Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2018 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír

Bžán, s. r. o., Námestie Ľudovíta Štúra 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Radomír Bžán, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na majetok

podľa a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -438 z 29. novembra 2017

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. -290

z 20. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. februára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len ,a“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský

súd“) č. k. -438 z 29. novembra 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok

krajského súdu“) v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len ,,okresný

súd“) č. k. -290 z 20. septembra 2016 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok

okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v prvej časti sťažnosti zhrnula svoju základnú argumentáciu a v tejto

časti uviedla: «Ust. ods. (1) písm. d) účinné do 30. 6. 2016 rovnako ako

ust. účinné od 1. 7. 2016 pripúšťajú obnovu konania pred

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Na povolenie obnovy konania podľa citovaných

ustanovení postačuje splnenie len dvoch podmienok. Prvá podmienka spočíva v tom,

že Európsky súd pre ľudské práva (,,ESĽP“) konštatuje porušenie základných ľudských

práv a slobôd strany rozhodnutím alebo postupom súdu. Druhá podmienka spočíva v tom,

že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým

zadosťučinením. Presne takáto situácia nastala v posudzovanom prípade Sťažovateľky.»

Ďalej sťažovateľka v krátkosti v bodoch opísala priebeh konania o ňou podanej sťažnosti

proti Slovenskej republike pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“),

ktorého výsledkom bolo konštatovanie o porušení jej práva na pokojné užívanie majetku

a práva na spravodlivé súdne konanie, a dodala, že v súlade s § 228 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,P“)

sa následne domáhala obnovy konania pred vnútroštátnymi súdmi, pretože podľa jej tvrdení

splnila obe už uvedené podmienky. Sťažovateľkou podaný návrh na obnovu konania bol

však zamietnutý okresným súdom, ako aj krajským súdom. K dôvodom zamietnutia, ako ich

špecifikovali okresný súd v napadnutom rozsudku okresného súdu a krajský súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu, sťažovateľka uviedla: «Okresný súd zamietol

návrh Sťažovateľky na obnovu konania. Svoje rozhodnutie založil na dvoch dôvodoch. Prvý

dôvod spočíval v tom, že Sťažovateľka ,,neprezentovala akékoľvek dôkazy“ a ,,neuviedla

žiadne skutočnosti“ odôvodňujúce obnovu konania a druhý dôvod spočíval v tom, že

Sťažovateľke ,,zadosťučinenie priznané bolo“. Prvý argument Okresného súdu je

2

v priamom rozpore s odsekom 96. a 97. Rozsudku ESĽP, znením ust. § 228 ods. (1) písm. d)

, ako aj s ust. , nakoľko na povolenie obnovy konania postačuje

predloženie rozhodnutia ESĽP konštatujúce porušenie práv Sťažovateľky bez toho, aby bolo

potrebné predkladať ďalšie nové dôkazy alebo skutočnosti. Inými slovami, novou

skutočnosťou, ktorá je dôvodom na obnovu konania v zmysle citovaných ustanovení

a , je predsa samotná existencia rozhodnutia ESĽP. Druhý argument je v priamom

rozpore so znením čl. 41 Dohovoru, zamietavým výrokom Rozsudku ESĽP ohľadom

majetkovej ujmy ako súčasti spravodlivého zadosťučinenia... a ust. § 228 ods. (1) písm. d)

, ako aj s ust. . Okresný súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že

prípustnosť obnovy konania nie je daná iba vtedy, ak je priznané spravodlivé

zadosťučinenie spôsobilé odstrániť závažné dôsledky porušenia práv Sťažovateľky, v tomto

prípade porušenie práva Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku... Krajský súd potvrdil

Rozsudok okresného súdu napriek jeho zjavnej nezákonnosti. Napriek formálne

deklarovanému súhlasu Krajského súdu so závermi Okresného súdu, Krajský súd založil

svoje potvrdzujúce rozhodnutie na jedinom dôvode... použil prekvapivý nový argument

spočívajúci v tom, že Sťažovateľka sa mala správne domáhať obnovy konania pred

Ústavným súdom proti Uzneseniu ústavného súdu. Tento názor Krajského súdu priamo

odporuje zneniu SR a ust. ods. (1) , ktoré na

obnovu konania pred Ústavným súdom vyžadujú jediný predpoklad. Tým je zistenie, že

z rozhodnutia ESĽP (alebo iného orgánu medzinárodnej organizácie) vyplýva pre

Slovenskú republiku povinnosť preskúmania napadnutého rozhodnutia Ústavného súdu.

Prezentovaný záver Krajského súdu o obnove konania pred Ústavným súdom je v príkrom

rozpore so znením Rozsudku ESĽP, ktorý odkazuje na možnosť obnovy konania pred

všeobecným súdom, keďže primárnym porušovateľom bol Najvyšší súd. Krajský súd týmto

paradoxne poprel všetky dôvody zamietnutia návrhu na obnovu konania uvedené

v Rozsudku okresného súdu. Kým Okresný súd mal za to, že Sťažovateľka sa síce správne

domáhala povolenia obnovy konania voči Uzneseniu najvyššieho súdu na Okresnom súde,

ale podmienky na povolenie obnovy neboli splnené, Krajský súd mal za to, že Sťažovateľka

sa mala správne domáhať povolenia obnovy konania voči Uzneseniu ústavného súdu na

Ústavnom súde.»

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza skutočnosti týkajúce sa ňou podanej

sťažnosti na ESĽP proti Slovenskej republike a uvádza pasáže z odôvodnenia rozhodnutia

vydaného ESĽP v jej veci, ktoré tvorí súčasť ňou doručených príloh k sťažnosti.

4. Následne sťažovateľka v podanej sťažnosti uvádza, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v rozpore s ,

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) a so samotným

rozsudkom ESĽP, a to z dôvodu, že v napadnutom rozsudku krajského súdu bol ňou podaný

návrh na obnovu konania odmietnutý s odôvodnením, že tento návrh nemala podať

na všeobecnom súde, teda na okresnom súde, ale mala ho podať na ústavnom súde. S týmto

sťažovateľka nesúhlasí z dôvodu, že návrh na obnovu konania podávala z dôvodu,

že nenapádala rozhodnutie ústavného súdu, ale Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“), a ani samotné rozhodnutie ESĽP obnovu konania pred ústavným

súdom vôbec nespomína, práve naopak, odkázaná v ňom bola na obnovu konania

pred všeobecným súdom, pretože primárnym porušiteľom jej práv bol najvyšší súd,

resp. ním vydané rozhodnutie, a nie ústavný súd. Tiež dodala, že nález ústavného súdu

sp. zn. , resp. procesný stav opísaný v tomto náleze, na ktorý v napadnutom

rozsudku krajského súdu krajský súd poukazoval, je odlišný od jej veci, resp. procesného

stavu v nej, a preto je právna argumentácia krajského súdu vecne nesprávna. Zároveň

sťažovateľka dodala, že keďže napadnutý rozsudok krajského súdu ignoroval jej možnosť

podať návrh na obnovu konania na základe , ale naopak, odkázal

ju na obnovu konania pred ústavným súdom, napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa

nej aj v rozpore s princípom subsidiarity uvedeným v . Sťažovateľka

v tejto časti zároveň namietla, že napadnutý rozsudok krajského súdu predstavuje denegatio

iustitiae. K tomu uviedla: ,,Skutočnosť, že Krajský súd nekriticky nazeral na skutočnosti

tvrdené žalovaným, nesplnil svoju povinnosť riadneho a dostačujúceho odôvodnenia

rozhodnutia a nerešpektoval Rozsudok ESĽP, znamená zamedzenie spravodlivej ochrany

práv a oprávnených záujmov Sťažovateľky a zároveň porušenie jej práv a právom

chránených záujmov, čo je v priamom rozpore nielen s ods. (1) a (2) , ale aj

so základnou procesnou zásadou zákazu denegatio iustitiae... V prípade, ak Slovenská

4

republika nedá priechod spravodlivosti a nebude prostredníctvom všeobecných súdov

povoľovať obnovu konania v takých očividných prípadoch porušenia základných ľudských

práv, v akých to vyžaduje priamo ESĽP (akým je aj prípad Sťažovateľky), hrozí, že ESĽP

začne sťažovateľom vo všetkých konaniach priznávať spravodlivé zadosťučinenie

(majetkovú ujmu) priamo proti Slovenskej republike bez ohľadu na formálne deklarovanú,

avšak Slovenskou republikou nerešpektovanú, možnosť obnovy konania.“

5. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok okresného súdu

je v časti, kde obnovu konania zamietol s odôvodnením, že ,,neprezentovala akékoľvek

dôkazy“ a ,,neuviedla žiadne skutočnosti“ odôvodňujúce obnovu konania v rozpore s § 228

ods. 1 písm. d) ,

v znení (ďalej aj ,P“) a rozsudkom ESĽP, a to z dôvodu,

že na povolenie obnovy konania postačovalo predloženie rozhodnutia ESĽP, ktorým bolo

konštatované porušenie práv sťažovateľky, keďže dôvodom na obnovu konania je samotná

existencia tohto rozhodnutia. K tomu uviedla: ,,Okresný súd opomenul, že je potrebné

rozlišovať medzi dôvodmi prípustnosti obnovy konania v zmysle ust. § 228 ods. (1) písm. a)

a b) (ust. a ), ktoré vyžadujú predloženie nových dôkazov alebo

skutočností, od dôvodov uvedených v ust. ods. (1) písm. d) a e) (ust.

písm. d a e) ), ktorých cieľom je zosúladiť rozhodnutia a konania súdov Slovenskej

republiky s rozhodnutiami ESĽP a Súdneho dvora EÚ, ktoré samé osebe predstavujú novú

skutočnosť, a sú teda samé osebe dôvodom na povolenie obnovy konania.“ Tiež uviedla,

že druhý argument okresného súdu, na základe ktorého zamietol obnovu konania, a to,

že sťažovateľke ,,zadosťučinenie priznané bolo“, je v rozpore s čl. 41 dohovoru

a zamietavým výrokom rozsudku ESĽP, pričom k uvedenému sťažovateľka uviedla:

,,Okresný súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že spravodlivé zadosťučinenie priznané

v Rozsudku ESĽP, v ktorom ESĽP priznal Sťažovateľke s odkazom na obnovu konania

iba zanedbateľnú nemajetkovú ujmu, nebolo spôsobilé odstrániť závažné dôsledky

porušenia práva Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku... Spravodlivé zadosťučinenie

pozostáva z troch súčastí, a to z majetkovej ujmy (skutočnej škody), nemajetkovej

(morálnej) ujmy a náhrady nákladov konania.“

6. Sťažovateľka napokon namietala arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského

súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu uviedla, že len tri body

zo štyridsiatich deviatich obsahujú právne posúdenie veci okresným súdom, aj to podľa

názoru sťažovateľky neudržateľné, ako už bolo uvedené, pričom v ostatných bodoch

okresný súd len rekapituluje chronológiu súdnych konaní, ktoré predchádzali návrhu

na obnovu konania a poukazuje na vybrané tvrdenia strán sporu a rekapituluje ustanovenia

. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu,

sťažovateľka tiež namieta, že v jeho odôvodnení absentuje uvedenie skutočností, z ktorých

by mohla identifikovať právny názor krajského súdu na významné právne argumenty,

že aj krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu obmedzil

len prevažne na opis skutkového stavu veci a tvrdení strán sporu. Namieta, že krajský súd

nijako nekonkretizoval, ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Dodala:

,,Krajský súd teda napriek potvrdeniu Rozsudku okresného súdu vo výrokovej časti

rozsudku, v jeho odôvodnení de facto popiera závery Okresného súdu a v rozpore s týmito

závermi konštatuje, že Okresný súd ani Krajský súd nemali právomoc konať v danej veci,

pretože vecne príslušným orgánom na prejednanie návrhu na obnovu konania je Ústavný

súd.“ Tiež uviedla, že len štyri body odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

obsahujú právne posúdenie veci, v ktorých však krajský súd uvádza len jeden, aj to podľa

tvrdení sťažovateľky právne neudržateľný dôvod, prečo návrh na obnovu konania zamietol.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo Sťažovateľky na majetok podľa ods. (1) SR a právo

Sťažovateľky na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru, základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. (1) SR, ako aj právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. (1) Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -438

zo dňa 29. 11. 2017 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

-290 zo dňa 20. 9. 2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -438 zo dňa 29. 11.

2017 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. -290

6

zo dňa 20. 9. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 390,50 EUR, ktorú

je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokáta vedený obchodnou

spoločnosťou Tatra banka, a. s., IBAN: 0000 0026 2117 9786 do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie...

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon o ústavnom

súde, ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

11. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

8

16. Ústavný súd sa napriek formulácii petitu sťažnosti zaoberal aj námietkou

porušenia základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Pokiaľ ide o podanú

sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania pred ústavným súdom

je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči napadnutému rozsudku krajského

súdu v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu

jej základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu

17. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

18. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

19. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu

prvej inštancie, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam

().

20. Na základe uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim

sa napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti

sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

21. K podanej sťažnosti sťažovateľky boli ústavnému súdu spoločnosťou Slovenský

plynárenský priemysel, a. s. (ďalej len ,,spoločnosť SPP“), z vlastnej iniciatívy spoločnosti

SPP doručené vyjadrenia spolu s prílohami, a to ,,Vyjadrenie“ spoločnosti SPP ako osoby,

ktorá bola účastníkom konania na strane žalovaného pred všeobecným súdom z 25. apríla

2018 (ďalej len ,,vyjadrenie spoločnosti SPP z 25. apríla 2018“) a následne ,,Doplňujúce

vyjadrenie“ spoločnosti SPP ako osoby, ktorá bola účastníkom konania na strane

žalovaného pred všeobecným súdom z 25. júla 2018. Podala ich z dôvodu, že v konaní

pred všeobecnými súdmi, okresným súdom a krajským súdom, vystupovala na strane

žalovaného proti sťažovateľke ako žalobcovi. Vo vyjadrení spoločnosti SPP z 25. apríla

2018 sa okrem iného uvádza: «Žalovaný si dovoľuje... predložiť Ústavnému súdu Slovenskej

republiky nasledovné vyjadrenie, v rámci ktorého objasní dôvody, pre ktoré je potrebné

Sťažnosť odmietnuť... Toto vyjadrenie pritom Žalovaný predkladá napriek tomu, že na jeho

podanie nebol osobitne vyzývaný zo strany ÚS SR ako aj napriek tomu, že... nie je

účastníkom konania pred ÚS SR... S poukazom na dôležitosť sporu a jeho zásadný význam

tak z finančného ako aj zo spoločenského hľadiska však z dôvodu opatrnosti (opäť v súlade

10

s už spomenutou zásadou ,,vigilantibus iura scripta sunt“) Žalovaný považuje za náležité

načrtnúť ÚS SR svoj náhľad na (ne)možnosť Sťažovateľa dôvodne napadnúť Rozsudok KS

Sťažnosťou podanou na ÚS SR... Právnemu zástupcovi Žalovaného bolo dňa 24.04.2018

doručené dovolanie Sťažovateľa voči Rozsudku KS, datované dňom 14.02.2018 (ďalej aj

,,Dovolanie“), a to aj s výzvou Okresného súdu, aby sa k Dovolaniu vyjadril...»

Z obsahu príloh doručených spoločnosťou SPP k vyjadreniu spoločnosti SPP

z 25. apríla 2018 vyplynulo, že sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského

súdu dovolanie na najvyššom súde, datované k 14. februáru 2018, odvolávajúc

sa na naplnenie zákonom stanoveného predpokladu pre podanie dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) . Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka doručila okresnému súdu dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu 15. februára 2018, teda v rovnaký deň,

ako bola ústavnému súdu doručená aj jej ústavná sťažnosť. Ku dňu rozhodovania o podanej

sťažnosti o dovolaní rozhodnuté nebolo.

22. Prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky ustanovuje , ktorý

v ods. 1 uvádza, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ods. 2 dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací

súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

23. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny

orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože

touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

().

24. Limitujúcim pre určenie právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv

a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

len na prípady, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, je samotné znenie

.

25. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom. Zistená skutočnosť podania dovolania... vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé,

že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené ().

26. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje... Ústavný súd preto zaujal názor

(podobne napr. , , ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom

súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní ( ).

27. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka súbežne s ústavnou sťažnosťou

podala aj dovolanie na najvyššom súde, zo strany ústavného súdu bolo potrebné zaoberať

12

sa aj úvahou, aké dôsledky pre sťažovateľku bude mať prípadné posúdenie dovolania

zo strany najvyššieho súdu ako dovolania neprípustného. Majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného , ústavný súd konštatuje,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sa bude lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovať za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

28. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už len podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

29. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

30. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2018