Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)III. ÚS 570/2017
PDF · 122.27 KB
No categories available
III. ÚS 570/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou BB Consensus, s. r. o.,
Kollárovo námestie 9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Bizub,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1 Cbi 9/2013 z 19. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 7/2016 z 28. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Cbi 9/2013 z 19. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 CoKR 7/2016 z 28. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde
domáhala určenia pravosti pohľadávky v sume 21 981,24 € proti žalovanému. Okresný súd
v označenej veci rozhodol napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie tak, že návrh
sťažovateľky zamietol. Proti označenému rozsudku súdu prvej inštancie podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka vo svoje sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s označenými
rozhodnutiami všeobecných súdov v jej veci. Tvrdí, že napadnuté rozsudky okresného súdu
a krajského súdu sú vecne nesprávne. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje
za tzv. „nulitné rozhodnutie“ a to z dôvodu, že v čase rozhodovania o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo začaté konkurzné konanie proti
žalovanému.
K včasnosti podania svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že napadnutý rozsudok
krajského súdu bol „v písomnom vyhotovení doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa
v roku 2016 avšak predpokladal, že v dôsledku jeho listu z 1.8.2016 nevyznačí Okresný súd
Bratislava I právoplatnosť na svoje prvostupňové rozhodnutie... až na pojednávaní v inej
právnej veci predložil právny zástupca... svoje písomné stanovisko... že napádané
rozhodnutie súdu 1. stupňa je právoplatné... pričom dňa 30.5.2017 štúdiom spisu zistil,
že naozaj na predmetnom rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť“. Vychádzajúc
z uvedeného sťažovateľka je toho názoru, že „lehota na podanie ústavnej sťažnosti teda
uplynie najskôr 17.7. resp. 30.7.2017“.
V závere sťažnosti sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhla,
aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým rozsudkom súdu
prvej inštancie a napadnutým rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutia
2
všeobecných súdov zrušil, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu
prvej inštancie, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku súdu
prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu...
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnutý rozsudok krajského súdu bol podľa vyjadrenia samotnej sťažovateľky
jej právnemu zástupcovi doručený ešte v roku 2016, keď nadobudol aj právoplatnosť,
pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená až 17. júla 2017.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa zjavne dostala do omeškania s podaním sťažnosti,
ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť. Ústavný súd preto predmetnú
sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.
Nad rámec dôvodov ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sa vyznačuje takými
nedostatkami, ktoré by v prípade neexistencie dôvodu oneskorenosti viedli ústavný súd
k odmietnutiu sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to s poukazom
na nesúrodú, zmätočnú a vzájomne si odporujúcu argumentáciu sťažovateľky, ktorá tvrdí,
že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny, a zároveň tvrdí, že ide o nulitné
rozhodnutie krajského súdu, ktoré žiada v petite svojej sťažnosti zrušiť.
4
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej
absencia zmysluplného, ústavnoprávneho relevantného odôvodnenia ako východiskového
rámca sťažnosti spôsobuje nedostatok podstatnej zákonom predpísanej náležitosti
ustanovenej v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 241/2013,
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite
jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017