Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 431/2026
PDF · 181.71 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Mgr. Miroslavom Golianom, advokátom, Budatínska 16, Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 11C/41/2009 z 11. februára 2020, rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/93/2021 z 31. mája 2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/109/2024 z 24. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 127 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť miestne príslušnému Mestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie. Súčasne si uplatňuje náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 11C/41/2009 z 11. februára 2020 rozhodol, že do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) sťažovateľa a jeho bývalej manželky (ďalej len „žalovaná“) zahrnul ako aktíva aj záhradnú chatu s pozemkami v katastrálnom území v hodnote 47 400 eur, ktoré prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej, a na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 33 160,27 eur. Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na ich náhradu.
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6Co/93/2021 z 31. mája 2023 na základe odvolania oboch sporových strán potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/109/2024 z 24. marca 2026 odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ uvádza, že označené rozhodnutia všeobecných súdov nenapáda preto, lebo mu bol vyplatený nižší vyrovnací podiel, ako mal byť, ale preto, ako v konečnom dôsledku súd rozhodol, že chatu so záhradou prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej, čo je podľa sťažovateľa v rozpore s konštantnou judikatúrou. Ak by súd prvej inštancie vykonal sťažovateľom navrhované dôkazy, vypočul ním navrhovaných svedkov, zistil by spôsob a rozsah užívania záhrady a chaty, ako aj vzťah sporových strán k dotknutým nehnuteľnostiam, čo malo podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, dospel by k iným skutkovým zisteniam a právnym záverom.
6. Sťažovateľ namieta záver dovolacieho súdu, že neopodstatnene namietal porušenie svojich základných procesných práv a že nižšie súdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako to predpokladá § 420 písm. f) CSP. Podľa sťažovateľa sa nemožno stotožniť s tvrdením dovolacieho súdu, že ním nastolené otázky nepreukázali dôvodnosť jeho tvrdenia, že v zmysle kritérií ustanovených § 150 Občianskeho zákonníka by mal byť ako bývalý manžel súdom favorizovaný pri rozhodovaní o prikázaní majetku tvoriaceho masu BSM do jeho výlučného vlastníctva. Správny nie je ani názor dovolacieho súdu, že všeobecné súdy, najmä súd prvej inštancie rozhodujúce skutkové otázky riadne zistil a tvrdenia sťažovateľa vyvrátil, ak to bol práve súd prvej inštancie, ktorý porušil základné procesné práva sťažovateľa na riadny a spravodlivý súdny proces tým, že odmietol navrhovaných svedkov, ktorí mohli zvrátiť výpovede svedkov žalovanej. Tiež sa nemožno stotožniť s názorom dovolacieho súdu, že niektoré navrhované dôkazy neboli pre rozhodnutie podstatné, ak rozhodnutím súdu boli odmietnuté a ich výpovednú silu nebolo možné zistiť. Podľa názoru sťažovateľa nie je správny ani právny záver dovolacieho súdu, že v dovolaní nastolil len skutkové otázky podľa § 421 ods. 1 CSP neprípustné, ak poukázal na porušenie princípov a základných zásad súdneho konania pri vyporiadaní BSM a v súvislosti s tým aj otázku podstatného právneho významu položil.
7. Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo poukazuje na jednotlivé časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov označených v záhlaví tohto uznesenia vydanými v konaní o vyporiadanie BSM sťažovateľa a žalovanej po zániku ich manželstva, s ktorými nesúhlasí.
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany ústavnosti ústavným súdom predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom predpísaných náležitostí ústavnej sťažnosti (m. m. III. ÚS 663/2014).
11. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti by mali byť prispôsobené namietaným porušeniam základných práv alebo slobôd. V danom prípade je sťažovateľ zastúpený advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti absentuje.
12. Sťažovateľ v petite sťažnosti formálne napáda všetky rozhodnutia všeobecných súdov vydané vo svojej právnej veci, avšak vo svojej sťažnostnej argumentácii iba zmätočne a rozsiahlo rekapituluje jednotlivé časti odôvodnenia krajského súdu a najvyššieho súdu predovšetkým vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ku ktorým súdy dospeli na základe vykonaného dokazovania, s ktorými nesúhlasí, a zároveň prezentuje svoje vlastné predstavy o výsledku konania. Ústavná sťažnosť odráža jeho subjektívne tvrdenia a komplexnú nespokojnosť s výsledkom tohto sporu. V ústavnej sťažnosti absentuje konkrétna vecná ústavnoprávna argumentácia spochybňujúca adresne jednotlivé relevantné závery napadnutých rozhodnutí, ktorá by mohla tvoriť základ ústavnoprávneho prieskumu sťažnosti.
13. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej absencia zmysluplného, ústavnoprávne relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca ústavnej sťažnosti spôsobuje nedostatok podstatnej zákonom predpísanej náležitosti ustanovenej v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 241/2013, III. ÚS 313/2016).
14. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nespĺňa požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám (absencia konkrétnych jasne a zrozumiteľne formulovaných skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd) a ktorá by presahovala bežný nesúhlas sťažovateľa s výsledkom konania a s existujúcou právnou úpravou, čo viedlo ústavný súd k jej odmietnutiu podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
15. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu by aj v prípade perfektnej ústavnej sťažnosti musela byť táto odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona o ústavnom súde, vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorá predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na jeho odôvodnenie, v ktorom najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v bodoch 16 až 19 ústavne udržateľným spôsobom, zrozumiteľne a jasne reagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa pochybení v procese obstarávania dôkazov, ktoré v danej veci neidentifikoval, keďže sťažovateľom navrhované výsluchy svedkov neboli vykonané pre nadbytočnosť (skutočnosti, o ktorých mali vypovedať, už vyplynuli z predchádzajúceho dokazovania), čo súdy riadne odôvodnili. Dovolací súd sa tiež vyjadril k námietke sťažovateľa o nevydaní súhlasu na vyhotovenie kópie zvukového záznamu z pojednávania uskutočneného 25. novembra 2019, ktorá sa podľa predloženého spisového materiálu ukázala ako nepravdivá (bod 20 odôvodnenia). Napokon najvyšší súd preskúmal aj tvrdenie sťažovateľa o neinformovaní o výsluchu svedkyne JUDr. Bučkovej, ktoré bolo zaslané do mailovej schránky právneho zástupcu sťažovateľa včas, a počas tohto pojednávania nemožnosť sa na výsluch pripraviť ani nenamietal (bod 21 odôvodnenia). Na základe uvedeného najvyšší súd vyhodnotil námietky sťažovateľa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP ako neopodstatnené (bod 22 odôvodnenia). K namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd v bodoch 23 až 28 po jeho všeobecnej charakteristike uzavrel, že sťažovateľom formulovaná otázka – tvrdenie, že všeobecné súdy neprihliadli na zásadu vyporiadania BSM, v zmysle ktorej má byť hodnota prikázaného majetku čo najvyrovnanejšia, má charakter skutkovej otázky, a preto je neprípustná, čo dovolací súd dostatočne ozrejmil. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa by preto bolo možné odmietnuť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
16. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa formulovanými v petite jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu