Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 72 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (77)III. ÚS 663/2014
PDF · 142.16 KB
No categories available
III. ÚS 663/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 19/2010, ako aj postupom Krajského
súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 304/2013 z 12. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 19/2010, ako aj postupom
Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 304/2013 z 12. novembra 2013
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nie je spokojný s odôvodnením
napadnutého rozsudku. Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie odvolacieho súdu „pri
posudzovaní aplikácie príslušných zákonov v danom prípade nebolo vykonané ústavne
konformným spôsobom“. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ konanie „pred týmto súdom
za nenaplnenie ochrany mojich ústavných práv“. Sťažovateľ je toho názoru, že „s ohľadom
na výsledok konania a doterajšiu celkovú dĺžku v trvaní takmer 4 roky“ došlo aj k porušeniu
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
K sťažnosti sťažovateľa bolo pripojené vyhlásenie k povinnému právnemu
zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku
obligatórneho právneho zastúpenia podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odmieta akceptovať.
Ústavný súd poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne
formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, prípisom
zo 14. októbra 2014 sťažovateľa upozornil, že vo svojej doterajšej praxi splnenie tejto
zákonnej podmienky bezvýhradne vyžaduje. V nadväznosti na to ho vyzval, aby mu
v lehote 14 dní predložil kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom. Zároveň bol upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu. Ústavný súd sťažovateľa
taktiež poučil o tom, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k zmene § 30 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta
a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže
na Centrum právnej pomoci.
Dňa 21. novembra 2014 bolo ústavnému súdu doručené padanie sťažovateľa
zo 17. novembra 2014, v ktorom vyjadril názor, že doterajšie uznesenia ústavného súdu,
ktorými boli odmietnuté jeho sťažnosti v dôsledku nepredloženia splnomocnenia pre
advokáta už pri predbežnom prerokovaní, nemožno považovať za súladné
s ústavnoprávnymi princípmi ochrany ústavných práv sťažovateľa v zmysle II. hlavy
V ďalšej časti svojho podania sa sťažovateľ kriticky vyslovuje k rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ako aj k činnosti Centra právnej pomoci a zdôrazňuje,
že nebude „využívať služby CPP“.
II.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu obsahujúcej
upozornenie na možnosť odmietnutia jeho sťažnosti v prípade nepredloženia splnomocnenia
na jeho zastupovanie v konaní o sťažnosti nevyhovel a vo svojich odpovediach na túto
výzvu výslovne uviedol, že zákonnú požiadavku povinného právneho zastúpenia nemieni
akceptovať.
Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľa, ktorý (aj po výzve
ústavného súdu) odmieta vykonanie relevantných úkonov smerujúcich k zabezpečeniu
svojho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, rozhodol o odmietnutí
sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené
sa ústavný súd bližšie argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho
v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.
Ústavný súd napokon dodáva, že pokiaľ ide o vecnú stránku sťažovateľových
námietok, teda o kritiku inštitútu povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť
zákonnej úpravy povinného právneho zastúpenia vo svojej judikatúre opakovane poukazuje
a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013).
Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením
svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných
v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky
náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany
ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných
predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti.
V súvislosti s odpoveďou sťažovateľa doručenou ústavnému súdu 21. novembra
2014, ktorou sťažovateľ hrubým a drzým spôsobom reagoval na výzvu ústavného súdu
na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil,
že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru,
pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp.
hrubo urážlivý jazyk“ (Řehák v. Česká republiky, č. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája
2004).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014