ods. (1) písm. d) OSP účinné do 30. 6. 2016 rovnako ako
ust. § 397 písm. d) CSP účinné od 1. 7. 2016 pripúšťajú obnovu konania pred
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Na povolenie obnovy konania podľa citovaných
ustanovení postačuje splnenie len dvoch podmienok. Prvá podmienka spočíva v tom,
že Európsky súd pre ľudské práva (,,ESĽP“) konštatuje porušenie základných ľudských
práv a slobôd strany rozhodnutím alebo postupom súdu. Druhá podmienka spočíva v tom,
že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým
zadosťučinením. Presne takáto situácia nastala v posudzovanom prípade Sťažovateľky.»
Ďalej sťažovateľka v krátkosti v bodoch opísala priebeh konania o ňou podanej sťažnosti
proti Slovenskej republike pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“),
ktorého výsledkom bolo konštatovanie o porušení jej práva na pokojné užívanie majetku
a práva na spravodlivé súdne konanie, a dodala, že v súlade s § 228 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“)
sa následne domáhala obnovy konania pred vnútroštátnymi súdmi, pretože podľa jej tvrdení
splnila obe už uvedené podmienky. Sťažovateľkou podaný návrh na obnovu konania bol
však zamietnutý okresným súdom, ako aj krajským súdom. K dôvodom zamietnutia, ako ich
špecifikovali okresný súd v napadnutom rozsudku okresného súdu a krajský súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu, sťažovateľka uviedla: «Okresný súd zamietol
návrh Sťažovateľky na obnovu konania. Svoje rozhodnutie založil na dvoch dôvodoch. Prvý
dôvod spočíval v tom, že Sťažovateľka ,,neprezentovala akékoľvek dôkazy“ a ,,neuviedla
žiadne skutočnosti“ odôvodňujúce obnovu konania a druhý dôvod spočíval v tom, že
Sťažovateľke ,,zadosťučinenie priznané bolo“. Prvý argument Okresného súdu je
2
v priamom rozpore s odsekom 96. a 97. Rozsudku ESĽP, znením ust. § 228 ods. (1) písm. d)
OSP, ako aj s ust. § 397 písm. d) CSP, nakoľko na povolenie obnovy konania postačuje
predloženie rozhodnutia ESĽP konštatujúce porušenie práv Sťažovateľky bez toho, aby bolo
potrebné predkladať ďalšie nové dôkazy alebo skutočnosti. Inými slovami, novou
skutočnosťou, ktorá je dôvodom na obnovu konania v zmysle citovaných ustanovení OSP
a CSP, je predsa samotná existencia rozhodnutia ESĽP. Druhý argument je v priamom
rozpore so znením čl. 41 Dohovoru, zamietavým výrokom Rozsudku ESĽP ohľadom
majetkovej ujmy ako súčasti spravodlivého zadosťučinenia... a ust. § 228 ods. (1) písm. d)
OSP, ako aj s ust. § 397 písm. d) CSP. Okresný súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že
prípustnosť obnovy konania nie je daná iba vtedy, ak je priznané spravodlivé
zadosťučinenie spôsobilé odstrániť závažné dôsledky porušenia práv Sťažovateľky, v tomto
prípade porušenie práva Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku... Krajský súd potvrdil
Rozsudok okresného súdu napriek jeho zjavnej nezákonnosti. Napriek formálne
deklarovanému súhlasu Krajského súdu so závermi Okresného súdu, Krajský súd založil
svoje potvrdzujúce rozhodnutie na jedinom dôvode... použil prekvapivý nový argument
spočívajúci v tom, že Sťažovateľka sa mala správne domáhať obnovy konania pred
Ústavným súdom proti Uzneseniu ústavného súdu. Tento názor Krajského súdu priamo
odporuje zneniu čl. 133 Ústavy SR a ust. § 75 ods. (1) Zákona o ústavnom súde, ktoré na
obnovu konania pred Ústavným súdom vyžadujú jediný predpoklad. Tým je zistenie, že
z rozhodnutia ESĽP (alebo iného orgánu medzinárodnej organizácie) vyplýva pre
Slovenskú republiku povinnosť preskúmania napadnutého rozhodnutia Ústavného súdu.
Prezentovaný záver Krajského súdu o obnove konania pred Ústavným súdom je v príkrom
rozpore so znením Rozsudku ESĽP, ktorý odkazuje na možnosť obnovy konania pred
všeobecným súdom, keďže primárnym porušovateľom bol Najvyšší súd. Krajský súd týmto
paradoxne poprel všetky dôvody zamietnutia návrhu na obnovu konania uvedené
v Rozsudku okresného súdu. Kým Okresný súd mal za to, že Sťažovateľka sa síce správne
domáhala povolenia obnovy konania voči Uzneseniu najvyššieho súdu na Okresnom súde,
ale podmienky na povolenie obnovy neboli splnené, Krajský súd mal za to, že Sťažovateľka
sa mala správne domáhať povolenia obnovy konania voči Uzneseniu ústavného súdu na
Ústavnom súde.»
3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza skutočnosti týkajúce sa ňou podanej
sťažnosti na ESĽP proti Slovenskej republike a uvádza pasáže z odôvodnenia rozhodnutia
vydaného ESĽP v jej veci, ktoré tvorí súčasť ňou doručených príloh k sťažnosti.
4. Následne sťažovateľka v podanej sťažnosti uvádza, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je v rozpore s čl. 133 ústavy, § 75 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a so samotným
rozsudkom ESĽP, a to z dôvodu, že v napadnutom rozsudku krajského súdu bol ňou podaný
návrh na obnovu konania odmietnutý s odôvodnením, že tento návrh nemala podať
na všeobecnom súde, teda na okresnom súde, ale mala ho podať na ústavnom súde. S týmto
sťažovateľka nesúhlasí z dôvodu, že návrh na obnovu konania podávala z dôvodu,
že nenapádala rozhodnutie ústavného súdu, ale Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“), a ani samotné rozhodnutie ESĽP obnovu konania pred ústavným
súdom vôbec nespomína, práve naopak, odkázaná v ňom bola na obnovu konania
pred všeobecným súdom, pretože primárnym porušiteľom jej práv bol najvyšší súd,
resp. ním vydané rozhodnutie, a nie ústavný súd. Tiež dodala, že nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 76/2016, resp. procesný stav opísaný v tomto náleze, na ktorý v napadnutom
rozsudku krajského súdu krajský súd poukazoval, je odlišný od jej veci, resp. procesného
stavu v nej, a preto je právna argumentácia krajského súdu vecne nesprávna. Zároveň
sťažovateľka dodala, že keďže napadnutý rozsudok krajského súdu ignoroval jej možnosť
podať návrh na obnovu konania na základe § 228 ods. 1 písm. d) OSP, ale naopak, odkázal
ju na obnovu konania pred ústavným súdom, napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa
nej aj v rozpore s princípom subsidiarity uvedeným v čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka
v tejto časti zároveň namietla, že napadnutý rozsudok krajského súdu predstavuje denegatio
iustitiae. K tomu uviedla: ,,Skutočnosť, že Krajský súd nekriticky nazeral na skutočnosti
tvrdené žalovaným, nesplnil svoju povinnosť riadneho a dostačujúceho odôvodnenia
rozhodnutia a nerešpektoval Rozsudok ESĽP, znamená zamedzenie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov Sťažovateľky a zároveň porušenie jej práv a právom
chránených záujmov, čo je v priamom rozpore nielen s čl. 2 ods. (1) a (2) CSP, ale aj
so základnou procesnou zásadou zákazu denegatio iustitiae... V prípade, ak Slovenská
4
republika nedá priechod spravodlivosti a nebude prostredníctvom všeobecných súdov
povoľovať obnovu konania v takých očividných prípadoch porušenia základných ľudských
práv, v akých to vyžaduje priamo ESĽP (akým je aj prípad Sťažovateľky), hrozí, že ESĽP
začne sťažovateľom vo všetkých konaniach priznávať spravodlivé zadosťučinenie
(majetkovú ujmu) priamo proti Slovenskej republike bez ohľadu na formálne deklarovanú,
avšak Slovenskou republikou nerešpektovanú, možnosť obnovy konania.“
5. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok okresného súdu
je v časti, kde obnovu konania zamietol s odôvodnením, že ,,neprezentovala akékoľvek
dôkazy“ a ,,neuviedla žiadne skutočnosti“ odôvodňujúce obnovu konania v rozpore s § 228
ods. 1 písm. d) OSP, § 397 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej aj ,,CSP“) a rozsudkom ESĽP, a to z dôvodu,
že na povolenie obnovy konania postačovalo predloženie rozhodnutia ESĽP, ktorým bolo
konštatované porušenie práv sťažovateľky, keďže dôvodom na obnovu konania je samotná
existencia tohto rozhodnutia. K tomu uviedla: ,,Okresný súd opomenul, že je potrebné
rozlišovať medzi dôvodmi prípustnosti obnovy konania v zmysle ust. § 228 ods. (1) písm. a)
a b) OSP (ust. § 397 písm. a) a b) CSP), ktoré vyžadujú predloženie nových dôkazov alebo
skutočností, od dôvodov uvedených v ust. § 228 ods. (1) písm. d) a e) OSP (ust. § 397
písm. d a e) CSP), ktorých cieľom je zosúladiť rozhodnutia a konania súdov Slovenskej
republiky s rozhodnutiami ESĽP a Súdneho dvora EÚ, ktoré samé osebe predstavujú novú
skutočnosť, a sú teda samé osebe dôvodom na povolenie obnovy konania.“ Tiež uviedla,
že druhý argument okresného súdu, na základe ktorého zamietol obnovu konania, a to,
že sťažovateľke ,,zadosťučinenie priznané bolo“, je v rozpore s čl. 41 dohovoru
a zamietavým výrokom rozsudku ESĽP, pričom k uvedenému sťažovateľka uviedla:
,,Okresný súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že spravodlivé zadosťučinenie priznané
v Rozsudku ESĽP, v ktorom ESĽP priznal Sťažovateľke s odkazom na obnovu konania
iba zanedbateľnú nemajetkovú ujmu, nebolo spôsobilé odstrániť závažné dôsledky
porušenia práva Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku... Spravodlivé zadosťučinenie
pozostáva z troch súčastí, a to z majetkovej ujmy (skutočnej škody), nemajetkovej
(morálnej) ujmy a náhrady nákladov konania.“
6. Sťažovateľka napokon namietala arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského
súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu uviedla, že len tri body
zo štyridsiatich deviatich obsahujú právne posúdenie veci okresným súdom, aj to podľa
názoru sťažovateľky neudržateľné, ako už bolo uvedené, pričom v ostatných bodoch
okresný súd len rekapituluje chronológiu súdnych konaní, ktoré predchádzali návrhu
na obnovu konania a poukazuje na vybrané tvrdenia strán sporu a rekapituluje ustanovenia
Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu,
sťažovateľka tiež namieta, že v jeho odôvodnení absentuje uvedenie skutočností, z ktorých
by mohla identifikovať právny názor krajského súdu na významné právne argumenty,
že aj krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu obmedzil
len prevažne na opis skutkového stavu veci a tvrdení strán sporu. Namieta, že krajský súd
nijako nekonkretizoval, ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Dodala:
,,Krajský súd teda napriek potvrdeniu Rozsudku okresného súdu vo výrokovej časti
rozsudku, v jeho odôvodnení de facto popiera závery Okresného súdu a v rozpore s týmito
závermi konštatuje, že Okresný súd ani Krajský súd nemali právomoc konať v danej veci,
pretože vecne príslušným orgánom na prejednanie návrhu na obnovu konania je Ústavný
súd.“ Tiež uviedla, že len štyri body odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
obsahujú právne posúdenie veci, v ktorých však krajský súd uvádza len jeden, aj to podľa
tvrdení sťažovateľky právne neudržateľný dôvod, prečo návrh na obnovu konania zamietol.
7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo Sťažovateľky na majetok podľa čl. 20 ods. (1) Ústavy SR a právo
Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru, základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. (1) Ústavy SR, ako aj právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. (1) Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3Cob/78/2017-438
zo dňa 29. 11. 2017 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
23Cb/355/2015-290 zo dňa 20. 9. 2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3Cob/78/2017-438 zo dňa 29. 11.
2017 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 23Cb/355/2015-290
6
zo dňa 20. 9. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 390,50 EUR, ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokáta vedený obchodnou
spoločnosťou Tatra banka, a. s., IBAN: SK71 1100 0000 0026 2117 9786 do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie...
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon o ústavnom
súde, ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
11. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku
s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
8
16. Ústavný súd sa napriek formulácii petitu sťažnosti zaoberal aj námietkou
porušenia základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Pokiaľ ide o podanú
sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania pred ústavným súdom
je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči napadnutému rozsudku krajského
súdu v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu
jej základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 20
ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu
17. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (III. ÚS 336/2015).
18. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (III. ÚS 744/2016).
19. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu
prvej inštancie, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam
20. Na základe uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim
sa napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti
sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 20
ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
21. K podanej sťažnosti sťažovateľky boli ústavnému súdu spoločnosťou Slovenský
plynárenský priemysel, a. s. (ďalej len ,,spoločnosť SPP“), z vlastnej iniciatívy spoločnosti
SPP doručené vyjadrenia spolu s prílohami, a to ,,Vyjadrenie“ spoločnosti SPP ako osoby,
ktorá bola účastníkom konania na strane žalovaného pred všeobecným súdom z 25. apríla
2018 (ďalej len ,,vyjadrenie spoločnosti SPP z 25. apríla 2018“) a následne ,,Doplňujúce
vyjadrenie“ spoločnosti SPP ako osoby, ktorá bola účastníkom konania na strane
žalovaného pred všeobecným súdom z 25. júla 2018. Podala ich z dôvodu, že v konaní
pred všeobecnými súdmi, okresným súdom a krajským súdom, vystupovala na strane
žalovaného proti sťažovateľke ako žalobcovi. Vo vyjadrení spoločnosti SPP z 25. apríla
2018 sa okrem iného uvádza: «Žalovaný si dovoľuje... predložiť Ústavnému súdu Slovenskej
republiky nasledovné vyjadrenie, v rámci ktorého objasní dôvody, pre ktoré je potrebné
Sťažnosť odmietnuť... Toto vyjadrenie pritom Žalovaný predkladá napriek tomu, že na jeho
podanie nebol osobitne vyzývaný zo strany ÚS SR ako aj napriek tomu, že... nie je
účastníkom konania pred ÚS SR... S poukazom na dôležitosť sporu a jeho zásadný význam
tak z finančného ako aj zo spoločenského hľadiska však z dôvodu opatrnosti (opäť v súlade
10
s už spomenutou zásadou ,,vigilantibus iura scripta sunt“) Žalovaný považuje za náležité
načrtnúť ÚS SR svoj náhľad na (ne)možnosť Sťažovateľa dôvodne napadnúť Rozsudok KS
Sťažnosťou podanou na ÚS SR... Právnemu zástupcovi Žalovaného bolo dňa 24.04.2018
doručené dovolanie Sťažovateľa voči Rozsudku KS, datované dňom 14.02.2018 (ďalej aj
,,Dovolanie“), a to aj s výzvou Okresného súdu, aby sa k Dovolaniu vyjadril...»
Z obsahu príloh doručených spoločnosťou SPP k vyjadreniu spoločnosti SPP
z 25. apríla 2018 vyplynulo, že sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského
súdu dovolanie na najvyššom súde, datované k 14. februáru 2018, odvolávajúc
sa na naplnenie zákonom stanoveného predpokladu pre podanie dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka doručila okresnému súdu dovolanie
proti napadnutému rozsudku krajského súdu 15. februára 2018, teda v rovnaký deň,
ako bola ústavnému súdu doručená aj jej ústavná sťažnosť. Ku dňu rozhodovania o podanej
sťažnosti o dovolaní rozhodnuté nebolo.
22. Prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky ustanovuje § 421 CSP, ktorý
v ods. 1 uvádza, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ods. 2 dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
23. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny
orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože
touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
24. Limitujúcim pre určenie právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv
a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
len na prípady, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, je samotné znenie
25. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom. Zistená skutočnosť podania dovolania... vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé,
že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené (III. ÚS 36/2018).
26. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje... Ústavný súd preto zaujal názor
(podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom
súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní ( III. ÚS 36/2018).
27. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka súbežne s ústavnou sťažnosťou
podala aj dovolanie na najvyššom súde, zo strany ústavného súdu bolo potrebné zaoberať
12
sa aj úvahou, aké dôsledky pre sťažovateľku bude mať prípadné posúdenie dovolania
zo strany najvyššieho súdu ako dovolania neprípustného. Majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sa bude lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovať za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
28. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už len podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
29. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2018