Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 54 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)III. ÚS 313/2016
PDF · 160.42 KB
No categories available
III. ÚS 313/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát, s. r. o., Žilinská 14,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
sp. zn. 11 C 213/2011 z 29. apríla 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 407/2015 z 25. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 11 C 213/2011 z 29. apríla 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 407/2015 z 25. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ v konaní vedenom
pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 213/2011 o zaplatenie sumy 250,38 €. Okresný súd
v uvedenej veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 29. apríla 2015 tak, že žalobu zamietol.
Sťažovateľ proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že okresný súd
nesprávne právne posúdil jeho nárok. V nadväznosti na to, krajský súd arbitrárne prevzal
právny názor a argumentáciu okresného súdu bez toho, aby sa v odôvodnení svojho
napadnutého rozsudku vysporiadal s právnou a skutkovou argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v jeho odvolaní. Sťažovateľ preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
za svojvoľný a arbitrárny. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „okrem arbitrárneho rozhodnutia
spôsobil súd aj ďalšiu zásadnú vadu v súdnom konaní, keď sťažovateľovi, resp. jeho
právnemu zástupcovi nedoručil vyjadrenie odporcu k podanému odvolaniu“. Podľa názoru
sťažovateľa aj týmto bolo zasiahnuté do jeho označených práv, keďže v zmysle ním
citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „sp. zn. 4 Cdo 141/2010
z 21. októbra 2010“ táto vada okrem porušenia princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní
zaťažuje postup súdu vadou v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda odňatím možnosti
konať pred súdom.
Napriek uvedenému sťažovateľ tvrdí, že vyčerpal všetky dostupné opravné
prostriedky a že v predmetnej veci nemohol podať dovolanie, pretože „neboli dané dôvody
zmätočnosti konania“.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol vydať tento nález:
2
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo, pred nezávislým
a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/407/2015 v spojení
s rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 11 C/213/2011 porušené bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom
jedentisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom
jedentisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava sú povinní solidárne nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 € za 2 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie
a príprava dňa 01.04.2016 a 2/ ústavná sťažnosť dňa 08.04.2016 v zmysle ustanovenia § 11
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (jeden úkon právnej
pomoci 143,- € + 8,58 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
3
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 213/2011
z 29. apríla 2015, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 213/2011
z 29. apríla 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že aj
napriek tomu, že v okolnostiach prípadu existoval dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237
f) OSP pre namietané porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v dôsledku
nedoručenia sťažovateľovi vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa, bolo podanie
4
dovolania vylúčené z dôvodu, že predmet konania, resp. hodnota peňažného plnenia,
neprevyšovala trojnásobok minimálnej mzdy podľa § 238 ods. 5 OSP.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktoré odôvodnil nekonkretizovanou námietkou nesprávneho právneho
posúdenia a arbitrárnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný
súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Ústavný súd konštatuje, že závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je
skutočnosť, že napriek všeobecným tvrdeniam o arbitrárnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu absentuje akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú
konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech
záveru o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
5
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje,
pričom samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným
dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,
v predloženej podobe neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa podstatnú
zákonom predpísanú náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
6
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva na vedomie, že už pri svojej rozhodovacej
činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne
o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy
len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo
slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, keďže napadnutý
rozsudok krajského súdu bol navyše aj riadne odôvodnený, čo by v okolnostiach prípadu
zakladal aj ďalší dôvod na jej odmietnutie, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016
7
8